Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
08a/362342.1f5dee.pdf
PDF · 148.38 KB
No categories available
4Cdo/224/2010
Najvyšší súd 4 Cdo 224/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ M. F., bývajúceho v B.,
2/ A. F., bývajúcej tamtieţ, obaja zastúpení JUDr. D. Š., advokátkou v B., proti ţalovanému
B. s.r.o. so sídlom v B., zastúpenému JUDr. T. Č., advokátkou v B., o nahradenie prejavu
vôle, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 9 C 163/2009, na dovolanie
ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. mája 2010 sp. zn.
14 Co 117/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 5. februára 2010 č.k. 9C 163/2009-138
ţalobu, ktorou sa ţalobcovia domáhali nahradenia prejavu vôle ţalovaného uzavrieť s nimi
kúpnu zmluvu o prevode bytu, zamietol. Podľa § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodol, ţe o trovách
konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, ţe uţ
v čase prijatia zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov musel byt spĺňať zákonnú definíciu
podľa jeho ustanovenia § 2 ods. 1, t.j., ţe muselo ísť o miestnosť alebo súbor miestností, ktoré
boli rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a mohli na tento účel slúţiť ako
samostatné bytové jednotky a zároveň sa museli nachádzať v budove alebo stavbe spĺňajúcej
charakteristiku bytového domu, alebo v budove, v ktorej bola viac ako polovica podlahovej
plochy určená na bývanie s viacej ako tromi bytmi, a v ktorej boli byty a nebytové priestory
za podmienok ustanovených v zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých
vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu boli súčasne
v podielovom spoluvlastníctve bytov a nebytových priestorov. V zmysle tohto ustanovenia
predmetom prevodu mali byť byty predtým dlhodobejšie obývané nájomníkmi a slúţiace
na uspokojovanie ich dlhodobých bytových potrieb, pričom novelou zákona č. 367/2004 Z. z.
bola zakotvená povinnosť previesť byt len v tých prípadoch, ak nie je nájom bytu dohodnutý
na určitý čas, z čoho vyplýva prvotný účel zákona. Keďţe ţalovaný v roku X. nadobudol
kúpnou zmluvou nehnuteľnosť, ktorá bola v tom čase internátom, a nešlo o bytový dom
s jednotlivými bytmi, a táto nehnuteľnosť sa zmenila na bytový dom aţ v roku X. ţalovaným
realizovanou prestavbou z vlastných prostriedkov, ţalovaný nemá povinnosť previesť byty
v predmetnom dome za cenu a za podmienok definovaných v ust. § 18 zákona o vlastníctve
bytov.
Na odvolanie ţalobcov Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 25. mája 2010
sp. zn. 14 Co 117/2010 s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa povaţujúc ho za vecne správy, v celom rozsahu sa stotoţnil s jeho
odôvodnením a preto sa vo svojom odôvodnení obmedzil na skonštatovanie správnosti
dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa. Na dôvaţok uviedol,
ţe ţalovaný kupoval budovu ktorá bola internátom, teda nie obytným domom v trhovom
prostredí za dohodnutú kúpnu cenu, do tejto investoval a pretvoril ju vykonanými investíciami
na obytný dom, v ktorom nadobudol byty originálnym spôsobom – ich vytvorením
z miestností neslúţiacich na trvalé bývanie na byty. Obstarávacou cenou bytového domu
v prípade ţalovaného je potom cena stavby internátu s pozemkom a vloţených investícií
na prestavbu na byty. Uviedol, ţe v prípade ţalovaného ide o obdobné postavenie ako
u vlastníka bytu, ktorý tento nadobudol podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 182/1993 Zb.
v trhových podmienkach s tým rozdielom, ţe tento nadobudol v trhových podmienkach
budovu, ktorú pretvoril na obytný dom s bytmi.
Rozsudok odvolacieho súdu napadli ţalobcovia dovolaním, v ktorom podrobne
zopakovali skutočnosti uvádzané v priebehu konania, uviedli jednotlivé ustanovenia zákona
č. 182/1993 Z.z., z ktorých vyvodzujú existenciu svojho predkupného práva k predmetnému
bytu. Svoje dovolanie odôvodnili ustanovením § 236 a nasl. O.s.p., nesprávnym právnym
posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p. – správne ods. 2 – pozn. dovolacieho súdu) a tieţ
tým, ţe postupom súdov im bola odňatá moţnosť konať pred súdom, čo vidia nielen v tom,
ţe neboli vykonané dôkazy, ktoré ţiadali, ale aj v tom, ţe došlo k nesprávnej aplikácii práva
a zákona na danú vec. Pokiaľ dovolací súd neprehodnotí rozhodnutia oboch súdov prijaté
na základe nesprávneho právneho názoru, ako rozhodnutia, ktorými bola ţalobcom odňatá
moţnosť konať pred súdom, nebola im poskytnutá náleţitá súdna ochrana a bolo tak porušené
ich ústavné právo. Z uvedených dôvodov ţiadali rozsudky oboch súdov zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalovaný navrhol dovolanie ţalobcov zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu. Keďţe konanie o kaţdom mimoriadnom opravnom
prostriedku má vţdy znak výnimočnosti, rámec moţného prieskumu obmedzuje zákon len
na taxatívne ustanovené dôvody prípustnosti konania o mimoriadnom opravnom prostriedku.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania ţalobcov v danom prípade nemoţno vyvodiť z vyššie uvedených
ustanovení, lebo napadnutý rozsudok nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2
O.s.p.) a v napadnutom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd nevyslovil prípustnosť
dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p..
So zreteľom na to by dovolanie ţalobcov mohlo byť procesne prípustné,
len ak by napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní postihnutom závaţnou procesnou
vadou v zmysle § 237 O.s.p.. O vadu takejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba zdôrazniť, ţe § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie vylúčené.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nemoţno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané porušenie ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p., ktorého sa mal dopustiť súd niţšieho stupňa, sa dovolací súd osobitne zaoberal
otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľom odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké
postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv, napr.
právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať
do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým
vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.),
na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.) a pod.]. Dovolací
súd v danom prípade z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo
postihnuté procesnou vadou, znemoţňujúcou ţalobcom realizáciu ich procesných práv.
Pokiaľ ţalobcovia v dovolaní tvrdili, ţe súd nevykonal nimi navrhnuté dôkazy
významné pre zistenie skutkového stavu veci, treba uviesť, ţe podľa ustálenej súdnej praxe
nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal
účastníkovi moţnosť konať pred súdom (R 37/1993). Účastníkovi konania totiţ zákon ukladá
povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môţu slúţiť
všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký
posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z navrhovaných
dôkazov (prípadne takých, ktoré nie sú navrhované) budú vykonané, rozhoduje však súd.
Z uvedeného je zrejmé, ţe Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo
vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie ţalobcovia v danej veci aj
vyuţili (nebolo im odňaté). Uvedená námietka ţalobcov preto nezakladá prípadnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p..
Ţalobcovia svoje dovolanie odôvodnili tieţ odkazom na ustanovenie § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p. (t.j., ţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny
predpis alebo síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym
posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (por. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 112/2001, sp. zn. 2 Cdo 50/2002). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je
Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým
moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (por. § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je
ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších
stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe
(ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania
neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (por. napr. rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006,
sp. zn. 3 Cdo 174/2005, sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby podľa názoru dovolateľov išlo
o nesprávne právne posúdenie veci (dovolací súd z tohto aspektu vec neposudzoval), táto
skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.. V dôsledku toho by posúdenie,
či odvolací súd pouţil správny právny predpis a či ho správne interpretoval
alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery, prichádzalo
do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale
v prejednávanej veci nešlo). Keďţe dovolanie ţalobcov nie je procesne prípustné, nemohol
dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia
§ 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené
v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcov podľa
§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224
ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. februára 2011
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Renáta Matejíková