Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b9f/362502.8b3f4c.pdf
PDF · 160.01 KB
No categories available
4Cdo/247/2010
Najvyšší súd 4 Cdo 247/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti o medzičasom plnoleté
deti 1/ Z. B., nar. X., 2/ B. B., nar. X., obe trvalo bytom u matky Ing. A. B., bývajúcej
v T., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. J. R., advokátom v M., proti odporcovi
Ing. J. B., bývajúcemu v M., v dovolacom konaní zastúpenému JUDr. M. C., advokátom V.,
o výživné, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 16 P 364/2001, o dovolaní
matky a odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 12. novembra 2009 sp. zn.
9 CoP 65/2009 takto
rozhodol:
Dovolanie matky o d m i e t a .
Dovolanie odporcu o d m i e t a .
Žiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin rozsudkom z 15. mája 2009 č.k. 16 P 364/2001-851 uložil
odporcovi platiť výživné na medzičasom plnoleté deti – Z. vo výške 663,88 Eur od 3. apríla
2001 do 30. septembra 2001 a B. vo výške 663,88 Eur od 3. apríla 2001 do 16. augusta 2006,
výživné zročné od 3. apríla 2001 do 16. augusta 2006 spolu vo výške 32 330,52 Eur uložil
odporcovi zaplatiť do 30 dní k rukám matky a vo zvyšnej časti návrh matky zamietol
a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil právne
ustanoveniami § 62, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1 veta prvá, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1, 3 a § 118
Zákona o rodine, vecne tým, že rodičia detí spolu nežijú, preto bolo potrebné upraviť ich
práva a povinnosti k nim. Pri určovaní výšky výživného vychádzal zo zásad pre určenie
výživného uvedených v Zákone o rodine, keď zisťoval výšku odôvodnených potrieb
oprávnených detí, výšku príjmov oboch rodičov, zvážil ich životnú úroveň, prihliadol k tomu,
kto z rodičov sa o deti osobne staral a pri určení výšky výživného prihliadol aj na finančné
možnosti povinného odporcu.
Krajský súd v Žiline rozsudkom z 12. novembra 2009 sp. zn. 9 CoP 65/2009 rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v odôvodnení sa obmedzil len na skonštatovanie
správnosti jeho dôvodov. Uviedol, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci,
správne vyhodnotil osobné, majetkové a zárobkové pomery rodičov medzičasom plnoletých
detí, potreby navrhovateliek a výživné v sume 663,88 Eur na každú v danom období
považoval za zodpovedajúce ich odôvodneným potrebám a tiež možnostiam a schopnostiam
odporcu povinného platiť výživné v tejto sume.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie matka navrhovateliek
(Ing. A. B.) aj odporca.
Matka navrhovateliek navrhla rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu
prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie a to s poukazom
na ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p., pretože rozhodnutia oboch súdov vychádzajú
z neúplne zisteného skutkového stavu, nedostatočného dokazovania, nedostatočného zistenia
zárobkových a majetkových pomerov otca detí (odporcu) a z nesprávneho znaleckého
posudku. Namieta, že týmto rozhodnutím došlo k porušeniu práv matky daných ústavou.
Poukázala tiež na ustanovenie § 118 Zákona o rodine, keď takáto právna úprava je v jej
neprospech.
Odporca vo svojom dovolaní navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a to s poukazom na ustanovenie § 237 písm. g/ O.s.p.,
pretože vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Uviedol, že odvolací súd konal v zložení, ktorého
členom bol aj sudca JUDr. Ladislav Mejstrík, ktorý rozhodoval o úprave práv a povinností
k maloletej B. aj na súde prvého stupňa ako samosudca v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 3/2000. Ak v predmetnej veci na súde prvého stupňa súd použil ako dôkaz a podklad pre
zistenie skutkového stavu veci aj rozhodnutie Okresného súdu Martin vedeného pod sp. zn.
6 C 3/2000 z 8. decembra 2004, potom JUDr. Ladislav Mejstrík ako člen senátu odvolacieho
súdu sa podieľal na hodnotení okrem iného aj svojho vlastného rozhodnutia, ktoré vydal ešte
ako sudca prvostupňového súdu. Takýmto postupom a rozhodnutím v konaní 9 CoP 65/2009
bolo odvolacím súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p. porušené jeho právo
na nestranného sudcu. Zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloženie
vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorí sú zastúpení v súlade
s ustanovením § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolania smerujú proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
V predmetnom konaní išlo o výživné na maloleté deti na čas do rozvodu manželstva
rodičov detí a za dobu, kedy deti boli ešte maloleté. Dovŕšením plnoletosti detí v priebehu
konania o výživnom matka prestala byť ich zákonnou zástupkyňou, neprestala byť však
účastníčkou konania, pretože predmetom konania je výživné za obdobie, kedy deti ešte
nenadobudli plnoletosť. Jej dovolanie bolo preto potrebné posudzovať ako dovolanie podané
na to oprávnenou osobou.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ak je
ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ďalej proti rozsudku odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a napokon proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V ustanovení § 238 ods. 4 Občiansky súdny poriadok zakotvuje zásadu, že dovolanie
nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine (výnimku z tejto zásady
predstavujú rozsudky o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností,
o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi
dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení).
V preskúmavanej veci išlo o vyživovaciu povinnosť rodičov k medzičasom plnoletým
deťom, avšak na čas ich maloletosti a len do rozvodu manželstva (§ 62 až § 65 Zákona
o rodine). Išlo tu teda o takú vec upravenú Zákonom o rodine, na ktorú sa nevzťahuje
výnimka v zmysle § 238 ods. 4 O.s.p. Vychádzajúc z toho je opodstatnený záver, že
dovolaním matky navrhovateliek a odporcu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vykazuje
znaky rozsudku, v prípade ktorého je procesná prípustnosť dovolania vylúčená ustanovením
Dovolanie matky a odporcu by vzhľadom na uvedené mohlo byť procesne prípustné,
len ak by napadnutý rozsudok bol vydaný v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. (§ 241 ods. 1 O.s.p.). Podľa tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné proti každému rozsudku odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodovalo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba zdôrazniť, že § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj
rozhodnutie vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 ods. 4 O.s.p. vylúčené
(viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 11/1998 uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998). Na druhej strane ale treba zdôrazniť, že
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nezakladá samo osebe tvrdenie účastníka
o existencii niektorej z uvedených procesných vád; určujúcim je zistenie, že k vade tejto
povahy skutočne došlo.
Dôvody, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. a/ až f/ O.s.p.
dovolatelia nenamietali a vady tejto povahy nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť
dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Osobitne sa dovolací súd zameral na posúdenie, či konanie nie je zaťažené procesnou
vadou odporcom výslovne namietanou a to, že v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 237
písm. g/ O.s.p.).
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p., sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, na súde vyššieho stupňa sú vylúčení
i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide
o rozhodovanie o dovolaní.
Napokon podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú
okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho
rozhodovaní v iných veciach.
Dôvodnosť svojho dovolania odporca vyvodzuje zo skutočnosti, že člen odvolacieho
senátu JUDr. Ladislav Mejstrík v konaní o rozvode manželstva vedenom na Okresnom súde
Martin pod sp. zn. 6 C 3/2000 rozhodoval aj o úprave práv a povinností k maloletej B., ktorú
v takom konaní zveril do výchovy matky a rozhodol o jeho povinnosti platiť jej výživné na
čas po rozvode. Z uvedeného vyvodil, že pokiaľ odvolací súd v predmetnej veci konal
v zložení, ktorého členom bol aj sudca JUDr. Ladislav Mejstrík, ktorý rozhodoval o úprave
práv a povinností k maloletej B. aj na súde prvého stupňa ako samosudca, rozhodoval v oboch
stupňoch ten istý sudca, čím bolo porušené jeho právo na nestranného sudcu.
S názorom odporcu vysloveným v dôvodoch dovolania nie je možné sa stotožniť.
Ustanovenie § 24 Zákona o rodine a v nadväznosti naň aj § 113 ods. 1 O.s.p., majú
obdobnú obligatórnu úpravu o tom, že v konaní o rozvod manželstva rodičov maloletého
dieťaťa, ak súd manželstvo rozvádza, upraví na čas po rozvode aj vzťahy – výkon
rodičovských práv a povinností manželov (rodičov) k maloletému dieťaťu pochádzajúcemu
z ich manželstva. Ide tu o povinné spojenie dvoch konaní – o rozvod manželstva a o úpravu
výkonu rodičovských práv a povinností manželov k ich maloletému dieťaťu a súčasne
o určenie výživného rodičovi, ktorý nemá dieťa v osobnej starostlivosti, t.j. ide o úpravu
pomerov manželov k maloletým deťom, ktoré pochádzajú z ich manželstva na čas
po rozvode.
Predmetom konania vedeného na Okresnom súde v Martine pod sp. zn. 16 P 364/2001
a na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 9 CoP 65/2009 je úprava práv a povinností
k maloletým deťom Z. a B. na čas do rozvodu manželstva ich rodičov.
Z uvedeného vyplýva, že ide o dve samostatné konania. Člen odvolacieho senátu
JUDr. Ladislav Mejstrík v konaní o rozvod manželstva vedenom na Okresnom súde Martin
pod sp. zn. 6 C 3/2000 rozhodoval o výživnom na maloletú B. na čas po rozvode manželstva,
pričom predmetom tohto konania je výživné na čas do rozvodu manželstva, t.j. výživné za iné
(rozvodu predchádzajúce) obdobie, a preto sa JUDr. Ladislav Mejstrík nepodieľal na
hodnotení svojho vlastného rozhodnutia.
V odvolacom konaní teda nepôsobil sudca v zmysle ustanovenia § 14 ods. 2 O.s.p.
vylúčený. Za týchto okolností nemohol byť rozsudok odvolacieho súdu považovaný
za nesprávny, pretože v danej veci bolo rešpektované a zachované ústavné právo účastníkov
konania na prejednanie a rozhodnutie veci zákonným sudcom. Odvolací súd predmetnú vec
prejednal a rozhodol v zložení, ktoré zodpovedá zákonu. Neobstojí preto námietka odporcu
o vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g/ O.s.p.
Matka navrhovateliek svoje dovolanie odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/,
c/ O.s.p., t.j. že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je
vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup
súdu v občianskom súdnom konaní.
Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu
opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého
zákonného dôvodu prípustné. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom,
ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne
došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané
napadnuté rozhodnutie bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p., nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Keďže dovolanie nie je procesne prípustné, nemohol sa dovolací súd zaoberať dovolateľkou
namietanou inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
V dovolaní matka odvolaciemu súdu vytýka aj to, že rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je taktiež relevantný dovolací dôvod, avšak
rovnako ako iná vada konania, samo osebe prípustnosť dovolania nezakladá, pretože ani ono
nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia.
I keby tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné
(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z dôvodu, že dovolanie nie je procesne
prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci
dovolacím súdom.
Zo všetkých uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,
že v prejednávanej veci je dovolanie matky aj odporcu podľa Občianskeho súdneho poriadku
procesne neprípustné. So zreteľom na to, ich mimoriadne opravné prostriedky odmietol podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho
konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 a § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p., lebo ide o konanie
o výživnom na čas maloletosti detí, ktoré sa mohlo začať i bez návrhu.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. februára 2011
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová