Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
9d1/361656.d04ed3.pdf
PDF · 155.17 KB
No categories available
5Sžo/137/2010
Najvyšší súd 5Sžo/137/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily
Urbancovej, v právnej veci navrhovateľky PharmDr. V. K., bytom P., proti odporcovi
Obvodnému pozemkovému úradu v N., so sídlom Štefánikova tr. 88, N., za účasti
Slovenského pozemkového fondu, so sídlom Búdková 36, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia odporcu č. 2009/00130-439/04-R-II. z 02. novembra 2009,
o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 08. februára 2010, č. k.
19Sp/98/2009-27, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 08. februára 2010, č. k. 19Sp/98/2009-27
p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým rozsudkom potvrdil v zmysle
§ 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) rozhodnutie odporcu
č. 2009/00130-439/04-R-II. z 02. novembra 2009. Označeným rozhodnutím podľa § 5 ods. 2
zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“) odporca navrhovateľke ako oprávnenej osobe v zmysle
§ 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. spĺňajúcej podmienky reštitučného nároku podľa § 3
ods. 1 písm. o/ zákona č. 503/2003 Z. z. pre zákonné prekáţky podľa § 6 ods. 1 písm. a/
zákona č. 503/2003 Z. z. nepriznal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v k. ú. N.N., vedeným
v pozemkovej knihe na PK vloţke č. X. ako parc. č. X. - vinohrad o celkovej výmere 2.247
m², v prislúchajúcom spoluvlastníckom podiele 1/3.
Krajský súd dospel k záveru, ţe odporca pri svojom rozhodovaní postupoval správne
v súlade so zákonom, pričom vychádzal zo zistení, ţe navrhovateľka je pôvodne oprávnenou,
osobou pokiaľ ide o jej podiel 1/3 v parcele č. X. - vinohrad, ktorý nadobudla kúpou od
pôvodného spolupodielového vlastníka - svojho otca Š. K. na základe rozhodnutia vydaného
bývalým Štátnym notárstvom v N., č. k. Nšn 901/74-7 zo 04. februára 1974, pretoţe na tento
majetok sa nevzťahoval trest prepadnutia majetku uloţený Š. K. rozsudkom Mestského súdu
v Bratislave z 20. júna 1972 vydaným v konaní sp. zn. 1T/349/72, ktorý nadobudol
právoplatnosť 01. novembra 1972, keďţe v tom čase bolo vydané právoplatné uznesenie
Okresného súdu v N. z 27. apríla 1972, č. k. E 401/72-7, ktorým súd nariadil predaj
spoluvlastníckeho podielu Š. K. za účelom uspokojenia pohľadávky na zaostalom výţivnom.
Podľa identifikácie parciel z 21. augusta 2006 štát s predmetným podielom 1/3 pozemku
parc. č. X. - vinohrad nakladal a tento pozemok je v súčasnosti začlenený do viacerých
parciel, ktoré sú uvedené v tejto identifikácii a ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb
a právnickej osoby Mesta N.. Táto skutočnosť je prekáţkou navrátenia vlastníckeho práva
k predmetnému pozemku, čo krajský súd vyvodil z § 6 ods. 1 písm. a/ zákona č. 503/2003
Z. z.. Z uvedených dôvodov potom nebolo moţné navrhovateľke navrátiť ani vlastnícke právo
k pozemku, ku ktorému si uplatnila reštitučný nárok. Navrhovateľka ako pôvodne oprávnená
osoby má nárok na poskytnutie náhradného pozemku alebo finančnej náhrady, a to zo strany
Slovenského pozemkového fondu v Bratislave tak, ako to vyplýva i z rozhodnutia odporcu.
K tvrdeniam navrhovateľky uvedeným v opravnom prostriedku ako aj na pojednávaní
krajský súd uviedol, ţe ani odporca, ani súd v tomto konaní nemohli riešiť otázku
nadobudnutia vlastníckeho práva ďalšími fyzickými osobami, ktoré sú podľa identifikácie
parciel z 21. augusta 2006 vedené ako vlastníci parciel, ku ktorým bol pričlenený aj tretinový
podiel z pozemku parc. č. X., ku ktorému navrhovateľka uplatnila reštitučný nárok. Tieto
fyzické osoby po tom, ako nadobudli vlastnícke právo k 2/3 z pozemku parc. č. X., uzavreli
28. decembra 1976 dohodu o zrušení podielového spoluvlastníctva s Československým štátom
zastúpeným Mestským národným výborom v N..
Ďalej krajský súd zdôraznil, ţe predmetom konania vedeného u odporcu, ako
aj súdneho konania v predmetnej veci bolo výlučne posúdenie toho, či u navrhovateľky ako
pôvodne oprávnenej osoby, ktorej spoluvlastnícky podiel 1/3 k pozemku pkn. parc. č. X.
pôvodne zapísanom v pozemkovokniţnej vloţke č. X., v katastrálnom území N. prešiel na štát
v rozhodnom období, a to podľa § 3 ods. 1 písm. o/ zákona č. 503/2003 Z. z.
(t. j. bez právneho dôvodu), sú splnené podmienky na navrátenie tohto pozemku, alebo
či sú zákonné prekáţky, ktoré navráteniu pozemku bránia. Krajský súd sa stotoţnil
so zistením odporcu, ţe existujú zákonné prekáţky brániace tomu, aby vlastnícke právo
k predmetnému podielu 1/3 na pozemku pkn. parc. č. X. bolo navrátené navrhovateľke ako
pôvodne oprávnenej osobe.
O trovách konania krajský súd rozhodol tak, ţe úspešnému odporcovi náhradu trov
konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala v zákonom ustanovenej lehote
(§ 204 OSP) odvolanie navrhovateľka. Ţiadala rozsudok krajského súdu v podstate zmeniť
tak, aby jej bol vrátený pozemok o výmere 7,49 ára, aj keď sa bude skladať z dvoch častí,
alebo bude mať nepravidelný tvar. Namietala, ţe rozsudok krajského súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Ďalej namietala porušenie
§ 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „správny poriadok“), ktorý správnemu orgánu ukladá povinnosť
spoľahlivého zistenia stavu veci a rozhodovania v súlade so zákonmi. Podľa názoru
navrhovateľky, hoci podľa § 6 ods. 1 písm. a/ zákona č. 503/2003 Z. z. je vlastnícke právo
inej fyzickej osoby prekážkou pre navrátenie vlastníckeho práva oprávnenej osobe
k pozemku, napadnutý rozsudok krajského súdu nie je v súlade so zákonom, pretoţe fyzické
osoby uvedené ako vlastníci predmetného pozemku ho nadobudli podvodom, čo je trestný
čin. Krajský súd nerešpektoval dôvody, pre ktoré podala návrh na preskúmanie zákonnosti
preskúmavaného rozhodnutia odporcu.
Uviedla, ţe navrátenia vlastníctva k predmetnému pozemku sa domáhala uţ ţiadosťou
zo 04. januára 1991 podanou na okresnom súde. Pozemok o výmere 7,49 ára prešiel
rozsudkom Okresného súdu N. z 27. apríla 1972, č. k. E 401/72-7 do vlastníctva vtedy
maloletej navrhovateľky v dôsledku dlhu na výţivnom jej otca Š. K.. Mesto N. doručilo na
štátne notárstvo prípis, ţe na pozemky bola uvalená ťarcha, v dôsledku čoho štátne notárstvo
oznámilo odklad - pozastavenie prevodu, pričom „podvodníci“ konali ďalej. Uviedla, ţe na
pozemku bola do 01. januára 2005 zriadená ťarcha spočívajúca v doţivotnom uţívacom práve
A. K., a teda s pozemkom sa nemohlo nakladať. Mesto teda jeho prevodom porušilo zákony.
Vyslovila sťaţnosť, ţe konanie odporcu je nezákonné a zdĺhavé a ţe jej je vnucovaná
len finančná čiastka, cca 7.500,- Sk za lukratívny pozemok v N.N. - P. Poukázala na svoje
podania z 29. septembra a 29. októbra 2009, v ktorých uvádza, ako podvodným spôsobom iní
nadobudli predmetný pozemok, a to Mesto N. 3,37 ára a po 2,06 ára rodiny F. a V.
Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky ţiadal napadnutý rozsudok
krajského súdu v plnom rozsahu potvrdiť. Na námietku navrhovateľky o nerešpektovaní
správneho poriadku uviedol, ţe sa dôsledne riadil otázkami nastolenými v rozsudku
Krajského súdu v N. z 24. augusta 2007, č. k. 19Sp/20/2007-19 (bez označenia - doplnené
podľa spisového materiálu), zaobstaral si všetky potrebné podklady pre zistenie skutkového
stavu, vyzval navrhovateľku v súlade s § 33 správneho poriadku, aby sa k zisteným
skutočnostiam vyjadrila a s jej námietkami sa v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia
náleţite vyporiadal. Odporca ďalej skonštatoval, ţe existencia ťarchy viaznucej
na predmetnom pozemku do 01. januára 2005 spočívajúca v doţivotnom uţívacom práve A.
K. nemala vplyv na rozhodnutie o reštitučnom nároku navrhovateľky. Napokon k námietke
navrhovateľky vo vzťahu k výške moţnej finančnej náhrady poukázal na zákonnú povinnosť
vychádzať pri určení výšky náhrady zo stavu pozemku v čase prechodu na štát, a to podľa
platných cenových predpisov (vyhláška č. 289/1991 Zb.).
Zdôraznil, ţe predmetom skúmania správneho orgánu pri riešení reštitučných nárokov
je v prvom rade preveriť moţnosť priznania vlastníckeho práva oprávnených osôb
k pôvodným pozemkom. V danom prípade však pre zákonné prekáţky podľa § 6 ods. 1
písm. a/ zákona č. 503/2003 Z. z. nebolo moţné vlastníctvo k pozemkom alebo jeho časti
navrátiť, pretoţe je vo vlastníctve fyzickej osoby a právnickej osoby okrem povinnej osoby
uvedenej v § 4 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z.. Doplnil, ţe Mesto N., ktoré delimitačným
protokolom č. 672/1991 nadobudlo vlastníctvo k časti predmetného pozemku o výmere
338 m², odčlenenej geometrickým plánom č. X. z 21. júla 1992, nie je v zmysle zákona č.
503/2003 Z. z. povinnou osobou. Na záver poukázal na odôvodnenie preskúmavaného
rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Odvolanie prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 250l
ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2
OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľov nie je moţné priznať úspech.
Cieľom tzv. reštitučných zákonov, medzi ktoré patrí i zákon č. 503/2003 Z. z.,
je náprava niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákonom ustanovenom období
od 25. februára 1948 do 01. januára 1990 (§ 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z.), a to zákonom
ustanoveným spôsobom (§ 3 zákona č. 503/2003 Z. z.). Zároveň však zákonodarca
pri koncipovaní tohto okruhu právnych predpisov rešpektoval zásadu ochrany vlastníctva
fyzických a právnických osôb, ktoré nehnuteľnosti pôvodne patriace oprávneným osobám
(§ 2 zákona č. 503/2003 Z. z.) následne nadobudli a ktoré nie sú povinnými osobami
označenými v zákone (§ 4 zákona č. 503/2003 Z. z.).
Reštitučné konanie podľa zákona č. 503/2003 Z. z. je osobitým druhom správneho
konania, na ktoré sa v zmysle § 5 ods. 3 zákona č. 503/2003 Z. z. vzťahujú všeobecné
predpisy o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Pozemkový úrad je teda
pri rozhodovaní podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. tieţ povinný postupovať podľa
jednotlivých ustanovení správneho poriadku a pri ich aplikácii vychádzať zo základných
zásad správneho konania (§ 3 správneho poriadku).
Je teda najmä viazaný zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 správneho poriadku),
v intenciách ktorej je povinný v konaní a pri rozhodovaní zachovať procesné predpisy ako
aj predpisy hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak, aby zabezpečoval ochranu práv
osôb a súčasne vyţadoval plnenie ich povinností v nadväznosti na ochranu záujmov štátu
a spoločnosti.
Súc viazaný správnym poriadkom, je pozemkový úrad ako správny orgán
s právomocou rozhodovať podľa zákona č. 503/2003 Z. z. povinný zistiť všetky právne
rozhodné skutočnosti bez ohľadu na to, v čí prospech svedčia. Z tejto jeho povinnosti zistiť
úplný stav veci tieţ vyplýva, ţe nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie
dôkazov (§ 32 ods. 1 správneho poriadku). Stav veci musí byť zistený presne, čo znamená,
ţe musí zodpovedať reálnej skutočnosti. Zistenie úplného a presného stavu vecí je základným
predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia správneho orgánu.
Správny orgán je povinný hodnotiť kaţdý dôkaz samostatne a potom všetky dôkazy
vo vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov musí správny orgán náleţite odôvodniť
v odôvodnení rozhodnutia (§ 34 ods. 5 a § 47 ods. 3 správneho poriadku).
V predmetnej veci navrhovateľka namieta existenciu zákonnej prekáţky
pre navrátenie vlastníctva k pozemku pkn. parcelné č. X. evidovanej v PKN vloţke č. X., k. ú.
N., ktorú vo svojom rozhodnutí konštatoval odporca, a to z dôvodu, ţe fyzické osoby
a právnická osoba (Mesto N.), ktoré sú v súčasnosti vedené ako vlastníci predmetných
pozemkov, nadobudli ich nezákonným (podvodným) spôsobom. Ţiada preto, aby odporca
rozhodol tak, ţe sa jej navracia vlastníctvo k predmetnému pozemku, nesúhlasiac s iným,
náhradným pozemkom, ako ani s ponúkanou finančnou náhradou 10,- Sk/m², t. j. pribliţne
7.400,- Sk, za celý pozemok určenú podľa starých cenových predpisov.
Odporca si v konaní riadne zadováţil písomné doklady, z ktorých zistil,
ţe navrhovateľka je oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z., pričom
pozemok nadobudla vydraţením od Š. K., otca, na základe uznesenia Okresného súdu N.
z 27. apríla 1972, č. k. E 401/72-7 vydaného vo veci súdneho výkonu rozhodnutia Okresného
súdu N. zo 06. decembra 1962, č. k. 11Nc 494/62-8. Predmetný pozemok však bol chybne
zahrnutý do majetku podliehajúcemu výkonu trestu prepadnutia majetku, ktorý bol Š. K.
uloţený rozsudkom Mestského súdu v Bratislave z 20. júna 1972, č. k.1T 349/72
právoplatnému 01. novembra 1972. Z identifikácie parciel z 21. augusta 2006, č. j. 10478/06
odporca zistil, ţe pôvodná parcela, ku ktorej si navrhovateľka uplatnila reštitučný nárok, bola
rozdelená a pričlenená k novovytvoreným parcelám. Pre tieto parcely boli zaloţené
samostatné listy vlastníctva vedené v katastri nehnuteľností Katastrálneho úradu v N., Správa
katastra N. pre k. ú. Z., a to LV č. X. pre parc. č. X. a X., LV č. X. pre parcely X. a X., LV č.
X. pre parc. č. X. a X. a LV č. X. pre parc. č. X.. Z listu vlastníctva č. X. vyplýva, ţe parcely
č. X. - zastavané plochy a nádvoria o výmere 129 m² a parc. č. X. - vinice o výmere
822 m² v celosti patria Ing. J. V. a jeho manţelke J., rod. J.. Z listu vlastníctva č. X. vyplýva,
ţe výlučnou vlastníčkou parc. č. X. - vinice o výmere 86 m² a parc. č. X. - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 467 m² je Z. Z., rod. F.. Podľa listu vlastníctva č. X. je výlučným
vlastníkom parciel č. X. - zastavané plochy a nádvoria o výmere 316 m² a parc. č. X. -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 159 m² R. F.. Napokon ako vlastník parc. č. X. - vinice
o výmere 252 m² je na liste vlastníctva č. X. zapísané Mesto N..
Právna úprava katastra nehnuteľností vychádza, okrem iných, zo zásady hodnovernosti
zapísaných údajov katastra, podľa ktorej sú údaje katastra uvedené v § 7 zákona č. 162/1995
Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(katastrálny zákon) hodnoverné, ak sa nepreukáţe opak (§ 70 ods. 1 katastrálneho zákona).
Pokiaľ teda aj niekto namieta legitímnosť vlastníckeho práva osoby zapísanej v katastri
nehnuteľností, musí túto skutočnosť preukázať, a to buď dohodou uzavretou s osobou
zapísanou ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti, alebo rozsudkom súdu vydaným vo veci
určenia vlastníctva k dotknutej nehnuteľnosti. V takomto konaní súd (§ 80 písm. c/ OSP)
začatom na návrh osoby, ktorá o sebe tvrdí, ţe je skutočným vlastníkom, preskúmava
zákonnosť titulu nadobudnutia vlastníctva.
Pozemkový úrad a ani súd konajúci a rozhodujúci o uplatnenom nároku na navrátenie
vlastníctva k nehnuteľnosti nie sú oprávnené samé riešiť ako predbeţnú otázku
(§ 40 správneho poriadku) to, či osobám zapísaným v katastri nehnuteľností skutočne
prislúcha vlastnícke právo k nehnuteľnosti a či ho nadobudli zákonne.
Preto, pokiaľ sú v katastri nehnuteľností ako vlastníci parciel, ktoré vznikli z pôvodnej
parcely pkn. parcelné č. X. evidovanej v PKN vloţke č. X., k. ú. N., ku ktorej
si navrhovateľka uplatnila reštitučný nárok, zapísané vyššie menované fyzické osoby a Mesto
N., nemohli ani odporca a ani krajský súd v tomto konaní samostatne prihliadať na tvrdenia
navrhovateľky a odňať, respektíve zrušiť vlastníctvo týchto osôb k predmetným pozemkom.
Zákonná úprava počíta so situáciou, kedy nie je moţné navrátiť vlastníctvo
k pozemkom, ku ktorým si oprávnená osoba uplatnila nárok, bez toho, aby boli poškodené iné
subjekty. Preto je v právnej úprave zakotvený inštitút náhrady, a to buď formou náhradného
pozemku, alebo formou finančnej náhrady (§ 6 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z.). Pozemky,
ktoré sa prevedú oprávneným osobám za ich pôvodný pozemok, poskytne Slovenský
pozemkový fond, ak pôvodný pozemok bol súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu
alebo spoločnej nehnuteľnosti, alebo ich poskytne správca lesného majetku vo vlastníctve
štátu („správca“), ak pôvodný pozemok bol súčasťou lesného pôdneho fondu. Finančnú
náhradu za pôvodné pozemky, ku ktorým sa vlastníctvo nevracia a za ktoré nebol poskytnutý
náhradný pozemok, poskytne Slovenský pozemkový fond podľa druhu pozemku v čase jeho
prechodu na štát alebo inú právnickú osobu (§ 6 ods. 5 zákona č. 2003 Z. z.). Forma náhrady
závisí od voľby oprávnenej osoby, pričom túto uvedie vo výzve adresovanej Slovenskému
pozemkovému fondu alebo správcovi urobenej do troch rokov odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia obvodného pozemkového úradu. Slovenský pozemkový fond
alebo správca je povinný do jedného roka od výzvy oprávnenej osoby jej ponúknuť náhradný
pozemok. Po uplynutí lehoty na výzvu právo oprávnenej osoby na náhradu zaniká (§ 6 ods. 6
Pozemkový úrad vo svojom rozhodnutí podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z.
nemôţe uloţiť povinnej osobe priamu povinnosť vydať ako náhradu pozemok podľa
špecifikácie (výmera, bonita a pod.) a ani ustanoviť sumu, v ktorej by mala byť poskytnutá
finančná náhrada. Obe tieto formy náhrady sú predmetom osobitného konania. Výška
finančnej náhrady je pritom obmedzená zákonom tak, ţe pri poskytnutí finančnej náhrady
oprávnenej osobe podľa § 6 ods. 2 sa postupuje podľa ustanovenia cenového predpisu
platného ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (§ 8a zákona č. 503/2003 Z. z.).
Odporca ako aj povinné osoby ako štátny orgán môţe konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky).
Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie
odporcu v medziach opravného prostriedku bolo vydané v súlade so zákonom, a teda krajský
súd rozhodol správne, ak toto rozhodnutie potvrdil.
Odvolanie navrhovateľky neobsahuje námietky spôsobilé ovplyvniť posúdenie danej
veci inak, neţ ako ho posúdil súd prvého stupňa (§ 220 a § 221 v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací súd nezistil v konaní súdu
prvého stupňa vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ku ktorým
by bol povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP).
K námietke navrhovateľky ohľadom zdĺhavého konania odporcu odvolací súd uvádza,
ţe dĺţka správneho konania ani prípadné prieťahy v konaní nezakladajú nezákonnosť
rozhodnutia vo veci. Prieťahy v konaní však môţu byť dôvodom pre podanie sťaţnosti
v zmysle § 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, či čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP ako aj § 250k ods. 1 OSP
v spojení s § 250l ods. 2 OSP s poukazom na § 142 ods. 1 OSP tak, ţe navrhovateľke
ich náhradu nepriznal, pretoţe v tomto konaní nebola úspešná, a odporcovi preto,
ţe mu ţiadne trovy z dôvodu podania neúspešného odvolania navrhovateľky nevznikli
a ani ich náhradu neuplatnil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. februára 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhodnotenia: Petra Slezáková