Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/44/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej v právnej

veci žalobcu Ing. L. M. – A., so sídlom v S., zastúpeného JUDr. E. V., advokátom so sídlom

v B., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej

Bystrici, Nová ulica 13, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. I/222/17358-99320/2008/991410-r zo dňa 20. februára 2009, na odvolanie žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. -41 zo dňa 25. júna 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. -41 zo dňa 25. júna 2010 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa

(ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu,

ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/17358-

99320/2008/991410-r zo dňa 20. februára 2009. Týmto rozhodnutím žalovaný potvrdil

dodatočný platobný výmer Daňového úradu Senec č. /Blč zo dňa

19. augusta 2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty

(ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2005 v sume 201.339,- Sk (6.685,22 eura).

Krajský súd v Bratislave posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 2 ods. 1 písm. a/, § 49 ods. 1 a 2 písm. a/, § 51 ods. 1

písm. a/ a až 5 o dani z pridanej hodnoty v znení

účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“), pričom sa stotožnil s názorom

žalovaného, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že umožnil odberateľovi spoločnosti

H. S. S., a. s. nakladať s tovarom, t. j. že došlo k zdaniteľnému plneniu a že na základe tejto

skutočnosti bol oprávnený vystaviť faktúry a dobropisy, pričom v daňovom konaní

nepredložil žiaden relevantný dôkaz o svojich tvrdeniach. Kontrolou bolo zistené, že žalobca

predmetný tovar nedodal a platiteľovi nevynikla daňová povinnosť, a teda nemohol

postupovať podľa § 25 ods. 3 zákona o DPH. Žalobca v konaní nepredložil žiaden relevantný

dôkaz o svojich tvrdeniach a ani nenavrhol kontrolnému orgánu príslušný dôkaz vykonať.

Preto krajský súd považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho

orgánu prvého stupňa za vecne správne a žalobu preto zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia

tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca žiadajúc,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil

na ďalšie konanie. Namietal, že žalovaný svojim postupom účelovo, ťaživo a reštriktívne

vykladá zákon v neprospech žalobcu. V tejto súvislosti poukazoval na Slovenskej

republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba v medziach zákona, naproti tomu

každý právny subjekt môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť,

aby konal čo mu zákon neukladá. Poukazoval aj na Slovenskej

republiky, podľa ktorého výklad všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade

s .

Žalobca namietal, že zhodnotenie dôkazov a potvrdenie rozhodnutí Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky neumožňuje správne vyrubiť a vybrať daň. Ďalej uviedol,

že v súlade s ustanovením o správe daní a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “ alebo „zákon o správe daní“) poskytol správcovi dane potrebnú súčinnosť,

vysvetlil nepochybným spôsobom nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia Daňového úradu

Senec (ďalej aj „správcu dane“), ale napriek tomu žalovaný rozhodnutie správcu dane

potvrdil.

Žalobca uviedol, že v kontrolovanom období vyhotovil pre odberateľa spoločnosť H.

S. S., a. s. faktúru č. X. na sumu 8.925.000,- Sk, z toho DPH činilo 1.425.400,- Sk. V mesiaci

október 2004 k tejto faktúre vyhotovil dobropis v plnej výške. Správca dane tento dobropis

presunul z mesiaca október 2004 do mesiaca júl 2004. Ďalej vyhotovil faktúru č. X. na sumu

11.007.500,- Sk, z toho DPH činilo sumu 1.757.500,- Sk. V mesiaci október 2004 vyhotovil

k tejto faktúre v plnej výške dobropis, ktorý správca dane z mesiaca október presunul do

mesiaca júl 2004.

Ďalej žalobca v kontrolovanom období vyhotovil pre odberateľa spoločnosť H. S. S.,

a. s. dobropis č. X. na sumu 12.207.703,50 Sk, z toho DPH činilo sumu 1.949.143,50 Sk

k faktúre č. X. z 19.05.2004. Správca dane tento dobropis presunul z mesiaca júl do mesiaca

máj 2004. Ako aj dobropis č. X. na sumu 8.282.162,50 Sk, z toho DPH činilo 1.322.362,- Sk

k faktúre č. X. z 21.05.2004. Správca dane presunul dobropis z mesiaca júl 2004 do mesiaca

máj 2004.

Žalobca uviedol, že správca dane porušenie zákona videl v tom, že žalobca

neuskutočnil zdaniteľné plnenie – tovar nedodal a nevzniklo tým ani právo odberateľa

nakladať s tovarom, a preto žalobca nemohol postupovať podľa § 18 ods. 3 zákona o DPH

a nemohol dobropis zahrnúť do toho zdaňovacieho obdobia v ktorom ho vyhotovil, ale mal

postupovať podľa § 42 ods. 2 zákona o DPH, t. j. podať dodatočné daňové priznanie

k zdaňovaciemu obdobiu november 2004, a tým spôsobom si uplatniť daň.

Žalobca namietal, že postup správcu dane je v rozpore s platnými právnymi predpismi,

najmä so ako aj so o dani z pridanej

hodnoty. Namietal, že správca dane urobil nekorektný záver, že k dodávke tovaru nedošlo,

a to na základe jednostranných vyjadrení odberateľa, pričom za dodávateľa nemôže žiadna

tretia strana rozhodnúť, či obchodný kontrakt sa považuje za splnený a tiež či môže vystaviť

faktúru za dodávku tovaru. Ďalej uviedol, že z tvrdení kontrolnej skupiny, že odberatelia

nepotvrdili dodanie tovaru, alebo, že nemajú zaúčtované faktúry, nemôže byť vyvodený

záver, že sa dodávka tovaru neuskutočnila a už vôbec nie, že žalobca nemohol opraviť základ

dane podľa § 18 zákona o DPH.

Žalobca ďalej poukazoval na to, že nemožno oddeliť fungovanie DPH od právnej

úpravy obchodných vzťahov. Poukazoval na to, že spočíva na princípe

najširšej zmluvnej voľnosti. Strany si môžu dojednať aj iné zmluvy, než len tie, ktoré

sú výslovne uvedené v ako určitý zmluvný typ. Pritom všetky

ustanovenia tretej časti , ktorá sa nazýva záväzkové vzťahy majú

v zásade dispozitívnu povahu, čo znamená, že strany si môžu v dohodnutej zmluve účinky

vyplývajúce pre seba zmeniť alebo úplne vylúčiť, keďže , spočíva

na princípe neformálnosti zmlúv, ktoré sa môžu dojednať aj ústne alebo dokonca

aj konkludentne. Za deň splnenia dodávky je možné považovať aj deň, kedy je dodávka

pripravená k odberu. Skutočnosť, že tovar nebol fyzicky odberateľmi odobratý a tiež,

že neboli potvrdené dodacie listy, resp. vystavené príjemky na sklad, nemôže znamenať,

že kontrakt nebol splnený, a teda že k dodávke tovaru nedošlo.

Žalobca uviedol, že vystavil faktúru pred potvrdením fyzického odovzdania tovaru,

čím neporušil žiadne ustanovenie zákona o DPH. Nakoľko následne bola dodávka zrušená,

žalobca v súlade so zákonom vystavil doklady o oprave základu dane – dobropisy. Žalobca

postupoval v súlade s ustanovením o dani z pridanej

hodnoty, keď rozdiel medzi pôvodným základom dane a opraveným základom dane uviedol

v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie v ktorom vyhotovil doklad o oprave základu dane.

So závermi daňovej kontroly o presune dobropisu (dobropisov) medzi jednotlivými

zdaňovacími obdobiami preto žalobca nesúhlasí a považuje ich za účelové, aby správca dane

mohol potom pristúpiť vo vyrubovacom konaní k uloženiu pokuty. Žalobca tvrdil, že zákon

č. o dani z pridanej hodnoty v žiadnom svojom ustanovení nezakazuje vystaviť

faktúru aj pred fyzickým odovzdaním tovaru. Nesúhlasil so správcom dane, ktorý vo svojom

rozhodnutí uviedol, že daňový subjekt nemohol postupovať podľa § 18 ods. 3 zákona o DPH

(zrejme mal na mysli ) a nemohol dobropis zahrnúť do toho

zdaňovacieho obdobia v ktorom ho vyhotovil, ale mal postupovať podľa § 42 ods. 2 zákona

o DPH, t. j. podať dodatočné daňové priznanie k zdaňovaciemu obdobiu júl 2004, a tým

spôsobom si daň uplatniť späť. Žalobca tvrdil, že opravu základu dane vykonal z dôvodu

zrušenia dodania tovaru, a preto postupoval podľa § 18 ods. 1 zákona o DPH (zrejme mal

na mysli ). Z uvedeného dôvodu nemal inú možnosť, ako opravu

základu dane zahrnúť do obdobia, kedy bol tento doklad vyhotovený, čím postupoval v súlade

so zákonom. Poukazoval na skutočnosť, že v praxi sa často krát vyskytujú prípady,

že odberateľ tovar neprevezme, dodávateľ fakturuje dodávku tovaru ešte pred potvrdením

fyzického prevzatia tovaru, čo však neznamená, že sa týmto predávajúci zbavuje možnosti

v prípade zrušenia dodávky vystaviť doklad o oprave základu dane podľa § 18 zákona o DPH

(zrejme mal na mysli ).

Žalobca poukazoval na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o DPH (zrejme mal na mysli

), podľa ktorého sa daňová kontrola vykonáva v rozsahu, ktorá

je nevyhnutne potrebná na dosiahnutie účelu zákona o správe daní. Tvrdil, že správca dane

porušil toto ustanovenie, nakoľko žalobca v priebehu daňovej kontroly nespochybniteľne

preukázal, že postupoval v súlade s ustanovením § 18 zákona o DPH (zrejme mal na mysli

) a vystavenými dobropismi na zrušenie dodávky tovaru neporušil

zákon ani neukrátil štátny rozpočet. Žalobca nesúhlasil s úkonmi správcu dane, ktorými

spochybnil uvedené dodávky tovaru (v daňovom konaní nebolo preukázané, že tovar nebol

nachystaný k odberu, čo sa v zmysle už považuje za splnenie

kontraktu), a právo žalobcu vystaviť doklady o oprave základu dane podľa § 18 zákona

o DPH v kontexte na ust. § 15 ods. 1 zákona o správe daní (zrejme mal na mysli zákon

č. ) nad rámec nevyhnutnosti a v rozpore so základnými zásadami daňového

konania. Ďalej uviedol, že túto skutočnosť namietal vo svojom vyjadrení k protokolu

č. I/183/12842/35758/2008/Cib, avšak správca dane sa týmito námietkami nezaoberal.

Žalobca ďalej uviedol, že ak vystavil faktúry, podal daňové priznanie a odviedol daň

a v ďalšom období vystavil doklady o oprave základu dane a tieto zahrnul do daňových

priznaní a toto všetko riadne zaúčtoval, splnil si voči štátu všetky svoje zákonné povinnosti.

Daň bola riadne vybratá aj odvedená, potom sú ďalšie úkony správcu dane už nad rámec

zákona, nechránia jeho záujmy, porušujú jeho právo. Namietal, že správca dane je povinný

prihliadať na všetko, čo vyjde najavo v daňovom konaní, správca dane však daňovú kontrolu

vykonal neoprávnene a v rozpore so zákonom čo ho neprimerane zaťažilo. Na základe

uvedeného zotrval na názore, že správca dane posúdil vec po právnej stránke nesprávne.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že navrhoval, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, keďže žalobca v odvolaní

poukazuje na tie isté skutočnosti, ktoré boli obsahom odvolania proti prvostupňovému

rozhodnutiu ako aj obsahom žaloby, dokonca sa opätovne odvoláva na ustanovenia zákona

č. o dani z pridanej hodnoty, ktorý bol účinný len do 30.04.2004 a ktorý

už na uvedený prípad nemožno aplikovať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania

( prvá veta a ), odvolanie prejednal bez nariadenia

pojednávania ( ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a v spojení s veta

prvá a ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať

úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/222/17358-99320/2008/991410-r zo dňa 20. februára 2009, ktorým žalovaný

potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Senec č. /Blč zo dňa

19. augusta 2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie júl 2004 v sume 201.339,- Sk (6.685,22 eura).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle

o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti,

ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi ( ). V zmysle

zásady súčinnosti ( ) správca dane postupuje v daňovom

konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie

je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3

), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada

na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (

Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva

a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3

).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý

vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy

vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré

majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 39 ods. 3 zákona o správe daní v znení účinnom v rozhodnom čase, dodatočné

priznanie alebo hlásenie môže daňový subjekt predložiť aj v tom prípade, ak zistí, že jeho

daňová povinnosť má byť nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení alebo

správcom dane vyrubená. Znížiť základ dane na základe dodatočného daňového priznania

alebo hlásenia možno len v prípade uplatnenia skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej

kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly. Dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie

nemôže daňový subjekt predložiť po uplynutí jedného roka od ukončenia daňovej kontroly.

Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom

v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti

do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy

je dňom dodania deň odovzdania stavby.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o DPH základ dane pri dodaní tovaru alebo služby

a pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa opraví:

a/ pri úplnom alebo čiastočnom zrušení dodávky alebo služby a pri úplnom alebo čiastočnom

vrátení dodávky tovaru,

b/ pri znížení ceny tovaru alebo služby po vzniku daňovej povinnosti,

c/ pri zvýšení ceny tovaru alebo služby.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o DPH rozdiel medzi pôvodným základom dane

a opraveným základom dane sa uvedie v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom

sa vyhotovil doklad o oprave základu dane.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú

je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako

platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu

uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi

dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH, ak platiteľ vo faktúre uvedie vyššou sumu dane,

ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného

administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu

daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia február až december 2004,

o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. I/183/12842-35748/2008/Cib zo dňa 20.06.2008

a dodatok k protokolu č. I/183/12842-62023/2008 zo dňa 01.08.2008, ktorý bol so žalobcom

prerokovaný dňa 06.08.2008. Ďalej mal najvyšší súd za preukázané, že žalobca v zdaňovacom

období júl 2004 vyhotovil faktúru č. X. zo dňa 27.07.2004 pre odberateľa spoločnosť H. S.

S., a. s. za dodanie sladovníckeho jačmeňa v sume 11.007.500,- Sk, z čoho DPH činilo sumu

1.757.500,- Sk. K uvedenej faktúre následne dňa 05.10.2004 vyhotovil dobropis č. X. na celú

fakturovanú sumu, ktorý zahrnul do zdaňovacieho obdobia október 2004. Tovar deklarovaný

na predmetnej faktúre žalobca odberateľovi nedodal, faktúru ani dobropis odberateľovi vôbec

nedoručil. Keďže tovar nebol dodaný, nemohol byť odberateľom vrátený a odberateľ ani za

deklarovaný tovar nezaplatil.

K faktúre č. X. zo dňa 19.05.2004 vyhotovenej tiež pre odberateľa spoločnosť H. S. S.,

a. s. za dodanie sladovníckeho jačmeňa v sume 12.207.7903,50 Sk, z čoho DPH činilo sumu

1.949.143,50 Sk, žalobca taktiež dňa 27.07.2007 vyhotovil dobropis č. X. na celú fakturovanú

sumu, ktorý zahrnul do zdaňovacieho obdobia júl 2004. Tovar deklarovaný na faktúre žalobca

odberateľovi nedodal, faktúru ani dobropis odberateľovi vôbec nedoručil. Keďže tovar nebol

dodaný, nemohol byť odberateľom vrátený a odberateľ ani za deklarovaný tovar nezaplatil.

K faktúre č. X. zo dňa 21.05.2004 vyhotovenej tiež pre toho istého odberateľa

za dodanie sladovníckeho jačmeňa v sume 8.282.162,- Sk, z čoho DPH činilo sumu

1.322.362,- Sk, žalobca tiež dňa 26.07.2004 vyhotovil dobropis č. X. na celú fakturovanú

sumu, ktorý zahrnul do zdaňovacieho obdobia júl 2004. Tovar deklarovaný na faktúre žalobca

odberateľovi nedodal, faktúru ani dobropis odberateľovi vôbec nedoručil. Keďže tovar nebol

dodaný, nemohol byť odberateľom vrátený a odberateľ ani za deklarovaný tovar nezaplatil.

Ďalej mal najvyšší súd z obsahu spisového materiálu za preukázané, že žalobca

k vyššie označeným faktúram nepredložil žiadne dodacie listy ani iné doklady preukazujúce

uskutočnenie fakturovaných dodávok. Predložil kúpnu zmluvy č. X., predmetom ktorej bola

dodávka sladovníckeho jačmeňa z úrody roku 2004 zo dňa 08.03.2004. Podľa bodu 4.5. tejto

zmluvy predávajúci vystaví faktúru na dodávku tovaru podľa dokladu na fakturáciu vydaného

kupujúcim v dohodnutej kúpnej cene podľa bodu 7. zmluvy najneskôr do 10 dní od dodania

tovaru. Taktiež mal najvyšší súd za preukázané z písomného stanoviska spoločnosti H. S. S.,

a. s., že táto spoločnosť žiadne faktúry ani dodacie listy od žalobcu neeviduje, žiaden tovar od

žalobcu neprebrala.

Z uvedeného vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, že žalobca ako platiteľ,

predmetný tovar odberateľovi v roku 2004 nedodal, a preto spoločnosti H. S. S., a. s. ani

nevzniklo právo nakladať s fakturovaným tovarom ako vlastník. Spoločnosť H. S. S., a. s.

neeviduje žiadne faktúry od dodávateľa a ani žiadne dobropisy k týmto faktúram, keďže mu

tieto doklady žalobca ani nikdy nedoručil. Podľa vyjadrenia samotného žalobcu, podkladom

k vyhotoveniu predmetných faktúr neboli dodacie listy ani iné doklady vystavené

odberateľom v zmysle bodu 4.5. vyššie označenej kúpnej zmluvy, ale podkladom k ich

vystaveniu bola iba vyššie označená kúpna zmluva.

Keďže v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania

tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, kedy kupujúci nadobudne právo

nakladať s týmto tovarom ako vlastník, v danom prípade dospel najvyšší súd zhodne

z názorom krajského súdu ako aj žalovaného k záveru, že žalobcovi (keďže žiaden tovar

odberateľovi nedodal) z tohto dôvodu ani daňová povinnosť nevznikla.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal za preukázané, že žalobca z uvedených

vystavených faktúr odviedol daň. V danom prípade však rozhodujúcou skutočnosťou bola

skutočnosť, že žalobca fakturovaný tovar spoločnosti H. S. S., a. s. vôbec nedodal, a preto

nebol možný postup opravy základu dane podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona o DPH. Postup

opravy základu dane je v zmysle citovaných ustanovení možný len v prípade dodania tovaru

pri úplnom alebo čiastočnom zrušení dodávky, pri úplnom alebo čiastočnom vrátení dodávky.

Žalobca mal preto postupovať podľa § 39 ods. 3 zákona o správe daní a základ dane znížiť na

základe dodatočného daňového priznania.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ

si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s názorom žalobcu, že

spočíva na princípe širšej zmluvnej voľnosti a že strany si môžu dojednať aj iné zmluvy,

než sú uvedené v . Avšak pre daný prípad nie je rozhodujúce, akým

spôsobom mal žalobca svoje zmluvné vzťahy s odberateľmi dojednané, rozhodujúca

je skutočnosť, že fakturované vecné plnenia uskutočnené neboli, čo napokon ani sám žalobca

nepoprel.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,

že žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované pre odberateľa spoločnosť H.

S. S., a. s. boli splnené.

Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona

o správe daní.

Pokiaľ žalobca v odvolaní ako aj v samotnej žalobe poukazuje na skutočnosť,

že v prípade dodávky spoločnosť H. S. S., a. s. postupoval podľa ustanovení § 15 a § 18 ods.

1 a 3 o dani z pridanej hodnoty, najvyšší súd poukazuje na to, že

ušlo zrejme pozornosti žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, že v čase rozhodnom pre

uplatnenie odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie júl 2004 už tento zákon účinný nebol, keďže

dňom 01.05.2004 bol nahradený o dani z pridanej hodnoty, a preto

žalobca nemohol upraviť základ dane podľa o dani z pridanej

hodnoty a podľa ustanovení tohto zákona postupovať.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený,

najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje.

V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane

z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné

obchody boli reálne uskutočnené. K tejto námietke dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle

vyššie citovaného ustanovenia zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového

subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené

skutočnosti, pričom správca dane resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva.

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia ( ),

v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo

jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Bratislave ako vecne správny podľa veta druhá a

potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení

s veta prvá ), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej

povinnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a OSP, nakoľko žalobca v odvolacom

konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 24. februára 2011.

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková