Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
be0/361533.f73a56.pdf
PDF · 163.33 KB
No categories available
5Sžf/45/2010
Najvyšší súd 5Sžf/45/2010
S. republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej a
v právnej veci žalobcu Ing. L. M. – A., so sídlom v S.S., zastúpeného JUDr. E. V., so sídlom
v B., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu S. republiky, so sídlom v Banskej Bystrici,
Nová ulica č. 13, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/17373-
99310/2008/991410-r zo dňa 20. februára 2009, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave, č. k. 2S/72/2009-42 zo dňa 14. júla 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 2S/72/2009-42 zo dňa 14. júla 2010 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu,
ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/17373-
99310/2008/991410-r zo dňa 20. februára 2009. Týmto rozhodnutím žalovaný potvrdil
dodatočný platobný výmer Daňového úradu S. č. 609/230/35105/08/Blč zo dňa 19. augusta
2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj
„DPH“) za zdaňovacie obdobie jún 2005 v sume 76.830,- Sk (2.550,29 eura).
Krajský súd v Bratislave posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom
rozhodovaní vychádzal z ustanovení 2 ods. 1 písm. a/, b/, § 49 ods. 1 a 2 písm. a/, § 51 ods. 1
písm. a/ a § 71 ods. 1 až 5 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“), pričom sa stotožnil s názorom
žalovaného, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal dodanie tovaru odberateľom, ktorým
vystavil faktúry, a teda nepreukázal ani vznik zdaniteľného plnenia a žalobcovi nevznikla tak
povinnosť vystaviť faktúry. Žalobca nepreukázal uzavretie písomnej dohody s odberateľmi
na dodávku sladovníckeho jačmeňa a potravinárskej kukurice a taktiež nepreukázal tvrdenia
o uzavretí ústnej zmluvy. Žalobca tak nesplnil podmienky dohodnuté factoringovou zmluvou
č. X. zo dňa 31.01.2003, pretože k factoringu postúpil neexistujúce pohľadávky
z neuskutočnených dodávok vyúčtované neodoslanými faktúrami, o postúpení svojich
pohľadávok factoringovej spoločnosti odberateľov neinformoval, čím uviedol factoringovú
spoločnosť do omylu, pričom táto následne plnila povinnosti vyplývajúce z factoringovej
zmluvy bez právneho dôvodu. Preto krajský súd považoval napadnuté rozhodnutie
žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa za vecne správne a žalobu
preto zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP
tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca žiadajúc,
aby Najvyšší súd S. republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil na ďalšie
konanie. Namietal, že žalovaný svojim postupom účelovo, ťaživo a reštriktívne vykladá
zákon v neprospech žalobcu. V tejto súvislosti poukazoval na čl. 2 Ústavy S. republiky, podľa
ktorého štátne orgány môžu konať iba v medziach zákona, naproti tomu každý právny subjekt
môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal čo mu zákon
neukladá. Poukazoval aj na čl. 152 ods. 4 Ústavy S. republiky, podľa ktorého výklad
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou.
Žalobca ďalej uviedol, že v súlade s ust. § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe
daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) poskytol správcovi dane
potrebnú súčinnosť, vysvetlil nesprávnosť dodatočného platobného výmeru, ale napriek tomu
žalovaný napadnutý dodatočný daňový výmer potvrdil. Namietal, že postup správcu dane
je v rozpore s platnými právnymi predpismi. Správca dane urobil nekorektný záver,
že k dodávke tovaru nedošlo, a to na základe jednostranných vyjadrení odberateľa. Uviedol,
že z tvrdení kontrolnej skupiny, že jeho odberatelia nepotvrdili dodanie tovaru, alebo
že nemajú zaúčtované faktúry, nemôže byť vyvodený záver, že sa dodávka tovaru
neuskutočnila, alebo že by žalobca nemohol opraviť základ dane podľa § 18 zákona o DPH
(zrejme mal na mysli zákon č. 289/1995 Zb. o dani z pridanej hodnoty).
Žalobca poukazoval i na to, že nemožno oddeliť fungovanie DPH od právnej úpravy
obchodných vzťahov. Poukazoval na to, že Obchodný zákonník spočíva na princípe najširšej
zmluvnej voľnosti. Strany si môžu dojednať aj iné zmluvy, než len tie, ktoré sú výslovne
uvedené v Obchodnom zákonníku ako určitý zmluvný typ. Pritom všetky ustanovenia tretej
časti Obchodného zákonníka, ktorá sa nazýva záväzkové vzťahy majú v zásade dispozitívnu
povahu, čo znamená, že strany si môžu v dohodnutej zmluve účinky vyplývajúce pre seba
zmeniť alebo úplne vylúčiť, keďže Obchodný zákonník, spočíva na princípe neformálnosti
zmlúv, ktoré sa môžu dojednať aj ústne alebo dokonca aj konkludentne. Za deň splnenia
dodávky je možné považovať aj deň, kedy je dodávka pripravená k odberu. Skutočnosť,
že tovar nebol fyzicky odberateľmi odobratý a tiež že neboli potvrdené dodacie listy,
resp. vystavené príjemky na sklad, nemôže znamenať, že kontrakt nebol splnený, a teda
že k dodávke tovaru nedošlo.
Žalobca uviedol, že vystavil faktúru pred potvrdením fyzického odovzdania tovaru,
čím neporušil žiadne ustanovenie zákona o DPH. Nakoľko následne bola dodávka zrušená,
žalobca v súlade so zákonom vystavil doklady o oprave základu dane – dobropisy. Žalobca
postupoval v súlade s ustanovením § 18 ods. 3 zákona (zrejme mal na mysli zákon
č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty), keď rozdiel medzi pôvodným základom dane
a opraveným základom dane uviedol v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie v ktorom
vyhotovil doklad o oprave základu dane. So závermi daňovej kontroly o presune dobropisu
(dobropisov) medzi jednotlivými zdaňovacími obdobiami, preto žalobca nesúhlasí a považuje
ich za účelové, aby správca dane mohol potom pristúpiť vo vyrubovacom konaní k uloženiu
pokuty. Žalobca tvrdil, že zákon č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v žiadnom
svojom ustanovení nezakazuje vystaviť faktúru aj pred fyzickým odovzdaním tovaru.
Nesúhlasil so správcom dane, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, že daňový subjekt
nemohol postupovať podľa § 18 ods. 3 zákona o DPH (zrejme mal na mysli zákon
č. 289/1995 Z. z.) a nemohol dobropis zahrnúť do toho zdaňovacieho obdobia v ktorom
ho vyhotovil, ale mal postupovať podľa 42 ods. 2 zákona o DPH, t. j. podať dodatočné daňové
priznanie k zdaňovaciemu obdobiu jún 2005, a tým spôsobom si daň uplatniť späť. Žalobca
tvrdil, že opravu základu dane vykonal z dôvodu zrušenia dodania tovaru, a preto postupoval
podľa § 18 ods. 1 zákona o DPH (zrejme mal na mysli zákon č. 289/1995 Z. z.). Z uvedeného
dôvodu nemal inú možnosť, ako opravu základu dane zahrnúť do obdobia, kedy bol tento
doklad vyhotovený, čím postupoval v súlade so zákonom. Poukazoval na skutočnosť,
že v praxi sa často krát vyskytujú prípady, že odberateľ tovar neprevezme, dodávateľ
fakturuje dodávku tovaru ešte pred potvrdením fyzického prevzatia tovaru, čo však
neznamená, že sa týmto predávajúci zbavuje možnosti v prípade zrušenia dodávky vystaviť
doklad o oprave základu dane podľa § 18 zákona o DPH (zrejme mal na mysli zákon
č. 289/1995 Z. z.).
Žalobca poukazujúc na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o DPH (zrejme mal na mysli
zákon č. 289/1995 Z. z.), podľa ktorého sa daňová kontrola vykonáva v rozsahu, ktorá
je nevyhnutne potrebná na dosiahnutie účelu zákona o správe daní. Tvrdil, že správca dane
porušil toto ustanovenie, nakoľko žalobca v priebehu daňovej kontroly nespochybniteľne
preukázal, že postupoval v súlade s ustanovením § 18 zákona o DPH (zrejme mal na mysli
zákon č. 289/1995 Z. z.) a vystavenými dobropismi na zrušenie dodávky tovaru neporušil
zákon ani neukrátil štátny rozpočet. Žalobca nesúhlasil s úkonmi správcu dane, ktorými
spochybnil uvedené dodávky tovaru (v daňovom konaní nebolo preukázané, že tovar nebol
nachystaný k odberu, čo sa v zmysle Obchodného zákonníka už považuje za splnenie
kontraktu) a právo žalobcu vystaviť doklady o oprave základu dane podľa § 18 zákona o DPH
v kontexte na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o správe daní (zrejme mal na mysli zákon
č. 289/1995 Z. z.) nad rámec nevyhnutnosti a v rozpore so základnými zásadami daňového
konania. Ďalej uviedol, že tieto námietky vzniesol aj vo vyjadrení k protokolu, avšak správca
dane sa týmito námietkami nezaoberal.
Žalobca ďalej uviedol, že ak vystavil faktúry, podal daňové priznanie a odviedol daň
a v ďalšom období vystavil doklady o oprave základu dane a tieto zahrnul do daňových
priznaní a toto všetko riadne zaúčtoval, splnil si voči štátu všetky svoje zákonné povinnosti.
Daň bola riadne vybratá aj odvedená, potom sú ďalšie úkony správcu dane už nad rámec
zákona, nechránia jeho záujmy, porušujú jeho právo. Namietal, že správca dane je povinný
prihliadať na všetko, čo vyjde najavo v daňovom konaní, správca dane však daňovú kontrolu
vykonal neoprávnene a v rozpore so zákonom čo ho neprimerane zaťažilo. Na základe
uvedeného zotrval na názore, že správca dane posúdil vec po právnej stránke nesprávne.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že navrhoval, aby Najvyšší súd S.
republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, keďže žalobca v odvolaní poukazuje
na tie isté skutočnosti, ktoré boli obsahom odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu ako
aj obsahom žaloby, dokonca sa opätovne odvoláva na ustanovenia zákona č. 289/1995 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty, ktorý bol účinný len do 30.04.2004 a ktorý už na uvedený prípad
nemožno aplikovať.
Najvyšší súd S. republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý
rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania (§ 246c
ods. 1 prvá veta OSP a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania (§
250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu S. republiky www.nsud.sk (§
156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel
k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. I/222/17373-99310/2008/991410-r zo dňa 20. februára 2009, ktorým žalovaný
potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu S. č. 609/230/35105/08/Blč zo dňa zo
19. augusta 2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie jún 2005 v sume 76.830,- Sk (2.550,29 eura).
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti,
ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle
zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom
konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie
je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3
zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada
na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992
Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva
a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3
Ústavy S. republiky).
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý
vedie daňové konanie.
Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti
rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom
viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly
o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy
vedené daňovými subjektami a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom
v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“) právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú
je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako
platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu
uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71.
Najvyšší súd S. republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného
administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu
daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia február až december 2004,
január až september 2005, november 2005 a december 2005 o výsledku ktorej vyhotovil
protokol č. I/183/12842-44249/2008/Vok zo dňa 20.06.2008 a dodatok k protokolu
č. I/183/12842-65003/2008/Vok zo dňa 01.08.2008, ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa
06.08.2008. Ďalej mal najvyšší súd za preukázané, že žalobca za zdaňovacie obdobie jún
2005 podal daňové priznanie v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet z faktúry za služby
prijaté od dodávateľa spoločnosti F. S. S., a. s. (ďalej aj „factoringová spoločnosť“) vo výške
76.830,30 Sk. Predmetom faktúry boli odmeny, úroky a poplatky súvisiace s postúpenými
faktúrami č. X. pre odberateľa S. L. a L., a. s., č. X. pre odberateľa Ing. V. I. - A., č. X.
pre kupujúceho D., s. r. o. a č. X. pre kupujúceho P. T., s. r. o..
Ďalej mal najvyšší súd z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že tovar,
ktorý bol predmetom faktúry č. X. pre odberateľa S. L. a L., a. s. dodaný nebol, pretože táto
spoločnosť ukončila všetky nákupy od žalobcu v máji 2004 a od uvedeného termínu nemala
so žalobcom žiadne obchodné vzťahy. Žalobca uvedenú faktúru dňa 08.04.2005 postúpil
factoringovej spoločnosti a dňa 08.04.2005 prijal od factoringovej spoločnosti zálohu v sume
13.414.275,- Sk a dňa 14.07.2005 zvyšnú sumu na úhradu predmetnej faktúry.
Pri faktúre č. X. zo dňa 25.10.2004 pre odberateľa Ing. V. I. - A. predmetom ktorej
bola dodávka sladovníckeho jačmeňa, mal najvyšší súd z obsahu spisového materiálu tiež za
preukázané, že tento tovar dodaný nebol, a teda odberateľ Ing. V. I. - A. nenadobudol právo
nakladať s tovarom ako vlastník, pričom odberateľ neuviedol, že by bol tento tovar odmietol
prevziať tak, ako to tvrdí žalobca. Žalobca predmetnú faktúru dňa 26.10.2004 postúpil
factoringovej spoločnosti a dňa 27.10.2004 prijal od tejto factoringovej spoločnosti zálohu na
úhradu predmetnej faktúry vo výške 23.133.600,- Sk.
Pri faktúre č. X. zo dňa 09.12.2004 vyhotovenej na základe kúpnej zmluvy zo dňa
06.12.2004 s kupujúcim D., s. r. o. predmetom ktorej boli nehnuteľnosti zapísané na liste
vlastníctva č. X. pre k. ú. S., si žalobca uplatnil oslobodenie od dane v zmysle § 38 ods. 1
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Následne dňa 14.12.2004 túto faktúru
žalobca postúpil factoringovej spoločnosti, pričom dňa 11.04.2005 od uvedenej kúpnej
zmluvy odstúpil na základe Dohody o odstúpení od kúpnej zmluvy zo dňa 06.12.2004. Pritom
od factoringovej spoločnosti dňa 17.12.2004 prijal zálohu na úhradu predmetnej faktúry vo
výške 15.871.268,- Sk.
Pokiaľ ide o faktúru č. X. zo dňa 29.04.2005 vyhotovenú na základe kúpnej zmluvy zo
dňa 29.04.2005 uzavretej so spoločnosťou P. T., s. r. o. túto žalobca postúpil dňa 29.04.2005
factoringovej spoločnosti, pričom následne dňa 25.10.2005 uvedenú faktúru dobropisoval,
pretože k prevodu nehnuteľnosti v zmysle kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 29.04.2005
nedošlo. Na úhradu predmetnej faktúry prijal žalobca od factoringovej spoločnosti dňa
29.04.2005 sumu 54.000.000,- Sk a dňa 21.10.2005 sumu 6.000.000,- Sk.
Z uvedeného vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, že pohľadávky spôsobilé
na postúpenie spoločnosti F. S. S. a. s., nevznikli, takže služby fakturované touto
factoringovou spoločnosťou nie sú prijaté pre dodávky platiteľa – dodávateľa,
nakoľko fakturované služby žalobca nepoužil na účely svojho podnikania v zmysle § 49 ods.
3 zákona o DPH, pričom len formálna existencia faktúry, nie je predpokladom pre odpočítanie
dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH.
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH
sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.
Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku
zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,
zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ
si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný
preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.
Najvyšší súd S. republiky súhlasí s názorom žalobcu, že Obchodný zákonník spočíva
na princípe širšej zmluvnej voľnosti a že strany si môžu dojednať aj iné zmluvy, než sú
uvedené v Obchodnom zákonníku. Avšak pre daný prípad nie je rozhodujúce, akým
spôsobom mal žalobca svoje zmluvné vzťahy s odberateľmi dojednané, rozhodujúca
je skutočnosť, že fakturované vecné plnenia uskutočnené neboli, čo napokon ani sám žalobca
nepoprel. Je pritom právne irelevantné z akého dôvodu k ich uskutočneniu nedošlo.
Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,
že žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované pre odberateľov S. L. a L., a.
s., Ing. V. I. - A., D., s. r. o. a P. T., s. r. o. sa uskutočnili.
Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona
o správe daní.
Pokiaľ žalobca v odvolaní ako aj v samotnej žalobe poukazuje na skutočnosť,
že v prípade dodávky pre odberateľov S. L. a L., a. s. a pre Ing. V. I. – A., postupoval podľa
ustanovení § 15 a § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, najvyšší
súd poukazuje na to, že ušlo zrejme pozornosti žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, že
v čase rozhodnom pre uplatnenie odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie jún 2005 už tento
zákon účinný nebol, keďže dňom 01.05.2004 bol nahradený zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty, a preto žalobca nemohol upraviť základ dane podľa § 18 zákona č.
289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a podľa ustanovení tohto zákona postupovať.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený,
najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje.
V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane
z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné
obchody boli reálne uskutočnené. K tejto námietke dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle
vyššie citovaného ustanovenia zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového
subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené
skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Najvyšší súd
poukazuje na to, že F. je službou založenou na postúpení pohľadávok, preto ak klientovi
factora osoba uvedená na faktúre nič nedlhuje, neexistuje ani reálna pohľadávka, ktorú by
klient mohol postúpiť factorovi na vymáhanie. V prípade poskytnutej factoringovej služby
vystupuje voči odberateľom ako nový veriteľ factor, a teda je zrejmé, že v prípade
neexistujúcej pohľadávky nemá factor od koho dlh vymáhať. V prípade ako je v danej veci,
teda v prípade postúpenia neexistujúcich pohľadávok na factoringovú spoločnosť možno
konštatovať, že platiteľ dane (žalobca) neprijal službu vymáhania pohľadávok
od factoringovej spoločnosti a nevzniklo mu potom ani právo na odpočítanie dane v zmysle
§ 49 zákona o DPH.
Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá
mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP),
10 5Sžf/45/2010
v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo
jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol.
Najvyšší súd S. republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky
žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli
ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako
vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil stotožniac sa
v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia
nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom
konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 24. februára 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková