Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/45/2010

Najvyšší súd

S. republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej a

v právnej veci žalobcu Ing. L. M. – A., so sídlom v S.S., zastúpeného JUDr. E. V., so sídlom

v B., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu S. republiky, so sídlom v Banskej Bystrici,

Nová ulica č. 13, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/17373-

99310/2008/991410-r zo dňa 20. februára 2009, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave, č. k. -42 zo dňa 14. júla 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. -42 zo dňa 14. júla 2010 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa

(ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu,

ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/17373-

99310/2008/991410-r zo dňa 20. februára 2009. Týmto rozhodnutím žalovaný potvrdil

dodatočný platobný výmer Daňového úradu S. č. /Blč zo dňa 19. augusta

2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj

„DPH“) za zdaňovacie obdobie jún 2005 v sume 76.830,- Sk (2.550,29 eura).

2

Krajský súd v Bratislave posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ustanovení 2 ods. 1 písm. a/, b/, § 49 ods. 1 a 2 písm. a/, § 51 ods. 1

písm. a/ a až 5 o dani z pridanej hodnoty v znení

účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“), pričom sa stotožnil s názorom

žalovaného, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal dodanie tovaru odberateľom, ktorým

vystavil faktúry, a teda nepreukázal ani vznik zdaniteľného plnenia a žalobcovi nevznikla tak

povinnosť vystaviť faktúry. Žalobca nepreukázal uzavretie písomnej dohody s odberateľmi

na dodávku sladovníckeho jačmeňa a potravinárskej kukurice a taktiež nepreukázal tvrdenia

o uzavretí ústnej zmluvy. Žalobca tak nesplnil podmienky dohodnuté factoringovou zmluvou

č. X. zo dňa 31.01.2003, pretože k factoringu postúpil neexistujúce pohľadávky

z neuskutočnených dodávok vyúčtované neodoslanými faktúrami, o postúpení svojich

pohľadávok factoringovej spoločnosti odberateľov neinformoval, čím uviedol factoringovú

spoločnosť do omylu, pričom táto následne plnila povinnosti vyplývajúce z factoringovej

zmluvy bez právneho dôvodu. Preto krajský súd považoval napadnuté rozhodnutie

žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa za vecne správne a žalobu

preto zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia

tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca žiadajúc,

aby Najvyšší súd S. republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil na ďalšie

konanie. Namietal, že žalovaný svojim postupom účelovo, ťaživo a reštriktívne vykladá

zákon v neprospech žalobcu. V tejto súvislosti poukazoval na S. republiky, podľa

ktorého štátne orgány môžu konať iba v medziach zákona, naproti tomu každý právny subjekt

môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal čo mu zákon

neukladá. Poukazoval aj na S. republiky, podľa ktorého výklad

všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s .

Žalobca ďalej uviedol, že v súlade s ust. o správe

daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“ alebo „zákon o správe daní“) poskytol správcovi dane

potrebnú súčinnosť, vysvetlil nesprávnosť dodatočného platobného výmeru, ale napriek tomu

žalovaný napadnutý dodatočný daňový výmer potvrdil. Namietal, že postup správcu dane

je v rozpore s platnými právnymi predpismi. Správca dane urobil nekorektný záver,

že k dodávke tovaru nedošlo, a to na základe jednostranných vyjadrení odberateľa. Uviedol,

že z tvrdení kontrolnej skupiny, že jeho odberatelia nepotvrdili dodanie tovaru, alebo

3

že nemajú zaúčtované faktúry, nemôže byť vyvodený záver, že sa dodávka tovaru

neuskutočnila, alebo že by žalobca nemohol opraviť základ dane podľa § 18 zákona o DPH

(zrejme mal na mysli o dani z pridanej hodnoty).

Žalobca poukazoval i na to, že nemožno oddeliť fungovanie DPH od právnej úpravy

obchodných vzťahov. Poukazoval na to, že spočíva na princípe najširšej

zmluvnej voľnosti. Strany si môžu dojednať aj iné zmluvy, než len tie, ktoré sú výslovne

uvedené v ako určitý zmluvný typ. Pritom všetky ustanovenia tretej

časti , ktorá sa nazýva záväzkové vzťahy majú v zásade dispozitívnu

povahu, čo znamená, že strany si môžu v dohodnutej zmluve účinky vyplývajúce pre seba

zmeniť alebo úplne vylúčiť, keďže , spočíva na princípe neformálnosti

zmlúv, ktoré sa môžu dojednať aj ústne alebo dokonca aj konkludentne. Za deň splnenia

dodávky je možné považovať aj deň, kedy je dodávka pripravená k odberu. Skutočnosť,

že tovar nebol fyzicky odberateľmi odobratý a tiež že neboli potvrdené dodacie listy,

resp. vystavené príjemky na sklad, nemôže znamenať, že kontrakt nebol splnený, a teda

že k dodávke tovaru nedošlo.

Žalobca uviedol, že vystavil faktúru pred potvrdením fyzického odovzdania tovaru,

čím neporušil žiadne ustanovenie zákona o DPH. Nakoľko následne bola dodávka zrušená,

žalobca v súlade so zákonom vystavil doklady o oprave základu dane – dobropisy. Žalobca

postupoval v súlade s ustanovením § 18 ods. 3 zákona (zrejme mal na mysli zákon

č. o dani z pridanej hodnoty), keď rozdiel medzi pôvodným základom dane

a opraveným základom dane uviedol v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie v ktorom

vyhotovil doklad o oprave základu dane. So závermi daňovej kontroly o presune dobropisu

(dobropisov) medzi jednotlivými zdaňovacími obdobiami, preto žalobca nesúhlasí a považuje

ich za účelové, aby správca dane mohol potom pristúpiť vo vyrubovacom konaní k uloženiu

pokuty. Žalobca tvrdil, že o dani z pridanej hodnoty v žiadnom

svojom ustanovení nezakazuje vystaviť faktúru aj pred fyzickým odovzdaním tovaru.

Nesúhlasil so správcom dane, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, že daňový subjekt

nemohol postupovať podľa § 18 ods. 3 zákona o DPH (zrejme mal na mysli zákon

č. ) a nemohol dobropis zahrnúť do toho zdaňovacieho obdobia v ktorom

ho vyhotovil, ale mal postupovať podľa 42 ods. 2 zákona o DPH, t. j. podať dodatočné daňové

priznanie k zdaňovaciemu obdobiu jún 2005, a tým spôsobom si daň uplatniť späť. Žalobca

tvrdil, že opravu základu dane vykonal z dôvodu zrušenia dodania tovaru, a preto postupoval

podľa zákona o DPH (zrejme mal na mysli ). Z uvedeného

dôvodu nemal inú možnosť, ako opravu základu dane zahrnúť do obdobia, kedy bol tento

4

doklad vyhotovený, čím postupoval v súlade so zákonom. Poukazoval na skutočnosť,

že v praxi sa často krát vyskytujú prípady, že odberateľ tovar neprevezme, dodávateľ

fakturuje dodávku tovaru ešte pred potvrdením fyzického prevzatia tovaru, čo však

neznamená, že sa týmto predávajúci zbavuje možnosti v prípade zrušenia dodávky vystaviť

doklad o oprave základu dane podľa § 18 zákona o DPH (zrejme mal na mysli zákon

č. ).

Žalobca poukazujúc na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o DPH (zrejme mal na mysli

), podľa ktorého sa daňová kontrola vykonáva v rozsahu, ktorá

je nevyhnutne potrebná na dosiahnutie účelu zákona o správe daní. Tvrdil, že správca dane

porušil toto ustanovenie, nakoľko žalobca v priebehu daňovej kontroly nespochybniteľne

preukázal, že postupoval v súlade s ustanovením § 18 zákona o DPH (zrejme mal na mysli

) a vystavenými dobropismi na zrušenie dodávky tovaru neporušil

zákon ani neukrátil štátny rozpočet. Žalobca nesúhlasil s úkonmi správcu dane, ktorými

spochybnil uvedené dodávky tovaru (v daňovom konaní nebolo preukázané, že tovar nebol

nachystaný k odberu, čo sa v zmysle už považuje za splnenie

kontraktu) a právo žalobcu vystaviť doklady o oprave základu dane podľa § 18 zákona o DPH

v kontexte na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o správe daní (zrejme mal na mysli zákon

č. ) nad rámec nevyhnutnosti a v rozpore so základnými zásadami daňového

konania. Ďalej uviedol, že tieto námietky vzniesol aj vo vyjadrení k protokolu, avšak správca

dane sa týmito námietkami nezaoberal.

Žalobca ďalej uviedol, že ak vystavil faktúry, podal daňové priznanie a odviedol daň

a v ďalšom období vystavil doklady o oprave základu dane a tieto zahrnul do daňových

priznaní a toto všetko riadne zaúčtoval, splnil si voči štátu všetky svoje zákonné povinnosti.

Daň bola riadne vybratá aj odvedená, potom sú ďalšie úkony správcu dane už nad rámec

zákona, nechránia jeho záujmy, porušujú jeho právo. Namietal, že správca dane je povinný

prihliadať na všetko, čo vyjde najavo v daňovom konaní, správca dane však daňovú kontrolu

vykonal neoprávnene a v rozpore so zákonom čo ho neprimerane zaťažilo. Na základe

uvedeného zotrval na názore, že správca dane posúdil vec po právnej stránke nesprávne.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že navrhoval, aby Najvyšší súd S.

republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, keďže žalobca v odvolaní poukazuje

na tie isté skutočnosti, ktoré boli obsahom odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu ako

aj obsahom žaloby, dokonca sa opätovne odvoláva na ustanovenia

o dani z pridanej hodnoty, ktorý bol účinný len do 30.04.2004 a ktorý už na uvedený prípad

nemožno aplikovať.

5

Najvyšší súd S. republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal napadnutý

rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania (§ 246c

ods. 1 prvá veta a ), odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania (§

250ja ods. 2 ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu S. republiky www.nsud.sk (§

156 ods. 1 a ods. 3 v spojení s veta prvá a ) a dospel

k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/222/17373-99310/2008/991410-r zo dňa 20. februára 2009, ktorým žalovaný

potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu S. č. /Blč zo dňa zo

19. augusta 2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie jún 2005 v sume 76.830,- Sk (2.550,29 eura).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle

o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti,

ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi ( ). V zmysle

zásady súčinnosti ( ) správca dane postupuje v daňovom

konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie

je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3

), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada

na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (

Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva

a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3

S. republiky).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

6

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý

vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy

vedené daňovými subjektami a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré

majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom

v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“) právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby

vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú

je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako

platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu

uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi

dodané.

7

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Najvyšší súd S. republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného

administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu

daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia február až december 2004,

január až september 2005, november 2005 a december 2005 o výsledku ktorej vyhotovil

protokol č. I/183/12842-44249/2008/Vok zo dňa 20.06.2008 a dodatok k protokolu

č. I/183/12842-65003/2008/Vok zo dňa 01.08.2008, ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa

06.08.2008. Ďalej mal najvyšší súd za preukázané, že žalobca za zdaňovacie obdobie jún

2005 podal daňové priznanie v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet z faktúry za služby

prijaté od dodávateľa spoločnosti F. S. S., a. s. (ďalej aj „factoringová spoločnosť“) vo výške

76.830,30 Sk. Predmetom faktúry boli odmeny, úroky a poplatky súvisiace s postúpenými

faktúrami č. X. pre odberateľa S. L. a L., a. s., č. X. pre odberateľa Ing. V. I. - A., č. X.

pre kupujúceho D., s. r. o. a č. X. pre kupujúceho P. T., s. r. o..

Ďalej mal najvyšší súd z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že tovar,

ktorý bol predmetom faktúry č. X. pre odberateľa S. L. a L., a. s. dodaný nebol, pretože táto

spoločnosť ukončila všetky nákupy od žalobcu v máji 2004 a od uvedeného termínu nemala

so žalobcom žiadne obchodné vzťahy. Žalobca uvedenú faktúru dňa 08.04.2005 postúpil

factoringovej spoločnosti a dňa 08.04.2005 prijal od factoringovej spoločnosti zálohu v sume

13.414.275,- Sk a dňa 14.07.2005 zvyšnú sumu na úhradu predmetnej faktúry.

Pri faktúre č. X. zo dňa 25.10.2004 pre odberateľa Ing. V. I. - A. predmetom ktorej

bola dodávka sladovníckeho jačmeňa, mal najvyšší súd z obsahu spisového materiálu tiež za

preukázané, že tento tovar dodaný nebol, a teda odberateľ Ing. V. I. - A. nenadobudol právo

nakladať s tovarom ako vlastník, pričom odberateľ neuviedol, že by bol tento tovar odmietol

prevziať tak, ako to tvrdí žalobca. Žalobca predmetnú faktúru dňa 26.10.2004 postúpil

factoringovej spoločnosti a dňa 27.10.2004 prijal od tejto factoringovej spoločnosti zálohu na

úhradu predmetnej faktúry vo výške 23.133.600,- Sk.

Pri faktúre č. X. zo dňa 09.12.2004 vyhotovenej na základe kúpnej zmluvy zo dňa

06.12.2004 s kupujúcim D., s. r. o. predmetom ktorej boli nehnuteľnosti zapísané na liste

vlastníctva č. X. pre k. ú. S., si žalobca uplatnil oslobodenie od dane v zmysle § 38 ods. 1

o dani z pridanej hodnoty. Následne dňa 14.12.2004 túto faktúru

8

žalobca postúpil factoringovej spoločnosti, pričom dňa 11.04.2005 od uvedenej kúpnej

zmluvy odstúpil na základe Dohody o odstúpení od kúpnej zmluvy zo dňa 06.12.2004. Pritom

od factoringovej spoločnosti dňa 17.12.2004 prijal zálohu na úhradu predmetnej faktúry vo

výške 15.871.268,- Sk.

Pokiaľ ide o faktúru č. X. zo dňa 29.04.2005 vyhotovenú na základe kúpnej zmluvy zo

dňa 29.04.2005 uzavretej so spoločnosťou P. T., s. r. o. túto žalobca postúpil dňa 29.04.2005

factoringovej spoločnosti, pričom následne dňa 25.10.2005 uvedenú faktúru dobropisoval,

pretože k prevodu nehnuteľnosti v zmysle kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 29.04.2005

nedošlo. Na úhradu predmetnej faktúry prijal žalobca od factoringovej spoločnosti dňa

29.04.2005 sumu 54.000.000,- Sk a dňa 21.10.2005 sumu 6.000.000,- Sk.

Z uvedeného vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, že pohľadávky spôsobilé

na postúpenie spoločnosti F. S. S. a. s., nevznikli, takže služby fakturované touto

factoringovou spoločnosťou nie sú prijaté pre dodávky platiteľa – dodávateľa,

nakoľko fakturované služby žalobca nepoužil na účely svojho podnikania v zmysle § 49 ods.

3 zákona o DPH, pričom len formálna existencia faktúry, nie je predpokladom pre odpočítanie

dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ

si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.

Najvyšší súd S. republiky súhlasí s názorom žalobcu, že spočíva

na princípe širšej zmluvnej voľnosti a že strany si môžu dojednať aj iné zmluvy, než sú

uvedené v . Avšak pre daný prípad nie je rozhodujúce, akým

spôsobom mal žalobca svoje zmluvné vzťahy s odberateľmi dojednané, rozhodujúca

je skutočnosť, že fakturované vecné plnenia uskutočnené neboli, čo napokon ani sám žalobca

nepoprel. Je pritom právne irelevantné z akého dôvodu k ich uskutočneniu nedošlo.

9

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,

že žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované pre odberateľov S. L. a L., a.

s., Ing. V. I. - A., D., s. r. o. a P. T., s. r. o. sa uskutočnili.

Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona

o správe daní.

Pokiaľ žalobca v odvolaní ako aj v samotnej žalobe poukazuje na skutočnosť,

že v prípade dodávky pre odberateľov S. L. a L., a. s. a pre Ing. V. I. – A., postupoval podľa

ustanovení a a o dani z pridanej hodnoty, najvyšší

súd poukazuje na to, že ušlo zrejme pozornosti žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, že

v čase rozhodnom pre uplatnenie odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie jún 2005 už tento

zákon účinný nebol, keďže dňom 01.05.2004 bol nahradený o dani

z pridanej hodnoty, a preto žalobca nemohol upraviť základ dane podľa § 18 zákona č.

o dani z pridanej hodnoty a podľa ustanovení tohto zákona postupovať.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený,

najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje.

V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane

z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné

obchody boli reálne uskutočnené. K tejto námietke dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle

vyššie citovaného ustanovenia zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového

subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené

skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Najvyšší súd

poukazuje na to, že F. je službou založenou na postúpení pohľadávok, preto ak klientovi

factora osoba uvedená na faktúre nič nedlhuje, neexistuje ani reálna pohľadávka, ktorú by

klient mohol postúpiť factorovi na vymáhanie. V prípade poskytnutej factoringovej služby

vystupuje voči odberateľom ako nový veriteľ factor, a teda je zrejmé, že v prípade

neexistujúcej pohľadávky nemá factor od koho dlh vymáhať. V prípade ako je v danej veci,

teda v prípade postúpenia neexistujúcich pohľadávok na factoringovú spoločnosť možno

konštatovať, že platiteľ dane (žalobca) neprijal službu vymáhania pohľadávok

od factoringovej spoločnosti a nevzniklo mu potom ani právo na odpočítanie dane v zmysle

§ 49 zákona o DPH.

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia ( ),

10

v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo

jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol.

Najvyšší súd S. republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky

žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli

ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako

vecne správny podľa veta druhá a potvrdil stotožniac sa

v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení s veta prvá

), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia

nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a , nakoľko žalobca v odvolacom

konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 24. februára 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková