Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/160/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ RPEUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej v právnej veci navrhovateľky A. H., trvale bytom P., zastúpenej JUDr. H. P.,

advokátkou so sídlom v K., proti odporcovi Obvodnému pozemkovému úradu Košice –

mesto, ul. Popradská č. 78, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu

zo dňa 12. októbra 2009 č. 503/99/2009-KI, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 10. marca 2010, č. k. -33, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 10. marca 2010, č. k. -33

p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) potvrdil

preskúmavané rozhodnutie odporcu o tom, že žiadateľka A. H., rod. C., nespĺňa podmienky §

2 o navrátení vlastníctva k pozemkom a doplnení zákona NR SR č.

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a nevracia sa jej vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území Košice, zapísaných v PKV č. X.,

parc. č. X. roľa o výmere 3.841 m², parc. č. X. roľa o výmere 833 m² v podiele 88/800, parc.

č. X. roľa o výmere 33.751 m² v podiele 88/800, PKV č. X. parc. č. X. roľa o výmere 3.848

m² v podiele 1/2, parc. č. X. jarok o výmere 597 m² v podiele 1/2, parc. č. X. roľa o výmere

3.669 m² v podiele 1/2, PKV č. X. parc. č. X. roľa o výmere 15.379 m² v podiele 8/16.

O náhrade podľa a za nehnuteľnosti uvedené v tomto

rozhodnutí rozhodol tak, že právo žiadateľke na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 zákona č.

sa nepriznáva.

Krajský súd v konaní zistil, že navrhovateľka ako v správnom konaní pri uplatnení

svojho nároku, tak aj v súdnom konaní, tvrdila, že je oprávnenou osobou podľa § 2 ods. 2

písm. a/, resp. b/ ako dedička zo závetu po pôvodnom vlastníkovi E.

B., ktorý zomrel X.. Z predložených listinných dôkazov však zistil, čo napokon

navrhovateľka to ani nepoprela, že závet, ktorý zanechal pôvodný vlastník E. B. napísaný

vlastnoručne 25. septembra 1944, nebol v dedičskom konaní po ňom predložený. Dedičské

rozhodnutie z 18. decembra 1965 nadobudlo právoplatnosť 31. marca 1966. Tento závet ako

to uvádza sama navrhovateľka nebol predložený ani v dedičskom konaní po manželke

pôvodného vlastníka R. B., rod. M., ktorá zomrela X., ale bol objavený ako uviedla sama až

po smrti matky navrhovateľky H. C. v roku 1994.

Poukazujúc na a , z ktorých jednoznačne

vyplýva, že oprávnenou osobou je dedič zo závetu predloženého v konaní o dedičstve, a berúc

do úvahy závery vyplývajúce z konania pred správnym orgánom i pred súdom, že závet

spísaný pôvodným vlastníkom nebol predložený v dedičskom konaní po ňom, ale bol

objavený až v roku 1994, krajský súd dospel k záveru, že navrhovateľka nemôže byť

oprávnenou osobou ako dedička zo závetu, t. j. podľa § 2 ods. 2 písm. a/, resp. písm. b/

. Následne krajský súd konštatoval, že navrhovateľka

nie je oprávnenou osobou ani podľa , pretože

nie je manželkou pôvodného vlastníka a nie je ani jeho dcérou. Navrhovateľka je neterou

manželky pôvodného vlastníka, ale manželka pôvodného vlastníka nebola spoluvlastníčkou

ani jednej z nehnuteľností, ktoré navrhovateľka uviedla vo svojej žiadosti. Navrhovateľka

nie je oprávnenou osobou ani podľa , pretože

nie je rodičom pôvodného vlastníka a takisto nie je oprávnenou osobou ani podľa § 2 ods. 2

písm. e/ zákona, lebo nie je ani súrodencom pôvodného vlastníka, t. j. E. B.. S ohľadom na

skutočnosť, že navrhovateľka ani v konaní pred správnym orgánom a ani v konaní pred

súdom nepreukázala, že je oprávnenou osobou na vrátenie vlastníctva k pozemkom podľa § 2

ods. 2 písm. a/ až e/ , krajský súd preskúmavané rozhodnutie odporcu

podľa (ďalej len „OSP“) potvrdil.

O trovách konania rozhodol podľa v spojení s

a účastníkom právo na ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala v zákonom ustanovenej lehote odvolanie

navrhovateľka a žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu

v Košiciach zmenil tak, že navrhovateľke sa priznáva nárok na vrátenie vlastníctva

k predmetným pozemkom.

Navrhovateľka vyjadrila nesúhlas s právnymi závermi krajského súdu, majúc zato,

že je závetnou dedičkou po neb. E. B., o čom predložila aj závet zo dňa 25. septembra 1944.

Tento závet nebol v dedičskom konaní po neb. E. B. predložený, lebo tento po spísaní závetu

uzavrel manželstvo a predmetom dedenia neboli už pozemky, ale iba nehnuteľnosť v ktorej

bývala manželka nebohého. Sama navrhovateľka sa o existencii závetu dozvedela až v roku

1994, keď jej zomrela matka - sestra manželky pána B.. Ak by štát nebol pozemky prevzal

stala by sa ich vlastníčkou dedením zo závetu. Poukázala na to, že presne opísala dôvody

nepredloženia závetu v odvolaní voči rozhodnutiu odporcu. Má zato, že je závetnou dedičkou

po neb. E. B. v časti týkajúcej sa dedenia pozemkov a tak aj oprávnenou osobou podľa § 2

v znení .

Odporca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhovateľky žiadal

napadnutý rozsudok krajského súdu v plnom rozsahu potvrdiť. Zotrval na svojom právnom

názore, že navrhovateľke nie je možné priznať postavenie oprávnenej osoby v zmysle § 2

ods. 2 písm. a/, resp. písm. b/ , pretože závet ňou predložený v konaní

pred odporcom nebol prejednaný v konaní o dedičstve, a teda dedič zo závetu (v tomto

prípade navrhovateľka) nenadobudol celý majetok poručiteľa resp. nenadobudol dedičstvo ani

v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu. Odporca dodal, že ak by bol závet

objavený skôr, do troch rokov od vydania rozhodnutia v dedičskej veci po poručiteľovi E. B.,

bolo možné tento stav konvalidovať.

V tejto súvislosti odporca poukázal na Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov(ďalej len „O. z.“), v zmysle ktorého sa právo premlčí,

ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej, následne na § 101 O. z., ktorý

ustanovuje, že pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba

je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Napokon poukázal

na § 105 O. z., z ktorého vyplýva, že ak ide o právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva

(§ 485 O. z.), začína premlčacia doba plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa dedičské konanie skončilo.

Ďalej odporca uviedol, že rozhodnutie Štátneho notárstva v Košiciach vo veci

prejednania dedičstva po neb. E. B. z 18. decembra 1965 č. D 1400/65 nadobudlo

právoplatnosť dňa 31. januára 1966. Keďže dedenie zo závetu si žiadateľka mohla uplatniť do

troch rokov od jeho právoplatnosti a závet bol objavený až v roku 1994, žiadateľka si svoje

postavenie závetnej dedičky nemohla uplatniť a prebehlo dedenie zo zákona.

Odporca zdôraznil, že v znení neskorších predpisov

jednoznačne ustanovuje povinnosť, že ten kto si uplatňuje reštitučný nárok podľa ustanovenia

§ 2 ods. 2 písm. a/, resp. písm. b/ musí byť dedičom zo závetu, ktorý bol predložený v konaní

o dedičstve, ktorý nadobudol celé dedičstvo alebo dedičom zo závetu, ktorý nadobudol

dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti tunajší úrad nemohol priznať A. H., rod. C., postavenie oprávnenej osoby

v zmysle , resp. písm. b/ . Dodal, že z predložených

dokladov nevyplývajú skutočnosti, podľa ktorých by bolo možné uznať A. H. postavenie

oprávnenej osoby podľa až e/ .

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného

odvolania ( v spojení s veta prvá ). Odvolanie prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( veta prvá v spojení s

ods. 2 ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli a na internetovskej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk ( a v spojení s veta prvá a

) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nie je možné priznať úspech.

Preskúmavaným rozhodnutím odporca nevrátil vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

v ňom uvedeným a navrhovateľke ani nepriznal práv na náhradu (§ 6 ods. 2 a 3 zákona

č. ) za tieto nehnuteľnosti, pretože na základe vykonaného dokazovania dospel

k záveru, že navrhovateľka nespĺňa podmienky ustanovené v

Z. z., t. j. nie je oprávnenou osobu v zmysle citovaného zákona.

je jedným zo zákonov reštitučného charakteru, ktorého

cieľom vyjadreným v jeho preambule je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi

(napr. v platnom znení, v znení noviel

- § 37 až § 39) zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd,

ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému

okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k interpretácií uvádza,

že aj v tomto prípade sa jedná o reštitučný zákon, ktorým sa demokratická spoločnosť snaží

aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd, spočívajúcich

v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho

orgány ako aj obce sú teda povinné postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade

so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách

má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Tento výklad vychádza zo skutočnosti, že zmyslom

všetkých reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd,

ku ktorým došlo v rozhodnom období, pričom zákonodarca si bol vedomý, že odstránenie

všetkých krívd nie je reálne a že sa musí uspokojiť len s nápravou krívd niektorých.

v upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré

nebolo vydané podľa osobitného predpisu ( a až 39 zákona SNR

č. ).Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria: a) poľnohospodársky

pôdny fond alebo do neho patria a b) lesný pôdny fond .

Kto je oprávnenou osobou, určuje ustanovenie .

Navrhovateľka si podaním z 30. decembra 2004 uplatnila reštitučný nárok podľa

, a to ako dedička zo závetu podľa zákona

po nebohom E. B.. Do konania ako dôkaz predložila dedičské rozhodnutie vydané

v dedičskom konaní po neb. E. B., podľa ktorého sa dedičkou zo zákona jeho manželka R.

(R.) B., rod. M.. Zo zápisnice spísanej na Štátnom notárstve Košice – mesto zo dňa

07.novembra 1985 o prejednaní dedičstva po nebohej R. B., rod. M., vyplýva, že

oprávnenými dedičmi zo zákona v III. dedičskej skupine sú súrodenci R. B. H. Č., rod. M. a J.

M..

Hoci navrhovateľka v konaní o uplatnenom reštitučnom nároku predložila i rukou

písaný závet E. B. z 25. septembra 1944, spolu s jeho úradným prekladom z maďarského

jazyka, z listinných dôkazov, ako i z tvrdení navrhovateľky v správnom konaní a aj v konaní

pred súdom je namieste konštatovať, že tento závet nebol v dedičskom konaní po E. B.

prejednaný, navrhovateľka z jeho titulu po E. B. nededila, pretože bol objavený až v roku

1994.

Na to, aby bolo možné priznať osobe postavenie oprávnenej osoby podľa § 2 ods. 2

písm. a/, resp. písm. b/ zákon požaduje nielen existenciu závetu

osoby, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo

inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, spísaného v prospech osoby,

ktorá si uplatnila reštitučný nárok podľa , ale aj to, že takýto závet

bol v konaní o dedičstve predložený. Zákon pritom neustanovuje žiadne výnimky, preto

pozemkový úrad príslušný na konanie a rozhodnutie o uplatnenom nároku nemôže prihliadať

na dôvody, pre ktoré v konkrétnom prípade nebol závet v dedičskom konaní po pôvodnom

vlastníkovi prejednaný. Pozemkový úrad totiž ako štátny orgán môže v zmysle čl. 2 ods. 2

môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Hoci a ani iný právny predpis výslovne pojem „dedič zo závetu“

nedefinuje, považovať zaň možno osobu, ktorá po poručiteľovi reálne nadobudla majetok

z toho titulu, že ju poručiteľ vo vzťahu k danému majetku ako dediča povolal. Vyžaduje

sa teda, aby daný závet bol platný a osoba v ňom označená na základe prejednania dedičstva

z titulu tohto závetu nadobudla majetok v ňom uvedený. Nejedná sa teda o dediča zo závetu,

keď osoba povolaná neplatným závetom inak dedí ako dedič zo zákona.

Navrhovateľka, ako uviedol v preskúmavanom rozhodnutí odporca, na základe

dodatočne objaveného závetu nenadobudla žiaden majetok po neb. E. B., ani si svoje dedičské

právo z titulu závetu neuplatnila. Nemožno jej preto priznať postavenie oprávnenej osoby z

titulu závetnej dedičky pôvodne oprávnenej osoby ( Z.

z.). Hoci v ustanovení výslovne nevyžaduje, aby

bol závet, z ktorého účastník reštitučného konania odvodzuje svoje postavenie závetného

dediča, prejednaný v dedičskom konaní po pôvodne oprávnenej osobe, táto podmienka

implicitne vyplýva zo zákonnej požiadavky, že ide o dediča zo závetu, ktorý nadobudol

dedičstvo v určitom podiele. Len na základe závetu prejednaného v dedičskom konaní možno

dediť.

V predmetnej veci odporca postupoval správne a v konaní so zákonom, keď rozhodol,

že navrhovateľke nemožno priznať vlastníctvo k predmetným pozemkom, pretože

nie je oprávnenou osobou podľa . Odporca rešpektujúc

ustanovenia ako aj o správnom konaní

(„správny poriadok“) ako všeobecného predpisu upravujúceho správne konanie, vykonal

dokazovanie v dostatočnom rozsahu, pričom tiež skúmal, či navrhovateľka nespĺňa niektorý

z ďalších zákonných predpokladov pre priznanie postavenia oprávnenej osoby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že nie je reálne

a nebolo to ani zámerom zákonodarcu, aby reštitučné zákony naprávali všetky krivdy

na majetku, ktoré sa v období od roku 1949 až do roku 1989 na území Slovenskej republiky

stali. Práve preto príslušné zákony obsahujú istým spôsobom reštriktívne ustanovenia, cieľom

ktorých je vytvorenie čo najširšej skupiny osôb a prípadov, pre ktoré je možné dosiahnuť

aspoň čiastočnú nápravu. Hoci navrhovateľka môže v dôsledku rozhodnutia odporcu

pociťovať pokračovanie krivdy, ktorá sa jej rodine udiala, v jej prípade nie je v právomoci

odporcu a ani súdov rozhodnúť inak.

S ohľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že odporca

a aj krajský súd postupovali v súlade so zákonom, v dostatočnom rozsahu vykonali potrebné

dokazovanie vo veci a na jeho základe vyvodili správne skutkové a právne závery, a preto

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach potvrdil ( veta druhá

v spojení s a a ).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa a tak, že navrhovateľke ich náhradu nepriznal,

pretože v tomto konaní nebola úspešní, a odporcovi preto, že mu žiadne trovy z dôvodu

podania neúspešného odvolania navrhovateľky nevznikli a ani ich náhradu neuplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. februára 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková