Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
e34/361767.1826ff.pdf
PDF · 146.2 KB
No categories available
5Sžo/181/2010
Najvyšší súd 5Sžo/181/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ RPEUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily
Urbancovej v právnej veci navrhovateľky M. V., nar. X., bytom P., proti odporcovi
Obvodnému pozemkovému úradu v Martine, so sídlom ul. P. Mudroňa č. 45, Martin,
v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutiu odporcu č. ObPÚ-2009/00144-l-DUS zo
16. decembra 2009, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z X..
marca 2010, č. k. 29Sp/7/2010-45, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Ţiline z X.. marca 2010, č. k. 29Sp/7/2010-45
p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Ţiline (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým rozsudkom potvrdil podľa
§ 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmavané rozhodnutie,
ktorým odporca rozhodol podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva
k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995
Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“) tak, ţe navrhovateľka nespĺňa podmienky
postavenia oprávnenej osoby podľa § 2 zákona č. 503/2003 Z. z. na navrátenie vlastníctva
k pozemkom uvedeným v tabuľke 1, 2, 3. Tieto pozemky pôvodne vlastnila M. Š., rod. T.,
zomr. X., ktorá bola sestrou navrhovateľkinej starej matky V. K., rod. T., zomr. X..
Preskúmavané rozhodnutie sa týka pozemkov v kat. území T., uvedené v tabuľke 1, ktoré boli
vyvlastnené M. Š., rod. T., rozhodnutím Okresného národného výboru, odbor výstavby
v Martine č. výst. 1937/1969/Po z 27. januára 1970 pre Československý štát – ONV, Odbor
výstavby v Martine – vyvlastnenie pozemkov pod príjazdnú cestu k objektom MNO
v katastrálnom území obce T., a to pôvodné pozemky pozemno-kniţná vloţka č. X. – pk.
parc. č. X., časť a X. pozemno-kniţná parcela č. X., časť a pozemok uvedený v tabuľke 2,
ktorý bol vyvlastnený M. Š., rod. T. rozhodnutím Okresného národného výboru, odbor
výstavby v Martine č. výst. 283/1969/Po z 26. februára 1970 pre Československý štát – ONV,
odbor výstavby v Martine vyvlastnenie pozemkov pod výstavbu objektov MNO v kat. úz.
Obce T. – pk. vloţka č. X., pozemno-kniţná parcela č. X., časť vyvlastňovacia
výmera 3.585 m² a pozemok uvedený v tabuľke 3 v pk. vloţke č. X., parc. č. X., časť, ktorý
bol odkúpený od M. T. podľa kúpnopredajnej zmluvy uzavretej 12. mája 1988 medzi
kupujúcim Československý štát, Krajská vojenská ubytovacia a stavebná správa Banská
Bystrica a predávajúcim M. T., bytom B. o výmere 4.760 m².
O ostatných nehnuteľnostiach, ku ktorým si navrhovateľka uplatnila reštitučný nárok,
a ktoré pôvodne vlastnili prastarí rodičia navrhovateľky G. T., zomr. X. a V. T., rod. D., zomr.
X., stará matka navrhovateľky V. K., rod. T., zomr. X. a matka navrhovateľky N. B., rod. K.,
zomr. X., správny orgán rozhodne samostatne.
Krajský súd sa stotoţnil so záverom odporcu, ţe navrhovateľka nespĺňa ani jednu
z podmienok ustanovených v § 2 ods. 1, resp. ods. 2 písm. a/ aţ e/ zákona č. 503/2003 Z. z..
Námietky navrhovateľky uvedené tak v priebehu reštitučného konania, ako aj v podanom
opravnom prostriedku, ţe je aj dedičkou po M. Š., resp. je aj závetnou dedičkou po D. Š.,
krajský súd vyhodnotil ako v danom prípade bezpredmetné, pretoţe na ňu ako príbuznú vo
vzťahu k sestre jej starej matky zákon č. 503/2003 Z. z. jednoducho nepamätá. Čo sa týka
námietky navrhovateľky, ţe v tomto prípade bol teda úplne vylúčený zo zákona manţel
pôvodnej vlastníčky D. Š., ktorý zomrel X., a teda nemohol si uplatniť nárok podľa zákona č.
503/2003 Z. z., krajský súd poukázal na to, ţe v danom prípade si tento mohol uplatniť, resp.
mal právo uplatniť si reštitučný nárok ešte podľa zákona č. 229/1991 Zb. o navrátení
vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení
neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“),
prípadne si tento nárok v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. mohla uplatniť aj samotná pôvodná
vlastníčka M. Š.. Navyše tak, podľa názoru súdu, v danom prípade podľa ust. § 2 ods. 2 písm.
e/ zákona č. 503/2003 Z. z. mohla urobiť aj sestra M. Š., a to V. K., rod. T., alebo podľa
uvedeného ustanovenia aj matka navrhovateľky N. B., rod. K., ktorá ale toto právo nemohla
uplatniť vzhľadom na to, ţe zomrela pred účinnosťou zákona č. 503/2003 Z. z..
V danom prípade teda podľa názoru krajského súdu správny orgán postupoval
správne, keď rozhodol tak, ţe nepriznal navrhovateľke postavenie oprávnenej osoby podľa
§ 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z., a to vo vzťahu k pôvodnej vlastníčke M. Š., rod. T.,
z dôvodov, ako uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia. Krajský súd zároveň poukázal, ţe
takéto rozhodnutie bolo správne aj z dôvodu hospodárnosti konania, keď správne odporca
rozhodol vo výrokovej časti II. rozhodnutia, ţe o reštitučnom nároku vo vzťahu k ostatným
pôvodným vlastníkom a k ostatným pozemkom bude rozhodnuté samostatne.
O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 142
ods. 1 OSP (správne malo byť § 250l ods. 2 OSP), tak, ţe neúspešnej navrhovateľke náhradu
trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonom ustanovenej lehote odvolanie navrhovateľka.
Ţiadala napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Poukazujúc na čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky namietala,
ţe v predmetnom napadnutom rozhodnutí Krajského súdu v Ţiline v spojitosti s rozhodnutím
odporcu č. ObPÚ-2009/00144-1-DUS boli porušené jej základné ľudské práva a slobody,
nakoľko Krajsky súd sa vo svojom rozhodnutí nevyporiadal s jej zákonným postavením
dediča predmetného nároku, zaručeného Ústavou Slovenskej republiky ako zákonom
najvyššej právnej sily.
S odvolaním sa na ustanovenia § 2 ods. 2 písm. c/ a e/ zákona č. 503/2003 Z. z.
uviedla, ţe M. Š., rod. T. bola dcérou oprávnenej osoby a ako taká sama spĺňala status
oprávnenej osoby. Po jej smrti sa manţel zomrelej M. Š. stal jediným zákonným dedičom jej
nároku, čím získal postavenie oprávnenej osoby. Navrhovateľka svoj nárok odvodzuje
rovnako od dedičského titulu, t. j. dedením zo závetu, ktorým sa stala výlučným dedičom
celého majetku zomrelého manţela M. Š., a tým aj analogicky predmetného nároku.
Navrhovateľka vyjadrila presvedčenie, ţe výklad § 2 zákona č. 503/2003 Z. z. tak, ako si ho
vyloţil odporca a následne krajský súd je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky
a právnym poriadkom Slovenskej republiky. Zároveň uviedla, ţe nárok k predmetu sporu jej
prináleţí aj po línii jej matky ako dcéry súrodenca oprávnenej osoby. Týmto súrodencom bola
jej stará matka, na čo pamätá aj zákon v § 2 ods. 2 písm. e/ zákona č. 503/2003 Z. z..
Navrhovateľka vyjadrila nesúhlas s právnymi závermi prvostupňového súdu, pretoţe
tento v rámci dôkazného konania, ţiadne nové dôkazy nevykonal a v odôvodnení rozhodnutia
sa iba stotoţnil s rigidnou aplikáciou právnej normy tak, ako to urobil aj správny orgán,
obchádzajúc účel reštitučného zákona (zákon č. 503/2003 Z. z.), ktorým zákonodarca mal
v úmysle umoţniť v širšej miere navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré boli pôvodne
vo vlastníctve oprávnenej osoby, prípadne vo vlastníctve jej právnych predchodcov, dedičov
nevynímajúc, čím chcel nastoliť stav právnej istoty a spravodlivého vyporiadania veci
v súvislosti so skrivodlivosťami páchanými predchádzajúcim politickým reţimom.
Následne navrhovateľka poukázala na § 49 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“),
podľa ktorého je správny orgán povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania,
vo zvlášť zloţitých prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní, a ak nemoţno vzhľadom
na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môţe ju primerane predĺţiť odvolací orgán.
Uviedla, ţe nárok uplatnila ţiadosťou z 09. septembra 2004, ktorý bol správnemu orgánu
doručený 24. septembra 2004. Je nesporné, ţe správny organ o ţiadosti rozhodol
aţ 16. decembra 2009, t. j. po piatich rokoch, čo je v rozpore s predmetným ustanovením
správneho poriadku a samo o sebe zakladá nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci.
Ţiadala odvolací súd, aby aj túto skutočnosť bral do úvahy pri rozhodovaní v merite veci.
V písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky ţiadal odporca napadnutý rozsudok
krajského súdu ako vecne správne potvrdiť. Poukázal na to, ţe navrhovateľka vo svojom
odvolaní neuviedla ţiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu
preskúmavaného rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Martine, a trval na tom,
ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom č. 503/2003 Z. z..
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Odvolanie prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 250l
ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2
OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľky nie je moţné priznať úspech.
Zákon č. 503/2003 Z. z. je jedným zo zákonov reštitučného charakteru, ktorého
cieľom je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy
zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom
období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne
ustanovených prípadov straty majetku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky k interpretácií zákona č. 503/2003 Z. z. uvádza,
ţe aj v tomto prípade sa jedná o reštitučný zákon, ktorým sa demokratická spoločnosť snaţí
aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd, ktorými boli
porušené všeobecne uznávané ľudské práva a slobody zo strany štátu. Štát a jeho orgány ako
aj obce sú teda povinné postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade so zákonnými
záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má byť aspoň
čiastočne kompenzovaná. Tento výklad vychádza zo skutočnosti, ţe zmyslom všetkých
reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým
došlo v rozhodnom období, pričom zákonodarca si bol vedomý, ţe odstránenie všetkých
krívd nie je reálne a ţe sa musí uspokojiť len s nápravou krívd niektorých.
V súvislosti s navrátením vlastníctva treba v tejto súvislosti za právne relevantné
ustanovenie povaţovať druhú vetu čl. 20 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá vytvára
priestor na to, aby zákon ustanovil limity osobného rozsahu potenciálnych reštituentov,
a to explicitne vytvorením priestoru pre zákonodarcu ustanoviť osobný a vecný rozsah
pri právnej úprave vlastníctva, respektíve majetkových otázok, napríklad tak, ţe zúţi osobný
rozsah vlastníkov.
Ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. upravuje poradie oprávnených osôb
tak, ţe primárne oprávnenou osobou je osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo
v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch
uvedených v ustanovení § 3. V prípade, ţe táto osoba zomrela pred uplynutím lehoty
uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu,
sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí:
a) dedič zo závetu, ktorý bol predloţený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé
dedičstvo,
b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho
dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci
alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú
sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,
c) deti a manţel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo
pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými
osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,
d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,
e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste
oprávnenými osobami jeho deti.
Tieto osoby podľa tu ustanoveného poradia sa stávajú oprávnenými osobami (vzniká im
nárok) za predpokladu, ţe sú občanmi Slovenskej republiky a ţijú.
Napriek tomu, ţe § 2 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona č. 503/2003 Z. z. ustanovujú
za oprávnené osoby pri splnení tam ustanovených podmienok dedičov zo závetu po pôvodne
oprávnenej osobe, okruh oprávnených osôb podľa § 2 ods. 2 písm. a/ aţ e/ nekopíruje
ustanovenia Občianskeho zákonníka o dedení (§§ 473-480), ale vytvára vlastný osobitný
okruh oprávnených osôb, pričom okruh dedičov a okruh oprávnených osôb nemoţno
stotoţňovať. Nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom nie je predmetom dedičstva.
Výklad § 2 ods. 2 písm. e/ zákona č. 503/2003 Z. z. tak, ako ho urobil odporca,
nie je preto porušením čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to preto, ţe status
oprávnenej osoby nie je predmetom dedenia, ale danej osobe vyplýva priamo zo zákona.
Vylúčenie určitých osôb z tohto okruhu je vecou zákonodarcu, postupujúceho v zmysle čl. 20
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, majúc tieţ a zreteli faktickú nemoţnosť absolútnej
nápravy krívd predchádzajúceho reţimu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné uviesť, ţe vymedzenie
okruhu oprávnených osôb je pre pozemkový úrad záväzné, pričom mu z čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky vyplýva zákaz jeho rozširovania, keďţe ho ako orgán štátu zaväzuje
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Navrhovateľka si uplatnila právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom po sestre
svojej starej matky, pričom svoje postavenie oprávnenej osoby vyvodila z § 2 ods. 2 písm. e/
zákona č. 503/2003 Z. z.. Je namieste uviesť, ţe výpočet oprávnených osôb podľa tohto
zákonného ustanovenia je uzavretý a nemoţno ho rozšíriť ďalšou aplikáciou ustanovení
Občianskeho zákona o dedení.
V prejednávanej veci zo spisu jednoznačne vyplýva, ţe oprávnenou osobou podľa
tohto zákonného ustanovenia mohla byť stará matka navrhovateľky V. K., rod. T., ktorá
zomrela X., alebo matka navrhovateľky N. B., rod. K., ktorá zomrela X., a teda pred
účinnosťou zákona č. 503/2003 Z. z. (mohla si uplatniť jedine nárok podľa zákona č.
229/1991 Zb.). Prechod práva na vydanie veci aj na deti príbuzných v pobočnom rade uţ
nepripúšťa.
Navrhovateľke nemoţno priznať postavenie oprávnenej osoby ani podľa ustanovení
§ 2 ods. 2 písm. a/ alebo b/ zákona č. 503/2003 Z. z., pretoţe nie je ani dedičkou zo závetu
po pôvodnej vlastníčke predmetných nehnuteľnosti M. Š., a nie je ani jednou z osôb, ktorej by
toto postavenie prislúchalo podľa § 2 ods. 2 písm. c/ alebo d/ zákona č. 2003 Z. z..
Tak, ako uţ je uvedené vyššie, ak si zákonodarca pri prijímaní reštitučných zákonov
bol vedomý, ţe nie je moţné odstrániť ani napraviť všetky krivdy, ku ktorým došlo v období
od 28. februára 1948 do 01. januára 1990, potom námietku navrhovateľky, ţe rozhodnutie
odporcu a krajského súdu popiera jej ústavné právo na dedenie, nemoţno povaţovať
za právne relevantnú.
Nepochybil teda Krajský súd v Ţiline, keď rozhodnutie odporcu potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací s poukazom na závery uvedené
vyššie posúdil námietky navrhovateľky uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu
ako nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť rozhodnutie správneho orgánu ani prvostupňového
súdu v danej veci. Preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP
a § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP potvrdil. Pritom sa v podstate
stotoţnil s právnym posúdením a dôvodmi krajského súdu, súc viazaný tieţ rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP ako aj § 250k ods. 1 OSP
v spojení s § 250l ods. 2 OSP s poukazom na § 142 ods. 1 OSP tak, ţe navrhovateľke
ich náhradu nepriznal, pretoţe v tomto konaní nebola úspešná, a odporcovi preto,
ţe mu ţiadne trovy z dôvodu podania neúspešného odvolania navrhovateľky nevznikli
a ani ich náhradu neuplatnil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. februára 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková