Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/181/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ RPEUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily

Urbancovej v právnej veci navrhovateľky M. V., nar. X., bytom P., proti odporcovi

Obvodnému pozemkovému úradu v Martine, so sídlom ul. P. Mudroňa č. 45, Martin,

v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutiu odporcu č. ObPÚ-2009/00144-l-DUS zo

16. decembra 2009, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z X..

marca 2010, č. k. -45, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Ţiline z X.. marca 2010, č. k. -45

p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Ţiline (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým rozsudkom potvrdil podľa

(ďalej len „OSP“) preskúmavané rozhodnutie,

ktorým odporca rozhodol podľa o navrátení vlastníctva

k pozemkom a o zmene a doplnení

Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) tak, ţe navrhovateľka nespĺňa podmienky

postavenia oprávnenej osoby podľa na navrátenie vlastníctva

k pozemkom uvedeným v tabuľke 1, 2, 3. Tieto pozemky pôvodne vlastnila M. Š., rod. T.,

zomr. X., ktorá bola sestrou navrhovateľkinej starej matky V. K., rod. T., zomr. X..

Preskúmavané rozhodnutie sa týka pozemkov v kat. území T., uvedené v tabuľke 1, ktoré boli

vyvlastnené M. Š., rod. T., rozhodnutím Okresného národného výboru, odbor výstavby

v Martine č. výst. 1937/1969/Po z 27. januára 1970 pre Československý štát – ONV, Odbor

výstavby v Martine – vyvlastnenie pozemkov pod príjazdnú cestu k objektom MNO

v katastrálnom území obce T., a to pôvodné pozemky pozemno-kniţná vloţka č. X. – pk.

parc. č. X., časť a X. pozemno-kniţná parcela č. X., časť a pozemok uvedený v tabuľke 2,

ktorý bol vyvlastnený M. Š., rod. T. rozhodnutím Okresného národného výboru, odbor

výstavby v Martine č. výst. 283/1969/Po z 26. februára 1970 pre Československý štát – ONV,

odbor výstavby v Martine vyvlastnenie pozemkov pod výstavbu objektov MNO v kat. úz.

Obce T. – pk. vloţka č. X., pozemno-kniţná parcela č. X., časť vyvlastňovacia

výmera 3.585 m² a pozemok uvedený v tabuľke 3 v pk. vloţke č. X., parc. č. X., časť, ktorý

bol odkúpený od M. T. podľa kúpnopredajnej zmluvy uzavretej 12. mája 1988 medzi

kupujúcim Československý štát, Krajská vojenská ubytovacia a stavebná správa Banská

Bystrica a predávajúcim M. T., bytom B. o výmere 4.760 m².

O ostatných nehnuteľnostiach, ku ktorým si navrhovateľka uplatnila reštitučný nárok,

a ktoré pôvodne vlastnili prastarí rodičia navrhovateľky G. T., zomr. X. a V. T., rod. D., zomr.

X., stará matka navrhovateľky V. K., rod. T., zomr. X. a matka navrhovateľky N. B., rod. K.,

zomr. X., správny orgán rozhodne samostatne.

Krajský súd sa stotoţnil so záverom odporcu, ţe navrhovateľka nespĺňa ani jednu

z podmienok ustanovených v , resp. ods. 2 písm. a/ aţ e/ .

Námietky navrhovateľky uvedené tak v priebehu reštitučného konania, ako aj v podanom

opravnom prostriedku, ţe je aj dedičkou po M. Š., resp. je aj závetnou dedičkou po D. Š.,

krajský súd vyhodnotil ako v danom prípade bezpredmetné, pretoţe na ňu ako príbuznú vo

vzťahu k sestre jej starej matky jednoducho nepamätá. Čo sa týka

námietky navrhovateľky, ţe v tomto prípade bol teda úplne vylúčený zo zákona manţel

pôvodnej vlastníčky D. Š., ktorý zomrel X., a teda nemohol si uplatniť nárok podľa zákona č.

, krajský súd poukázal na to, ţe v danom prípade si tento mohol uplatniť, resp.

mal právo uplatniť si reštitučný nárok ešte podľa o navrátení

vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

prípadne si tento nárok v zmysle mohla uplatniť aj samotná pôvodná

vlastníčka M. Š.. Navyše tak, podľa názoru súdu, v danom prípade podľa ust. § 2 ods. 2 písm.

e/ mohla urobiť aj sestra M. Š., a to V. K., rod. T., alebo podľa

uvedeného ustanovenia aj matka navrhovateľky N. B., rod. K., ktorá ale toto právo nemohla

uplatniť vzhľadom na to, ţe zomrela pred účinnosťou .

V danom prípade teda podľa názoru krajského súdu správny orgán postupoval

správne, keď rozhodol tak, ţe nepriznal navrhovateľke postavenie oprávnenej osoby podľa

, a to vo vzťahu k pôvodnej vlastníčke M. Š., rod. T.,

z dôvodov, ako uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia. Krajský súd zároveň poukázal, ţe

takéto rozhodnutie bolo správne aj z dôvodu hospodárnosti konania, keď správne odporca

rozhodol vo výrokovej časti II. rozhodnutia, ţe o reštitučnom nároku vo vzťahu k ostatným

pôvodným vlastníkom a k ostatným pozemkom bude rozhodnuté samostatne.

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa v spojení s

ods. 1 (správne malo byť ), tak, ţe neúspešnej navrhovateľke náhradu

trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom ustanovenej lehote odvolanie navrhovateľka.

Ţiadala napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Poukazujúc na a namietala,

ţe v predmetnom napadnutom rozhodnutí Krajského súdu v Ţiline v spojitosti s rozhodnutím

odporcu č. ObPÚ-2009/00144-1-DUS boli porušené jej základné ľudské práva a slobody,

nakoľko Krajsky súd sa vo svojom rozhodnutí nevyporiadal s jej zákonným postavením

dediča predmetného nároku, zaručeného ako zákonom

najvyššej právnej sily.

S odvolaním sa na ustanovenia a

uviedla, ţe M. Š., rod. T. bola dcérou oprávnenej osoby a ako taká sama spĺňala status

oprávnenej osoby. Po jej smrti sa manţel zomrelej M. Š. stal jediným zákonným dedičom jej

nároku, čím získal postavenie oprávnenej osoby. Navrhovateľka svoj nárok odvodzuje

rovnako od dedičského titulu, t. j. dedením zo závetu, ktorým sa stala výlučným dedičom

celého majetku zomrelého manţela M. Š., a tým aj analogicky predmetného nároku.

Navrhovateľka vyjadrila presvedčenie, ţe výklad tak, ako si ho

vyloţil odporca a následne krajský súd je v rozpore s

a právnym poriadkom Slovenskej republiky. Zároveň uviedla, ţe nárok k predmetu sporu jej

prináleţí aj po línii jej matky ako dcéry súrodenca oprávnenej osoby. Týmto súrodencom bola

jej stará matka, na čo pamätá aj zákon v .

Navrhovateľka vyjadrila nesúhlas s právnymi závermi prvostupňového súdu, pretoţe

tento v rámci dôkazného konania, ţiadne nové dôkazy nevykonal a v odôvodnení rozhodnutia

sa iba stotoţnil s rigidnou aplikáciou právnej normy tak, ako to urobil aj správny orgán,

obchádzajúc účel reštitučného zákona (), ktorým zákonodarca mal

v úmysle umoţniť v širšej miere navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré boli pôvodne

vo vlastníctve oprávnenej osoby, prípadne vo vlastníctve jej právnych predchodcov, dedičov

nevynímajúc, čím chcel nastoliť stav právnej istoty a spravodlivého vyporiadania veci

v súvislosti so skrivodlivosťami páchanými predchádzajúcim politickým reţimom.

Následne navrhovateľka poukázala na o správnom

konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“),

podľa ktorého je správny orgán povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania,

vo zvlášť zloţitých prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní, a ak nemoţno vzhľadom

na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môţe ju primerane predĺţiť odvolací orgán.

Uviedla, ţe nárok uplatnila ţiadosťou z 09. septembra 2004, ktorý bol správnemu orgánu

doručený 24. septembra 2004. Je nesporné, ţe správny organ o ţiadosti rozhodol

aţ 16. decembra 2009, t. j. po piatich rokoch, čo je v rozpore s predmetným ustanovením

správneho poriadku a samo o sebe zakladá nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci.

Ţiadala odvolací súd, aby aj túto skutočnosť bral do úvahy pri rozhodovaní v merite veci.

V písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky ţiadal odporca napadnutý rozsudok

krajského súdu ako vecne správne potvrdiť. Poukázal na to, ţe navrhovateľka vo svojom

odvolaní neuviedla ţiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zmenu

preskúmavaného rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Martine, a trval na tom,

ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so .

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného

odvolania ( v spojení s veta prvá ). Odvolanie prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( veta prvá v spojení s

ods. 2 ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk ( a v spojení s veta prvá a

) a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľky nie je moţné priznať úspech.

je jedným zo zákonov reštitučného charakteru, ktorého

cieľom je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy

zmiernenia niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom

období vo vzťahu k presne vymedzenému okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne

ustanovených prípadov straty majetku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k interpretácií uvádza,

ţe aj v tomto prípade sa jedná o reštitučný zákon, ktorým sa demokratická spoločnosť snaţí

aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd, ktorými boli

porušené všeobecne uznávané ľudské práva a slobody zo strany štátu. Štát a jeho orgány ako

aj obce sú teda povinné postupovať v konaní podľa tohto zákona v súlade so zákonnými

záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách má byť aspoň

čiastočne kompenzovaná. Tento výklad vychádza zo skutočnosti, ţe zmyslom všetkých

reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým

došlo v rozhodnom období, pričom zákonodarca si bol vedomý, ţe odstránenie všetkých

krívd nie je reálne a ţe sa musí uspokojiť len s nápravou krívd niektorých.

V súvislosti s navrátením vlastníctva treba v tejto súvislosti za právne relevantné

ustanovenie povaţovať druhú vetu , ktorá vytvára

priestor na to, aby zákon ustanovil limity osobného rozsahu potenciálnych reštituentov,

a to explicitne vytvorením priestoru pre zákonodarcu ustanoviť osobný a vecný rozsah

pri právnej úprave vlastníctva, respektíve majetkových otázok, napríklad tak, ţe zúţi osobný

rozsah vlastníkov.

Ustanovenie upravuje poradie oprávnených osôb

tak, ţe primárne oprávnenou osobou je osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo

v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch

uvedených v ustanovení § 3. V prípade, ţe táto osoba zomrela pred uplynutím lehoty

uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu,

sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predloţený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé

dedičstvo,

b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho

dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci

alebo práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú

sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,

c) deti a manţel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo

pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými

osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,

d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste

oprávnenými osobami jeho deti.

Tieto osoby podľa tu ustanoveného poradia sa stávajú oprávnenými osobami (vzniká im

nárok) za predpokladu, ţe sú občanmi Slovenskej republiky a ţijú.

Napriek tomu, ţe a ustanovujú

za oprávnené osoby pri splnení tam ustanovených podmienok dedičov zo závetu po pôvodne

oprávnenej osobe, okruh oprávnených osôb podľa § 2 ods. 2 písm. a/ aţ e/ nekopíruje

ustanovenia o dedení (§-480), ale vytvára vlastný osobitný

okruh oprávnených osôb, pričom okruh dedičov a okruh oprávnených osôb nemoţno

stotoţňovať. Nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom nie je predmetom dedičstva.

Výklad tak, ako ho urobil odporca,

nie je preto porušením , a to preto, ţe status

oprávnenej osoby nie je predmetom dedenia, ale danej osobe vyplýva priamo zo zákona.

Vylúčenie určitých osôb z tohto okruhu je vecou zákonodarcu, postupujúceho v zmysle čl. 20

ods. 2 , majúc tieţ a zreteli faktickú nemoţnosť absolútnej

nápravy krívd predchádzajúceho reţimu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné uviesť, ţe vymedzenie

okruhu oprávnených osôb je pre pozemkový úrad záväzné, pričom mu z

Slovenskej republiky vyplýva zákaz jeho rozširovania, keďţe ho ako orgán štátu zaväzuje

konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Navrhovateľka si uplatnila právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom po sestre

svojej starej matky, pričom svoje postavenie oprávnenej osoby vyvodila z § 2 ods. 2 písm. e/

. Je namieste uviesť, ţe výpočet oprávnených osôb podľa tohto

zákonného ustanovenia je uzavretý a nemoţno ho rozšíriť ďalšou aplikáciou ustanovení

Občianskeho zákona o dedení.

V prejednávanej veci zo spisu jednoznačne vyplýva, ţe oprávnenou osobou podľa

tohto zákonného ustanovenia mohla byť stará matka navrhovateľky V. K., rod. T., ktorá

zomrela X., alebo matka navrhovateľky N. B., rod. K., ktorá zomrela X., a teda pred

účinnosťou (mohla si uplatniť jedine nárok podľa zákona č.

). Prechod práva na vydanie veci aj na deti príbuzných v pobočnom rade uţ

nepripúšťa.

Navrhovateľke nemoţno priznať postavenie oprávnenej osoby ani podľa ustanovení

alebo b/ , pretoţe nie je ani dedičkou zo závetu

po pôvodnej vlastníčke predmetných nehnuteľnosti M. Š., a nie je ani jednou z osôb, ktorej by

toto postavenie prislúchalo podľa § 2 ods. 2 písm. c/ alebo d/ zákona č. 2003 Z. z..

Tak, ako uţ je uvedené vyššie, ak si zákonodarca pri prijímaní reštitučných zákonov

bol vedomý, ţe nie je moţné odstrániť ani napraviť všetky krivdy, ku ktorým došlo v období

od 28. februára 1948 do 01. januára 1990, potom námietku navrhovateľky, ţe rozhodnutie

odporcu a krajského súdu popiera jej ústavné právo na dedenie, nemoţno povaţovať

za právne relevantnú.

Nepochybil teda Krajský súd v Ţiline, keď rozhodnutie odporcu potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací s poukazom na závery uvedené

vyššie posúdil námietky navrhovateľky uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu

ako nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť rozhodnutie správneho orgánu ani prvostupňového

súdu v danej veci. Preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa

a veta druhá v spojení s potvrdil. Pritom sa v podstate

stotoţnil s právnym posúdením a dôvodmi krajského súdu, súc viazaný tieţ rozsahom

a dôvodmi odvolania ( v spojení s veta prvá ).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s veta prvá ako aj

v spojení s s poukazom na tak, ţe navrhovateľke

ich náhradu nepriznal, pretoţe v tomto konaní nebola úspešná, a odporcovi preto,

ţe mu ţiadne trovy z dôvodu podania neúspešného odvolania navrhovateľky nevznikli

a ani ich náhradu neuplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. februára 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková