Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)651/364291.05aa75.pdf
PDF · 160.83 KB
No categories available
1Cdo/22/2010
Najvyšší súd 1 Cdo 22/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Ing. G. B., bývajúcej
v K., zastúpenej JUDr. M. K., advokátkou v K., proti odporkyni A. Ch. – F., so sídlom v K.,
o určenie trvania pracovného pomeru a zaplatenie 16 000,- Sk ( 531,10 € ) s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 9C 306/2002, o dovolaní navrhovateľky proti
rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 20. augusta 2009 sp. zn. 10 Co 7/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie navrhovateľky o d m i e t a .
Odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin rozsudkom z 18. marca 2008 č. k. 9C 306/2002-222 uloţil odporkyni
v lehote troch dní od jeho právoplatnosti zaplatiť navrhovateľke úroky z omeškania vo výške
13 % zo sumy 3 895,- Sk od 16. mája 2002 do 15. februára 2008 a vo zvyšku návrh zamietol.
Odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľke trovy konania vo výške 114 960,- Sk a štátu súdny
poplatok vo výške 3 960,- Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa
vychádzal pri rozhodovaní z medzitýmneho rozsudku Okresného súdu Martin z 23. februára 2005
č. k. 9C 306/2002-147, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Ţiline z 15. decembra 2005
sp. zn. 5Co 209/2005, ktorý vyriešil základ nároku navrhovateľky, keď určil, ţe pracovný pomer
uzavretý medzi účastníčkami konania pracovnou zmluvou z 3. októbra 2001 na dobu určitú, sa
zmenil na pracovný pomer na dobu neurčitú a naďalej trvá. Pri posudzovaní nároku na náhradu
mzdy vychádzal z platového dekrétu navrhovateľky, podľa ktorého jej hrubá mzda predstavovala
8 100,- Sk mesačne, pretoţe navrhovateľka svoje tvrdenie o sume 17 000,- Sk, ktorá jej mala byť
2
v skutočnosti odporkyňou vyplácaná, zdokladovala len rukou pripísanými číselnými údajmi na
výplatných páskach a v tomto smere by na preukázanie tvrdenej výšky platu nepostačovalo ani
znalecké dokazovanie a ďalšie dôkazy navrhovateľka súdu neposkytla. Súd mal za preukázané,
ţe odporkyňa vyplatila navrhovateľke celú mzdu za mesiac apríl 2002; konkrétne 22. mája 2002
1 008,- Sk a zvyšok 3 895,- Sk za obdobie od 3. apríla 2002 do 24. apríla 2002 aţ 15. februára
2008. Na základe týchto nepochybných skutočností prijal záver, ţe odporkyňa zaplatila
navrhovateľke mzdu za mesiac apríl 2002 v celom rozsahu; navrhovateľke tak priznal len úroky
z omeškania vo výške 13 % zo sumy 3 895,- Sk za obdobie od 16. mája 2002 do 15. februára
2008 a vo zvyšku návrh zamietol. Súd prvého stupňa sa zaoberal aj otázkou, či navrhovateľka
nemala nárok aj na náhradu mzdy za ďalšie obdobie, nakoľko jej pracovný pomer stále trval.
Dospel však k záveru, ţe navrhovateľka od 25. apríla 2002 poberala materské, rodičovský
príspevok, či nemocenské a keďţe nevykonávala pre odporkyňu prácu, nebolo moţné pouţiť
ustanovenie § 79 Zákonníka práce. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 3 O.s.p.,
nakoľko mal za to, ţe navrhovateľka bola neúspešná len v pomerne nepatrnej časti.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie oboch účastníčok konania rozsudkom z
20. augusta 2009 sp. zn. 10 Co 7/2009, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým
bolo odporkyni uloţené zaplatiť navrhovateľke úroky z omeškania vo výške 13 % zo sumy
3 895,- Sk od 16. mája 2002 do 15. februára 2008 a tieţ vo výroku, ktorým bol návrh vo zvyšku
zamietnutý. Výroky o trovách prvostupňového konania a o povinnosti zaplatiť súdny poplatok
zrušil a v tejto časti vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd v časti,
v ktorej potvrdil napadnutý rozsudok v zmysle § 219 ods.1, 2 O.s.p, stotoţnil sa so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe aj keď právna
zástupkyňa navrhovateľky na pojednávaní uskutočnenom 23. februára 2005 skonštatovala, ţe zo
strany odporkyne prináleţia navrhovateľke všetky nároky v zmysle Zákonníka práce, z obsahu
spisu nevyplýva, ţe by navrhovateľka bola okrem nedoplatku za mesiac apríl 2002
kvalifikovaným zmeneným návrhom uplatnila nárok na náhradu mzdy aj za obdobie po
25. apríli 2002. V prejednávanej veci nepostačilo konštatačné tvrdenie uvádzané v priebehu
konania právnou zástupkyňou navrhovateľky, ţe navrhovateľke prislúchajú všetky mzdové
nároky po období od 3. apríla 2002, preto pokiaľ konkrétny procesný návrh o priznanie týchto
nárokov si navrhovateľka neuplatnila, bol súd viazaný návrhom na začatie konania, nemohol
3
navrhovateľke prisúdiť viac neţ ţiadala. Nestotoţnil sa ani s názorom navrhovateľky, ţe pri
ustálení výšky hrubej priemernej mesačnej mzdy mal vychádzať zo sumy 17 000,- Sk, pretoţe
mal za to, ţe dôkazné bremeno na preukázanie tohto svojho tvrdenia neuniesla. Okrem
výplatných pások (obsahujúce údaje dopísané ceruzkou neidentifikovanou osobou), ďalšie
listiny, ktoré by bezpochyby preukázali vyplatenie náhrady mzdy v tvrdenej výške neboli
predloţené. Za opodstatnené povaţoval odvolací súd odvolanie odporkyne voči výroku o trovách
prvostupňového konania, keď sa malo podľa jeho názoru aplikovať ustanovenie § 142 ods. 2
O.s.p a vychádzať z pomeru úspechu navrhovateľky v konaní. Odvolací súd zrušil aj výrok
prvostupňového rozsudku o súdnom poplatku, nakoľko výška poplatkovej povinnosti odporkyne
závisela od pomeru úspechu – neúspechu účastníčok v konaní.
Rozsudok odvolacieho súdu napadla navrhovateľka dovolaním z dôvodu, ţe postupom
odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom a navrhovala ho vo všetkých
výrokoch zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na nové konanie. Dovolateľka predovšetkým
namietala, ţe konanie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nakoľko na pojednávaní
súdu prvého stupňa uskutočnenom 13. marca 2008, si sudkyňa po tom, čo oboznámila účastníkov
s výsledkami dokazovania a listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, nesplnila poučovaciu
povinnosť podľa § 120 ods. 4 O.s.p. (a to i napriek tomu, ţe účastníci súhlasili s vyhlásením
rozsudku 18. marca 2008 aj v ich neprítomnosti), čím jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom.
Okrem toho dovolateľka namietala, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení. Poukázala na to, ţe opakovane navrhovala znalecké dokazovanie
z odboru písmo znalectva za účelom preukázania skutočnosti, ţe na výplatné pásky ceruzkou
vypisovala sumy konkrétna osoba, a to zamestnanec odporkyne. Rovnako to vedela preukázať aj
výsluchom svedkov, bývalých zamestnancov odporkyne, z ktorých niektorí boli v konaní aj
vypočutí. Keby jej postupom okresného súdu nebola odňatá moţnosť konať pred súdom a tento
by bol riadne vykonal dokazovanie na ustálenie jej nároku, bola by si mohla podať
i kvalifikovaný návrh spomínaný odvolacím súdom, ktorým by si uplatnila nárok na náhradu
mzdy za obdobie po 25. apríli 2002. Zdôraznila, ţe z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právo na
spravodlivé súdne konanie, rozhodnutie súdu musí obsahovať dostatočné dôvody, na ktorých je
zaloţené. Moţnosť konať pred súdom jej bola odňatá aj v dôsledku toho, ţe odvolací súd
4
v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol, ako sa vysporiadal s jej
opakovaným návrhom na doplnenie dokazovania znalcom z odboru grafológie a z odboru
ekonómie - práce a mzdy a prečo nepovaţoval ňou predloţené výplatné pásky za objektívny
dôkaz. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu taktieţ nie je jasné, ktoré skutočnosti
povaţoval súd za preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ani ako vec právne
posúdil.
Odporkyňa sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods.1 O.s.p. ), po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods.1 O.s.p. ) zastúpený advokátom ( § 241 ods.1
O.s.p. ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods.1 O.s.p. ) skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním navrhovateľky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Pokiaľ ide o dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, je prípustné, ak je napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1
O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je
dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
Dovolaním navrhovateľky nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale
taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe
dovolanie je proti nemu prípustné. Dovolací súd dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil
5
právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Dovolanie navrhovateľky nie je preto podľa § 238
ods.1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
So zreteľom na obsah dovolania a vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu
( § 242 ods.1 O.s.p.) zostávalo posúdiť, či konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu, nie je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Podľa
tohto ustanovenia prípustnosť dovolania odôvodňuje vţdy nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, zákonom
predpísaného spôsobu začatia konania, prekáţka veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, prípad odňatia moţnosti konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom. Treba však uviesť, ţe hľadiska posúdenia existencie
niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, ţe v konaní
došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe
konanie je skutočne niektorou z taxatívne vymenovaných vád postihnuté.
Dovolanie je odôvodňované predovšetkým tým, ţe na pojednávaní súdu prvého stupňa
uskutočnenom 13. marca 2008, si sudkyňa po tom, čo oboznámila účastníkov s výsledkami
dokazovania a listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, nesplnila poučovaciu povinnosť
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. , odvolací súd nevyhovel návrhu na doplnenie znaleckého dokazovania
a v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol, ako sa vysporiadal
s jej opakovaným návrhom na doplnenie dokazovania znalcom z odboru grafológie a z odboru
ekonómie - práce a mzdy a prečo nepovaţoval ňou predloţené výplatné pásky za objektívny
dôkaz. Podľa názoru dovolateľky tým došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Dôvodom,
ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný postup súdu
v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a to
najmä právo predniesť (doplniť, či doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným
6
skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované
dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky
účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k
dokazovaniu i k právnej stránke veci (č.l. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj
§ 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 3, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.).
Podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd je povinný okrem vecí podľa odseku 2 poučiť účastníkov,
ţe všetky dôkazy a skutočnosti musia predloţiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a)
najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretoţe na dôkazy a skutočnosti predloţené a
označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom
len za podmienok uvedených v § 205a .
Poučovacia povinnosť podľa tohto ustanovenia je obdobná ako poučovacia povinnosť
súdu v rámci prípravy pojednávania. Súd je povinný pred procesným rozhodnutím o skončení
dokazovania alebo pred rozhodnutím bez nariadenia pojednávania poučiť účastníkov v rozsahu,
ktorý sa týka jednak času, do ktorého moţno predloţiť alebo navrhnúť dôkazné prostriedky,
jednak dôsledku nesplnenia tejto povinnosti, t.j. o tom, ţe na neskôr predloţené alebo označené
dôkazy a skutočnosti súd neprihliadne a tieţ aj významu a pouţiteľnosti neskôr predloţených
alebo označených dôkazov a skutočností len v rozsahu a za podmienok uvedených v § 205a.
Predovšetkým treba uviesť, ţe splnenie tejto poučovacej povinnosti má rozhodujúci vplyv
na rozhodnutie vo veci samej, na moţnosť napadnúť toto rozhodnutie v riadnom, prípadne aj v
mimoriadnom opravnom konaní, pretoţe jeho obsahom je významné obmedzenie predkladať
alebo označovať v ďalšom konaní dôkazné prostriedky a skutočnosti, hoci objektívne existujú
(tzv. neúplná apelácia).Význam tejto poučovacej povinnosti treba vidieť aj v tom, ţe spravidla
ide o poslednú reálnu moţnosť predloţiť alebo označiť dôkazné prostriedky a skutočnosti, ktoré
by mohli priniesť skutkové poznatky nevyhnutné na úspech ţaloby alebo účinnú obranu proti nej.
Dôleţitosť náleţitého poučenia má miesto najmä vo veciach, v ktorých sa nariadilo viacero
pojednávaní, v priebehu dlhšieho, niekedy aj viacročného obdobia, takţe účastníci sporu nemajú
vţdy reálnu príleţitosť správne pochopiť procesný význam poučenia, ktoré je ex lege
7
záverečným úkonom v dokazovaní majúcim význam aj pre spravodlivosť rozhodnutia vo veci
samej.
V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia
zásada. Účastníci sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, ţe
pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101
ods. 1 O.s.p.) a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; len súd ale rozhodne,
ktoré z označených dôkazov vykoná (viď § 120 ods. 1 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, ţe
navrhovateľka svoje právo navrhnúť vykonanie toho - ktorého dôkazného prostriedku ako
účastníčka konania vyuţila. V návrhu na začatie konania na existenciu tvrdených skutočností
označila dôkazy (pracovná zmluva, platový dekrét, list odporcu z 30. mája 2002, zápočtový list
a potvrdenie o zdaniteľnej mzde). V podaní z 3. októbra 2003 ( č.l. 36 spisu ) označila ďalšie
dôkazy, ţiadala o výsluch zamestnancov odporcu, ktorí u neho pracovali v roku 2002, konkrétne
výsluch svedkov P. B., M. H., Ľ. Š., A. L.. Podľa zápisnice o pojednávaní z 7. marca 2007, keďţe
nesúhlasila s tým, aby o jej mzdových nárokoch bolo vychádzané zo základnej mzdy 8 500,- Sk
brutto s poukazom na doloţené výplatné pásky za jednotlivé mesiace a na nich dopisovanú
čiastku, ktorá reprezentovala skutočne vyplatenú mzdu, navrhla nariadiť znalecké dokazovanie.
Súd prvého stupňa vykonal dôkazy, ktoré podľa jeho uváţenia boli potrebné pre rozhodnutie vo
veci, na pojednávaní konanom dňa 13. marca 2008 (č.l. 212 spisu) ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania zamietol, oboznámil výsledky doterajšieho dokazovania a bez toho, aby účastníkov
poučil podľa § 120 ods.4 O.s.p (obsah zápisnice o pojednávaní tomu
nenasvedčuje) pojednávanie odročil na 18. marca 2008 za účelom vyhlásenia rozsudku. I keď je
evidentné, ţe súd prvého stupňa dokazovanie na pojednávaní 13. marca 2008 uznesením
nevyhlásil za skončené a poučovaciu povinnosť do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie
končí v zmysle § 120 ods.4 O.s.p. si nesplnil, toto porušenie malo za následok iba to, ţe
v odvolacom konaní jej právo uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy zostalo zachované.
Navrhovateľke ţiadna ujma formálna a ani materiálna na jej právach nebola spôsobená, pretoţe
táto ţiadne nové skutočnosti v odvolaní neuviedla a okrem znaleckého dokazovania na zistenie
aká mzda jej bola skutočne vyplácaná, iný dôkaz v odvolacom konaní neţiadala vykonať. Pokiaľ
vzhľadom na nezmenené skutkové okolnosti odvolací súd dospel k záveru, ţe v odvolacom
konaní nie je potrebné doplniť dokazovanie podľa § 213 ods. 3, 4 O.s.p. podaním písomného
8
znaleckého posudku, potom tento procesný postup odvolacieho súdu nemoţno povaţovať na
odňatie moţnosti konať pred súdom. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, ţe zákonom
č. 353/2003 Z.z., ktorým bol novelizovaný Občiansky súdny poriadok s účinnosťou od 1.
septembra 2003 umoţnil súdu, aby účastníka poučil nielen ústne, ale prípadne aj písomne, a nie
len pred skončením dokazovania, ale aj po začatí konania. Navrhovateľka, resp. jej právna
zástupkyňa týmto spôsobom poučená bola, poučenie z 7. januára 2004 (č.l. 60 spisu) jej bolo
doručené 15. januára 2004 spolu s predvolaním na pojednávanie.
Pokiaľ navrhovateľka namieta, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo pri
vykonávaní dokazovania, nepriznaním významu určitému dôkazu (znaleckému dokazovaniu),
k tomu dovolací súd uvádza, ţe nevykonanie dôkazov podľa predstáv navrhovateľky nie je
postupom, ktorým by jej súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré
dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania. ( § 120 ods.1 O.s.p. ) Ak
súd niektorý dôkaz nevykonaná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom
a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia
(porovnaj rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999 ).
Dovolací súd za nedôvodnú povaţuje i námietku dovolateľky o odňatí moţnosti konať
pred súdom, ktoré malo spočívať v tom, ţe odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p.
v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol, ako sa vysporiadal s jej opakovaným návrhom na
doplnenie dokazovania znalcom a z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu taktieţ nie je
jasné, ktoré skutočnosti povaţoval súd za preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, ani ako vec právne posúdil. K tomu dovolací súd uvádza, ţe v podstate týmto poukazovala
na moţné porušenie práva na spravodlivý proces pre nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského
súdu. Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd a aj súd prvého stupňa v odôvodnení
rozhodnutia jasne uviedli, ktoré dôkazy povaţovali za rozhodujúce, z akých skutkových záverov
vychádzali, prečo odvolací súd povaţoval právne posúdenie veci súdom prvého stupňa za
správne. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (aj súdu prvého stupňa) nemoţno preto
povaţovať za tak nejasné a nezrozumiteľné, ţe by to navrhovateľke znemoţňovalo objektívne
posúdiť jeho (ne)správnosť.
9
Dovolateľka neopodstatnene tieţ namietala, ţe postupom odvolacieho súdu, ktorý
rozhodoval bez nariadenia pojednávania, keďţe vyhodnotil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako
vecne správne, jej bola v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. odňatá moţnosť konať, čím je zaloţený
ďalší dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa § 241 ods.2 písm. b/, c/ O.s.p. Námietky účastníka
konania, ktorými vytýka súdu existenciu tzv. inej vady a omyl pri aplikácii práva sami o sebe
prípustnosť dovolania nezakladajú. Skutočnosť, ţe by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou,
resp. ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môţe byť
len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho
prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.
So zreteľom na vyššie uvedené dôvody moţno uzavrieť, ţe dovolanie navrhovateľky
smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je;
keďţe neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky jej dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b
ods. 5 O.s.p.).
Odporca v dovolacom konaní mal úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov konania
proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala ( § 224 ods. 1, § 142 ods.1 a § 243b ods. 5 veta prvá
O.s.p. ). Odporcovi však v dovolacom konaní ţiadne trovy konania nevznikli, preto mu neboli
priznané.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 28. februára 2011
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta