Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7ad/361827.9c05a1.pdf
PDF · 168.93 KB
No categories available
1Sžso/30/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžso/30/2010
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej PhD., v právnej veci žalobcu: M. L., bytom P., proti žalovanej: Sociálna
poisťovňa – ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove zo dňa 09. apríla 2010 č. k. 2S/4/2009-27, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
zo dňa 09. apríla 2010 č. k. 2S/4/2009-27 m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej
č.: 322-5553-GC-04/2008 zo dňa 08. decembra 2008 r u š í a vec jej v r a c i a na ďalšie
konanie.
Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
Rozhodnutím č.: 322-5553-GC-04/2008 zo dňa 08. decembra 2008 žalovaná ako
odvolací správny orgán s odkazom na § 9 ods. 1 písm. b) zákona č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej
2
poisťovni v znení zákona č. 242/2001 Z.z. (ďalej len „zák. č. 274/1994 Z.z.“) a podľa § 277
ods. 1 a 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej na účely tohto rozsudku len
„zák. č. 461/2003 Z.z.“) zmenila čiastočne odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, pobočka Humenné, č. 700-2940066508-GC04/08 z 30. júla 2008 vo veci predpisu
poistného na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie žalobcu, a v zostávajúcom
zvyšku ho potvrdila.
Podľa § 9 ods. 1 písm. b) zák. č. 274/1994 Z.z. v znení účinnom ku dňu vydania
správneho rozhodnutia Ústredie rozhoduje v prvom stupni vo veciach dôchodkového
zabezpečenia, v druhom stupni vo veciach nemocenského poistenia, dôchodkového
zabezpečenia a posudkovej činnosti sociálneho zabezpečenia, v ktorých v prvom stupni
rozhodovala pobočka, v rozsahu vymedzenom osobitným predpisom.
Podľa § 277 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. v hore cit. znení platí, že ak povinnosť platiť
poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové zabezpečenie, poistné na poistenie
zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze alebo pri chorobe z povolania
a povinnosť platiť príspevok na poistenie v nezamestnanosti a príspevok do garančného fondu
vznikla pred 1. januárom 2004 a táto povinnosť nebola do 31. decembra 2003 splnená,
pri ich platení a vymáhaní sa po 31. decembri 2003 postupuje podľa predpisov účinných
do 31. decembra 2003.
V prvostupňovom rozhodnutí pobočka žalovanej predpísala žalobcovi, ako samostatne
zárobkovo činnej osobe, za obdobie od 01.12.1998 do 07.02.1999 a ďalej od 08.02.2000
do 31.12.2000 poistné na nemocenské poistenie v sume 1.766,– Sk, poistné na dôchodkové
zabezpečenie v sume 10.117,– Sk, tzn. spolu čiastka 11.883,– Sk.
V konaní boli podľa žalovanej preukázané, že žalobca bol v zmysle § 4a ods. 1
písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení na základe Osvedčenia č. 1/1993
z 19.03.1993 samostatne zárobkovo činnou osobou od tohto dňa, tzn. 19.03.1993
až do 31.12.2000 Ako samostatne zárobkovo činná osoba bol podľa § 14 ods. 7 písm. a)
zák. č. 274/1994 Zb. povinný platiť poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové
zabezpečenie.
3
Ďalej podľa žalovanej nie je sporné, že žalobca ako samostatne zárobkovo činná osoba
neuhradil poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie za obdobie
od 01.11.1998 do 07.02.1999, a ďalej od 08.02.2000 do 31.12.2000. Podľa názoru
posudkového lekára (vyjadrené v Stanovisku k dočasnej pracovnej neschopnosti
z 22.05.2008) v dobe od 01. novembra 1998 do 20. novembra 1998 a od 08. februára 2000
do 31. decembra 2000 ako samostatne zárobkovo činná osoba bol práceschopný a bol
schopný vykonávať zárobkovú činnosť.
Následne žalovaná s odkazom na ustanovenie § 14 ods. 7 písm. a) zák. č. 274/1994
Z.z. a § 37 ods. 1 zákona č. 98/1995 Z. z. o Liečebnom poriadku (ďalej na účely tohto
rozsudku len „zák. č. 98/1995 Z.z.“) vykonala výklad textu „ s výnimkou obdobia, počas
ktorého boli osoby uvedené v odseku 1 písm. a) až c) uznané za dočasne práceneschopné
na výkon pracovnej činností“, pričom dospela k záveru, že „vystavenie potvrdenia dočasnej
pracovnej neschopnosti je takým právne relevantným dokladom, ktorý môže vystaviť
iba na to oprávnená osoba a v lehotách stanovených zákonom. .... Neexistenciu takéhoto
právne relevantného dokladu preto nemôže nahradiť ani vyjadrenie posudkového lekára
o tom, že zdravotný stav poistenca by podmieňoval jeho pracovnú neschopnosť, a to napriek
tomu, že poistenec v dôsledku zlého zdravotného stavu nebol schopný vykonávať zárobkovú
činnosť na základe svojho živnostenského oprávnenia.“ Preto podľa žalovanej je základnou
podmienkou pre aplikáciu výnimky z povinnosť platiť poistné (§ 14 ods. 7 písm. a/) to,
aby boli uznané za dočasne práceneschopné na výkon pracovnej činnosti.
V súvislosti s týmto záverom vyzdvihla žalovaná aj nepravdivé tvrdenie žalobcu, ktorý
o sebe tvrdil, že za práceneschopného uznaný bol, avšak doklady sa stratili. Takisto poukázala
na povinnosť ošetrujúceho lekára a lekára ústavného zariadenia vystaviť tlačivo – potvrdenie
dočasnej pracovnej neschopností, ak zistili, že zdravotný stav žalobcu podmieňuje jeho
vystavenie.
Podľa § 14 ods. 7 písm. a) zák. č. 274/1994 Z.z. v hore uvedenom znení účinnom
do 31.12.2003 Fyzické osoby a právnické osoby uvedené v odseku 1 písm. a) až d) a v odseku
2 písm. a) až d) sú povinné platiť poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové
zabezpečenie s výnimkou obdobia, počas ktorého boli osoby uvedené v odseku 1 písm. a), c)
a d) a v odseku 2 písm. a), c) a d) uznané za dočasne práceneschopné na výkon pracovnej
4
činnosti, bola im poskytovaná peňažná pomoc v materstve alebo rodičovský príspevok;
to neplatí, ak rodičovský príspevok poberá rodič slobodný, ovdovený, rozvedený alebo z iných
vážnych dôvodov osamelý, ktorý nežije s druhom a je zárobkovo činný.
II.
Konanie na prvostupňovom súde
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca na Krajský súd v Prešove žalobu (označenú
ako Podnet na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia) zo dňa 14.01.2009. V ňom argumentoval
najmä, že v období od 21. novembra 1998 bol zdravotne nespôsobilý k vykonávaniu
akejkoľvek pracovnej činnosti, a to v dôsledku ťažkého úrazu, nepretržitého liečenia
s opakovanými hospitalizáciami a operačnými zákrokmi – amputácia dolnej končatiny. Ďalej
žalobca v svojej žalobe zdôraznil, že od toho istého dňa (21. novembra 1998) nepoberal
nemocenské dávky, ako aj iné formy podpory, a v tejto súvislosti nevyžiadaval vypisovanie
potvrdenia o dočasnej neschopnosti napriek tomu, že existujúci zdravotný stav toto
podmieňoval.
Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré
mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, vypočul účastníkov konania,
oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že rozhodnutie a postup
správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom. Preto žalobu zamietol.
Pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutkového stavu, že žalobca dňa 21.11.1998
utrpel úraz a od 01.05.2000 je poberateľom invalidného dôchodku. V medziobdobí absolvoval
hospitalizáciu, množstvo lekárskych zákrokov a ošetrení.
S odkazom na právny stav (§ 4a ods. 1 písm. a/, § 145a ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb.,
§ 14 ods. 1 písm. b/ a odsek 7 písm. a/ zák. č. 274/1994 Z.z.) sa krajský súd stotožnil
s argumentáciou správnych orgánov. Najmä sa stotožnil z argumentáciou, že vylúčenie
odvodovej povinnosti žalobcu pre účely § 14 ods. 7 písm. a) zák. č. 274/1994 Z.z. je potrebné
vykladať v súlade so zákonom č. 98/1995 Z.z. o Liečebnom poriadku. Súčasne krajský
zdôraznil, že absenciu tlačiva o potvrdení dočasnej pracovnej neschopnosti nemôže nahradiť
správa posudkového lekára o zdravotnom stave.
5
III.
Odvolanie žalobcu
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 21.05.2010 (č. l. 38) proti rozsudku
prvostupňového súdu žalobca poukázal na následky svojho ťažkého úrazu z 21.11.1998 –
amputácia dolnej pravej končatiny, ktoré si vyžiadali nepretržitú liečbu s opakovanými
operačnými úkonmi i opakovanými hospitalizáciami (naposledy dňa 03.04.2003).
Žalobca ďalej poukázal na to, že nakoľko v príslušnom období nepoberal nemocenské
dávky a iné formy podpory, tak v tejto súvislosti potvrdeniu o práceneschopnosti nevenoval
pozornosť aj napriek tomu, že zdravotný stav tomuto nasvedčoval, a to až do doby, kedy bol
žalobca na túto skutočnosť upozornený pobočkou žalovanej v Humennom. Preto žalobca
tvrdí, že žiadal praktického lekára o spätné vystavenie požadovaného potvrdenia; táto
skutočnosť však podľa žalobcu v stanovisku pobočky žalovanej v Humennom absentuje.
Takisto žalobca zdôraznil, že správne orgány mali podľa jeho mienky v súlade
s rozsudkom krajského súdu č. k. 3S 14/2006–52 zo dňa 04.12.2007 (jeho relevantnú časť
odcitoval) najmä zisťovať, či jeho zdravotný stav v príslušnom období od 21.11.1998
do 07.02.1999 a od 08.02.2000 do 31.12.2000 podmieňoval alebo vylučoval jeho pracovnú
neschopnosť.
Žalobca tiež poukázal na formálnu argumentáciu rozhodnutia žalovanej týkajúcu
sa potvrdenia o práceneschopnosti a nie skutkového (zdravotného) stavu, ktorý by mal byť
rozhodujúci na posúdenie jeho pracovnej schopnosti. Žalovaná ignorovala podstatu hore
uvedeného rozhodnutia krajského súdu zo 04.12.2007, tzn. došetriť práceneschopnosť,
ale otázkou vypísania potvrdenia o pracovnej neschopnosti. Takýto prístup žalovanej
ako aj samotné rozhodnutia potom žalobca označil za svojvoľné a nekvalifikované.
6
Nakoľko žalovaná v svojom napadnutom rozhodnutí vymedzila svoju ďalšiu úlohu
ako „v náležitom rozsahu zistiť skutkový stav došetrenia práceneschopnosti v rokoch 1998 -
1999 a stratu dokladov o uznaní za práceneschopnosť.“, tak žalobca vyslovil záver, že týmto
vymedzením svojej úlohy žalovaná vylúčila šetrenie podstaty skutkového stavu.
Záverom žalobca navrhol zrušiť rozsudok krajského súdu z dôvodu procesného
pochybenia a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Z vyjadrenia žalovanej (č. l. 41) zo dňa 24. júna 2010 vyplýva, že žalobca neuviedol
žiadne nové, právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie právoplatného
rozhodnutia žalovanej. Preto sa žalovaná pridržiava obsahu svojho písomného vyjadrenia
z 8. apríla 2009.
Žalovaná sa ďalej stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že absenciu tlačiva
o potvrdení dočasnej pracovnej neschopnosti nemôže nahradiť správa posudkového lekára
o zdravotnom stave. Preto podľa žalovanej nepostačuje, ak v dotknutom období žalobca
spĺňal podmienky dočasnej pracovnej neschopnosti, avšak nepreukázal doklad o dočasnej
pracovnej neschopnosti, ktorý mohol vystaviť iba prakticky alebo ošetrujúci lekár.
Z uvedených dôvodov žalovaná žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne
správny potvrdiť.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
7
v texte rozsudku len „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou
v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa
ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250j ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle
dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade
senátu dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho
orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.),
preto postupom podľa § 220 ods. 1 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok zmenil tak,
že podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vrátil
mu späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.
Hoci sa Najvyšší súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu,
ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom, tak na druhej strane
podstatou odvolania ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia
žalovanej, je právna otázka, či absenciu tlačiva o potvrdení dočasnej pracovnej neschopnosti
nie je možné nahradiť správou posudkového lekára o zdravotnom stave v súlade
Tak žalovaná ako aj krajský súd zhodne dospeli k právnemu záveru, že ustanovenie
§ 14 ods. 7 písm. a) zák. č. 274/1994 Z.z. (najmä v časti týkajúcej sa uznania za dočasne
práceneschopného na výkon pracovnej činnosti) je nutné vykladať v nadväznosti
Žalovaná navyše konštatovala, že „vystavenie potvrdenia dočasnej pracovnej
neschopnosti je takým právne relevantným dokladom, ktorý môže vystaviť iba na to
oprávnená osoba a v lehotách stanovených zákonom. .... Neexistenciu takéhoto právne
relevantného dokladu preto nemôže nahradiť ani vyjadrenie posudkového lekára o tom,
že zdravotný stav poistenca by podmieňoval jeho pracovnú neschopnosť, a to napriek tomu,
že poistenec v dôsledku zlého zdravotného stavu nebol schopný vykonávať zárobkovú činnosť
na základe svojho živnostenského oprávnenia.“ Preto podľa žalovanej je základnou
podmienkou pre aplikáciu výnimky z povinnosť platiť poistné (§ 14 ods. 7 písm. a/) to,
aby boli uznané za dočasne práceneschopné na výkon pracovnej činnosti.
8
Najvyšší súd musí takýto výklad práva označiť za rozporný s cieľom, ktorý v čase
svojej platnosti sledoval zák. č. 274/1994 Z.z. a s ním súvisiace právne predpisy prijaté
zákonodarcom pre oblasť nemocenského a zdravotného poistenia.
Podľa § 1 zák. č. 274/1994 Z.z. tento zákon upravuje zriadenie, činnosť a organizáciu
Sociálnej poisťovne, financovanie a vykonávanie nemocenského poistenia, nemocenského
zabezpečenia (ďalej len "nemocenské poistenie") a dôchodkového zabezpečenia.
Podľa § 1 ods. 3 zák. č. 98/1995 Z.z. tento zákon upravuje podmienky poskytovania
zdravotnej starostlivosti na základe povinného zdravotného poistenia bezplatne, za čiastočnú
úhradu, na základe zmluvného pripoistenia, za celú úhradu a služieb súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.
Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 277/1994 Z.z. zdravotná starostlivosť je starostlivosť
o ochranu, zachovanie a navrátenie zdravia fyzickej osoby (ďalej len "osoba"), ktorú
poskytuje zdravotnícky pracovník (§ 54 ods. 3); poskytuje sa v zdraví, v chorobe,
v tehotenstve, pri pôrode a v šestonedelí.
Podľa § 37 ods. 3 zák. č. 98/1995 Z.z. dočasná pracovná neschopnosť sa začína dňom,
keď ju lekár zistil. Ak má zamestnanec zmenu už odpracovanú, začína sa nasledujúcim
pracovným dňom. Len vo výnimočných prípadoch, najmä ak poistenec nemohol prísť
k lekárovi skôr, môže lekár uznať dočasnú pracovnú neschopnosť začínajúcu sa skorším
dňom, najviac však tri dni späť; ak ide o psychiatrické ochorenie, najviac sedem dní späť.
V prípade náhleho ochorenia alebo život ohrozujúceho stavu, ku ktorému došlo v cudzine,
môže ošetrujúci lekár so súhlasom posudkového lekára uznať dočasnú pracovnú neschopnosť
aj nad rámec týchto lehôt, najviac však 30 dní spätne.
9
Na základe uvedených ustanovení Najvyšší súd zdôrazňuje, že poskytovanie
zdravotnej starostlivosti predstavuje základný nástroj zameraný na odstránenie prekážok
spôsobujúcich dočasnú pracovnú neschopnosť jednotlivca. Iba osobu lekára zákon oprávňuje
na zistenie stavu, kedy zdravie fyzickej osoby si vyžaduje ochranu, zachovanie, poprípade
navrátenie s tým, že lekár je najpovolanejšou osobou usúdiť, či nariadený výkon zdravotnej
starostlivosti bude dočasne spojený aj s pracovnou neschopnosťou alebo bude postačovať iné
riešenie vzniknutej situácie.
Preto je celkom logické, že v zmysle § 37 ods. 3 zák. č. 98/1995 Z.z. sa dočasná
pracovná neschopnosť začína dňom, keď ju lekár ako takú zistí, a to pri splnení niektorých
výnimočných podmienok aj so spätnými účinkami.
Navyše v administratívnom spise sa nachádza napríklad prípis N. a.s. X. z 02.07.2008,
v ktorom sa ako dôvod nevystavenia dokladu o pracovnej neschopnosti uvádza to, že žalobca
ako pacient si ho nežiadal. Obdobné dôvody uvádza žalobca s tým, že sa počas svojej
pracovnej neschopnosti nedomáhal svojho práva na vyplatenie rôznych dávok zdravotného,
či nemocenského zabezpečenia.
Preto za tejto situácie sa ako rozporný s právom sociálneho zabezpečenia javí záver
žalovanej, že jediným dôkazom, ktorý je schopná uznať za účelom preukázania dočasnej
pracovnej neschopnosti žalobcu v dotknutom období, je iba doklad o pracovnej neschopnosti,
hoci zdravotný stav žalobcu bol v období od 21. novembra 1998) do 31. decembra 2000 tak
závažný, že mal byť podľa žalobcu dôvodom na priznanie invalidity s odôvodnením samotnej
žalovanej: „pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav je neschopný vykonávať akékoľvek
sústavné zamestnanie“.
Potom je neudržateľná formulácia žalovanej (1. ods. na str. 6 rozhodnutia), že „v dobe
od 1. novembra 1998 do 20. novembra 1998 a od 8. februára 2000 do 31. decembra 2000 ako
samostatne zárobkovo činná osoba bol [žalobca] práceschopný a bol schopný vykonávať
zárobkovú činnosť.“
10
Na základe vyslovených záverov Najvyšší súd musí vzhľadom na osobitosti
prejednávanej veci, že v tomto prípade nie je možné absolutizovať doklad o pracovnej
neschopnosti pred zistením lekára o zdravotnom stave žalobcu (viď najmä Stanovisko
k dočasnej pracovnej neschopnosti z 23.05.2008 (č.500/2008), kde posudkový lekár
MUDr. A. nepopiera, že by žalobca nespĺňal podmienky na uznanie dočasnej pracovnej
neschopnosti od utrpenia úrazu, tzn. od 21.11.1998.
Preto Najvyšší súd sa musel stotožniť s názorom žalobcu, že žalovaná sa vo svojom
šetrení vôbec nezaoberala otázkou pracovnej neschopnosti žalobcu, ale výslovne sa zamerala
na otázku vypísania potvrdenia o pracovnej neschopnosti, ktorá, ako už Najvyšší súd
raz konštatoval, je v prejednávanej veci pre uznanie žalobcu za dočasne práceneschopnú
osobu v zmysle § 14 ods. 7 písm. a) zák. č. 274/1994 Z.z. druhoradá.
S prihliadnutím na citované právne závery Najvyšší súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie žalovanej pri aplikácii § 14 ods. 7 písm. a) zák. č. 274/1994 Z.z. vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Preto bolo následné rozhodnutie žalovanej
a jej prvostupňového orgánu o uložení povinnosti žalobcovi zaplatiť za dotknuté obdobie
poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie žalobcu nesprávne.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok žalobcu ako aj s prihliadnutím na argumenty žalovanej Najvyšší súd
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku
zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j
ods. 4 prvá veta O.s.p.), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j
ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania
proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom
súdnictve sú nielen generálne (§ 246 c ods. 1 O.s.p.) ale aj špeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.)
prípustné opravné prostriedky, potom nie je možné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výroky
rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.
11
O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa
§ 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého úspešnému žalobcovi právo
na úplnú náhradu trov tohto konania vzniklo. Nakoľko však pre konajúci súd zo spisu
nevyplývajú žiadny výdavky, na ktoré sa vzťahuje náhrady trov konania, tak nemohol trovy
konania priznať.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol
bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci
prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť
sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava povinnosti zaplatiť poistné
ako osobe zúčastnenej na sociálnom poistení, resp. sociálnom zabezpečení je spojená
s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p.
vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 08. marca 2011
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová