Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sž/9/2010

Najvyšší súd -25 Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky

senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny

Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky: M., s.r.o., zastúpenej advokátkou Mgr. Z.

Z., proti odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu, v konaní o opravnom prostriedku

navrhovateľky proti rozhodnutiu odporkyne č. zo dňa 23. februára 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. zo dňa

23. februára 2010 z r u š u j e podľa § 250j ods. 3 za použitia ustanovenia § 250l ods. 2

a vec v r a c i a odporkyni na ďalšie konanie.

Navrhovateľke náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Odvolaním zo dňa 6. apríla 2010 navrhovateľka napadla rozhodnutie odporkyne

č. zo dňa 23. februára 2010, ktorým odporkyňa podľa § 64 ods. 1 písm. d/

v spojení s o vysielaní a retransmisii a o zmene

o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len

) uložila navrhovateľke pokutu vo výške 20 000 €, za porušenie

povinnosti ustanovenej v (

účinného do 14. decembra 2009), ktorú navrhovateľka porušila

tým, že dňa 7. októbra 2009 o cca 20.11 hod. odvysielala program M., ktorý nenáležitou

formou zobrazil maloletého D., ktorý bol vystavovaný psychickému utrpeniu.

V odôvodnení rozhodnutia odporkyňa uviedla, že moderátor programu pokračoval

v rozhovore s maloletým D. na tému jeho samovražedného pokusu aj potom, ako bolo

zrejmé, že je mu táto téma nepríjemná, pričom tento rozhovor sa skončil emotívn ou

reakciou D., keď sa rozplakal a vyšiel z izby. Odporkyňa konštatovala, že nešlo

o prekvapivú reakciu maloletého, resp. o náhodne prejavené emócie. Odporkyňa

nepovažovala za dôvodné ani námietky navrhovateľky, že všetky otázky boli konzultované

s matkou maloletého D.. Uviedla, že za obsah programovej služby a za jej súlad

so je zodpovedná navrhovateľka a tejto zodpovednosti

sa nemôže zbaviť súhlasom zákonného zástupcu maloletého. Odporkyňa uviedla, že nie je

rozhodujúce, ako maloletý D. vnímal program ako celok, ale či došlo k zobrazeniu

maloletého, ktorý bol vystavený psychickému utrpeniu, nenáležitou formou. K naplneniu

tejto skutkovej podstaty prišlo podľa odporkyne konkrétne v scéne, kde sa moderátor

programu zhováral s maloletým D. o jeho samovražednom pokuse. Výšku uloženej sankcie

odporkyňa odôvodnila závažnosťou správneho deliktu, keďže aj napriek tomu, že

posudzovaný program bol pripravený redakčne dopredu, navrhovateľka odvysielala scénu

v podobe, ktorá vystavovala maloletého psychickému utrpeniu za použitia sugestívnych

prvkov, ktoré ešte zvýraznili zobrazené psychické utrpenie maloletého, pričom odvysielanie

predmetnej scény bolo z hľadiska obsahu a dramaturgickej skladby programu samoúčelné.

Navrhovateľka v podanom opravnom prostriedku uviedla, že relácia M. sa snaží

ľudí tešiť a vytvárať pre nich pozitívne zážitky, nikdy nie osudy obdarovaných zneužiť.

Navrhovateľka uviedla stanovisko psychologičky Z. B. k odvysielanej relácii, z ktorého

vyplýva, že zásadou pri práci s ľuďmi, ktorí prežili traumu, je nehovoriť o udalosti, ktorá

by znamenala retraumatizáciu, pričom moderátor relácie sa priblížil k hranici, prekročenie

ktorej by mohlo vykazovať potenciálne znaky ohrozenia D., avšak svoje otázky vždy

skorigoval a nezačal otvárať to, o čom chlapec nechcel hovoriť. Navrhovateľka tiež uviedla,

že všetky témy a otázky boli vopred odkonzultované a odsúhlasené so zákonným zástupcom

maloletého D. – s jeho matkou, ktorá je kompetentnou osobou, ktorá nesie zodpovednosť za

prípadný emocionálny či psychický dopad takéhoto konania, pričom sama potvrdila, že

maloletý D. netrpel žiadnymi bezprostrednými alebo následnými psychickými traumami

v súvislosti s nakrúcaním a vysielaním posudzovaného programu. Navrhovateľka poukázala

najmä na tú časť programu, v ktorej sa vyjadrovali D. spolužiaci, čo mu spôsobilo radosť,

ktorej emotívnym prejavom bol práve inkriminovaný plač, plač z radosti a nie plač

traumatizujúci.

Navrhovateľka namietala, že odporkyňa na základe postavenia a pôsobnosti, ktorú

jej vymedzuje zákon, nie je príslušná posudzovať možný psychický a emocionálny dopad

prežitého a odvysielaného programu na maloletého a ak, tak len výlučne na podklade

nezávislých pediatricko- psychologických odborných posudkov alebo na podklade sťažnosti

dotknutých subjektov podložených riadnymi dôkaznými prostriedkami. Na základe

uvedených tvrdení mala navrhovateľka za to, že v súvislosti s účasťou v posudzovanom

programe nebol maloletý D. vystavený psychickému utrpeniu, jeho ľudské práva a základné

slobody neboli nijakým spôsobom dotknuté, resp. porušené, a teda ani nemohlo prísť

k vyobrazeniu maloletého vystaveného psychickému utrpeniu nenáležitou formou.

Navrhovateľka v odvolaní uviedla aj stanovisko kreatívnej producentky projektu M.

a zároveň režisérky konkrétneho príbehu o D., p. M. H., ako aj stanovisko matky

maloletého D., p. Z. D., a stanovisko náčelníka polície v Banskej Bystrici, p. Ľ. P., pričom

všetci zhodne vyjadrili názor, že účasť maloletého D. v posudzovanej relácii mala preňho

pozitívny význam.

Navrhovateľka v odvolaní uviedla, že odporkyňa posúdila vec právne nesprávne,

pretože skutková podstata, z ktorej vychádzala, nemá oporu v spisoch, keďže pred

rozhodovaním a hlasovaním odporkyne nebol uskutočnený dôkaz – premietnutie záznamu

posudzovanej relácie. Je pritom nevyhnutné, aby hodnotenie bolo založené na osobnej

znalosti tých, ktorí rozhodujú. Písomná analýza relácie, uskutočnená pracovníkmi

Kancelárie rady, nemôže byť dostatočným podkladom pre rozhodnutie. Z uvedeného

dôvodu preto považuje navrhovateľka napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia vidí navrhovateľka aj v absencii odborných

psychologických posudkov, nakoľko odporkyňa pri posudzovaní otázok, ako je psychické

alebo fyzické utrpenie maloletého, nemôže svoje rozhodnutie opierať len o vlastný

subjektívny názor. Pokiaľ spôsob zobrazenia maloletého nenamieta jeho zákonný zástupca,

považuje navrhovateľka tvrdenie odporkyne o opaku bez riadneho odborného posudku

za tendenčné a neodôvodnené.

Navrhovateľka uviedla, že odporkyňa rozhodla v rozpore so závermi konštatovanými

v správe o šetrení sťažnosti č. 4152/188-2009 zo dňa 17. novembra 2009, v ktorej sa

uvádza, že „odvysielané príspevky v programe M. dňa 7. októbra 2009 nezakladajú možný

rozpor s Sťažnosť navrhujeme posúdiť ako

neopodstatnenú.“ Na základe uvedeného záveru navrhovateľke nie je známe, na základe

akých dôvodov odporkyňa rozhodla o porušení

Navrhovateľka nemala možnosť sa s týmito dôvodmi oboznámiť, čím došlo k porušeniu §

23 ods. 1 o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov.

Navrhovateľka tiež v odvolaní namietala, že výroková časť rozhodnutia neobsahuje

presný, jednoznačný, pravdivý, nezameniteľný popis skutku, ktorým bola naplnená

skutková podstata správneho deliktu. Z výroku rozhodnutia nie je zrejmé, akým konaním,

akými výrokmi bol správny delikt spáchaný.

Pokiaľ ide o výšku uloženej sankcie, navrhovateľka ju považuje za neprimerane

vysokú, nemajúcu oporu vo vykonanom dokazovaní ani v zákone. V rozhodnutí taktiež

absentuje zdôvodnenie výšky uloženej sankcie.

Poukazujúc na uvedené navrhovateľka žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky zrušil napadnuté rozhodnutie odporkyne č. zo dňa 23. februára 2010

a vec jej vrátil na ďalšie konanie, eventuálne aby najvyšší súd znížil výšku u loženej

sankcie. Navrhovateľka si zároveň uplatnila náhradu trov konania.

K podanému opravnému prostriedku sa podaním zo dňa 28. apríla 2010 vyjadrila

odporkyňa poukazujúc na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Opätovne uviedla,

že moderátor kládol maloletému otázky týkajúce sa témy, ktorá bola preňho traumatizujúca,

pričom mu tieto otázky boli nepríjemné a odpovedal na ne s ťažkosťami. Vyhrotenie

situácie moderátorom až do emotívnej reakcie maloletého a jej zobrazenie v spomalenom

zábere doplnenom o sugestívnu hudbu predstavovali nenáležitú formu zobrazenia.

Pri posudzovaní, či išlo o psychické utrpenie, odporkyňa vychádzala z reakcií maloletého

a zo spracovania predmetného programu.

Pokiaľ ide o kompetenciu odporkyne posúdiť, či odvysielaným programom došlo

k porušeniu zákona, odporkyňa uviedla, že táto právomoc jej vyplýva priamo zo zákona

č. , pričom túto svoju zodpovednosť nemôže prenášať na znalcov.

K námietke navrhovateľky, že členovia rady sa pred hlasovaním neoboznámili

s obsahom posudzovaného programu premietnutím záznamu tohto programu, odporkyňa

uviedla, že toto tvrdenie je zavádzajúce, pričom nie je dôvodné pochybovať o tom,

že členovia rady sa s obsahom programu oboznámili prečítaním jeho prepisu a vzhliadnutím

jeho záznamu.

Odporkyňa vo vyjadrení ďalej uviedla, že správa o šetrení sťažnosti nie je

podkladom pre rozhodnutie. Jedná sa o interný materiál kancelárie rady, ktorý nemá

pre členov rady žiadnu záväznosť. Členovia rady rozhodovali na základe podkladov,

ktorými sú záznam vysielania, prepis príspevku a vyjadrenie účastníka konania.

Navrhovateľke bola správa o šetrení sťažnosti poskytnutá nie ako podklad rozhodnutia

v zmysle správneho poriadku, ale ako informácia vyžiadaná podľa zákona o slobodnom

prístupe k informáciám.

Pokiaľ ide o výrok napadnutého rozhodnutia, odporkyňa uviedla, že tento bol

formulovaný presne, úplne a dostatočne určito, teda spôsobom, ktorý vylučuje

zameniteľnosť skutku. Výrok obsahuje čas spáchania správneho deliktu, spôsob jeho

spáchania (odvysielanie programu M.), ako aj samotný správny delikt (odvysielanie

programu, ktorý nenáležitou formou zobrazil maloletého D., ktorý bol vystavovaný

psychickému utrpeniu.

Vzhľadom na uvedené odporkyňa navrhla, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutie

č. zo dňa 23. februára 2010 potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2

písm. a/ v spojení s preskúmal napadnuté

rozhodnutie odporkyne bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 250f ods. 3

v spojení s ustanovením (rozhodnutie vydané na základe

neúčinného právneho predpisu) za použitia ustanovenia , a dospel

k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa a

ods.2 v spojení s

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy.

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že predmetom

posúdenia je program Modré z neba, odvysielaný dňa 7. októbra 2009 o cca 20.11 hod.,

pričom v tomto programe mal byť nenáležitou formou zobrazený maloletý D., ktorý bol

vystavovaný psychickému utrpeniu.

Moderátor uviedol príbeh o D. pripomenutím udalosti spred vyše roka, keď sa vtedy

10-ročný D. pokúsil o samovraždu skokom do rieky H.. V programe bola okrem iného

odvysielaná aj reportáž nakrútená doma u maloletého D., kde sa s ním moderátor zhováral

pričom v tomto rozhovore zaznelo nasledovné:

moderátor: „A ako sa máš? Už sa máš trochu lepšie?“

D.: „No, trošku.“

moderátor: „Bolo to aj horšie, že? Tebe sa aj stala taká škaredá vec, som počul. Hej?“

D.: „Aha.“

Moderátor. „Si pamätáš na to?“

D.: „Aha.“

Moderátor: „Ty si si chcel niečo urobiť vtedy?“

D.: „Zabiť sa.“ (pritom sa D. rozplakal a odišiel z miestnosti.

Po vzhliadnutí záznamu posudzovaného programu senát najvyššieho súdu dospel

k záveru, že námietky, ktoré navrhovateľka uviedla v odvolaní, nie sú dôvodné. Najvyšší

súd sa stotožnil s názorom odporkyne, že odvysielaný program nenáležitou formou

zobrazoval maloletého, ktorý bol vystavovaný psychickému utrpeniu. Pokus o samovraždu

zjavne nebol pre maloletého príjemnou spomienkou, o ktorej by sa chcel rozprávať (práve

naopak), a preto bolo zo strany moderátora absolútne nevhodné sa k tejto udalosti vracať.

Rozhovor na túto tému bol samoúčelný, so zámerom vyvolať emotívne reakcie u publika

a divákov. Moderátor nebral v tejto časti relácie ohľad na osobu maloletého D., pričom

z jeho reakcií bolo zjavné, že sa o tomto traumatickom zážitku nechce zhovárať.

Aj keď priamo nedefinuje, čo rozumie pod „nenáležitou

formou zobrazenia“, najvyšší súd dospel k záveru, že odporkyňa pri posúdení

odvysielaného programu a aplikovaní zákonného vymedzenia skutkovej podstaty správneho

deliktu postupovala logicky a nevybočila z medzí zákona.

Najvyšší súd nepriznal úspech ani námietke navrhovateľky, že výrok rozhodnutia

nie je dostatočne určitý z dôvodu nevymedzenia skutku, ktorý mal naplniť skutkovú

podstatu správneho deliktu. Požiadavka na určitosť výroku rozhodnutia, ktorým

sa rozhoduje o porušení zákona a uložení sankcie, je podmienená najmä tým, aby skutok,

za ktorý sa sankcia ukladá, nebol zameniteľný s iným skutkom. K takému omylu

v prejednávanom prípade nemôže dôjsť, nakoľko konanie, ktorým navrhovateľka porušila

zákon, je vo výroku rozhodnutia vymedzené dostatočne určito, a to názvom odvysielanej

relácie, ako aj presným časovým údajom jej odvysielania, a tiež stručným popisom skutku

v tom zmysle, že išlo o nenáležité zobrazenie „maloletého D.“.

Najvyšší súd tiež nedospel k záveru zhodnému s námietkami navrhovateľky

týkajúcimi sa nezákonnosti uloženej sankcie. Výška uloženej pokuty sa pohybuje bližšie

k spodnej hranici zákonom ustanovenej sadzby, pričom odporkyňa v závere rozhodnutia

odôvodnila, akými kritériami a úvahami sa pri jej ukladaní riadila a tieto kritéria

sa nevymykali z medzí zákonnosti či logickosti.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, najvyšší súd nepriznal úspech námietkam

navrhovateľky uvedených v odvolaní, avšak odhliadnuc od tejto skutočnosti dospel

k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť, a to s ohľadom na aplikáciu

právneho predpisu, podľa ktorého odporkyňa rozhodla. Vo výroku napadnutého rozhodnutia

odporkyňa totiž uviedla, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1

písm. f) ( účinného

do 14. decembra 2009).

Vzhľadom na to, že posudzovaná relácia bola vysielaná 7. októbra 2009,

vyvstala potom právna otázka, a to, podľa akého právneho predpisu mala odporkyňa

o uložení sankcie rozhodnúť, teda či bolo potrebné aplikovať účinný

do 14. decembra 2009 (zákon účinný v čase porušenia zákonnej povinnosti) alebo zákon

č. účinný od 15. decembra 2009 (zákon účinný v čase rozhodovania

o porušení zákonnej povinnosti).

bol s účinnosťou od 15. decembra 2009 zmenený

a doplnený , pričom prechodné ustanovenia upravili len niektoré

špecifické právne inštitúty, ale neriešili aplikáciu ako celku.

Aj keď táto generálna úprava spôsobu aplikácie účinného

od 15. decembra 2009 v jeho prechodných ustanoveniach chýba, pravidlá postupu

v takomto prípade sú jednoznačne dané v právnej teórii, a tiež sú vymedzené aj platnými

ústavnými princípmi.

Vzhľadom na to, že všeobecne platné pravidlo pri zmene právneho predpisu,

resp. zrušení právneho predpisu a nahradení ho novým právnym predpisom, určuje,

že právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu,

sa v čase platnosti a účinnosti neskoršieho právneho predpisu naďalej spravujú právnym

predpisom, za účinnosti ktorého vznikli, ak neskorší právny predpis neustanovuje inak.

V danom prípade bola navrhovateľovi uložená sankcia formou peňažnej pokuty.

Jedná sa teda o formu správneho trestania, ktoré sa riadi príslušnými zásadami platnými

aj v oblasti trestného práva hmotného ako i procesného. V prejednávanej veci je preto

nevyhnutné uplatniť zásadu ustanovenú v SR, podľa ktorého trestnosť

činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný.

Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Z uvedeného vyplýva, že odporkyňa mala o uložení sankcie rozhodnúť podľa zákona

platného a účinného v čase porušenia zákonnej povinnosti navrhovateľkou, teda podľa

účinného do 14. decembra 2009. Neskorší zákon mohla použiť,

len ak by to bolo pre navrhovateľku priaznivejšie. Takýto dôvod aplikovania neskoršej

právnej normy však z napadnutého rozhodnutia nevyplýva.

Podľa o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom,

ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

Ustanovenie platí obdobne.

Podľa , pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije

sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu

a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému

správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného

právneho predpisu, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo

nedostatok dôvodov, alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisu správneho

orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu

a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený.

Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch súd nie je viazaný.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odporkyne senát najvyššieho súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie č. RP 12/2010 zo dňa 23. februára 2010 bolo vydané

na základe neúčinného právneho predpisu, nakoľko vo výroku rozhodnutia odporkyňa

uviedla, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. f)

( účinného

do 14. decembra 2009). Jednak duplicitné uvádzanie ustanovenia právneho predpisu

s odlišnou dobou účinnosti nemá podklad v zákone, a ako už bolo spomenuté vyššie,

odporkyňa nemohla rozhodnúť napadnutým rozhodnutím na základe ustanovenia právneho

predpisu, ktorý sa stal účinným až po čase, kedy došlo k spáchaniu skutku.

Z uvedeného dôvodu preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie

odporkyne zrušil podľa

O trovách konania rozhodol súd podľa v spojení s

, podľa ktorého náhradu trov konania možno priznať len tomu navrhovateľovi, ktorý

mal vo veci aspoň sčasti úspech. Aj keď podľa výsledku konania mala navrhovateľka

v konaní faktický úspech, tento nebol podmienený dôvodmi a námietkami uvádzanými

samotnou navrhovateľkou, preto jej súd náhradu trov z dôvodov hodných osobitného

zreteľa nepriznal. Dôvody hodné osobitného zreteľa ( v spojení s

ods. 1 ) videl Najvyšší súd SR v tom, že úspech navrhovateľky spočíva v podstate

v tom, že odvolací súd musel zrušiť napadnuté rozhodnutie odporkyne iba v dôsledku

aplikácie neúčinného právneho predpisu v danom rozhodovacom procese.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 16. marca 2011

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová