Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
2a6/361967.1116bf.pdf
PDF · 210.07 KB
No categories available
5Sžo/151/2010
Najvyšší súd 5Sžo/151/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily
Urbancovej v právnej veci navrhovateľa Ing. Bc. J. S., správcu konkurznej podstaty úpadcu
P. D. D., so sídlom U., proti odporcovi Obvodnému pozemkovému úradu Michalovce, so
sídlom v Michalovciach, ul. Sama Chalupku č. 18, za účasti l/ V. T., rod. B., bytom S., 2/ Ing.
R. S., rod. K., bytom D., 3/ J. K., bytom D., 4/ A. B., rod. R., bytom D., 5/ L. B., bytom D.,
6/ H. B., rod. M., bytom D., 7/ V. G., bytom D. , 8/ A. Š., rod. B., bytom D. , 9/ M. Č., rod.
P., bytom D., 10/ J. D., bytom D., 11/ E. E., bytom D., 12/ A. H., bytom D., 13/ L. K., bytom
D., 14/ T. I., bytom K., 15/ Ing. J. I., bytom K., 16/ M. I., rod. T., bytom D., 17/ T. F., bytom
D., 18/ I. F., rod. S., bytom D., 19/ K. E., rod. H., bytom K., 20/ Ing. O. H., bytom M., 21/ V.
M., rod. H., bytom K., 22/ A. I., rod. G., bytom V., 23/ E. K., rod. G., bytom Č., 24/ T. J.,
bytom D. 4, 25/ L. G., rod. L., bytom D. 108, 26/ L. L., bytom D., 27/ Š. M., bytom D., 28/
A. K., rod. H., bytom D., 29/ J. Č., rod. K., bytom Č.Č., 30/ K. P., rod. K., bytom Č., 31/ V.
K., bytom D., 32/ I. P., rod. S., bytom D., 33/ R. I., bytom V., 34/ J. I. ml., bytom V., 35/ I.
M., rod. I., bytom D., 36/ M. P., rod. M., bytom D., 37/ L. I., bytom D., 38/ E. H., rod. T.,
bytom D., 39/ K. T., rod. L., bytom K., 40/ H. N., rod. H., bytom D., 41/ A. P., rod. L., bytom
V., 42/ J. P., rod. H., bytom D., 43/ K. Š., rod. P., bytom D., 44/ A. S., bytom D., 45/ Ľ. S.,
bytom V., 46/ L. V., bytom D., 47/ M. S., rod. V., bytom D., 48/ J. B., bytom D., 49/ V. B.,
rod. V., bytom D., 50/ I. G., rod. P., bytom D., 51/ Š. N., bytom D., 52/ K. P., rod. Č., bytom
V. a 53/ M. M., rod. Č., bytom P., zastúpených spoločným zástupcom T. J., bytom D. č. 4,
zastúpeným JUDr. I. R., advokátkou so sídlom kancelárie K. a 54/ A. Č., so sídlom v Č.,
o preskúmanie rozhodnutia odporcu zo dňa 01. augusta 2006, č. j. 2006/00465/R-2/Dr.Oz
o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 09. februára 2010, č. k.
5Sp/22/2006-37, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
z 09. februára 2010, č. k. 5Sp/22/2006-37 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým rozsudkom potvrdil
podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmavané
rozhodnutie, ktorým odporca podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva
k pozemkom a doplnení zákona NR SR č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 503/2003 Z. z.“) rozhodol o reštitučnom nároku oprávnených osôb – účastníkov 1/ až 53/
tak, že vyslovil, že títo ako oprávnené osoby podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 503/2003 Z. z.
spĺňajú podmienky § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 503/2003 Z. z. na vrátenie vlastníctva
k pozemkom, ktoré boli odňaté bez náhrady podľa zákona SNR č. 81/1949 Zb. o úprave
právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných
právnych útvarov s tým, že oprávneným osobám sa dňom právoplatnosti preskúmavaného
rozhodnutia navráti vlastníctvo k pozemkom v katastrálnom území D., pôvodne vedeným
v pozemnoknižnej zápisnici č. X. (X.) ako mpč. X., X., X. a X., toho času evidovaných na LV
č. X. uvedeného katastrálneho územia v celkovej výmere 515.219 m², a to v podieloch
špecifikovaných v bode 1) preskúmavaného rozhodnutia. Vlastníkom uvedených
nehnuteľností je P. D. D. a sú v užívaní A. Č.
Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu a listín predložených v súdnom konaní,
považoval krajský súd za preukázané, že oprávnené osoby označené v preskúmavanom
rozhodnutí odporcu si svoj reštitučný nárok uplatnili v zákonom ustanovenej lehote
a zákonom ustanoveným spôsobom prostredníctvom svojho spoločného zástupcu, ktorého
oprávnenie na tento úkon vyplývalo z uznesenia členskej schôdze Pozemkového a lesného
urbárskeho spoločenstva, konanej 30. marca 2004. Rovnako mal za riadne zistené,
že zoznamy oprávnených osôb boli pripojené k pôvodnej reštitučnej žiadosti a aj ku jej
doplnku tak, ako sa nachádzajú v administratívnom spise, hoci ako príloha v podacích
pečiatkach označené neboli. Následne boli odporcovi spoločným zástupcom predkladané
ďalšie listiny, preukazujúce splnenie podmienok oprávnenými osobami pre navrátenie
vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.
Krajský súd následne poukázal na § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových
úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde
a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 330/1991 Zb.“), podľa ktorého na uplatňovanie nároku na vydanie
nehnuteľnosti a nárokov vyplývajúcich zo spoluvlastníctva pri pozemkových úpravách môžu
oprávnené osoby – spoluvlastníci určiť spoločného zástupcu. Konštatoval, že oprávnené
osoby ako členovia Pozemkového a lesného urbárskeho spoločenstva v D. postupovali pred
uplatnením reštitučného nároku pri určení okruhu účastníkov, výšky podielov i ustanovení
spoločného zástupcu v súlade s § 37 zákona č. 330/1991 Zb.. Ako vyplýva aj zo zápisnice
z pojednávania konaného 09. februára 2010, krajský súd zistil, že navrhovateľ nevedel
označiť, ktoré konkrétne osoby spomedzi oprávnených osôb neuplatnili z ním tvrdených
dôvodov svoj reštitučný nárok včas a o tomto svojom tvrdení nepredložil žiaden dôkaz.
Konkrétnejšie krajský súd k námietke navrhovateľa o neskorom datovaní, a teda
aj udelení, plnomocenstva MUDr. G.L. TJ. až po uplatnení reštitučného nároku
(plnomocenstvo z 27. marca 2006), uviedol, že námietka je irelevantná, pretože menovaná nie
je účastníčkou daného správneho konania. Námietku o nedostatočnom preukázaní trvalého
pobytu a štátneho občianstva Slovenskej republiky oprávnených osôb v správnom konaní pred
odporcom krajský súd rovnako vyhodnotil ako neopodstatnenú, pretože tieto skutočnosti
vyplývajú z overovacích doložiek na plnomocenstvách nachádzajúcich sa v administratívnom
spise odporcu, pričom údaje v doložkách vychádzajú z predložených občianskych preukazov
oprávnených osôb.
O trovách konania krajský súd rozhodol tak, že neúspešnému navrhovateľovi náhradu
trov konania v súlade s § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP nepriznal. Vo vzťahu
k ostatným účastníkom poukázal na skutočnosť, že v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia im náhrada trov konania neprislúcha a návrh na ich náhradu ani nepodali.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok
krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pretože prvostupňový súd v konaní
nedostatočne zistil skutkový stav veci.
Uviedol, že oprávnené osoby uvedené v preskúmavanom rozhodnutí odporcu neboli
na pojednávaní pred krajským súdom riadne zastúpené. Advokátka JUDr. I. R. bola
splnomocnená na základe plnomocenstva udeleného T. J., ktorý v správnom konaní
vystupoval ako splnomocnený spoločný zástupca oprávnených osôb, pričom § 27 OSP mu
ako zástupcovi – fyzickej osobe ukladá povinnosť konať výlučne osobne a neumožňuje, aby
sa dal ďalej zastúpiť.
Následne navrhovateľ namietal, že sa krajský súd nevysporiadal s jeho námietkou
vznesenou v opravnom prostriedku, odporca nevyznačil na prijatých podaniach týkajúcich
sa uplatnenia reštitučných nárokov, či v písomnom podaní T. J. z 26. apríla 2004 boli aj
prílohy, a ani nevykonal dokazovanie v tejto veci. Súd pritom mal vykonať dôkaz, ktorým by
vyvrátil pochybnosť o uplatnenom nároku v súlade so zákonom č. 503/2003 Z. z., a nie iba
konštatovať, že počet príloh na podacej pečiatke nie je vyznačený. Podľa názoru navrhovateľa
krajský súd nepreskúmal všetky v spise doložené plnomocenstvá, pretože inak by odporcovi
uložil, aby sa vyporiadal s tým, či MUDr. G. L., ktorej plnomocenstvo sa v predmetnom spise
nachádza, je alebo nie je oprávnenou osobou. Navrhovateľ poukázal na to, že túto námietku
uviedol len príkladmo a krajský súd mal vykonať dokazovanie, výsledkom ktorého by boli
vylúčené tie plnomocenstvá na uplatnenie reštitučného nároku, ktoré sa predmetnej veci
jednak netýkajú, a jednak zistenie včasnosti uplatnenia jednotlivých nárokov. Je preto podľa
názoru navrhovateľa dôležité, aby súd vykonal dôkaz o tom, aké prílohy boli pripojené
k žiadosti p. T. J. z 26. apríla 2004.
Navrhovateľ tiež nepovažoval za dostatočný spôsob, akým sa krajský súd vyporiadal
s jeho námietkou voči preukazovaniu štátneho občianstva a trvalého pobytu oprávnených
osôb. Namietol, že podpisy v rozpore s tým, čo je uvedené v odôvodnení napadnutého
rozsudku, overovala až po uplatnení reštitučného nároku pracovníčka Obecného úradu D. p.
L., pred ktorou dotknuté osoby podpisy len uznávali za vlastné. Neoveroval ich teda p. T. J.
na základe predložených občianskych preukazov.
Ďalšia námietka navrhovateľa smerovala voči zisteniu krajského súdu ohľadom
vytvárania samoúčelného zoznamu oprávnených osôb, na ktorej navrhovateľ zotrval.
V písomnom podaní z 26. apríla 2004 p. T. J., ktorým bol nárok na vrátenie vlastníctva
k pozemkom uplatnený, uviedol p. J. ako prílohu zoznam členov urbárskej spoločnosti D.
a členov pasienkovej spoločnosti D., ktorý však odporca pri prevzatí písomnosti ako prílohu
nevyznačil. Podľa názoru navrhovateľa p. T. J. uplatnil reštitučné nároky za členov vyššie
uvedených spoločností, a nie za oprávnené osoby, pričom nie je možné zistiť, či sú tieto
osoby totožné. Tento rozpor mal súd odstrániť dokazovaním, ktoré nevykonal a ani od
účastníkov konania nežiadal, aby navrhli vykonanie dôkazov.
Čo sa týka pozemkov, na ktoré boli reštitučné nároky uplatnené, navrhovateľ
spochybnil ich totožnosť s pozemkami, o ktorých odporca rozhodol. Poukázal pritom na to,
že p. T. J. uvádza pozemky zapísané na PKV č. X. mpč. X., X., X., X., X., X. v celkovej
výmere 568.316 m², a odporca rozhodol o pozemkoch zapísaných na PKV č. X. (predtým X.)
mpč. X., X., X. a X. o celkovej výmere 545.927 m². Namietol, že z obsahu spisového
materiálu vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti boli predtým vo vlastníctve Potravinárskej
spoločnosti v D. a nie Pastvinárskej spoločnosti v D., ako to konštatuje krajský súd
v odôvodnení rozsudku. Z týchto nezrovnalostí navrhovateľ vyvodil záver, že predmetné
nehnuteľnosti, vydanie ktorých p. T. J. uplatnil, nikdy neboli ani vo vlastníctve, ani v držbe
bývalých urbárnikov a bývalých želiaristov. Z tohto dôvodu je namieste konštatovať
pochybnosť zoznamu oprávnených osôb vypracovaného za účelom uplatnenia reštitučného
nároku, pretože osoby na ňom uvedené nepreukázali že oni alebo ich právni predchodcovia
boli členmi Potravinárskej spoločnosti, ku ktorej sa vlastníctvo predmetných nehnuteľností
viaže. Správny orgán podľa názoru navrhovateľa pochybil, keď sa na príslušné archívy
neobrátil s dotazom na zoznamy Potravinárskej spoločnosti v D., ale na zoznamy osôb
Bývalých urbárskych gazdov a Pastvinárskej spoločnosti D.
Napokon navrhovateľ odporcovi vytkol, že s ním ako s účastníkom konania nekonal,
neoznámil mu začatie konania, neprizval ho na konania, rozhodnutie vydal bez prejednania
s ním. Uvedeným postupom odporca porušil ustanovenia správneho poriadku a nedostatočne
zistil skutkový stav veci, v dôsledku čoho vydal rozhodnutie v rozpore so zákonom
a navrhovateľa ako povinnú osobu poškodil, pretože priznal neoprávnené nároky osobám
uvedeným v preskúmavanom rozhodnutí.
Odporca a ani účastníci 1/ až 54/ odvolanie nepodali a k podanému odvolaniu
navrhovateľa sa písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 250l
ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Účelom zákona č. 503/2003 Z. z. v platnom znení je zmiernenie následkov niektorých
majetkových krívd z obdobia rokov 1948 až 1990, obnovenie pôvodných vlastníckych
vzťahov k pôde a úprava niektorých vlastníckych vzťahov v uvedených súvislostiach.
Pri výklade ustanovenia § 1 citovaného zákona o rozsahu pôsobnosti tohto zákona,
je potrebné mať na zreteli záujem oprávnených osôb, pokiaľ uplatnili nárok na vydanie veci,
pôdy, budov a stavieb patriacich k pôvodnej P. usadlosti, ak sa obrátili na príslušný
pozemkový úrad a výzvou na organizácie, o ktorých podľa objektívnych hľadísk boli
presvedčené, že ich majetok držia, a to v lehotách uvedených v zákone č. 503/2003 Z.z.
Najvyšší súd Slovenskej republiky k interpretácií zákona č. 503/2003 Z. z. uvádza,
že v tomto prípade sa jedná o jeden z reštitučných zákonov, ktorými sa demokratická
spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd,
spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu.
Štát a jeho orgány ako aj obce sú teda povinné postupovať v konaní podľa tohto zákona
v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach
a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Tento výklad vychádza zo skutočnosti,
že zmyslom všetkých reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov niektorých
majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období. Ak teda zákonodarca si bol
vedomý, že odstránenie všetkých krívd nie je reálne a že sa musí uspokojiť len s nápravou
niektorých, nemožno potom pripustiť, aby výklad týchto právnych predpisov bol natoľko
dogmatický a ústavne nekonformný, že by zakladal de facto voči niektorým osobám krivdy
nové.
Zmiernenie následkov majetkových krívd podľa tohto zákona spočíva predovšetkým
vo vydaní veci, ktorá bola oprávnenej osobe odňatá (§ 6 zákona č. 503/2003 Z. z.). Jednou
z podmienok pre uplatnenie práva podľa tohto zákona je jeho uplatnenie oprávnenou osobou
do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade (§ 5 ods. 1 zákona 503/2003 Z. z.).
Účastníci 1/ až 53/ svoj nárok na vrátenie vlastníctva k predmetným pozemkom
uplatnili prostredníctvom určeného spoločného zástupcu v zmysle § 37 ods. 2 zákona
č. 330/1991 Zb., o čom svedčí záznam v zápisnici z členskej schôdze Pozemkového a lesného
urbárskeho spoločenstva D. konanej 30. marca 2004, nachádzajúcej sa v administratívnom
spise odporcu, podľa ktorého členská schôdza schválila a splnomocnila T. J. na zastupovanie
oprávnených osôb Urbárskeho spoločenstva D. a Pasienkovej spoločnosti D. vo veciach na
prinavrátenie vlastníckych vzťahov k pôde podľa zákona č. 503/2003 Z.z. Teda na to, aby bol
pán T. J. oprávnený uplatniť nárok a vydanie nehnuteľnosti a nároky vyplývajúce zo
spoluvlastníctva v pozemkových úpravách postačoval súhlas majiteľov väčšiny podielov.
Dodatočne dokladané písomné plnomocenstvá sú tak len potvrdením tejto skutočnosti, pričom
oprávnenie T. J. vyplynulo už z rozhodnutia členskej schôdze.
Konanie podľa zákona 503/2003 Z. z. sa nespravuje zásadou koncentrácie, doklady
potrebné na preukázanie skutočností podľa § 2 a § 3 zákona č. 503/2003 Z. z. je možné
predkladať až do právoplatného skončenia veci, teda aj po tom, ako si účastník reštitučného
konania uplatnil nárok na navrátenie vlastníctva. Včasné uplatnenie nároku oprávnenou
osobou a preukázanie skutočností podľa § 3 sú, spolu s implikovanou podmienkou
preukázania splnenia požiadavky § 2, samostatnými podmienkami, ktorých kumulatívne
naplnenie („a zároveň“ v zákonnej formulácii) sa vyžaduje preto, aby danej osobe bolo možné
navrátiť vlastníctvo k daným pozemkom, resp. rozhodnúť o náhrade podľa § 6 ods. 2 a 3
Oprávnené osoby postupovali v súlade so zákonom, keď v prekluzívnej lehote
prostredníctvom určeného zástupcu uplatnili reštitučný nárok na príslušnom obvodnom
pozemkovom.
Je nesporné, že vôľa účastníkov 1/ až 53/ vyjadrená v ich podaní došlom odporcovi
z 26. apríla 2004 jednoznačne smeruje k vydaniu pozemkov zapísaných vo vložkách č. X., X.
a X., nachádzajúcich sa v katastrálnom území D..
Navrhovateľ v opravnom prostriedku proti preskúmavanému rozhodnutiu odporcu,
ako aj v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal nesprávnosť postupu odporcu
pri preberaní uplatnenie nároku. Podľa názoru navrhovateľa odporca tým, že v prezenčnej
pečiatke nevyznačil počet príloh, znemožnil riadne posúdenie toho, ktoré osoby si riadne
a včas uplatnili svoje práva do reštitučného konania a mal preto vykonať dodatočné
dokazovanie s cieľom riadneho zistenia okruhu oprávnených osôb, ktoré si včas uplatnili
nároky podľa zákona č. 503/2003 Z. z. tak, aby bola zrejmá ich totožnosť. Nie je totiž, podľa
navrhovateľa zrejmé, či zoznam, na ktorý sa odporca odvoláva, bol skutočne pripojený
k uplatneniu nároku a rovnako tak nie je zrejmé, ktoré z označených osôb doložili
plnomocenstvo udelené T.J.
Zo samotného textu uplatnenie nároku z 26. apríla 2004 jednoznačne vyplýva, že T. J.
vystupuje ako zástupca oprávnených osôb vo vzťahu k pasienkovému majetku bývalých
urbárnikov a želiaristov. Úlohou odporcu, ako správneho orgánu príslušného na konanie vo
veci, bolo v konaní preveriť uvedené skutočnosti spolu s vykonaním dokazovania potrebného
na zistenie, či v prejednávanej veci boli splnené podmienky podľa § 2 a § 3 zákona č.
Čo sa týka preukázania skutočnosti, ktoré prílohy boli odporcovi doručené v lehote
podľa § 5 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. (t. j. do 31. decembra 2004), je nutné vychádzať
z toho, že ak po uplatnení nároku odporca nevyzýval na doplnenie podania a nežiadal
doloženie dokumentov, ktoré podľa námietky navrhovateľa v administratívnom spise neboli
doložené včas, treba mať za to, že sa v spise nachádzali. Pokiaľ navrhovateľ tvrdí opak,
je povinný znášať dôkazné bremeno. Nedbanlivosť pracovníčky odporcu, ktorá dané podanie
prevzala, nemôže totiž ísť na ťarchu oprávneným osobám. Z vlastného textu podania
doručeného odporcovi 26. apríla 2004 je zrejmé, ktoré osoby a ku ktorým pozemkom
si uplatňujú nárok na navrátenie vlastníctva. Z povahy vlastného konania pritom
nie je vylúčené doloženie listín preukazujúcich tvrdené a zákonom vyžadované skutočnosti
dodatočne.
Odporca prerušil konanie za účelom doplnenia nešpecifikovaných chýbajúcich
podkladov a tiež zabezpečenia a skúmania archívnych listín a dokladov rozhodnutím
z 02. novembra 2004, č. j. 2004/01043/Pr.k./Dr.Oz. Ako vyplýva z administratívneho spisu
ďalej šlo o matričné doklady, resp. tituly, od ktorých dané osoby odvodzovali svoje
postavenie oprávnených osôb podľa § 2 zákona č. 503/2003 Z.z.
Pokiaľ sám navrhovateľ nevie preukázať opak, treba mať za to, že k podaniu, ktorým
bol uplatnený nárok podľa zákona č. 503/2003 Z. z. boli pripojené relevantné zoznamy osôb,
ktoré sú buďto pôvodnými vlastníkmi predmetných pozemkov patriacich do urbára, alebo
ich právnymi nástupcami, pričom skutočnosť, či tieto osoby sú aj oprávnenými osobami
podľa § 2 zákona č. 503/2003 Z. z. bola predmetom vlastného konania pred odporcom.
Nemožno preto námietku navrhovateľa požadujúcu dodatočné dokazovanie vo veci
včasnosti predloženia plnomocenstiev, zoznamov oprávnených osôb a ďalších listín
vyhodnotiť ako dôvodnú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na § 34 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní („správny poriadok“) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny
poriadok“), v zmysle ktorého hodnotenie dôkazov patrí do pôsobnosti správnych orgánov.
Proces hodnotenia dôkazov je ovládaný zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov predstavuje zložitý myšlienkový postup, pri ktorom na základe
logických úsudkov a po starostlivom uvážení všetkých dôkazov dochádza k vydaniu
meritórneho rozhodnutia správnym orgánom.
Pokiaľ ide o zásadu voľného hodnotenia dôkazov, zákon neurčuje a ani nemôže určiť
pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať pri hodnotení ich vzájomnej súvislosti. Iba
správny orgán posudzuje vierohodnosť dôkazných prostriedkov a rozhodne o ich osvedčení
ako dôkazu. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti potom správny orgán dochádza
k záveru, ktoré skutočnosti možno považovať za pravdivé (dokázané).
Ak teda odporca na preukázanie štátneho občianstva a pobytu oprávnených osôb
použil iba overovaciu doložku vyznačenú na príslušnom plnomocenstve a považoval v nej
vyznačený údaj za vierohodný, nepochybil. Pri uznaní podpisu sa jednotlivé osoby
prezentovali občianskym preukazom, ktorý je v zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 162/1993 Z.z.
o občianskych preukazoch (resp. § 2 ods. 1 zákona č. 224/2006 Z.z. o občianskych
preukazoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) verejná listina, ktorou občan
Slovenskej republiky preukazuje svoju totožnosť, štátne občianstvo Slovenskej republiky
a ďalšie údaje zapísané v občianskom preukaze. Občiansky preukaz nahrádza všetky ďalšie
listiny preukazujúce údaje v ňom zapísané. Osvedčovacia doložka pritom obsahuje meno
a priezvisko danej osoby, jej rodné číslo, trvalý pobyt a číslo občianskeho preukazu, ktorým
bola totožnosť tejto osoby overená.
Podľa názoru odvolacieho súdu sa žalovaný v súlade so zákonom riadil zásadou
voľného hodnotenia dôkazov. V odôvodnení rozhodnutia uviedol skutočnosti, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie.
Navrhovateľ ďalej namietal, že odporca nezistil riadne totožnosť pozemkov s tým,
že preskúmavané rozhodnutie sa má týkať iných pozemkov, než ku ktorým bol uplatnený
reštitučný nárok. V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na skutočnosť,
že preskúmavaným rozhodnutím odporcu nebolo rozhodnuté o celom uplatnenom nároku,
z čoho vyplýva aj namietaný rozdiel v pozemkoch, ktoré boli obsiahnuté v uplatnení
a o ktorých odporca rozhodol. Túto skutočnosť odporca v odôvodnení predmetného
rozhodnutia výslovne uviedol.
Odporca riadne doručil preskúmavané rozhodnutie navrhovateľovi, pričom tento
využil právo vyplývajúce mu zo zákona a v zákonom ustanovenej lehote podal voči nemu
návrh na preskúmanie zákonnosti. Na námietku navrhovateľa obsiahnutú v opravnom
prostriedku, že mu odporca neoznámil začatie konania a ani ho do konania neprizval
ako účastníka, by bolo možné prihliadať, pokiaľ by táto mala za následok odňatie jeho
možnosti konať vo veci s tým, že by už nebolo možné zjednať nápravu do právoplatného
skončenia veci. V tomto prípade sa za konanie s povinnou osobou považuje aj doručenie
rozhodnutia podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z., čím je mu poskytnutá možnosť
namietať jeho správnosť a zákonnosť pred tým, ako nadobudne právoplatnosť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje na tomto mieste za vhodné uviesť,
že v správnom súdnictve súd preskúmava zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia a postupu
správneho orgánu, pričom od správneho orgánu preberá nielen dôkazný stav, ale aj jeho
právne hodnotenie. Iným hodnotením, než ktoré vykonal správny orgán, by súd neprípustne
a v rozpore so zákonom zasiahol do práva voľného hodnotenia dôkazov, ktoré patrí
správnemu orgánu (§ 34 ods. 5 správneho poriadku). Správny súd pri preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa zásadne
obmedzí len na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza,
nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej
procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia
vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Napokon správny súd
pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje,
či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že je namieste konštatovať,
že z postupu a rozsudku krajského súdu je zrejmé, že dôsledne skúmal, či napadnuté
rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky
sa v zásade stotožnil s právnymi závermi krajského súdu v tom, že rozhodnutie odporcu bolo
vydané na základe dostatočne zisteného stavu veci, z ktorého odporca vyvodil správne
skutkové i právne závery, rešpektujúc tiež viazanosť odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s 246c ods. 1 veta prvá OSP). Prvostupňový súd preto
nepochybil, keď napadnutým rozsudkom rozhodnutie odporcu potvrdil.
Námietku navrhovateľa, že účastníci 1/ - 53/ neboli na pojednávaní pred krajským
súdom riadne zastúpení JUDr. R., pretože táto v konaní vystupovala na základe
plnomocenstva jej udeleného T. J. ako splnomocnencom účastníkov 1/ - 53/, ktorý však takéto
plnomocenstvo nemohol udeliť (§ 27 OSP), Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhodnotil
ako nedôvodnú. Navyše, táto námietka ani navrhovateľovi neprislúcha, pretože jeho procesné
právo nie je v tomto prípade dotknuté.
T. J. vystupuje v konaní pred správnym orgánom a aj pred súdom ako zástupca podľa
§ 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb., ktorý upravuje osobitný spôsob zastúpenia skupiny osôb
– účastníkov konania. Nemožno naň preto celkom aplikovať obmedzenia pre zastúpenie na
základe plnomocenstva v zmysle § 24 a § 27 OSP, kedy splnomocnený zástupca – fyzická
osoba môže konať jedine osobne, respektíve § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka, kedy by sa
pre udelenie plnomocenstva JUDr. R. vyžadovala existencia výslovného súhlasu účastníkov
1/ - 53/ ako splnomocniteľov (§ 34a O. z.). Paragraf 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb.
neustanovuje žiadne obmedzenie pre spoločného zástupcu vo vzťahu k udeleniu
plnomocenstva ďalšej osobe, špeciálne advokátovi. Jeho účelom je zjednodušenie, uľahčenie
a zefektívnenie konaní, v ktorých môžu osoby podľa § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb.
vystupovať ako účastníci, tým spôsobom, že na všetky úkony za ne je oprávnená jediná osoba
– spoločný zástupca. Obmedzenie možnosti splnomocniť advokáta na zastupovanie v konaní
pred správnym konaním alebo pred súdom by preto bolo v rozpore s týmto zákonodarcom
zamýšľaným účelom.
S ohľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 OSP
v spojení s § 250j ods. 3 veta druhá OSP a § 250l ods. 1 OSP).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak, že navrhovateľovi ich náhradu nepriznal,
pretože v tomto konaní nebol úspešný, a odporcovi preto, že mu žiadne trovy z dôvodu
podania neúspešného odvolania navrhovateľov nevznikli a ani ich náhradu neuplatnil.
Účastníkom konania 1/ až 53/ právo na náhradu trov odvolacieho konania zo zákona
nevyplýva.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. marca 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková