Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/82/2010

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Jozefa Kolcuna a sudcov JUDr. Martina Vladika a JUDr. Viery Petríkovej, v právnej

veci žalobcu : J. T., bývajúci P., zastúpený JUDr. J. P., advokátom v S., proti žalovanému :

D., a.s., S., zastúpený JUDr. Ľ. P., advokátom v S., o zaplatenie 36 180,03 € s prísl., vedenej

na Okresnom súde Senica pod sp.zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Trnave z 22. decembra 2009 sp.zn.

t a k t o :

Z a m i e t a dovolanie žalobcu v časti výroku, v ktorom bola vo zvyšku žaloba

zamietnutá.

O d m i e t a dovolanie žalobcu vo výrokoch, ktorými mu bola prisúdená suma

6 244,57 €, v príslušenstve pohľadávky a uložení rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu

mzdy za nevyplatenú dovolenku za obdobie rokov 1999 až 2004.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému trovy dovolacieho konania v sume 360,75 €

do rúk alebo na účet JUDr. Ľ. P. do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Senica (v poradí druhým) rozsudkom z 23. apríla 2009 č.k.

-287 uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 18 925,18 € s úrokom z omeškania

vo výške 17,6 % zo sumy 29 176,09 € od 1.5.1999 do 22.12.2006, so 17,6 % úrokom

z omeškania zo sumy 18 925,18 € od 23.12.2006 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku. Vyslovil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania

2

vo výške 2 962,87 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku JUDr. J. P.. V odôvodnení uviedol,

že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca žalovaného so

žalobcom neplatne skončil pracovný pomer okamžite a preto, keď žalobca oznámil

žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával vznikla povinnosť žalovanému

poskytnúť žalobcovi náhradu mzdy v zmysle . V zmysle

táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa,

kedy oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, t.j. 9.3.1999 až do času,

keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak dôjde k skončeniu pracovného

pomeru. Podľa názoru súdu žalobcovi patrí náhrada mzdy za čas od 9.3.1999 do 11.12.2006.

Počiatok predstavuje dátum, keď žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom

zamestnávaní a ukončenie 11.12.2006 predstavuje dátum, kedy žalobca ukončil pracovný

pomer. Podľa potvrdení o priznaní k dani z príjmu fyzických osôb vykazoval žalobca stratu

v rokoch 1999 až 2002, 2006. Žalobca napriek stratovému podnikaniu si nezabezpečil iné

zamestnanie s pravidelným príjmom. Súd mal za preukázané zo správ U., spol. s r.o. S., E. K.,

s.r.o. S., A., a.s. S., A., s.r.o. S., že žalobca v období od 9.3.1999 do 11.12.2006 sa zaujímal

o prácu u týchto zamestnávateľov, nebol však zamestnaný. Žalobca nepokračoval

v podnikaní, lebo mal zhoršený zdravotný stav, čo bolo preukázané zo správy obvodnej

lekárky MUDr. K., ktorá potvrdila, že žalobca sa dlhodobo liečil na vysoký krvný tlak

a depresie, ktoré sa ku koncu roku 2005 výrazne zlepšili a navrhovanú liečbu psychiatrom

žalobca odmietol, pretože jeho stav sa začal výrazne zlepšovať. Vzhľadom k tomu, že náhrada

mzdy podľa nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si

pracovník nemohol zarábať v dôsledku toho, že mu organizácia znemožnila konať prácu,

ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, a ku ktorej bol tiež schopný a ochotný, ale má

povahu satisfakcie voči pracovníkovi, a súčasne aj sankcie voči organizácii, ktorá bezdôvodne

pristúpila k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru s pracovníkom. Náhrada mzdy podľa

nemusí byť rovnajúcim sa nárokom obdobiu, po ktoré žalobcov

pracovný pomer u žalovaného trval, pretože pre žalobcu ide o satisfakciu – morálne

zadosťučinenie za neplatné skončenie pracovného pomeru žalovaného – povinného subjektu

a sankciu vo sfére majetkovej za to, že neplatne skončil pracovný pomer, neprideľoval

žalobcovi prácu a znemožnil mu plniť si povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy.

Žalobca si svojím návrhom uplatnil náhradu mzdy vo výške 645 140,-- Sk. Žalobcovi vznikol

nárok na náhradu mzdy v celkovej výške 29 176,09 € za obdobie od 9.3.1999 do 11.12.2006.

Žalobca si však uplatnil svojím návrhom náhradu mzdy vo výške 645 140,-- Sk, čo je

21 414,72 €, pričom z tejto sumy bola zaplatená suma 75 000,-- Sk, t.j. 2 489,54 €, takže

zostáva zaplatiť k úhrade suma 18 925,18 €. Súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu

18 925,18 € s úrokom z omeškania z dôvodu, že nemôže prekročiť návrh žalobcu, ktorým je

viazaný, keďže nejde o prípad uvádzaný v

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Trnave rozsudkom z 22. decembra 2009 č.k.

-426 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti náhrady mzdy

od 17.10.1999 do 11.12.2006 zmenil tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi

6 244,57 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol.

Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti 17,6 %-ného úroku z omeškania zo sumy

29 176,09 € od 1.5.1999 do 22.12.2006 a 17,6 % úrok z omeškania zo sumy 18 925,18 €

od 23.12.2006 do zaplatenia zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uložil

súdu prvého stupňa rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu mzdy za nevyplatenú dovolenku

za roky 1999 až 2004. V odôvodnení uviedol, že predmetom tohto konania je náhrada mzdy

z neplatného zrušenia pracovného pomeru okamžite odo dňa 9.3.1999 do 11.12.2006.

Žalobcovi podľa súdom vypočítaného priemerného mesačného zárobku by mala patriť

náhrada za každý mesiac 10 148,49 Sk. Za rok 1999 si žalobca uplatnil priemerný mesačný

zárobok 7 128,-- Sk, preto súd viazaný návrhom vychádzal z tejto výšky mesačne uplatnenej

mzdy. Zdôraznil, že náhrada mzdy podľa nemá charakter

ekvivalentu mzdy, ktorú si pracovník nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu organizácia

znemožnila konať prácu, ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ku ktorej bol tiež

schopný a ochotný, ale má povahu satisfakcie voči pracovníkovi a súčasne aj sankcie voči

organizácii, ktorá bezdôvodne pristúpila k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru

s pracovníkom. Súd prvého stupňa priznal žalobcovi náhradu mzdy od 9.3.1999

do 11.12.2006. Na základe odvolania žalovaného, ktorý nesúhlasil s náhradou mzdy žalobcu

od 17.10.1999 (od vyradenia z evidencie uchádzačov o zamestnanie) bolo povinnosťou

odvolacieho súdu skúmať, či za obdobie tomuto nasledujúce patrí alebo nepatrí žalobcovi

náhrada mzdy. Rozsudok súdu prvého stupňa preto v časti priznanej náhrady mzdy

do 17.10.1999 je právoplatný, preto rozhodoval týmto rozsudkom len o náhrade mzdy

od 17.10.1999. Sporným je potom časť októbra 1999, mesiace november a december 1999

ako i roky 2000 až 2006 vrátane. V konaní bolo preukázané, že žalobca počas súdneho sporu

účastníkov o neplatnosť skončenia pracovného sporu až do platného skončenia pracovného

pomeru (na základe dohody účastníkov) nepracoval. Bolo preukázané, že evidenciu na úrade

práce skončil preto, že sa z úradu práce sám odhlásil a rozšíril si predmet svojho podnikania.

V zmysle , považoval nárok žalobcu na priznanie náhrady mzdy

v ním uplatnenom rozsahu za dôvodný až do 31.12.2001 (polovica októbra, dva mesiace roku

1999, za rok 2000 uplatnená mzda po 7 128,-- Sk a rok 2001 uplatnená mzda po 7 064,-- Sk

mesačne), pričom ide o obdobie, kedy je možné zohľadniť stav žalobcu nájsť si zamestnanie,

prípadne zadovážiť si prostriedky na výživu vlastnou prácou. V tomto období žalobca

podnikal, je potrebné zdôrazniť ale i to, že žalobca vždy popri zamestnaní u žalovaného

podnikal, pretože oprávnenie na podnikanie mal už od roku 1994. Odvolací súd takto

žalobcovi priznal náhradu mzdy v rozsahu 100 % zohľadniac neplatný právny úkon zo strany

žalovaného, stratu zamestnania žalobcu u žalovaného, ktorá práca bola hlavným zdrojom jeho

príjmu, jeho vek, zdravotný stav, ponuku na trhu práce, jeho čiastočnú schopnosť zadovážiť

si prostriedky na živobytie vlastnou prácou (podnikanie), jeho schopnosť podnikať

po skončení pracovného pomeru žalovaného (po roku 2006 doposiaľ) a tiež jeho kvalifikáciu

a zručnosť. Dospel však k záveru, že za roky 2002, 2003, 2004, 2005 a 2006 nie je možné

žalobcovi priznať náhradu mzdy. Má za to, že bolo v reálnych možnostiach a schopnostiach

žalobcu nájsť si ďalšie zamestnanie, prípadne zadovážiť si prostriedky na obživu v rámci

podnikania. Argumentácia žalobcu o tom, že jeho fyzická i psychická situácia bola v tomto

období zlá, prepadol depresii a nedokázal situáciu zvládnuť, akokoľvek je pravdivá, nemožno

ju preniesť výlučne na ťarchu žalovaného a to tak, aby niesol ekonomickú zodpovednosť

za situáciu, v ktorej sa žalobca ocitol. Čiastočnou satisfakciou pre samotného žalobcu (i podľa

jeho vlastného vyjadrenia) bol výsledok predchádzajúceho sporu, v ktorom bol úspešný

a v súdnom konaní bola vyslovená neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru

a ďalšou satisfakciou je tiež priznaná mzda za cca 1/3 celého obdobia, po ktorej žalobca

nepracoval, a ktorá bola v rámci tohto sporu žalobcovi prisúdená. Žalovaný týmto nesie

adekvátnu a dostatočnú zodpovednosť za nesprávnosť svojho rozhodnutia a má to na neho

i pozitívny preventívny charakter pre to, aby sa takéhoto konania voči svojim zamestnancom

v budúcnosti vyvaroval. Pre žalobcu má byť táto náhrada tiež finančnou satisfakciou, ktoré

satisfakciu mzda za roky 1999 až 2001 v plnom rozsahu (takmer tri roky) splní. Bolo

na žalobcovi, aby si v tomto období dokázal svoju osobnú situáciu vyriešiť, aby sa zapojil

do práce, pretože nebol práceneschopný, invalidný, či inak nepovolaný pracovať. Odvolací

súd prihliadol k okolnosti, že žalobca mal vydané živnostenské oprávnenie, ktoré si po začatí

súdneho sporu s právnym predchodcom žalovaného rozšíril o ďalšiu podnikateľskú činnosť

a preto sa mohol venovať podnikaniu. Dospel teda k záveru, že žalobca neuniesol bremeno

dôkazu na preukázanie, prečo počas celého obdobia existencie sporu o neplatnosť okamžitého

skončenia pracovného pomeru nepracoval, prípadne, že nepracoval preto, že bol

so žalovaným v spore a preto ho nik nechcel zamestnať. Pri rozhodovaní o práve žalobcu

na náhradu mzdy bolo potrebné zohľadniť z hľadiska uvedeného v § 61 ods. 1, 2 Zákonníka

práce predovšetkým prečo žalobca nebol medzitým inde zamestnaný, z akého dôvodu

sa do práce nezapojil, aký zárobok by dosiahol, ak by pracoval. Ustanovenie § 61 ods. 1, 2

ochraňuje pracovníka neprávom prepusteného z pracovného pomeru

po zodpovedajúcu dobu, než sa mu podarí nájsť si prácu, prípadne i nad rámec tohto obdobia,

ak je to v danej veci preukázané, daným pomerom zodpovedajúce a dôvodné. Žalobca

v konaní nevyprodukoval dôkazy na logické zdôvodnenie toho, prečo sa od marca 1999

do decembra 2006, t.j. za čas takmer 8 rokov nezapojil do práce. Nie je možné, aby mu za

celé toto obdobie poskytol náhradu mzdy žalovaný, išlo by o neprimeraný výkon práva, keď

žalobca dôvody prečo nepracoval, ničím relevantným, presvedčivým nepreukázal

a nevysvetlil. Predložené potvrdenia o tom, že sa uchádzal o prácu, nie sú prejavom

intenzívnej snahy žalobcu prácu si nájsť a žalobca si mal a mohol prácu hľadať nielen

v mieste svojho bydliska, ale i v jeho širšom okolí. Zdravotné potiaže žalobcu, aj keď boli

vážne a v danej situácii ťaživé, beznádejné, nedosiahli takého stupňa, aby sa žalobca nemohol

zamestnať, pretože stále bol práce schopný s dobrou pracovnou kvalifikáciou (stredoškolské

vzdelanie a prax). Keďže povinnosťou súdu v takomto konaní je prihliadnuť aj na to, prečo

sa zamestnanec do práce nezapojil a žalobca o tom nepreukázal relevantné dôvody, muselo

sa to premietnuť do spôsobu – výsledku rozhodnutia súdu, preto mu bola priznaná mzda

za obdobie do 31.12.2001 a vo zvyšku odvolací súd jeho žalobu zamietol. Žalobcovi

za rozhodné obdobie od 17.10.1999 do 31.12.2001 patrí náhrada mzdy vo výške 6 244,57 €.

Preto pokiaľ súd prvého stupňa priznal žalobcovi náhradu mzdy za uvedený čas nad rámec

tohto prísudku a aj za ďalšie obdobie, v tejto časti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa

zmenil a jeho žalobu zamietol. Odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodné priznať žalobcovi

prisúdenú náhradu mzdy za uvedené obdobie aj ako sankciu voči žalovanému a nebolo

možné, aby sa žalovaný z tejto náhrady vyvinil ani aktivitami žalobcu, na ktoré v odvolacom

konaní poukazoval. Išlo predovšetkým o verejnoprospešnú činnosť žalobcu v rámci jeho

účasti v prezidentskej kampani I. G.. Obdobne nebolo možné nepriznať žalobcovi náhradu

mzdy pre jeho mimopracovnú záľubu – chov a výcvik psov. Uvedené aktivity, akokoľvek

rozsiahle, či zamestnávajúce žalobcu, nepresahovali potrebný rámec na plnenie si pracovných

6

povinností. Ide predovšetkým o aktivity mimopracovnej, verejnoprospešnej, či patriace do

oblasti koníčkov a záľub, ktoré nemajú bezprostredný dopad na pracovnú schopnosť,

pracovné dispozície, pracovné uplatnenie. Ide o aktivity a záľuby, ktoré môže pracovník

vyvíjať popri existencii plnenia si riadnych pracovných povinností. Tieto aktivity žalobcu

neboli zamerané na získanie majetkového prospechu, týka sa to ako účasti žalobcu

v prezidentskej kampani, tak i v rozvíjaní jeho záľuby v chove psov. Tieto aktivity tiež

spadajú do obdobia, za ktoré žalobcovi odvolacím súdom už ani náhrada mzdy nebola

priznaná, takže v danom konaní nemajú podstatný a rozhodujúci význam. Zrušenie rozsudku

prvostupňového súdu vo výroku o príslušenstve pohľadávky odôvodnil nepreskúmateľnosťou

rozhodnutia súdu prvého stupňa. Keďže žalobca si okrem náhrady mzdy za jednotlivé

mesiace uplatnil i náhradu mzdy za nevyplatenú dovolenku a to za december 1999 až

december 2004 vrátane, pričom súd prvého stupňa o týchto nárokoch nerozhodoval, uložil

súdu prvého stupňa rozhodnúť o tomto mzdovom nároku žalobcu.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním. Prípustnosť odôvodnil

ustanovením a dôvodnosť tým, že konanie bolo postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Má za to, že rozhodnutie odvolacieho

súdu nebralo v dostatočnom rozsahu do úvahy zistený skutkový stav veci. K jeho schopnosti

podnikať po skončení pracovného pomeru u žalovaného od roku 2006 doposiaľ sa už tiež

vyjadril a odvolací súd zrejme jeho vyjadrenie nepochopil a to i z dôvodu, že si vec vôbec

nepreveril. Od skončenia pracovného pomeru u žalovaného, teda od 28.2.2007 spolupracuje

iba s firmou A., s.r.o. S. tým spôsobom, že má s touto firmou uzavretú zmluvu o dielo

a príjmy od uvedenej firmy sú jedinými jeho príjmami. Firma A., s.r.o. mu túto formu

umožnila aj z tohto dôvodu, že jej konateľ mu v kritickom období, keď nemal žiadne finančné

prostriedky poskytol pôžičku a takouto formou mu vlastne umožnil aj jej splácanie. Jeho

zdravotné potiaže v spornom období boli natoľko závažné, že mu neumožnili pre psychické

problémy zapojiť sa do pracovného pomeru. Kto sa v takejto situácii a tak dlhé obdobie

nedostal do tohto stavu, nevie určite pochopiť nemožnosť riešiť vzniknutú situáciu. K tom by

iste vedeli odborný posudok vydať iba odborníci z odboru psychiatria, resp. psychológia.

Podľa jeho názoru sa jedná o neobjektívne rozhodnutie odvolacieho súdu bez dôkladného

preverenia dôkazov, či nerešpektovanie a nepreverenie navrhnutých dôkazov, ktoré majú

rozhodujúci vplyv na spravodlivé a objektívne rozhodovanie. V dodatku k dovolaniu

z 12. marca 2010 žalobca poukázal na negatívny pracovný posudok spoločnosti D., a.s. na

jeho osobu zo dňa 4.4.2007, ktorý ho diskvalifikoval na trhu práce v S. ako aj okolí. Navrhol

zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie žalobcu ako neodôvodnené

zamietnuť a priznať mu trovy dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), týka sa to časti výroku, v ktorom bola vo zvyšku žaloba zamietnutá,

preskúmal v tejto časti napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 ) a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatneným dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/

(t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej

existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla

v dovolacom konaní najavo.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych právnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Dovolateľ nenamietal, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Dovolateľ vo svojom dovolaní spochybňuje správnosť zistenia skutkových záverov

nižších súdov, či nedostatočné zistenie skutkového stavu veci – v tomto smere bol najvyšší

súd viazaný ako rozsahom tak i obsahom podaného dovolania – možno uviesť len to, že

v zmysle ustanovenia dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe

nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym

opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241

ods. 2 písm.a/ a b/ ) a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa

dovolaním nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi

prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže

vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,

v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdení veci, nemôže

dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá

možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám

vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného dokazovania v dovolacom konaní podľa

ustanovenia , in fine (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Zo všetkých týchto dôvodov je zrejmé, že rozsudok odvolacieho súdu v časti výroku,

v ktorom bola vo zvyšku žaloba zamietnutá je z hľadiska uplatnených dovolacích dôvodov

správny. Najvyšší súd preto dovolanie žalobcu podľa ustanovenia

zamietol v časti výroku, v ktorom bola vo zvyšku žaloba zamietnutá.

Dovolateľ podaným dovolaním napadol celý rozsudok odvolacieho súdu, teda

aj výroky, ktorými mu bola prisúdená suma 6 244,57 €, ktorým bolo zrušené príslušenstvo

pohľadávky a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ako aj výrok, ktorým bolo

uložené súdu prvého stupňa rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu mzdy za nevyplatenú

dovolenku za roky 1999 až 2004.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré v zmysle a nasl. možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu v prípadoch uvedených v ustanovení až g/ , a proti rozsudku

odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanovení

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v istine 6 244,57 €, pričom nevyslovil prípustnosť

dovolania a nešlo ani o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu. Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu

(v istine 6 244,57 €) nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v , a

je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom dovolanie podľa citovaného

zákonného ustanovenia nepripúšťa. Dovolanie žalobcu smeruje aj proti výrokom odvolacieho

súdu, ktorými bolo zrušené príslušenstvo pohľadávky a vec vrátená súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie a uložené súdu prvému stupňa rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu

mzdy za nevyplatenú dovolenku za roky 1999 až 2004. Dovolaním napadnuté výroky

rozsudku odvolacieho súdu, jednak o zrušení príslušenstva pohľadávky a uložení súdu prvého

10

stupňa rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu mzdy za nevyplatenú dovolenku za roky 1999

až 2004 nevykazujú niektorý zo znakov uvedených v , a ani

ods. 1, 2 , z uvedeného je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom

dovolanie podľa citovaných zákonných ustanovení nepripúšťa.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu výroku

odvolacieho súdu v istine 6 244,57 €, zrušujúcemu výroku odvolacieho súdu v príslušenstve

pohľadávky a výroku odvolacieho súdu, ktorým uložil súdu prvého stupňa rozhodnúť

o nároku žalobcu na náhradu mzdy za nevyplatenú dovolenku za roky 1999 až 2004, ale

sa zaoberal otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu

o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej

alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska

ustanovenia pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie

odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v , ale nastáva až

vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení

skutočne trpí.

Dovolací súd existenciu vád uvedených v ustanovení však nezistil,

naostatok žiadnu z uvedených vád netvrdil ani žalobca.

Nakoľko prípustnosť dovolania žalobcovi nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238

, ani z , odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho

dovolanie vo výrokoch, ktorými mu bola prisúdená suma 6 244,57 €, v príslušenstve

pohľadávky a uložené rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu mzdy za nevyplatenú

dovolenku za obdobie rokov 1999 až 2004 v súlade s ustanovením

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti

11

ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho

vecnej správnosti a námietok dovolateľa, z ktorých niektoré sú už dávno neaktuálne

(napr. dovolací dôvod o nedostatkoch v skutkových zisteniach, od účinnosti zákona

č. neexistuje a pod.).

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Úspešný účastník v dovolacom konaní podal návrh na uloženie

povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania ( v spojení s

). Dovolací súd mu priznal náhradu trov, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu

službu, ktorú poskytol žalovanému vypracovaním vyjadrenia z 28. mája 2010 k dovolaniu

žalobcu ( vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1 tejto

vyhlášky vo výške 353,54 € (vychádzajúc z substrátu 18 925,18 € – 220,74 € + 132,80 €)

čo s náhradou hotových výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné

vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky, t.j. 7,21 €)

predstavuje spolu 360,75 €.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. marca 2011

JUDr. Jozef K o l c u n, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková