Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)d67/362024.26291f.pdf
PDF · 142.12 KB
No categories available
5Cdo/43/2010
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a JUDr. Soni
Mesiarkinovej, v právnej veci navrhovateľa Š. T., zastúpeného JUDr. S. F., proti odporkyni
T. T., o zabezpečenie bytovej náhrady, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn.
19 C 186/2005, na dovolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22.
októbra 2009, sp.zn. 3 Co 188/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo 14. apríla 2008, č.k. 19 C 186/2005-156
určil, že právo navrhovateľa na bytovú náhradu nezaniklo. Vo zvyšku návrh zamietol. Ďalej
rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Vychádzal
zo skutkového zistenia, že rozsudkom bývalého Obvodného súdu Bratislava V, č.k.
8 C 157/1994-24 v spojení s rozsudkom bývalého Mestského súdu v Bratislave, sp.zn.
13 Co 285/1995, právoplatným 12. apríla 1996, bolo účastníkom konania zrušené právo
spoločného nájmu k bytu na J. a navrhovateľ bol povinný z bytu sa vysťahovať do 15 dní po
tom, ako mu odporkyňa zabezpečí náhradný byt. Zmluvou
č. X.nadobudla odporkyňa vlastnícke právo k predmetnému bytu, ktorý na základe kúpnej
zmluvy z 13. februára 2004 predala za 1 780 000,- Sk, pričom vklad bol povolený
17. marca 2008. Na takto zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 712c ods. 1, 2 a 3
Občianskeho zákonníka, v dôsledku ktorého odporkyňa v konaní nepreukázala splnenie
zákonom stanovenej podmienky písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady,
pretože citované ustanovenie zánik práva na bytovú náhradu toho, kto má byt vypratať, spája
výlučne s právnou skutočnosťou bezdôvodného odmietnutia uzavretia nájomnej zmluvy do 30
dní po doručení písomného oznámenia o zabezpečení bytovej náhrady. Tvrdenia odporkyne,
že byt v K. zakúpila z vlastných finančných prostriedkov, aby navrhovateľ mohol byt
doživotne užívať, považoval za právne bezvýznamné, nakoľko ich nepodložila vyššie
spomenutým vyhlásením, ani nájomnou zmluvou na dobu neurčitú v prospech navrhovateľa,
návrhom zmluvy o poskytnutí bytovej náhrady, prípadne zriadením vecného bremena
doživotného užívania k predmetnému bytu. Ani skutočnosť ohľadne tvrdení, že navrhovateľ
zaplatil dve úhrady za byt, ešte nezakladajú splnenie si povinnosti zo strany odporkyne,
ktorým by uniesla dôkazné bremeno zákonnej požiadavky pre splnenie zabezpečenia
náhradného bytu. Nakoľko odporkyňa nedoručila navrhovateľovi písomné vyhlásenie
o zabezpečení bytovej náhrady, je takéto nedodržanie formy právneho úkonu zákonom
považované za neplatný právny úkon, preto súd prvého stupňa rozhodol, že právo
navrhovateľa na náhradný byt nezaniklo. V časti návrhu o uloženie povinnosti odporkyni
zabezpečiť navrhovateľovi náhradný byt už bolo rozhodnuté rozsudkom bývalého Obvodného
súdu Bratislava V č.k. 8 C 157/1994-24 v spojení s rozsudkom bývalého Mestského súdu
Bratislava, sp.zn. 13 Co 285/1995 právoplatným 12. apríla 1996, preto z dôvodu veci
právoplatne skončenej návrh v tejto časti zamietol. O náhrade trov konania súd prvého stupňa
rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 22. októbra 2009, sp.zn. 3 Co 188/2008,
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti určenia, že právo navrhovateľa na bytovú
náhradu nezaniklo, zmenil tak, že návrh zamietol. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni trovy konania vo výške
555,15 € do troch dní do rúk právnej zástupkyne. Dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorým bolo určené, že právo navrhovateľa na bytovú náhradu nezaniklo, je potrebné
zmeniť, pretože nie je vecne správny, i keď súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav vo veci, avšak vec neposúdil správne po právnej stránke. Poukázal
na ustanovenia § 712c ods. 1 a § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Mal za preukázané, že
rozsudkom Obvodného súdu Bratislava V, č.k. 8 C 157/1994-24 v spojení s rozsudkom
Mestského súdu Bratislava, sp.zn. l3 Co 285/1995 právoplatným 12. apríla 1996, bolo
účastníkom konania zrušené právo spoločného nájmu k bytu na J. a navrhovateľ bol povinný
z bytu sa vysťahovať do 15 dní po tom, ako mu odporkyňa zabezpečí náhradný byt. Zmluvou
č. X. nadobudla odporkyňa vlastnícke právo
k predmetnému bytu, ktorý na základe kúpnopredajnej zmluvy z 13. februára 2004 predala
za 1 780 000,- Sk, pričom vklad bol povolený 17. marca 2008 P. B.. V zmysle uvedeného
navrhovateľovi vzniklo právo užívať predmetný byt (tzv. právo bývania), na základe
právoplatného súdneho rozhodnutia
(Obvodného súdu Bratislava V č.k. 8 C 157/1994- 24 v spojení s rozsudkom Mestského súdu
v Bratislave sp.zn. 13 Co 285/1995), opierajúc sa o ustanovenie § 712c ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého nebol povinný sa z bytu vysťahovať a vypratať ho, pokiaľ mu
nebude zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada. Mal za to, že osobou oprávnenou
k prípadnému výkonu rozsudku o zrušenie práva spoločného nájmu bytu manželmi
a povinnou preukázať zabezpečenie zodpovedajúcej bytovej náhrady navrhovateľovi, bola
bývalá manželka navrhovateľa ako účastníčka konania, v ktorom sa stala výlučnou
nájomníčkou bytu, resp. v neskoršom období, keď došlo k zániku nájmu bytu (zmenou
nájomcu bytu na vlastníka) ako výlučná vlastníčka bytu. Konštatoval, že právo na bývanie,
ktoré vzniklo navrhovateľovi právoplatným súdnym rozhodnutím sa viaže k bytu, ktorý má
vypratať a nie k osobe výlučného nájomcu, resp. vlastníka bytu a nepresadí sa vo vzťahu
k inému bytu ako k tomu, v ktorom má navrhovateľ právo podľa rozsudku bývať. Ak teda
výlučná vlastníčka bytu (predtým výlučná nájomníčka) previedla vlastnícke právo k bytu
na tretiu osobu - P. B., dochádza z hmotnoprávneho hľadiska k tomu, že na nových vlastníkov
prechádza obmedzenie, ktorými bolo právo nájmu (prípadne právo byt užívať)
za trvania nájomného pomeru podľa súdneho rozhodnutia zaťažené (t.j. právo navrhovateľa
na bývanie). Za tohto stavu odvolací dospel k záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť,
nakoľko odporkyňa nemá postavenie vecne legitimovaného účastníka v tomto spore
a uvedený nedostatok bránil odvolaciemu súdu vec ďalej meritórne prejednať. Preto rozsudok
súdu prvého stupňa, ktorým bolo určené, že právo navrhovateľa na bytovú náhradu nezaniklo,
podľa § 220 ods. 1 O.s.p. zmenil a návrh v celom rozsahu zamietol. V zamietajúcej časti
výroku rozsudku, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby odporkyňa zabezpečila navrhovateľovi
v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku náhradný byt, potvrdil v zmysle § 219 ods. 1
O.s.p. (i keď je námietka navrhovateľa uvedená v odvolaní, že ak súd prvého stupňa dospel
k záveru, že na vec sa vzťahuje prekážka veci právoplatne rozhodnutej, mal konanie v zmysle
§ 104 ods. 1 O.s.p. zastaviť, síce správna, ale vo vzťahu k preskúmaniu výrokovej časti
nedôvodná). O náhrade trov konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2, § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým zmenil rozsudok
súdu prvého stupňa podal navrhovateľ dovolanie. Jeho prípustnosť odôvodnil ustanovením
§ 238 ods. 1 O.s.p. a namietal, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené
a spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.] Poukázal
na to, že odvolací súd svoje rozhodnutie ničím, v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.,
neodôvodnil, iba konštatoval, že navrhovateľ sa má so svojim právom na bývanie obrátiť
na nového vlastníka bytu, ktorý jasne deklaroval svoj postoj k celej záležitosti
a navrhovateľovi prístup do bytu neumožnil. Odvolací súd mal rozhodnúť o tom, či zaniklo
právo na bytovú náhradu, avšak z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že rozhodol o tom, že
nezaniklo právo bývania, teda odôvodnil iný výrok, než o akom rozhodol. Taktiež namietal,
že právny záver odvolacieho súdu o prechode práva bývania na vlastníka bytu nie je správny
dôvodiac, že odvolací súd svojim rozhodnutím nanútil vlastníkovi bytu zaťažiť jeho
vlastníctvo „bremenom“ práva bývania pre navrhovateľa, pričom ho k tomu žiadny právny
predpis neoprávňuje. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 123 Občianskeho
zákonníka a článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorých je možné
vlastnícke právo obmedziť iba v zmysle zákona. Súčasne v tomto smere poukázal na príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka a vysvetlivky k ustanoveniu § 151o Občianskeho
zákonníka, že súd môže svojim rozhodnutím zriadiť vecné bremeno iba v tam uvedených
prípadoch. Podľa jeho názoru odvolací súd tým poskytol ochranu tomu, kto právo porušil
a odňal tomu, kto sa práva domáhal. Má za to, že uvedené rozhodnutie prakticky znamená, že
ak aj pri pripustení teoretickej možnosti nasťahovania sa navrhovateľa do pôvodného bytu, ak
by ho nový vlastník - P. B. z bytu vykázal, nemá povinnosť zabezpečiť pre neho bytovú
náhradu. Zdôraznil, že rozsudok bývalého Mestského súdu v Bratislave, sp. zn. 13 Co 285/95
stále platí a zrušený nebol. Súd svojim rozhodnutím obišiel aj ustanovenie § 5 ods. 1 zákona
č. 189/1992 Zb. Z uvedených dôvodov navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie
zmenil tak, že návrhu v časti práva na bytovú náhradu vyhovie.
Odporkyňa vo vyjadrení k dovolaniu označila rozsudok odvolacieho súdu za vecne
správny a žiadala dovolanie zamietnuť. Uviedla, že má za to, že si splnila povinnosť jej
uloženú rozhodnutím súdu, čiže zabezpečila navrhovateľovi vznik nájomného vzťahu na dobu
neurčitú v byte, ktorého dispozície korešpondovali s potrebami navrhovateľa a spĺňali
zákonom stanovené podmienky pre náhradný byt.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je riadne zastúpený
advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie
navrhovateľa nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním je možné napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno zdôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení.
Dovolací súd je oprávnený rozhodnutie dovolacieho súdu preskúmať len v rozsahu,
v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom,
vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je
viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2
písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania,
ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže by tieto vady mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom dovolania,
ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p., a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods 1 O.s.p. druhá veta O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len
na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt žiadnej uvedenej
vady dovolací súd v konaní nezistil a ani dovolateľ takúto vadu nenamietal.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Dovolateľ namietal, že odvolací súd svoje rozhodnutie ničím, v rozpore
s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., neodôvodnil, iba konštatoval, že navrhovateľ sa má
so svojim právom na bývanie obrátiť na nového vlastníka bytu, ktorý jasne deklaroval svoj
postoj k celej záležitosti a navrhovateľovi prístup do bytu neumožnil. Odvolací súd mal
rozhodnúť o tom, či zaniklo právo na bytovú náhradu, avšak podľa odôvodnenia rozhodnutia
rozhodol o tom, že nezaniklo právo bývania, teda odôvodnil iný výrok, než o akom rozhodol.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná námietka
dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torij c. Španielsko z 9.decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.
Španielsko z 9.decembra 1994, séria A, č. 303- B; Georgiadis c. Grécko z 29.mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19.februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiac s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti určenia, že právo navrhovateľa
na bytovú náhradu nezaniklo, zmenil tak, že návrh zamietol. V odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh
konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný
prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Právne závery primerane vysvetlil.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov
dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu,
iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Dovolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. O takýto prípad sa v preskúmavanej veci nejedná.
Základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je v zmysle § 80
písm. c) O.s.p. existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rešpektujúc
zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho
záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem
na požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania. Určovacia žaloba,
predpokladaná uvedeným ustanovením, je preventívneho charakteru a má miesto jednak tam,
kde možno pomocou nej eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu
a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia
žaloba účinnejšie, než iné právne prostriedky, vystihuje obsah a povahu príslušného právneho
vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je
zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú
práve s podmienkou naliehavého právneho záujmu; ak nemožno v konkrétnom prípade
očakávať, že ich určovacia žaloba bude plniť, nebude ani naliehavý právny záujem
na takomto určení. Ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení, je vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmal po vecnej
stránke.
Takzvané právo bývania je zvláštnym a nepomenovaným občianskoprávnym vzťahom
trvajúcim od zrušenia práva spoločného nájmu k bytu manželov právoplatným súdnym
rozhodnutím až do zániku práva užívať byt podľa ustanovenia § 712c Občianskeho
zákonníka. Jeho základ je v hmotnoprávnom ustanovení § 712c Občianskeho zákonníka.
Obsah tohto práva na bývanie je určený obsahom a účelom ustanovenia § 712c Občianskeho
zákonníka, a to - zaistiť dočasnú potrebu bývania do tej doby, než bude za byt poskytnutá
bytová náhrada. Ak jednému z bývalých manželov bola v súvislosti so zrušením práva
spoločného nájmu uložená povinnosť sa z bytu vysťahovať v určenej lehote po zabezpečení
náhradného bytu, trvá právo bývania od právoplatnosti rozsudku o zrušení práva spoločného
nájmu bytu až do uplynutia lehoty určenej na vysťahovanie sa z bytu, plynúcej
od zabezpečenia bytovej náhrady. Povinnosť vysťahovať sa z bytu je podmienená
zabezpečením bytovej náhrady. To znamená, že pokiaľ nie je splnená táto podmienka, má ten,
komu bola uložená povinnosť sa vysťahovať, právo v byte bývať (§ 712c ods. 1 Občianskeho
zákonníka).
Právny inštitút bytovej náhrady je v hmotnom práve upravený v rámci ustanovení
o nájme bytu (§ 685 a nasl. Občianskeho zákonníka), predovšetkým v ustanovení § 712
a nasl. Občianskeho zákonníka. Jeho význam sa najzreteľnejšie prejavuje v ustanovení § 712c
Občianskeho zákonníka vyjadrujúceho zásadu, že ak má nájomca právo na bytovú náhradu,
nie je povinný sa z bytu vysťahovať a byt vypratať, dokiaľ nie je pre neho zabezpečená
zodpovedajúca bytová náhrada. Rozhodovanie o bytovej náhrade je nielen rozhodovanie
o lehote plnenia, ale zároveň aj rozhodovanie o veci samej. Vecou samou je potom konanie
vo veciach týkajúcich sa bytov, v ktorých podľa hmotného práva prichádza do úvahy uloženie
povinnosti vypratať byt až potom, ako bude zabezpečená príslušná bytová náhrada, ako aj
vtedy, keď vypratanie je odopreté s odkazom na dobré mravy v zmysle § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Bytová náhrada má logickú a vecnú súvislosť s vyprataním bytu,
a s ním predstavuje vec samu.
Možnosť prevodu bytu do vlastníctva nájomcovi vyplýva z príslušných ustanovení
zákona č. 182/1993 Z.z o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
predpisov. Právo vlastníka disponovať s predmetom vlastníctva, teda že ho môže predať,
darovať, zameniť a pod. vyplýva z ustanovenia § 123 Občianskeho zákonníka. Právo osoby
majúcej k bytu právo bývania však nie je dotknuté ani prevodom bytu do vlastníctva
doterajšieho nájomcu, ani prevodom vlastníctva tohto bytu na tretie osoby. Nadobudnutím
vlastníctva doterajším výlučným užívateľom, ani následným prevodom tohto vlastníctva bytu
na tretie osoby, nezaniká právo bývania osobe majúcej toto právo. To znamená, že nový
vlastník bytu, ku ktorému má iná osoba právo bývania, je povinný trpieť výkon práva bývania
tejto osoby.
V danom prípade právo bývania navrhovateľa vzniklo dňa 12. apríla 1996, kedy
nadobudol právoplatnosť rozsudok bývalého Obvodného súdu Bratislava V z 22. júna 1995,
č.k. 8 C 157/1994-24 v spojitosti s rozsudkom bývalého Mestského súdu v Bratislave
zo 17. januára 1996, sp.zn. 13 Co 285/1995, ktorým bolo právo spoločného nájmu
navrhovateľa a jeho bývalej manželky (odporkyne) k predmetnému bytu zrušené, výlučnou
nájomníčkou bytu sa stala odporkyňa a navrhovateľovi bola uložená povinnosť z bytu sa
vysťahovať do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu. Uvedený výrok rozsudku je v zmysle
ustanovenia § 159 ods. 2, pred bodkočiarkou Občianskeho súdneho poriadku záväzný
pre účastníkov a pre všetky orgány (subjektívny dosah právoplatnosti rozsudku).
Navrhovateľovi tak vzniklo právo užívať predmetný byt (tzv. právo bývania), opierajúc sa
o ustanovenie § 712c ods. 1 Občianskeho zákonníka), podľa ktorého nebol povinný sa z bytu
vysťahovať a vypratať ho, pokiaľ mu nebude zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada.
Osobou povinnou strpieť výkon tohto práva (resp. osobou oprávnenou k prípadnému výkonu
rozsudku o zrušení práva spoločného nájmu bytu manželmi) a povinnou preukázať
zabezpečenie zodpovedajúcej bytovej náhrady navrhovateľovi, bola bývalá manželka
navrhovateľa, t.j. odporkyňa (ako účastníčka konania, na ktorého základe sa stala výlučnou
nájomkyňou bytu). Navrhovateľ mal teda právo v byte bývať až do zabezpečenia náhradného
bytu. Na existencii tohto práva nemala vplyv ani skutočnosť, že z bývalej nájomkyne bytu sa
stala vlastníčka. Zánik práva bývania navrhovateľa v byte nespôsobila ani zmena osoby
vlastníka bytu. Aj nový vlastník bytu je povinný strpieť právo navrhovateľa na bývanie
v predmetnom byte až do splnenia povinnosti stanovenej vo vyššie uvedenom rozsudku
bývalého Obvodného súdu Bratislava V.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že právo na bývanie, ktoré
vzniklo navrhovateľovi, založené právoplatným súdnym rozhodnutím, sa viaže k bytu, ktorý
má vypratať, nikdy nie k osobe výlučného nájomcu bytu, resp. vlastníka bytu a nepresadí sa
vo vzťahu k inému bytu než tomu, v ktorom má navrhovateľ právo podľa rozhodnutia súdu
bývať. V prípade zániku nájomného pomeru výlučného nájomcu bytu (resp. vlastníka bytu),
dochádza z hmotnoprávneho hľadiska k tomu, že obmedzenie, ktorým bolo jeho právo nájmu
za trvania nájomného pomeru, resp. vlastníctva k bytu zaťažené, prechádza na jeho právneho
nástupcu (t.j. na tretiu osobu, na ktorú bolo vlastnícke právo k bytu prevedené). Správne
odvolací súd ustálil, že za tohto stavu návrhu nie je možné vyhovieť, nakoľko odporkyňa
nemá postavenie vecne legitimovaného účastníka v tomto spore a tento nedostatok bránil
odvolaciemu súdu vec ďalej meritórne prejednať.
Za týchto okolností aj podľa názoru dovolacieho súdu nebol daný, teda navrhovateľom
preukázaný, naliehavý právny záujem na určení, že jeho právo na bytovú náhradu nezaniklo,
vychádzajúc z existujúceho právneho vzťahu (právo bývania ) navrhovateľa k predmetnému
bytu. Tvrdenie dovolateľa o existencii naliehavého právneho záujmu, ktorý videl v existujúcej
objektívnej právnej neistote medzi ním a odporkyňou s tým, že jeho právne postavenie je
neisté a ohrozené, je vzhľadom na vyššie uvedené nezodpovedajúce realite. Navrhovateľ mal
nepochybne vedomosť o tom, že po zrušení spoločného užívania bytu, za výlučnú užívateľku
bola súdom určená odporkyňa (neskôr vlastníčka bytu). Podobne ani tvrdenie navrhovateľa
o tom, že v dôsledku predaja predmetného bytu tretej osobe, táto výmenou zámky mu
neumožnila ďalšie užívanie časti bytu a ocitol sa bez bytovej náhrady, nezodpovedá
dostupnému právnemu režimu ochrany, poskytujúcej právo bývania, a to vzhľadom
na materiálnu právoplatnosť rozsudku bývalého Obvodného súdu Bratislava V z 22. júna
1995 č.k. 8 C 157/1994-24 v spojení s rozsudkom bývalého Mestského súdu v Bratislave
zo 17. januára 1996 sp.zn. 13 Co 285/1995 v časti o povinnosti navrhovateľa sa
z predmetného bytu vysťahovať až po zabezpečení náhradného bytu; uvedenú časť výroku
(vo vzťahu k celému výroku) treba považovať za rozhodnutie vo veci samej so všetkými
dôsledkami z toho vyplývajúcimi (záväznosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaním vytýkané nesprávne právne
posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) nie je dôvodné a keďže neboli
zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktoré by mali za následok
nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené v § 237 O.s.p.,
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
zamietol.
V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd odporkyni nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. marca 2011
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová