Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/43/2010

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a JUDr. Soni

Mesiarkinovej, v právnej veci navrhovateľa Š. T., zastúpeného JUDr. S. F., proti odporkyni

T. T., o zabezpečenie bytovej náhrady, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn.

, na dovolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22.

októbra 2009, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo 14. apríla 2008, č.k. -156

určil, že právo navrhovateľa na bytovú náhradu nezaniklo. Vo zvyšku návrh zamietol. Ďalej

rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Vychádzal

zo skutkového zistenia, že rozsudkom bývalého Obvodného súdu Bratislava V, č.k.

-24 v spojení s rozsudkom bývalého Mestského súdu v Bratislave, sp.zn.

, právoplatným 12. apríla 1996, bolo účastníkom konania zrušené právo

spoločného nájmu k bytu na J. a navrhovateľ bol povinný z bytu sa vysťahovať do 15 dní po

tom, ako mu odporkyňa zabezpečí náhradný byt. Zmluvou

č. X.nadobudla odporkyňa vlastnícke právo k predmetnému bytu, ktorý na základe kúpnej

zmluvy z 13. februára 2004 predala za 1 780 000,- Sk, pričom vklad bol povolený

17. marca 2008. Na takto zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 712c ods. 1, 2 a 3

, v dôsledku ktorého odporkyňa v konaní nepreukázala splnenie

zákonom stanovenej podmienky písomného vyhlásenia o zabezpečení bytovej náhrady,

pretože citované ustanovenie zánik práva na bytovú náhradu toho, kto má byt vypratať, spája

výlučne s právnou skutočnosťou bezdôvodného odmietnutia uzavretia nájomnej zmluvy do 30

dní po doručení písomného oznámenia o zabezpečení bytovej náhrady. Tvrdenia odporkyne,

že byt v K. zakúpila z vlastných finančných prostriedkov, aby navrhovateľ mohol byt

doživotne užívať, považoval za právne bezvýznamné, nakoľko ich nepodložila vyššie

spomenutým vyhlásením, ani nájomnou zmluvou na dobu neurčitú v prospech navrhovateľa,

návrhom zmluvy o poskytnutí bytovej náhrady, prípadne zriadením vecného bremena

doživotného užívania k predmetnému bytu. Ani skutočnosť ohľadne tvrdení, že navrhovateľ

zaplatil dve úhrady za byt, ešte nezakladajú splnenie si povinnosti zo strany odporkyne,

ktorým by uniesla dôkazné bremeno zákonnej požiadavky pre splnenie zabezpečenia

náhradného bytu. Nakoľko odporkyňa nedoručila navrhovateľovi písomné vyhlásenie

o zabezpečení bytovej náhrady, je takéto nedodržanie formy právneho úkonu zákonom

považované za neplatný právny úkon, preto súd prvého stupňa rozhodol, že právo

navrhovateľa na náhradný byt nezaniklo. V časti návrhu o uloženie povinnosti odporkyni

zabezpečiť navrhovateľovi náhradný byt už bolo rozhodnuté rozsudkom bývalého Obvodného

súdu Bratislava V č.k. -24 v spojení s rozsudkom bývalého Mestského súdu

Bratislava, sp.zn. právoplatným 12. apríla 1996, preto z dôvodu veci

právoplatne skončenej návrh v tejto časti zamietol. O náhrade trov konania súd prvého stupňa

rozhodol v súlade s ust.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 22. októbra 2009, sp.zn. ,

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti určenia, že právo navrhovateľa na bytovú

náhradu nezaniklo, zmenil tak, že návrh zamietol. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni trovy konania vo výške

555,15 € do troch dní do rúk právnej zástupkyne. Dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého

stupňa, ktorým bolo určené, že právo navrhovateľa na bytovú náhradu nezaniklo, je potrebné

zmeniť, pretože nie je vecne správny, i keď súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil

skutkový stav vo veci, avšak vec neposúdil správne po právnej stránke. Poukázal

na ustanovenia a . Mal za preukázané, že

rozsudkom Obvodného súdu Bratislava V, č.k. -24 v spojení s rozsudkom

Mestského súdu Bratislava, sp.zn. právoplatným 12. apríla 1996, bolo

účastníkom konania zrušené právo spoločného nájmu k bytu na J. a navrhovateľ bol povinný

z bytu sa vysťahovať do 15 dní po tom, ako mu odporkyňa zabezpečí náhradný byt. Zmluvou

č. X. nadobudla odporkyňa vlastnícke právo

k predmetnému bytu, ktorý na základe kúpnopredajnej zmluvy z 13. februára 2004 predala

za 1 780 000,- Sk, pričom vklad bol povolený 17. marca 2008 P. B.. V zmysle uvedeného

navrhovateľovi vzniklo právo užívať predmetný byt (tzv. právo bývania), na základe

právoplatného súdneho rozhodnutia

(Obvodného súdu Bratislava V č.k. - 24 v spojení s rozsudkom Mestského súdu

v Bratislave sp.zn. ), opierajúc sa o ustanovenie § 712c ods. 1 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého nebol povinný sa z bytu vysťahovať a vypratať ho, pokiaľ mu

nebude zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada. Mal za to, že osobou oprávnenou

k prípadnému výkonu rozsudku o zrušenie práva spoločného nájmu bytu manželmi

a povinnou preukázať zabezpečenie zodpovedajúcej bytovej náhrady navrhovateľovi, bola

bývalá manželka navrhovateľa ako účastníčka konania, v ktorom sa stala výlučnou

nájomníčkou bytu, resp. v neskoršom období, keď došlo k zániku nájmu bytu (zmenou

nájomcu bytu na vlastníka) ako výlučná vlastníčka bytu. Konštatoval, že právo na bývanie,

ktoré vzniklo navrhovateľovi právoplatným súdnym rozhodnutím sa viaže k bytu, ktorý má

vypratať a nie k osobe výlučného nájomcu, resp. vlastníka bytu a nepresadí sa vo vzťahu

k inému bytu ako k tomu, v ktorom má navrhovateľ právo podľa rozsudku bývať. Ak teda

výlučná vlastníčka bytu (predtým výlučná nájomníčka) previedla vlastnícke právo k bytu

na tretiu osobu - P. B., dochádza z hmotnoprávneho hľadiska k tomu, že na nových vlastníkov

prechádza obmedzenie, ktorými bolo právo nájmu (prípadne právo byt užívať)

za trvania nájomného pomeru podľa súdneho rozhodnutia zaťažené (t.j. právo navrhovateľa

na bývanie). Za tohto stavu odvolací dospel k záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť,

nakoľko odporkyňa nemá postavenie vecne legitimovaného účastníka v tomto spore

a uvedený nedostatok bránil odvolaciemu súdu vec ďalej meritórne prejednať. Preto rozsudok

súdu prvého stupňa, ktorým bolo určené, že právo navrhovateľa na bytovú náhradu nezaniklo,

podľa zmenil a návrh v celom rozsahu zamietol. V zamietajúcej časti

výroku rozsudku, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby odporkyňa zabezpečila navrhovateľovi

v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku náhradný byt, potvrdil v zmysle § 219 ods. 1

(i keď je námietka navrhovateľa uvedená v odvolaní, že ak súd prvého stupňa dospel

k záveru, že na vec sa vzťahuje prekážka veci právoplatne rozhodnutej, mal konanie v zmysle

zastaviť, síce správna, ale vo vzťahu k preskúmaniu výrokovej časti

nedôvodná). O náhrade trov konania rozhodol podľa , ,

a

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým zmenil rozsudok

súdu prvého stupňa podal navrhovateľ dovolanie. Jeho prípustnosť odôvodnil ustanovením

a namietal, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené

a spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [ ] Poukázal

na to, že odvolací súd svoje rozhodnutie ničím, v rozpore s ustanovením ,

neodôvodnil, iba konštatoval, že navrhovateľ sa má so svojim právom na bývanie obrátiť

na nového vlastníka bytu, ktorý jasne deklaroval svoj postoj k celej záležitosti

a navrhovateľovi prístup do bytu neumožnil. Odvolací súd mal rozhodnúť o tom, či zaniklo

právo na bytovú náhradu, avšak z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že rozhodol o tom, že

nezaniklo právo bývania, teda odôvodnil iný výrok, než o akom rozhodol. Taktiež namietal,

že právny záver odvolacieho súdu o prechode práva bývania na vlastníka bytu nie je správny

dôvodiac, že odvolací súd svojim rozhodnutím nanútil vlastníkovi bytu zaťažiť jeho

vlastníctvo „bremenom“ práva bývania pre navrhovateľa, pričom ho k tomu žiadny právny

predpis neoprávňuje. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 123 Občianskeho

zákonníka a článku 20 ods. 4 , v zmysle ktorých je možné

vlastnícke právo obmedziť iba v zmysle zákona. Súčasne v tomto smere poukázal na príslušné

ustanovenia a vysvetlivky k ustanoveniu Občianskeho

zákonníka, že súd môže svojim rozhodnutím zriadiť vecné bremeno iba v tam uvedených

prípadoch. Podľa jeho názoru odvolací súd tým poskytol ochranu tomu, kto právo porušil

a odňal tomu, kto sa práva domáhal. Má za to, že uvedené rozhodnutie prakticky znamená, že

ak aj pri pripustení teoretickej možnosti nasťahovania sa navrhovateľa do pôvodného bytu, ak

by ho nový vlastník - P. B. z bytu vykázal, nemá povinnosť zabezpečiť pre neho bytovú

náhradu. Zdôraznil, že rozsudok bývalého Mestského súdu v Bratislave, sp. zn.

stále platí a zrušený nebol. Súd svojim rozhodnutím obišiel aj ustanovenie § 5 ods. 1 zákona

č. Z uvedených dôvodov navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie

zmenil tak, že návrhu v časti práva na bytovú náhradu vyhovie.

Odporkyňa vo vyjadrení k dovolaniu označila rozsudok odvolacieho súdu za vecne

správny a žiadala dovolanie zamietnuť. Uviedla, že má za to, že si splnila povinnosť jej

uloženú rozhodnutím súdu, čiže zabezpečila navrhovateľovi vznik nájomného vzťahu na dobu

neurčitú v byte, ktorého dispozície korešpondovali s potrebami navrhovateľa a spĺňali

zákonom stanovené podmienky pre náhradný byt.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je riadne zastúpený

advokátkou ( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie

navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia dovolaním je možné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno zdôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení.

Dovolací súd je oprávnený rozhodnutie dovolacieho súdu preskúmať len v rozsahu,

v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom,

vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil ( ). Dovolací súd nie je

viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2

písm. a/ až d/ Ak nejde o vady uvedené v , neprihliada na vady konania,

ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže by tieto vady mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd je podľa zákona ( ) viazaný nielen rozsahom dovolania,

ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v , a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ( ods 1 druhá veta )

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len

na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt žiadnej uvedenej

vady dovolací súd v konaní nezistil a ani dovolateľ takúto vadu nenamietal.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Dovolateľ namietal, že odvolací súd svoje rozhodnutie ničím, v rozpore

s ustanovením , neodôvodnil, iba konštatoval, že navrhovateľ sa má

so svojim právom na bývanie obrátiť na nového vlastníka bytu, ktorý jasne deklaroval svoj

postoj k celej záležitosti a navrhovateľovi prístup do bytu neumožnil. Odvolací súd mal

rozhodnúť o tom, či zaniklo právo na bytovú náhradu, avšak podľa odôvodnenia rozhodnutia

rozhodol o tom, že nezaniklo právo bývania, teda odôvodnil iný výrok, než o akom rozhodol.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná námietka

dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto

súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torij c. Španielsko z 9.decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.

Španielsko z 9.decembra 1994, séria A, č. 303- B; Georgiadis c. Grécko z 29.mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19.februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiac s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti určenia, že právo navrhovateľa

na bytovú náhradu nezaniklo, zmenil tak, že návrh zamietol. V odôvodnení napadnutého

rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh

konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný

prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Právne závery primerane vysvetlil.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov

dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s a že odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

( ). Za porušenie základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľa. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu,

iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu (napr. ).

Dovolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. O takýto prípad sa v preskúmavanej veci nejedná.

Základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je v zmysle § 80

písm. c) existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rešpektujúc

zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho

záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem

na požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania. Určovacia žaloba,

predpokladaná uvedeným ustanovením, je preventívneho charakteru a má miesto jednak tam,

kde možno pomocou nej eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu

a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia

žaloba účinnejšie, než iné právne prostriedky, vystihuje obsah a povahu príslušného právneho

vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je

zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú

práve s podmienkou naliehavého právneho záujmu; ak nemožno v konkrétnom prípade

očakávať, že ich určovacia žaloba bude plniť, nebude ani naliehavý právny záujem

na takomto určení. Ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho

záujmu na požadovanom určení, je vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmal po vecnej

stránke.

Takzvané právo bývania je zvláštnym a nepomenovaným občianskoprávnym vzťahom

trvajúcim od zrušenia práva spoločného nájmu k bytu manželov právoplatným súdnym

rozhodnutím až do zániku práva užívať byt podľa ustanovenia § 712c Občianskeho

zákonníka. Jeho základ je v hmotnoprávnom ustanovení .

Obsah tohto práva na bývanie je určený obsahom a účelom ustanovenia § 712c Občianskeho

zákonníka, a to - zaistiť dočasnú potrebu bývania do tej doby, než bude za byt poskytnutá

bytová náhrada. Ak jednému z bývalých manželov bola v súvislosti so zrušením práva

spoločného nájmu uložená povinnosť sa z bytu vysťahovať v určenej lehote po zabezpečení

náhradného bytu, trvá právo bývania od právoplatnosti rozsudku o zrušení práva spoločného

nájmu bytu až do uplynutia lehoty určenej na vysťahovanie sa z bytu, plynúcej

od zabezpečenia bytovej náhrady. Povinnosť vysťahovať sa z bytu je podmienená

zabezpečením bytovej náhrady. To znamená, že pokiaľ nie je splnená táto podmienka, má ten,

komu bola uložená povinnosť sa vysťahovať, právo v byte bývať (§ 712c ods. 1 Občianskeho

zákonníka).

Právny inštitút bytovej náhrady je v hmotnom práve upravený v rámci ustanovení

o nájme bytu ( a nasl. ), predovšetkým v ustanovení

a nasl. . Jeho význam sa najzreteľnejšie prejavuje v ustanovení

vyjadrujúceho zásadu, že ak má nájomca právo na bytovú náhradu,

nie je povinný sa z bytu vysťahovať a byt vypratať, dokiaľ nie je pre neho zabezpečená

zodpovedajúca bytová náhrada. Rozhodovanie o bytovej náhrade je nielen rozhodovanie

o lehote plnenia, ale zároveň aj rozhodovanie o veci samej. Vecou samou je potom konanie

vo veciach týkajúcich sa bytov, v ktorých podľa hmotného práva prichádza do úvahy uloženie

povinnosti vypratať byt až potom, ako bude zabezpečená príslušná bytová náhrada, ako aj

vtedy, keď vypratanie je odopreté s odkazom na dobré mravy v zmysle § 3 ods. 1

. Bytová náhrada má logickú a vecnú súvislosť s vyprataním bytu,

a s ním predstavuje vec samu.

Možnosť prevodu bytu do vlastníctva nájomcovi vyplýva z príslušných ustanovení

Z.z o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších

predpisov. Právo vlastníka disponovať s predmetom vlastníctva, teda že ho môže predať,

darovať, zameniť a pod. vyplýva z ustanovenia . Právo osoby

majúcej k bytu právo bývania však nie je dotknuté ani prevodom bytu do vlastníctva

doterajšieho nájomcu, ani prevodom vlastníctva tohto bytu na tretie osoby. Nadobudnutím

vlastníctva doterajším výlučným užívateľom, ani následným prevodom tohto vlastníctva bytu

na tretie osoby, nezaniká právo bývania osobe majúcej toto právo. To znamená, že nový

vlastník bytu, ku ktorému má iná osoba právo bývania, je povinný trpieť výkon práva bývania

tejto osoby.

V danom prípade právo bývania navrhovateľa vzniklo dňa 12. apríla 1996, kedy

nadobudol právoplatnosť rozsudok bývalého Obvodného súdu Bratislava V z 22. júna 1995,

č.k. -24 v spojitosti s rozsudkom bývalého Mestského súdu v Bratislave

zo 17. januára 1996, sp.zn. , ktorým bolo právo spoločného nájmu

navrhovateľa a jeho bývalej manželky (odporkyne) k predmetnému bytu zrušené, výlučnou

nájomníčkou bytu sa stala odporkyňa a navrhovateľovi bola uložená povinnosť z bytu sa

vysťahovať do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu. Uvedený výrok rozsudku je v zmysle

ustanovenia , pred bodkočiarkou záväzný

pre účastníkov a pre všetky orgány (subjektívny dosah právoplatnosti rozsudku).

Navrhovateľovi tak vzniklo právo užívať predmetný byt (tzv. právo bývania), opierajúc sa

o ustanovenie ), podľa ktorého nebol povinný sa z bytu

vysťahovať a vypratať ho, pokiaľ mu nebude zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada.

Osobou povinnou strpieť výkon tohto práva (resp. osobou oprávnenou k prípadnému výkonu

rozsudku o zrušení práva spoločného nájmu bytu manželmi) a povinnou preukázať

zabezpečenie zodpovedajúcej bytovej náhrady navrhovateľovi, bola bývalá manželka

navrhovateľa, t.j. odporkyňa (ako účastníčka konania, na ktorého základe sa stala výlučnou

nájomkyňou bytu). Navrhovateľ mal teda právo v byte bývať až do zabezpečenia náhradného

bytu. Na existencii tohto práva nemala vplyv ani skutočnosť, že z bývalej nájomkyne bytu sa

stala vlastníčka. Zánik práva bývania navrhovateľa v byte nespôsobila ani zmena osoby

vlastníka bytu. Aj nový vlastník bytu je povinný strpieť právo navrhovateľa na bývanie

v predmetnom byte až do splnenia povinnosti stanovenej vo vyššie uvedenom rozsudku

bývalého Obvodného súdu Bratislava V.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že právo na bývanie, ktoré

vzniklo navrhovateľovi, založené právoplatným súdnym rozhodnutím, sa viaže k bytu, ktorý

má vypratať, nikdy nie k osobe výlučného nájomcu bytu, resp. vlastníka bytu a nepresadí sa

vo vzťahu k inému bytu než tomu, v ktorom má navrhovateľ právo podľa rozhodnutia súdu

bývať. V prípade zániku nájomného pomeru výlučného nájomcu bytu (resp. vlastníka bytu),

dochádza z hmotnoprávneho hľadiska k tomu, že obmedzenie, ktorým bolo jeho právo nájmu

za trvania nájomného pomeru, resp. vlastníctva k bytu zaťažené, prechádza na jeho právneho

nástupcu (t.j. na tretiu osobu, na ktorú bolo vlastnícke právo k bytu prevedené). Správne

odvolací súd ustálil, že za tohto stavu návrhu nie je možné vyhovieť, nakoľko odporkyňa

nemá postavenie vecne legitimovaného účastníka v tomto spore a tento nedostatok bránil

odvolaciemu súdu vec ďalej meritórne prejednať.

Za týchto okolností aj podľa názoru dovolacieho súdu nebol daný, teda navrhovateľom

preukázaný, naliehavý právny záujem na určení, že jeho právo na bytovú náhradu nezaniklo,

vychádzajúc z existujúceho právneho vzťahu (právo bývania ) navrhovateľa k predmetnému

bytu. Tvrdenie dovolateľa o existencii naliehavého právneho záujmu, ktorý videl v existujúcej

objektívnej právnej neistote medzi ním a odporkyňou s tým, že jeho právne postavenie je

neisté a ohrozené, je vzhľadom na vyššie uvedené nezodpovedajúce realite. Navrhovateľ mal

nepochybne vedomosť o tom, že po zrušení spoločného užívania bytu, za výlučnú užívateľku

bola súdom určená odporkyňa (neskôr vlastníčka bytu). Podobne ani tvrdenie navrhovateľa

o tom, že v dôsledku predaja predmetného bytu tretej osobe, táto výmenou zámky mu

neumožnila ďalšie užívanie časti bytu a ocitol sa bez bytovej náhrady, nezodpovedá

dostupnému právnemu režimu ochrany, poskytujúcej právo bývania, a to vzhľadom

na materiálnu právoplatnosť rozsudku bývalého Obvodného súdu Bratislava V z 22. júna

1995 č.k. -24 v spojení s rozsudkom bývalého Mestského súdu v Bratislave

zo 17. januára 1996 sp.zn. v časti o povinnosti navrhovateľa sa

z predmetného bytu vysťahovať až po zabezpečení náhradného bytu; uvedenú časť výroku

(vo vzťahu k celému výroku) treba považovať za rozhodnutie vo veci samej so všetkými

dôsledkami z toho vyplývajúcimi (záväznosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia).

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaním vytýkané nesprávne právne

posúdenie veci odvolacím súdom ( ) nie je dôvodné a keďže neboli

zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali za následok

nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené v ,

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa podľa

zamietol.

V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

ods. 1 a ). Dovolací súd odporkyni nepriznal náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. marca 2011

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová