Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/131/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Edity Bakošovej a JUDr. Ľubora Šeba, v právnej veci

ţalobcu R., proti ţalovanej S., o zaplatenie 21.599,22 Eur s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. , v konaní o dovolaní ţalovanej

proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. marca 2010 sp. zn.

takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 9. októbra 2009 č.k. -43

uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 21.599,22 Eur s 8,5% úrokom z omeškania

z dlţnej sumy od 8. mája 2009 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 2.538,18 Eur

do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, ţe

právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová Ves z 28. februára 2008 č.k.

bola ţalobcovi uloţená povinnosť podľa vyhl. č. zaplatiť

jeho bývalému zamestnancovi titulom mimoriadneho sťaţenia spoločenského uplatnenia

sumu 23.899,62 Eur a náhradu trov konania 3.122,68 Eur, z ktorej sumy ţalovaná ţalobcovi

s poukazom na ustanovenie nahradila len 2.300,40 Eur.

V konaní nebolo sporné, ţe ţalobca svojmu zamestnancovi v zmysle rozhodnutia súdu

v celom rozsahu plnil, spornou v konaní zostala výška, ktorú je ţalovaná povinná ţalobcovi

refundovať. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 16 zákona

č. o sociálnom poistení (ďalej len „“), podľa ktorého

povinne úrazovo poistený je zamestnávateľ a nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia

zamestnávateľa má jeho zamestnanec, ktorému je poisťovňa povinná plniť v rozsahu

zodpovednosti zamestnávateľa za škodu. Uviedol, ţe vzťah medzi poisťovňou

a zamestnancom je tzv. náhradovým vzťahom nadväzujúcim na primárny vzťah, ktorým je

zodpovednostný vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom, vyplývajúci z ustanovenia

(ďalej len „“), v zmysle ktorého

zamestnávateľ zodpovedá svojmu zamestnancovi za škodu spôsobenú chorobou z povolania.

Preto, keď ţalobca zamestnancovi zodpovedal za škodu spôsobenú mu chorobou z povolania

a na základe súdneho rozhodnutia i nad sumu uvedenú v vyhlášky č. ,

po tom, čo ţalovaná neplnila a plnil sám ţalobca, vzniklo mu právo na vrátenie tejto sumy

z dôvodu bezdôvodného obohatenia ţalovanej na jeho úkor podľa § 454 Občianskeho

zákonníka.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovanej rozsudkom zo 17. marca 2010

sp.zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, ţalobcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal a proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie. Uviedol, ţe

ţalobca ako zamestnávateľ zodpovedá v zmysle za škodu spôsobenú

chorobou z povolania svojmu zamestnancovi, pre ktorý prípad bol zo zákona úrazovo

poistený a toto poistenie vykonáva ţalovaná. Poukázal na ustanovenia § 44a ods. 2, § 44b

ods. 1 a 2 o Sociálnej poisťovni v znení do 1. januára 2004 (ďalej len

„zákon o Sociálnej poisťovni“), podľa ktorého zamestnávateľ má právo, aby v prípade

poistnej udalosti Sociálna poisťovňa zaň hradila preukázané nároky na náhradu škody

na zdraví spôsobenej pracovným úrazom, ku ktorému došlo počas trvania poistenia

zodpovednosti za škodu a chorobou z povolania, ktorá bola prvý raz preukázaná počas

poistenia zodpovednosti za škodu a pokiaľ zamestnávateľ uhradil zamestnancovi takúto

škodu, má právo, aby Sociálna poisťovňa uhradila ním nahradenú škodu, a to aţ do výšky,

v akej bol povinný nahradiť škodu tomuto zamestnancovi. Keď bol ţalobca zaviazaný zaplatiť

poškodenému náhradu škody za sťaţenie spoločenského uplatnenia právoplatným súdnym

rozhodnutím, bola ţalovaná na základe poistného vzťahu povinná za ţalobcu poškodenému

plniť. Keďţe ţalovaná dobrovoľne neplnila a plnil sám ţalobca, plnil za ţalovanú. Stotoţnil

sa so záverom súdu prvého stupňa, ţe na strane ţalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie

na úkor ţalobcu v zmysle , keď za súčasnej právnej úpravy niet

iného výslovného ustanovenia v zákone o sociálnom poistení o povinnosti poisťovne plniť

zamestnávateľovi v prípade, ţe sám plní svojmu zamestnancovi to, čo má plniť ţalovaná

z dôvodu zákonného poistenia. Vyslovenie prípustnosti dovolania vo výroku rozsudku

odôvodnil ustanovením a tým, ţe ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu, či napriek nedostatku výslovnej právnej úpravy moţno uloţiť povinnosť

Sociálnej poisťovni, aby uhradila zamestnávateľovi ním nahradenú škodu zamestnancovi aţ

do výšky, v akej bol zamestnávateľ povinný na základe súdneho rozhodnutia nahradiť škodu

jeho zamestnancovi.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná. Navrhla napadnutý

rozsudok zmeniť a ţalobu zamietnuť, keď dôvodnosť dovolania vyvodila z ustanovenia § 241

ods. 2 písm. c/ , t.j., ţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Nesúhlasila, ţe titulom zákonného poistenia bola povinná za ţalobcu uhradiť

súdom priznané mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia nad sumu podľa § 7

ods. 2 vyhlášky. Podľa § 99 ods. 2 zákona o sociálnom poistení v znení do 31. júla 2004

nemôţe priznať náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia vo vyššej sume ako uvedenej

v § 7 ods. 2 vyhlášky, ani uhradiť náhradu zvýšenú rozhodnutím súdu podľa § 7 ods. 3

vyhlášky nad túto sumu. Poukázala na právnu úpravu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu

pri chorobách z povolania do 31. decembra 2003, aj od 1. januára 2004, pričom

do 31. decembra 2003 bol zamestnávateľ sám povinný plniť k rukám poškodeného.

Od 1. apríla 2002, kedy ţalovaná ako univerzálny sukcesor vstúpila do práv a povinností

pôvodného vykonávateľa poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom

úraze a chorobe z povolania podľa § 3 zákona o Sociálnej poisťovni, aţ do jeho zrušenia

31. decembra 2003, vykonávala poistenie zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona a podľa

a zabezpečovala výplatu náhrady škody na zdraví za poistených

zamestnávateľov podľa § 44a a nasl. zákona o Sociálnej poisťovni. Zamestnávateľ mal právo,

aby pri vzniku poistnej udalosti Sociálna poisťovňa za neho hradila preukázané nároky

na náhradu škody na zdraví spôsobenej chorobou z povolania, ktorá bola prvý raz zistená

počas poistenia zodpovednosti za škodu. Náhradu škody ţalovaná vyplácala podľa dispozície

poisteného zamestnávateľa podľa § 44b zákona o Sociálnej poisťovni buď priamo k rukám

poškodeného alebo formou refundácie zamestnávateľovi, ktorý uţ poškodeného odškodnil.

Avšak s účinnosťou od 1. januára 2004 je ţalovaná ako verejnoprávna inštitúcia

vykonávateľom sociálneho poistenia a v rámci neho úrazového poistenia a rozhoduje

o nárokoch na dávky úrazového poistenia, pričom podľa § 259 zákona o sociálnom poistení

o nárokoch na náhradu škody, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004 a o ktorých nebolo

do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, sa rozhoduje podľa predpisov účinných

do 31. decembra 2003. Poukázala na to, ţe v preskúmavanom prípade nárok na náhradu

za sťaţenie spoločenského uplatnenia vznikol poškodenému v roku 2005 na základe

lekárskeho posudku, a preto sa nemôţe posudzovať podľa predpisov účinných

do 31. decembra 2003. Preto keď postupovala podľa predpisov účinných od 1. januára 2004,

postupovala správne, a nemoţno jej uloţiť povinnosť zaplatiť poškodenému náhradu škody,

ani povinnosť nahradiť zamestnávateľovi ním zaplatenú sumu. Podľa jej názoru neexistuje

právna norma, na základe ktorej by bolo moţné odvodiť právny vzťah medzi ţalobcom

a ţalovanou, a pre nedostatok právnej úpravy jej nemoţno uloţiť, aby uhradila ţalobcovi ním

nahradenú škodu. S poukazom na ustanovenie poţiadala o odloţenie

vykonateľnosti napadnutého rozsudku.

Ţalobca sa k dovolaniu ţalovanej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie

vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle a v súlade s ustálenou praxou

tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), ktorá je riadne zastúpená

( ), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( )

preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa a

a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia , dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Ak sa prípustnosť dovolania opiera o výrok rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 238 ods. 3

), môţe dovolací súd, okrem vád naplňujúcich znaky dovolacích dôvodov podľa

ods. 1 písm. a/, b/ , skúmať rozsudok odvolacieho súdu len z hľadiska, či spočíva

na správnom právnom posúdení veci. Rozhodnutím odvolacieho súdu o pripustení dovolania

proti svojmu potvrdzujúcemu výroku je preto vymedzený i dovolací dôvod. Dovolanie

nemoţno odôvodniť inak, neţ s poukazom na dôvod uvedený v ,

a to len vo vzťahu k tej právnej otázke, na riešenie ktorej odvolací súd pripustil dovolanie.

Dovolací súd sa potom obmedzuje len na tie dôvody, ktoré spadajú do rámca prípustného

dovolacieho dôvodu. V dovolacom konaní predmetom posudzovania a riešenia môţu byť len

právne otázky (na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený

procesnými prostriedkami – veta druhá ).

Z ustanovenia vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný tak rozsahom

dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Ak

nejde o vady uvedené v , neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené

v dovolaní, ibaţe tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,

je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/

tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci

právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená

a dovolateľka ani vo svojom dovolaní nenamietala, ţe by v konaní k uvedeným vadám došlo.

V danom prípade odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku zaloţil

prípustnosť dovolania v zmysle , keďţe rozhodnutie o danej otázke

povaţoval po právnej stránke za zásadného významu. Moţnosť zaloţiť prípustnosť dovolania

neznamená, ţe by odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania úplne

ľubovoľne, rovnako nesmie ani v tomto rámci viesť k prenášaniu ťaţiska rozhodovania

odvolacieho súdu na súd dovolací. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania vyplýva, ţe

odvolací súd je oprávnený pripustiť dovolanie len so zreteľom na tú konkrétne vymedzenú

právnu otázku zásadného právneho významu, ktorú sám vyriešil. Odvolací súd sa musí pritom

sám vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový postup musí

dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré v rámci rozhodovania

zaujal. Ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania, dovolateľ je oprávnený napadnúť jeho

rozhodnutie len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len

v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. V dovolacom konaní

môţe byť potom predmetom posudzovania len správnosť riešenia nastolenej právnej otázky.

V prejednávanej veci dovolateľ namieta, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak

súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Odvolací súd pripustil dovolanie za účelom vytvorenia procesnej

moţnosti preskúmať správnosť riešenia otázky, „či napriek nedostatku výslovnej právnej

úpravy moţno uloţiť povinnosť Sociálnej poisťovni, aby uhradila zamestnávateľovi ním

nahradenú škodu zamestnancovi aţ do výšky, v akej bol zamestnávateľ povinný na základe

súdneho rozhodnutia nahradiť škodu jeho zamestnancovi“, pričom pri jej zodpovedaní

dovolací súd konštatoval, ţe krajský súd nepochybil a vec posúdil po právnej stránke správne.

Odvolací súd povaţujúc rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, vyriešil

nastolenú právnu otázku tým spôsobom, ţe ţalovaná je povinná uhradiť ţalobcovi sumu,

ktorú na základe právoplatného súdneho rozhodnutia zaplatil poškodenému nad sumu

uvedenú v § 7 ods. 2 vyhlášky, pretoţe tým, ţe ţalovaná dobrovoľne neplnila, čo na základe

zákonného úrazového poistenia plniť mala a za ňu plnil sám ţalobca, došlo k jej

bezdôvodnému obohateniu na úkor ţalobcu v zmysle .

V preskúmavanej veci bolo potrebné ustáliť charakter právnej povinnosti ţalovanej.

Predovšetkým bolo potrebné zodpovedať otázku, či ţalovanej vznikla zákonná povinnosť

hradiť za ţalobcu poškodenému škodu na zdraví, t.j. či ţalovanej vznikla vôbec povinnosť

hradiť túto škodu titulom zákonného úrazového poistenia za ţalobcu, ktorému bola povinnosť

odškodnenia nad sumu podľa § 7 ods. 2 vyhlášky uloţená právoplatným súdnym

rozhodnutím.

Podľa bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo,

čo podľa práva mal plniť sám. Predpokladom vzniku zodpovednosti z bezdôvodného

obohatenia podľa tohto zákonného ustanovenia je na jednej strane existencia právnej

povinnosti (zákonnej alebo zmluvnej) na plnenie u toho, za koho sa plnilo a na druhej strane

neexistencia takejto povinnosti u toho, kto v skutočnosti plnil. Za obohateného treba

povaţovať toho, za koho sa plnilo a nie toho, komu sa plnenie poskytlo.

Z dokazovania vykonaného v danej veci vyplynulo, ţe rozsudkom Okresného

súdu Spišská Nová Ves z 28. februára 2008 sp.zn. v spojení s potvrdzujúcim

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 26. februára 2009 sp.zn. ,

právoplatným 11. apríla 2009, bola ţalobcovi uloţená povinnosť zaplatiť poškodenému

mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia (§ 7 ods. 3 vyhlášky) z titulu

choroby z povolania (zistenej 22. novembra 2001 a prehodnotenej lekárskym posudkom

o sťaţení spoločenského uplatnenia vystaveným 15. marca 2005) nad sumu uvedenú v § 7

ods. 2 vyhlášky. Uvedený skutkový záver medzi účastníkmi sporný nebol. Zo súdneho spisu

vyplýva, ţe spornou nebola ani skutočnosť, ţe medzi účastníkmi existoval zákonný poistný

vzťah v čase zistenia choroby z povolania poškodenému (v roku 2001) i v čase prehodnotenia

jeho choroby z povolania (v roku 2005). Spornou v preskúmavanom prípade bola povinnosť

ţalovanej nahradiť škodu priznanú poškodenému právoplatným súdnym rozhodnutím

nad sumu podľa § 7 ods. 2 vyhlášky a jej povinnosť vôbec poškodenému túto náhradu plniť,

keď k plneniu bol právoplatným súdnym rozhodnutím zaviazaný ţalobca. Ţalovaná odmietala

plnenie nad sumu určenú v § 7 ods. 2 vyhlášky z toho dôvodu, ţe plnenie priznané

poškodenému presahuje rozsah uvedený v § 99 zákona o sociálnom poistení v znení

do 31. júla 2004 a z dôvodu, ţe k plneniu nebola súdnym rozhodnutím zaviazaná ona, ale

ţalobca. Tieto dôvody uvádzala i v dovolaní.

Podľa § 99 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. júla 2004,

poškodený má nárok na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia

podľa osobitného predpisu. Podľa ods. 2 prvej vety tohto ustanovenia, suma náhrady

za bolesť a náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia nemôţe v úhrne byť vyššia ako

suma podľa osobitného predpisu. S účinnosťou od 1. augusta 2006 bol v tomto ustanovení

doplnený odkaz na o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaţenie

spoločenského uplatnenia.

Pokiaľ dovolateľka namieta nesprávne právne posúdenie v prejednávanej veci z toho

dôvodu, ţe nemohla poskytnúť plnenie poškodenému, pretoţe platí limit uvedený v § 99

ods. 2 zákona o sociálnom poistení v spojení s § 7 ods. 2 vyhlášky, Najvyšší súd Slovenskej

republiky uvádza, ţe toto ustanovenie bolo účinné do 31. júla 2004 a lekársky posudok,

ktorým bola poškodenému choroba z povolania prehodnotená, bol vystavený 15. marca 2005,

kedy platilo ustanovenie § 99 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. augusta

2004. Zároveň však dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe i v prípade, ţe by sa

na preskúmavaný prípad vzťahovalo ustanovenie § 99 v znení účinnom do 31. júla 2004,

podľa ktorého suma náhrady za bolesť a náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia

nemôţe byť v úhrne vyššia, ako suma podľa osobitného predpisu, bolo by treba mať za to, ţe

touto sumou je suma určená v ustanovení § 7 vyhlášky, stanovujúcom výšku odškodnenia.

Výšku odškodnenia za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia presahujúcu sumu

podľa § 7 ods. 2 vyhlášky je oprávnený zvýšiť v prípadoch osobitného zreteľa v súlade

s ustanovením § 7 ods. 3 vyhlášky len súd. Keďţe suma takto určená je sumou podľa

osobitného predpisu, bola by ţalovaná povinná uhradiť poškodenému i podľa ustanovenia

§ 99 účinného do 31. júla 2004 súdom mimoriadne zvýšenú náhradu sťaţenia spoločenského

uplatnenia. K vypusteniu odseku 2 § 99 zákona o sociálnom poistení došlo na základe

čl. I bodu 15 z toho dôvodu, ţe podrobnú úpravu nároku na náhradu

za bolesť a na náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia ponecháva zákon o sociálnom

poistení na osobitný predpis. Osobitným predpisom, podľa ktorého má v zmysle § 99

účinného od 1. augusta 2004 poškodený nárok na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaţenie

spoločenského uplatnenia, je o náhrade za bolesť a o náhrade

za sťaţenie spoločenského uplatnenia (ďalej len „“). Do 1. augusta

2004 (do účinnosti ) bola týmto osobitným predpisom vyhláška.

Avšak podľa vyhlášky bolo potrebné postupovať aj v preskúmavanom prípade, pretoţe podľa

sa na sťaţenie spoločenského uplatnenia z choroby z povolania,

ktorá bola zistená pred 1. augustom 2004 (v preskúmavanom prípade bola choroba

z povolania zistená v roku 2001) vzťahujú doterajšie predpisy. Týmto doterajším predpisom

je vyhláška, podľa ktorej aj v preskúmavanom prípade súd priznal poškodenému mimoriadne

zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia nad sumu uvedenú v § 7 ods. 2 vyhlášky.

Podľa § 7 ods. 1 vyhlášky, výška odškodnenia za bolesť a za sťaţenie spoločenského

uplatnenia sa určuje sumou 60,- Sk za jeden bod.

Podľa § 7 ods. 2 vyhlášky, celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaţenie

spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000,-

Sk; z toho za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000,- Sk.

Podľa § 7 ods. 3 vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa môţe súd

odškodnenie za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad

sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.

Z uvedených ustanovení § 7 vyhlášky ako osobitného predpisu nepochybne vyplýva,

ţe stanovuje sumy odškodnenia náhrady škody na zdraví titulom sťaţenia spoločenského

uplatnenia a to jednak maximálne sumy odškodnenia (§ 7 ods. 1 a 2) a jednak zvýšené sumy

nad rámec týchto maximálnych súd v prípadoch hodných osobitného zreteľa, o ktorom

primeranom zvýšení odškodnenia môţe rozhodnúť len súd a na ktoré má potom poškodený

nárok na základe právoplatného súdneho rozhodnutia (na základe ktorého súčasne vzniká

povinnosť náhradu poškodenému zaplatiť), ktoré rozhodnutie má konštitutívne účinky,

pretoţe povinnosť zaplatiť náhradu zodpovedajúcu ďalšiemu zvýšeniu odškodnenia

za sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky vzniká aţ na základe súdneho

rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, márnym uplynutím ktorej dochádza

k omeškaniu s plnením.

Náhrada za sťaţenie spoločenského uplatnenia je v zmysle zákona o sociálnom

poistení úrazovou dávkou (§ 13 ods. 3 písm. h/ zákona o sociálnom poistení), ktorá sa

poskytuje za podmienok ustanovených zákonom o sociálnom poistení z úrazového poistenia

zamestnávateľa (§ 16 zákona o sociálnom poistení). Nárok na úrazové dávky z úrazového

poistenia zamestnávateľa má jeho zamestnanec po splnení podmienok ustanovených zákonom

o sociálnom poistení (§ 17 zákona o sociálnom poistení). Poškodeným na účely poskytovania

úrazových dávok je aj ten zamestnanec, u ktorého sa zistila choroba z povolania (§ 83 zákona

o sociálnom poistení) a v zmysle § 99 zákona o sociálnom poistení má poškodený nárok

na náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa osobitného predpisu.

Na základe vyššie uvedeného tak mal v preskúmavanom prípade poškodený v spojení

s právoplatným súdnym rozhodnutím nárok na poskytnutie úrazovej dávky ţalovanou, ktorý

nárok bola ţalovaná povinná uspokojiť na základe zákonného úrazového poistenia v spojení

s právoplatným súdnym rozhodnutím.

Pokiaľ ţalovaná neposkytla poškodenému úrazovú dávku priznanú mu právoplatným

súdnym rozhodnutím za ţalobcu a následne odmietla ţalobcovi ním poskytnuté plnenie

poškodenému uhradiť aj z toho dôvodu, ţe na plnenie bol súdnym rozhodnutím zaviazaný

ţalobca a nie ţalovaná, k uvedenému dovolací súd uvádza nasledovné.

Vzťah zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri chorobe z povolania je

vzťahom pracovnoprávnym v zmysle , ktorá zodpovednosť v konaní sporná

nebola (bola daná právoplatným súdnym rozhodnutím). Z tohto zodpovednostného vzťahu

vyplýva zodpovednosť zamestnávateľa za škodu, ktorá jeho zamestnancovi vznikla. Pre tieto

prípady zodpovednosti zamestnávateľa za škodu, ktorú spôsobí svojmu zamestnancovi

chorobou z povolania (i pracovným úrazom), bolo zo zákona zriadené úrazové poistenie

(predtým poistenie zodpovednosti za škodu), ktorého podstatou a účelom je namiesto

zamestnávateľa (zo zákonného úrazového poistenia) poskytnúť dávku poškodenému, na ktorú

má nárok. V preskúmavanom prípade nebolo sporné, ţe v čase vzniku choroby z povolania

i v čase prehodnotenia choroby z povolania, bol ţalobca zo zákona pre tento prípad úrazovo

poistený.

Na základe vyššie uvedeného, keď poškodený má nárok na náhradu sťaţenia

spoločenského uplatnenia podľa § 99 zákona o sociálnom poistení podľa osobitného predpisu

v spojení s právoplatným rozhodnutím vydaným súdom podľa § 7 ods. 3 vyhlášky nad sumu

uvedenú v § 7 ods. 2 vyhlášky a ţalovaná poškodenému neplnila z titulu úrazového poistenia

zamestnávateľa, ale plnil ţalobca, má podľa ţalobca právo

na vydanie bezdôvodného obohatenia.

K bezdôvodnému obohateniu ţalovanej na úkor ţalobcu totiţ došlo tým, ţe to, čo

bola ţalovaná povinná plniť na základe zákonnej právnej povinnosti, plnil sám ţalobca.

Nedošlo tak k zmenšeniu jej majetku, ako by tomu bolo v prípade, pokiaľ by poškodenému

plnila sama. Obohatenie je preto povinná ţalobcovi vydať. Neobstojí námietka ţalovanej, ţe

súdnym rozhodnutím bol zaviazaný ţalobca. Súd správne zaviazal ţalobcu ako bývalého

zamestnávateľa, ktorý v zmysle pracovnoprávnych predpisov zamestnancovi za škodu

spôsobenú chorobou z povolania zodpovedá. Avšak z titulu úrazového poistenia ţalobcu bola

ţalovaná povinná poškodenému dávku vyplatiť. Je potrebné poznamenať, ţe ţalovaná

v pôvodnom konaní o zvýšení odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia vystupovala

ako vedľajší účastník a mohla voči rozhodnutiu, ak s ním nesúhlasila, podať mimoriadny

opravný prostriedok. Na základe uvedeného, keď v preskúmavanom prípade ţalovaná

poškodenému neplnila, ale plnil sám ţalobca, plnil namiesto ţalovanej.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţňuje s právnym záverom odvolacieho súdu,

ţe v preskúmavanom prípade je potrebné aplikovať všeobecné ustanovenie § 454

o bezdôvodnom obohatení, keďţe , Zákonník

práce, ani zákon o sociálnom poistení nemá osobitné ustanovenia, ktoré by upravovali prípad,

keď zamestnávateľ, zodpovedný za škodu svojmu zamestnancovi plní za poisťovňu, ktorá je

sama povinná plniť z dôvodu zákonného úrazového poistenia.

So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolateľka napadla dovolaním

vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené

v a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie ako

nedôvodné zamietol ( ).

Dovolací súd nepriznal v dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s , ), pretoţe mu ţiadne trovy nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. marca 2011

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová