Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
56a/362105.7f61be.pdf
PDF · 138.64 KB
No categories available
4Cdo/131/2010
Najvyšší súd 4 Cdo 131/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Edity Bakošovej a JUDr. Ľubora Šeba, v právnej veci
ţalobcu R., proti ţalovanej S., o zaplatenie 21.599,22 Eur s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 12 C 106/2009, v konaní o dovolaní ţalovanej
proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. marca 2010 sp. zn. 15 Co 21/2010
takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 9. októbra 2009 č.k. 12 C 106/2009-43
uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 21.599,22 Eur s 8,5% úrokom z omeškania
z dlţnej sumy od 8. mája 2009 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 2.538,18 Eur
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, ţe
právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová Ves z 28. februára 2008 č.k.
5 C 96/2005 bola ţalobcovi uloţená povinnosť podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. zaplatiť
jeho bývalému zamestnancovi titulom mimoriadneho sťaţenia spoločenského uplatnenia
sumu 23.899,62 Eur a náhradu trov konania 3.122,68 Eur, z ktorej sumy ţalovaná ţalobcovi
s poukazom na ustanovenie § 99 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. nahradila len 2.300,40 Eur.
V konaní nebolo sporné, ţe ţalobca svojmu zamestnancovi v zmysle rozhodnutia súdu
v celom rozsahu plnil, spornou v konaní zostala výška, ktorú je ţalovaná povinná ţalobcovi
refundovať. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 16 zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), podľa ktorého
povinne úrazovo poistený je zamestnávateľ a nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia
zamestnávateľa má jeho zamestnanec, ktorému je poisťovňa povinná plniť v rozsahu
zodpovednosti zamestnávateľa za škodu. Uviedol, ţe vzťah medzi poisťovňou
a zamestnancom je tzv. náhradovým vzťahom nadväzujúcim na primárny vzťah, ktorým je
zodpovednostný vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom, vyplývajúci z ustanovenia
§ 195 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z.z. (ďalej len „Zákonník práce“), v zmysle ktorého
zamestnávateľ zodpovedá svojmu zamestnancovi za škodu spôsobenú chorobou z povolania.
Preto, keď ţalobca zamestnancovi zodpovedal za škodu spôsobenú mu chorobou z povolania
a na základe súdneho rozhodnutia i nad sumu uvedenú v § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb.,
po tom, čo ţalovaná neplnila a plnil sám ţalobca, vzniklo mu právo na vrátenie tejto sumy
z dôvodu bezdôvodného obohatenia ţalovanej na jeho úkor podľa § 454 Občianskeho
zákonníka.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovanej rozsudkom zo 17. marca 2010
sp.zn. 15 Co 21/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, ţalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal a proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie. Uviedol, ţe
ţalobca ako zamestnávateľ zodpovedá v zmysle Zákonníka práce za škodu spôsobenú
chorobou z povolania svojmu zamestnancovi, pre ktorý prípad bol zo zákona úrazovo
poistený a toto poistenie vykonáva ţalovaná. Poukázal na ustanovenia § 44a ods. 2, § 44b
ods. 1 a 2 zákona č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni v znení do 1. januára 2004 (ďalej len
„zákon o Sociálnej poisťovni“), podľa ktorého zamestnávateľ má právo, aby v prípade
poistnej udalosti Sociálna poisťovňa zaň hradila preukázané nároky na náhradu škody
na zdraví spôsobenej pracovným úrazom, ku ktorému došlo počas trvania poistenia
zodpovednosti za škodu a chorobou z povolania, ktorá bola prvý raz preukázaná počas
poistenia zodpovednosti za škodu a pokiaľ zamestnávateľ uhradil zamestnancovi takúto
škodu, má právo, aby Sociálna poisťovňa uhradila ním nahradenú škodu, a to aţ do výšky,
v akej bol povinný nahradiť škodu tomuto zamestnancovi. Keď bol ţalobca zaviazaný zaplatiť
poškodenému náhradu škody za sťaţenie spoločenského uplatnenia právoplatným súdnym
rozhodnutím, bola ţalovaná na základe poistného vzťahu povinná za ţalobcu poškodenému
plniť. Keďţe ţalovaná dobrovoľne neplnila a plnil sám ţalobca, plnil za ţalovanú. Stotoţnil
sa so záverom súdu prvého stupňa, ţe na strane ţalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie
na úkor ţalobcu v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka, keď za súčasnej právnej úpravy niet
iného výslovného ustanovenia v zákone o sociálnom poistení o povinnosti poisťovne plniť
zamestnávateľovi v prípade, ţe sám plní svojmu zamestnancovi to, čo má plniť ţalovaná
z dôvodu zákonného poistenia. Vyslovenie prípustnosti dovolania vo výroku rozsudku
odôvodnil ustanovením § 238 ods. 3 O.s.p. a tým, ţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu, či napriek nedostatku výslovnej právnej úpravy moţno uloţiť povinnosť
Sociálnej poisťovni, aby uhradila zamestnávateľovi ním nahradenú škodu zamestnancovi aţ
do výšky, v akej bol zamestnávateľ povinný na základe súdneho rozhodnutia nahradiť škodu
jeho zamestnancovi.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná. Navrhla napadnutý
rozsudok zmeniť a ţalobu zamietnuť, keď dôvodnosť dovolania vyvodila z ustanovenia § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j., ţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Nesúhlasila, ţe titulom zákonného poistenia bola povinná za ţalobcu uhradiť
súdom priznané mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia nad sumu podľa § 7
ods. 2 vyhlášky. Podľa § 99 ods. 2 zákona o sociálnom poistení v znení do 31. júla 2004
nemôţe priznať náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia vo vyššej sume ako uvedenej
v § 7 ods. 2 vyhlášky, ani uhradiť náhradu zvýšenú rozhodnutím súdu podľa § 7 ods. 3
vyhlášky nad túto sumu. Poukázala na právnu úpravu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu
pri chorobách z povolania do 31. decembra 2003, aj od 1. januára 2004, pričom
do 31. decembra 2003 bol zamestnávateľ sám povinný plniť k rukám poškodeného.
Od 1. apríla 2002, kedy ţalovaná ako univerzálny sukcesor vstúpila do práv a povinností
pôvodného vykonávateľa poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom
úraze a chorobe z povolania podľa § 3 zákona o Sociálnej poisťovni, aţ do jeho zrušenia
31. decembra 2003, vykonávala poistenie zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona a podľa
Zákonníka práce a zabezpečovala výplatu náhrady škody na zdraví za poistených
zamestnávateľov podľa § 44a a nasl. zákona o Sociálnej poisťovni. Zamestnávateľ mal právo,
aby pri vzniku poistnej udalosti Sociálna poisťovňa za neho hradila preukázané nároky
na náhradu škody na zdraví spôsobenej chorobou z povolania, ktorá bola prvý raz zistená
počas poistenia zodpovednosti za škodu. Náhradu škody ţalovaná vyplácala podľa dispozície
poisteného zamestnávateľa podľa § 44b zákona o Sociálnej poisťovni buď priamo k rukám
poškodeného alebo formou refundácie zamestnávateľovi, ktorý uţ poškodeného odškodnil.
Avšak s účinnosťou od 1. januára 2004 je ţalovaná ako verejnoprávna inštitúcia
vykonávateľom sociálneho poistenia a v rámci neho úrazového poistenia a rozhoduje
o nárokoch na dávky úrazového poistenia, pričom podľa § 259 zákona o sociálnom poistení
o nárokoch na náhradu škody, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004 a o ktorých nebolo
do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, sa rozhoduje podľa predpisov účinných
do 31. decembra 2003. Poukázala na to, ţe v preskúmavanom prípade nárok na náhradu
za sťaţenie spoločenského uplatnenia vznikol poškodenému v roku 2005 na základe
lekárskeho posudku, a preto sa nemôţe posudzovať podľa predpisov účinných
do 31. decembra 2003. Preto keď postupovala podľa predpisov účinných od 1. januára 2004,
postupovala správne, a nemoţno jej uloţiť povinnosť zaplatiť poškodenému náhradu škody,
ani povinnosť nahradiť zamestnávateľovi ním zaplatenú sumu. Podľa jej názoru neexistuje
právna norma, na základe ktorej by bolo moţné odvodiť právny vzťah medzi ţalobcom
a ţalovanou, a pre nedostatok právnej úpravy jej nemoţno uloţiť, aby uhradila ţalobcovi ním
nahradenú škodu. S poukazom na ustanovenie § 243 O.s.p. poţiadala o odloţenie
vykonateľnosti napadnutého rozsudku.
Ţalobca sa k dovolaniu ţalovanej nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie
vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je riadne zastúpená
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 3 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p.
a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Ak sa prípustnosť dovolania opiera o výrok rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 238 ods. 3
O.s.p.), môţe dovolací súd, okrem vád naplňujúcich znaky dovolacích dôvodov podľa § 241
ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p., skúmať rozsudok odvolacieho súdu len z hľadiska, či spočíva
na správnom právnom posúdení veci. Rozhodnutím odvolacieho súdu o pripustení dovolania
proti svojmu potvrdzujúcemu výroku je preto vymedzený i dovolací dôvod. Dovolanie
nemoţno odôvodniť inak, neţ s poukazom na dôvod uvedený v § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.,
a to len vo vzťahu k tej právnej otázke, na riešenie ktorej odvolací súd pripustil dovolanie.
Dovolací súd sa potom obmedzuje len na tie dôvody, ktoré spadajú do rámca prípustného
dovolacieho dôvodu. V dovolacom konaní predmetom posudzovania a riešenia môţu byť len
právne otázky (na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený
procesnými prostriedkami – § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný tak rozsahom
dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Ak
nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, ibaţe tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená
a dovolateľka ani vo svojom dovolaní nenamietala, ţe by v konaní k uvedeným vadám došlo.
V danom prípade odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku zaloţil
prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p., keďţe rozhodnutie o danej otázke
povaţoval po právnej stránke za zásadného významu. Moţnosť zaloţiť prípustnosť dovolania
neznamená, ţe by odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania úplne
ľubovoľne, rovnako nesmie ani v tomto rámci viesť k prenášaniu ťaţiska rozhodovania
odvolacieho súdu na súd dovolací. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania vyplýva, ţe
odvolací súd je oprávnený pripustiť dovolanie len so zreteľom na tú konkrétne vymedzenú
právnu otázku zásadného právneho významu, ktorú sám vyriešil. Odvolací súd sa musí pritom
sám vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový postup musí
dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré v rámci rozhodovania
zaujal. Ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania, dovolateľ je oprávnený napadnúť jeho
rozhodnutie len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len
v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. V dovolacom konaní
môţe byť potom predmetom posudzovania len správnosť riešenia nastolenej právnej otázky.
V prejednávanej veci dovolateľ namieta, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak
súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Odvolací súd pripustil dovolanie za účelom vytvorenia procesnej
moţnosti preskúmať správnosť riešenia otázky, „či napriek nedostatku výslovnej právnej
úpravy moţno uloţiť povinnosť Sociálnej poisťovni, aby uhradila zamestnávateľovi ním
nahradenú škodu zamestnancovi aţ do výšky, v akej bol zamestnávateľ povinný na základe
súdneho rozhodnutia nahradiť škodu jeho zamestnancovi“, pričom pri jej zodpovedaní
dovolací súd konštatoval, ţe krajský súd nepochybil a vec posúdil po právnej stránke správne.
Odvolací súd povaţujúc rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne, vyriešil
nastolenú právnu otázku tým spôsobom, ţe ţalovaná je povinná uhradiť ţalobcovi sumu,
ktorú na základe právoplatného súdneho rozhodnutia zaplatil poškodenému nad sumu
uvedenú v § 7 ods. 2 vyhlášky, pretoţe tým, ţe ţalovaná dobrovoľne neplnila, čo na základe
zákonného úrazového poistenia plniť mala a za ňu plnil sám ţalobca, došlo k jej
bezdôvodnému obohateniu na úkor ţalobcu v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka.
V preskúmavanej veci bolo potrebné ustáliť charakter právnej povinnosti ţalovanej.
Predovšetkým bolo potrebné zodpovedať otázku, či ţalovanej vznikla zákonná povinnosť
hradiť za ţalobcu poškodenému škodu na zdraví, t.j. či ţalovanej vznikla vôbec povinnosť
hradiť túto škodu titulom zákonného úrazového poistenia za ţalobcu, ktorému bola povinnosť
odškodnenia nad sumu podľa § 7 ods. 2 vyhlášky uloţená právoplatným súdnym
rozhodnutím.
Podľa § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo,
čo podľa práva mal plniť sám. Predpokladom vzniku zodpovednosti z bezdôvodného
obohatenia podľa tohto zákonného ustanovenia je na jednej strane existencia právnej
povinnosti (zákonnej alebo zmluvnej) na plnenie u toho, za koho sa plnilo a na druhej strane
neexistencia takejto povinnosti u toho, kto v skutočnosti plnil. Za obohateného treba
povaţovať toho, za koho sa plnilo a nie toho, komu sa plnenie poskytlo.
Z dokazovania vykonaného v danej veci vyplynulo, ţe rozsudkom Okresného
súdu Spišská Nová Ves z 28. februára 2008 sp.zn. 5 C 96/2005 v spojení s potvrdzujúcim
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 26. februára 2009 sp.zn. 2 Co 145/2008,
právoplatným 11. apríla 2009, bola ţalobcovi uloţená povinnosť zaplatiť poškodenému
mimoriadne zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia (§ 7 ods. 3 vyhlášky) z titulu
choroby z povolania (zistenej 22. novembra 2001 a prehodnotenej lekárskym posudkom
o sťaţení spoločenského uplatnenia vystaveným 15. marca 2005) nad sumu uvedenú v § 7
ods. 2 vyhlášky. Uvedený skutkový záver medzi účastníkmi sporný nebol. Zo súdneho spisu
vyplýva, ţe spornou nebola ani skutočnosť, ţe medzi účastníkmi existoval zákonný poistný
vzťah v čase zistenia choroby z povolania poškodenému (v roku 2001) i v čase prehodnotenia
jeho choroby z povolania (v roku 2005). Spornou v preskúmavanom prípade bola povinnosť
ţalovanej nahradiť škodu priznanú poškodenému právoplatným súdnym rozhodnutím
nad sumu podľa § 7 ods. 2 vyhlášky a jej povinnosť vôbec poškodenému túto náhradu plniť,
keď k plneniu bol právoplatným súdnym rozhodnutím zaviazaný ţalobca. Ţalovaná odmietala
plnenie nad sumu určenú v § 7 ods. 2 vyhlášky z toho dôvodu, ţe plnenie priznané
poškodenému presahuje rozsah uvedený v § 99 zákona o sociálnom poistení v znení
do 31. júla 2004 a z dôvodu, ţe k plneniu nebola súdnym rozhodnutím zaviazaná ona, ale
ţalobca. Tieto dôvody uvádzala i v dovolaní.
Podľa § 99 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. júla 2004,
poškodený má nárok na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia
podľa osobitného predpisu. Podľa ods. 2 prvej vety tohto ustanovenia, suma náhrady
za bolesť a náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia nemôţe v úhrne byť vyššia ako
suma podľa osobitného predpisu. S účinnosťou od 1. augusta 2006 bol v tomto ustanovení
doplnený odkaz na zákon č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaţenie
spoločenského uplatnenia.
Pokiaľ dovolateľka namieta nesprávne právne posúdenie v prejednávanej veci z toho
dôvodu, ţe nemohla poskytnúť plnenie poškodenému, pretoţe platí limit uvedený v § 99
ods. 2 zákona o sociálnom poistení v spojení s § 7 ods. 2 vyhlášky, Najvyšší súd Slovenskej
republiky uvádza, ţe toto ustanovenie bolo účinné do 31. júla 2004 a lekársky posudok,
ktorým bola poškodenému choroba z povolania prehodnotená, bol vystavený 15. marca 2005,
kedy platilo ustanovenie § 99 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. augusta
2004. Zároveň však dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe i v prípade, ţe by sa
na preskúmavaný prípad vzťahovalo ustanovenie § 99 v znení účinnom do 31. júla 2004,
podľa ktorého suma náhrady za bolesť a náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia
nemôţe byť v úhrne vyššia, ako suma podľa osobitného predpisu, bolo by treba mať za to, ţe
touto sumou je suma určená v ustanovení § 7 vyhlášky, stanovujúcom výšku odškodnenia.
Výšku odškodnenia za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia presahujúcu sumu
podľa § 7 ods. 2 vyhlášky je oprávnený zvýšiť v prípadoch osobitného zreteľa v súlade
s ustanovením § 7 ods. 3 vyhlášky len súd. Keďţe suma takto určená je sumou podľa
osobitného predpisu, bola by ţalovaná povinná uhradiť poškodenému i podľa ustanovenia
§ 99 účinného do 31. júla 2004 súdom mimoriadne zvýšenú náhradu sťaţenia spoločenského
uplatnenia. K vypusteniu odseku 2 § 99 zákona o sociálnom poistení došlo na základe
čl. I bodu 15 zákona č. 439/2004 Z.z. z toho dôvodu, ţe podrobnú úpravu nároku na náhradu
za bolesť a na náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia ponecháva zákon o sociálnom
poistení na osobitný predpis. Osobitným predpisom, podľa ktorého má v zmysle § 99
účinného od 1. augusta 2004 poškodený nárok na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaţenie
spoločenského uplatnenia, je zákon č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade
za sťaţenie spoločenského uplatnenia (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z.z.“). Do 1. augusta
2004 (do účinnosti zákona č. 437/2004 Z.z.) bola týmto osobitným predpisom vyhláška.
Avšak podľa vyhlášky bolo potrebné postupovať aj v preskúmavanom prípade, pretoţe podľa
§ 11 zákona č. 437/2004 Z.z. sa na sťaţenie spoločenského uplatnenia z choroby z povolania,
ktorá bola zistená pred 1. augustom 2004 (v preskúmavanom prípade bola choroba
z povolania zistená v roku 2001) vzťahujú doterajšie predpisy. Týmto doterajším predpisom
je vyhláška, podľa ktorej aj v preskúmavanom prípade súd priznal poškodenému mimoriadne
zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia nad sumu uvedenú v § 7 ods. 2 vyhlášky.
Podľa § 7 ods. 1 vyhlášky, výška odškodnenia za bolesť a za sťaţenie spoločenského
uplatnenia sa určuje sumou 60,- Sk za jeden bod.
Podľa § 7 ods. 2 vyhlášky, celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaţenie
spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000,-
Sk; z toho za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000,- Sk.
Podľa § 7 ods. 3 vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa môţe súd
odškodnenie za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad
sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.
Z uvedených ustanovení § 7 vyhlášky ako osobitného predpisu nepochybne vyplýva,
ţe stanovuje sumy odškodnenia náhrady škody na zdraví titulom sťaţenia spoločenského
uplatnenia a to jednak maximálne sumy odškodnenia (§ 7 ods. 1 a 2) a jednak zvýšené sumy
nad rámec týchto maximálnych súd v prípadoch hodných osobitného zreteľa, o ktorom
primeranom zvýšení odškodnenia môţe rozhodnúť len súd a na ktoré má potom poškodený
nárok na základe právoplatného súdneho rozhodnutia (na základe ktorého súčasne vzniká
povinnosť náhradu poškodenému zaplatiť), ktoré rozhodnutie má konštitutívne účinky,
pretoţe povinnosť zaplatiť náhradu zodpovedajúcu ďalšiemu zvýšeniu odškodnenia
za sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky vzniká aţ na základe súdneho
rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, márnym uplynutím ktorej dochádza
k omeškaniu s plnením.
Náhrada za sťaţenie spoločenského uplatnenia je v zmysle zákona o sociálnom
poistení úrazovou dávkou (§ 13 ods. 3 písm. h/ zákona o sociálnom poistení), ktorá sa
poskytuje za podmienok ustanovených zákonom o sociálnom poistení z úrazového poistenia
zamestnávateľa (§ 16 zákona o sociálnom poistení). Nárok na úrazové dávky z úrazového
poistenia zamestnávateľa má jeho zamestnanec po splnení podmienok ustanovených zákonom
o sociálnom poistení (§ 17 zákona o sociálnom poistení). Poškodeným na účely poskytovania
úrazových dávok je aj ten zamestnanec, u ktorého sa zistila choroba z povolania (§ 83 zákona
o sociálnom poistení) a v zmysle § 99 zákona o sociálnom poistení má poškodený nárok
na náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa osobitného predpisu.
Na základe vyššie uvedeného tak mal v preskúmavanom prípade poškodený v spojení
s právoplatným súdnym rozhodnutím nárok na poskytnutie úrazovej dávky ţalovanou, ktorý
nárok bola ţalovaná povinná uspokojiť na základe zákonného úrazového poistenia v spojení
s právoplatným súdnym rozhodnutím.
Pokiaľ ţalovaná neposkytla poškodenému úrazovú dávku priznanú mu právoplatným
súdnym rozhodnutím za ţalobcu a následne odmietla ţalobcovi ním poskytnuté plnenie
poškodenému uhradiť aj z toho dôvodu, ţe na plnenie bol súdnym rozhodnutím zaviazaný
ţalobca a nie ţalovaná, k uvedenému dovolací súd uvádza nasledovné.
Vzťah zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri chorobe z povolania je
vzťahom pracovnoprávnym v zmysle Zákonníka práce, ktorá zodpovednosť v konaní sporná
nebola (bola daná právoplatným súdnym rozhodnutím). Z tohto zodpovednostného vzťahu
vyplýva zodpovednosť zamestnávateľa za škodu, ktorá jeho zamestnancovi vznikla. Pre tieto
prípady zodpovednosti zamestnávateľa za škodu, ktorú spôsobí svojmu zamestnancovi
chorobou z povolania (i pracovným úrazom), bolo zo zákona zriadené úrazové poistenie
(predtým poistenie zodpovednosti za škodu), ktorého podstatou a účelom je namiesto
zamestnávateľa (zo zákonného úrazového poistenia) poskytnúť dávku poškodenému, na ktorú
má nárok. V preskúmavanom prípade nebolo sporné, ţe v čase vzniku choroby z povolania
i v čase prehodnotenia choroby z povolania, bol ţalobca zo zákona pre tento prípad úrazovo
poistený.
Na základe vyššie uvedeného, keď poškodený má nárok na náhradu sťaţenia
spoločenského uplatnenia podľa § 99 zákona o sociálnom poistení podľa osobitného predpisu
v spojení s právoplatným rozhodnutím vydaným súdom podľa § 7 ods. 3 vyhlášky nad sumu
uvedenú v § 7 ods. 2 vyhlášky a ţalovaná poškodenému neplnila z titulu úrazového poistenia
zamestnávateľa, ale plnil ţalobca, má podľa § 454 Občianskeho zákonníka ţalobca právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia.
K bezdôvodnému obohateniu ţalovanej na úkor ţalobcu totiţ došlo tým, ţe to, čo
bola ţalovaná povinná plniť na základe zákonnej právnej povinnosti, plnil sám ţalobca.
Nedošlo tak k zmenšeniu jej majetku, ako by tomu bolo v prípade, pokiaľ by poškodenému
plnila sama. Obohatenie je preto povinná ţalobcovi vydať. Neobstojí námietka ţalovanej, ţe
súdnym rozhodnutím bol zaviazaný ţalobca. Súd správne zaviazal ţalobcu ako bývalého
zamestnávateľa, ktorý v zmysle pracovnoprávnych predpisov zamestnancovi za škodu
spôsobenú chorobou z povolania zodpovedá. Avšak z titulu úrazového poistenia ţalobcu bola
ţalovaná povinná poškodenému dávku vyplatiť. Je potrebné poznamenať, ţe ţalovaná
v pôvodnom konaní o zvýšení odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia vystupovala
ako vedľajší účastník a mohla voči rozhodnutiu, ak s ním nesúhlasila, podať mimoriadny
opravný prostriedok. Na základe uvedeného, keď v preskúmavanom prípade ţalovaná
poškodenému neplnila, ale plnil sám ţalobca, plnil namiesto ţalovanej.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţňuje s právnym záverom odvolacieho súdu,
ţe v preskúmavanom prípade je potrebné aplikovať všeobecné ustanovenie § 454
Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, keďţe Občiansky zákonník, Zákonník
práce, ani zákon o sociálnom poistení nemá osobitné ustanovenia, ktoré by upravovali prípad,
keď zamestnávateľ, zodpovedný za škodu svojmu zamestnancovi plní za poisťovňu, ktorá je
sama povinná plniť z dôvodu zákonného úrazového poistenia.
So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolateľka napadla dovolaním
vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené
v § 237 O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie ako
nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd nepriznal v dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.), pretoţe mu ţiadne trovy nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. marca 2011
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová