Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e59/362088.a5416e.pdf
PDF · 155.26 KB
No categories available
3MObdo/1/2010
Najvyšší súd 3 MObdo 1/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcu: RNDr. T. M., nar. 30. 04.
1935, A., zastúpeného Mgr. P. K., advokátom a konateľom, AK – H., K. & P., s. r. o., V.,
proti žalovanému: V., a. s., IČO: X., M., krajská pobočka Bratislava, R., o zaplatenie 1 146
527,23 Sk s príslušenstvom, o dovolaní Generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo 07. decembra 2007, č. k. 39C 202/2007-68 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 24. februára 2009, č. k. 2Cob 41/2008-
100, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Bratislava V
zo 07. decembra 2007, č. k. 39C 202/2007-68 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 24. februára 2009, č. k. 2Cob 41/2008-100 v napadnutej časti z r u š u j e a vec v r a c i a
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V rozsudkom č.k. 39C 202/2007-68 zo dňa 07. decembra 2007
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 314 742,57 Sk a vo zvyšku návrh zamietol.
Žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že návrhom, ktorý bol súdu doručený
02. 04. 2007, si žalobca uplatnil zaplatenie sumy 1 446 527,23 Sk z dôvodu oneskoreného
zaplatenia faktúr za lieky a zdravotnícke pomôcky zo strany právneho predchodcu žalovaného
s vyčíslením sankcie 0,1 % z omeškania za každý deň omeškania so zaplatením jednotlivých
faktúr podľa zákona č. 273/1994 Z. z. Po vykonanom dokazovaní, keď ustálil, že žalobcovi
prislúcha v zmysle ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení neskorších prepisov
poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z oneskorene uhradených faktúr, ktoré presne
v rozsudku špecifikoval, za obdobie nepresahujúce 3 roky spätne od podania návrhu na súd
vzhľadom na to, vyslovil, že účastníci nemali medzi sebou uzavretú zmluvu. Uviedol,
že ide o občiansko-právny vzťah, preto vo zvyšku z dôvodu premlčania nároku návrh
zamietol.
Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej bol návrh zamietnutý podal odvolanie žalobca,
v ktorom sa domáhal zmeny rozsudku súdu prvého stupňa a priznania zvyšnej časti nároku
žalobcu pozostávajúceho zo sumy 1 131 784,66 Sk.
V odvolaní poukázal na skutočnosť, že súd prvého stupňa posúdil právny vzťah medzi
účastníkmi ako občiansko-právny s poukazom na prechodné a záverečné ustanovenia
zák. č. 581/2004 Z. z. s tým, že ani ust. § 81 predmetného zákona, neurčuje povahu vzťahov
medzi účastníkmi a nevylučuje aplikáciu ust. § 261 ods. 2 Obchod. Zák. Je toho názoru,
že vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa má posúdiť ako obchodno-právny na základe
aplikácie ust. § 261 ods. 2 Obchod. zák., keďže išlo o vzťah medzi podnikateľom
a verejnoprávnou inštitúciou pri zabezpečovaní verejných služieb. Navrhol preto zmeniť
rozsudok prvého stupňa tak, aby žalovaný bol povinný uhradiť zvyšnú časť nároku žalobcu
vo výške 1 131 784,66 Sk.
Žalovaný navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny. Poukázal
na to, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je založený na dosiahnutie zisku, ale jeho
predmetom je verejnoprávna činnosť. S takýmto názorom sa stotožnil aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 87/2003, ktorý uznal vzťah medzi zdravotníckym
zariadením a V. ako vzťah občiansko-právny.
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 07. 12. 2007
č. k. 39 C 202/07-68 v napadnutej časti potvrdil a žalovanému trovy odvolacieho konania
nepriznal.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že medzi účastníkmi je nesporné, že nemali
uzavretú zmluvu, ktorá by odkazovala na režim Obchodného zákonníka, v zmysle ust. § 261
ods. 2. V čase vzniku nároku žalobcu v roku 2003, kedy došlo zo strany žalovaného
k omeškaniu so zaplatením jednotlivých faktúr, ani jeden z účastníkov nebol podnikateľom
v zmysle vymedzenom v ust. § 2 Obchod. zák. Odvolací sú sa stotožnil s právnym posúdením
právneho vzťahu medzi účastníkmi tak, ako konštatoval súd prvého stupňa, a to že sa jedná
o občiansko-právny vzťah a teda aj podľa tohto zákona plynie premlčacia lehota,
ktorá je v danom prípade 3-ročná.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal proti rozsudkom na základe podnetu
žalobcu mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 a § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. a navrhol
napadnuté rozsudky zrušiť, a vec vrátiť Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie
( § 243b ods. 3 O. s. p. ).
Z odôvodnenia dovolania vyplýva, že žalobca podal podnet Generálnej prokuratúre
Slovenskej republiky na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia súdov. Napádanými
rozsudkami bol podľa názoru dovolateľa porušený zákon, nakoľko súd vec nesprávne právne
posúdil.
Poukázal na znenie § 1, § 2, § 3 O. s. p.
Ďalej poukázal na znenie § 28 ods. 1 a 2 zákona č. 273/1994 o zdravotnom
poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní
zriaďuje sa Všeobecná zdravotná poisťovňa ( ďalej len "všeobecná poisťovňa" )
ako verejnoprávna inštitúcia na vykonávanie zdravotného poistenia. Všeobecná poisťovňa
je právnická osoba.
Podľa § 37 citovaného zákona, poisťovňa najmä
a) vykonáva zdravotné poistenie,
b) vymáha poistné, prirážky k poistnému, poplatky z omeškania, pokuty a poplatky
za nesplnenie oznamovacej povinnosti,
c) uzatvára zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti s právnickými osobami
a fyzickými osobami a zmluvy o poskytovaní služieb súvisiacich so zabezpečovaním
starostlivosti o poistencov,
d) vykonáva kontrolnú a poradenskú činnosť,
e) uplatňuje náhrady vynaložených nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť voči
tretím osobám v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania voči poistencom,
f) vykonáva analýzu účelného predpisovania liekov zdravotníckymi zariadeniami vždy
do 60 dní po skončení štvrťroku.
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené
inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz.
Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak,
je premlčacia doba štyri roky.
Podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú takisto
záväzkové vzťahy medzi štátom, samosprávnou územnou jednotkou alebo právnickou osobou
zriadenou zákonom ako verejnoprávna inštitúcia, ak sa týkajú zabezpečovania verejných
potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Na tento účel
sa za štát považujú aj štátne organizácie, ktoré nie sú podnikateľmi, pri uzavieraní zmlúv,
z ktorých obsahu vyplýva, že ich obsahom je uspokojovanie verejných potrieb.
Dovolateľ má za to, že súdy neprávne právne posúdili otázku, či sa právny vzťah
medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a V., ktorého obsahom
je nárok poskytovateľa na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť a ktorý vznikol pred
1. januárom 2005, spravuje treťou časťou Obchodného zákonníka upravujúcou obchodno-
záväzkové vzťahy. Omyl súdov vidí nesprávnom výklade ustanovenia § 261 ods. 2
Obchodného zákonníka a následne v aplikácii nesprávneho ustanovenia právneho predpisu
na právny vzťah účastníkov ( § 101 Občianskeho zákonníka ), namiesto správneho
ustanovenia ( § 397 Obchodného zákonníka ). Súdy dospeli k nesprávnemu právnemu záveru,
keď boli toho názoru, že v čase vzniku nároku žalobcu v roku 2003, kedy došlo zo strany
žalovaného k omeškaniu so zaplatením jednotlivých faktúr ani jeden z účastníkov nebol
podnikateľom v zmysle vymedzenom v ustanovení § 2 Obchod. zák. že právny vzťah
účastníkov sa nespravuje treťou časťou Obchodného zákonníka následkom čoho vyhodnotil
nárok žalobcu tak, že bol uplatnený na súde po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Žalobca
bol v predmetnom čase podnikateľom – fyzickou osobou ako prevádzkovateľ verejnej lekárne
až do 31. 12. 2005. Uviedol, že právny predchodca žalovaného ako verejnoprávna inštitúcia
pri uhrádzaní nákladov zdravotnej starostlivosti jednoznačne realizoval verejné potreby
v oblasti zdravotného poistenia, teda zabezpečoval verejné potreby v oblasti poskytovania
zdravotnej starostlivosti. Zo zákonného vymedzenia úloh a z jej postavenia nijako nevyplýva
skutočnosť, že mala zdravotnú starostlivosť poskytovať osobne, ale naopak jej
verejnoprávnosť spočívala v tom, že verejné potreby v oblasti zdravotnej starostlivosti
zabezpečovala aj uzatváraním zmlúv o poskytovaní zdravotnej starostlivosti s tretími
osobami, čím vykonávala zdravotné poistenia z vybratého poistného uhrádzala náklady za
poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Nemožno preto súhlasiť s právnym názorom súdov, že
právny predchodca žalobcu nebol podnikateľom, pretože opačný výklad pojmu
„zabezpečovanie verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky“ by bol v rozpore
so znením a výkladom ustanovenia § 261 ods. 2 Obchod. zák., keď vzhľadom na zistený
skutkový stav veci boli splnené podmienky pre aplikáciu tohto ustanovenia. Súd mali
preto správne posúdiť vec tak, že žalobca uplatnil svoj nárok na súde pred uplynutím
štvorročnej premlčacej doby a námietku premlčania vznesenú žalovaným vyhodnotiť ako
nedôvodnú.
Dovolateľ poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Cdo 87/2003 ( R 74/2005 ) podľa ktorého sa Obchodný zákonník na právny vzťah
medzi Z. P. a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti neaplikuje, ktoré však nie možné
v konaní primerane použiť pre posúdenie konkrétnej veci v danom prípade, pretože zdravotné
zariadenie v publikovanom rozhodovaní nemalo postavenie podnikateľa, a preto nebolo
možné aplikovať na právny vzťah ustanovenia § 261 ods. 2 Obchod. zák.
Vzhľadom na splnenie podmienok uvedených v ustanovení § 243e ods. 1 v spojení
s § 243f ods. 1 písm. c) O. s. p považuje dovolateľ mimoriadne dovolanie za dôvodne podané
a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky označené rozsudky zrušil, a vec vrátil
Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie ( § 243b ods. 3 O. s. p. ).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 ) prejednal
mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky podané v súlade
s ust. § 243e ods. 1 v spojení s § 243f ods. 1 písm. c) O. s. p bez nariadenia pojednávania
( § 243a ods. 1 ) a zistil, že dovolanie podané v zákonnej lehote ( § 243g ) je dôvodné.
Z ust. § 242 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania
a uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného vymedzenia.
V danom prípade bol dovolacím dôvodom, ktorý bol v mimoriadnom dovolaní
uplatnený, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci z hľadiska premlčania nároku. Generálny prokurátor nesprávnosť vidí v tom,
že ako prvostupňový súd tak aj odvolací sa riadili nesprávne Občianskym zákonníkom,
pričom predmetom konania je obchodno-právny vzťah.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca si uplatnil proti žalovanému nárok
na poplatok z omeškania podľa zákona č. 273/1994 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Predpokladom úspechu v konaní však nesporne je skutočnosť, aby bol nárok uplatnený
v zákonom stanovenej lehote, za predpokladu vznesenej námietky premlčania. Sporná zostala
otázka, ako bolo potrebné kvalifikovať právny vzťah vzniknutý medzi účastníkmi konania
z hľadiska použitia hmotného práva a v nadväznosti na to i dĺžky premlčacej lehoty.
Dovolací súd na základe preskúmania rozhodnutí predložených dôkazov dospel
k záveru, že v danom prípade vzťah medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti
( žalobcom ) a Z. P. ( žalovaným ), je vzťahom obchodno-právnym a nie občiansko-právnym.
Právny predchodca žalovaného ako verejnoprávna inštitúcia pri uhrádzaní nákladov
zdravotnej starostlivosti realizoval verejné potreby v oblasti zdravotného poistenia,
teda zabezpečoval verejné potreby v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti. Žalobca
bol v danom čase podnikateľom – fyzickou osobou ako prevádzkovateľ verejnej lekárne.
Vzhľadom na to boli splnené predpoklady na aplikáciu § 261 ods. 2 Obchod. zák.,
keď jedným z účastníkov právneho vzťahu bola verejnoprávna inštitúcia ( žalovaný ), druhým
účastníkom bol podnikateľ – fyzická osoba ( žalobca ) a tento právny vzťah sa týkal
zabezpečovania verejných potrieb ( poskytovanie zdravotnej starostlivosti ).
V tejto súvislosti je potrebné zmieniť aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 87/2003, na ktoré poukazoval žalovaný, a podľa ktorého
je vzťah medzi zdravotníckym zariadením a Z. P., vyplývajúci zo zmluvy o poskytovaní
zdravotníckej starostlivosti, vzťahom občiansko-právnym. Uvedené rozhodnutie sa od daného
konkrétneho prípadu líši tým, že zdravotnícke zariadenie spomínané v danom rozhodnutí
nemalo postavenie podnikateľa ale štátnej príspevkovej organizácie, na rozdiel od žalobcu,
ktorý má postavenie podnikateľa a preto nie je možné ho v danej situácii použiť.
Odvolací súd / ale i súd prvého stupňa / pochybil, keď predmetný právny vzťah
posudzoval z hľadiska premlčania nároku podľa Občianskeho zákonníka a nie podľa
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na to, že v konaní boli preukázané
dovolateľom namietané dovolacie dôvody, rozsudok Okresného súdu Bratislava V
zo 07. decembra 2007, č. k. 39C 202/2007-68 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave z 24. februára 2009, č. k. 2Cob 41/2008-100 v napadnutej časti zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom bude jeho úlohou vzhľadom na vyššie
vyslovený právny názor dovolacieho súdu vo veci znovu rozhodnúť.
V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa znovu aj o trovách pôvodného
konania a dovolacieho konania ( § 243d ods. 1 O. s. p. ).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2011
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blažíčková