Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b9c/362017.0495c8.pdf
PDF · 127.59 KB
No categories available
5Cdo/152/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 152/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne J. Š.Š., proti ţalovanému
Ľ. Š., zastúpenému JUDr. L. Š.,
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde
Čadca pod sp.zn. 11 C 19/2007, na dovolanie ţalovaného proti uzneseniu Krajského súdu
v Ţiline z 20. januára 2010, sp. zn. 6 Co 393/2009 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Čadca rozsudkom zo 6. februára 2008, č.k. 11 C 19/2007-50 vyporiadal
bezpodielové spoluvlastníctvo manţelov J. Š. a Ľ. Š. tak, ţe z vecí, ktoré mali v
bezpodielovom spoluvlastníctve manţelov, prikázal do vlastníctva ţalovaného investície do
rodinného domu č. X., zapísaného na LV X., kat. územie R., ako aj všetky hnuteľné veci, a to
obývaciu stenu, sedaciu súpravu, chladničku Calex a televízor Tesla Orava so satelitom
v hodnote 42 000,- Sk. Ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni na vyrovnanie
podielu sumu 253 960,- Sk do jedného mesiaca od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, ţe
ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Ţalobkyni
a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Čadca súdny poplatok
18 237,- Sk do jedného mesiaca od právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd v Ţiline uznesením z 20. januára 2010, sp.zn. 6 Co 393/2009 odvolanie
ţalovaného podľa § 218 ods. l písm. a) O.s.p. ako oneskorené odmietol. Z obsahu spisového
materiálu mal preukázané, ţe v prejednávanej veci bol ţalovanému uznesením súdu prvého
stupňa zo 4. decembra 2007, č.k. 11 C 19/2007-44, ustanovený opatrovník na ochranu jeho
záujmov v konaní. Na základe tohto uznesenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. decembra
2007, konal ďalej s opatrovníkom ţalovaného a vo veci samej na pojednávaní 6. februára
2008 rozhodol. Napadnutý rozsudok doručil ustanovenému opatrovníkovi 27. februára 2008,
ktorý proti rozsudku odvolanie nepodal. Keďţe odvolanie nepodala ani ţalobkyňa, napadnutý
rozsudok nadobudol právoplatnosť 15. marca 2008. Na základe šetrenia, vykonaného
po podaní odvolania odvolacím súdom nemohol odvolací súd jednoznačne ustáliť, či
ţalovaný sa v období pred rozhodnutím súdu prvého stupňa zo 4. decembra 2007, č.k.
11 C 19/2007-44 zdrţiaval na neznámom mieste, alebo nie, ale z hľadiska toho, či bolo
odvolanie proti napadnutému rozsudku podané včas, nie sú tieto pochybnosti smerodajné.
Konštatoval, ţe uznesenie o ustanovení opatrovníka účastníkovi konania podľa § 29 ods. 2
O.s.p. je procesným rozhodnutím, ktoré sa v zmysle § 49 ods. 7 O.s.p. doručuje iba
ustanovenému opatrovníkovi. Ak ustanovený opatrovník nepodá proti nemu odvolanie, stane
sa právoplatným a na jeho základe súd ďalej koná uţ len s opatrovníkom. Iba jemu sa
za osobu, ktorá je neznámeho pobytu, doručujú aj všetky písomnosti súdu, vrátane
meritórneho rozhodnutia. Súd síce môţe podľa § 29 ods. 4 O.s.p. zrušiť uznesenie
o ustanovení opatrovníka vtedy, ak pominú dôvody, pre ktoré bol opatrovník ustanovený, ale
ak sa tak nestane, za osobu neznámeho pobytu koná do právoplatného skončenia konania
vo veci samej ustanovený opatrovník. Po preskúmaní veci mal preukázané, ţe v predmetnom
spore nebolo do právoplatného skončenia konania uznesenie zo 4. decembra 2007, č.k.
11 C/19/2007-44 zrušené. Zároveň mal preukázané aj to, ţe opatrovník ţalovaného prevzal
napadnutý rozsudok do vlastných rúk 27. augusta 2008. Ak ţalovaný podal sám odvolanie aţ
28. mája 2009 a nepodal návrh na odpustenie zmeškania lehoty podľa § 204 ods. 3 v spojení
s § 58 ods. 1 O.s.p., jeho odvolanie bolo podané zjavne po uplynutí lehoty uvedenej
v ustanovení § 204 ods. l O.s.p. Uviedol, ţe na tomto konštatovaní nič nemení tvrdenie
ţalovaného, ţe napadnutý rozsudok sa mu dostal do dispozície prostredníctvom
JUDr. L. Š. aţ 13. mája 2009, nakoľko odvolaním napadnutý rozsudok bol doručený jeho
opatrovníkovi v súlade s ustanovením § 158 ods. 2 O.s.p. Na základe týchto zistení a
právnych úvah odvolanie ţalovaného ako oneskorené odmietol. O náhrade trov odvolacieho
konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný. Prípustnosť
dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. c) a f) O.s.p. a ustanovením § 241 ods. 2 písm.
a), b) a c) O.s.p. Namietal, ţe v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. mu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom tým, ţe odvolací súd nesprávne odmietol jeho odvolanie ako oneskorené.
Včasnosť podania odvolania odôvodnil s poukazom na skutočnosť prevzatia rozsudku súdu
prvého stupňa do vlastných rúk 13. mája 2009, kedy podľa jeho názoru začala plynúť lehota
na podanie odvolania, a preto nemal dôvod podávať návrh na odpustenie zmeškania lehoty.
K odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo podľa názoru ţalovaného aj tým, ţe súd prvého
stupňa mu vo veci ustanovil opatrovníka bez toho, aby pre to boli splnené podmienky
stanovené § 29 ods. 2 O.s.p., čím mu znemoţnil vyjadriť sa skutočnostiam tvrdeným
ţalobkyňou v konaní. Nesprávny postup odvolacieho súdu, spočíval podľa názoru ţalovaného
aj vo vykázaní jeho splnomocneného právneho zástupcu odvolacím súdom z pojednávacej
miestnosti v konaní o odvolaní. Mal za to, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté aj
vadou konania v zmysle ustanovenia § 241 písm. b) O.s.p., spočívajúcou v tom, ţe súdom
ustanovený opatrovník vôbec nehájil jeho záujmy v predmetnom konaní. Taktieţ mal za to, ţe
odvolací súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam,
pričom pochybil v tom, ţe predmetnú vec nesprávne právne posúdil, nakoľko sa pridrţal
nesprávneho názoru súdu prvého stupňa. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutia súdov
niţších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ţalobkyňa sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr, či jeho
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním moţno napadnúť.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je
prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie
o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom,
o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva
duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to
účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia
je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
So zreteľom na ţalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
Podľa § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané
oneskorene.
Odvolací súd je vţdy povinný zaoberať sa včasnosťou podania odvolania. Ak dospeje
k záveru, ţe odvolanie je podané oneskorene, uznesením odvolanie odmietne. V prípade
potreby vykoná pred svojím rozhodnutím šetrenie nevyhnutné na zistenie, či je odvolanie
podané oneskorene. Ak sa nepodarí všetky rozhodné okolnosti spoľahlivo zistiť a ak ostane
včasnosť odvolania sporná, odvolací súd nemôţe odvolanie odmietnuť. K odmietnutiu
odvolania sú dané podmienky len vtedy, ak bude bez pochybností preukázané, ţe je
oneskorené. Odmietnutie odvolania vyjadruje procesnú situáciu, v ktorej sa odvolací súd
vôbec nezaoberá obsahom napadnutého rozhodnutia, pretoţe zistí, ţe odvolanie nebolo
podané včas. Pokračovať v konaní o odvolaní môţe odvolací súd iba vtedy, ak s oneskorene
podaným odvolaním účastník zároveň poţiada o odpustenie zmeškania lehoty a súd tejto jeho
ţiadosti vyhovie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe v predmetnej veci bol ţalovanému v zmysle ustanovenia
§ 29 ods. 2 O.s.p. uznesením súdu prvého stupňa zo 4. decembra 2007, č.k. 11 C 19/2007-44
ustanovený opatrovník. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. decembra 2007. Súd
prvého stupňa v konaní pokračoval s opatrovníkom ţalovaného a vo veci samej rozhodol
na pojednávaní 6. februára 2008 rozsudkom č.k. 11 C 19/2007-50, ktorý doručil
ustanovenému opatrovníkovi 27. februára 2008. Proti rozsudku odvolanie nepodala ani
ţalobkyňa, ani opatrovník ţalovaného, a preto nadobudol právoplatnosť 15. marca 2008.
Opatrovníctvo nad osobou neznámeho pobytu je inštitútom sui generis. Pojmovým
znakom tohto zastúpenia zaloţeného rozhodnutím súdu je to, ţe vzťah medzi zástupcom
a zastúpeným trvá iba do času, kým súd zistí pobyt zastúpeného a kým sa ten dozvie
o prebiehajúcom konaní. Ak odpadne prekáţka neznámeho pobytu účastníka, zastúpenie
zaniká. Z vyššie zistenej skutočnosti týkajúcej sa vzniku a trvania vzťahu zastúpenia
ţalovaného opatrovníkom, mal odvolací súd otázku nadobudnutia právoplatnosti rozsudku
súdu prvého stupňa za nepochybné zistenú (doručením rozsudku súdu prvého stupňa
opatrovníkovi ţalovaného a ţalobkyni a nepodaním opravného prostriedku opatrovníkom
ţalovaného, ani ţalobkyňou, rozsudok súdu nadobudol právoplatnosť 15. marca 2008). Keďţe
odvolanie bolo podané aţ 28. mája 2009, zvrátiť následky oneskorene podaného odvolania by
bolo moţné jedine zachovaním postupu v zmysle ustanovenia § 58 ods. 1 O.s.p.
Podľa § 58 ods. 1 O.s.p. súd odpustí zmeškanie lehoty, ak ju účastník alebo jeho
zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí.
Návrh treba podať do pätnástich dní po odpadnutí prekáţky a treba s ním spojiť i zmeškaný
úkon.
Odpustiť zmeškanie lehoty v zmysle § 58 ods. 1 O.s.p. je moţné len v prípade
zákonných procesných lehôt a pokiaľ to zákon nevylučuje (napr. § 204 ods. 3 O.s.p., § 230
ods. 3 O.s.p., § 240 ods. 2 O.s.p. a pod.).
Predpokladmi na odpustenie zmeškania lehoty je, ţe účastník zmeškal lehotu a z toho
dôvodu bol vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí, pričom dôvod zmeškania musí byť
ospravedlniteľný a návrh na odpustenie zmeškania lehoty musí byť podaný včas, t.j.
do pätnástich dní po odstránení prekáţky a s návrhom musí byť spojený zmeškaný úkon.
O návrhu na odpustenie zmeškania lehoty rozhoduje súd prvého stupňa formou uznesenia
(§ 167 O.s.p.), ktoré sa doručuje len tomu účastníkovi, ktorý tento návrh podal.
Právoplatnosťou uznesenia, ktorým sa odpustilo zmeškanie konkrétnej zákonnej lehoty, sa
zo zákona priznávajú účinky pôvodne zmeškanému procesnému úkonu. Ak takéto uznesenie
neexistuje, je záver, ţe odvolanie bolo podané oneskorene, nezvratný. Potom logicky,
v zmysle ustanovenia § 218 ods. 1 písm. a) O.s.p., nastáva jediný zákonom predvídaný
dôsledok, totiţ, ţe odvolací súd takéto odvolanie odmietne bez toho, aby sa zaoberal otázkou
vecnej správnosti ním napadnutého rozhodnutia. Uplatnia sa tu totiţ účinky právoplatnosti
rozhodnutia, najmä toho jej znaku, ktorým je zásadná nezmeniteľnosť rozhodnutia, ktoré
nebolo napadnuté včasným odvolaním (§ 159 ods. 1 a 3 O.s.p. a § 206 O.s.p.).
V posudzovanej veci, ako vyplýva z obsahu spisu, ţalovaný spolu s opravným
prostriedkom ţiadosť o odpustenie zmeškania lehoty nepodal, preto dovolací súd postup
odvolacieho súdu, majúci za následok odmietnutie podania, povaţuje za náleţitý. Vzhľadom
k tomuto záveru je námietka ţalovaného týkajúca sa nezákonnosti postupu súdu prvého
stupňa spočívajúceho v ustanovení opatrovníka ţalovanému a následne k znemoţneniu
ţalovaného vyjadriť sa v konaní k skutočnostiam tvrdeným ţalobkyňou, majúceho
za následok odňatie moţnosti konať pred súdom, irelevantná.
K odňatiu moţnosti ţalovaného konať pred súdom malo dôjsť podľa jeho názoru aj
tým, ţe odvolací súd nepripustil účasť právneho zástupcu ţalovaného na konaní pred
odvolacím súdom. Po preskúmaní obsahu spisu dospel dovolací súd k záveru
o neopodstatnenosti tejto dovolacej námietky.
Zo spisu je zrejmé, ţe ţalovaný udelil 25. februára 2009 advokátovi JUDr. L. S.
plnomocenstvo, aby ho zastupoval na Okresnom súde Čadca, ako aj v ďalšom konaní, najmä
ho splnomocnil na nahliadnutie do spisu č.k. 11 C 19/2007, vrátane vyzdvihnutia dokladov,
ktoré sa v ňom nachádzajú (č.l. 53). Na výzvu súdu prvého stupňa
z 5. júna 2009, aby ţalovaný oznámil súdu, v akom rozsahu splnomocnil advokáta
na zastupovanie v konaní, ţalovaný písomne reagoval podaním z 19. júna 2009 (č.l. 68),
v ktorom oznámil, ţe advokáta JUDr. L. S. splnomocnil len na nahliadnutie do spisu
vedeného na Okresnom súde Čadca vedeného pod sp.zn. 11 C 19/2007, vrátane vyzdvihnutia
dokladov, ktoré sa v ňom nachádzajú, pričom výslovne uviedol, ţe mu nedal plnomocenstvo
na plné právne zastupovanie v predmetnej veci. Vzhľadom na tieto skutočnosti nemoţno
odvolaciemu súdu vytknúť nesprávnosť ţalovaným namietaného postupu odvolacieho súdu,
spočívajúceho v tom, ţe účasť advokáta JUDr. L. S. v odvolacom konaní nepripustil.
Odvolací súd naopak postupoval v súlade s ustanovením
§ 25 O.s.p., keď po zistení, ţe advokát JUDr. L. S. nemá ţalovaným udelené plnomocenstvo
na zastupovanie v predmetnom konaní, s ním, ako s jeho právnym zástupcom, v konaní, ďalej
nekonal.
Nedôvodná je aj námietka ţalovaného (opodstatnenosť ktorej bliţšie neozrejmil)
o vade konania vyplývajúcej z § 237 písm. c) O.s.p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné
proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený.
Procesnou spôsobilosťou sa označuje spôsobilosť účastníka samostatne alebo
prostredníctvom svojho zvoleného zástupcu vykonávať pred súdom procesné úkony. Túto
spôsobilosť majú účastníci v zásade v tom rozsahu, v akom majú spôsobilosť na právne
úkony podľa hmotného práva. Úplná procesná spôsobilosť fyzickej osoby vzniká
plnoletosťou, ktorá sa nadobúda dovŕšením osemnásteho roku, pred dosiahnutím tohto veku
úplná procesná spôsobilosť vzniká len uzavretím manţelstva. Procesne spôsobilí
v obmedzenom rozsahu sú maloletí, ktorí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú
svojou povahou primerané ich rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku (§ 9
Občianskeho zákonníka). Procesne spôsobilé v obmedzenom rozsahu sú aj fyzické osoby,
ktorých spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená súdom. V preskúmavanej veci je
zo spisu zrejmé, ţe ţalovaný nepatrí ani do jednej z kategórie osôb, ktorých spôsobilosť
na právne úkony by bola obmedzená celkom alebo úplne, pretoţe ţalovaný je plnoletou
fyzickou osobou, ktorá nebola spôsobilosti na právne úkony rozhodnutím súdu obmedzená,
prípadne pozbavená.
Ţalovaný svoje dovolanie odôvodnil aj tým, ţe v konaní došlo k inej vade konania
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) spočívajúcej v tom, ţe súdom ustanovený opatrovník nehájil
jeho záujmy.
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Pokiaľ ţalovaný za inú vadu konania povaţuje aj nesprávnosť zistení skutkového
stavu veci súdmi niţších stupňov, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.
dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie
je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania.
Ţalovaný ďalej namietal aj skutočnosť, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalovaného boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalovaným vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní nebol ţalovaný úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo ţalobkyni (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, lebo
v dovolacom konaní nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 6. apríla 2011
JUDr. Vladimír Magura, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová