Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sža/13/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej

a Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD., v právnej veci navrhovateľa: A. M., nar. X. v J., A.

republika (ďalej len „A.“), A. štátnej príslušnosti, A. národnosti, K. vierovyznania, posledný

pobyt v krajine pôvodu v J., ul. Š., A., umiestnený v pobytovom tábore O., t. č. na dlhodobej

priepustke u E. B., H. Z., okres P., zastúpený D. K., so sídlom v B., proti odporcovi:

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Bratislava, Pivonková 6,

o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu ČAS: MU-314-24-/PO-Ţ/2010 zo

dňa 17. augusta 2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

č. k. -37 zo dňa 8. decembra 2010 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -37 zo dňa 8. decembra 2010 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-314-

24-/PO-Ţ/2010 zo dňa 17. augusta 2010, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13 ods. 1,

o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení

(ďalej len „zákon o azyle“) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej republiky,

podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o neudelení doplnkovej ochrany

navrhovateľovi.

Krajský súd dospel k záveru, ţe opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.

V celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia odporcu

a so správnym záverom, ţe v prípade navrhovateľa nie sú splnené podmienky pre udelenie

azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle.

Podľa názoru krajského súdu vysloveného v odôvodnení napadnutého rozsudku

odporca rozhodol o ţiadosti navrhovateľa o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej

ochrany v súlade so zákonom o azyle, v správnom konaní vykonal náleţité dokazovanie,

vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom počas azylového

konania a v rozsahu navrhovateľom uvedených dôvodov spoľahlivo a úplne zistil skutočný

stav veci, ktorý aj správne posúdil. Dôvody ţiadosti a všetky tvrdenia navrhovateľa uvádzané

počas azylového konania správne posúdil a vyčerpávajúcim spôsobom vyhodnotil v kontexte

spoločensko-politickej situácie v A., vrátane lekárskej starostlivosti a zaručených

práv občanov A. v oblasti zdravotníctva a zdravotníckych sluţieb (vzhľadom na tvrdené

a preukázané pretrvávajúce zdravotné problémy a chronické ochorenie navrhovateľa

vyţadujúce odbornú starostlivosť), vychádzajúc z aktuálnych informácií získaných

z medzinárodných zdrojov. Dospel k správnemu záveru, ţe v prípade navrhovateľa nebola

preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboţenských

dôvodov, z dôvodov zastávania politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej

skupine tak, ako to vyplýva zo Ţenevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení

utečencov a zo zákona o azyle, preto navrhovateľ nespĺňa podmienky pre udelenie azylu na

území Slovenskej republiky.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na to, ţe skutočnosti uvádzané

navrhovateľom v priebehu azylového konania, ktorými odôvodnil opustenie krajiny pôvodu,

ako aj obavy o svoju bezpečnosť v prípade návratu do A., aj podľa názoru krajského súdu

nasvedčujú iným pohnútkam neţ tým, ktoré sú ako relevantné dôvody pre udelenie azylu

uvedené v Ţenevskom dohovore z roku 1951 a v zákone o azyle. V prípade navrhovateľa jeho

(ničím nepodloţená) obava z prenasledovania je zaloţená výlučne na jeho vnútorných

a subjektívnych pocitoch, ktoré neboli získanými dôkaznými prostriedkami objektivizované.

Ani navrhovateľom uvádzané zdravotné problémy, ako údajný dôsledok bitky zo strany

vojenských dôstojníkov (ku ktorej malo dôjsť počas výkonu povinnej vojenskej sluţby

navrhovateľa v roku 2002) obavy navrhovateľa neopodstatňujú a v konaní bolo nepochybne

preukázané, ţe navrhovateľ mal a má reálnu moţnosť liečiť sa zo svojich ochorení v krajine

pôvodu – v A., v ktorej ako štátny občan má nárok na poskytnutie riadnej a bezplatnej

starostlivosti. Z vyjadrení navrhovateľa vyplynulo, ţe prípadnej hrozby zo strany vojenských

dôstojníkov sa nemusí obávať, ak sa sám nebude usilovať o realizáciu pomsty, keďţe vojenskí

dôstojníci po skončení výkonu povinnej vojenskej sluţby navrhovateľa vôbec nevyhľadávali

a navrhovateľ vo svojej výpovedi potvrdil, ţe stretnutia s vojenskými dôstojníkmi vyhľadával

z vlastnej iniciatívy, a to v záujme snahy o pomstu z jeho strany. Navrhovateľovi však

neprináleţalo oprávnenie brať spravodlivosť do vlastných rúk a v prípade, ak mal skutočný

záujem o vyšetrenie svojho prípadu, mal vyuţiť legálny spôsob riešenia svojich problémov

a poţiadať o ochranu štátne orgány v krajine pôvodu.

Za neodôvodnenú povaţoval krajský súd tieţ námietku navrhovateľa vo vzťahu

k neudeleniu azylu z humanitných dôvodov. Vlastné rozhodnutie udeliť či neudeliť azyl

z humanitných dôvodov je vecou voľnej správnej úvahy odporcu. Krajský súd nezistil, ţe by

záver, resp. správna úvaha odporcu, pokiaľ v prípade navrhovateľa nemal preukázané dôvody

pre udelenie azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle, vybočila z medzí

a hľadísk ustanovených zákonom, nebol v súlade s pravidlami logického myslenia alebo ţe by

podklady pre takúto úvahu neboli v konaní zistené úplne a riadnym procesným postupom.

Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany krajský súd uviedol, ţe odporca

správne posúdil aj podmienky neposkytnutia doplnkovej ochrany navrhovateľovi. V prípade

navrhovateľa neboli zistené a preukázané dôvody, ktoré by nasvedčovali bezprostrednej

a reálnej hrozbe váţneho bezprávia tak, ako je definované v § 2 písm. f/ zákona o azyle

a ktoré by nasvedčovali tomu, ţe by v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu bol

ohrozený jeho ţivot alebo osobná sloboda, alebo mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské

zaobchádzanie alebo trest.

Záverom krajský súd uviedol, ţe snahou navrhovateľa v prípade jeho ( v poradí tretej )

ţiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bolo jednoznačne

zlegalizovať svoj pobyt na území Slovenskej republiky, tento dôvod nie je moţné

subsumovať pod zákonné a relevantné dôvody udelenia azylu na území Slovenskej republiky.

Za relevantný dôvod poskytnutia azylu alebo udelenia doplnkovej ochrany nemoţno

povaţovať ani skutočnosť, ţe navrhovateľ na území Slovenskej republiky ţije v partnerskom

zväzku so svojou druţkou E. B., ktorá je štátnou občianskou SR a taktieţ skutočnosť, ţe s ňou

očakáva dieťa, lebo tieto skutočnosti môţu byť dôvodom na udelenie povolenia na trvalý

pobyt cudzincovi, o ktorom rozhoduje príslušný policajný útvar v konaní podľa zákona č.

o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Poukázal na príručku UNHCR „ kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca“

a to v súvislosti so subjektívnym prvkom v prípade posudzovania opodstatnenosti obáv

z prenasledovania, ktorý je neodlučiteľný od ostatných skutkových okolností. Slovné spojenie

„opodstatnená obava z prenasledovania“ treba vykladať tak, ţe nejde o to, či má človek

v danej situácii obavy, ale o to, či by človek so zdravým úsudkom v danej situácii obavy mal.

Pre opodstatnenú obavu z prenasledovania nie je podstatné, či uţ došlo k nejakému

prenasledovaniu; má sa skôr zistiť, či sa treba takého konania obávať, pretoţe nebezpečenstvo

z prenasledovania sa nevzťahuje na predošlé udalosti, ale vyţaduje prognózu;

prenasledovanie, ku ktorému uţ došlo, môţe byť v rámci tejto prognózy podstatnou indíciou

pre nebezpečenstvo prenasledovania.

Krajskému súdu vyčítal, ţe pri svojom rozhodovaní sa nevysporiadali s informáciami

z krajiny pôvodu navrhovateľa, ktoré predloţila právna zástupkyňa dňa 3. augusta 2010.

Poukázal na to, ţe sa snaţil o vyriešenie svojich problémov prostredníctvom matky,

pretoţe sám sa bál prezradiť pravdu, pretoţe dôstojníci sa mu vyhráţali, ţe ak povie pravdu

stane sa niečo zlé. Druhú ţalobu matky museli zo súdu stiahnuť pod nátlakom vyhráţok

zo strany dôstojníkov. Po vyhráţkach nasledovalo aj napadnutie brata ţiadateľa a rodina

ţiadateľa sa musela vysťahovať do inej dediny v A., neskôr aţ mimo krajiny do R. k rodine.

O prvej ţalobe rozhodol súd tak, ţe oslobodil dôstojníkov s tým odôvodnením, ţe problémy

navrhovateľa trvajú od jeho narodenia, pričom podľa Centrálnej vojenskej – lekárskej komisie

vyplýva, ţe uvedené zdravotné ťaţkosti získal počas výkonu vojenskej sluţby. Navrhovateľ

súdu nepredloţil rozhodnutie príslušného súdu v konaní v A., nakoľko sa k nemu nemohol

dostať. Vzhľadom na situáciu v A. ani nemôţe poţiadať o uvedené rozhodnutie, taktieţ

nechce, aby sa niekto dozvedel o jeho pobyte.

Ďalej uviedol, ţe krajský súd sa nezaoberal námietkou navrhovateľa, ţe je moţno ho

priradiť k určitej sociálnej skupine, ktorú tvoria mladí muţi, ktorí sú odvedencami A. armády.

Títo sú často vystavení v armáde šikane, zlému zaobchádzaniu a poniţovaniu. 27. mája 2008

ombudsman vydal ad hoc správu o porušeniach ľudských práv v armáde v roku 2008. Správa

špecifikovala zlé zaobchádzanie a šikanu odvedencov ich veliacimi dôstojníkmi a nedostatok

vyvodenej zodpovednosti za tieto činy.

V závere odvolania poukázal na to, ţe odporca riadne neskúmal, či by bol navrhovateľ

v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený nielen prenasledovaniu ale aj hrozbe váţneho

bezprávia. Je pravdepodobné, ţe by mu hrozilo opätovné neľudské a poniţujúce

zaobchádzanie zo strany dôstojníkov a zrejme aj uloţenie trestu za to, ţe sa pokúsil svoje

problémy riešiť svojpomocne, keď jeho ţaloba bola neúspešná.

Odporca navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.

Zopakoval argumenty, pre ktoré rozhodol negatívne o ţiadosti navrhovateľa o udelenie azylu

a neposkytnutí doplnkovej ochrany a poukázal na to, ţe navrhovateľ neuviedol také dôvody,

ktoré by oprávňovali správny orgán navrhovateľovi udeliť azyl, resp. poskytnúť doplnkovú

ochranu. Čo sa týka jeho odchodu z domovského štátu, navrhovateľ v tomto konaní neuviedol

ţiadne nové dôvody, preto odporca musel posudzovať tie dôvody, ktoré navrhovateľ uviedol

v predošlých azylových konaniach.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia ,

s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 14. apríla 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade ţiadateľa o azyl musia

byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

).

Podľa o azyle (účinného od 1.12.2008, ďalej len „zákon

o azyle“) ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, ţiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,

národnostných alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických

názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe

alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môţe udeliť azyl z humanitných dôvodov,

aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.

Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl,

ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manţelovi azylanta, ak manţelstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel

z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku

alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred

písomne súhlasí.

Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať

na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej

republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1) ministerstvo neudelí azyl ţiadateľovi, ak nespĺňa podmienky

uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi,

ktorému neudelilo azyl, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe by bol v prípade návratu

do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje

inak.

Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú

ochranu ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manţelovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,

ak manţelstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec

so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,

alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,

mladšieho ako 18 rokov (ods.1).

Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať

na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území

Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená

povinnosť podľa § 4 ods. 5 ( ods. 3).

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu

ţiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/, rozhodne tieţ, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu

navrhovateľovi na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne

v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd

vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto

vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

odporcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj

administratívny spis odporcu zistil, ţe navrhovateľ po nelegálnom príchode na územie

Slovenskej republiky dňa 11. júna 2010 pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru

H. opakovane poţiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území

Slovenskej republiky z rovnakých dôvodov, ktoré uviedol v predchádzajúcej ţiadosti, t.j.

z ekonomických dôvodov, pretoţe v A. nie je práca, na Slovensku chce zostať ţiť, pracovať

a liečiť sa z choroby a taktieţ z dôvodu, ţe jeho predchádzajúca ţiadosť bola zamietnutá.

Ďalším dôvodom jeho opakovanej ţiadosti bolo, ţe počas pobytu na území Slovenskej

republiky vstúpil do partnerského vzťahu a ţije so svojou partnerkou ako s druţkou.

U navrhovateľa ide o tretiu ţiadosť o udelenie azylu.

Prvýkrát poţiadal o udelenie azylu dňa 3. januára 2010, pričom vo vyhlásení uviedol,

ţe o udelenie azylu na území SR ţiada z ekonomických dôvodov, pretoţe v A. nie je práca, na

Slovensku chce zostať ţiť a pracovať a taktieţ sa liečiť zo svojej choroby. Konanie bolo

zastavené podľa § 19 ods.1 písm. f/ zákona o azyle. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

dňa 8. februára 2010. Druhýkrát poţiadal o udelenie azylu dňa 23. februára 2010

z ekonomických dôvodov, nakoľko si v krajine pôvodu nemôţe nájsť primerané zamestnanie.

Konanie bolo zastavené rozhodnutím zo dňa 21. mája 2010 podľa § 19 ods.1 písm. g/ zákona

o azyle, právoplatným dňa 7. júna 2010.

V priebehu vstupného pohovoru konaného dňa 22. júna 2010 uviedol, ţe ţiadne

zmeny v jeho ţivote od podania predchádzajúcej ţiadosti o udelenie azylu nenastali, zmenilo

sa to, ţe sa čoskoro oţení, ţe jeho snúbenicou je E.B., u ktorej je na dlhodobej priepustke.

Následne uviedol, ţe sa plne pridrţiava informácií, ktoré uviedol v predchádzajúcich

pohovoroch dňa 3. marca 2010 a 30. marca 2010. O azyl poţiadal z dôvodu zdravotných

problémov, ktoré má a ktoré sa mu stali počas základnej vojenskej sluţby v júni 2002

v dôsledku bitky zo strany nadriadených dôstojníkov. V A. nemá moţnosť sa liečiť zo svojho

ochorenia na chronickú obličkovú nedostatočnosť. Navrhovateľ ďalej uviedol, ţe v krajine

svojho pôvodu bol liečený v A., odkiaľ ho vojenský lekár poslal do vojenskej nemocnice do

S., a tieţ do J., ţe v júli 2003 mu bolo doručené potvrdenie od Centrálnej vojenskej komisie

o tom, ţe nie je spôsobilý na výkon vojenskej sluţby a ţe má nárok na bezplatnú lekársku

starostlivosť ako invalid 3. skupiny, ktoré nároky (ako vojenského invalida) po roku mu boli

Centrálnou vojenskou komisiou odňaté s tým, ţe môţe byť uznaný za invalida civilného,

avšak túto moţnosť nevyuţil a aţ do svojho odchodu z krajiny pôvodu sa liečil uţ iba doma

za pomoci svojej tety, ktorá je zdravotnou sestrou. S dôstojníkmi, ktorí mu ublíţili sa stretol

v roku 2004 na vojenskom útvare v K., kde stále slúţili. Oznámil im, aké zdravotné problémy

u neho po bitke nastali, avšak oni ho upozornili na to, ţe ak prezradí, čo sa stalo, môţe sa mu

stať niečo zlé. Následne v jeseni 2004 podala jeho matka v mene navrhovateľa ţalobu voči

dôstojníkom. Súd rozhodol, ţe dôstojníci na jeho zdravotný stav nemohli mať ţiadny vplyv,

pretoţe zdravotné problémy mohol mať od narodenia. Po skončení súdneho konania sa v zime

2004, 2005 rozhodol podpáliť dôstojníkom dom. Matka navrhovateľa opätovne podala ţalobu

1010Sža/13/2011

na súd o určenie, či zdravotné problémy navrhovateľa trvajú od narodenia. Navrhovateľ sa

stretol s dôstojníkmi ešte raz v roku 2009, pričom títo ho ţiadali, aby na celú záleţitosť

zabudol. O vyriešenie svojich problémov sa nepokúsil. Riešil svoje problémy po svojom a to

pomstou. Navrhovateľ uviedol, ţe v krajine pôvodu nemal problémy s políciou a ani s inými

štátnymi orgánmi, nebol nikdy väznený a nebol členom ţiadanej politickej strany. V prípade

návratu do krajiny pôvodu má obavy z dôstojníkov, ktorí ho počas výkonu vojenskej sluţby

zbili a chceli sa mu pomstiť. Nepredloţil ţiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali

opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboţenských

dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine.

Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia k neudeleniu azylu uviedol, ţe navrhovateľ

nespĺňa podmienky na udelenie azylu na území SR, nakoľko neuviedol ţiaden z dôvodov § 8

zákona o azyle. Svoju ţiadosť zaloţil na iných dôvodoch ako rasových, národnostných alebo

náboţenských dôvodoch, dôvodoch zastávania určitých politických názorov alebo dôvodoch

príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Mal za to, ţe navrhovateľa nemoţno priradiť ani

k určitej sociálnej skupine, nakoľko v jeho prípade absentujú vrodené charakteristické črty,

či spoločný pôvod v zmysle 19a ods. 4 zákona o azyle, keďţe navrhovateľ poţiadal o azyl

v dôsledku svojich zdravotných problémov, ktoré mali vzniknúť počas jeho výkonu vojenskej

sluţby v dôsledku útoku vojenských dôstojníkov. V krajine pôvodu bol liečený a nakoniec

uznaný za invalida 3. skupiny, čím sa jeho vojenská sluţba skončila. Navyše navrhovateľ

nevyuţil ani vnútroštátnu ochranu, keď útok dôstojníkov vôbec nenahlásil na políciu.

Namiesto toho vzal spravodlivosť do vlastných rúk a pokúšal sa o odplatu, čo sa mu aj

podarilo, keď podpálil dôstojníkovi dom. Odporca taktieţ uviedol, ţe navrhovateľ z krajiny

pôvodu neodišiel bezprostredne po útokoch. Taktieţ odporca povaţoval osobu navrhovateľa

za nedôveryhodnú a to v súvislosti s tvrdeniami navrhovateľa o ţalobách, ktoré mala podať

jeho matka.

Odporca pokiaľ sa jedná o moţnosť udelenia azylu z humanitných dôvodov

konštatoval, ţe sa jedná o nenárokový inštitút. Je v medziach správnej úvahy správneho

orgánu, či azyl z humanitárnych dôvodov udelí alebo nie. Odporca v odôvodnení svojho

rozhodnutia poukázal na to, ţe navrhovateľ napriek tomu, ţe vedel akým ochorením trpí,

nebol v A. sledovaný špecialistom v danom odbore, ktorý by mu stanovil adekvátnu liečbu.

Namiesto toho ho údajne liečila jeho teta, zdravotná sestra, ktorá mu podávala neznáme

1110Sža/13/2011

liečivá. O tom, ţe nedošlo k zmene jeho postoja nasvedčuje aj opustenie ZT po dvoch dňoch

od prepustenia z nemocnice, aj napriek tomu, ţe bolo potrebné absolvovať ešte doplňujúce

vyšetrenia. Menovaný sa od roku 2004 liečil v domovskej krajine sám a v súčasnosti nie je

jeho zdravotný stav taký, ţe by musel byť hospitalizovaný. Podľa názoru odporcu,

navrhovateľ podcenil ochorenie a jeho vplyv na jeho zdravotný stav, zapríčinil si sám,

ţe nebol dostatočne v A. liečený. Podľa názoru odporcu navrhovateľ nie je osobou ťaţko

chorou, ktorej návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo

psychické útrapy, prípadne smrť. O tom svedčí aj to, ţe opustil A. a pricestoval na Slovensko.

Podľa odôvodnenia rozhodnutia odporcu navrhovateľ nespĺňa ani podmienky

pre poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona o azyle. Obavy ţiadateľa z toho,

ţe v prípade návratu do A. sa obáva dôstojníkov, ktorí mu ublíţili počas výkonu vojenskej

sluţby, nemoţno subsumovať pod zákonnú definíciu váţneho bezprávia, tak ako ju

vymedzuje ustanovenie § 2 písm. f/ zákona o azyle. Dôstojníci navyše chceli pri poslednom

stretnutí, aby sa na vec zabudlo. Navrhovateľovi nehrozí v A. ţiadne trestné stíhanie, nakoľko

sa ničoho nedopustil. Taktieţ nie sú dôvody domnievať sa , ţe by navrhovateľovi po návrate

do A. hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie alebo trest. Správy

o A. zakotvujú slobodu pohybu v rámci krajiny, cestovanie do zahraničia, emigráciu

a repatriáciu. Štátne orgány spolupracovali s UNHCR a s inými humanitárnymi organizáciami

pri poskytovaní ochrany a pomoci vnútorne presídleným osobám, ţiadateľom o azyl,

navráteným utečencom a iným osobám v ich záujme.

Navrhovateľ ako dôvody svojej ţiadosti uvádza zdravotné problémy, ktoré mali

vzniknúť počas vojenskej sluţby v lete v roku 2002 a nie z dôvodu prenasledovania zo strany

vojenských dôstojníkov. Na základe uvedeného správny orgán posudzoval ţiadosť o udelenie

azylu v rozsahu dôvodov uvedených v ţiadosti.

Odvolací súd poukazuje na to, ţe azyl moţno udeliť z dôvodov vymedzených

v zákone o azyle a to ak má ţiadateľ o udelenie azylu opodstatnené obavy z prenasledovania

z rasových, národnostných alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých

politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy

sa nemôţe alebo nechce vrátiť do tohto štátu. Predpokladom pre udelenie azylu je teda

existencia obáv z prenasledovania z týchto dôvodov, čo však v správnom konaní nebolo

preukázané.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, ţe samotná existencia

navrhovateľových obáv bez objektivizácie ich opodstatnenosti, nezakladá relevantný dôvod

pre udelenie azylu. V prípade navrhovateľa, ako uviedol krajský súd, je jeho ničím

nepodloţená obava zaloţená výlučne na jeho vnútorných a subjektívnych pocitoch.

Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu taktieţ uviedol, ţe odporca

nevzal do úvahy správy o krajine pôvodu predloţené právnou zástupkyňou. Je pravdou,

ţe správy predloţené právnou zástupkyňou hovoria o zlom zaobchádzaní v armáde, avšak

v prípade navrhovateľa sa jednoznačne jedná o jeden útok a nie o opakované zlé

zaobchádzanie. Taktieţ v jeho prípade s ním nezaobchádzala zle celá armáda, naopak bol

liečený, ošetrovaný a uznaný za invalida 3. skupiny.

Zákon upravuje pojem „sociálna skupina“ v § 109a ods.4 písm. e/ zákona o azyle tak,

ţe skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené

charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemoţno zmeniť, alebo zdieľajú

charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závaţné pre ich identitu alebo svedomie,

ţe daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná

ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môţe

predstavovať skupinu zaloţenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie,

pričom túto orientáciu nemoţno chápať tak, ţe zahŕňa činy povaţované za trestné podľa

osobitného predpisu.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu nemoţno povaţovať obavy navrhovateľa

z prenasledovania či váţneho bezprávia zo strany vojenských dôstojníkov za také, ktoré by

bolo moţné podradiť pod obavy z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej

skupine, ani zo ţiadneho iného dôvodu, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 8 zákona o azyle.

Skutočnosti tvrdené navrhovateľom jednoznačne nezakladajú jeho príslušnosť k určitej

sociálnej skupine, pretoţe v tomto prípade ani nejde o sociálnu skupinu tak, ako je vymedzená

v zákone.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch odporca pri svojom rozhodovaní

vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru,

ţe odporca riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav,

1310Sža/13/2011

z ktorého odporca vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú

dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie

doplnkovej ochrany.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, ţe povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré ţiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno

vyvodiť, ţe by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie azylu ţiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné

skutkové zistenia.

Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú

celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako

aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom

rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto

inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou

spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť

prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo

na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania ţiadosti

o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.

Odvolací súd tieţ dospel k záveru, ţe je potrebné povaţovať za správny záver

správneho orgánu ako i krajského súdu, ţe u navrhovateľa neboli zistené dôvody pre udelenie

azylu ani z ďalších relevantných dôvodov v zmysle zákona o azyle, pričom treba zdôrazniť,

ţe poskytnutie azylu z humanitných dôvodov je podľa § 9 zákona o azyle vecou správneho

uváţenia príslušného správneho orgánu.

Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací

súd uvádza, ţe jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a moţnosť legálneho

pobytu na území SR tým ţiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,

ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané

či inak neţiaduce poţadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej

ochrany viaţe k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate ţiadateľa do krajiny pôvodu,

teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase neţ v prípade aplikácie

inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej

miery určujúce tvrdenia samotného ţiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci neboli ani podľa odvolacieho súdu zistené závaţné a potvrdené

dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu váţneho bezprávia, tak ako je definované

v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu

uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.

Odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého

rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil.

Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými

v opravnom prostriedku, k ich vyhodnoteniu nemá odvolací súd ţiadne výhrady,

v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odvolací súd odkazuje.

Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a doplnkovej ochrany bolo potrebné

povaţovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne

správny podľa , .

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a , tak, ţe navrhovateľovi, ktorý

nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odporca nemá

zo zákona nárok na ich náhradu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 14. apríla 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková