Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/59/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ h. Doc. PhDr. M. R., 2/

MUDr. S. N., 3/ V. N., 4/ M. F., 5/ D. F., zastúpených JUDr. O. Š., proti ţalovanému A.,

IČO X., zastúpenému A.,

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Ruţomberok

pod sp.zn. o dovolaní ţalobcov 1/ aţ 5/ proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline

z 27. októbra 2009, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 27. októbra

2009, sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ruţomberok rozsudkom zo 6. októbra 2008, č.k. -211

zamietol návrh ţalobcov, ktorým sa domáhali určenia, ţe sú podielovými spoluvlastníkmi

nehnuteľností zapísaných na LV č. X. Správy katastra R., kat. úz. R., a to budovy č.s. X.,

postavenej na pozemku KN parc. č. X. (pôvodne X.), ako aj pozemku KN parc. č. X.

2 2

(pôvodne X.) o výmere 418m(pôvodne 421 m), zastavaná plocha, kat. úz. R., a to

ţalobkyňa 1 /v podiele 6/20-ín, ţalobca 2/ v podiele 1/20-ina, ţalobca 3/

v podiele 1/20-ina, ţalobca 4/ v podiele 1/20-ina a ţalobca 5/ v podiele 1/20-ina. Súčasne

ţalobcov zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalovanému trovy konania vo výške 75 572,50 Sk

v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe

na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, ţe ţalobcovia nie sú

podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností a na samotnom určení ani nemajú právny

záujem. Konštatoval, ţe osobitný reţim konkurzného konania spôsobuje, ţe majetok sa môţe

vylúčiť z konkurznej podstaty len na základe o konkurze

a vyrovnaní. Nedodrţanie podmienok, za ktorých sa vylučovacia ţaloba uplatňuje má

za následok, ţe vec bola do súpisu konkurznej podstaty zapísaná oprávnene. Tretia osoba sa

nemôţe uţ domáhať svojho práva k nej, musí však strpieť, aby sa táto vec podrobila reţimu

konkurzu. Pokiaľ správca konkurznej podstaty zapísal predmetné nehnuteľnosti

do konkurznej podstaty úpadcu P., mali ţalobcovia moţnosť domáhať sa vylúčenia

nehnuteľností z konkurznej podstaty len na základe § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní.

Tento nárok si však ţalobcovia neuplatnili a pokiaľ tvrdili, ţe predmetná nehnuteľnosť nepatrí

do konkurznej podstaty, mohli podať vylučovaciu ţalobu bez ohľadu na to, či ich k podaniu

takejto ţaloby konkurzný súd vyzval alebo nie. Legitimácia na podanie takejto vylučovacej

ţaloby je daná uţ tým, ţe bola predmetná nehnuteľnosť zapísaná správcom konkurznej

podstaty do súpisu konkurznej podstaty. V prípade, ţe do speňaţenia veci v konkurznom

konaní takáto vylučovacia ţaloba nebola podaná, platí nevyvrátiteľná právna domnienka, ţe

vec bola zahrnutá do súpisu oprávnene, teda môţe byt' ako súčasť konkurznej podstaty

speňaţiteľná (§ 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní). Taká istá domnienka platí aj vtedy,

ak bola lehota pre podanie ţaloby určená súdom, avšak vylučovacia ţaloba v tejto lehote

podaná nebola. Na základe uvedených skutočností mal za to, ţe správca konkurznej podstaty

úpadcu P. bol oprávnený speňaţiť predmetné nehnuteľnosti, ktoré boli zapísané

do súpisu konkurznej podstaty úpadcu P. Pokiaľ bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp.zn.1 Cdo 27/2005 z 22. novembra 2005 zrušený rozsudok Okresného súdu

Ruţomberok, č.k. -220 z 11. novembra 2003, ako aj uznesenie Krajského súdu v

Ţiline sp. zn. zo 7.septembra 2004, ktorým bola vyslovená neplatnosť kúpnej

zmluvy z 24. mája 1999, takýto rozsudok nemôţe pôsobiť spätne, nemôţe mať

za následok obnovenie vlastníckeho práva ţalobcov, pretoţe predmetná nehnuteľnosť bola uţ

v reţime konkurzu a v rámci konkurzného konania došlo k jej speňaţeniu. Takéto závery

vyplývajú aj zo skutočností, ţe v konkurznom konaní nie je prípustná obnova konania

a po speňaţení veci v konkurznom konaní nie je moţné ju vrátiť ani v prípade vylučovacej

ţaloby in natura (§ 66f zákona o konkurze a vyrovnaní). Ak dôjde k scudzeniu nehnuteľnosti,

a to správcom podstaty, ku ktorému môţe dôjsť po vyhlásení konkurzu ešte pred podaním

vylučovacej ţaloby v rámci speňaţenia podstaty, pre vylučovateľa vzniká náhradný nárok

na to, aby z podstaty bola vylúčená peňaţná odplata, ktorá bola prijatá za scudzenú vec,

a ktorá bola zahrnutá do majetkového fondu konkurznej podstaty. V danom prípade správca

konkurznej podstaty nehnuteľnosť predal, keď ţalobcovia si uplatňujú svoje právo k tejto

nehnuteľnosti, no za daného stavu je správca konkurznej podstaty povinný vydať finančný

obnos, ktorý za predaj konkurznej podstaty prijal. V rámci konkurzného konania, pokiaľ

došlo k speňaţeniu spornej nehnuteľnosti, nie je moţné ju vrátiť in natura, a teda nemoţno sa

ani domáhať určenia vlastníckeho práva k nej, vzniká len nárok na náhradné peňaţné plnenie.

S poukazom na uvedené preto konštatoval, ţe ţalobcovia nemajú ani právny záujem

na podaní návrhu, pretoţe ani úspech vo veci by nezmenil ich právne postavenie a mohol by

byť len podkladom pre vylúčenie nie veci, len finančného ekvivalentu z konkurznej podstaty.

Podotkol, ţe túto skutočnosť potvrdili aj ţalobcovia, keď si do konkurzného konania prihlásili

pohľadávku vo výške 1 250 000,- Sk, ktorú sumu zaplatili ako kúpnu cenu v kúpnej zmluve

z 24. mája 1999. Týmto spôsobom potvrdili, ţe kúpna zmluva je neplatný právny úkon a ţe

im vznikol nárok na vrátenie si vzájomných plnení. Tento nárok ţalobcov bol správcom

konkurznej podstaty úpadcu uznaný a konečná správa schválená. Z uvedených dôvodov

ţalobu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1

.

Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 27. októbra 2009, sp.zn. rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil; výrok o trovách konania zmenil tak, ţe účastníkom náhradu trov

prvostupňového konania nepriznal. Náhradu trov odvolacieho konania ţalovanému nepriznal.

Proti rozsudku odvolacieho súdu pripustil dovolanie. Po preskúmaní obsahu spisu dospel

k záveru, ţe odvolanie ţalobcov nie je dôvodné. Čo do podrobností, vzhľadom na totoţný

právny názor so súdom prvého stupňa s poukazom na ustanovenia ,

odkázal na dôvody napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie uviedol, ţe ţalobcovia mali

moţnosť v období po vyhlásení konkurzu na spoločnosť P. a vyhlásení prvého

potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo 7. septembra 2004, sp.zn.

domáhať sa návrhom podľa § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní vylúčenia

spoluvlastníckych podielov, ktoré nadobudli na základe sporného právneho úkonu,

z konkurznej podstaty. Za stavu, kedy takýto návrh podaný nebol, sa stotoţnil s názorom

súdu prvého stupňa v tom, ţe správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený speňaţiť aj

ţalobcom pôvodne patriace spoluvlastnícke podiely. Tento právny úkon správcu povaţoval

za právne perfektný, nakoľko predávajúci v tom čase bol nesporne vlastníkom nehnuteľností

a k samotnému odpredaju došlo aj so súhlasom konkurzného súdu. Za rozhodujúce

povaţoval nepodanie návrhu na vylúčenie veci z konkurznej podstaty, pretoţe táto by účinne

zabránila speňaţeniu ţalobcom pôvodne patriacich spoluvlastníckych podielov.

V nadväznosti na uvedené ďalej za mimoriadne dôleţité povaţoval to, či si ţalobcovia

uplatnili to, ţe vec sa nemala do súpisu zaradiť. V tejto súvislosti konštatoval, ţe ţalobcovia

sami poukazovali na to, ţe zákon nestanovuje formálne podmienky na uplatnenie práva a je

preto potrebné vychádzať z . Teda uplatnenie tohto práva je

moţné akoukoľvek formou, a to aj nepriamou a postačuje, aplikujúc na prejednávaný prípad,

aby správcovi konkurznej podstaty a konkurznému súdu bola táto skutočnosť známou.

S poukazom na uvedené ţalobcovia tvrdili, ţe bolo v súlade s ustanovením § 19 ods. 2

zákona o konkurze a vyrovnaní povinnosťou súdu uloţiť im, aby v lehote určenej podali

ţalobu proti správcovi. Za otázku zásadného právneho významu súvisiacu s vecou samou

povaţoval to, akým spôsobom si má „iná osoba“ uplatňovať nárok na vylúčenie veci

z podstaty v konkurznom konaní v zmysle

Zb. v znení neskorších predpisov. Či je v tomto smere potrebný výslovný prejav (napr.

písomné podanie), adresovaný či uţ súdu, resp. správcovi konkurznej podstaty, alebo

postačuje vedomosť o takejto skutočnosti, ktorú je moţné vyvodiť napr. z okolností daného

prípadu. Za daného stavu je potom povinnosťou konkurzného súdu podľa § 19 ods. 2 zákona

č. o konkurze a vyrovnaní uloţiť tomu, kto si uplatňuje, ţe sa vec nemala

do súpisu zaradiť, aby podal ţalobu proti správcovi na súde a určiť mu na to lehotu.

Vo výroku o trovách prvostupňového konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa

zmenil, nakoľko bol toho názoru, ţe aj keď mal ţalovaný v prejednávanej veci

plný úspech a v zásade by mu preto patrilo právo na náhradu trov konania (§ 142 ods. l

), existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí súd náhradu trov

konania priznať ( ods. l ). Z tých istých dôvodov odvolací súd ani nepriznal

ţalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Proti uvedenému rozhodnutiu podali dovolanie ţalobcovia 1/ aţ 5/. Jeho prípustnosť

odôvodnili ustanovením Namietali, ţe napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c)

] Konkrétne namietali právne závery odvolacieho súdu, a to v týchto troch bodoch:

1/ „Ţalobcovia mali moţnosť v období po vyhlásení konkurzu a po vyhlásení prvého

potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu sa domáhať ţalobou podľa § 19 zákona

o konkurze a vyrovnaní vylúčenia spoluvlastníckych podielov.“ V tejto súvislosti namietali

porušenie práva na súdnu ochranu. Konštatovali, ţe po vyhlásení konkurzu do vyhlásenia

prvého potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo 7. septembra 2004, sp. zn.

, boli ţalobcovia vedení na liste vlastníctva ako vlastníci spoluvlastníckych

podielov a základe tejto skutočnosti bol správca povinný zapísať vec do súpisu s poznámkou

o vlastníctve ţalobcov a konkurzný súd bol povinný uloţiť ţalobcom, aby v lehote podali

ţalobu na súde proti správcovi, ktorý vyhlásil konkurz.

2/ „Správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený speňaţiť aj ţalobcom patriace

spoluvlastnícke podiely. Tento právny úkon odvolací súd povaţoval za právne perfektný.

Nakoľko predávajúci v tom čase bol nesporne vlastníkom nehnuteľností a k samotnému

odpredaju došlo aj so súhlasom konkurzného súdu.“ Pri tomto závere odvolacieho súdu,

ţalobcovia uviedli, ţe sa stali vlastníkmi predmetných spoluvlastníckych podielov 26. júla

1999 a od toho dňa nenastala právna skutočnosť, ktorá by zakladala stratu vlastníckeho

práva. Podľa ich názoru rozsudok súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu v konaní sp. zn.

iba nesprávne deklaroval právny stav, neplatnosť kúpnej zmluvy, ich výrokmi

nebolo rozhodnuté o určení vlastníka. Uviedli, ţe záver odvolacieho súdu o právnej

perfektnosti právneho úkonu, kúpnej zmluvy, ktorou previedol správca konkurznej podstaty

vlastníctvo k spoluvlastníckym podielom, je nesprávny a právne neodôvodnený, nakoľko

v tom čase boli ţalobcovia nesporne vlastníkmi predmetných nehnuteľností.

3/ „Ďalšími kúpnymi zmluvami došlo k viacnásobnému prevodu sporných

spoluvlastníckych podielov, a to na osoby, ktoré nie sú ani nikdy neboli účastníkmi

pôvodného konania o určenie neplatnosti právneho úkonu.“ K tomu uviedli, ţe neexistencia

vlastníckeho práva na strane P. v konkurze je presvedčivý argument, v zmysle zásady - ţe

nikto nemôţe previesť na druhého viac práv ako sám má - pre vyslovenie neplatnosti kúpnej

zmluvy v zmysle ustanovenia či 37 ods. 2 (konkrétne kúpnej

zmluvy uzatvorenej medzi správcom konkurznej podstaty a Ing. A. T. z 27. mája 2005,

a následných kúpnych zmlúv, kúpnej zmluvy z 1. februára 2006 uzavretej medzi Ing. A. T.

a JUDr. V. N. a kúpnej zmluvy z 29. marca 2006, uzavretej medzi JUDr. V. N.

a spoločnosťou A.). Navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a zaviazal ţalovaného na náhradu trov konania.

Ţalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu predovšetkým namietal, ţe odvolacím

súdom nastolené dovolacie otázky nemôţu byť riešené v rámci tohto konania, nakoľko ide

o otázky týkajúce sa výslovne konkurzného konania a postupu v ňom. Ďalej namietal, ţe

dovolanie v tejto veci nie je dôvodné ani z hľadiska posúdenia veci samej a poukázal

na svoje tvrdenia a skutočnosti uvedené v konaní pred súdom prvého stupňa a v odvolacom

konaní, a tam predloţené dôkazy. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie ţalobcov odmietol

ako neprípustné, resp. aby ho zamietol ako vecne nedôvodné. Zároveň si uplatnil aj trovy

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podali včas účastníci konania ( ) proti rozhodnutiu, v ktorom

odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania ( ), preskúmal napadnutý

rozsudok v rozsahu podľa bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) a dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V zmysle je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon v zmysle

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Dovolanie je v danej veci prípustné podľa , t.j. len preto, ţe jeho

prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň

vymedzil v dôvodoch rozhodnutia otázku, podľa neho po právnej stránke zásadného

významu.

Rozhodnutie zásadného právneho významu ako pojem nie je definovaný pozitívnym

právom. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pribliţuje jeho podstatu tým, ţe

uvádza, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný význam z hľadiska svojho všeobecného

dopadu na právne pomery iných (podobných) sporov, ale aj tým, ţe dotknuté právne

posúdenie veci je významné pre vec samu. Zásadný význam právnej otázky, v ktorej odvolací

súd pripustil dovolanie nemôţe existovať mimo právny rámec podstatný pre rozhodnutie

v konkrétnej veci. Ak odvolací súd pripustí dovolanie pre právnu otázku, ktorá nemá význam

pre riešenie samotného prípadu, dovolacie konanie zamerané na právne posúdenie tejto

otázky by bolo v podstate abstraktnou úvahou súdu o právnom probléme nesúvisiacou

s prejednávanou vecou.

Nevyhnutnou podmienkou na to, aby dovolací súd preskúmal dovolateľom napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu, je taká kvalita jeho rozhodnutia, ktorá spĺňa poţiadavku

preskúmateľnosti, presvedčivosti a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí. Odvolací súd

v odôvodnení rozhodnutia musí preto právnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, sám

vyriešiť. Musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a jeho myšlienkový

postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukázaním na všetky

skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré

zaujal.

Rovnako potrebné je presné a určité nastolenie otázky zásadného právneho významu,

z dôvodu, ţe vyslovenie prípustnosti dovolania má konkrétny negatívny procesný dopad tak

na dovolateľov (ktorí by v prípade zaloţenia prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 3

mali mať nad všetky pochybnosti jasné, správnosť riešenia ktorej právnej otázky je

oprávnený napadnúť dovolaním), ako aj na účastníkov na opačnej procesnej strane (ktorí len

v prípade jasne vymedzenej dovolacej otázky môţu v dovolacom konaní namietať, ţe

dovolateľ v prípade prekročil rozsah prípustnej dovolacej otázky) a napokon aj na moţnosť

dovolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu dovolaním napadnuté rozhodnutie

(pokiaľ je nezrozumiteľne stanovená dovolacia otázka, nie sú dostatočne jasne určené medze

dovolacieho prieskumu a dovolací súd v dôsledku toho ani nemá moţnosť posúdiť, či

dovolateľmi namietané nesprávnosti právneho posúdenia odvolacím súdom sa týkajú tej

právnej otázky, so zreteľom na ktorú bolo dovolanie prípustné), inak je jeho rozhodnutie

nepreskúmateľné, čo treba povaţovať za inú vadu konania, ku ktorej musí dovolací súd

prihliadať v zmysle veta druhá z úradnej moci. V súvislosti s tým sa ţiada

uviesť, ţe úvahy dovolacieho súdu o podstate dovolacej otázky, ktorá má byť vyriešená

v dovolacom konaní, nemôţu byť zaloţené na dohadoch alebo predpokladoch o tom, čo mal

odvolací súd na mysli pri pripúšťaní dovolania. Dovolací súd je viazaný tým, ako odvolací

súd vymedzil právnu otázku, na jej formulácii nemôţe nič meniť, ani výkladom jej dať iný

obsah neţ v skutočnosti má. Procesná moţnosť odvolacieho súdu zaloţiť prípustnosť

dovolania nesmie viesť k prenášaniu ťaţiska rozhodovania odvolacieho súdu na dovolací súd.

Odvolací súd pripustil v danej veci dovolanie na riešenie dovolacej otázky, a to,

„akým spôsobom si má „iná osoba“ uplatňovať nárok na vylúčenie veci z podstaty

v konkurznom konaní v zmysle Či je

v tomto smere potrebný výslovný prejav (napr. písomné podanie), adresovaný či uţ súdu,

resp. správcovi konkurznej podstaty, alebo postačuje vedomosť o takejto skutočnosti, ktorú je

moţné vyvodiť napr. z okolností daného prípadu. Za daného stavu je potom povinnosťou

konkurzného súdu podľa 9 ods. 2 o konkurze a vyrovnaní uloţiť

tomu, kto si uplatňuje, ţe sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby podal ţalobu proti správcovi

na súde a určiť mu na to lehotu.“ Takéto vymedzenie dôvodov pripustenia dovolania nie je

v súlade s vyššie uvedenými zásadami.

Podľa názoru dovolacieho súdu znenie dovolacej otázky je neurčité a nezrozumiteľné.

Ako bolo uvedené vyššie, dovolací súd nie je povolaný, aby vlastnou interpretáciou

objasňoval význam odvolacím súdom nastolenej dovolacej otázky. Nie je zrejmé, či znenie

samotnej otázky smeruje k vyriešeniu problému, 1/ akým (ne)formálnym spôsobom si má iná

osoba uplatniť, ţe je vlastníkom veci zahrnutej správcom do konkurznej podstaty [(či

písomne, alebo ústnym oznámením správcovi, resp. konkurznému súdu, prípadne aj inak),

vzhľadom na prvú vetu a druhú vetu nastolenej dovolacej otázky] alebo 2/ či je konkurzný

súd povinný poučiť v zmysle o konkurze a vyrovnaní

v znení neskorších predpisov iba osobu, ktorá si vlastným aktívnym konaním uplatnila, ţe sa

vec nemala zaradiť do konkurznej podstaty (§ 19 ods. 1 cit. zákona) alebo aj akúkoľvek inú

osobu, o ktorej by sa z okolností prípadu mohol domnievať, ţe vec zaradená do konkurznej

podstaty by jej mohla patriť (a to v nadväznosti na tretiu vetu - konštatovanie - odvolacieho

súdu:, „Za daného stavu je potom povinnosťou konkurzného súdu podľa § 1 9 ods. 2 zákona

č. o konkurze a vyrovnaní uloţiť tomu, kto si uplatňuje, ţe sa vec nemala

do súpisu zaradiť, aby podal ţalobu proti správcovi na súde a určiť mu na to lehotu.“).

V súvislosti s tým dovolací súd uvádza, ţe na naplnenie poţiadavky zásadného

právneho významu je potrebné aj to, aby dovolacia otázka nevybočovala z rámca podstatného

pre rozhodnutie v konkrétnej veci, teda aby právne posúdenie dovolacej otázky nebolo len

teoretickou úvahou súdu nemajúcou ţiadny vplyv na konečné rozhodnutie. Z rozhodnutia

odvolacieho súdu nevyplýva, prečo povaţuje odvolací súd z hľadiska predmetu konania

(určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam) za potrebné riešenie nastolenej otázky,

navyše, ktorú v odôvodnení svojho rozsudku sám ani neriešil. V tejto súvislosti dovolací súd

poukazuje na skutočnosť, ţe odvolací súd sa v celkom rozsahu stotoţnil s právnym

posúdením veci súdom prvého stupňa, teda aj so skutočnosťou, ţe „v rámci konkurzného

konania, pokiaľ došlo k speňaţeniu spornej nehnuteľnosti, nie je moţné ju vrátiť in natura,

a teda nemoţno sa ani domáhať určenia vlastníckeho práva k nej, vzniká len nárok

na náhradné peňaţné plnenie. S poukazom na uvedené preto konštatoval, ţe ţalobcovia

nemajú ani právny záujem na podaní návrhu, pretoţe ani úspech vo veci by nezmenil ich

právne postavenia a mohol by byť len podkladom pre vylúčenie nie veci, len finančného

ekvivalentu z konkurznej podstaty.“ Z uvedeného je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil

s právnym záverom, ţe stret včas nerealizovaného nároku tretej osoby, aj keby to bol

skutočný vlastník, na vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty s nárokom osoby,

ktorá majetok nadobudla za trvania konkurzu jeho speňaţením v súlade s ustanoveniami

zákona o konkurze a vyrovnaní, musí byť totiţ vyriešený v prospech nadobúdateľa tohto

majetku.

V neposlednom rade je potrebné, aby odvolacím súdom pripustená dovolacia otázka

súvisela s prejednávanou vecou, t.j. s predmetom konania (určenie vlastníckeho práva k veci)

a súčasne bola zachovaná podmienka, ţe súdy niţších stupňov konajúce vo veci samej sú

kompetentné a vecne príslušné na jej interpretáciu (otázku formy uplatnenia nárokov

spochybňujúcich zaradenie vecí do konkurznej podstaty je oprávnený riešiť konkurzný súd

v konkurznom konaní).

So zreteľom na to nemoţno dospieť k jednoznačnému záveru, čo odvolací súd

pripustenou dovolacou otázkou sledoval. Oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania nemá

odvolací súd kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy, jeho voľnú úvahu zákon prísne

vymedzuje rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia z právnej stránky, avšak vţdy

v konkrétnej veci, v ktorej sám dôsledne sa nastolenou otázkou zaoberal.

Odvolací súd tým, ako vyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku,

znemoţnil preskúmanie správnosti riešenia právnej otázky zásadného významu, ktorú mal pri

pripúšťaní dovolania na mysli. So zreteľom na nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia v tejto

časti (ktorá svedčí o existencii vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, na ktorú musel dovolací súd vziať zreteľ, i keď nebola v dovolaniach namietaná –

viď ) neprichádzalo preto v dovolacom konaní do úvahy ţiadne iné

rozhodnutie, len zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci tomuto

súdu na ďalšie konanie.

Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší súdu Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie

Krajského súdu v Ţiline zrušil podľa , a vec vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. apríla 2011

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová