Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c8b/362729.dab328.pdf
PDF · 128.24 KB
No categories available
5Cdo/59/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 59/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ h. Doc. PhDr. M. R., 2/
MUDr. S. N., 3/ V. N., 4/ M. F., 5/ D. F., zastúpených JUDr. O. Š., proti ţalovanému A.,
IČO X., zastúpenému A.,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Ruţomberok
pod sp.zn. 6 C 36/2007 o dovolaní ţalobcov 1/ aţ 5/ proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline
z 27. októbra 2009, sp. zn. 8 Co 17/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 27. októbra
2009, sp.zn. 8 Co 17/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ruţomberok rozsudkom zo 6. októbra 2008, č.k. 6 C 36/2007-211
zamietol návrh ţalobcov, ktorým sa domáhali určenia, ţe sú podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností zapísaných na LV č. X. Správy katastra R., kat. úz. R., a to budovy č.s. X.,
postavenej na pozemku KN parc. č. X. (pôvodne X.), ako aj pozemku KN parc. č. X.
2 2
(pôvodne X.) o výmere 418m(pôvodne 421 m), zastavaná plocha, kat. úz. R., a to
ţalobkyňa 1 /v podiele 6/20-ín, ţalobca 2/ v podiele 1/20-ina, ţalobca 3/
v podiele 1/20-ina, ţalobca 4/ v podiele 1/20-ina a ţalobca 5/ v podiele 1/20-ina. Súčasne
ţalobcov zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalovanému trovy konania vo výške 75 572,50 Sk
v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe
na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, ţe ţalobcovia nie sú
podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností a na samotnom určení ani nemajú právny
záujem. Konštatoval, ţe osobitný reţim konkurzného konania spôsobuje, ţe majetok sa môţe
vylúčiť z konkurznej podstaty len na základe § 19 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní. Nedodrţanie podmienok, za ktorých sa vylučovacia ţaloba uplatňuje má
za následok, ţe vec bola do súpisu konkurznej podstaty zapísaná oprávnene. Tretia osoba sa
nemôţe uţ domáhať svojho práva k nej, musí však strpieť, aby sa táto vec podrobila reţimu
konkurzu. Pokiaľ správca konkurznej podstaty zapísal predmetné nehnuteľnosti
do konkurznej podstaty úpadcu P., mali ţalobcovia moţnosť domáhať sa vylúčenia
nehnuteľností z konkurznej podstaty len na základe § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní.
Tento nárok si však ţalobcovia neuplatnili a pokiaľ tvrdili, ţe predmetná nehnuteľnosť nepatrí
do konkurznej podstaty, mohli podať vylučovaciu ţalobu bez ohľadu na to, či ich k podaniu
takejto ţaloby konkurzný súd vyzval alebo nie. Legitimácia na podanie takejto vylučovacej
ţaloby je daná uţ tým, ţe bola predmetná nehnuteľnosť zapísaná správcom konkurznej
podstaty do súpisu konkurznej podstaty. V prípade, ţe do speňaţenia veci v konkurznom
konaní takáto vylučovacia ţaloba nebola podaná, platí nevyvrátiteľná právna domnienka, ţe
vec bola zahrnutá do súpisu oprávnene, teda môţe byt' ako súčasť konkurznej podstaty
speňaţiteľná (§ 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní). Taká istá domnienka platí aj vtedy,
ak bola lehota pre podanie ţaloby určená súdom, avšak vylučovacia ţaloba v tejto lehote
podaná nebola. Na základe uvedených skutočností mal za to, ţe správca konkurznej podstaty
úpadcu P. bol oprávnený speňaţiť predmetné nehnuteľnosti, ktoré boli zapísané
do súpisu konkurznej podstaty úpadcu P. Pokiaľ bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp.zn.1 Cdo 27/2005 z 22. novembra 2005 zrušený rozsudok Okresného súdu
Ruţomberok, č.k. 5 C 188/2002-220 z 11. novembra 2003, ako aj uznesenie Krajského súdu v
Ţiline sp. zn. 23 Co 61/2004 zo 7.septembra 2004, ktorým bola vyslovená neplatnosť kúpnej
zmluvy z 24. mája 1999, takýto rozsudok nemôţe pôsobiť spätne, nemôţe mať
za následok obnovenie vlastníckeho práva ţalobcov, pretoţe predmetná nehnuteľnosť bola uţ
v reţime konkurzu a v rámci konkurzného konania došlo k jej speňaţeniu. Takéto závery
vyplývajú aj zo skutočností, ţe v konkurznom konaní nie je prípustná obnova konania
a po speňaţení veci v konkurznom konaní nie je moţné ju vrátiť ani v prípade vylučovacej
ţaloby in natura (§ 66f zákona o konkurze a vyrovnaní). Ak dôjde k scudzeniu nehnuteľnosti,
a to správcom podstaty, ku ktorému môţe dôjsť po vyhlásení konkurzu ešte pred podaním
vylučovacej ţaloby v rámci speňaţenia podstaty, pre vylučovateľa vzniká náhradný nárok
na to, aby z podstaty bola vylúčená peňaţná odplata, ktorá bola prijatá za scudzenú vec,
a ktorá bola zahrnutá do majetkového fondu konkurznej podstaty. V danom prípade správca
konkurznej podstaty nehnuteľnosť predal, keď ţalobcovia si uplatňujú svoje právo k tejto
nehnuteľnosti, no za daného stavu je správca konkurznej podstaty povinný vydať finančný
obnos, ktorý za predaj konkurznej podstaty prijal. V rámci konkurzného konania, pokiaľ
došlo k speňaţeniu spornej nehnuteľnosti, nie je moţné ju vrátiť in natura, a teda nemoţno sa
ani domáhať určenia vlastníckeho práva k nej, vzniká len nárok na náhradné peňaţné plnenie.
S poukazom na uvedené preto konštatoval, ţe ţalobcovia nemajú ani právny záujem
na podaní návrhu, pretoţe ani úspech vo veci by nezmenil ich právne postavenie a mohol by
byť len podkladom pre vylúčenie nie veci, len finančného ekvivalentu z konkurznej podstaty.
Podotkol, ţe túto skutočnosť potvrdili aj ţalobcovia, keď si do konkurzného konania prihlásili
pohľadávku vo výške 1 250 000,- Sk, ktorú sumu zaplatili ako kúpnu cenu v kúpnej zmluve
z 24. mája 1999. Týmto spôsobom potvrdili, ţe kúpna zmluva je neplatný právny úkon a ţe
im vznikol nárok na vrátenie si vzájomných plnení. Tento nárok ţalobcov bol správcom
konkurznej podstaty úpadcu uznaný a konečná správa schválená. Z uvedených dôvodov
ţalobu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 27. októbra 2009, sp.zn. 8 Co 17/2009 rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil; výrok o trovách konania zmenil tak, ţe účastníkom náhradu trov
prvostupňového konania nepriznal. Náhradu trov odvolacieho konania ţalovanému nepriznal.
Proti rozsudku odvolacieho súdu pripustil dovolanie. Po preskúmaní obsahu spisu dospel
k záveru, ţe odvolanie ţalobcov nie je dôvodné. Čo do podrobností, vzhľadom na totoţný
právny názor so súdom prvého stupňa s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.,
odkázal na dôvody napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie uviedol, ţe ţalobcovia mali
moţnosť v období po vyhlásení konkurzu na spoločnosť P. a vyhlásení prvého
potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo 7. septembra 2004, sp.zn.
23 Co 61/2004 domáhať sa návrhom podľa § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní vylúčenia
spoluvlastníckych podielov, ktoré nadobudli na základe sporného právneho úkonu,
z konkurznej podstaty. Za stavu, kedy takýto návrh podaný nebol, sa stotoţnil s názorom
súdu prvého stupňa v tom, ţe správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený speňaţiť aj
ţalobcom pôvodne patriace spoluvlastnícke podiely. Tento právny úkon správcu povaţoval
za právne perfektný, nakoľko predávajúci v tom čase bol nesporne vlastníkom nehnuteľností
a k samotnému odpredaju došlo aj so súhlasom konkurzného súdu. Za rozhodujúce
povaţoval nepodanie návrhu na vylúčenie veci z konkurznej podstaty, pretoţe táto by účinne
zabránila speňaţeniu ţalobcom pôvodne patriacich spoluvlastníckych podielov.
V nadväznosti na uvedené ďalej za mimoriadne dôleţité povaţoval to, či si ţalobcovia
uplatnili to, ţe vec sa nemala do súpisu zaradiť. V tejto súvislosti konštatoval, ţe ţalobcovia
sami poukazovali na to, ţe zákon nestanovuje formálne podmienky na uplatnenie práva a je
preto potrebné vychádzať z § 34 Občianskeho zákonníka. Teda uplatnenie tohto práva je
moţné akoukoľvek formou, a to aj nepriamou a postačuje, aplikujúc na prejednávaný prípad,
aby správcovi konkurznej podstaty a konkurznému súdu bola táto skutočnosť známou.
S poukazom na uvedené ţalobcovia tvrdili, ţe bolo v súlade s ustanovením § 19 ods. 2
zákona o konkurze a vyrovnaní povinnosťou súdu uloţiť im, aby v lehote určenej podali
ţalobu proti správcovi. Za otázku zásadného právneho významu súvisiacu s vecou samou
povaţoval to, akým spôsobom si má „iná osoba“ uplatňovať nárok na vylúčenie veci
z podstaty v konkurznom konaní v zmysle § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991
Zb. v znení neskorších predpisov. Či je v tomto smere potrebný výslovný prejav (napr.
písomné podanie), adresovaný či uţ súdu, resp. správcovi konkurznej podstaty, alebo
postačuje vedomosť o takejto skutočnosti, ktorú je moţné vyvodiť napr. z okolností daného
prípadu. Za daného stavu je potom povinnosťou konkurzného súdu podľa § 19 ods. 2 zákona
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní uloţiť tomu, kto si uplatňuje, ţe sa vec nemala
do súpisu zaradiť, aby podal ţalobu proti správcovi na súde a určiť mu na to lehotu.
Vo výroku o trovách prvostupňového konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 220 O.s.p. zmenil, nakoľko bol toho názoru, ţe aj keď mal ţalovaný v prejednávanej veci
plný úspech a v zásade by mu preto patrilo právo na náhradu trov konania (§ 142 ods. l
O.s.p.), existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí súd náhradu trov
konania priznať (§ 150 ods. l O.s.p.). Z tých istých dôvodov odvolací súd ani nepriznal
ţalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Proti uvedenému rozhodnutiu podali dovolanie ţalobcovia 1/ aţ 5/. Jeho prípustnosť
odôvodnili ustanovením § 238 ods. 3 O.s.p. Namietali, ţe napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c)
O.s.p.] Konkrétne namietali právne závery odvolacieho súdu, a to v týchto troch bodoch:
1/ „Ţalobcovia mali moţnosť v období po vyhlásení konkurzu a po vyhlásení prvého
potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu sa domáhať ţalobou podľa § 19 zákona
o konkurze a vyrovnaní vylúčenia spoluvlastníckych podielov.“ V tejto súvislosti namietali
porušenie práva na súdnu ochranu. Konštatovali, ţe po vyhlásení konkurzu do vyhlásenia
prvého potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo 7. septembra 2004, sp. zn.
23 Co 61/2004, boli ţalobcovia vedení na liste vlastníctva ako vlastníci spoluvlastníckych
podielov a základe tejto skutočnosti bol správca povinný zapísať vec do súpisu s poznámkou
o vlastníctve ţalobcov a konkurzný súd bol povinný uloţiť ţalobcom, aby v lehote podali
ţalobu na súde proti správcovi, ktorý vyhlásil konkurz.
2/ „Správca konkurznej podstaty úpadcu bol oprávnený speňaţiť aj ţalobcom patriace
spoluvlastnícke podiely. Tento právny úkon odvolací súd povaţoval za právne perfektný.
Nakoľko predávajúci v tom čase bol nesporne vlastníkom nehnuteľností a k samotnému
odpredaju došlo aj so súhlasom konkurzného súdu.“ Pri tomto závere odvolacieho súdu,
ţalobcovia uviedli, ţe sa stali vlastníkmi predmetných spoluvlastníckych podielov 26. júla
1999 a od toho dňa nenastala právna skutočnosť, ktorá by zakladala stratu vlastníckeho
práva. Podľa ich názoru rozsudok súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu v konaní sp. zn.
5 C 188/2002 iba nesprávne deklaroval právny stav, neplatnosť kúpnej zmluvy, ich výrokmi
nebolo rozhodnuté o určení vlastníka. Uviedli, ţe záver odvolacieho súdu o právnej
perfektnosti právneho úkonu, kúpnej zmluvy, ktorou previedol správca konkurznej podstaty
vlastníctvo k spoluvlastníckym podielom, je nesprávny a právne neodôvodnený, nakoľko
v tom čase boli ţalobcovia nesporne vlastníkmi predmetných nehnuteľností.
3/ „Ďalšími kúpnymi zmluvami došlo k viacnásobnému prevodu sporných
spoluvlastníckych podielov, a to na osoby, ktoré nie sú ani nikdy neboli účastníkmi
pôvodného konania o určenie neplatnosti právneho úkonu.“ K tomu uviedli, ţe neexistencia
vlastníckeho práva na strane P. v konkurze je presvedčivý argument, v zmysle zásady - ţe
nikto nemôţe previesť na druhého viac práv ako sám má - pre vyslovenie neplatnosti kúpnej
zmluvy v zmysle ustanovenia § 39 či 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka (konkrétne kúpnej
zmluvy uzatvorenej medzi správcom konkurznej podstaty a Ing. A. T. z 27. mája 2005,
a následných kúpnych zmlúv, kúpnej zmluvy z 1. februára 2006 uzavretej medzi Ing. A. T.
a JUDr. V. N. a kúpnej zmluvy z 29. marca 2006, uzavretej medzi JUDr. V. N.
a spoločnosťou A.). Navrhli, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a zaviazal ţalovaného na náhradu trov konania.
Ţalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu predovšetkým namietal, ţe odvolacím
súdom nastolené dovolacie otázky nemôţu byť riešené v rámci tohto konania, nakoľko ide
o otázky týkajúce sa výslovne konkurzného konania a postupu v ňom. Ďalej namietal, ţe
dovolanie v tejto veci nie je dôvodné ani z hľadiska posúdenia veci samej a poukázal
na svoje tvrdenia a skutočnosti uvedené v konaní pred súdom prvého stupňa a v odvolacom
konaní, a tam predloţené dôkazy. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie ţalobcov odmietol
ako neprípustné, resp. aby ho zamietol ako vecne nedôvodné. Zároveň si uplatnil aj trovy
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, v ktorom
odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon v zmysle
§ 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Dovolanie je v danej veci prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p., t.j. len preto, ţe jeho
prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň
vymedzil v dôvodoch rozhodnutia otázku, podľa neho po právnej stránke zásadného
významu.
Rozhodnutie zásadného právneho významu ako pojem nie je definovaný pozitívnym
právom. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pribliţuje jeho podstatu tým, ţe
uvádza, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný význam z hľadiska svojho všeobecného
dopadu na právne pomery iných (podobných) sporov, ale aj tým, ţe dotknuté právne
posúdenie veci je významné pre vec samu. Zásadný význam právnej otázky, v ktorej odvolací
súd pripustil dovolanie nemôţe existovať mimo právny rámec podstatný pre rozhodnutie
v konkrétnej veci. Ak odvolací súd pripustí dovolanie pre právnu otázku, ktorá nemá význam
pre riešenie samotného prípadu, dovolacie konanie zamerané na právne posúdenie tejto
otázky by bolo v podstate abstraktnou úvahou súdu o právnom probléme nesúvisiacou
s prejednávanou vecou.
Nevyhnutnou podmienkou na to, aby dovolací súd preskúmal dovolateľom napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, je taká kvalita jeho rozhodnutia, ktorá spĺňa poţiadavku
preskúmateľnosti, presvedčivosti a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí. Odvolací súd
v odôvodnení rozhodnutia musí preto právnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, sám
vyriešiť. Musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukázaním na všetky
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré
zaujal.
Rovnako potrebné je presné a určité nastolenie otázky zásadného právneho významu,
z dôvodu, ţe vyslovenie prípustnosti dovolania má konkrétny negatívny procesný dopad tak
na dovolateľov (ktorí by v prípade zaloţenia prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 3
O.s.p. mali mať nad všetky pochybnosti jasné, správnosť riešenia ktorej právnej otázky je
oprávnený napadnúť dovolaním), ako aj na účastníkov na opačnej procesnej strane (ktorí len
v prípade jasne vymedzenej dovolacej otázky môţu v dovolacom konaní namietať, ţe
dovolateľ v prípade prekročil rozsah prípustnej dovolacej otázky) a napokon aj na moţnosť
dovolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu dovolaním napadnuté rozhodnutie
(pokiaľ je nezrozumiteľne stanovená dovolacia otázka, nie sú dostatočne jasne určené medze
dovolacieho prieskumu a dovolací súd v dôsledku toho ani nemá moţnosť posúdiť, či
dovolateľmi namietané nesprávnosti právneho posúdenia odvolacím súdom sa týkajú tej
právnej otázky, so zreteľom na ktorú bolo dovolanie prípustné), inak je jeho rozhodnutie
nepreskúmateľné, čo treba povaţovať za inú vadu konania, ku ktorej musí dovolací súd
prihliadať v zmysle § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. z úradnej moci. V súvislosti s tým sa ţiada
uviesť, ţe úvahy dovolacieho súdu o podstate dovolacej otázky, ktorá má byť vyriešená
v dovolacom konaní, nemôţu byť zaloţené na dohadoch alebo predpokladoch o tom, čo mal
odvolací súd na mysli pri pripúšťaní dovolania. Dovolací súd je viazaný tým, ako odvolací
súd vymedzil právnu otázku, na jej formulácii nemôţe nič meniť, ani výkladom jej dať iný
obsah neţ v skutočnosti má. Procesná moţnosť odvolacieho súdu zaloţiť prípustnosť
dovolania nesmie viesť k prenášaniu ťaţiska rozhodovania odvolacieho súdu na dovolací súd.
Odvolací súd pripustil v danej veci dovolanie na riešenie dovolacej otázky, a to,
„akým spôsobom si má „iná osoba“ uplatňovať nárok na vylúčenie veci z podstaty
v konkurznom konaní v zmysle § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. Či je
v tomto smere potrebný výslovný prejav (napr. písomné podanie), adresovaný či uţ súdu,
resp. správcovi konkurznej podstaty, alebo postačuje vedomosť o takejto skutočnosti, ktorú je
moţné vyvodiť napr. z okolností daného prípadu. Za daného stavu je potom povinnosťou
konkurzného súdu podľa § 1 9 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní uloţiť
tomu, kto si uplatňuje, ţe sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby podal ţalobu proti správcovi
na súde a určiť mu na to lehotu.“ Takéto vymedzenie dôvodov pripustenia dovolania nie je
v súlade s vyššie uvedenými zásadami.
Podľa názoru dovolacieho súdu znenie dovolacej otázky je neurčité a nezrozumiteľné.
Ako bolo uvedené vyššie, dovolací súd nie je povolaný, aby vlastnou interpretáciou
objasňoval význam odvolacím súdom nastolenej dovolacej otázky. Nie je zrejmé, či znenie
samotnej otázky smeruje k vyriešeniu problému, 1/ akým (ne)formálnym spôsobom si má iná
osoba uplatniť, ţe je vlastníkom veci zahrnutej správcom do konkurznej podstaty [(či
písomne, alebo ústnym oznámením správcovi, resp. konkurznému súdu, prípadne aj inak),
vzhľadom na prvú vetu a druhú vetu nastolenej dovolacej otázky] alebo 2/ či je konkurzný
súd povinný poučiť v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
v znení neskorších predpisov iba osobu, ktorá si vlastným aktívnym konaním uplatnila, ţe sa
vec nemala zaradiť do konkurznej podstaty (§ 19 ods. 1 cit. zákona) alebo aj akúkoľvek inú
osobu, o ktorej by sa z okolností prípadu mohol domnievať, ţe vec zaradená do konkurznej
podstaty by jej mohla patriť (a to v nadväznosti na tretiu vetu - konštatovanie - odvolacieho
súdu:, „Za daného stavu je potom povinnosťou konkurzného súdu podľa § 1 9 ods. 2 zákona
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní uloţiť tomu, kto si uplatňuje, ţe sa vec nemala
do súpisu zaradiť, aby podal ţalobu proti správcovi na súde a určiť mu na to lehotu.“).
V súvislosti s tým dovolací súd uvádza, ţe na naplnenie poţiadavky zásadného
právneho významu je potrebné aj to, aby dovolacia otázka nevybočovala z rámca podstatného
pre rozhodnutie v konkrétnej veci, teda aby právne posúdenie dovolacej otázky nebolo len
teoretickou úvahou súdu nemajúcou ţiadny vplyv na konečné rozhodnutie. Z rozhodnutia
odvolacieho súdu nevyplýva, prečo povaţuje odvolací súd z hľadiska predmetu konania
(určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam) za potrebné riešenie nastolenej otázky,
navyše, ktorú v odôvodnení svojho rozsudku sám ani neriešil. V tejto súvislosti dovolací súd
poukazuje na skutočnosť, ţe odvolací súd sa v celkom rozsahu stotoţnil s právnym
posúdením veci súdom prvého stupňa, teda aj so skutočnosťou, ţe „v rámci konkurzného
konania, pokiaľ došlo k speňaţeniu spornej nehnuteľnosti, nie je moţné ju vrátiť in natura,
a teda nemoţno sa ani domáhať určenia vlastníckeho práva k nej, vzniká len nárok
na náhradné peňaţné plnenie. S poukazom na uvedené preto konštatoval, ţe ţalobcovia
nemajú ani právny záujem na podaní návrhu, pretoţe ani úspech vo veci by nezmenil ich
právne postavenia a mohol by byť len podkladom pre vylúčenie nie veci, len finančného
ekvivalentu z konkurznej podstaty.“ Z uvedeného je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil
s právnym záverom, ţe stret včas nerealizovaného nároku tretej osoby, aj keby to bol
skutočný vlastník, na vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty s nárokom osoby,
ktorá majetok nadobudla za trvania konkurzu jeho speňaţením v súlade s ustanoveniami
zákona o konkurze a vyrovnaní, musí byť totiţ vyriešený v prospech nadobúdateľa tohto
majetku.
V neposlednom rade je potrebné, aby odvolacím súdom pripustená dovolacia otázka
súvisela s prejednávanou vecou, t.j. s predmetom konania (určenie vlastníckeho práva k veci)
a súčasne bola zachovaná podmienka, ţe súdy niţších stupňov konajúce vo veci samej sú
kompetentné a vecne príslušné na jej interpretáciu (otázku formy uplatnenia nárokov
spochybňujúcich zaradenie vecí do konkurznej podstaty je oprávnený riešiť konkurzný súd
v konkurznom konaní).
So zreteľom na to nemoţno dospieť k jednoznačnému záveru, čo odvolací súd
pripustenou dovolacou otázkou sledoval. Oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania nemá
odvolací súd kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy, jeho voľnú úvahu zákon prísne
vymedzuje rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia z právnej stránky, avšak vţdy
v konkrétnej veci, v ktorej sám dôsledne sa nastolenou otázkou zaoberal.
Odvolací súd tým, ako vyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku,
znemoţnil preskúmanie správnosti riešenia právnej otázky zásadného významu, ktorú mal pri
pripúšťaní dovolania na mysli. So zreteľom na nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia v tejto
časti (ktorá svedčí o existencii vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, na ktorú musel dovolací súd vziať zreteľ, i keď nebola v dovolaniach namietaná –
viď § 242 ods. 1 O.s.p.) neprichádzalo preto v dovolacom konaní do úvahy ţiadne iné
rozhodnutie, len zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci tomuto
súdu na ďalšie konanie.
Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší súdu Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie
Krajského súdu v Ţiline zrušil podľa § 243b ods. 1, 4 O.s.p. a vec vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. apríla 2011
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová