Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e1b/382857.59ebb2.pdf
PDF · 148.88 KB
No categories available
5Obo/133/2010
Najvyšší súd 5 Obo 133/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Dariny Ličkovej a členiek senátu JUDr. Anny Markovej a JUDr. Kataríny Pramukovej
v právnej veci žalobcu: Advokátska kancelária JUDr. J.J., s. r. o., R.B., IČO: X. proti
žalovanému: M.S. - S., V.Ž., IČO: X., zast. Advokátska kancelária JUDr. P.K., JUDr. A.S., s.
r. o., D.Ž., IČO: X., o zaplatenie 57 973,29 eur /1 781 691,17 Sk/, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 6. mája 2009, č. k. 13 Cbi 52/2004-182
v spojení s opravným uznesením z 2. septembra 2009, č. k. 13 Cbi 52/2004-203,takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo 6. mája 2009, č. k. 13 Cbi 52/2004-182 v spojení s opravným uznesením z 2. septembra
2009, č. k. 13 Cbi 52/2004-203 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 6. mája 2009, č. k. 13 Cbi 52/2004-182
rozhodol tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 57 973,29 eur
/1 746 503,37 Sk/ spolu s úrokom z omeškania vo výške 12,97% ročne. V časti 1 168,02 eur
/35 187,80 Sk/ konanie zastavil, žalobcovi cestou Daňového úradu Bratislava I vrátil súdny
poplatok vo výške 51,63 eur /1 555 Sk/ a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi súdny
poplatok vo výške 2 898,66 eur /87 325 Sk/, ako aj trovy právneho zastúpenia vo výške
1 081,02 eur /32 558 Sk/.
Opravným uznesením z 2. septembra 2009, č. k. 13 Cbi 52/2004-203 súd prvého
stupňa opravil v časti záhlavie rozsudok zo 6. mája 2009, č. k. 13 Cbi 52/2004-182
o zaplatenie 57 973,29 eur, čo predstavuje 1 781 691,17 Sk, tak, že správne mala byť uvedená
suma 59 141,31 eur a nie 57 973,29 eur. Keďže k došlo k chybe v počítaní, postupom podľa
§ 164 O. s. p. vykonal prvostupňový súd opravu opravným uznesením.
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že žalobca žalobou
doručenou súdu 26. júla 2004 si uplatnil voči žalovanému právo na zaplatenie istiny vo výške
59 141,31 eur /1 781 691,17 Sk/ s prísl., a to na základe uznania záväzku z 15. júla 1996
v spojení s Dohodou o splácaní dlhu z 2. februára 2001/ ďalej len dohoda/.
Žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie 35 187,80 Sk späť, a preto súd prvého stupňa
konanie v časti 1 168,02 eur /35 187,80 Sk/ podľa ust. § 96 ods. 1, 3 O. s. p. zastavil.
Žalobca podaním z 8. apríla 2009 upravil žalobný návrh tak, že Zmluvou o postúpení
pohľadávky z 20. júla 2005 bola postúpená pohľadávka - istina vo výške 1 283 848,37 Sk
(č. účtu 0270004100061018) a sankčný úrok vo výške 462 655 Sk /č. účtu
0270004100064034), pričom prvostupňový súd na pojednávaní 6. mája 2009 úpravu
žalobného návrhu pripustil.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 5. januára 2007, č. k. 13 Cbi 52/04 pripustil,
aby z konania na strane žalobcu vystúpil JUDr. R.H., advokát, AK N.B. - správca konkurznej
podstaty úpadcu D., a. s., F.B. a na jeho miesto vstúpil JUDr. J.J., s. r. o., R.B..
Žalobca oprávnenosť svojho zostávajúceho nároku vo výške 57 973,29 eur
/1 746 503,37 Sk/ s prísl. odôvodnil tým, že medzi pôvodným žalobcom a žalovaným bola
dňa 19. marca 1993 uzatvorená Úverová zmluva č. 0055 o poskytnutí strednodobého
rozvojového úveru vo výške 3 500 000 Sk na rozvoj podnikateľskej činnosti, s úrokovou
sadzbou 20% ročne, s konečnou splatnosťou úveru k 15. marcu 1996. Po podaní žaloby
na Krajský súd v Banskej Bystrici v marci 1995 žalovaný prisľúbil splatenie úveru a žalobca
vzal žalobu späť. Následne žalovaný listom z 15. júla 1996 uznal svoj záväzok vo výške
5 500 000 Sk a zaviazal sa ho uhradiť podľa splátkového kalendára do 31. decembra 2000.
Žalovaný svoj záväzok nesplnil a žalobca so žalovaným uzatvorili 2. februára 2001 Dohodu,
z ktorej vyplýva, že záväzok žalovaného z úverovej zmluvy je voči žalobcovi k 5. februáru
2001 vo výške 2 202 362,30 Sk. Žalovaný sa zaviazal svoj záväzok uhradiť formou peňažnej
úhrady, resp. dodávok tovaru svojej produkcie podľa objednávok žalobcu, pričom na časť
z tohto záväzku 1 739 707,80 Sk, ktorá je označená ako nesporný záväzok, sa dohodol
splátkový kalendár, a to suma 1 321 307,80 Sk so splatnosťou do 31. decembra 2001 a suma
418 400 Sk so splatnosťou do 31. decembra 2002. V Dohode si účastníci konania dohodli
postup pre prípad, že záväzok žalovaného nebude vysporiadaný do 31. decembra 2002 tak,
že žalovaný sa zaviazal doplatiť celú dlžnú sumu /vrátane sankčných úrokov/ v deň
nasledujúci po uplynutí uvedenej doby. Žalovaný po vyhlásení konkurzu na majetok
pôvodného žalobcu prestal splácať svoj záväzok, a preto ho žalobca 27. augusta 2003 vyzval
na zaplatenie dlžnej sumy. Žalovaný na výzvu reagoval tak, že dlh nezaplatil, ale navrhol
splátky po 5 000 Sk, resp. 7 000 Sk, čo by znamenalo vyrovnanie dlhu po 10-15 rokoch.
V ďalších svojich stanoviskách žalovaný ignoroval platnú Dohodu. Dňa 22. novembra 2001
Krajský súd v Bratislave vydal uznesenie, sp. zn. 3K 297/00 o skončení prevádzkovania
úpadcu D., a. s. v konkurze, ktoré sa stalo právoplatné a vykonateľné
7. decembra 2001. Od tohto dňa si žalobca uplatňuje úroky z omeškania vo výške 12,97%
v súlade s §§ 369, 502 Obch. zák.
Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že mu nie je jasné, z akého právneho titulu
si žalobca odvodzuje svoj nárok, či na základe úverovej zmluvy č. 0055, uznania záväzku
alebo Dohody. Vzniesol námietku premlčania, nakoľko žaloba bola podaná na súde 26. júla
2004 a uznanie je z 15. júla 1996, nárok žalobcu je preto premlčaný. Dohodu z 2. februára
2001 považuje za neplatný právny úkon, táto obsahuje vady, ktoré spôsobujú jej neplatnosť,
a to pre jej neurčitosť (sumy v čl. II a v čl. II bod 2 navzájom nekorešpondujú). Keďže išlo
o dvojstranný právny úkon, nemôže ísť ani o uznanie záväzku, naviac, keď išlo o dvojstranný
právny úkon uzatvorený na dobu určitú, z Dohody nie je možné ustáliť, o akú úverovú
zmluvu ide, čo tvorí predmet dohody, a preto nie je možné ustáliť ani dôvod záväzku, ktorý
žalovaný mal uznať, ani jeho konkrétnu výšku. Keďže Dohoda bola uzatvorená
len do 31. decembra 2001, po tomto dátume práva a povinnosti z tejto Dohody zanikajú.
O sankčnom úroku pojednáva úverová zmluva uzatvorená v roku 1993, ktorá bola
vypovedaná D. 17. marca 1997. Započítanie možné nebolo, pretože v tom čase pohľadávka D.
už bola premlčaná. Uznanie vo výške 91 420,09 Sk bolo podmienené dohodou o urovnaní, ku
ktorej nedošlo. Jediným uznaním záväzku podľa názoru žalovaného je uznanie záväzku z 15.
júla 1996. Žalovaný navrhol nariadiť znalecké dokazovanie z odboru ekonomiky k platbám
realizovaným zo strany žalovaného tak, ako uvádza žalovaný vo svojom liste z 26. apríla
2004.
Žalobca vo svojom vyjadrení z 8. apríla 2008 i z 31. novembra 2008
presne špecifikoval zostatky na úverových účtoch, pričom zdôraznil, že úverová zmluva
č. 0055 bola právnym predchodcom žalobcu vypovedaná podľa § 500 ods. 2 Obch. zák.
k 28. februáru 1997. Túto skutočnosť konštatuje aj Dohoda v čl. I. bod 3. V Dohode žalobca
i žalovaný zhodne konštatovali, že záväzok žalovaného k 5. februáru 2001 je suma
2 202 362,30 Sk. Taktiež sa dohodli, že ak bude žalovaný riadne a včas plniť svoj záväzok,
žalobca mu odpustí čiastku 462 654,50 Sk, čo je rozdiel medzi sumou v čl. II bod 1 a sumou
uvedenou v čl. II. bod 2. Žalovaný sa zaviazal, že ak nevysporiada svoj záväzok
do 31. decembra 2002, doplatí celú dlžnú sumu. V čl. I bod 1 bola jednoznačne určená výška
záväzku novým záväzkom. Záväzok žalovaného vyplývajúci mu z Dohody z 2. februára 2001
je preto zrozumiteľný, určitý a tým aj platný právny úkon, preto námietka premlčania
žalovaného je neopodstatnená. Žalobca zároveň presne vyčíslil zostatky na úverových účtoch,
ako aj úhrady zo strany žalovaného, s prihliadnutím na Dohody o započítaní č. 12, 13, 14, 15,
16/2001.
Súd prvého stupňa mal za nesporné, že právny predchodca žalobcu uzatvoril
so žalovaným 10. marca 1993 úverovú zmluvu č. 0055 o poskytnutí strednodobého
rozvojového úveru vo výške 3 500 000 Sk na rozvoj podnikateľskej činnosti, s úrokovou
sadzbou 20% ročne, s konečnou splatnosťou úveru k 15. marcu 1996. Taktiež nie je sporné,
že žalovaný úver nesplatil.
Prvostupňový súd preto riešil, či Dohoda z 2. februára 2001 je platná a či je možné
považovať zhodné konštatovanie účastníkov Dohody ohľadne záväzku dlžníka - žalovaného
vo výške 2 202 362,30 Sk za uznanie záväzku podľa ust. § 323 Obch. zák.
Žalovaný namietal vady v Dohode, ktoré spôsobujú jej neplatnosť, a to najmä
jej neurčitosť.
Súd prvého stupňa preto preskúmal Dohodu z 2. februára 2001 v zmysle ust. § 37
ods. 1 Obč. zák. a konštatoval, že zrozumiteľnosť právneho úkonu značí, že jeho adresát
je objektívne schopný pochopiť výrazové prostriedky použité na vyjadrenie právneho úkonu.
Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah alebo keď prípadný
rozpor možno odstrániť výkladom. Na základe horeuvedených kritérií posúdil prvostupňový
súd Dohodu, a to čl. II. bod 1 a čl. II. bod 2 a konštatoval, že rozdiel medzi čiastkou
2 202 362,30 Sk a 1 739 707,80 Sk je 462 654,50 Sk, čo predstavuje zostatok na úverovom
účte č. 0270004100064034, ktorý vyjadruje sankciu za omeškanie so zaplatením istiny.
Tento rozdiel mal byť odpustený žalovanému za dohodnutých podmienok v Dohode. V čl. IV.
bod 3 bolo dohodnuté, že ak žalovaný nevysporiada svoj záväzok do 31. decembra 2002,
žalovaný sa zaväzuje doplatiť celú dlžnú sumu, pričom dlžná suma uvedená v čl. II. bod 1,
v čl. IV. bod 1 bola jednoznačne určená.
Účastníci konania v čl. IV. bod 6 vyhlásili, že Dohoda je uzatvorená slobodne, vážne,
zrozumiteľne a určite. I z tohto dôvodu súd prvého stupňa jej platnosť nespochybnil.
Skutočnosť, že úverová zmluva č. 0055 bola vypovedaná k 28. februáru 1997 (čo sa
konštatuje aj v Dohode), neznamená, že by sa žalovaný zbavil povinnosti poskytnutý úver
vrátiť a nemohol sa dohodnúť na podmienkach jeho splácania.
Prvostupňový súd ustálil, že záväzok žalovaného vyplývajúci z Dohody z 2. februára
2001 je preto zrozumiteľný, určitý a tým aj platný právny úkon, a preto nemohol prihliadnuť
k vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného.
Žalovaný pri uznaní záväzku 15. júla 1996, ako i pri uzatváraní Dohody z 2. februára
2001 konal spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o jeho vôli dlh zaplatiť, dlh písomne
uznal a písomne sa zaviazal splácať ho v splátkach. Žalobca prejavil dobrú vôľu a bol ochotný
akceptovať list žalovaného z 11. októbra 2002 ohľadne zníženia dlhu o čiastku 301 092,41
Sk, žalovaný aj napriek tomu dlh nevyrovnal. Prvostupňový súd poukázal na zásadu riadneho
plnenia svojich záväzkov, čo je jednou zo základných zásad poctivého obchodného styku.
Konanie, ktorého cieľom je uviesť do omylu veriteľa tak, aby tento, spoliehajúc sa na uistenie
dlžníka o zaplatení dlhu, jeho písomné uznanie dlhu a jeho čiastočné plnenie nevymáhal dlh
súdnou cestou a tým sa pripravil o svoj nárok v dôsledku vznesenej námietky premlčania,
je konanie v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ako aj so zásadami dobrých
mravov. Nemôže byť na škodu dobromyseľného veriteľa, ktorý vyhovie požiadavkám
dlžníka.
Podľa ust. § 323 ods. 1 Obch. zák., ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok,
predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky
nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý je adresovaný veriteľovi
a ktorým dlžník uznáva svoj určitý záväzok. V Dohode čl. II. bod 1 je jasne konštatované,
že záväzok dlžníka z úverovej zmluvy (č. 0055), uvedenej v čl. I. bod 1, je voči veriteľovi
k 5. februáru 2001 vo výške 2 202 362,30 Sk. Týmto dlžník uznal svoj záväzok v zmysle
§ 323 ods. 1 Obch. zák. Dôležitý je obsah tohto konštatovania, ktorý je jasný a zrozumiteľný.
Na skutočnosti, že ide o uznanie záväzku, nemení nič ani to, že Dohoda bola uzatvorená
do 31. decembra 2001. Podľa ust. § 407 ods. 1 Obch. zák., ak dlžník písomne uzná svoj
záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka
iba časti záväzku, plynie nová premlčacia doba ohľadne tejto časti.
Prvostupňový súd považoval konštatovanie dlžníka v čl. II. bod 1 Dohody
z 2. februára 2001 za uznanie záväzku. Vzhľadom na podanie žaloby (26. júla 2004)
s poukazom na ust. § 407 ods. 1 Obch. zák. nie je preto nárok žalobcu premlčaný.
Pretože súd prvého stupňa považoval konštatovanie v čl. II. bod 1 Dohody
jednoznačne za uznanie záväzku podľa ust. § 323 ods. 1 Obch. zák., návrh žalovaného
na nariadenie znaleckého dokazovania nepripustil. Uznanie žalovaného zo 14. júla 2004
je bezpredmetné, nakoľko bolo podmienené dohodou o urovnaní, ku ktorej nedošlo a uznanie
zo strany žalovaného z 15. júla 1996 s poukazom na ust. § 407 ods. 1 Obch. zák. by nemalo
vplyv na záväzok žalovaného, lebo tento by bol premlčaný.
Žalobca presne vyčíslil zostatky na úverových účtoch, ako aj presné úhrady
žalovaného, s prihliadnutím na dohody o započítaní č. 12 až 16/2001, čím dostatočne
preukázal výšku uplatneného nároku. Preto súd prvého stupňa dospel k záveru, že nárok
žalobcu bol dostatočne preukázaný, a preto žalobe v časti 57 973,29 eur /1 746 503,37 Sk/
spolu s úrokom z omeškania vo výške 12,97% ročne vyhovel.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 3 O. s. p. tak,
že ich náhradu priznal žalobcovi.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, a to
vo všetkých výrokov napadnutého rozsudku a navrhol, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie zmenil, žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a zaviazal ho k úhrade trov
prvostupňového i druhostupňového konania z týchto dôvodov:
Prvostupňový súd správne ustálil, že na preukázanie oprávnenosti nároku žalobcu bolo
potrebné vyriešiť, či úkon urobený medzi účastníkmi konania, nazvaný Dohoda o splatení
dlhu zo dňa 2. februára 2001 je platný, či ho možno považovať za uznanie záväzku podľa
ust. § 323 Obch. zák.
Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že ani v jednom ustanovení Dohody
sa nepojednáva o konkrétnej sume 462 654,50 Sk. Článok I. bod 1 Dohody o splatení dlhu
odkazuje na úverovú zmluvu č. 0055 z 24. marca 1993, čl. I. bod 1 Dohody pojednáva
o uznaní záväzku z úverovej zmluvy vo výške 5 500 000 Sk, čl. II. bod 1 je zhodné
konštatovanie zmluvných strán a ustálenie záväzku dlžníka voči veriteľovi už
z nešpecifikovanej zmluvy k 5. februáru 2001 v sume 2 202 362,30 Sk, pričom táto dohoda
bola uzatvorená tri dni pred dátumom 5. februára 2001 a v čl. II. bod 2 sa určuje splátkový
kalendár nesporného záväzku dlžníka na sumu 1 739 707,80 Sk. Tvrdenie prvostupňového
súdu obsiahnuté v odôvodnení nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, lebo nie je pravda,
že v Dohode je jasne konštatované, že ide o záväzok dlžníka z úverovej zmluvy č. 0055,
nie je možné ustáliť záväzok do budúcna, existujú tri sumy pojednávajúce o výške záväzku.
Preto je odvolateľ názoru, že prvostupňový súd nesprávne ustálil, že Dohoda z 2. februára
2001 je platné uznanie záväzku žalovaným podľa ust. § 323 Obch. zák. a že záväzok
žalovaného vyplývajúci z tejto dohody je zrozumiteľný, určitý a platný právny úkon.
Súd prvého stupňa taktiež opomenul, že Dohoda medzi účastníkmi bola uzatvorená na dobu
určitú (od 1. januára 2001 do 31. decembra 2001). Tieto dátumy taktiež nekorešpondujú
s dátumom uzatvorenia Dohody 2. februára 2001. S touto okolnosťou sa prvostupňový súd
vôbec nevysporiadal.
Žalovaný uznal záväzok 15. júla 1996 vo výške 5 500 000 Sk a žalobcovi uhradil
4 398 850,10 Sk (finančným plnením a plnením formou dohôd o vzájomnom započítaní
pohľadávok), 301 092,41 Sk ako neoprávnenú sankciu, 462 655 Sk, ktorá bola chybne
zaúčtovaná sankcia, 160 982,40 Sk neúčtované plnenie tovarom, 70 000 Sk platby v roku
2003, kedy už plnil premlčaný záväzok, 15 000 Sk platby v roku 1994, kedy už plnil
premlčaný záväzok. Žalovaný má za to, že žalobcovi neuhradil len čiastku 91 420 Sk a túto
bol ochotný uhradiť, pokiaľ by došlo k uzatvoreniu dohody o urovnaní. Žalovaný navrhol
znalecké dokazovanie, keďže žalobca účtovanie výšky úrokov, sankcie istiny nijak
nepreukázal k jednotlivým obdobiam.
Žalobca sa písomne vyjadril k odvolaniu žalovaného a navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal
trovy konania z týchto dôvodov:
V Dohode o splatení záväzku z 2. februára 2001 v čl. II. bod 1 zmluvné strany zhodne
konštatovali, že záväzok žalovaného voči žalobcovi ku dňu 5. februára 2001 je v sume
2 202 362,30 Sk.
Právny predchodca žalobcu a žalovaný v čl. II. bod 2 určili sumy a termíny splatnosti,
v ktorých má žalovaný dodávať tovar zo svojej produkcie žalobcovi na základe objednávok
žalobcu, pričom žalobca a žalovaný sa dohodli, že ak žalovaný - dlžník bude riadne a včas
plniť svoj záväzok voči žalobcovi, žalobca mu odpustí rozdiel medzi výškou záväzku
uvedeným v čl. II. bod 1 (2 202 362,30 Sk) a výškou nesporného záväzku uvedeným
v čl. II. bod 2 (1 739 707,80 Sk). Tento rozdiel tvorí sumu 462 654,50 Sk, ktorá tvorí zostatok
na úverovom účte č. 0270004100064034, na ktorom je vedený záväzok žalovaného, ktorý
vyjadruje sankciu za omeškanie so zaplatením istiny. V čl. IV. bod 3 si zmluvné strany
výslovne dohodli, že ak dlžník - žalovaný nevysporiada svoj záväzok voči žalobcovi
- veriteľovi najneskôr do 31. decembra 2002, žalovaný ako dlžník sa zaväzuje doplatiť celú
dlžnú sumu, ktorou je suma uvedená v čl. II. bod 1.
Jednoznačným určením výšky záväzku zmluvnými stranami v čl. II. bod 1 Dohody
z 2. februára 2001 došlo k uznaniu záväzku zo strany žalovaného a nahradeniu
predchádzajúceho záväzku novým záväzkom. Zo spôsobu určenia plnenia a podmienky,
za ktorých mal byť rozdiel, t. j. 462 654,50 Sk odpustený, vyplýva, že záväzok žalovaného
vyplývajúci z Dohody z 2. februára 2001 je zrozumiteľný, určitý a platný.
Žalovaný v liste z 26. apríla 2004 síce špecifikoval výšku súm, ktoré žalobcovi podľa
jeho názoru uhradil, ale nepredložil o tom doteraz relevantné listinné dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia.
Žalobca v úprave petitu z 8. apríla 2009 presne vyčíslil zostatky na úverových účtoch,
ako aj presné úhrady zo strany žalovaného. Tieto tvrdenia žalobca opiera o listinné dôkazy,
výpisy z úverových účtov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal
odvolanie žalovaného podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v súlade
s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k názoru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.
Žalovaný v odvolaní namieta neplatnosť Dohody z 2. februára 2001 pre jej
nezrozumiteľnosť a nejasnosť.
Dohoda z 2. februára 2001 je dvojstranný právny úkon, definovaný ako prejav vôle,
smerujúci k vzniku, k zmene alebo zániku tých práv, ktoré právne predpisy s takýmto
prejavom spájajú. Podstatným znakom právneho úkonu je to, že je to prejav vôle. Medzi
prejavom a vôľou musí byť jednota. Vôľa musí byť slobodná a vážna. Prejav vôle musí byť
určitý, zrozumiteľný a vo forme, ktorú ustanoví zákon alebo dohoda strán.
Žalovaný namieta nezrozumiteľnosť prejavu vôle, keďže v Dohode z 2. februára 2001
je len v čl. I. bod presne definovaná úverová zmluva č. 0055 z 24. marca 1993, na základe
ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 3 500 000 Sk. V ostatných ustanoveniach
tejto Dohody presné označenie úverovej zmluvy chýba, čo ju robí nezrozumiteľnou.
Odvolací súd sa s takýmto výkladom nestotožnil, má za to, že žalovaný si obsah
Dohody účelovo vykladá. Z čl. I. bod 1 jednoznačne vyplýva, že predmetom dohody
o splatení dlhu je záväzok žalovaného z úverovej zmluvy č. 0055. Pre neopakovanie sa,
t. j. neuvádzanie stále čísla úverovej zmluvy v texte Dohody si účastníci tejto dohody
stanovili, že budú ďalej používať spojenie „úverová zmluva“ - viď prvá veta čl. I. bod 1
(ďalej len „úverová zmluva“).
Ďalej žalovaný v odvolaní tvrdí, že z obsahu Dohody nie je zrejmá výška záväzku
dlžníka - žalovaného.
Toto tvrdenie nie je možné akceptovať, keďže v čl. II. bod 1 si zmluvné strany ustálili,
že záväzok žalovaného z úverovej zmluvy voči žalobcovi k 5. februáru 2001 je v sume
2 202 362,30 Sk.
V čl. II. bod 2 si žalobca so žalovaným dohodli splátkový kalendár nesporného
záväzku žalovaného v sume 1 739 707,80 Sk (suma 1 321 307,80 Sk, splatnosť
do 31. decembra 2001 a suma 418 400 Sk do 31. decembra 2002)
Na čl. II. bod 2 nadväzuje čl. IV. bod 3 Dohody, ktorý rieši prípad, že záväzok dlžníka
- žalovaného nebude podľa čl. II. bod 2 Dohody vysporiadaný do 31. decembra 2002 tak,
že žalovaný sa zaväzuje doplatiť celú dlžnú sumu, vrátane sankčných úrokov. Jednoduchým
odpočítaním sumy 1 739 707,80 Sk od 2 202 362,30 Sk dostaneme sankčné úroky vo výške
462 655 Sk, ktoré sa žalobca zaviazal v Dohode nevymáhať od žalovaného, ak tento
v termíne dohodnutom v splátkovom kalendári splní svoj záväzok. To, že sankčné úroky
nie sú presne uvedené, nerobí Dohodu neplatnou pre nezrozumiteľnosť, keďže v predmetnej
Dohode je presný spôsob výpočtu ich výšky.
K tejto námietke odvolací súd preto nemohol prihliadnuť pre jej nedôvodnosť.
Žalovaný vzniesol námietku premlčania, keďže dojednanie v čl. II. bod 1 Dohody
nepovažuje za uznanie záväzku podľa ust. § 323 ods. 1 Obch. zák.
Podľa ust. § 323 ods. 1 Obch. zák., ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok,
predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky
nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
Aby uznanie záväzku vyvolávalo účinky, ktoré s ním ust. § 323 ods. 1 Obch. zák.
spája, musí uznanie záväzku spĺňať niektoré formálne a obsahové náležitosti.
Uznanie záväzku má predpísanú formu, to znamená, že musí byť urobené písomne.
Dohoda z 2. februára 2001 je uzatvorená písomne, a preto spĺňa formu vyžadovanú zákonom.
Ďalej uznanie záväzku musí byť adresované veriteľovi. Aj táto náležitosť, ako vyplýva
z čl. II. bod 1 Dohody, bola splnená. Na rozdiel od občianskoprávnej úpravy uznania dlhu,
úprava v zmysle Obchodného zákonníka nevyžaduje určenie výšky ani právneho dôvodu
dlhu, ktorý sa uznáva, stačí, ak bude z obsahu úkonu uznania záväzku, ktorý sa uznáva,
bezpečne identifikovateľný (napr. odkazom na zmluvu).
Z čl. II. bod 1 Dohody vyplýva, že žalovaný zhodne konštatuje a ustáľuje, že záväzok
dlžníka z úverovej zmluvy č. 0055 (viď čl. I bod 1, kde je presné označenie úverovej zmluvy
uvedené s tým, že ďalej v texte bude sa uvádzať len skrátená forma „úverová zmluva“).
Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že čl. II. bod 1
má náležitosti vyžadované podľa ust. § 323 ods. 1 Obch. zák. a preto ide o uznanie záväzku
žalovaného.
Odvolací súd preto k námietke žalovaného, že nedošlo zo strany žalovaného k uznaniu
záväzku, nemohol prihliadnuť. Prvostupňový súd správne ustálil, že uznať záväzok možno
aj premlčaný.
Rovnako súd prvého stupňa správne vyhodnotil vo vzťahu k premlčaniu uznanie
záväzku z 15. júla 1996 a zo 14. júla 2004. S týmto právnym názorom sa odvolací súd
stotožňuje.
Žalovaný v odvolaní taktiež namieta výšku svojho záväzku voči žalobcovi. Poukazuje
na podanie z 26. apríla 2004. Túto námietku však ničím nepodložil, pričom dôkazné bremeno
na preukázanie svojho tvrdenia leží na žalovanom. Neurobil tak ani v odvolacom konaní,
v odvolaní k svojmu tvrdeniu nepredložil žiaden relevantný dôkaz na preukázanie svojho
tvrdenia. Preto odvolací súd k tejto námietke žalovaného ako nedôvodnej nemohol
prihliadnuť.
Rovnako nemohol prihliadnuť k jeho námietke, že prvostupňový súd nenariadil
znalecké dokazovanie na zistenie skutočnej výšky záväzku, keďže žalobca vydokladoval
a preukázal výšku svojho nároku, na rozdiel od žalovaného, ktorý svoje tvrdenia ničím
nepodložil.
Žalovaný namietol, že Dohoda bola uzatvorená na dobu určitú a bola podpísaná
2. februára 2001 s účinnosťou od 1. januára 2001, pričom záväzok žalovaného bol stanovený
k 5. februáru 2001.
Žalovaný si v predmetnej Dohode dohodli platnosť podpísanej Dohody a stanovili si
aj výšku záväzku žalovaného k 5. februáru 2001. Záväzok žalovaného však od podpisu
Dohody nenarástol a ani nešlo o záväzok do budúcna, keďže predmetom dohody bol
záväzok, ktorý mu vznikol nesplatením úveru vyplývajúceho z úverovej zmluvy č. 0055.
Stanovenie platnosti Dohody a výšky záväzku žalovaného nerobí predmetnú Dohodu
neplatnou, keďže z obsahovej stránky Dohoda vykazuje zákonom stanovené náležitosti.
Odvolací súd poukazuje na rokovania účastníkov Dohody o texte Dohody pred jej podpisom
(čo bolo jej cieľom), tak aj na čl. IV. bod 6 Dohody, t. j. že strany tejto dohody vyhlasujú,
že si ju pred podpisom prečítali, jej obsahu porozumeli, že táto je uzatvorená na základe
ich slobodnej vôle, vážne, zrozumiteľne a určite a na znak súhlasu s jej obsahom pripájajú
svoje vlastnoručné podpisy. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného, podľa ktorej
jeho záväzok zanikol uplynutím lehoty platnosti Dohody. Dohodou sa účastníci dohodli
na čase, kedy má záväzok žalovaný uhradiť žalobcovi. Neuhradením záväzku zo strany
žalovaného do stanovenej lehoty žalovaný stratil výhodu splátok a nastala splatnosť celého
záväzku (dospelosti pohľadávky), preto odvolací súd túto námietku vyhodnotil
ako nedôvodnú a neprihliadol k nej.
Žalovaný v odvolaní napadol všetky výroky rozsudku súdu prvého stupňa,
ale dôvody, prečo nesúhlasí so zastavením konania v časti 1 168,02 eur, neuviedol. Rovnako
neuviedol, z akých dôvodov nesúhlasí s vrátením súdneho poplatku vo výške 51,63 eur
žalobcovi cestou Daňového úradu Bratislava I.
Odvolací súd pochybenie súdu prvého stupňa, týkajúce sa výroku napadnutého
rozsudku o zastavení konania a vrátení súdneho poplatku nezistil a odvolanie žalovaného
preto považoval za nedôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok prvostupňového súdu
v znení opravného uznesenia podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa úspechu účastníkov
v odvolacom konaní podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že trovy
žalobcovi nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne nevznikli.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 20. apríla 2011
JUDr. Darina Ličková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová