Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
1ed/385168.04b9ca.pdf
PDF · 129.17 KB
No categories available
5Obo/114/2010
Najvyšší súd 5 Obo 114/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Anny Markovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Pramukovej a JUDr. Dariny Ličkovej
v právnej veci ţalobcu: A., s. r. o., Š.B., IČO: X. proti ţalovanému: JUDr. M.Š., T.Ţ.,
zastúpeného advokátom JUDr. J.K., L.T., o zaplatenie 5 987 366,73 eur /180 375 409,90 Sk/
s prísl., o odvolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. júna
2010, č. k. 34 Cb 12/01-438, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 22. júna 2010, č. k. 34 Cb 12/01-438 v napadnutej časti potvrdzuje.
Ţalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e:
Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom z 22. júna 2010, č. k.
34 Cb 12/01-438 zmenu návrhu doručenú Krajskému súdu dňa 10.03.2008 nepripustil, uloţil
ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 3 319 391,89 eur /100 000 000 Sk/, úrok z úveru
vo výške 524 048,98 eur /15 787 499,70 Sk/, úrok z omeškania vo výške 85 194,70 eur
/2 566 575,60 Sk/, poplatok za vedenie účtu 11,95 eur /360 Sk/ a úrok z omeškania
vo výške 14,5% ročne z kaţdej nezaplatenej mesačnej splátky úveru vo výške 49 543,19 eur
/1 492 538 Sk/, splatnej k 20. dňu kalendárneho mesiaca, počnúc dňom 21.1.1994
aţ do 14.1.1999, pričom posledná splátka je vo výške 49 541,66 eur /1 492 492 Sk/.
Tieţ uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi zo sumy 3 319 391,89 eur /100 000 000
Sk/ úrok z omeškania vo výške 14,5% ročne od 15.1.1999 aţ do zaplatenia. Vo zvyšku návrh
zamietol. Uloţil tieţ ţalovanému povinnosť nahradiť ţalobcovi trovy konania pozostávajúce
zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 5 510,19 eur a trovy právneho zastúpenia
vo výške 14 770,80 eur.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe podaným návrhom si právny predchodca ţalobcu
S., a. s., B. uplatnil voči ţalovanému právo na zaplatenie sumy 180 375 409,90 Sk so 17,88%
úrokom z omeškania ročne zo sumy 100 000 000 Sk od 27. novembra 1996 do zaplatenia tak,
ako to ţalobca upresnil v podaní doručenom krajskému súdu dňa 25. júla 2001.
Na pojednávaní dňa 22. júna 2010 súd uznesením ţalobcom navrhovanú zmenu zo dňa
10.03.2008 nepripustil, pretoţe ţalobca nenavrhol vstup ďalšieho účastníka na strane
ţalovaného do konania postupom podľa § 92 O. s. p., a to z dôvodu existencie dohody
o pristúpení k záväzku dňa 7. apríla 1998, uzavretej medzi S., a. s., B. a spoločnosťou M., a.
s., Č. /v súčasnosti L., a. s., P. v konkurze/, podľa ktorej táto spoločnosť pristúpila ako dlţník
k dlhu ţalovaného popri pôvodnom dlţníkovi.
Súd právne posúdil nárok ţalobcu poukazom na ust. § 497, § 501, § 502, § 503, § 506,
§ 511, § 533, § 369 ods. 1 Obch. zák., § 1 ods. 2, 3, § 13 Zák. o konkurze a vyrovnaní.
Vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, ţe na poţiadanie ţalovaného mu
poskytol ţalobca na základe úverovej zmluvy uzavretej dňa 14.1.1993 z dohodnutej sumy
100 000 000 Sk sumu 50 000 000 Sk v hotovosti, pričom druhú časť úveru v tej istej výške
prevzal ţalovaný dňa 22.1.1993. Ţalovaný bol v čase uzavretia úverovej zmluvy
podnikateľom, preto bol úver poskytnutý v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou
na nákup kamiónov, ktorý sa nezrealizoval. Ţalovaný prevzatie finančných prostriedkov
nepoprel, avšak úver nebol schopný splácať v lehote dohodnutej v úverovej zmluve,
v dôsledku čoho oznámil ţalobcovi, aby na splatenie úveru vo výške 100 000 000 Sk predal
záloh - diamanty, ktoré tvorili predmet záloţnej zmluvy. Z výsluchu pracovníkov S., a. s., B.,
ako aj generálneho riaditeľa Ing. O. je nepochybné, ţe diamanty predané neboli, pretoţe ich
hodnota vyčíslená pred predajom nekorešpondovala s hodnotou uvedenou v pôvodnom
znaleckom posudku, vypracovanom pred tým, neţ bola uzavretá záloţná zmluva.
V konaní sa nepodarilo ani navrhovateľovi ani odporcovi preukázať, ţe úverový vzťah
zanikol na základe odstúpenia S., a. s. od úverovej zmluvy. List právneho predchodcu ţalobcu
zo dňa 19.2.1993 neobsahuje ţiadne podstatné náleţitosti jednostranného právneho úkonu -
odstúpenia od zmluvy - tak, ako to vyplýva z ust. § 351 Obch. zák. Odstúpenie od úverovej
zmluvy by muselo byť doručené ţalovanému, aby mohli nastať jeho účinky, avšak ani to
ţalovaný v konaní nepreukázal. K zániku úverového vzťahu nedošlo, a to ani výpoveďou
a ani dohodou zmluvných strán, v dôsledku čoho dospel súd k záveru,
ţe úverový vzťah trval aţ do 14. januára 1999, kedy bola splatná posledná splátka úveru
a po tomto termíne sa záväzkový vzťah zmenil na zodpovednostný, v rámci ktorého
sa ţalovaný dostal do omeškania, resp. pokračoval v omeškaní so splatením celého úveru.
Ţalovaný z poskytnutých finančných prostriedkov nevrátil ţalobcovi ţiadnu sumu,
preto povinnosť ţalovaného vrátiť 100 000 000 Sk spolu s úrokmi naďalej trvá.
Ţalobca aj po dátume 19.2.1993 opakovanými výzvami vyzýval ţalovaného
na splnenie povinnosti z úverovej zmluvy a rozdiel v cene úveru, ktorý právny predchodca
ţalobcu vyčíslil vo výške 97 228 000 Sk si ţalobca uplatnil v rámci trestného konania
vedeného proti ţalovanému titulom náhrady škody. Konanie, ktoré začalo voči ţalovanému
na základe vzneseného obvinenia krajskou prokuratúrou, bolo po podaní obţaloby zastavené.
Námietka ţalovaného o prekáţke prv začatého konania, ţe ide o tú istú pohľadávku medzi
tými istými účastníkmi nie je preto v čase rozhodovania krajského súdu dôvodná /§ 405
Obch. zák./.
Rovnako nemohol prihliadať súd ani na argumenty ţalovaného o tom, ţe uznesenie,
č. k. 27 Cb-24K 90/97 zo dňa 16.01.2003, ktorým bol návrh na vyhlásenie konkurzu
na majetok ţalovaného ako dlţníka zamietnutý, je prekáţkou res iudicata len preto,
ţe rozhodnutie konkurzného súdu deklaruje, ţe ţalobca nepreukázal, ţe má voči dlţníkovi
pohľadávku z úverovej zmluvy č. 8283046 zo dňa 14. januára 1993, pretoţe v rámci
konkurzného konania nebolo vykonané ţiadne dokazovanie na ţalobcom tvrdenú skutočnosť
a ani na obranu ţalovaného. Návrh na vyhlásenie konkurzu musel byť zamietnutý uţ i z toho
dôvodu, ţe ţalobca, ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu, nepreukázal a nedoloţil
existenciu viacerých veriteľov, v dôsledku čoho neboli splnené základné zákonné podmienky
pre vyhlásenie konkurzu. Takéto rozhodnutie nemá povahu rozhodnutia vo veci samej, preto
nemôţe zakladať ani preukáţku veci uţ raz právoplatne rozhodnutej.
V úverovej zmluve zmluvné strany dohodli úroky, ktoré sú odplatou za poskytnutie
peňaţných prostriedkov na základe úverovej zmluvy, ktoré je dlţník povinný platiť
od okamihu reálneho poskytnutia peňazí aţ do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či uţ
včasného alebo oneskoreného. Úrok za poskytnutie úveru bol dohodnutý medzi zmluvnými
stranami vo výške 5% nad základnú sadzbu stanovenú NBS v čase vzniku úverového vzťahu,
t. j. ku dňu 14. januáru 1993, ktorý podľa zistenia súdu z prehľadu úrokových sadzieb
za jednotlivé roky predstavoval 9,5% ročne. Úrok z úveru tak bol dohodnutý zmluvnými
stranami na 14,5% ročne z kaţdej nezaplatenej splátky. Zároveň bola dohodnutá jeho
splatnosť, a to mesačne spolu s inkasom jeho výšky z účtu ţalovaného špecifikovaného
v úverovej zmluve. Pre výpočet úrokov sa podľa bankových zvyklostí počíta rok ako 360 dní,
pričom z ust. § 264 Obch. zák. vyplýva, ţe pri určení obsahu záväzkového vzťahu sa prihliada
k obchodným zvyklostiam, ktoré neodporujú zmluve alebo zákonu. Rovnako § 1 ods. 2
Obch. zák. predpokladá aplikáciu zvyklostí, ak riešenie určitej otázky z Obchodného
zákonníka nevyplýva inak. Výpočet úroku z úveru vyplýva z aktuálneho výpisu z úverového
účtu predloţeného ţalobcom ku dňu 22. januáru 2001, pričom je z neho zrejmé, ţe splatnosť
mesačných splátok, tak ako to bolo dohodnuté v úverovej zmluve, bola odloţená
aţ do termínu prvej splátky ku dňu 20. júlu 1993, pričom od poskytnutia prvej časti úveru
vo výške 50 000 000 Sk, t. j. od 14. januára 1993, ako aj z druhej splátky od 22. januára 1993
vyúčtoval ţalobca ţalovanému úrok z úveru v dohodnutej výške, pričom v účtovaní úroku
z úveru pokračoval aj potom, ako ţalovaný nezaplatil 20. júla 1993 prvú splátku, a to aţ
do 31. decembra 1993, dokedy si úrok z úveru ţalobca voči ţalovanému uplatnil. Výšku
úroku z úveru podľa zmluvy vypočítal ţalobca v sume 15 787 498 Sk a ďalší úrok z úveru
si uţ voči ţalovanému ani nevyúčtoval ani v konaní neuplatnil.
Uplatnil si aj právo na úrok z omeškania za oneskorenú úhradu úroku z úveru, ktorý
ţalovaný nezaplatil, rovnako ako ani splátky úveru a ktorý vyčíslil ţalobca ku dňu
31. decembru 1993 v sume 2 566 575,60 Sk. Ţalobca si zároveň uplatnil aj poplatok
za vedenie účtu vo výške 360 Sk bez bliţšej špecifikácie.
Ďalší úrok z omeškania si ţalobca uplatnil za obdobie od 1. januára 1994
do 26.11.1996 vo výške 17,88% ročne, pričom ho označil v „aktuálnom výpise“ ako úrok
zákonný, na ktorý by mu bolo vzniklo právo len za predpokladu, ţe by bol v konaní
preukázal, ţe úverový vzťah ku dňu 31. decembru 1993 zanikol. Ţalobcovi však nevzniklo
právo účtovať zákonný úrok z omeškania vo výške 17,88%, pretoţe v úverovej zmluve úrok
z omeškania zmluvné strany dohodli v čl. IV tak, ţe tento zodpovedá rozdielu medzi
dohodnutým úrokom z úveru a výškou 29%, t. j. výšku úroku z omeškania zmluvné strany
dohodli na 14,5% ročne. Krajský súd preto nemohol priznať ţalobcovi ním stanovenú výšku
úroku 17,88%, ale len 14,5% ročne tak, ţe namiesto ţalobcom uplatnenej sumy, ktorú presne
nešpecifikoval, a to napriek viacerým výzvam a ktorú označil len ako úroky z omeškania
zákonné, ktorý údaj nebol preskúmateľný, tak, ţe priznal ţalobcovi úrok z omeškania
vo výške 14,5% ročne z kaţdej mesačnej splátky úveru, ktorá bola dohodnutá zmluvnými
stranami vo výške 1 492 538 Sk, splatnej k 20 dňu kalendárneho mesiaca, počnúc dňom
21. januára 1994, a to aţ do 14. januára 1999, dokedy bol dohodnutý úverový vzťah. Posledná
splátka bola dohodnutá vo výške 1 492 492, preto je táto uvedená v inej výške, neţ splátky
predchádzajúce. Súd priznal ţalobcovi aj právo na úrok z omeškania zo sumy 100 000 000
Sk, avšak nie vo výške 17,88%, tak ako si to ţalobca uplatnil, ale len v dohodnutej výške
14,5% ročne od 15. januára 1999 aţ do zaplatenia. Vo zvyšku, a to v rozdiele medzi
uplatnenou a priznanou úrokovou sadzbou z omeškania súd návrh ţalobcu zamietol.
Krajský súd modifikoval petit navrhnutý ţalobcom, avšak mu nepriznal viac, neţ
v návrhu ţiadal.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O. s. p. tak, ţe ich náhradu priznal
ţalobcovi, pretoţe bol v časti - 66% úspešný - pomer úspechu ţalobcu k úspechu ţalovaného
v konaní predstavoval v konečnom vyjadrení 33,2%. Trovy konania predstavujú zaplatený
súdny poplatok vo výške 16 596,96 eur, z čoho 33,2% je 5 510,19 eur a trovy právneho
zastúpenia vo výške 14 770,80 eur.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie ţalovaný, a to podaním
zo dňa 05.08.2010. Odvolanie ţalovaný podal v časti rozsudku, ktorým bolo návrhu ţalobcu
vyhovené z dôvodu, ţe tento je vydaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu
veci, nesprávnych skutkových zistení, nesprávneho právneho posúdenia veci a prekáţky veci
právoplatne rozhodnutej.
Ţalovaný od začatia konania navrhoval návrh ţalobcu ako nedôvodný zamietnuť
z dôvodov, ţe ţalobca nepreukázal existenciu pohľadávky.
V priebehu konania sa zistilo, ţe ten istý ţalobca podal voči ţalovanému návrh
na vyhlásenie konkurzu, ktorý bol uznesením Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn.
27 Cb-24K 90/97 zo dňa 16.01.2003 zamietnutý, okrem iného aj z dôvodu, ţe ţalobca
nepreukázal, ţe má ţalovanú pohľadávku. Podľa názoru ţalovaného, teda o nároku ţalobcu
uplatňovaného v predmetnom konaní, bolo uţ raz rozhodnuté tak, ţe tento návrh bol
zamietnutý a nárok neuznaný, čo má za následok prekáţku veci právoplatne rozhodnutej
a zároveň je aj dôkazom podporujúcim obranu ţalovaného, ţe ţalobca svoju pohľadávku
dostatočne nepreukázal.
Ďalej sa zistilo, ţe Polícia ČR, Útvar korupcie a finančnej kriminality vedie trestné
konanie pre podozrenie zo spáchania trestných činov podvodu a skrátenie cla, dane
a podobných povinných platieb, a to v súvislosti s jednaním osôb konajúcich za obchodnú
spoločnosť L., a. s. so sídlom v P.. V spise sa nachádzajú listinné dôkazy preukazujúce, ţe
spoločnosť L., predtým s názvom M., a. s. dňa 7.4.1998 pristúpila ako dlţník k dlhu -
nesplatenému úveru, ktorého zaplatenie je predmetom sporu. Ţalovaný poukazoval na
skutočnosť, ţe pokiaľ je vedené trestné stíhanie pre trestný čin skrátenia dane, je
pravdepodobné, ţe táto spoločnosť ako dlţník s predmetnou pohľadávkou nakladala
spôsobom, ţe vykázala jej vyrovnanie, čím si ju zahrnula do svojho účtovníctva ako náklad
a v takom prípade bola pohľadávka splnená spoludlţníkom. Súd tejto skutočnosti nevenoval
dostatočnú pozornosť, riadne nezistil, či a v akom rozsahu spoludlţník dlh splnil.
V priebehu konania ţalovaný taktieţ namietal prekáţku začatého konania a poţadoval
konanie zastaviť, keďţe si ţalobca pred podaním návrhu uplatnil totoţný nárok v trestnom
konaní, ktoré bolo proti ţalovanému vedené a ktoré bolo právoplatne zastavené aţ v roku
2008.
Podstatnú námietku o zániku úverového vzťahu dňom 19.2.1993 na základe
dvojstrannej dohody oboch účastníkov úverového vzťahu súd neuznal. Z obsahu spisu
nesporne vyplýva, ţe účastníci uzavreli dňa 14.1.1999 úverovú zmluvu, v ktorej si nedohodli
ţiadne osobitné podmienky pre ukončenie úverovej zmluvy. To znamená, ţe v zmysle § 449
Obch. zák. mali účastníci zmluvy právo vyuţiť zásadu zmluvnej voľnosti, teda dohodnúť sa
na ukončení úverovej zmluvy. Toto právo bolo plne vyuţité, keď ţalovaný listom zo dňa
10.2.1993 navrhol ţalobcovi ukončiť zmluvný vzťah a jeho záväzky z toho vzťahu
vyplývajúce vyrovnať realizáciou záloţného práva. Ako dôvod ţalovaný uviedol platobnú
neschopnosť a záujem zamedziť narastaniu svojho dlhu. Ţalobca na tento návrh
prostredníctvom svojho štatutárneho zástupcu neodkladne reagoval listom zo dňa 19.2.1993,
keď mu oznámil, ţe pristupuje k návrhu ţalovaného a k výkonu záloţného práva. Podľa
názoru ţalovaného ide nepochybne o dva zrozumiteľné právne úkony smerujúce k uzavretiu
dohody o ukončení úverovej zmluvy. Neobstojí tvrdenie krajského súdu, ţe list ţalobcu
zo dňa 19.3.1993 neobsahuje ţiadne podstatné náleţitosti jednostranného právneho úkonu
podľa § 351 Obch. zák. Ţalobca nespochybnil ani, ţe by ţalovanému list zo dňa 19.3.1993
nebol doručený. Doručenie tohto listu preukazuje aj obsah samotného trestného spisu, pretoţe
aj v trestnom konaní ţalovaný na túto skutočnosť poukazoval.
Ţalovaný taktieţ namieta postup krajského súdu pri zabezpečovaní dôkazov,
keď v priebehu konania vyzýval ţalobcu na predloţenie presnej špecifikácie uplatneného
nároku. Svojim postupom súd naznačil pochybnosti o oprávnenosti a preukázanosti výšky
uplatneného nároku ţalobcom.
Ţalovaný navrhol zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a ţalobu
v celom rozsahu zamietnuť. Uplatnil si náhradu trov konania.
Ţalobca sa napriek výzve súdu k odvolaniu ţalovaného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal
odvolanie podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. Dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovaného
nie je dôvodné.
Ţalovaný v odvolaní neuviedol, o ktorý konkrétny odvolací dôvod opiera odvolanie,
avšak z obsahu odvolania moţno vyvodiť, ţe uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2
písm. a/, d/, f/ O. s. p., ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., pretoţe
v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo a v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a ţe jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ani jeden z tvrdených odvolacích dôvodov nie je v prejednávanej veci daný.
Odvolací súd sa stotoţnil so závermi súdu prvého stupňa, ktorý povaţoval námietky
ţalovaného týkajúce sa tej skutočnosti, ţe v tej istej veci bolo uţ skôr začaté konanie
(prekáţka litispendencie) a ţe v tej istej veci bolo uţ skôr právoplatne rozhodnuté (prekáţka
rei iudicatae), neodôvodnené. Z uznesenia Krajskej prokuratúry Bratislava zo 14.11.2006
2 KV 76/05, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.03.2008 vyplýva, ţe prokurátor krajskej
prokuratúry trestné stíhanie obvineného JUDr. M.Š. zastavil, pretoţe tento skutok nie je
trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. V danom prípade taktieţ nebolo
preukázané, ţe o veci bolo uţ právoplatne rozhodnuté. Výklad pojmu „tá istá vec“ znamená,
ţe musí ísť o tých istých účastníkov a ten istý predmet konania (t. z. ide o totoţný nárok
uplatnený z totoţného skutkového základu medzi totoţnými účastníkmi konania - nie je
pritom rozhodujúce, či pôvodní účastníci vystupujú v pôvodných procesných postaveniach).
Ak sa teda konanie netýka tých istých subjektov, nemoţno hovoriť o prekáţke právoplatne
rozhodnutej veci a výrok právoplatného rozhodnutia súdu nie je v tomto prípade záväzný pre
súd, ktorý prejednáva inú právnu vec. Podľa konštantnej judikatúry o prekáţku právoplatne
rozhodnutej veci nejde v prípadoch, ak si súd určitú otázku v konaní posúdi prejudiciálne.
Prejudiciálna otázka a jej posúdenie môţe byť poňaté do výroku súdneho rozhodnutia a keďţe
výrok súdneho rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku, ktorá nadobúda právoplatnosť,
prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje iba v odôvodnení rozsudku, nemôţe tvoriť
prekáţku právoplatne rozhodnutej veci. Právoplatný výrok uznesenia Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo 16. januára 2003, č. k. 27 Cb-24K 90/97, ktorým bol návrh
na vyhlásenie konkurzu na majetok ţalovaného ako dlţníka zamietnutý a ktorý v odôvodnení
konštatuje, ţe ţalobca nepreukázal, ţe má voči dlţníkovi pohľadávku a ţe navrhovateľ
nepreukázal a nedoloţil existenciu viacerých veriteľov, netvorí prekáţku právoplatne
rozhodnutej veci voči tejto ţalobe na plnenie.
Ţalovaný ďalej v odvolaní namietal, ţe súd prvého stupňa na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Odvolací súd konštatuje, ţe súd prvého stupňa vykonal všetky ţalobcom i ţalovaným
navrhnuté dôkazy a tieto boli dostatočným podkladom na úplné zistenie skutkového stavu,
čo je zrejmé z obsahu spisu. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom,
ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132, a to vzhľadom na to, ţe buď vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také
skutkové zistenia, ktoré zaloţil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závaţnosti, dôleţitosti, zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti, alebo keď výsledok hodnotenia nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 aţ § 135 O. s. p.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, ţe súd vzal do úvahy iba
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo
a neopomenul ţiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo. Jeho skutkové zistenia nie sú zaloţené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závaţnosti (dôleţitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu,
čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 aţ § 135 O. s. p. Úvaha krajského súdu,
týkajúca sa vzniku úverovej zmluvy, poskytnutie peňaţných prostriedkov vo výške
100 000 000 Sk ţalovanému na základe úverovej zmluvy, porušovanie povinnosti ţalovaného
vyplývajúce z úverovej zmluvy nesplácaním úveru v lehote dohodnutej v úverovej zmluve,
posúdenie otázky zániku úverovej zmluvy, ustálenie výšky peňaţného záväzku ţalovaného,
úrokov z úveru i úrokov z omeškania, nebola svojvoľná či neprimeraná, naopak,
má racionálny podklad, ktorý vychádzal z predmetu sporu a obrany ţalovaného smerom
k zisťovaniu skutkového stavu veci. Nemoţno konštatovať, ţe by krajský súd aplikoval
zákonné ustanovenia o dokazovaní v občianskom súdnom konaní tak, ţe by tým poprel
ich účel a význam. V konaní nebolo preukázané, ţe by k zániku záväzku z úverovej zmluvy
došlo splnením povinného, resp. realizáciou záloţného práva, ktoré zabezpečovalo návratnosť
úveru. Odvolací súd sa tieţ stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, kde v konaní nebolo
preukázané, ţe úverový vzťah zanikol na základe odstúpenia od zmluvy S., a. s. K zániku
úverového vzťahu nedošlo ani výpoveďou ani dohodou zmluvných strán, a preto správne
ustálil, ţe úverový vzťah trval aţ do 14. januára 1999, t. j. v zmysle záverečných ustanovení
bod VIII bod 1/ úverovej zmluvy zo dňa 14.1.1993.
Ţalovaný v odvolaní taktieţ namietal, ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne
posúdil. Odvolací súd má za to, ţe súd pouţil správny právny predpis, správne ho vyloţil
a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, to znamená z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov
konania.
Keďţe súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil
a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu, Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudok súdu prvého stupňa v súlade s ust. § 219 O. s. p. v napadnutej časti
potvrdil, keďţe tento je vo výroku vecne správny. S prihliadnutím na výsledok odvolacieho
konania je správny tieţ výrok rozsudku súdu prvého stupňa o náhrade trov konania.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Úspešnému ţalobcovi trovy odvolacieho konania
nevznikli, preto odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 20. apríla 2011
JUDr. Anna Marková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová