Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
44a/381940.4c6e02.pdf
PDF · 135.14 KB
No categories available
5To/19/2010
N a j v y š š í s ú d 5 To 19/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obžalovanej E. B., pre trestný
čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a iné,
na neverejnom zasadnutí konanom 27. apríla 2011 v Bratislave prerokoval odvolanie
obžalovanej E. B. proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 30. marca 2010, sp. zn. 7T 3/2003,
a rozhodol
t a k t o :
Podľa § 258 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006
sa napadnutý rozsudok z r u š u j e v celom rozsahu.
Podľa § 259 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 sa vec v r a c i a Krajskému
súdu v Nitre, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 30. marca 2010, sp. zn. 7T 3/2003, bola
obžalovaná E. B. uznaná za vinnú v bode 1/ z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1,
ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. zák.) a v bode 2/ z trestného činu
podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
napriek tomu, že v čase žiadostí o peňažné pôžičky mala ďalšie nesplatené dlhy
a vedela, že sľúbený záväzok nebude môcť vôbec alebo v celom rozsahu a v dohodnutej
lehote splniť,
1/
- dňa 22. novembra 1998 v prevádzke P. R. na Š. požiadala tohto o pôžičku vo výške
3 000 000 Sk (99 581,76 eur) na nákup nehnuteľnosti vo V. s tým, že peniaze vráti
do 30. novembra 1998, na základe čoho jej P. R. v prevádzke E. B., P. odovzdal finančnú
hotovosť 3 000 000 Sk (99 581,76 eur), čo potvrdila aj písomným prehlásením u notára,
peniaze však do stanovenej lehoty ani doposiaľ napriek viacerým výzvam nevrátila, žiadnu
nehnuteľnosť vo V. nezakúpila a poškodenému P. R. tak spôsobila škodu vo výške
3 000 000 Sk (99 581,76 eur);
- koncom roka 1997 pod zámienkou účasti na jej podnikaní požiadala H. Č. v jej byte
na O. o zapožičanie peňazí, na čo jej H. Č. poskytla sumu 300 000 Sk (9 958,18 eur)
a následne v menších čiastkach postupne 1 100 000 Sk (36 513,31 eur), o prevzatí ktorých
súm dňa 22. novembra 1998 spísali potvrdenie, pričom peniaze do stanovenej lehoty
ani doposiaľ napriek niekoľkým výzvam nevrátila a spôsobila tak poškodenej H. Č. škodu
vo výške 1 400 000 Sk (46 471,49 eur);
- dňa 3. apríla 1997 pod zámienkou účasti na svojom podnikaní prevzala vo svojej
prevádzke v G. od E. K. finančnú pôžičku v sume 400 000 Sk (13 277,57 eur) s tým,
že ju vráti do 3. septembra 1997, dňa 15. apríla 1997 finančnú pôžičku v sume 500 000 Sk
(16 596,96 eur) s tým, že ju vráti do 15. apríla 1998, dňa 6. mája 1997 finančnú pôžičku
v sume 200 000 Sk (6 638,78 eur) s tým, že ju vráti do 6. septembra 1997, z ktorých peňazí
poškodenému E. K. vrátila 200 000 Sk (6 638,78 eur) a spôsobila mu tak škodu vo výške
900 000 Sk (29 874,53 eur);
- pod zámienkou účasti na svojom podnikaní v decembri r. 1994 prevzala od Ing. A. P.
v jeho byte v N., finančnú pôžičku v sume 7 600 DEM, čo k mesiacu december roku 1994
predstavovalo sumu 152 015,20 Sk (5 045,97 eur), v septembri 1995 v sume 30 000 Sk
(995,82 eur), v decembri 1996 v sume 200 000 Sk (6 638,78 eur) a začiatkom mesiaca
februára 1997 v sume 245 000 Sk (8 132,51 eur), z ktorej pôžičky v priebehu rokov
1995 – 1998 vrátila sumu asi 120 000 Sk (3 983,27 eur), ostatné peniaze napriek viacerým
výzvam doposiaľ nevrátila a použila ich pre vlastnú potrebu, čím poškodenému Ing. A. P.
spôsobila škodu vo výške najmenej 507 000 Sk (16 829,32 eur);
- pod zámienkou účasti na svojom podnikaní prevzala ako pôžičku od P. K.
vo svojej prevádzke v obci G. dňa 20. decembra 1998 sumu 70 000 Sk (2 323,57 eur), dňa
28. decembra 1998 sumu 50 000 Sk (1 659,70 eur), dňa 5. januára 1999 sumu 280 000 Sk
(9 294,30 eur), z ktorých súm poškodenému postupne vrátila finančnú hotovosť vo výške
70 000 Sk (2 323,57 eur) a poškodenému P. K. tak spôsobila škodu vo výške 330 000 Sk
(10 953,99 eur);
2/
- dňa 5. februára 2001 vo V., vo svojej kancelárii prevzala od P. C. zálohu vo výške
180 000 Sk (5 974,91 eur), za účelom zabezpečenia dodávok kryštálového cukru a v období
do 9. júna 2001 od nej postupne prevzala ďalšie zálohy, a to dňa 18. februára 2001 vo výške
110 000 Sk (3 651,33 eur), dňa 4. júna 2001 vo výške 6 600 Sk (219,08 eur) a dňa
9. júna 2001 vo výške 3 000 Sk (99,58 eur), avšak dodávku cukru nezrealizovala a peniaze
nevrátila, čím spôsobila P. C. škodu vo výške 299 600 Sk (9 944,90 eur).
Krajský súd obžalovanú E. B. za to odsúdil podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. s použitím § 35
ods. 1 a § 40 ods. 1 Tr. zák. k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky,
na výkon ktorého ju podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej
skupiny.
Zároveň krajský súd podľa § 229 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006
(ďalej len Tr. por.) poškodených E. K., P. R., P. K., P. C., I. P., K. Z., H. Č., D. Č., G. Č.
a Ing. D. P. s nárokmi na náhradu škody odkázal na konanie o občianskoprávnych veciach.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie obžalovaná
E. B., ktoré odôvodnila prostredníctvom svojho obhajcu v osobitnom písomnom podaní.
V odôvodnení podaného odvolania obžalovaná E. B. argumentovala tým, že v celom
trestnom konaní neboli zabezpečené a vykonané také dôkazy, ktoré by ju „nad všetky
pochybnosti“ usvedčovali zo spáchania žalovaných skutkov.
Čo sa týka jednotlivých čiastkových skutkov založených v podstate na tom,
že si od viacerých poškodených požičala peniaze v rozsahu vyššie uvedenom, obžalovaná
E. B. len zopakovala svoju obhajobnú argumentáciu uplatnenú v predchádzajúcich štádiách
trestného konania.
V prípade poškodeného P. R. poukázala na to, že výpoveď tohto svedka ako jediného
usvedčujúceho dôkazu je nedôveryhodná, keďže tento svedok poprel vrátenie
„pôžičky – finančnej hotovosti“ zo strany obžalovanej E. B., a to napriek existencii
písomného dokladu s jeho podpisom svedčiacim o tejto skutočnosti a navyše doposiaľ
odmietal uviesť pôvod sumy 3 000 000 Sk, ktoré mal 22. novembra 1998 obžalovanej E. B.
požičať na nákup nehnuteľnosti.
Čo sa týka poškodenej H. Č. uviedla, že z titulu pôžičky jej nedlhovala
ani korunu a všetky peniaze, ktoré od nej dostala, predstavovali jej podiel na podnikaní
obžalovanej E. B.. Ďalej tvrdila, že poškodenej H. Č. celkovo vyplatila sumu 1 230 000 Sk
ako jej zisk a sumu 780 000 Sk ako jej vklad. Z toho dôvodu poškodenej od roku 1998
nedlhuje ani korunu a prehlásenie o pôžičke overené pred notárom podpísala
len pod nátlakom zo strany poškodenej H. Č. a jej manžela, teda rovnako tak a v rovnakom
termíne ako v prípade vyššie uvedeného poškodeného P. R.
V prípade ostatných poškodených, a to E. K., Ing. A. P., P. K. a P. C. obžalovaná E. B.
argumentovala tým, že požičané peniaze vrátila, a to aj so ziskom pre poškodených,
s výnimkou poškodeného P. K., ktorému do dnešného dňa zostala dlžná 78 000 Sk
a poškodenej P. C., ktorej investíciu kompenzovala len sčasti dodávkou smútočných vencov.
Podľa názoru obžalovanej E. B. vo vyššie uvedených prípadoch išlo výlučne
o obchodnoprávny vzťah.
Z týchto dôvodov sa obžalovaná E. B. podaným odvolaním domáhala, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a spod obžaloby
pre trestný čin podvodu ju oslobodil.
Podľa § 254 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 (ďalej len Tr. por.),
ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 253, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ podať odvolanie, i správnosť
postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané.
Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil,
že odvolanie proti rozsudku krajského súdu podala procesná strana na to oprávnená,
proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohla, urobila tak v lehote ustanovenej
v zákone, pričom podané odvolanie obžalovanej E. B. je dôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe takto vykonaného prieskumu zistil,
že záver krajského súdu o vine obžalovanej E. B. je opätovne predčasný, keďže sú prítomné
chyby rozsudku v dôsledku neúplných skutkových zistení ako aj v dôsledku toho, že krajský
súd sa nevyrovnal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, pričom v tomto
smere bude treba dôkazy opakovať a vykonať i ďalšie dôkazy (§ 258 ods. 1 písm. b/, písm. c/
Tr. por.).
Pretože ich opakovanie a vykonanie pred odvolacím súdom by znamenalo nahrádzať
činnosť súdu prvého stupňa a mohlo by viesť k zmene skutkových zistení, rozhodol Najvyšší
súd Slovenskej republiky po zrušení napadnutého rozsudku v celom rozsahu o vrátení veci
krajskému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky tak rozhodol na neverejnom zasadnutí,
keďže nižšie uvedené pochybenia krajského súdu nebolo možné odstrániť na verejnom
zasadnutí (§ 263 ods. 1 písm. b/ Tr. por.).
Vychádzal pritom primárne z toho, že náležité zistenie skutkového stavu v zmysle
§ 2 ods. 5 Tr. por. vyžaduje, aby každá okolnosť dôležitá pre rozhodnutie bola spoľahlivo
preukázaná v súlade so skutočnosťou tak, aby nemohla vzbudzovať akúkoľvek
rozumnú pochybnosť.
Pritom treba mať zároveň na zreteli, že podľa § 2 ods. 6 Tr. por. súd hodnotí dôkazy
získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle
od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v predchádzajúcom uznesení
z 11. februára 2009, sp. zn. 3 To 18/2007, ktorým rozhodol o prvom rozsudku krajského súdu
v tejto trestnej veci, konštatoval, že rozsudok je nepreskúmateľný a nedostatočne
odôvodnený, pretože v ňom s poukazom na § 125 Tr. por. absentoval výklad o tom, ktoré
skutočnosti vzal súd za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel
a predovšetkým akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov,
najmä ak si navzájom odporovali.
Krajský súd v napadnutom rozsudku sa opätovne dopustil rovnakej chyby.
Na takmer 15 - ich stranách zreprodukoval výpovede obžalovanej, svedkov a znalca,
pričom tieto vyhodnotil v jednom odseku na strane 19 až 20 nasledovne: „svedkovia
popísali, akým spôsobom, v akej výške a v akých čiastkach odovzdávali obžalovanej
peniaze ako pôžičku na jej požiadanie, pričom táto už v tom čase vedela, že tieto nebude
môcť buď vôbec, resp. v časti a v dohodnutej lehote vrátiť, čo bolo preukázané konaním
obžalovanej E. B. a jej finančnou situáciou, ktorá si niekoľko mesiacov, ba až niekoľko
rokov postupne požičiavala peniaze bez predchádzajúceho vrátenia. Výpovede svedkov
poškodených boli pritom podporené výpoveďami ďalších svedkov, ktorí boli buď
prítomní pri požičaní peňazí, resp. ktorých poškodení požiadali, aby od obžalovanej
vrátenie peňazí žiadali. Obrana obžalovanej bola týmito dôkazmi vyvrátená,
keďže o hodnovernosti výpovede týchto svedkov nebolo žiadnych pochybností,
navyše keď tvrdenia obžalovanej E. B. neboli ničím potvrdené.
Nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu sa najmarkantnejšie
prejavila vo vzťahu ku čiastkovému skutku týkajúceho sa poškodeného P. R..
Z výpovedí obžalovanej E. B. totiž vyplýva, že poškodený P. R. vložil
do jej podnikania (s potravinami) v roku 1996 sumu 96 000 Sk a v roku 1997 sumu
200 000 Sk. Koncom roku 1997 vyplatila poškodenému P. R. sumy 80 000, 70 000, 50 000
a 80 000 Sk, ktoré sú uvedené v písomnej prílohe jej výsluchu (č. l. 52) a rovnako tak sumy
40 000, 38 400 a 40 000 Sk, ktoré sú súčasťou písomného vyúčtovania s poškodeným P. R.,
ktoré aj podpísal a ktoré je rovnako prílohou jej výsluchu (č. l. 53). Podľa vyjadrenia
obžalovanej E. B. do 14. júna 1998 vyplácala poškodenému P. R. podiely na zisku,
išlo celkovo o sumu 250 000 Sk. Potom, čo ju začali vydierať „výpalníci“, tak poškodený
P. R. žiadal vyplatiť sumu 346 000 Sk predstavujúcu svoj vklad do podnikania a sumu
160 000 Sk ako províziu za sprostredkovanie prenájmu obchodných priestorov,
a keďže v dôsledku vyššie uvedenej skutočnosti v tom čase nebola schopná tieto požadované
finančné prostriedky vyplatiť, tak sa postupne požiadavky poškodeného P. R. zvyšovali,
až sa to nazbieralo na tú sumu 3 000 000 Sk, na ktorú pod nátlakom podpísala potvrdenie,
že takúto sumu prevzala. Poškodený P. R. ju navyše pod hrozbou trestného stíhania donútil
vyplatiť sumu 105 000 Sk, pričom svedkami tejto udalosti boli jej matka, sestra a syn P..
Celkovo mu teda z titulu účasti na jej podnikaní vyplatila sumu 701 000 Sk.
Na druhej strane bol v prípravnom konaní vypočutý poškodený P. R.,
a to 20. marca 2001 a 11. júla 2001, teda pred vznesením obvinenia obžalovanej
E. B.. Z jeho ďalších výsluchov v rámci konfrontácie a na hlavnom pojednávaní v podstate
vyplýva, že obžalovanej E. B. požičal sumu 3 000 000 Sk, ktorú jej vyplatil v hotovosti
v jej predajni v G. 22. novembra 1998, o ktorej skutočnosti bolo spísané písomné potvrdenie.
Z písomného potvrdenia z 22. novembra 1998, na ktorom je podpis obžalovanej E. B.
23. novembra 1998 overený I. H., zamestnankyňou poverenou notárkou JUDr. G. R., vyplýva,
že obžalovaná E. B. 22. novembra 1998 prijala od P. R. sumu 3 000 000 Sk, ktorá mala byť
vrátená do 30. novembra 1998.
Z výpovede svedkyne H. R. iba vyplýva, že sumu 3 000 000 Sk mali doma a táto
pochádzala zo zahraničia. Ďalšie skutočnosti ňou tvrdené v prípravnom konaní
sú právne irelevantné, keďže rovnako ako je vyššie uvedené vychádzajú z výsluchu
vykonaného pred vznesením obvinenia obžalovanej E. B. alebo z výsluchu, v ktorom sa naň
svedkyňa odvolávala.
Krajský súd bez akéhokoľvek hodnotenia týchto dôkazov a rozporov, ktoré
medzi nimi existujú dospel k záveru, že obžalovaná E. B. si od poškodeného P. R. požičala
sumu 3 000 000 Sk napriek tomu, že vedela, že dohodnutý záväzok nebude môcť vrátiť,
čím mu spôsobila škodu vo výške 3 000 000 Sk. Paradoxne potom ale vyznieva výrok
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým poškodeného P. R. s nárokom na náhradu
škody odkázal na konanie o občianskoprávnych veciach.
V tejto veci existujú dve protichodné tvrdenia. Na jednej strane obžalovanej E. B.,
ktoré sú sčasti podporené znalcom a listinnými dôkazmi (č. l. 52 a 53), ktorých pravosť
nenamietal ani poškodený P. R. (jeho podpis). Na strane druhej tvrdenia poškodeného P. R.
a jeho manželky, ktorí však zhodne odmietli uviesť pôvod týchto peňazí a spôsob
ich nadobudnutia. V tejto súvislosti treba vziať do úvahy aj skutočnosť, že poškodený požičal
peniaze vo výške na tú dobu dosť vysokej bez prítomnosti ďalšej osoby. Obžalovaná E. B.
si naopak mala peniaze požičať na kúpu nehnuteľnosti 22. novembra 1998, ale peniaze mala
vrátiť už 30. novembra 1998. Na potvrdení z 22. novembra 1998 je pracovníkom notárskeho
úradu overený len podpis obžalovanej E. B., ale nie skutočnosť, že došlo k tejto pôžičke.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto prípade považuje za potrebné uviesť,
že pre záver o hodnovernosti svedeckej výpovede nestačí, že svedok zotrváva na svojej
výpovedi a že obsah svojej predchádzajúcej výpovede potvrdil i po konfrontácii
s obvineným a po opätovnom poučení o povinnostiach svedka a o následkoch krivej
výpovede. Iba zotrvanie svedka na predchádzajúcej výpovedi i po opätovnom poučení
nemôže ešte viesť k záveru, že svedok hovorí pravdu. Hodnotenie dôkazov podľa § 2
ods. 6 musí súd vykonávať tak, aby zvážil všetky okolnosti prípadu jednotlivo
i v ich súhrne, teda, aby skúmal, či výpoveď svedka je logická, či sa svedok prípadne
i v okolnostiach menej podstatných neodchyľuje od svojej predchádzajúcej výpovedi,
pričom v prípade odchýlok musí súd dotazom zisťovať, prečo k nim vo výpovedi svedka
dochádza. Pri hodnotení dôkazu potom vychádza z výpovedi svedka, z rozsahu
a závažnosti prípadných rozdielov v jeho výpovediach a z vysvetlení, prečo k týmto
rozdielom došlo. Aby mohol spoľahlivo dôkaz zhodnotiť, musí vziať v úvahu i dôkazy
ostatné, posúdiť prípadné rozpory medzi nimi, skúmať prečo k nim dochádza a jedine
tak môže získať bezpečný základ pre skutkové zistenia a pre záver o vine obvineného.
S poukazom na vyššie uvedené bude preto potrebné, aby sa krajský súd dôsledne
vyrovnal s rozpormi v tvrdeniach svedka P. R., ktorý raz tvrdil, že na podnikaní obžalovanej
E. B. nikdy neparticipoval, že od nej prevzal peniaze ňou uvádzané, že na fotokópii dokladu
na č. l. 52 - 53 nie je jeho podpis a druhý raz, že obžalovanej E. B. požičal len 2 000 000 Sk
a že podpis na fotokópii dokladu na č. l. 53 je jeho.
Z vykonaného dokazovania taktiež vyplýva, že obžalovaná E. B. mala od jednotlivých
poškodených prevziať peniaze za účelom ich zhodnotenia prostredníctvom
jej podnikateľských aktivít. Takto sa malo stať aj v prípade M. B., ktorý uviedol,
že obžalovanej E. B. požičal na podnikanie celkovo sumu 1 300 000 Sk, pričom táto
mu na podieloch na zisku vyplatila rovnakú sumu a vzhľadom k tomu neskôr odstúpil
od vymáhania svojej pôžičky, keďže obžalovaná E. B. prestala podnikať.
Z výsluchu ďalšieho poškodeného P. K. okrem iného vyplýva, že 20. septembra 2000
s obžalovanou E. B. spísal na notárskom úrade prehlásenie, na ktorom im obidvom overili
podpisy. Podľa tohto „čestného“ prehlásenia si obžalovaná E. B. 20. septembra 2000 požičala
od P. K. finančnú hotovosť vo výške 2 000 000 Sk, ktorú mala vrátiť do 27. septembra 2000.
Podľa vyjadrenia poškodeného P. K. sa uvedené „čestné“ prehlásenie nezakladalo na pravde.
Rovnako bolo tomu tak aj v prípade „čestného“ prehlásenia z 5. júna 1998 na č. l. 293, ktorým
obžalovaná E. B. potvrdila, že si od poškodeného E. K. požičala sumu 3 000 000 Sk, ktorú
mala vrátiť do 31. októbra 1998.
Obdobná dôkazná situácia a jej hodnotenie sa týka aj čiastkových skutkov vo vzťahu
k poškodeným H. Č., E. K., Ing. A. P. a P. K. ako aj skutku vo vzťahu k poškodenej P. C.
Treba povedať, že nie je úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako
odvolacieho súdu nahrádzať činnosť krajského súdu v otázke hodnotenia zabezpečených
a vykonaných dôkazov a takpovediac inštruktážnym spôsobom usmerňovať krajský súd,
ako v posudzovanej veci mal postupovať a ako doposiaľ nepostupoval.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bude potrebné k vyššie
uvedeným okolnostiam opätovne podrobne vypočuť obžalovanú E. B. a poškodeného P. R.
a svedkyňu H. R. a týchto následne konfrontovať s okolnosťami vyplývajúcimi z vyššie
uvedených listinných dôkazov. Rovnako bude potrebné vykonať aj ďalšie dôkazy, ktorých
vykonanie za účelom zistenia skutkového stavu v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie
o podanej obžalobe sa krajskému súdu ukáže byť potrebným.
Napokon bude potrebné objektivizovať hodnotu umelých kvetov, dodaním ktorých
obžalovaná E. B. kompenzovala časť pôžičky od poškodenej P. C..
V neposlednom rade bude povinnosťou krajského súd vyhodnotiť všetky vykonané
dôkazy jednotlivo i v ich súhrne tak, aby bolo zrejmé akými úvahami sa riadil v otázke
skutkových zistení, a to najmä pokiaľ ide o ustálenia výšky škody spôsobenej konaním
obžalovanej E. B. jednotlivým poškodeným.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 27. apríla 2011
10 5 To 19/2010
JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová