Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Sža/16/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Henčekovej, PhD. a z členiek JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Ľubice Filovej v právnej veci

ţalobcu: R. R., nar. X.X., štátny príslušník Indickej republiky, toho času miestom pobytu Rakúsko,

miesto doručenia adresa advokáta JUDr. B. B., zastúpený JUDr. B. B., advokátom, H.H., proti

ţalovanému: Riaditeľstvo cudzineckej polície, Štefánikovo nábreţie č. 7, Banská Bystrica,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. p. -4/RCP-BB-SK-2010 zo dňa

08.02.2010, na odvolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2Scud

3/2010-42 zo dňa 23.06.2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -42 zo dňa 23. júna 2010 p o t v r d z u j e .

Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania v sume 152,65 € k rukám jeho

právneho zástupcu JUDr. B. B. - advokáta, H.H., v lehote troch dní od právoplatnosti tohto

rozsudku.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. -42 zo dňa 23.06.2010 zrušil

podľa , v platnom znení

(ďalej len „“), preskúmavané rozhodnutie ţalovaného č. p. -4/RCP-BB-SK-2010

zo dňa 08.02.2010, vec mu vrátil na ďalšie konanie a zaviazal ho uhradiť ţalobcovi na trovách

konania sumu 722,07 eur.

Krajský súd uviedol, ţe v danom prípade došlo k rozporu posudzovania verejného záujmu

vo vzťahu k ţalobcovi a to v tom smere, či prevaţuje záujem na jeho prítomnosti na území

Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) z dôvodu neukončeného trestného stíhania alebo na jeho

neprítomnosti a dôvodoch vyhostenia, pretoţe nespĺňal podmienky preukázania totoţnosti

a oprávnenosti pobytu na území SR. Ţalovaný sa s touto rozporuplnosťou poriadne nevysporiadal,

resp. vysporiadal sa s ňou v tom zmysle, ţe dôvody na jeho prítomnosť nie sú tak závaţné, pretoţe

sa môţe brániť v trestnom konaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorého uţ má

určeného ex offo a priklonil sa k uznaniu prednosti záujmu na jeho neprítomnosti na základe

zistenia, ţe ţalobca sa zdrţiava na území SR bez platného cestovného dokladu alebo iného dokladu

oprávňujúceho na pobyt. Ţalovaný tak uprednostnil formálno-právnu stránku veci pred hmotno-

právnou, súvisiacou s posúdením článku čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

Krajský súd vychádzal z ,

v platnom znení (ďalej len „Ústava SR“) a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru a konštatoval, ţe nie je

rozhodná tá skutočnosť, či obvinený uţ vyuţíval svoje právo na obhajobu prostredníctvom

určeného alebo zvoleného právneho zástupcu, ale tá skutočnosť, ţe mu zaručuje aj moţnosť

obhajovať samého seba. Nikto iný nemal právo rozhodnúť o tom, či sa obvinený bude obhajovať

sám alebo prostredníctvom právneho zástupcu. Právo obhajoby je jedným zo základných ľudských

práv, ktoré je nutné rešpektovať a ktorých obmedzenie by mohlo vyplývať len zo zákona. Podľa

názoru krajského súdu sa ţalovaný mylne domnieval, ţe takéto obmedzenie je prípustné, pretoţe

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„zákon o pobyte cudzincov“), platného do 14.01.2010, v § 61 umoţňuje cudzincovi, ktorý je

administratívne vyhostený z územia SR, prostredníctvom Ministerstva vnútra SR povoliť vstup, ak

je jeho pobyt v záujme SR a vec nemoţno vybaviť v zahraničí. Krajský súd uviedol, ţe počas

priebehu trestného konania má obvinený nielen právo, ale aj zákonnú povinnosť zúčastňovať sa

na jednotlivých procesných úkonoch a toto právo nie je moţné obmedziť s poukazom na to, ţe tieto

úkony, resp. účasť na nich sa môţe vykonávať prostredníctvom právneho zástupcu.

Krajský súd mal výhrady aj voči právnemu hodnoteniu ţalovaného vo vzťahu k čl. 8

Dohovoru. Ţalovaný právne irelevantným spôsobom negoval skutočnosť, či ţalobca môţe byť

otcom dieťaťa narodeného zo spoluţitia s občiankou SR a či sa s ňou zdrţiava na spoločnej adrese

a trvalo tam ţije. Krajský súd poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave

sp. zn. zo dňa 15.02.2009, ktorým bol ţalobca zaistený pre účely vyhostenia a ktoré

Krajský súd v Trnave zrušil a vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, ţe správny orgán sa nedostatočne

vysporiadal s otázkou spoluţitia ţalobcu s N. K..

Krajský súd tak, na základe uvedeného, dospel k presvedčeniu, ţe rozhodnutie ţalovaného

trpí vadou zákonnosti predovšetkým v tom, ţe právne nesprávne interpretuje oprávnenie ţalobcu,

vyplývajúce z SR a z Dohovoru a na ne nadväzujúce ustanovenie a nasl.

, v platnom znení (ďalej len „“).

Za predčasný pokladal aj záver rozhodnutia vo vzťahu k čl. 8 Dohovoru - aspoň dovtedy, kým sa

nepreukáţe opak ohľadne spoločného rodinného a súkromného ţivota ţalobcu.

Proti tomuto rozsudku podal ţalovaný včas odvolanie v celom rozsahu z dôvodu, ţe súd

prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a ţiadal, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“) ţalobu ţalobcu zamietol a trovy konania ako aj

trovy právneho zastupovania nepriznal.

Ţalovaný poukázal na to, ţe ţalobca, ako štátny príslušník tretej krajiny, potrebuje

k oprávnenému pobytu na území SR platný cestovný doklad, ktorý je opatrený vízom alebo

povolením na pobyt, čo jednoznačne a preukázateľne ţalobca nespĺňal. Ţalovaný mal za to, ţe

napadnuté rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu v zmysle ustanovenia

§ 57 ods. 1 písm. c) bod l zákona o pobyte cudzincov bolo plne v súlade so zákonom. V zmysle

ustanovenia § 58 zákona o pobyte cudzincov boli preskúmané aj prekáţky administratívneho

vyhostenia, ktoré sú taxatívne zákonom uvedené, pričom vedenie trestného konania voči cudzincovi

nie je ustanovené ako prekáţka administratívneho vyhostenia. V tomto smere ţalovaný poukázal

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 08.06.2010 v obdobnom prípade,

v ktorom bol cudzinec, rovnako ako ţalobca, členom tej istej zločineckej skupiny a boli voči nemu

uplatnené také isté procedurálne postupy orgánov činných v trestnom konaní a orgánov cudzineckej

polície, ako v prípade ţalobcu. V uvedenom rozsudku vyhovel Najvyšší súd SR ţalovanému

a uviedol, ţe vo veciach pobytu cudzincov postupujú správne orgány výslovne podľa ustanovení

zákona o pobyte cudzincov a nie je moţné z ich strany prihliadať na námietky ţalobcu, týkajúce sa

„protichodnosti“ preskúmavaných správnych rozhodnutí a účelu trestného konania vedeného proti

ţalobcovi.

K výhrade krajského súdu k právnemu hodnoteniu ţalovaného vo vzťahu k čl. 8 Dohovoru

ţalovaný uviedol, ţe táto sa nachádza iba v printovej forme rozsudku a nebola vôbec spomenutá

na ústnom pojednávaní spojenom s vynesením rozsudku. Ţalovaný ďalej namietal, ţe rozhodovanie

Krajského súdu v Trnave, ako odvolacieho orgánu vo veci zaistenia pre účely výkonu

administratívneho vyhostenia, nebolo v čase odvolacieho konania ţalovaného známe a zároveň bolo

úplne iným konaním v inej veci. Ţalovaný jednoznačne zistil, ţe pred narodením dieťaťa nemal

ţalobca záujem zotrvať na území SR a zo spisového materiálu bolo zrejmé, ţe po neudelení azylu

v SR, vycestoval do Rakúskej republiky, kde taktieţ poţiadal o azyl. Ţalovaný mal na základe

dokladov, predloţených ţalobcom k odvolaniu, za to, ţe ţalobca je drţiteľom cestovného dokladu

a teda mohol byť, v prípade jeho záujmu, zapísaný ako otec dieťaťa ihneď po jeho narodení.

Zapísať za otca sa dal aţ dňa 16.12.2009, t.j. aţ po vydaní rozhodnutia o administratívnom

vyhostení zo strany prvostupňového správneho orgánu a pri dublinskej procedúre dňa 12.01.2010,

aj počas celého dublinského konania, ţalobca neuviedol ţiadne odlúčenie od dieťaťa. Prvostupňový

správny orgán vykonal v rámci svojho konania previerku v mieste pobytu matky dieťaťa a dieťaťa,

pričom k osobe ţalobcu neboli zistené informácie preukazujúce rodinný vzťah, resp. spoločnú

domácnosť. Na záver ţalovaný uviedol, ţe ţalobca do súčasnej doby neprejavil ţiadny úmysel

legalizovať svoj pobyt spoločne so svojim dieťaťom.

Ţalobca sa k odvolaniu ţalovaného vyjadril, prostredníctvom svojho právneho zástupcu,

prípisom zo dňa 06.09.2010, v ktorom uviedol, ţe povaţuje rozsudok krajského súdu za správny.

Podľa jeho názoru bolo v konaní preukázané, ţe ţalobca má syna, ktorý je slovenským občanom

a podľa prehlásenia matky dieťaťa a jej rodičov ţijú v spoločnej domácnosti a správny orgán sa

v zrušenom rozhodnutí nevysporiadal so zásahom do rodinného ţivota. Ako ďalší dôvod

pre zrušenie rozhodnutia ţalovaného ţalobca uviedol nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu

nesprávneho posudzovania statusu cudzinca. Ţalobca bol ţiadateľom o azyl v Rakúsku a je

povinnosťou SR vydať ţiadateľa o azyl tej krajine dohovoru, ktorá je zodpovedná za rozhodnutie

o jeho ţiadosti. Na základe uvedeného ţalobca Najvyššiemu súdu SR navrhol, aby odvolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil a ţalovaného zaviazal k náhrade trov odvolacieho

konania.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa sa v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe

bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd

preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, postupuje podľa druhej hlavy piatej časti

„Rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom

správnych orgánov“.

Podľa veta prvá je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, ţe pri prepúšťaní z Ústavu na výkon väzby

v Banskej Bystrici dňa 11.12.2009 bol ţalobca kontrolovaný pracovníkmi Oddelenia cudzineckej

polície Policajného zboru Banská Bystrica (ďalej len „OCP PZ Banská Bystrica“) na oprávnenosť

pobytu, plnenia účelu pobytu a dodrţiavanie povinností cudzinca a ţalobca sa preukázal dokladom

ţiadateľa o azyl v Rakúskej republike. Keďţe uvedený doklad neoprávňoval ţalobu na pobyt

na území SR, bol predvedený na OCP PZ Banská Bystrica za účelom podania vysvetlenia.

Do zápisnice o vyjadrení zo dňa 11.12.2009 ţalobca uviedol, ţe nemá u seba nijaké platné

osobné doklady, ţenatý nie je, ale má na Slovensku priateľku - N. K., s ktorou má syna, M. J. K.,

nar. X.X., v ktorého rodnom liste však ako otec uvedený nie je, nakoľko nemal nijaké platné

doklady, ktorými by sa preukázal na matrike. Azyl v Rakúsku bol ţalobcovi zamietnutý v septembri

2008, pričom od narodenia syna ţil s priateľkou v spoločnej domácnosti u nej doma. Na Slovensku

sa teda zdrţiaval neoprávnene a čakal na doklady z Indie, keďţe sa s ňou chcel oţeniť a legalizovať

svoj pobyt. Ďalej ţalobca uviedol, ţe bol v tom čase zamestnaný na stavbe u otca svojej priateľky,

pracoval brigádne, načierno, bez dokladov a zárobkom za prácu prispieval na domácnosť. Na záver

uviedol, ţe bol vyšetrovaný za prevádzačstvo, dňa 10.03.2009 bol zadrţaný a vzatý do väzby,

odkiaľ bol dňa 11.12.2009 prepustený. Doposiaľ nebol nikdy a nikde trestne stíhaný a nikde mu

nehrozí nijaký trest.

Z administratívneho spisu prvostupňového správneho orgánu bolo ďalej zistené, ţe prvýkrát

poţiadal ţalobca o udelenie azylu dňa 14.11.2004, avšak nakoľko dňa 16.11.2004 svojvoľne opustil

priestory záchytného tábora a uţ sa tam nevrátil, bolo konanie o jeho ţiadosti rozhodnutím

č. p. MU-9275/PO-Ţ/2004 zo dňa 29.11.2004 zastavené podľa §19 ods. 1 písm. f) zákona

č. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

Druhýkrát poţiadal ţalobca o udelenie azylu dňa 20.07.2006; rozhodnutím č. p. MU-1178-16/PO-

Ţ/2006 zo dňa 21.09.2006 nebol ţalobcovi udelený azyl podľa .

Na základe zistených skutočností vydalo OCP PZ Banská Bystrica dňa 11.12.2009

rozhodnutie č. p. UHCP-68-5/RCP-BB-CP-BB-AV-2009, ktorým ţalobcu podľa § 57 ods. 1

písm. c) bod 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostilo z územia SR a určilo mu zákaz

vstupu do 11.12.2014. Následne bol ţalobca podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov

zaistený a umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (rozhodnutie

č. p.: UHCP-68-6/RCP-BB-CP-BB-AV-2009). Proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení sa

ţalobca odvolal.

Odvolací správny orgán - ţalovaný sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového správneho orgánu a vydal dňa 08.02.2010 rozhodnutie č. p.: -4/RCP-BB-

SK-2010, ktorým rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a odvolanie ţalobcu

zamietol.

Na základe ţaloby podanej podľa a nasl. preskúmal rozhodnutie ţalovaného

Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý toto rozhodnutie zrušil rozsudkom č. k. -42

zo dňa 23.06.2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR ako súd odvolací ( ) preskúmal rozsudok krajského súdu

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj rozhodnutie

ţalovaného a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalovaného nemoţno priznať úspech. Rozhodol

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia , s tým, ţe deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

27. apríla 2011 ( a ).

Podľa § 57 ods. 1 písm. c) bod prvý zákona o pobyte cudzincov, v znení platnom

do 14.01.2010, policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu do piatich

rokov, najmenej však na jeden rok, ak bez oprávnenia vstúpi na územie Slovenskej republiky alebo

sa bez oprávnenia zdrţiava na území Slovenskej republiky.

Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov nemoţno cudzinca administratívne vyhostiť

do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho ţivot z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva,

príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu

hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemoţno

cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uloţený trest smrti alebo je

predpoklad, ţe v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môţe byť uloţený. Podľa ods. 2

cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda

z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo

pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo

ak bol odsúdený za obzvlášť závaţný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú

republiku. Podľa ods. 3 osobu bez štátnej príslušnosti, ktorá má povolený trvalý pobyt, moţno

administratívne vyhostiť iba v prípade, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný

poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekáţky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2.

Podľa SR je nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia zaručená.

Obmedzená môţe byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy,

na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva

alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi ( SR).

V článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je uvedené, ţe kaţdý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť a nikoho nemoţno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom a pod písm. f) je uvedené zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti

ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa článku 8 ods. 1 a 2 Dohovoru má kaţdý právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie a štátny orgán nemôţe do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Podľa veta prvá o správnom konaní (správny poriadok),

v platnom znení (ďalej len „správny poriadok“), musí rozhodnutie obsahovať výrok, odôvodnenie

a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania

vyhovuje v plnom rozsahu. Podľa ods. 3 uvedie správny orgán v odôvodnení rozhodnutia, ktoré

skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako

pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa

vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom

rozhodnutia.

Povinnosť štátnych orgánov Slovenskej republiky rešpektovať súkromný a rodinný ţivot

kaţdého vyplýva z čl. 8 Dohovoru. Rešpektovanie týchto základných práv zaručuje v našej

vnútroštátnej právnej úprave vyššie spomenutý SR a Listina základných práv

a slobôd v čl. 10 ods. 2, kde je uvedené, ţe kaţdý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného ţivota.

Prvostupňový správny orgán sa vo svojom rozhodnutí otázkou rešpektovania súkromného

a rodinného ţivota ţalobcu vôbec nezaoberal a to napriek tomu, ţe ţalobca po predvedení dňa

11.12.2009 do zápisnice o vyjadrení uviedol: „Ja ženatý nie som, mám však na Slovensku priateľku,

volá sa N. K., nar. X.X., tr. bytom H.H., okr. D.D.. S touto priateľkou mám aj syna, M... J. K.,

nar. X.X., v jeho rodnom liste však ako otec uvedený nie som, nakoľko som nemal nijaké platné

doklady, ktorými by som sa preukázal na matrike, pracujem však na tom, aby som potrebné doklady

doložil. N. poznám po dobu 2 - 3 roky, ona za mnou chodila do Rakúska, kde som bol žiadateľom

o azyl, azyl mi však bol zamietnutý v septembri 2008. Ja som sa v tom období, teda od X.X., kedy sa

mi narodil syn, žil v spoločnej domácnosti s priateľkou u nej doma. Na Slovensku som sa teda

zdržiaval neoprávnene a čakal som na papiere, doklady, z Indie, nakoľko som sa chcel s priateľkou

oženiť a legalizovať svoj pobyt. Ja som bol v tom čase zamestnaný na stavbe u otca svojej priateľky,

pracoval som brigádne, načierno, bez dokladov, zárobkom za prácu som prispieval na domácnosť,

vychádzalo to cca 500 až 600 € na mesiac. Z celou rodinou som vychádzal veľmi dobre,

komunikovali sme po slovensky, ja tento jazyk dobre ovládam aj slovom aj písmom“. Tento

nedostatok si prvostupňový správny orgán aj sám priznal vo vyjadrení zo dňa 14.01.2010

k odvolaniu, podanému proti jeho rozhodnutiu, kde uviedol: „K časti odvolania, v ktorom právny

zástupca uvádza, že druhým dôvodom pre napadnutie rozhodnutia o vyhostení je, že účastník

konania sa odôvodnene domnieva, že toto rozhodnutie je nepreskúmateľné i z hľadiska jeho

nesúladu s Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. ) treba

uviesť a uznať, že správny orgán sa pri vydávaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení

dostatočne nezaoberal súkromným a rodinným životom cudzinca s dopadom opatrenia hlavne

na práva dieťaťa (Dohovor č. o právach dieťaťa).“ Ďalej v texte síce prvostupňový

správny orgán uviedol, ţe sa otázkou súkromného a rodinného ţivota ţalobcu zaoberal, aj keď

v odôvodnení to nebolo uvedené, avšak toto tvrdenie neobstojí, nakoľko správny orgán má

v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami

bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov,

na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania

a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Ţalovaný k námietke porušenia čl. 8 Dohovoru uviedol, ţe rozhodnutím prvostupňového

správneho orgánu skutočne došlo k zásahu do práva na rešpektovanie súkromia a rodinného ţivota,

avšak výlučne v súlade s čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Ţalovaný dospel k záveru, ţe tvrdenie účastníka

konania o tom, ţe ţije so svojou priateľkou v spoločnej domácnosti na známej adrese,

je pre konanie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na územie SR v uvedenom

prípade neopodstatnené a deklarovanie účastníka o tom, ţe má syna, ktorý je občanom SR,

povaţoval za účelové z dôvodu, aby nedošlo k jeho vyhosteniu. Ţalovaný mal za to, ţe ţalobca

nemal pred narodením dieťaťa záujem zotrvať na území SR a poukázal na to, ţe v zápisnici ţalobca

uviedol, ţe má syna, ale ako otec v rodnom liste dieťaťa nie je uvedený, pretoţe nemal platné

doklady, ktorými by preukázal svoju totoţnosť na matričnom úrade, avšak v zápisnici o určení

otcovstva zo dňa 16.12.2009 bolo uvedené číslo pasu B5306888, ktorý bol vydaný dňa 18.05.2001

v Indickej republike na ţalobcovo meno. Odvolací orgán na základe tejto skutočnosti vyvodil záver,

ţe ţalobca je drţiteľom cestovného pasu a teda mohol byť - samozrejme v prípade jeho záujmu, ako

otec dieťaťa zapísaný ihneď po narodení dieťaťa. Vychádzajúc z informácie Oddelenia cudzineckej

polície Policajného zboru D.D., ţe ţalobca si nepodal ţiadosť o udelenie pobytu na území SR a na

uvedenej adrese neboli k účastníkovi konania zistené ţiadne informácie, ţalovaný konštatoval, ţe

ţalobca nepovaţoval za potrebné legalizovať svoj pobyt na území SR ani po narodení dieťaťa

a takýto úmysel neprejavil ani do rozhodnutia ţalovaného.

Na základe vyššie uvedeného krajský súd správne konštatoval, ţe záver rozhodnutia

ţalovaného vo vzťahu k čl. 8 Dohovoru bol na základe dovtedy zisteného skutkového stavu

a dôkazov predčasný, aspoň dokým sa nepreukáţe opak ohľadne spoločného rodinného

a súkromného ţivota ţalobcu.

Krajský súd tak zrušil rozhodnutie ţalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom

okrem vyššie spomenutých výhrad k hodnoteniu súkromného a rodinného ţivota ţalobcu v zmysle

Dohovoru, vytýkal ţalovanému právne nesprávnu interpretáciu SR a

Dohovoru a na ne nadväzujúceho a nasl. .

Krajský súd uviedol, ţe v predmetnom prípade došlo k rozporu posudzovania verejného

záujmu vo vzťahu k ţalobcovi a to v tom smere, či prevaţuje záujem na jeho prítomnosti na území

SR z dôvodu neukončeného trestného stíhania alebo na jeho neprítomnosti a dôvodoch vyhostenia,

pretoţe nespĺňal podmienky preukázania totoţnosti a oprávnenosti pobytu na území SR. Ţalovaný

sa s touto rozporuplnosťou vysporiadal v tom zmysle, ţe dôvody na jeho prítomnosť nie sú tak

závaţné, pretoţe sa môţe brániť v trestnom konaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu

a priklonil sa k uznaniu prednosti záujmu na jeho neprítomnosti.

Krajský súd, vychádzajúci z SR a Dohovoru, konštatoval,

ţe nikto iný nemá právo rozhodnúť o tom, či obvinený sa bude obhajovať sám alebo

prostredníctvom právneho zástupcu. Právo obhajoby je jedným zo základných ľudských práv, ktoré

je nutné rešpektovať a ktorých obmedzenie by mohlo vyplývať len zo zákona. Počas priebehu

trestného konania má obvinený nielen právo na zúčastňovanie sa na jednotlivých procesných

úkonoch, ale i zákonnú povinnosť a toto právo nie je moţné obmedziť s poukazom na to, ţe tieto

úkony, resp. účasť na nich sa môţe vykonávať prostredníctvom právneho zástupcu.

S uvedeným tvrdením krajského súdu sa Najvyšší súd SR nemohol stotoţniť, nakoľko

v obdobnej veci v rozsudku sp. zn. zo dňa 08.06.2010 uţ vyslovil svoj právny názor

odlišný od názoru krajského súdu: „Treba zdôrazniť, že vo veciach pobytu cudzincov na území

Slovenskej republiky postupujú príslušné správne orgány výslovne podľa ustanovení zákona

o pobyte cudzincov, a preto ani odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietky žalobcu týkajúce

sa „protichodnosti“ preskúmavaných správnych rozhodnutí a účelu trestného konania vedeného

proti žalobcovi, rovnako neskúmal opodstatnenosť námietky žalobcu o možnom zmarení účelu

trestného konania, výkonu spravodlivosti, jeho práva na obhajobu v trestnom konaní, či jeho

práva na to, aby trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným

dôkazom. Súdy sa v správnom súdnictve obmedzujú na preskúmanie zákonnosti a správnosti

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, teda toho, či príslušné správne orgány pri vydávaní

rozhodnutia postupovali v súlade s právnymi predpismi a či ich postup a rozhodnutia netrpia

vadami, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť správneho rozhodnutia.“

Aj napriek tomu, ţe právny názor krajského súdu ohľadne protichodnosti rozhodnutia

o vyhostení a vedeného trestného konania nepovaţoval odvolací súd za správny, s námietkou

ohľadne porušenia čl. 8 Dohovoru sa krajský súd vysporiadal správne a správne aj rozhodol

o nutnosti zrušiť preskúmavané rozhodnutie a vrátiť ho ţalovanému na ďalšie konanie. Preto sa

Najvyšší súd SR rozhodol rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -42

zo dňa 23.06.2010 potvrdiť podľa ako vecne správny.

Vo všeobecnosti je moţné povedať, ţe vyhostenie cudzinca bude vţdy vo väčšej alebo

menšej miere predstavovať zásah do jeho rodinného alebo súkromného ţivota, avšak treba uviesť,

ţe právo na rešpektovanie rodinného a súkromného ţivota nie je právom absolútnym. V čl. 8 ods. 2

Dohovoru sú totiţ stanovené moţné obmedzenia tohto práva, a tak prípadný zásah do súkromného

a rodinného ţivota neznamená, ţe je správny orgán vţdy pri takejto námietke povinný svoje

rozhodnutie o vyhostení zrušiť; či tak spraví, je vţdy vecou jeho správneho uváţenia (pri tejto

svojej činnosti však nesmie vybočiť z medzí daných zákonnou úpravou). Ustanovenie čl. 8

Dohovoru tak neukladá štátu všeobecný záväzok rešpektovať voľbu manţelov alebo partnerov

ohľadne krajiny ich spoločného pobytu, resp. napomáhať zjednocovaniu rodiny.

Nakoľko je však rozhodnutie o administratívnom vyhostení cudzinca a určení zákazu

vstupu na územie SR rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou zasahuje

do nadobudnutých práv cudzinca, je správny orgán, rozhodujúci o takejto žiadosti, povinný

vysporiadať sa so všetkými námietkami, ktoré cudzinec v konaní uviedol a tvrdený zásah

do súkromného a rodinného života je pritom povinný posúdiť z hľadísk uvedených v zákone

o pobyte cudzincov a hľadísk vyplývajúcich z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Správne orgány, rozhodujúce o vyhostení, sa musia zaoberať potrebnosťou

a nevyhnutnosťou administratívneho vyhostenia cudzinca vzhľadom na jeho osobu a pokiaľ dospejú

k záveru, ţe administratívne vyhostenie cudzinca je nevyhnutné a potrebné, posúdia primeranosť

takéhoto zásahu do súkromného a rodinného ţivota cudzinca v zmysle čl. 8 Dohovoru. Ich úlohou

je aj vziať do úvahy prípadné extrateritoriálne účinky čl. 8 Dohovoru v zmysle judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva, teda zaoberať sa otázkou, do akej miery je cudzincovi

znemoţnený jeho rodinný, prípadne súkromný ţivot v jeho krajine pôvodu a do akej miery je

prijímajúci štát – Slovenská republika práve z tohto dôvodu povinný umoţniť mu preniesť si svoj

rodinný, resp. súkromný ţivot na jeho územie.

Žalovaný a prvostupňový správny orgán tak nepostupovali náležite v intenciách čl. 7

SR. Prvostupňový správny orgán sa právom žalobcu v zmysle Dohovoru

nezaoberal vôbec a žalovaný iba uviedol, že išlo o zásah, ale o zásah dovolený a žalobcove

námietky ohľadne súkromného a rodinného života považoval bez dostatočného preskúmania

za účelové.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd podľa v spojení

s veta prvá s poukazom na a a tak, ţe

ţalobcovi, ktorý mal úspech vo veci, priznal právo na náhradu trov konania podľa vyčíslenia jeho

právneho zástupcu v sume 152,65 eur, ktorá pozostáva:

z náhrady trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej sluţby vykonaný v roku 2010 (písomné vyjadrenie k odvolaniu ţalovaného zo dňa 06.09.2010) vo výške tak, ako ju uplatnil právny zástupca ţalobcu podľa Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „“) - 1/6 výpočtového základu za rok 2010, t. j. 120,- eur (správne mohol právny zástupca účtovať 120,23 eur),

z paušálu vo výške 7,21 eur v zmysle

a z dane z pridanej hodnoty vo výške 20 % podľa v sume 25, eur. Najvyšší súd nemohol priznať ţalobcovi vyššiu sumu za vykonaný úkon právnej sluţby (120, eur namiesto 120,- eur) súc, v zmysle v spojení s veta prvá , viazaný návrhom – vyčíslením trov.

Náhradu trov je ţalovaný povinný zaplatiť do rúk právneho zástupcu ţalobcu v zmysle § 149

ods. 1 v spojení s veta prvá v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 27. apríla 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Anna Koláriková