Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
db2/364005.898ff6.pdf
PDF · 271.75 KB
No categories available
9Sža/16/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 9Sža/16/2010
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany
Henčekovej, PhD. a z členiek JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Ľubice Filovej v právnej veci
ţalobcu: R. R., nar. X.X., štátny príslušník Indickej republiky, toho času miestom pobytu Rakúsko,
miesto doručenia adresa advokáta JUDr. B. B., zastúpený JUDr. B. B., advokátom, H.H., proti
ţalovanému: Riaditeľstvo cudzineckej polície, Štefánikovo nábreţie č. 7, Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. p. UHCP-2-4/RCP-BB-SK-2010 zo dňa
08.02.2010, na odvolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2Scud
3/2010-42 zo dňa 23.06.2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 2Scud 3/2010-42 zo dňa 23. júna 2010 p o t v r d z u j e .
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania v sume 152,65 € k rukám jeho
právneho zástupcu JUDr. B. B. - advokáta, H.H., v lehote troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 2Scud 3/2010-42 zo dňa 23.06.2010 zrušil
podľa § 250j ods. 2 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v platnom znení
(ďalej len „O. s. p.“), preskúmavané rozhodnutie ţalovaného č. p. UHCP-2-4/RCP-BB-SK-2010
zo dňa 08.02.2010, vec mu vrátil na ďalšie konanie a zaviazal ho uhradiť ţalobcovi na trovách
konania sumu 722,07 eur.
Krajský súd uviedol, ţe v danom prípade došlo k rozporu posudzovania verejného záujmu
vo vzťahu k ţalobcovi a to v tom smere, či prevaţuje záujem na jeho prítomnosti na území
Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) z dôvodu neukončeného trestného stíhania alebo na jeho
neprítomnosti a dôvodoch vyhostenia, pretoţe nespĺňal podmienky preukázania totoţnosti
a oprávnenosti pobytu na území SR. Ţalovaný sa s touto rozporuplnosťou poriadne nevysporiadal,
resp. vysporiadal sa s ňou v tom zmysle, ţe dôvody na jeho prítomnosť nie sú tak závaţné, pretoţe
sa môţe brániť v trestnom konaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorého uţ má
určeného ex offo a priklonil sa k uznaniu prednosti záujmu na jeho neprítomnosti na základe
zistenia, ţe ţalobca sa zdrţiava na území SR bez platného cestovného dokladu alebo iného dokladu
oprávňujúceho na pobyt. Ţalovaný tak uprednostnil formálno-právnu stránku veci pred hmotno-
právnou, súvisiacou s posúdením článku čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).
Krajský súd vychádzal z čl. 50 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky,
v platnom znení (ďalej len „Ústava SR“) a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru a konštatoval, ţe nie je
rozhodná tá skutočnosť, či obvinený uţ vyuţíval svoje právo na obhajobu prostredníctvom
určeného alebo zvoleného právneho zástupcu, ale tá skutočnosť, ţe ústava mu zaručuje aj moţnosť
obhajovať samého seba. Nikto iný nemal právo rozhodnúť o tom, či sa obvinený bude obhajovať
sám alebo prostredníctvom právneho zástupcu. Právo obhajoby je jedným zo základných ľudských
práv, ktoré je nutné rešpektovať a ktorých obmedzenie by mohlo vyplývať len zo zákona. Podľa
názoru krajského súdu sa ţalovaný mylne domnieval, ţe takéto obmedzenie je prípustné, pretoţe
zákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o pobyte cudzincov“), platného do 14.01.2010, v § 61 umoţňuje cudzincovi, ktorý je
administratívne vyhostený z územia SR, prostredníctvom Ministerstva vnútra SR povoliť vstup, ak
je jeho pobyt v záujme SR a vec nemoţno vybaviť v zahraničí. Krajský súd uviedol, ţe počas
priebehu trestného konania má obvinený nielen právo, ale aj zákonnú povinnosť zúčastňovať sa
na jednotlivých procesných úkonoch a toto právo nie je moţné obmedziť s poukazom na to, ţe tieto
úkony, resp. účasť na nich sa môţe vykonávať prostredníctvom právneho zástupcu.
Krajský súd mal výhrady aj voči právnemu hodnoteniu ţalovaného vo vzťahu k čl. 8
Dohovoru. Ţalovaný právne irelevantným spôsobom negoval skutočnosť, či ţalobca môţe byť
otcom dieťaťa narodeného zo spoluţitia s občiankou SR a či sa s ňou zdrţiava na spoločnej adrese
a trvalo tam ţije. Krajský súd poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 42Sp 142/2009 zo dňa 15.02.2009, ktorým bol ţalobca zaistený pre účely vyhostenia a ktoré
Krajský súd v Trnave zrušil a vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, ţe správny orgán sa nedostatočne
vysporiadal s otázkou spoluţitia ţalobcu s N. K..
Krajský súd tak, na základe uvedeného, dospel k presvedčeniu, ţe rozhodnutie ţalovaného
trpí vadou zákonnosti predovšetkým v tom, ţe právne nesprávne interpretuje oprávnenie ţalobcu,
vyplývajúce z čl. 50 Ústavy SR a z čl. 6 Dohovoru a na ne nadväzujúce ustanovenie § 34 a nasl.
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, v platnom znení (ďalej len „Trestný poriadok“).
Za predčasný pokladal aj záver rozhodnutia vo vzťahu k čl. 8 Dohovoru - aspoň dovtedy, kým sa
nepreukáţe opak ohľadne spoločného rodinného a súkromného ţivota ţalobcu.
Proti tomuto rozsudku podal ţalovaný včas odvolanie v celom rozsahu z dôvodu, ţe súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a ţiadal, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“) ţalobu ţalobcu zamietol a trovy konania ako aj
trovy právneho zastupovania nepriznal.
Ţalovaný poukázal na to, ţe ţalobca, ako štátny príslušník tretej krajiny, potrebuje
k oprávnenému pobytu na území SR platný cestovný doklad, ktorý je opatrený vízom alebo
povolením na pobyt, čo jednoznačne a preukázateľne ţalobca nespĺňal. Ţalovaný mal za to, ţe
napadnuté rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu v zmysle ustanovenia
§ 57 ods. 1 písm. c) bod l zákona o pobyte cudzincov bolo plne v súlade so zákonom. V zmysle
ustanovenia § 58 zákona o pobyte cudzincov boli preskúmané aj prekáţky administratívneho
vyhostenia, ktoré sú taxatívne zákonom uvedené, pričom vedenie trestného konania voči cudzincovi
nie je ustanovené ako prekáţka administratívneho vyhostenia. V tomto smere ţalovaný poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sţa/42/2010 zo dňa 08.06.2010 v obdobnom prípade,
v ktorom bol cudzinec, rovnako ako ţalobca, členom tej istej zločineckej skupiny a boli voči nemu
uplatnené také isté procedurálne postupy orgánov činných v trestnom konaní a orgánov cudzineckej
polície, ako v prípade ţalobcu. V uvedenom rozsudku vyhovel Najvyšší súd SR ţalovanému
a uviedol, ţe vo veciach pobytu cudzincov postupujú správne orgány výslovne podľa ustanovení
zákona o pobyte cudzincov a nie je moţné z ich strany prihliadať na námietky ţalobcu, týkajúce sa
„protichodnosti“ preskúmavaných správnych rozhodnutí a účelu trestného konania vedeného proti
ţalobcovi.
K výhrade krajského súdu k právnemu hodnoteniu ţalovaného vo vzťahu k čl. 8 Dohovoru
ţalovaný uviedol, ţe táto sa nachádza iba v printovej forme rozsudku a nebola vôbec spomenutá
na ústnom pojednávaní spojenom s vynesením rozsudku. Ţalovaný ďalej namietal, ţe rozhodovanie
Krajského súdu v Trnave, ako odvolacieho orgánu vo veci zaistenia pre účely výkonu
administratívneho vyhostenia, nebolo v čase odvolacieho konania ţalovaného známe a zároveň bolo
úplne iným konaním v inej veci. Ţalovaný jednoznačne zistil, ţe pred narodením dieťaťa nemal
ţalobca záujem zotrvať na území SR a zo spisového materiálu bolo zrejmé, ţe po neudelení azylu
v SR, vycestoval do Rakúskej republiky, kde taktieţ poţiadal o azyl. Ţalovaný mal na základe
dokladov, predloţených ţalobcom k odvolaniu, za to, ţe ţalobca je drţiteľom cestovného dokladu
a teda mohol byť, v prípade jeho záujmu, zapísaný ako otec dieťaťa ihneď po jeho narodení.
Zapísať za otca sa dal aţ dňa 16.12.2009, t.j. aţ po vydaní rozhodnutia o administratívnom
vyhostení zo strany prvostupňového správneho orgánu a pri dublinskej procedúre dňa 12.01.2010,
aj počas celého dublinského konania, ţalobca neuviedol ţiadne odlúčenie od dieťaťa. Prvostupňový
správny orgán vykonal v rámci svojho konania previerku v mieste pobytu matky dieťaťa a dieťaťa,
pričom k osobe ţalobcu neboli zistené informácie preukazujúce rodinný vzťah, resp. spoločnú
domácnosť. Na záver ţalovaný uviedol, ţe ţalobca do súčasnej doby neprejavil ţiadny úmysel
legalizovať svoj pobyt spoločne so svojim dieťaťom.
Ţalobca sa k odvolaniu ţalovaného vyjadril, prostredníctvom svojho právneho zástupcu,
prípisom zo dňa 06.09.2010, v ktorom uviedol, ţe povaţuje rozsudok krajského súdu za správny.
Podľa jeho názoru bolo v konaní preukázané, ţe ţalobca má syna, ktorý je slovenským občanom
a podľa prehlásenia matky dieťaťa a jej rodičov ţijú v spoločnej domácnosti a správny orgán sa
v zrušenom rozhodnutí nevysporiadal so zásahom do rodinného ţivota. Ako ďalší dôvod
pre zrušenie rozhodnutia ţalovaného ţalobca uviedol nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu
nesprávneho posudzovania statusu cudzinca. Ţalobca bol ţiadateľom o azyl v Rakúsku a je
povinnosťou SR vydať ţiadateľa o azyl tej krajine dohovoru, ktorá je zodpovedná za rozhodnutie
o jeho ţiadosti. Na základe uvedeného ţalobca Najvyššiemu súdu SR navrhol, aby odvolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil a ţalovaného zaviazal k náhrade trov odvolacieho
konania.
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 247 ods. 1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe
bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd
preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, postupuje podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o ţalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov“.
Podľa § 250i ods. 1 veta prvá O. s. p. je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd
rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, ţe pri prepúšťaní z Ústavu na výkon väzby
v Banskej Bystrici dňa 11.12.2009 bol ţalobca kontrolovaný pracovníkmi Oddelenia cudzineckej
polície Policajného zboru Banská Bystrica (ďalej len „OCP PZ Banská Bystrica“) na oprávnenosť
pobytu, plnenia účelu pobytu a dodrţiavanie povinností cudzinca a ţalobca sa preukázal dokladom
ţiadateľa o azyl v Rakúskej republike. Keďţe uvedený doklad neoprávňoval ţalobu na pobyt
na území SR, bol predvedený na OCP PZ Banská Bystrica za účelom podania vysvetlenia.
Do zápisnice o vyjadrení zo dňa 11.12.2009 ţalobca uviedol, ţe nemá u seba nijaké platné
osobné doklady, ţenatý nie je, ale má na Slovensku priateľku - N. K., s ktorou má syna, M. J. K.,
nar. X.X., v ktorého rodnom liste však ako otec uvedený nie je, nakoľko nemal nijaké platné
doklady, ktorými by sa preukázal na matrike. Azyl v Rakúsku bol ţalobcovi zamietnutý v septembri
2008, pričom od narodenia syna ţil s priateľkou v spoločnej domácnosti u nej doma. Na Slovensku
sa teda zdrţiaval neoprávnene a čakal na doklady z Indie, keďţe sa s ňou chcel oţeniť a legalizovať
svoj pobyt. Ďalej ţalobca uviedol, ţe bol v tom čase zamestnaný na stavbe u otca svojej priateľky,
pracoval brigádne, načierno, bez dokladov a zárobkom za prácu prispieval na domácnosť. Na záver
uviedol, ţe bol vyšetrovaný za prevádzačstvo, dňa 10.03.2009 bol zadrţaný a vzatý do väzby,
odkiaľ bol dňa 11.12.2009 prepustený. Doposiaľ nebol nikdy a nikde trestne stíhaný a nikde mu
nehrozí nijaký trest.
Z administratívneho spisu prvostupňového správneho orgánu bolo ďalej zistené, ţe prvýkrát
poţiadal ţalobca o udelenie azylu dňa 14.11.2004, avšak nakoľko dňa 16.11.2004 svojvoľne opustil
priestory záchytného tábora a uţ sa tam nevrátil, bolo konanie o jeho ţiadosti rozhodnutím
č. p. MU-9275/PO-Ţ/2004 zo dňa 29.11.2004 zastavené podľa §19 ods. 1 písm. f) zákona
č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“).
Druhýkrát poţiadal ţalobca o udelenie azylu dňa 20.07.2006; rozhodnutím č. p. MU-1178-16/PO-
Ţ/2006 zo dňa 21.09.2006 nebol ţalobcovi udelený azyl podľa § 13 ods. 3 zákona o azyle.
Na základe zistených skutočností vydalo OCP PZ Banská Bystrica dňa 11.12.2009
rozhodnutie č. p. UHCP-68-5/RCP-BB-CP-BB-AV-2009, ktorým ţalobcu podľa § 57 ods. 1
písm. c) bod 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostilo z územia SR a určilo mu zákaz
vstupu do 11.12.2014. Následne bol ţalobca podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov
zaistený a umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (rozhodnutie
č. p.: UHCP-68-6/RCP-BB-CP-BB-AV-2009). Proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení sa
ţalobca odvolal.
Odvolací správny orgán - ţalovaný sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového správneho orgánu a vydal dňa 08.02.2010 rozhodnutie č. p.: UHCP-2-4/RCP-BB-
SK-2010, ktorým rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a odvolanie ţalobcu
zamietol.
Na základe ţaloby podanej podľa § 247 a nasl. O. s. p. preskúmal rozhodnutie ţalovaného
Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý toto rozhodnutie zrušil rozsudkom č. k. 2Scud 3/2010-42
zo dňa 23.06.2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozsudok krajského súdu
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj rozhodnutie
ţalovaného a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalovaného nemoţno priznať úspech. Rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p., s tým, ţe deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
27. apríla 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Podľa § 57 ods. 1 písm. c) bod prvý zákona o pobyte cudzincov, v znení platnom
do 14.01.2010, policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu do piatich
rokov, najmenej však na jeden rok, ak bez oprávnenia vstúpi na územie Slovenskej republiky alebo
sa bez oprávnenia zdrţiava na území Slovenskej republiky.
Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov nemoţno cudzinca administratívne vyhostiť
do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho ţivot z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva,
príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu
hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemoţno
cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uloţený trest smrti alebo je
predpoklad, ţe v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môţe byť uloţený. Podľa ods. 2
cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda
z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo
pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo
ak bol odsúdený za obzvlášť závaţný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú
republiku. Podľa ods. 3 osobu bez štátnej príslušnosti, ktorá má povolený trvalý pobyt, moţno
administratívne vyhostiť iba v prípade, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný
poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekáţky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2.
Podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy SR je nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia zaručená.
Obmedzená môţe byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy,
na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi (čl. 7 ods. 5 Ústavy SR).
V článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru je uvedené, ţe kaţdý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť a nikoho nemoţno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom a pod písm. f) je uvedené zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti
ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
Podľa článku 8 ods. 1 a 2 Dohovoru má kaţdý právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie a štátny orgán nemôţe do výkonu tohto práva
zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Podľa § 47 ods. 1 veta prvá zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok),
v platnom znení (ďalej len „správny poriadok“), musí rozhodnutie obsahovať výrok, odôvodnenie
a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania
vyhovuje v plnom rozsahu. Podľa ods. 3 uvedie správny orgán v odôvodnení rozhodnutia, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako
pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa
vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom
rozhodnutia.
Povinnosť štátnych orgánov Slovenskej republiky rešpektovať súkromný a rodinný ţivot
kaţdého vyplýva z čl. 8 Dohovoru. Rešpektovanie týchto základných práv zaručuje v našej
vnútroštátnej právnej úprave vyššie spomenutý čl. 16 ods. 1 Ústavy SR a Listina základných práv
a slobôd v čl. 10 ods. 2, kde je uvedené, ţe kaţdý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného ţivota.
Prvostupňový správny orgán sa vo svojom rozhodnutí otázkou rešpektovania súkromného
a rodinného ţivota ţalobcu vôbec nezaoberal a to napriek tomu, ţe ţalobca po predvedení dňa
11.12.2009 do zápisnice o vyjadrení uviedol: „Ja ženatý nie som, mám však na Slovensku priateľku,
volá sa N. K., nar. X.X., tr. bytom H.H., okr. D.D.. S touto priateľkou mám aj syna, M... J. K.,
nar. X.X., v jeho rodnom liste však ako otec uvedený nie som, nakoľko som nemal nijaké platné
doklady, ktorými by som sa preukázal na matrike, pracujem však na tom, aby som potrebné doklady
doložil. N. poznám po dobu 2 - 3 roky, ona za mnou chodila do Rakúska, kde som bol žiadateľom
o azyl, azyl mi však bol zamietnutý v septembri 2008. Ja som sa v tom období, teda od X.X., kedy sa
mi narodil syn, žil v spoločnej domácnosti s priateľkou u nej doma. Na Slovensku som sa teda
zdržiaval neoprávnene a čakal som na papiere, doklady, z Indie, nakoľko som sa chcel s priateľkou
oženiť a legalizovať svoj pobyt. Ja som bol v tom čase zamestnaný na stavbe u otca svojej priateľky,
pracoval som brigádne, načierno, bez dokladov, zárobkom za prácu som prispieval na domácnosť,
vychádzalo to cca 500 až 600 € na mesiac. Z celou rodinou som vychádzal veľmi dobre,
komunikovali sme po slovensky, ja tento jazyk dobre ovládam aj slovom aj písmom“. Tento
nedostatok si prvostupňový správny orgán aj sám priznal vo vyjadrení zo dňa 14.01.2010
k odvolaniu, podanému proti jeho rozhodnutiu, kde uviedol: „K časti odvolania, v ktorom právny
zástupca uvádza, že druhým dôvodom pre napadnutie rozhodnutia o vyhostení je, že účastník
konania sa odôvodnene domnieva, že toto rozhodnutie je nepreskúmateľné i z hľadiska jeho
nesúladu s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.) treba
uviesť a uznať, že správny orgán sa pri vydávaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení
dostatočne nezaoberal súkromným a rodinným životom cudzinca s dopadom opatrenia hlavne
na práva dieťaťa (Dohovor č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa).“ Ďalej v texte síce prvostupňový
správny orgán uviedol, ţe sa otázkou súkromného a rodinného ţivota ţalobcu zaoberal, aj keď
v odôvodnení to nebolo uvedené, avšak toto tvrdenie neobstojí, nakoľko správny orgán má
v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami
bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov,
na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania
a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Ţalovaný k námietke porušenia čl. 8 Dohovoru uviedol, ţe rozhodnutím prvostupňového
správneho orgánu skutočne došlo k zásahu do práva na rešpektovanie súkromia a rodinného ţivota,
avšak výlučne v súlade s čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Ţalovaný dospel k záveru, ţe tvrdenie účastníka
konania o tom, ţe ţije so svojou priateľkou v spoločnej domácnosti na známej adrese,
je pre konanie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na územie SR v uvedenom
prípade neopodstatnené a deklarovanie účastníka o tom, ţe má syna, ktorý je občanom SR,
povaţoval za účelové z dôvodu, aby nedošlo k jeho vyhosteniu. Ţalovaný mal za to, ţe ţalobca
nemal pred narodením dieťaťa záujem zotrvať na území SR a poukázal na to, ţe v zápisnici ţalobca
uviedol, ţe má syna, ale ako otec v rodnom liste dieťaťa nie je uvedený, pretoţe nemal platné
doklady, ktorými by preukázal svoju totoţnosť na matričnom úrade, avšak v zápisnici o určení
otcovstva zo dňa 16.12.2009 bolo uvedené číslo pasu B5306888, ktorý bol vydaný dňa 18.05.2001
v Indickej republike na ţalobcovo meno. Odvolací orgán na základe tejto skutočnosti vyvodil záver,
ţe ţalobca je drţiteľom cestovného pasu a teda mohol byť - samozrejme v prípade jeho záujmu, ako
otec dieťaťa zapísaný ihneď po narodení dieťaťa. Vychádzajúc z informácie Oddelenia cudzineckej
polície Policajného zboru D.D., ţe ţalobca si nepodal ţiadosť o udelenie pobytu na území SR a na
uvedenej adrese neboli k účastníkovi konania zistené ţiadne informácie, ţalovaný konštatoval, ţe
ţalobca nepovaţoval za potrebné legalizovať svoj pobyt na území SR ani po narodení dieťaťa
a takýto úmysel neprejavil ani do rozhodnutia ţalovaného.
Na základe vyššie uvedeného krajský súd správne konštatoval, ţe záver rozhodnutia
ţalovaného vo vzťahu k čl. 8 Dohovoru bol na základe dovtedy zisteného skutkového stavu
a dôkazov predčasný, aspoň dokým sa nepreukáţe opak ohľadne spoločného rodinného
a súkromného ţivota ţalobcu.
Krajský súd tak zrušil rozhodnutie ţalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom
okrem vyššie spomenutých výhrad k hodnoteniu súkromného a rodinného ţivota ţalobcu v zmysle
čl. 8 Dohovoru, vytýkal ţalovanému právne nesprávnu interpretáciu čl. 50 Ústavy SR a čl. 6
Dohovoru a na ne nadväzujúceho § 34 a nasl. Trestného poriadku.
Krajský súd uviedol, ţe v predmetnom prípade došlo k rozporu posudzovania verejného
záujmu vo vzťahu k ţalobcovi a to v tom smere, či prevaţuje záujem na jeho prítomnosti na území
SR z dôvodu neukončeného trestného stíhania alebo na jeho neprítomnosti a dôvodoch vyhostenia,
pretoţe nespĺňal podmienky preukázania totoţnosti a oprávnenosti pobytu na území SR. Ţalovaný
sa s touto rozporuplnosťou vysporiadal v tom zmysle, ţe dôvody na jeho prítomnosť nie sú tak
závaţné, pretoţe sa môţe brániť v trestnom konaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu
a priklonil sa k uznaniu prednosti záujmu na jeho neprítomnosti.
Krajský súd, vychádzajúci z čl. 50 Ústavy SR a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru, konštatoval,
ţe nikto iný nemá právo rozhodnúť o tom, či obvinený sa bude obhajovať sám alebo
prostredníctvom právneho zástupcu. Právo obhajoby je jedným zo základných ľudských práv, ktoré
je nutné rešpektovať a ktorých obmedzenie by mohlo vyplývať len zo zákona. Počas priebehu
trestného konania má obvinený nielen právo na zúčastňovanie sa na jednotlivých procesných
úkonoch, ale i zákonnú povinnosť a toto právo nie je moţné obmedziť s poukazom na to, ţe tieto
úkony, resp. účasť na nich sa môţe vykonávať prostredníctvom právneho zástupcu.
S uvedeným tvrdením krajského súdu sa Najvyšší súd SR nemohol stotoţniť, nakoľko
v obdobnej veci v rozsudku sp. zn. 1Sţa/42/2010 zo dňa 08.06.2010 uţ vyslovil svoj právny názor
odlišný od názoru krajského súdu: „Treba zdôrazniť, že vo veciach pobytu cudzincov na území
Slovenskej republiky postupujú príslušné správne orgány výslovne podľa ustanovení zákona
o pobyte cudzincov, a preto ani odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietky žalobcu týkajúce
sa „protichodnosti“ preskúmavaných správnych rozhodnutí a účelu trestného konania vedeného
proti žalobcovi, rovnako neskúmal opodstatnenosť námietky žalobcu o možnom zmarení účelu
trestného konania, výkonu spravodlivosti, jeho práva na obhajobu v trestnom konaní, či jeho
práva na to, aby trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným
dôkazom. Súdy sa v správnom súdnictve obmedzujú na preskúmanie zákonnosti a správnosti
napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, teda toho, či príslušné správne orgány pri vydávaní
rozhodnutia postupovali v súlade s právnymi predpismi a či ich postup a rozhodnutia netrpia
vadami, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť správneho rozhodnutia.“
Aj napriek tomu, ţe právny názor krajského súdu ohľadne protichodnosti rozhodnutia
o vyhostení a vedeného trestného konania nepovaţoval odvolací súd za správny, s námietkou
ohľadne porušenia čl. 8 Dohovoru sa krajský súd vysporiadal správne a správne aj rozhodol
o nutnosti zrušiť preskúmavané rozhodnutie a vrátiť ho ţalovanému na ďalšie konanie. Preto sa
Najvyšší súd SR rozhodol rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2Scud 3/2010-42
zo dňa 23.06.2010 potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny.
Vo všeobecnosti je moţné povedať, ţe vyhostenie cudzinca bude vţdy vo väčšej alebo
menšej miere predstavovať zásah do jeho rodinného alebo súkromného ţivota, avšak treba uviesť,
ţe právo na rešpektovanie rodinného a súkromného ţivota nie je právom absolútnym. V čl. 8 ods. 2
Dohovoru sú totiţ stanovené moţné obmedzenia tohto práva, a tak prípadný zásah do súkromného
a rodinného ţivota neznamená, ţe je správny orgán vţdy pri takejto námietke povinný svoje
rozhodnutie o vyhostení zrušiť; či tak spraví, je vţdy vecou jeho správneho uváţenia (pri tejto
svojej činnosti však nesmie vybočiť z medzí daných zákonnou úpravou). Ustanovenie čl. 8
Dohovoru tak neukladá štátu všeobecný záväzok rešpektovať voľbu manţelov alebo partnerov
ohľadne krajiny ich spoločného pobytu, resp. napomáhať zjednocovaniu rodiny.
Nakoľko je však rozhodnutie o administratívnom vyhostení cudzinca a určení zákazu
vstupu na územie SR rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou zasahuje
do nadobudnutých práv cudzinca, je správny orgán, rozhodujúci o takejto žiadosti, povinný
vysporiadať sa so všetkými námietkami, ktoré cudzinec v konaní uviedol a tvrdený zásah
do súkromného a rodinného života je pritom povinný posúdiť z hľadísk uvedených v zákone
o pobyte cudzincov a hľadísk vyplývajúcich z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.
Správne orgány, rozhodujúce o vyhostení, sa musia zaoberať potrebnosťou
a nevyhnutnosťou administratívneho vyhostenia cudzinca vzhľadom na jeho osobu a pokiaľ dospejú
k záveru, ţe administratívne vyhostenie cudzinca je nevyhnutné a potrebné, posúdia primeranosť
takéhoto zásahu do súkromného a rodinného ţivota cudzinca v zmysle čl. 8 Dohovoru. Ich úlohou
je aj vziať do úvahy prípadné extrateritoriálne účinky čl. 8 Dohovoru v zmysle judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, teda zaoberať sa otázkou, do akej miery je cudzincovi
znemoţnený jeho rodinný, prípadne súkromný ţivot v jeho krajine pôvodu a do akej miery je
prijímajúci štát – Slovenská republika práve z tohto dôvodu povinný umoţniť mu preniesť si svoj
rodinný, resp. súkromný ţivot na jeho územie.
Žalovaný a prvostupňový správny orgán tak nepostupovali náležite v intenciách čl. 7
Ústavy SR. Prvostupňový správny orgán sa právom žalobcu v zmysle čl. 8 Dohovoru
nezaoberal vôbec a žalovaný iba uviedol, že išlo o zásah, ale o zásah dovolený a žalobcove
námietky ohľadne súkromného a rodinného života považoval bez dostatočného preskúmania
za účelové.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. s poukazom na § 250k ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 a 5 O. s. p. tak, ţe
ţalobcovi, ktorý mal úspech vo veci, priznal právo na náhradu trov konania podľa vyčíslenia jeho
právneho zástupcu v sume 152,65 eur, ktorá pozostáva:
z náhrady trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej sluţby vykonaný v roku 2010 (písomné vyjadrenie k odvolaniu ţalovaného zo dňa 06.09.2010) vo výške tak, ako ju uplatnil právny zástupca ţalobcu podľa § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“) - 1/6 výpočtového základu za rok 2010, t. j. 120,- eur (správne mohol právny zástupca účtovať 120,23 eur),
z paušálu vo výške 7,21 eur v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky
a z dane z pridanej hodnoty vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky v sume 25,44 eur. Najvyšší súd nemohol priznať ţalobcovi vyššiu sumu za vykonaný úkon právnej sluţby (120,23 eur namiesto 120,- eur) súc, v zmysle § 151 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p., viazaný návrhom – vyčíslením trov.
Náhradu trov je ţalovaný povinný zaplatiť do rúk právneho zástupcu ţalobcu v zmysle § 149
ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 27. apríla 2011
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Anna Koláriková