Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
46a/362472.7a0d39.pdf
PDF · 112.81 KB
No categories available
7Sžso/25/2010
Legal thesis Official
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7Sžso/25/2010
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Marianny Reiffovej a JUDr. Júlie Horskej,
v právnej veci ţalobcu: W.W., Kmeťova ul. č. 26, IČO: X., zastúpeného JUDr. K.,
advokátkou v K., proti ţalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave,
Špitálska ul. č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného z 12. novembra 2009
číslo AA/2009/49727/15811/OISS, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 22. apríla 2010, č. k. 6S/149/2009- 49 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 22. apríla
2010, č. k. 6S/149/2009- 49, p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 22. apríla 2010, č. k. 6S/149/2009-49, zamietol
ţalobu o zrušenie rozhodnutia ţalovaného z 12. novembra 2009 číslo
AA/2009/49727/15811/OISS, ktorým bolo zamietnuté odvolanie ţalobcu a súčasne bolo
potvrdené rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach zo 16. septembra
2009 číslo KE/2009/29087-OSZ o povinnosti ţalobcu zaplatiť podľa § 9 ods. 1 písm. a)
v spojení s 65 zákona č. 5/2004 Z.z. o sluţbách zamestnanosti a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 5/2004 Z.z.“) odvod
vo výške 1546,82 euro za nesplnenie povinného podielu zamestnávania počtu občanov
so zdravotným postihnutím za rok 2008. V odôvodnení uviedol, ţe rozhodnutie ţalovaného,
ako aj správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade so zákonom, lebo právny názor
ţalovaného o posúdení postavenia ţalobcu podľa § 63 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z. z. bol
správny a bol doloţený dostatočne vykonaným dokazovaním. Z vykonaného dokazovania aj
z § 57 Zákonníka práce vyvodil, ţe ţalobca zamestnával v pracovnom pomere viac ako
20 zamestnancov a preto bol povinný z celkového počtu 51 zamestnancov zamestnávať 3,2 %
zamestnancov so zmenenou pracovnou.
Podľa právneho názoru súdu prvého stupňa ţalobca nepreukázal, ţe jeho zamestnanci
boli pracovníkmi v zahraničí, vykonávajúcimi tam prácu pre zamestnávateľa, a preto má
povinnosť v pomere k celkovému počtu svojich zamestnancov zamestnávať príslušný počet
občanov so zdravotným postihnutím podľa § 63 ods. 1 písm. d) zákona č. 5/2004 Z. z. alebo
riešiť svoju povinnosť náhradným plnením podľa § 64 uvedeného zákona. Túto povinnosť má
ţalobca ako zamestnávateľ zamestnancov, ktorí mali dohodnuté ako miesto výkonu práce
Košice, odkiaľ boli vysielaní na pracovné cesty, o čom svedčí obsah pracovnej zmluvy.
Náhradu trov konania úspešnému ţalobcovi nepriznal, lebo mu trovy nevznikli.
Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca, ktorý
nesúhlasil s právnym názorom krajského súdu, lebo podľa jeho tvrdenia z § 4 ods. 1 zákona
č. 5/2004 Z. z. vyplýva, ţe zamestnancom je fyzická osoba v pracovnom pomere v zmysle
Zákonníka práce alebo v obdobnom pracovnom vzťahu (napríklad podľa § 226 ods. 2
Obchodného zákonníka). Tvrdil, ţe bolo povinnosťou ţalovaného vypočuť pracovníkov
ţalobcu na skutočnosti výkonu práce v zahraničí aj na ústne dohodnutú zmenu pracovnej
zmluvy, podľa ktorej nebolo miestom výkonu práce zamestnancov v ţiadnom prípade
niektoré miesto v Slovenskej republike, lebo ţalovaný podľa ustanovení Správneho poriadku
musí rozhodnúť na základe skutočného stavu veci. Ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a rozhodnutie ţalovaného ako nezákonné
zrušil.
Ţalovaný ţiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k názoru, ţe
odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. zamestnávateľ na účely tohto zákona je
právnická osoba, ktorá má sídlo alebo sídlo svojej organizačnej jednotky na území Slovenskej
republiky, alebo fyzická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt a ktorá
zamestnáva fyzickú osobu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. zamestnanec na účely tohto zákona je fyzická
osoba v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu alebo doktorand v dennej
forme doktorandského štúdia.
Podľa § 63 ods. 1 písm. d/ tohto zákona zamestnávateľ je povinný zamestnávať
občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a), ak zamestnáva najmenej
20 zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov
so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a/ v počte, ktorý predstavuje 3,2%
z celkového počtu jeho zamestnancov.
Podľa § 63 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z. celkový počet zamestnancov na účely
odseku 1 písm. d) je priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách za
kalendárny rok. Do celkového počtu zamestnancov sa nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia
úlohy zamestnávateľa v zahraničí.
Z ustanovení zákona č. 5/2004 Z.z. o sluţbách zamestnanosti vyplýva, ţe
zamestnávateľ, ktorý zamestnáva viac ako 20 zamestnancov, má určité povinnosti v súvislosti
so zamestnávaním zdravotne postihnutých občanov, pričom v § 3 a § 4 definuje pojem
„zamestnávateľ“ a „zamestnanec“ pre potreby tohto zákona. Odvolací súd sa stotoţnil
so zistením krajského súdu, ktorý po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia ţalovaného dospel
k právnemu názoru, ţe ţalovaný vo svojom rozhodnutí posúdil túto otázku správne, keď
povaţoval za zamestnancov aj tých zamestnancov, ktorí vykonávali prácu počas sluţobnej
cesty v zahraničí.
Z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. vyplýva, ţe práca šoféra medzinárodnej
cestnej prepravy na patrí medzi také činnosti, ktoré sú vykonávané aj v pracovnom pomere
a zamestnanci ţalobcu mali v pracovných zmluvách dohodnuté miesto výkonu práce na území
Slovenskej republiky.
Zákon o sluţbách zamestnanosti tak v § 4 definuje, kto je zamestnancom na účely
tohto zákona, ale nevymedzuje pojem zamestnanca v zahraničí.
Pre posúdenie dôvodnosti odvolania bolo preto potrebné riešiť otázku, koho moţno
povaţovať za zamestnanca, ktorý plní úlohy zamestnávateľa v zahraničí pri podpornom
pouţití ustanovení Zákona práce alebo medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská
republika viazaná.
Z uvedených právnych noriem nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, ţe
zamestnancami, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí sú fyzické osoby, zamestnané
na zahraničných pracoviskách zamestnávateľa a vyslaní zamestnanci, ako aj zamestnanci,
vyslaní agentúrami dočasného zamestnávania na výkon práce do zahraničia pre zahraničnú
osobu.
Ţalobca nepreukázal a ani netvrdil, ţe zamestnáva zamestnancov v takomto
pracovnom zaradení, ale práve naopak z predloţených pracovných zmlúv vyplýva, ţe
základným miestom výkonu práce zamestnancov ţalobcu sú K.
Ak došlo k zmene miesta výkonu ich práce, potom bol ţalovaný povinný predloţiť
ţalovanému písomné doklady o tejto skutočnosti nie z dôvodu, ţe by ústne alebo mlčky
dohodnutá zmena obsahu pracovnej zmluvy bola neplatná, ale z dôvodu, ţe bolo jeho
povinnosťou predloţiť hodnoverný dôkaz o uskutočnení takejto zmeny. Vypočutie niektorého
alebo viacerých zo zamestnancov takýmto hodnoverným dôkazom byť nemuselo, lebo
zamestnanci ţalobcu sú vo vzťahu k nemu v závislom postavení a ich výpovede preto
nemusel ţalovaný a ani súd povaţovať za dostatočne hodnoverný dôkaz o skutočnej zmene
pracovných zmlúv u kaţdého z nich.
Ţalobcovi však ţiadne skutočnosti nebránili v predloţení takých listinných dokladov
alebo iných dôkazov o vykonávaní vlastnej dopravnej činnosti a o osobách, ktoré ju
vykonávajú ako aj o ich pracovných aktivitách. Takéto doklady ţalobca má mať k dispozícii
napr. v súvislosti s plnením povinností, ktoré mu vyplývajú z platných nariadení Európskeho
parlamentu a Rady (ES), týkajúcich sa prepravcov v medzinárodnej cestnej preprave.
Ţiadny slovenský právny predpis, alebo pre Slovenskú republiku záväzná
medzinárodná zmluva nevymedzujú v súvislosti s vymedzením miesta výkonu práce právne
postavenie šoférov medzinárodnej cestnej dopravy inak, ako je upravené právne postavenie
iných zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje Zákonník práce. Ţalobca mal sídlo na
Slovensku, a preto mal aj povinnosť predloţiť administratívne doklady ţalovanému
o skutočnom mieste výkonu práce jeho zamestnancov. Tvrdenie ţalobcu, ţe povinnosť
zisťovať skutočný stav veci je výlučne vecou správneho orgánu opomína jeho vlastnú
povinnosť ako účastníka správneho konania prispievať k jeho riadnemu zisteniu predkladaním
dôkazov o svojich tvrdeniach a opomína tieţ jeho povinnosť vykonanie takýchto dôkazov
navrhovať. Potrebnú súčinnosť pri zisťovaní skutočného stavu veci v tomto smere ţalobca
ţalovanému neposkytol, listinné dôkazy o zmene miesta výkonu práce jeho zamestnancov
nepredloţil, ani ich zadováţenie nenavrhol. Nemoţno preto vytýkať ţalovanému, ţe rozhodol
na základe dôkazov, ktoré zadováţil v konaní, a ktoré pre svoje rozhodnutie povaţoval za
dostatočné a hodnoverné.
Ţalobca ani v konaní na súde nepreukázal, ţe vo vzťahu k svojim 51 zamestnancom
pôsobí ako agentúra dočasného zamestnávania, nemal v zahraničí pracovisko, ktoré bolo
trvalým miestom výkonu práce jeho zamestnancov (šoférov). Práve naopak z pracovných
zmlúv s jeho zamestnancami ţalovaný dostatočne zistil, ţe zamestnanci ţalobcu mali ako
miesto výkonu práce dohodnuté Košice, nachádzajúce sa v Slovenskej republike. Vysielanie
zamestnancov na pracovné cesty v zahraničí, čo aj bez nástupu na pracovnú cestu z miesta
výkonu práce nemá samotné za následok zmenu miesta výkonu práce a ani samotný ţalobca
svoje tvrdenie o výlučnom pôsobení jeho zamestnancov v zahraničí nedoloţil hodnovernými
dôkazmi.
Ţalobca teda nepreukázal, ţe je zamestnávateľom pracovníkov v zahraničí,
a v správnom konaní ani nenavrhol vykonanie takého dôkazu, ktorý by mohol hodnoverným
spôsobom spochybniť skutočnosť, ţe jeho zamestnanci vykonávali prácu na Slovensku a na
cesty do zahraničia boli vysielaní ako na pracovné cesty, o čom svedčí aj ustanovenie
predloţenej pracovnej zmluvy jedného z pracovníkov (zhodnej so zmluvami ostatných)
o náhradách pri pracovných cestách.
Odvolací súd sa preto stotoţnil s právnym názorom krajského súdu, ţe ţalobca
nesplnil povinnosť zamestnávať príslušný počet občanov so zdravotným postihnutím podľa
§ 63 ods. 1 písm. d) zákona o sluţbách zamestnanosti.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru,
ţe rozhodnutie z 12. novembra 2009 číslo AA/2009/49727/15811/OISS, ktorým ţalovaný
zamietol odvolanie ţalobcu a súčasne potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny v Košiciach zo 16. septembra 2009 číslo KE/2009/29087-OSZ o povinnosti ţalobcu
zaplatiť podľa § 9 ods. 1 písm. a) v spojení s 65 zákona č. 5/2004 Z. z. odvod vo výške
1546,82 euro za nesplnenie povinného podielu zamestnávania počtu občanov so zdravotným
postihnutím za rok 2008 zodpovedá zákonu a nie je potrebné ho zrušiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky právny názor súdu prvého stupňa povaţoval za
správny a jeho skutkové zistenia za dostatočné, preto odvolaniu ţalobcu nevyhovel a vecne
správny rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP potvrdil.
O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol tak, ţe neúspešnému ţalobcovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal a ţalovaný právo na ich náhradu nemá.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2011 JUDr. Elena Závadská, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová