Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sžso/25/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Marianny Reiffovej a JUDr. Júlie Horskej,

v právnej veci ţalobcu: W.W., Kmeťova ul. č. 26, IČO: X., zastúpeného JUDr. K.,

advokátkou v K., proti ţalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave,

Špitálska ul. č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného z 12. novembra 2009

číslo AA/2009/49727/15811/OISS, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach z 22. apríla 2010, č. k. - 49 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 22. apríla

2010, č. k. - 49, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 22. apríla 2010, č. k. -49, zamietol

ţalobu o zrušenie rozhodnutia ţalovaného z 12. novembra 2009 číslo

AA/2009/49727/15811/OISS, ktorým bolo zamietnuté odvolanie ţalobcu a súčasne bolo

potvrdené rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach zo 16. septembra

2009 číslo KE/2009/29087-OSZ o povinnosti ţalobcu zaplatiť podľa § 9 ods. 1 písm. a)

2

v spojení s 65 o sluţbách zamestnanosti a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odvod

vo výške 1546,82 euro za nesplnenie povinného podielu zamestnávania počtu občanov

so zdravotným postihnutím za rok 2008. V odôvodnení uviedol, ţe rozhodnutie ţalovaného,

ako aj správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade so zákonom, lebo právny názor

ţalovaného o posúdení postavenia ţalobcu podľa bol

správny a bol doloţený dostatočne vykonaným dokazovaním. Z vykonaného dokazovania aj

z vyvodil, ţe ţalobca zamestnával v pracovnom pomere viac ako

20 zamestnancov a preto bol povinný z celkového počtu 51 zamestnancov zamestnávať 3,2 %

zamestnancov so zmenenou pracovnou.

Podľa právneho názoru súdu prvého stupňa ţalobca nepreukázal, ţe jeho zamestnanci

boli pracovníkmi v zahraničí, vykonávajúcimi tam prácu pre zamestnávateľa, a preto má

povinnosť v pomere k celkovému počtu svojich zamestnancov zamestnávať príslušný počet

občanov so zdravotným postihnutím podľa alebo

riešiť svoju povinnosť náhradným plnením podľa § 64 uvedeného zákona. Túto povinnosť má

ţalobca ako zamestnávateľ zamestnancov, ktorí mali dohodnuté ako miesto výkonu práce

Košice, odkiaľ boli vysielaní na pracovné cesty, o čom svedčí obsah pracovnej zmluvy.

Náhradu trov konania úspešnému ţalobcovi nepriznal, lebo mu trovy nevznikli.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca, ktorý

nesúhlasil s právnym názorom krajského súdu, lebo podľa jeho tvrdenia z § 4 ods. 1 zákona

č. vyplýva, ţe zamestnancom je fyzická osoba v pracovnom pomere v zmysle

alebo v obdobnom pracovnom vzťahu (napríklad podľa

). Tvrdil, ţe bolo povinnosťou ţalovaného vypočuť pracovníkov

ţalobcu na skutočnosti výkonu práce v zahraničí aj na ústne dohodnutú zmenu pracovnej

zmluvy, podľa ktorej nebolo miestom výkonu práce zamestnancov v ţiadnom prípade

niektoré miesto v Slovenskej republike, lebo ţalovaný podľa ustanovení Správneho poriadku

musí rozhodnúť na základe skutočného stavu veci. Ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a rozhodnutie ţalovaného ako nezákonné

zrušil.

Ţalovaný ţiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny.

3

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ), preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k názoru, ţe

odvolanie nie je dôvodné.

Podľa zamestnávateľ na účely tohto zákona je

právnická osoba, ktorá má sídlo alebo sídlo svojej organizačnej jednotky na území Slovenskej

republiky, alebo fyzická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt a ktorá

zamestnáva fyzickú osobu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu.

Podľa zamestnanec na účely tohto zákona je fyzická

osoba v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu alebo doktorand v dennej

forme doktorandského štúdia.

Podľa § 63 ods. 1 písm. d/ tohto zákona zamestnávateľ je povinný zamestnávať

občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a), ak zamestnáva najmenej

20 zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov

so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a/ v počte, ktorý predstavuje 3,2%

z celkového počtu jeho zamestnancov.

Podľa celkový počet zamestnancov na účely

odseku 1 písm. d) je priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách za

kalendárny rok. Do celkového počtu zamestnancov sa nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia

úlohy zamestnávateľa v zahraničí.

Z ustanovení o sluţbách zamestnanosti vyplýva, ţe

zamestnávateľ, ktorý zamestnáva viac ako 20 zamestnancov, má určité povinnosti v súvislosti

so zamestnávaním zdravotne postihnutých občanov, pričom v § 3 a § 4 definuje pojem

„zamestnávateľ“ a „zamestnanec“ pre potreby tohto zákona. Odvolací súd sa stotoţnil

so zistením krajského súdu, ktorý po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia ţalovaného dospel

k právnemu názoru, ţe ţalovaný vo svojom rozhodnutí posúdil túto otázku správne, keď

povaţoval za zamestnancov aj tých zamestnancov, ktorí vykonávali prácu počas sluţobnej

cesty v zahraničí.

4

Z ustanovenia vyplýva, ţe práca šoféra medzinárodnej

cestnej prepravy na patrí medzi také činnosti, ktoré sú vykonávané aj v pracovnom pomere

a zamestnanci ţalobcu mali v pracovných zmluvách dohodnuté miesto výkonu práce na území

Slovenskej republiky.

Zákon o sluţbách zamestnanosti tak v § 4 definuje, kto je zamestnancom na účely

tohto zákona, ale nevymedzuje pojem zamestnanca v zahraničí.

Pre posúdenie dôvodnosti odvolania bolo preto potrebné riešiť otázku, koho moţno

povaţovať za zamestnanca, ktorý plní úlohy zamestnávateľa v zahraničí pri podpornom

pouţití ustanovení Zákona práce alebo medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská

republika viazaná.

Z uvedených právnych noriem nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, ţe

zamestnancami, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí sú fyzické osoby, zamestnané

na zahraničných pracoviskách zamestnávateľa a vyslaní zamestnanci, ako aj zamestnanci,

vyslaní agentúrami dočasného zamestnávania na výkon práce do zahraničia pre zahraničnú

osobu.

Ţalobca nepreukázal a ani netvrdil, ţe zamestnáva zamestnancov v takomto

pracovnom zaradení, ale práve naopak z predloţených pracovných zmlúv vyplýva, ţe

základným miestom výkonu práce zamestnancov ţalobcu sú K.

Ak došlo k zmene miesta výkonu ich práce, potom bol ţalovaný povinný predloţiť

ţalovanému písomné doklady o tejto skutočnosti nie z dôvodu, ţe by ústne alebo mlčky

dohodnutá zmena obsahu pracovnej zmluvy bola neplatná, ale z dôvodu, ţe bolo jeho

povinnosťou predloţiť hodnoverný dôkaz o uskutočnení takejto zmeny. Vypočutie niektorého

alebo viacerých zo zamestnancov takýmto hodnoverným dôkazom byť nemuselo, lebo

zamestnanci ţalobcu sú vo vzťahu k nemu v závislom postavení a ich výpovede preto

nemusel ţalovaný a ani súd povaţovať za dostatočne hodnoverný dôkaz o skutočnej zmene

pracovných zmlúv u kaţdého z nich.

5

Ţalobcovi však ţiadne skutočnosti nebránili v predloţení takých listinných dokladov

alebo iných dôkazov o vykonávaní vlastnej dopravnej činnosti a o osobách, ktoré ju

vykonávajú ako aj o ich pracovných aktivitách. Takéto doklady ţalobca má mať k dispozícii

napr. v súvislosti s plnením povinností, ktoré mu vyplývajú z platných nariadení Európskeho

parlamentu a Rady (ES), týkajúcich sa prepravcov v medzinárodnej cestnej preprave.

Ţiadny slovenský právny predpis, alebo pre Slovenskú republiku záväzná

medzinárodná zmluva nevymedzujú v súvislosti s vymedzením miesta výkonu práce právne

postavenie šoférov medzinárodnej cestnej dopravy inak, ako je upravené právne postavenie

iných zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje . Ţalobca mal sídlo na

Slovensku, a preto mal aj povinnosť predloţiť administratívne doklady ţalovanému

o skutočnom mieste výkonu práce jeho zamestnancov. Tvrdenie ţalobcu, ţe povinnosť

zisťovať skutočný stav veci je výlučne vecou správneho orgánu opomína jeho vlastnú

povinnosť ako účastníka správneho konania prispievať k jeho riadnemu zisteniu predkladaním

dôkazov o svojich tvrdeniach a opomína tieţ jeho povinnosť vykonanie takýchto dôkazov

navrhovať. Potrebnú súčinnosť pri zisťovaní skutočného stavu veci v tomto smere ţalobca

ţalovanému neposkytol, listinné dôkazy o zmene miesta výkonu práce jeho zamestnancov

nepredloţil, ani ich zadováţenie nenavrhol. Nemoţno preto vytýkať ţalovanému, ţe rozhodol

na základe dôkazov, ktoré zadováţil v konaní, a ktoré pre svoje rozhodnutie povaţoval za

dostatočné a hodnoverné.

Ţalobca ani v konaní na súde nepreukázal, ţe vo vzťahu k svojim 51 zamestnancom

pôsobí ako agentúra dočasného zamestnávania, nemal v zahraničí pracovisko, ktoré bolo

trvalým miestom výkonu práce jeho zamestnancov (šoférov). Práve naopak z pracovných

zmlúv s jeho zamestnancami ţalovaný dostatočne zistil, ţe zamestnanci ţalobcu mali ako

miesto výkonu práce dohodnuté Košice, nachádzajúce sa v Slovenskej republike. Vysielanie

zamestnancov na pracovné cesty v zahraničí, čo aj bez nástupu na pracovnú cestu z miesta

výkonu práce nemá samotné za následok zmenu miesta výkonu práce a ani samotný ţalobca

svoje tvrdenie o výlučnom pôsobení jeho zamestnancov v zahraničí nedoloţil hodnovernými

dôkazmi.

Ţalobca teda nepreukázal, ţe je zamestnávateľom pracovníkov v zahraničí,

a v správnom konaní ani nenavrhol vykonanie takého dôkazu, ktorý by mohol hodnoverným

spôsobom spochybniť skutočnosť, ţe jeho zamestnanci vykonávali prácu na Slovensku a na

6

cesty do zahraničia boli vysielaní ako na pracovné cesty, o čom svedčí aj ustanovenie

predloţenej pracovnej zmluvy jedného z pracovníkov (zhodnej so zmluvami ostatných)

o náhradách pri pracovných cestách.

Odvolací súd sa preto stotoţnil s právnym názorom krajského súdu, ţe ţalobca

nesplnil povinnosť zamestnávať príslušný počet občanov so zdravotným postihnutím podľa

§ 63 ods. 1 písm. d) zákona o sluţbách zamestnanosti.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru,

ţe rozhodnutie z 12. novembra 2009 číslo AA/2009/49727/15811/OISS, ktorým ţalovaný

zamietol odvolanie ţalobcu a súčasne potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí

a rodiny v Košiciach zo 16. septembra 2009 číslo KE/2009/29087-OSZ o povinnosti ţalobcu

zaplatiť podľa v spojení s 65 odvod vo výške

1546,82 euro za nesplnenie povinného podielu zamestnávania počtu občanov so zdravotným

postihnutím za rok 2008 zodpovedá zákonu a nie je potrebné ho zrušiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky právny názor súdu prvého stupňa povaţoval za

správny a jeho skutkové zistenia za dostatočné, preto odvolaniu ţalobcu nevyhovel a vecne

správny rozsudok krajského súdu podľa potvrdil.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol tak, ţe neúspešnému ţalobcovi náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal a ţalovaný právo na ich náhradu nemá.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. apríla 2011 JUDr. Elena Závadská, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová