Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
09c/363616.2cf7b2.pdf
PDF · 152.14 KB
No categories available
2Cdo/47/2011
Najvyšší súd 2 Cdo 47/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu L. R., bývajúceho v M.,
zastúpeného Mgr. V. R., advokátkou v M., proti ţalovaným 1/ J. R., bývajúcej v R.,
zastúpenej JUDr. Ľ. V., advokátkou v K. a 2/ mal. J. R., bývajúcej v R., zastúpenej kolíznym
opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce, o zapretie otcovstva,
vedenej na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 16 C 767/2000, o dovolaní ţalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 28. októbra 2010 sp. zn. 7 CoP 376/2009, takto
rozhodol:
O d m i e t a dovolanie.
Ţalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice – okolie rozsudkom zo 17. mája 2004 č.k. 16 C 767/2000-329
návrh zamietol. Štátu náhradu trov konania nepriznal. Vyslovil, ţe účastníkom náhradu trov
konania nepriznáva.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 30. novembra 2005 sp. zn.
16 CoP 427/2004 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu.
V zostávajúcej časti zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a v rozsahu zrušenia vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 26. októbra 2006 sp. zn.
2 Cdo 150/2006, 2 Cdo 156/2006 zrušil rozsudok krajského súdu a okresného súdu a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Konanie o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach z 30. novembra 2005 sp. zn. 5 NcC 76/2005 zastavil. Zároveň
vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Okresný súd Košice – okolie rozsudkom z 18. septembra 2009 č.k. 16 C 767/2000-928
návrh ţalobcu zamietol. Štátu náhradu trov konania nepriznal. Vyslovil, ţe účastníkom
náhradu trov konania nepriznáva. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe v konaní bolo
preukázané, ţe ţalobca súloţil so ţalovanou 1/ ešte pred uzavretím manţelstva a vedel o jej
tehotenstve. V záveroch troch vypracovaných znaleckých posudkov z odboru genetiky bolo
otcovstvo ţalobcu k maloletej ţalovanej 2/ dokázané s mimoriadne vysokou
pravdepodobnosťou, ktorú moţno pre praktické účely stotoţniť s istotou. Súd návrh ţalobcu
nepovaţoval za dôvodný vzhľadom na zistený skutkový stav, vysoké percento
pravdepodobnosti otcovstva ţalobcu, tri znalecké dokazovania vo veci a to vypracovaných
znaleckých posudkov z odboru genetiky ako aj na tú skutočnosť, ţe posledný znalecký
posudok bol nariadený osobou znalca, ktorého označil sám ţalobca. Znalec v tomto
znaleckom posudku pouţil metódu zaloţenú na vyšetrení 15 DNA systémov typu STR
a podal vyjadrenie k vypracovanému znaleckému posudku, preto súd nepovaţoval z dôvodu
hospodárnosti konania za potrebné vykonať výsluchy znalcov, ktorí vypracovali znalecké
posudky a vo veci nariadiť ďalšie dokazovanie analýzou DNA. O trovách štátu súd rozhodol
podľa § 148 ods.1 O.s.p. O trovách účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 28. októbra 2010 sp. zn.
7 CoP 376/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd po dôkladnom
preskúmaní všetkých relevantných skutočností vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného
súdom prvého stupňa dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav
a posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine. V súlade s § 132 O.s.p.
vyhodnotil dôkazy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci. V dôsledku toho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho
závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotoţnil. Ďalej uviedol, ţe konajúci súd sa dôsledne
vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho
obranu uţ v priebehu konania na súde prvého stupňa a ţalobca ani v priebehu odvolacieho
konania neuviedol ţiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie
o návrhu na zapretie otcovstva. Ţalobca so ţalovanou 1/ uzavrel manţelstvo X.. Maloletá
ţalovaná 2/ sa narodila X., t.j. pred uplynutím 180 dní od uzavretia manţelstva. Z vykonaného
dokazovania nesporne vyplýva, ţe ţalobca sa so ţalovanou 1/ v rozhodnej dobe pre splodenie
maloletej ţalovanej 2/, t.j. v dobe od X. do X., pohlavne stýkal. Pri uzatváraní manţelstva
vedel, ţe ţalovaná 1/ je tehotná, čo bol dôvod uzavretia manţelstva, mohol teda ţalobca
úspešne zaprieť otcovstvo k maloletej ţalovanej 2/ len vtedy, ak by ho z otcovstva vylúčili iné
okolnosti. Odvolací súd zdôraznil, ţe právnou zástupkyňou ţalobcu boli spochybňované
formálne nedostatky kópií znaleckého posudku nie však originál, ktorý spĺňa všetky formálne
náleţitosti znaleckého posudku poţadované zákonom, ktorý je v spise riadne pripojený
a ktorý bol podkladom pre rozhodnutie súdu v predmetnej veci aj s prihliadnutím na
vyjadrenie znalca.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol zrušiť rozsudok
krajského súdu spolu s rozsudkom okresného súdu a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie
konanie. Uviedol, ţe znalecké posudky sú v rozpore so zákonom. To znamená, ţe na základe
znaleckých posudkov v danej veci, v ktorých nie je ani jeden záver podpísaný znalcom
a opatrený odtlačkom znaleckej pečiatky, nemoţno ţalobcu potvrdiť za biologického otca
dieťaťa. Odvolací súd v posudzovanej veci porušil zákon, pretoţe vo veci rozhodol senát,
z ktorého dvaja členovia a to predsedníčka senátu JUDr. A. H. a členka senátu JUDr. A. Ď.
písomným vyjadrením k námietke zaujatosti ţalobcu sudcov Krajského súdu v Košiciach vo
veci na č.l. 973 predmetného spisu deklarovali, ţe sa cítia vo veci zaujaté. Naviac súčasťou
zaujatosti sudcov Krajského súdu v Košiciach bola tieţ ţalobcom vznesená námietka
zaujatosti kolízneho opatrovníka, o ktorej tieţ do dnešného dňa nebolo rozhodnuté. V rozpore
so zákonom konal aj kolízny opatrovník, ktorý mal chrániť záujmy dieťaťa.
Ţalovaná 1/ sa k dovolaniu nevyjadrila.
Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe znalecké posudky
posudzuje len po vecnej stránke, nie formálnej. Konkrétnejšie stanovisko nemôţe zaujať.
Najvyšší Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či jeho
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom moţno
napadnúť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je
prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo
proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danom prípade dovolanie smeruje
proti rozsudku, ktorý nevykazuje znaky niektorého z uvedených rozsudkov, preto prípustnosť
dovolania z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na obsah dovolania a tieţ zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý
rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa ďalej zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. dovolanie je prípustné
proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku aj uzneseniu), ak a) sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa uţ prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenie vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj
rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o existencii
niektorej z uvedených procesných vád nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka o tom,
ţe v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačne, všetky pochybnosti vylučujúce
zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ f/ O.s.p. nenamietal a tieto vady nevyšli najavo ani
v dovolacom konaní.
V dovolaní bola namietaná procesná vada podľa § 237 písm. g/ O.s.p., ktorú dovolateľ
videl v zaujatosti sudkýň odvolacieho súdu JUDr. A. H. a JUDr. A. Ď. Keďţe ide o
skutočnosť dôleţitú z hľadiska zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov, dovolací súd preskúmal vec aj v smere, či nie sú dané skutočnosti, z
ktorých by bolo moţné vyvodiť pochybnosti o nezaujatosti sudkýň.
Dovolací súd zo spisu zistil, ţe k podaniu doručenému Krajskému súdu v Košiciach
21. júna 2010 (ţalobcom označené ako vznesenie námietok zaujatosti sudcov a vznesenie
námietky zaujatosti kolízneho opatrovníka) sa vyjadrili sudcovia krajského súdu a spis
následne predloţili na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Ten uzavrel, ţe
námietka zaujatosti nemá zákonom predpísané náleţitosti, preto sa na ňu neprihliada. Ďalej
poukázal na to, ţe na námietku nemoţno prihliadať aj z dôvodu, ţe ţalobca zaujatosť senátu
vyvodzuje z postupu v konaní.
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Základom pre vylúčenie sudcu môţu byť len objektívne existujúce, zákonom
predpokladané skutočnosti a nie iba to, ţe postup súdu alebo jeho rozhodnutie sa nezhoduje
so subjektívnymi predstavami a názormi účastníka konania na vecnú správnosť, zákonnosť
alebo spravodlivosť súdnych rozhodnutí.
Funkcia sudcu si vyţaduje vysokú mieru profesionality nielen z hľadiska
rozhodovania, ale tieţ v zmysle schopnosti tolerovať, respektíve ignorovať pri svojej
rozhodovacej činnosti správanie účastníkov konania, ich prípadné osočovanie, alebo aj
podávanie rôznych sťaţností, ţalôb, prípadne i trestných oznámení. Pre všetky prípady právny
poriadok Slovenskej republiky ustanovuje nástroje, či uţ ide o upozornenie účastníka
na nevhodné správanie, moţnosť uloţiť mu poriadkovú pokutu aţ po trestnoprávnu ochranu
sudcu ako verejného činiteľa atď. Predsedníčka senátu JUDr. A. H. a členka senátu JUDr. A.
Ď. vo vyjadrení na č.l. 973 spisu uviedli (vyjadrenie k podaniu ţalobcu), ţe sa vo veci cítia
zaujaté pre podanie trestného oznámenia na ich osoby. JUDr. A. H. ako dôvod svojej
zaujatosti navyše uviedla opakované osočovanie zo strany ţalobcu. Túto skutočnosť nemoţno
bez ďalšieho povaţovať za okolnosť, ktorá by ohrozovala nestrannosť konania. To, že táto
skutočnosť v nich vzbudzuje zaujatosť bez toho, aby pociťovali emócie nepriateľského
charakteru voči žalobcovi, nezakladá pochybnosť o nezaujatosti menovaných sudkýň.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe v preskúmavanej veci nie sú dané dôvody
prípustnosti dovolania ani podľa § 237 písm. g/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky
z obsahu spisu nezistil ţiadne okolnosti právne relevantné z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1
O.s.p., teda okolnosti, ktoré by boli objektívne schopné spochybniť nestrannosť a nezaujatosť
vec prejednávajúcich sudkýň.
Nakoľko prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p.,
ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie v súlade
s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a ani ďalšími námietkami uvedenými
v dovolaní.
V dovolacom konaní nebol ţalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo ţalovaným (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania, lebo
v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania, resp. im ani ţiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2011
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová