Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
809/380866.c43fcf.pdf
PDF · 125.81 KB
No categories available
1Cdo/34/2010
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Jany Cisárovej a JUDr. Milana Deáka, v právnej veci
navrhovateľa M. R., bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. P. S., advokátom v P., proti
odporcom 1/ JUDr. J. P. a 2/ Š. P., obom bývajúcim v T., o odstránenie betónového
múrika, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 25C 39/2005, o dovolaní
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 27. januára 2009 sp. zn. 10Co
290/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie navrhovateľa z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom z 18. júna 2008 č. k. 25C 39/2005-99 uloţil odporcom
povinnosť do 15 dní odstrániť múrik nachádzajúci sa na parcele č. X – orná pôda vo výmere
2 2
X ma parcele č. X – orná pôda vo výmere X m, vedených na Správe katastra Trnava,
Katastrálny úrad v Trnave, na LV č. X katastrálne územie L. Vykonaným dokazovaním mal
súd prvého stupňa za preukázané, ţe navrhovateľ a odporcovia sú vlastníkmi susedných
parciel ţe odporcovia postavili múrik na parcele patriacej do vlastníctva navrhovateľa.
Navrhovateľ sa preto oprávnene domáhal ochrany svojho vlastníctva a ţiadal odstrániť
neoprávnenú stavbu odporcov na svojom pozemku. Odstránenie stavby povaţoval súd za
účelné, pretoţe múrik slúţi len na oddelenie parciel navrhovateľa a odporcov, nie je
postavený na skutočnej hranici dotknutých parciel a bráni navrhovateľovi v riadnom uţívaní
nehnuteľnosti. Námietku odporcov o vydrţaní časti pozemku vo vlastníctve navrhovateľa,
ktorú fakticky zabrali po postavení múrika, povaţoval za nedôvodnú. Podľa názoru súdu
prvého stupňa odporcovia nepreukázali existenciu právneho dôvodu, na základe ktorého by
ktorékoľvek časové obdobie mohli byť kvalifikovaní ako oprávnení a dobromyseľní drţitelia
tejto nehnuteľnej veci. Odporcovia uţívali nehnuteľnosti vo vlastníctve navrhovateľa na
základe vymerania hranice geodetom, ktoré sa ale v konaní nepreukázalo. Ani takéto
vymeranie by však nemohlo predstavovať titul pre vydrţanie, pretoţe dlhodobé uţívanie
nehnuteľnosti omylom v domnení, ţe sa jedná o vlastné územie, nie je moţné z dôvodu
omylu v objekte drţania povaţovať za oprávnenú a dobromyseľnú drţbu spôsobujúcu
vydrţanie. V kúpnej zmluve mali odporcovia jasne uvedené nehnuteľnosti, ktoré boli
predmetom kúpy a časť parcely navrhovateľa tam nemohla byť uvedená, preto nemali dôvod
sa domnievať, ţe sú oprávnení drţitelia časti pozemku navrhovateľa. O trovách konania súd
nerozhodoval, keď poukázal na § 151 ods. 3 O.s.p. s tým, ţe o nich rozhodne samostatným
uznesením aţ po právoplatnosti rozsudku.
Na odvolanie odporcov Krajský súd v Trnave rozsudkom z 27. januára 2009 sp. zn.
10Co 290/2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe návrh zamietol.
Odvolací súd po zopakovaní dokazovania dospel k záveru o nedostatku aktívnej legitimácie
navrhovateľa, keďţe vlastnícke právo k nehnuteľnosti, na ktorej sa múrik nachádzal, svedčilo
v prospech odporcov, ktoré nadobudli vydrţaním ako osobitným originálnym spôsobom zo
zákona, pretoţe boli splnené zákonom poţadované predpoklady a to spôsobilý predmet
vydrţania, oprávnenosť drţby a trvanie drţby nepretrţite počas celej zákonom ustanovenej
doby. Súd mal za nesporné, ţe prvá podmienka bola splnená, nakoľko ide o vec v právnom
zmysle, ktorá môţe byť predmetom vydrţania. V súvislosti s oprávnenosťou drţby odvolací
súd poukázal na vyjadrenia odporcov, svedkyne M. R., znalca Ing. J. G., na obsah znaleckého
posudku a obsah poštových poukáţok, z ktorých vyplynulo, ţe odporcovia uţívali
nehnuteľnosť v rozsahu, v akom im bola bývalým geodetom Ing. Š. vyznačená drevenými
kolíkmi. Napriek tomu, ţe sa ţiaden listinný dôkaz o vytýčení hraníc pozemkov nezachoval,
o tejto skutočnosti svedčia výsluchy svedkov Ing. A. S., T. K. ako i M. R., ktorí zhodne
potvrdili existenciu drevených kolíkov na tom mieste nehnuteľnosti, kde je postavený múrik
a podporne i poštové poukáţky o platbách odporcov geodézii v auguste 1983 v októbri a v
novembri 1984. Z týchto skutočností odvolací súd vyvodil, ţe odporcovia boli presvedčení
o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia veci, keď vlastníctvo nadobudli na základe
kúpnej zmluvy, nehnuteľnosť nebola zameraná, Ing. Š.. Aj keď sa vytyčovací náčrt
nezachoval, znalec Ing. G. pri svojom výsluchu potvrdil, ţe toto sa beţne stávalo, keďţe
nebola zákonom zakotvená povinnosť odovzdať vytyčovací náčrt vlastníkom ani ţiadnemu
štátnemu orgánu. Za splnenú povaţoval odvolací súd i podmienku nepretrţitosti drţby počas
celej zákonom ustanovenej vydrţacej doby. Odporcovia vstúpili do drţby najneskôr
v decembri 1984, keď hranica nehnuteľnosti bola vytýčená na jeseň 1984, ku ktorému záveru
dospel odvolací súd na základe listinných dôkazov – poštových poukáţok o platbách
Geodézie, ohlásenia drobnej stavby MNV Smolenice, ako i výsluchu svedkov Ing. A. S. a T.
K. v dobe stavania múrika a táto drţba bola prerušená aţ 27. októbra 1998, listom právnej
predchodkyne navrhovateľa M. R. adresovaným odporcovi 1/, keď táto i pred odvolacím
súdom potvrdila, ţe odporcov osobne navštívila aţ po zaslaní listu. Podľa Občianskeho
zákonníka s účinnosťou od 1. januára 1992 sa oprávnený drţiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretrţite v drţbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desiatich rokov,
ak ide o nehnuteľnosť (§134 ods. OZ). Odvolací súd v tejto súvislosti zdôraznil, ţe do doby,
počas ktorej mal oprávnený drţiteľ vec v drţbe, treba započítať aj drţbu vykonanú pred 1.
januárom 1992, avšak účinky súhrnnej právnej skutočnosti (t. j. právnej skutočnosti, ktorá
viedla k vydrţaniu) mohli nastať najskôr k 1. januáru 1992. Podľa názoru odvolacieho súdu
v prejednávanej veci desaťročná vydrţacia doba uplynula najneskôr 31. decembra 1994.
O trovách odvolacieho konania súd nerozhodoval s poukazom na § 224 ods. 4 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie, v ktorom ţiadal
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V dovolaní
namietal, ţe súd nevykonal ním navrhovaný dôkaz (vytýčenie hraníc pozemkov znalcom -
geodetom) a ţe znalec vo svojom posudku č. 3/2007 nesplnil to, čo mu ukladalo uznesenie
súdu z 12. júla 2006 (v tejto súvislosti dovolateľ poukázal na bod D tohto posudku).
Navrhovateľ napádal i obsah posudku, keď niektoré vyjadrenia znalca v ňom uvedené označil
za nepravdivé. Vykonaním spomínaného dôkazu by sa preukázalo, ţe múrik nebol vymeraný
zosnulým Ing. Š., keďţe tento len vystrihuje stred spoločnej hranice pozemkov a ignoruje sa
pozdĺţna spoločná hranica. Podľa názoru dovolateľa týmto postupom súd (dovolateľ mal
zrejme na mysli súd prvého stupňa – poznámka dovolacieho súdu) zaťaţil svoje rozhodnutie
nielen vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných princípov podraditeľných
pod vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale súčasne postupoval aj v rozpore so
zásadami vyjadrenými v druhej hlave siedmeho odseku Ústavy SR (predovšetkým čl. 46 ods.
1 a čl. 48 ods. 2) a čl. 6 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd. V súvislosti
s oprávnenosťou drţby dovolateľ tvrdil, ţe odporcovia pozemok opustili uţ dávno pred jeho
vydaním Obvodným pozemkovým úradom a zdôrazňoval i nedostatok dobrej viery odporcov,
2
keď poukázal na vyjadrenie odporcu 1/, ktorý jeho matke uviedol „mal som málo m“, pričom
odporcovia si nezapočítali svoje metre za plotom (prístupová cesta). Ďalej poukázal na
tvrdenia odporcov, ţe múrik bol vytýčený geodetom za prítomnosti svedkov – svedkovia však
vypovedali, ţe keď došli betónovať, kolíky uţ boli na mieste a nikoho nevideli. Podľa
dovolateľa súd prvého stupňa tieto skutočnosti zhodnotil v súlade s materiálnom pravdou, čo
však odvolací súd ignoroval.
Odporcovia vo svojom písomnom vyjadrení navrhli dovolanie navrhovateľa zamietnuť
a ţiadali priznať náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods.1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O.s.p. ) zastúpený advokátom ( § 241
ods.2 O.s.p. ), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
( § 238 ods.1 O.s.p. ), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa
§ 241 ods.1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania ( § 243a ods.1 O.s.p. ) a dospel k záveru, ţe
dovolanie nie je opodstatnené.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Zmyslom dovolacieho konania je preskúmať
rozhodnutia odvolacích súdov v prípadoch stanovených zákonom z hľadiska stanovených
dovolacích dôvodov a zjednať nápravu tam, kde rozhodnutie odvolacieho súdu z pohľadu
právneho posúdenia a zákonnosti procesného postupu súdu, poprípade podkladov skutkových
zistení vo výsledkoch dokazovania, nemôţe obstáť.
Pre účely predmetného dovolania treba zdôrazniť, ţe dovolanie nie je „ ďalším
odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších
stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou,
v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť
skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ
len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovat vykonané dôkazy. Dovolacie konanie
má prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie ( § 243a ods.2 veta druhá
O.s.p. ).
Z ustanovenia § 241 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia;
obligatórne sa zaoberá len vadami konania vymedzenými v § 237 O.s.p. a inými vadami,
pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa § 241 ods.2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a) v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnon
posúdení veci. Dovolací súd sa obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na to dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo
k vade v zmysle § 237 O.s.p.. O takú vadu ide vtedy, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f)
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Ţiadna z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nebola v dovolacom
konaní namietaná a ani v dovolacom konaní nevyšla najavo.
Z obsahu dovolania vyplýva, ţe navrhovateľ v tomto opravnom prostriedku uplatnil
dovolací dôvod podľa § 241 ods.2 písm. a/ O.s.p..Namieta, ţe v konaní mu bola odňatá
moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tým, ţe neboli vykonané ním
navrhované dôkazy, ako i, ţe odvolací súd vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký nesprávny,
procesné ustanovenia porušujúci postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a v konaní uplatňovať (realizovať) procesné
práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Pri posudzovaní otázky, či v danom prípade došlo v konaní na súdoch niţších stupňov
k odňatiu moţnosti navrhovateľa konať, vzal dovolací súd na zreteľ, ţe vada konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na
spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd). Za porušenie tohto práva však nie je moţné povaţovať
nevykonanie navrhovaného dôkazu - vytýčenie hranic pozemkov znalcom geodetom. Súdna
prax je jednotná v tom, ţe ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy,
nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ( viď R 37/1993, R 125/199,
R 6/2000). K procesným právam účastníka nepatrí, aby bol vykonaný kaţdý dôkaz, ktorý
účastník zo svojich subjektivných hľadísk povaţuje za významný, alebo aby bol vyhodnotený
spôsobom, ktorý účastník povaţuje za správny. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných
dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania ( § 120 ods.1 O.s.p.,
§ 213 ods.5 O.s.p. ). Ak súd rozhodne, ţe navrhované dôkazy nevykoná ( napr. preto, ţe sú
pre vec nerozhodné alebo nadbytočné ), nejde o postup, ktorým bola účastníkovi odňatá
moţnosť konať.
Navrhovateľ v dovolaní tieţ namieta, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky
vykonaného dokazovania. V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to
kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne
vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne
vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne
nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je
samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241
ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.).
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.), je procesná vada,
ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť
rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup
súdu v občianskom súdnom konaní. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa § 213 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil
súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v ods. 2 aţ 7. Ak má odvolací súd za to, ţe súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.).
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe podmienkou toho, aby odvolací súd
mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je, aby toto rozhodnutie povaţoval
odvolací súd za nesprávne, napriek tomu, ţe súd prvého stupňa podľa názoru odvolacieho
súdu správne zistil skutkový stav veci. Aby odvolací súd mohol dospieť k takémuto záveru,
odôvodňujúcemu zmenu napadnutého rozhodnutia, musí sa zaoberať skutkovými zisteniami,
ku ktorým dospel súd prvého stupňa a aţ v prípade, ak zistí, ţe tomuto skutkovému zisteniu
nemoţno nič vyčítať, posúdi, či na správne zistený skutkový stav súd prvého stupňa správne
aplikoval právnu normu (či vec správne posúdil po právnej stránke). Ku zmene odvolaním
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa môţe dôjsť aj vtedy, ak súd prvého stupňa
neúplne zistil skutkový stav veci, podmienkou zmeny rozhodnutia však v takomto prípade je,
ţe odvolací súd sám doplní dokazovanie, na základe ktorého dospeje k úplnému skutkovému
stavu tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci (§ 213 ods. 3 a 4 O.s.p.).
Z obsahu spisu vyplýva, ţe ku skutkovým (nie právnym) záverom, na ktorých
odvolací súd zaloţil svoje hodnotiace závery, dospel odvolací súd na základe vyhodnotenia
dôkazov, ktoré zopakoval. Zo zápisnice o pojednávaní z 18. novembra 2008 ( č.l.117 -119
spisu ), z 9. decembra 2008 (č.l.120-122 spisu) a 27. januára 2009 ( č.l.125-128 spisu )
vyplýva, ţe odvolací súd bezprostredne pred ním opakoval dôkazy v zmysle § 213 ods.3
O.s.p. a zadováţil si tak rovnocenný poklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132
O.s.p.. Dôkazy, ktoré opakoval – výsluch svedkyne M. R. a znalca Ing. J. G., znalca z odboru
geodézie boli pre právne posúdenie veci podstatné a dávali dostatočný podklad na vlastné
skutkové závery odvolacieho súdu, a to iné, neţ ich ustálil súd prvého stupňa. Takýto postup
je v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Vyhodnotenie
dôkazov odvolacím sudom je v súlade s obsahom spisu aj so zásadami formálnej logiky.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, na základe akých dôkazov,
vykonaných v konaní, mal preukázaný skutkový stav, ktorý ho viedol k zmene rozhodnutia
súdu prvého stupňa. Pri hodnotení dôkazov nemoţno odvolaciemu súdu vyčítať ţiadne
pochybenia, a preto ani nemoţno polemizovať s jeho závermi, ktoré majú oporu vo
vykonanom dokazovaní.
Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom
konaní najavo.
Treba dodať, ţe spôsobilým dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p.
nie je nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom (porovnaj R 42/1993).
Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa uţ
dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby
prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní.
Z obsahu dovolania navrhovateľa vyplýva, ţe ako dovolací dôvod uplatňuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci, pričom v rámci
takto uvedeného dovolacieho dôvodu obmedzil sa na všeobecnú kritiku právneho posúdenia
veci odvolacím súdom, oproti právnemu posúdeniu veci okresným súdom, ktoré povaţoval za
správne.
Pre zákonu zodpovedajúce uplatnenie dovolacieho dôvodu nie je postačujúce, keď
dovolateľ v dovolaní len označí niektorý z dovolacích dôvodov uvedených v § 241 ods. 2
písm. a) aţ c) O.s.p. (napríklad tým, ţe poukáţe na označenie ustanovenia zákona alebo
odcituje jeho text). Ustanoveniu § 241 ods. 1 O.s.p. zodpovedá a ním uloţenej osobitnej
náleţitosti dovolania vyhovuje len také dovolanie, v ktorom sa uvádza, z konkrétne ktorých
dôvodov sa napáda rozhodnutie odvolacieho súdu. Predpokladom toho je, ţe dovolateľ popíše
(špecifikuje) okolnosti, z ktorých usudzuje, ţe určitý dovolací dôvod je daný, a ţe dostatočne
konkrétne uvedie, v čom vidí nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak dovolateľ
podáva dovolanie z dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p., nestačí len poukázanie
na označenie (alebo text) tohto zákonného ustanovenia; nevyhnutnou náleţitosťou dovolania
je v takomto prípade vymedzenie, ktorý právny záver a z akých dôvodov nepovaţuje
dovolateľ za správny. Pokiaľ v dovolaní chýba táto (osobitná) náleţitosť, nie je (vzhľadom na
viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom) vymedzený obsah prieskumnej
činnosti dovolacieho súdu) a rozhodnutie odvolacieho súdu napadnuté dovolaním nie je
moţné preskúmať z hľadiska opodstatnenosti takto „uplatneného“ dovolacieho dôvodu.
Navrhovateľ tým, ţe v dovolaní neopísal okolnosti, z ktorých vyvodzuje nesprávnosť
právneho posúdenia veci odvolacím súdom, sám znemoţnil dovolaciemu súdu preskúmať
správnosť rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva
jeho rozhodnutie.
Z uvedeného vyplýva, ţe dovolací dôvod podľa § 241 ods.2 písm. a/ O.s.p. nie je daný
a keďţe neboli nezistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods.2 písm. b/ O.s.p., ktoré by
mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a ďalší
dovolací dôvod dovolateľ neuplatnil spôsobom, ktorý by zodpovedal § 241 ods. 1 a 2 písm.
c) O.s.p., pre ktorý sa dovolací súd nemohol zaoberať správnosťou dovolaním napadnutého
rozhodnutia z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci, na ktorom toto rozhodnutie
spočíva, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods.1
O.s.p. zamietol.
O trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa vzhľadom na to, ţe v
konaní súd vo výroku rozhodnutia vo veci samej rozhodol, ţe o trovách konania rozhodne aţ
po právoplatnosti rozhodnutia a o týchto súd prvého stupňa doposiaľ nerozhodol (§ 224 ods.1
O.s.p., § 151 ods.3 O.s.p. § 243b ods.5 O.s.p. )
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2011
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta