Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c8f/363050.08369f.pdf
PDF · 160.67 KB
No categories available
5Cdo/293/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 293/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Ľ. D., prechodne v B.,
proti ţalovanému I. D., zastúpenému
Mgr. A. S.,
o náhradu škody vo výške 1 570,07 € a vo výške 139,41 € mesačne od mesiaca apríl 2008
až do času, kedy žalovaný umožní žalobkyni bývať v byte, vedenej na Okresnom súde
Bratislava III pod sp.zn. 24 C 40/2008, na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 1. júna 2010, sp.zn. 5 Co 242/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava III 12. marca 2008 (neskoršie
zmeneným a z časti vzatým späť), sa ţalobkyňa domáhala voči ţalovanému zaplatenia sumy
47 300 Sk a sumy 4200 Sk mesačne od apríla 2008 aţ do času, kedy jej ţalovaný umoţní
bývať v byte č. X. na piatom poschodí bytového domu na S., ako aj náhrady trov konania.
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 24. marca 2009, č.k. 24 C 40/2008-126 uloţil
ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobkyni 1 653,06 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku ţalobu zamietol a vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania. Vychádzal zo zistenia, ţe rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 28. mája 2003,
č.k. 7 C 181/01-57, bolo zrušené právo spoločného nájmu účastníkov k trojizbovému bytu,
za výlučného nájomcu súd určil ţalovaného a ţalobkyni uloţil povinnosť vypratať predmetný
byt do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu. V konaní bolo preukázané, ţe ţalovaný
náhradný byt ţalobkyni nezabezpečil, pričom sa o to ani váţne neusiloval. Pokiaľ ţalovaný
tvrdil, ţe ţalobkyňa opustila predmetný byt dobrovoľne a tým jej zaniklo právo bývania
a na zabezpečenie náhradného bytu, súd sa s týmto tvrdením nestotoţnil, pretoţe nemal túto
skutočnosť preukázanú. Konštatoval, ţe právo ţalobkyne mohlo zaniknúť len v prípade, ak by
sa z bytu odsťahovala dobrovoľne a s trvalým úmyslom viac sa do bytu nevrátiť. Z jej
správania a z ostatných okolností by muselo byť zrejmé, ţe ide o jej trvalý úmysel napr.
z dôvodu, ţe si svoju bytovú otázku trvalo a s konečnou platnosťou vyriešila sama. V konaní
však nebolo preukázané, ţe by ţalobkyňa výslovne prehlásila, ţe byt trvalo opúšťa a nehodlá
sa viac vrátiť, takúto vôľu ţalobkyni nebolo moţné vyvodzovať ani z okolností, za ktorých
na začiatku roka 2005 bývala v byte len občas. Iba skutočnosť, ţe ţalobkyňa striedavo bývala
aj u svojho mladšieho syna, ktorému dala aj niektoré veci z predmetného bytu, a ku ktorému
si vzala aj časť osobných vecí, nemoţno povaţovať za dostatočnú pre takýto záver, pričom je
potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, ţe v tom čase bývala v jednej izbe s dcérou, ktorej sa
v marci 2005 narodilo dieťa. Ţalobkyňa ani nikdy výslovne neprehlásila, ani to nemoţno
vyvodzovať z jej správania, ţe by sa vzdala práva na zabezpečenie náhradného bytu. Naopak,
v konaní bolo preukázané, ţe ţalovaný vymenil zámok na byte, resp. ţe to umoţnil vykonať
synovi. Bolo preto jeho povinnosťou (po výmene zámku) dať kľúč od bytu aj navrhovateľke
a tak jej umoţniť bývanie v byte. Tým, ţe to dodnes, aj napriek začatému exekučnému
konaniu neurobil, je dané jeho zavinenie. Na strane druhej súd uviedol, ţe ţalobkyňa sa však
za celé obdobie od výmeny zámku v byte, aţ do podania návrhu na začatie exekúcie, správala
pasívne, voči ţalovanému ţiadnym primeraným spôsobom nedomáhala odovzdania kľúčov
od bytu, alebo toho, aby jej umoţnil v predmetom byte ďalej bývať. Ţalobkyňa si teda
nesplnila svoju povinnosť predchádzať vzniku škody a tým je dané aj jej zavinenie za škodu,
ktorá jej vznikla aţ do konca júla 2007. Porušením povinnosti ţalovaného vznikla ţalobkyni
škoda, ktorá spočíva vo zvýšených nákladoch na bývanie. Po právnej stránke odôvodnil
rozhodnutie ustanoveniami § 417 ods. 1, § 420 ods. 1 a 3, § 441, § 442 ods. 1 a 3, § 100
ods. 1, § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, ţe ţalobkyni v súvislosti
so zavineným porušením povinnosti ţalovaného vznikla škoda po 1. júli 2007, ktorá spočíva
vo zvýšených nákladoch vynaloţených na zabezpečenie náhradného ubytovania oproti
nákladom, ktoré by inak vynaloţila, keby bývala v predmetnom byte. Ţalobkyňa od 1. júla
2007 do 31. decembra 2007 bývala v ubytovni, za ktorú platila sumu 4 000 Sk mesačne,
od 1. februára 2008 býva v prenajatej garsónke, za ktorú platí mesačne sumu 6 900 Sk.
Ubytovanie, ktoré si ţalobkyňa zabezpečila, povaţoval za primerané, zodpovedajúce
poţiadavkám na primeraný byt v zmysle § 712 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
na zabezpečenie ktorého má inak nárok. Je preto daná príčinná súvislosť medzi porušením
povinnosti ţalovaného a vznikom škody. Mal za to, ţe ţalobkyni vznikli zvýšené náklady
v dôsledku porušenia povinností ţalovaného, ktorý napriek exekučnému konaniu stále
porušuje právo ţalobkyne na bývanie v predmetnom byte. V časti vzniknutej škody (do konca
júna 2006) pre zavinenie ţalobkyne s odkazom na ustanovenie § 417 a § 441 Občianskeho
zákonníka, a v časti škody vzniknutej do 22. marca 2006, aj pre dôvodne uplatnenú námietku
premlčania, ţalobu zamietol. Ďalej zamietol aj ţalobu v časti náhrady škody vo výške
4200 Sk mesačne od decembra 2008 do marca 2009, nakoľko ţalobkyňa preukázala
zaplatenie nájomného naposledy za mesiac november 2008. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 1. júna 2010, sp.zn. 5 Co 242/2009 napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol, ţe ţalobkyni nepriznáva náhradu trov
odvolacieho konania. S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa, v celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a skonštatoval správnosť jeho dôvodov. Na doplnenie uviedol, ţe bolo dostatočne
preukázané, ţe ţalovaný porušil súdom uloţenú povinnosť zabezpečiť ţalobkyni náhradný
byt, resp. strpieť pobyt ţalobkyne v predmetnom byte do času, kedy jej zabezpečí náhradný
byt tým, ţe po výmene zámkov na predmetnom byte ţalobkyni kľúč od bytu nedal napriek jej
evidentnej snahe sa do bytu dostať. Taktieţ mal za preukázanú existenciu zvyšných
predpokladov vzniku zodpovednosti ţalovaného za spôsobenú škodu, ktorá bola ţalobkyňou
uplatnená. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s pouţitím
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie. V dovolaní namietal, ţe
odvolací súd nedostatočným odôvodnením svojho rozhodnutia mu ako ţalovanému odňal
moţnosť konať pred súdom, čím je daný dovolací dôvod § 237 písm. f) O.s.p. v spojení
s ustanovením § 241 ods. 2 písm. a) O.s.p., ďalej ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.] ako aj to, ţe
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2
písm. c) O.s.p.]. V súvislosti s odňatím moţnosti konať pred súdom namietal, ţe odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. je nedostatočné,
pretoţe uţ v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa, z ktorého odvolací súd vychádzal,
absentovalo, akými úvahami sa súd prvého stupňa riadil pri hodnotení dôkazov, jednotlivé
dôkazy neposúdil samostatne, ani navzájom. Dovolateľ mal za to, ţe odvolací súd sa vecou
vôbec nezaoberal, nevysporiadal sa so skutočnosťami uvedenými v odvolaní, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie, nepreskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, ako
mu to ukladajú jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a neodôvodnil, prečo
vo veci nenariadil pojednávanie. Za inú vadu konania majúcu za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, označil ţalovaný fakt, ţe odvolací súd v rozpore s vykonaným
dokazovaním na súde prvého stupňa a po preskúmaní rozhodnutia súdu prvého stupňa dospel
k záveru o preukázaní protiprávneho konania ţalovaného, a to „ţe ţalovaný porušil súdom
uloţenú povinnosť zabezpečiť ţalobkyni náhradný byt, resp. strpieť pobyt ţalobkyne
v predmetnom byte do času, kedy jej zabezpečí náhradný byt tým, ţe po výmene zámkov
na predmetnom byte ţalobkyni nedal kľúč, napriek jej evidentnej snahe sa do bytu dostať“.
Nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom [§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.] spočívalo
podľa dovolateľa v záveroch oboch súdov o existencii predpokladov na vznik škody, ktoré
však podľa jeho presvedčenia dané neboli.
Ţalobkyňa sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné
tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie
ţalovaného nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo
uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré
moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania
ale v dovolacom konaní neboli zistené.
Ţalovaný namietal, ţe odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p.
nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, čím mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom
podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Pokiaľ ţalovaný tvrdí, ţe rozsudky súdov niţších stupňov nevyhovujú poţiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä
pokiaľ ide o ich úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť a vyvodzuje z toho, ţe absenciou
riadneho odôvodnenia súdnych rozhodnutí mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd poukazuje na uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ktoré citoval aj ţalovaný v dovolaní, a to uznesenie sp.zn. IV. ÚS
115/03 z 3. júla 2003 v zmysle ktorého: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“, ako aj na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou
základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená
v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.“
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, v čom spočívalo protiprávne konanie
ţalovaného (porušenie právnej povinnosti zabezpečiť ţalobkyni náhradný byt, výmena zámku
na byte bez toho, aby dal ţalobkyni kľúč od bytu), vznik škody (spočívajúcej vo zvýšených
výdavkoch na primerané bývanie oproti nákladom, ktoré by vynaloţila, keby bývala v byte
na S.), príčinnú súvislosť medzi konaním škodcu a vzniknutou škodou (zvýšené náklady,
ktoré ţalobkyňa mala v súvislosti so zabezpečením náhradného ubytovania boli dôsledkom
zavinenia porušenia povinnosti ţalovaného umoţniť ţalobkyni bývať v predmetnom byte,
resp. zabezpečiť jej primerané náhradné bývanie) a zavinenie ţalovaného. Jeho odôvodnenie
obsahovalo skutkové aj právne závery, ku ktorým súd prvého stupňa v konaní dospel,
absenciu ktorých ţalovaný namietal v odvolaní a pre ktoré povaţoval rozhodnutie
odvolacieho súdu za neodôvodnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného.
Ţalovaný svoje dovolanie odôvodnil aj tým, ţe v konaní došlo k inej vade konania
[§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.)].
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Pokiaľ ţalovaný za inú vadu konania povaţuje nesprávnosť zistení skutkového stavu
veci súdmi niţších stupňov, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.
dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie
je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania.
Ţalovaný v dovolaní ďalej namieta, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalovaného boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalovaným vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobkyňa však nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť
trovy konania ( § 151 ods.1 O.s.p.), a preto jej ich dovolací súd nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerov hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. mája 2011
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Kazimíra Kaštiel'a,
bývajúceho v Banskej Bystrici, Šalgotarjánska 4011/3, zastúpeného Ulianko & partners,
s.r.o., so sídlom vo Zvolene, Nám. SNP 41, proti ţalovaným 1/ Erike Takáčovej, bývajúcej
vo Zvolene, Nám. SNP 2010/45, 2/ Monike Štramovej, bývajúcej vo Zvolene, Prachatická
2255/39, zastúpeným JUDr. Mariánom Görčim, advokátom so sídlom vo Zvolene,
Nám. SNP 50, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, vedenej na Okresnom súde
Zvolen, pod sp. zn. 8 C 198/2005, na dovolanie ţalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 8. apríla 2010, sp. zn. 12 Co 60/2010 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalované 1/ a 2/ sú povinné zaplatiť ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania
v sume 74,61 € na účet jeho právneho zástupcu Ulianko & partners, s.r.o., so sídlom
vo Zvolene, Nám. SNP 41, do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Zvolen rozsudkom zo 17. februára 2009, č.k. 8 C 198/2005-178 (v poradí
prvým) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal určenia, ţe do dedičstva po nebohej
Vilme Kaštieľovej, rod. Bedenskej, narodenej 27. mája 1920, r.č. 205527/793, zomrelej
19. októbra 2004, naposledy bývajúcej vo Zvolene, Nám. SNP 2010/45, občianke SR, patrí
spoluvlastnícky podiel o veľkosti ½- ice na dvojizbovom byte č. 4 nachádzajúcom sa
na druhom poschodí vo vchode č. 45 v bytovom dome so súp. č. 2010 na Námestí SNP 2010
vo Zvolene (postavenom na pozemkoch parcelách registra „C“ parc. č.1070/53, parc.
č.1070/54, parc. č.1070/55) a príslušenstve tohto bytu - spoluvlastníckom podiele o veľkosti
5764/565270 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach obytného domu, ktoré sú
vedené na Správe katastra Zvolen, nachádzajú sa v okrese Zvolen, obci Zvolen,
v katastrálnom území Zvolen, zapísané na liste vlastníctva č. 5040 ako aj určenia, ţe
do dedičstva po nebohom Kazimírovi Kašiteľovi, rod. Kaštieľovi, narodenom 6. novembra
1912, rod. č. 121106/788, zomrelom 26. júla 2003, naposledy bývajúcom vo Zvolene
Nám. SNP 2010/45, občanovi SR, patrí spoluvlastnícky podiel o veľkosti ½- ice
na dvojizbovom byte č. 4, nachádzajúcom sa na 2. poschodí vo vchode č. 45 v obytnom dome
so súp. č. 2010 vo Zvolene, Námestí SNP 2010 (postavenom na pozemkoch parcelách registra
„C“ parc. č. 1070/53, parc. č. 1070/54, parc. č. 1070/55) a príslušenstve tohto bytu -
spoluvlastníckom podiele o veľkosti 5764/565270 na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach obytného domu, ktoré sú vedené na Správe katastra Zvolen, nachádzajúce sa
v okrese Zvolen, obci Zvolen, v katastrálnom území Zvolen, zapísané na liste vlastníctva
č. 5040. V odôvodnení konštatoval, ţe rozhodnutie vo veci závisí od posúdenia prejudiciálnej
otázky - či darovacia zmluva uzatvorená medzi rodičmi ţalobcu ako darcami a ţalovanou 1/
ako obdarovanou mala také vady, ktoré by ju robili absolútne neplatným právnym úkonom.
Dospel k záveru, ţe darovacia zmluva nemá také vady, ktoré by robili tento právny úkon
absolútne neplatným a z ktorého by potom bolo moţné vyvodzovať, ţe uvedenú nehnuteľnosť
nemohla nadobudnúť ţalovaná 1/ a ţe táto potom patrí do dedičstva po nebohých rodičoch
ţalobcu. O trovách konania nerozhodol s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo 16. septembra 2009, zn. 12 Co 219/2009
(v poradí prvým) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie s konštatovaním, ţe právny záver súdu prvého stupňa je predčasný. Uviedol, ţe
vykonané dokazovanie súdu prvého stupňa neviedlo k dostatočne zistenému skutkovému
stavu, pretoţe súd nevyhodnotil výpoveď ţalovanej 1/ a nezaujal ani právny názor
k stanovisku Najvyššieho súdu SR č. Cpj 33/01 z 3. októbra 2001, podľa ktorého zmluva
o prevode nehnuteľností musí byť uzavretá v písomnej forme, pričom prejavy vôle účastníkov
vrátane ich podpisov musia byť na tej istej listine (§ 46 ods. l Občianskeho zákonníka)
a v prípade, ak takúto zmluvu vrátane ich nedielnych príloh tvorí viac ako jeden list, musia
byť všetky tieto hárky pevne spojené (zošité) tak, aby tvorili technickú jednotu, a to uţ pred
jej podpísaním.
Okresný súd Zvolen rozsudkom zo 16. decembra 2009, č. k. 8 C 198/2005-268
(v poradí druhým) určil, ţe do dedičstva po nebohej Vilme Kaštieľovej, rod. Bedenskej,
narodenej 27. mája 1920, r.č. 205527/793, zomrelej 19. októbra 2004, naposledy bývajúcej
vo Zvolene, SNP 2010/45, občianke SR, patrí spoluvlastnícky podiel o veľkosti ½- ice
na dvojizbovom byte č. 4 nachádzajúcom sa na druhom poschodí vo vchode č. 45 v bytovom
dome so súp. č. 2010 na Námestí SNP 2010 vo Zvolene (postavenom na pozemkoch
parcelách registra „C“ parc. č.1070/53, parc. č.1070/54, parc. č.1070/55) a príslušenstve tohto
bytu - spoluvlastníckom podiele o veľkosti 5764/565270 na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach obytného domu, ktoré sú vedené na Správe katastra Zvolen, nachádzajú sa
v okrese Zvolen, obci Zvolen, v katastrálnom území Zvolen, zapísané na liste vlastníctva
č. 5040. Súčasne určil, ţe do dedičstva po nebohom Kazimírovi Kašiteľovi, rod. Kaštieľovi,
narodenom 6. novembra 1912, rod.č. 121106/788, zomrelom 26. júla 2003, naposledy
bývajúcom vo Zvolene SNP 2010/45, občanovi SR patrí spoluvlastnícky podiel o veľkosti
½-ice na dvojizbovom byte č. 4, nachádzajúcom sa na 2. poschodí vo vchode č. 45 v obytnom
dome so súp. č. 2010 vo Zvolene, Námestí SNP 2010 (postavenom na pozemkoch parcelách
registra „C“ parc. č. 1070/53, parc. č. 1070/54, parc. č. 1070/55) a príslušenstve tohto bytu -
spoluvlastníckom podiele o veľkosti 5764/565270 na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach obytného domu, ktoré sú vedené na Správe katastra Zvolen, nachádzajúce sa
v okrese Zvolen, obci Zvolen, v katastrálnom území Zvolen, zapísané na liste vlastníctva
č. 5040. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, ţe darovacia zmluva uzatvorená
medzi darcami Vilmou Kaštieľovou a Kazimírom Kaštieľom a obdarovanou ţalovanou 1/
pri jej čítaní a jej podpisovaní nebola pred jej podpisom zviazaná tak, ako to vyţaduje zákon,
a preto je absolútne neplatným právnym úkonom, z ktorého nemohli nastať právne účinky
prevodu predmetnej nehnuteľnosti na ţalovanú 1/. Na základe tejto skutočnosti určil, ţe
predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohých darcoch u kaţdého v 1/2-ici.
O náhrade trov konania nerozhodol s poukazom § 151 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 8. apríla 2010, sp. zn. 12 Co 60/2010
(v poradí druhým) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil. Skonštatoval, ţe súd prvého stupňa v predmetnej veci vykonal
dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne zistil skutkový stav a tento správne aj po právnej
stránke kvalifikoval. Úplne sa stotoţnil aj s odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré
v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. aj odkázal. O náhrade trov odvolacieho konania
nerozhodol s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 4 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali ţalované 1/ a 2/ dovolanie. Prípustnosť
dovolania odôvodnili ustanovením § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p. tvrdiac, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. V dôvodoch dovolania
ďalej namietali, ţe súd prvého stupňa (s poukazom na § 226 O.s.p.) dospel na základe
vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnym
právnym záverom, pričom opakovane zdôrazňovali, ţe v konaní nebolo priamo preukázané,
ţe zmluva v čase podpisu zviazaná bola ako ani to, ţe zviazaná nebola. Navrhli, aby dovolací
súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu, resp. súdu
prvého stupňa na nové konanie.
Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie
ţalovaných 1/ a 2/ zamietol, pretoţe nie sú dané dôvody dovolania a nie sú dané ani ţiadne
vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Zároveň navrhol, aby
dovolací súd zaviazal ţalované 1/ a 2/ nahradiť mu trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníčky konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpené advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné
tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalovaných 1/ a 2/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie
ţalovaných 1/ a 2/ nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo
uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré
moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania
ale v dovolacom konaní neboli zistené.
Z obsahu dovolania je zrejmé, ţe ţalované 1/ a 2/ namietajú nesprávnosť skutkových
zistení súdov niţších stupňov. Treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.
dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie
je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania.
Ţalované 1/ a 2/ v dovolaní ďalej namietajú, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalovaných 1/ a 2/ boli opodstatnené (dovolací
súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), ţalovanými 1/ a 2/ vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalovaných 1/ a 2/ nemoţno vyvodiť
zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom
na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalovaným 1/ a 2/, ktoré úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu
trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za 1 úkon právnej sluţby, ktorú mu
poskytol vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalovaných 1/ a 2/ (§ 14 ods. 1 písm. b/
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 11
ods. 1 v spojení vo výške 55,49 eur, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné
výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16
ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,21 € )] po pripočítaní DPH v sume 11,91 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje spolu 74,61 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. februára 2011
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová