Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d90/364183.436f38.pdf
PDF · 133.5 KB
No categories available
4Tdo/4/2011
Najvyšší súd 4 Tdo 4/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila
Bdžocha a sudcov JUDr. Martina Piovartsyho a JUDr. Viliama Dohňanského na neverejnom
zasadnutí 10. mája 2011 v trestnej veci proti obvinenému M. M.,
pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a zločin útoku
na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. o dovolaní
obvineného M. M. podaného prostredníctvom splnomocneného obhajcu
JUDr. M. O. proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 25. mája 2010, sp. zn.
1 To 53/2010, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného M. M. o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Žilina z 22. februára 2010, sp. zn. 1 T 57/2009, bol
obvinený M. M. uznaný za vinného v bode 1/ z prečinu útoku na verejného činiteľa podľa
§ 324 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a v bode 2/ zo zločinu útoku na verejného na činiteľa podľa §
323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/, písm. d/ Tr. zák. na tom skutkovom základe,
že
1/ dňa 25. januára 2009 v čase asi 01. 20 hod. na ul. X. pri tom, ako bol vyzvaný na
preukázanie totožnosti príslušníkmi Pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského
riaditeľstva Policajného zboru Žilina, a to L. R., ČOZ X., a M. M., ČOZ X., sa začal vyhrážať
najskôr L. R. slovami: „Čo si myslíš kokot, že si nejaký búchač, ak si to chceš rozdať, tak
pôjdeme na férovku, dám ti poriadne na piču, ty kokot jeden špinavý, vyjebaný, keď ti jednu
puknem, tak odletíš!“, ďalej sa už vyhrážal obom spoločne, a to slovami: „Máte sa po piči,
kokoti, zelení policajti, ja poznám V. R., on vás dá dolu!“, pričom následne oslovil tam
prítomného M. C.: „Zavolaj V.!“, na čo M. C. nereagoval, následne opäť na neho zakričal:
„Zavolaj R., nech ich tu vyrieši!“, na čo M. C. opätovne nereagoval, čím spôsobil u L. R.
a M. M. dôvodnú obavu, že ich dá usmrtiť, a
2/ dňa 25. januára 2009 v čase asi o 01:45 hod. po tom, ako bol predvedený podľa § 17
ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, v kancelárii na prízemí budovy v sídle
Pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského riaditeľstva Policajného zboru Žilina,
na ul. K., pri tom, ako stál pri stole, chytil oboma rukami drevenú stoličku, nadvihol ju
na prvú stranu svojho tela do úrovne pliec a hodil ju smerom na L.
R.- príslušníka Pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského riaditeľstva Policajného
zboru Žilina, ktorý stál od neho vzdialený asi 1,5 metra a ktorého aj trafil, čím hodením
stoličky spôsobil L. R. pomliaždenie vonkajšej strany ľavého ramena ľahkého stupňa bez
potreby PN.
Za to mu bol podľa § 323 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 37 písm. m/, § 38 ods. 4
Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 (osem) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. bol obvinený na výkon trestu odňatia slobody
zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 288 ods. 1 súd odkázal poškodeného L. R., nar. X., trvale bytom S., okres Č.,
s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.
Na podklade odvolania obvineného proti prvostupňovému rozsudku Krajský súd
v Žiline rozsudkom z 25. mája 2010, sp. zn. 1 To 53/2010, rozhodol tak, že
podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. rozsudok Okresného súdu Žilina
z 22. februára 2010, sp. zn. 1 T 57/2009, zrušil a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obvineného M.
M. uznal za vinného pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. a/
Tr. zák. a zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2
písm. c/ Tr. zák. a § 138 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
dňa 25. januára 2009 v čase asi o 01.20 hod. na ul. X. pri tom, ako bol vyzvaný na
preukázanie totožnosti príslušníkmi Pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského
riaditeľstva Policajného zboru Žilina, a to L. R., ČOZ X., a M. M., ČOZ X., sa začal vyhrážať
najskôr L. R. slovami: „Čo si myslíš, kokot, že si nejaký búchač, ak si to chceš rozdať, tak
pôjdeme na férovku, dám ti poriadne na piču, ty kokot jeden špinavý, vyjebaný, keď ti jednu
puknem, tak odletíš!“, ďalej sa už vyhrážal obom spoločne, a to slovami: „Máte sa po piči,
kokoti, zelení policajti, ja poznám V. R., on vás dá dolu!“, pričom následne oslovil tam
prítomného M. C.: „Zavolaj V.!“, na čo M. C. nereagoval, následne opäť na neho zakričal:
„Zavolaj R., nech ich tu vyrieši!“, na čo M. C. opätovne nereagoval, čím spôsobil u L. R. a M.
M. dôvodnú obavu, že ich dá usmrtiť, pričom incident pokračoval tak, že v čase asi
o 01.45 hod. po tom, ako bol predvedený podľa § 17 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z.
o Policajnom zbore, v kancelárii na prízemí budovy v sídle Pohotovostnej motorizovanej
jednotky Krajského riaditeľstva Policajného zboru Žilina na ul. K., pri tom, ako stál pri stole,
chytil oboma rukami drevenú stoličku, nadvihol ju na pravú stranu svojho tela do úrovne pliec
a hodil ju smerom na L. R. – príslušníka Pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského
riaditeľstva PZ Žilina, ktorý stál od neho vzdialený asi 1,5 metra a ktorého aj trafil, čím
hodením stoličky spôsobil L. R. pomliaždenie vonkajšej strany ľavého ramena ľahkého
stupňa bez potreby PN.
Za to mu bol podľa § 323 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 4 Tr. zák.,
§ 37 písm. m/ Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky a 8 (osem)
mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody
zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodeného L. R., nar. X., trvalé bytom S., okres Č.,
s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.
Proti vyššie uvedenému rozsudku krajského súdu podal obvinený M. M. písomným
podaním zo 6. decembra 2010 (doručenom súdu prvého stupňa 6. decembra 2010)
prostredníctvom splnomocneného obhajcu JUDr. M. O. dovolanie.
Dovolateľ sa ním domáhal zrušenia rozsudku Krajského súdu v Žiline s tým, aby
dovolací súd podľa § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil rozsudkom porušenie zákona
v ustanoveniach, o ktoré sa podané dovolanie opiera. Zároveň navrhol, aby dovolací súd
podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil aj jemu predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Žilina
a prikázal tomuto súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol, a podľa
§ 380 ods. 2 Tr. por. rozhodol o nevzatí do väzby a ponechaní na slobode v prípade zrušenia
výroku o treste.
V dovolaní poukázal na naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c/,
písm. g/ a písm. i/ Tr. por., pričom podstatná časť odôvodnenia je takmer totožná
s argumentáciou uvádzanou v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa.
Pochybenie súdov obidvoch stupňov vidí v tom, že chyby ich rozhodnutí, aj konaní
sa navzájom prelínajú a kumulujú, preto ich v rámci dovolania nemožno mechanicky
oddeliť, skôr na ne poukázať a konfrontovať s judikatúrou, právnymi normami
a v neposlednom rade s obsahom samotného spisu. Predmetné chyby vznikli podľa jeho
názoru aj skutočnosťou, že predsedom senátu súdu prvého stupňa bol sudca pre prípravné
konanie, ktorý ešte počas prípravného konania vo svojich rozhodnutiach o väzbe
prejudikoval rozhodné skutkové a právne závery, vyslovil vinu ešte pred podaním obžaloby
a svedkov podporujúcich jeho verziu považoval za nedôveryhodných ešte pred tým, ako boli
vypočutí na hlavnom pojednávaní.
Ďalej konštatoval, že krajský súd si jeho zásadné odvolacie námietky neosvojil,
v podstatnej miere sa stotožnil so závermi a úvahami okresného súdu, vytýkané pochybenia
nenapravil v konaní o riadnom opravnom prostriedku, pričom ohľadne kvalifikácie vyslovil
prekvapujúci záver o jednočinnom súbehu, a vytvoril tak jeden skutok, útok na verejného
činiteľa, trvajúci nepretržite 25 minút, ktorý mal byť spáchaný postupne na dvoch odlišných
miestach a spočíval v zjavne odlišnom konaní.
Zdôraznil, že jedine spravodlivé súdne konanie môže vyústiť do spravodlivého
rozhodnutia, pričom uviedol, že nezákonným postupom nemožno nikdy dospieť
k zákonnému a spravodlivému rozhodnutiu. Spravodlivé súdne rozhodnutie je jedine také,
ktoré predpísaným procesným spôsobom dokazovania vedie k náležite zistenému
skutkovému stavu veci. Ide teda o rozhodnutie, ktoré je zákonné, objektívne, oprávnené,
primerané a správne.
Poukázal tiež na to, že súd prevzal výpovede svedkov – policajtov z prípravného
konania, ktorí si na hlavnom pojednávaní nepamätali na žiadne skutočnosti, dokonca ani
na to, aký má mať stolička (údajná útočiaca zbraň) súvis s prejednávanou vecou, podstatným
spôsobom iniciatívne modifikoval výpovede z prípravného konania, čím vytvoril úplne novú
skutkovú verziu, ktorú nik netvrdil, absolútne ignoroval všetky dôkazy nepodporujúce
a vyvracajúce policajnú verziu, vrátane dvoch znaleckých posudkov, vo výroku deklaroval
zranenie poškodeného, ktoré nevyplývalo zo žiadnej lekárskej správy, pričom samotní znalci
výslovne konštatovali, že u poškodeného R. nebolo popísané žiadne objektívne zranenie.
V tejto súvislosti poukázal aj na záver Ústavu súdneho inžinierstva, kde sa uvádza,
že popísaná verzia poškodeného je nepravdepodobná a jej pravdepodobnosť podľa znalca
je jedno promile.
K hrubému porušeniu práva na obhajobu podľa jeho názoru došlo nevykonaním
navrhnutého dôkazu, ktorý bol poľahky dostupný, nakoľko odmietnutím vykonania dôkazu,
ktorý bol materiálne spôsobilý preukázať alebo vyvrátiť fakty, resp. ustáliť a spresniť
skutkový stav, došlo k manipulácii so skutkovým stavom a ku otvorenej podpore verzie
tvrdenej obžalobou. Uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie
takého rozhodnutia súdu, o ktorý sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného
čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky je poskytnutie účinnej príležitosti brániť
sa obvineniu zo spáchania trestného činu, čo však bolo v tomto konaní odopreté.
Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. oprel
o skutočnosť, že okresný a krajský súd opomenuli význam a obsah znaleckého posudku
Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity, ako aj výsluchu doc. Ing. J. P., PhD. Súd
prvého stupňa tiež nerešpektoval potrebu rozlišovať odbornú činnosť a znaleckú činnosť,
nakoľko zákon výslovne ustanovuje, že odborná činnosť
sa vykonáva mimo znaleckej činnosti. Opomenul aj, že dôkazy získané v prípravnom konaní
neboli získané lege artis, pričom pripomenul výpoveď svedka M., ktorý priznal, že jeho
výsluch pred vyšetrovateľom prebiehal „prediktovaním“ úradného záznamu, ktorý predtým
sám spísal vo svojej kancelárii, teda výsluch neprebiehal zákonným spôsobom a boli
porušené základné zásady vedenia výsluchu. Dôkaz získaný v rozpore so zákonom prenáša
svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz, ktorý vychádza z obsahu
nezákonne získaného dôkazu.
Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ten síce obvinený M.
M. vo svojom dovolaní uviedol, avšak bližšie ho nijakým spôsobom nešpecifikoval, ani
podrobnejšie nerozoberal. Konštatoval len, že vzhľadom na v právnom štáte neudržateľnú
svojvôľu skutkových záverov okresného a krajského súdu, ide o prípad, kde prvostupňový
a odvolací súd vo svojich kondemnačných rozsudkoch vyslovili (ustálili) skutkovú verziu,
ktorú netvrdil žiaden zo svedkov, ako ani sám obvinený. Už okresný súd umožnil
prokurátorovi upraviť skutkovú vetu týkajúcu sa skutku uvedeného v bode 1/ obžaloby
v jeho neprospech, pričom takáto „úprava“ sa vykonala ústne, a je procesne neštandardná
a nezákonná. Nemal vôbec pripustiť jej úpravu, pretože Trestný poriadok neobsahuje žiadne
ustanovenie oprávňujúce súd „rozhodovať“ o zmene a doplnení skutkovej vety obžaloby.
Prvostupňový súd v súlade s § 376 Tr. por. doručil dovolanie obvineného
na vyjadrenie Okresnej prokuratúre Žilina a poškodeným, L. R. a M. M.. K dovolaniu sa
vyjadrila len prokurátorka okresnej prokuratúry, ktorá uviedla,
že ho považuje za neopodstatnené, pretože argumenty ním uvádzané sú v podstate totožné
s jeho obhajobou prezentovanou v priebehu celého trestného konania. Okresný súd Žilina,
ako aj Krajský súd v Žiline sa tým pri vydávaní svojich rozhodnutí dostatočne zaoberali,
a preto považuje konečné rozhodnutie Krajského súdu v Žiline z 25. mája 2010, sp. zn.
1 To 53/2010, za zákonné a správne.
Po tomto postupe predložil okresný súd dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že dovolanie proti napadnutému rozsudku
je prípustné (§ 368 ods. 1 a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369
ods. 2 písm. b/ Tr. por.) a v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 2 Tr. por.). Dovolanie
súčasne spĺňa podmienky uvedené v § 373 Tr. por., ako aj obsahové náležitosti uvedené
Dovolací súd po preskúmaní spisového materiálu však dospel k záveru,
že dovolateľom namietané dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/
a písm. i/ Tr. por. v posudzovanom prípade splnené neboli.
Podľa § 371 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať, ak
zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu (písm. c/),
rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom
(písm. g/),
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť (písm. i/).
Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
treba chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného
a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu
na uplatnenie každého obhajovacieho práva.
Zo spisového materiálu vyplýva, že obvinený bol v konaní pred súdom prvého stupňa,
ako aj odvolacím súdom zastúpený splnomocneným obhajcom JUDr. M. O. Obvinený mal
právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré mu boli kladené za vinu, ako aj ku
vykonaným dôkazom, mal právo odoprieť výpoveď, ktoré nevyužil a na hlavných
pojednávaniach vypovedal. Rovnako mal aj právo uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať
a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné
prostriedky, vypočúvať svedkov, ktorých sám navrhol alebo ktorých navrhol jeho obhajca,
a klásť svedkom otázky, pričom všetky tieto práva mohol uplatniť aj prostredníctvom svojho
obhajcu.
Ďalej je potrebné poukázať na to, že okresný súd sa pred rozhodnutím vo veci samej
vysporiadal s každým návrhom na vykonanie dokazovania a odvolací súd nie je oprávnený
meniť skutkový stav do tej miery, aby menil totožnosť skutku. Sám môže rozhodnúť
rozsudkom len vtedy, ak bol skutkový stav správne zistený už súdom prvého stupňa. Nakoľko
žiadna zo strán na verejnom zasadnutí 25. mája 2010 nepredložila návrhy na doplnenie
dokazovania, rozhodol podľa § 322 ods. 3 Tr. por., v zmysle ktorého odvolací súd rozhodne
sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu,
ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými
pred odvolacím súdom.
K tomuto Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že ak uplatnenie práva
na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44 ods. 2 Tr. por.), zodpovedá
mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným
návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo
ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. Nemožno však
úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. na podklade toho,
že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo.
Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. teda nemožno
považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu
o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. por.,
resp. práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo
súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje
za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu
zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ktorá vyjadruje zásadu, že účelom
dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti
a úplnosti zistenia skutkového stavu.
Zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných zákonom predpísaným
spôsobom v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní a procesne (rozhodnutím
súdu) podložené zamietnutie dôkazných návrhov obvineného nemožno považovať
za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., ani nemožno vyvodiť,
že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom
podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.
V súvislosti s odbornou a znaleckou činnosťou ako dôkaznými prostriedkami dovolací
súd pripomína, že dôkazy z nich zistené sa opierajú o odborné, často vedecké poznatky.
Ich cieľom je využiť odborné znalosti na čo najpresnejšie zistenie skutkového stavu.
Nie je preto možné súhlasiť s názorom dovolateľa, že MUDr. T. mal byť vypočutý
v procesnom postavení svedka. Svedok je vytvorený udalosťou, skutkom, ktorý pozoroval.
Svedok hovorí o tom, čo vnímal vlastnými zmyslami, čo si zapamätal. Znalec, resp. osoba,
ktorá podáva odborné vyjadrenie je pre konkrétny prípad „vytvorená“ orgánom činným
v trestnom konaní alebo súdom, oboznamuje sa so skutkom až v priebehu trestného konania
a robí k nemu svoj odborný záver.
Z predloženého procesného spisu ďalej vyplýva, že obvinený v prevažnej miere
namietal hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa, ako aj súdom druhého stupňa. Najvyšší
súd Slovenskej republiky preto zdôrazňuje, že z § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. možno vyvodiť,
že dovolací súd nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie súdu, teda nepreskúmava ani neúplnosť skutkových zistení ani nesprávne
hodnotenie dôkazov a podobne. Rozsah jeho prieskumnej povinnosti je vždy vymedzený
len dovolacím dôvodom, pre ktorý je dovolanie podané. Prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky ako súdu dovolacieho dôsledne vychádza zo zásady, že trestné konanie je založené
na princípe dvojinštančnosti. Dovolanie ani prostredníctvom tohto dovolacieho dôvodu
nenahradzuje riadne opravné prostriedky, ani iné mimoriadne opravné prostriedky, ktorých
uplatnením možno riešiť niektoré nedostatky v skutkových zisteniach. Skutkový stav
je v prípade rozhodovania o dovolaní hodnotený len z toho hľadiska, či skutok alebo iná
okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, teda či sú právne kvalifikované
v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Na podklade tohto dovolacieho
dôvodu teda nie je možné posudzovať a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkového stavu
v zmysle § 2 ods. 5 Tr. por., ani preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť
hodnotenia jednotlivých dôkazov podľa § 2 ods. 6 Tr. por., pretože to sú otázky upravené
normami procesného práva a nie hmotným právom. Tento záver zodpovedá skutočnosti,
že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd,
kde nemožno znovu vytvárať, či zásadne meniť skutkové zistenia. Právna úprava spôsobu
rozhodovania najvyššieho súdu predpokladá, že v tomto konaní nebude dokazovanie
vykonané vôbec alebo len celkom výnimočne v značne obmedzenom rozsahu a zamerané
výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní (§ 379 ods. 2 Tr. por.).
Treba uviesť, že dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok v zmysle tohto
ustanovenia, je určené k náprave právnych pochybení vo veci samej, pokiaľ tieto pochybenia
spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva,
nie však z hľadiska procesných predpisov. V praxi to znamená, že s odkazom na uvedený
dovolací dôvod sa nemožno domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa teda týka nesprávnosti
10 4 Tdo 4/2011
právnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného konania a ktorý je v meritórnom
súdnom rozhodnutí spravidla vyjadrený v tzv. skutkovej vete výrokovej časti rozhodnutia.
Tento dovolací dôvod súvisí s nesprávnou aplikáciou zákonných znakov skutkovej
podstaty trestného činu na zistený skutkový stav, ktorým je dovolací súd viazaný, prípadne
nesprávnej aplikácie iných noriem hmotného práva. Dovolací súd hodnotí skutkový stav
pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/
Tr. por. len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol
v skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty
príslušného trestného činu.
Vychádzajúc z tejto právnej úpravy dovolací súd skúmal, či zistený skutkový stav bol
správne právne kvalifikovaný, teda či skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty daného
trestného činu a či nedošlo k porušeniu iných ustanovení trestnoprávneho charakteru
(napr. či neexistujú dôvody vylučujúce protiprávnosť skutku, zánik trestnosti a pod.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že skutková veta tak, ako bola ustálená
vo výrokovej časti rozsudku, obsahuje všetky zákonné znaky trestného činu, z ktorého bol
obvinený právoplatne uznaný za vinného a jeho konanie bolo správne právne posúdené
v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v tzv. skutkovej vete z konania obvineného
pôvodne právne kvalifikovaného ako dva skutky, a to prečin útoku na verejného činiteľa
a zločin útoku na verejného činiteľa uvedené v bodoch 1/ a 2/ rozsudku okresného súdu,
vytvoril jeden skutok. Z hľadiska právneho posúdenia ich rozdelenie na dva samostatné
skutky, nezávisle od seba, totiž považoval za neodôvodnené.
V odôvodnení napadnutého rozsudku správne vysvetlil, že konanie obvineného, ktoré
aj napriek tomu, že sa odohrávalo na dvoch odlišných miestach, trvalo určitý čas, ohrozovalo,
resp. porušovalo ten istý objekt a smerovalo proti tomu istému predmetu útoku, vytvára jeden
skutok. Obvinený teda svojím konaním spáchal dva trestné činy odlišujúce sa objektívnou
stránkou a ohrozujúce spoločný objekt, záujem na ochrane nerušeného výkonu právomoci
verejného činiteľa. V jednočinnom súbehu preto naplnil znaky skutkovej podstaty dvoch
11 4 Tdo 4/2011
trestných činov, a to prečinu útoku na verejného činiteľa a zločinu útoku na verejného
činiteľa.
Na podklade týchto úvah najvyšší súd dospel k záveru, že dovolacie dôvody podľa
§ 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ a písm. i/ Tr. por. v posudzovanom prípade splnené neboli,
a preto rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 10. mája 2011
JUDr. Emil B d ž o c h, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Ivančíková