Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Tdo/4/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila

Bdžocha a sudcov JUDr. Martina Piovartsyho a JUDr. Viliama Dohňanského na neverejnom

zasadnutí 10. mája 2011 v trestnej veci proti obvinenému M. M.,

pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a zločin útoku

na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. o dovolaní

obvineného M. M. podaného prostredníctvom splnomocneného obhajcu

JUDr. M. O. proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 25. mája 2010, sp. zn.

, takto

rozhodol:

Podľa dovolanie obvineného M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Žilina z 22. februára 2010, sp. zn. , bol

obvinený M. M. uznaný za vinného v bode 1/ z prečinu útoku na verejného činiteľa podľa

§ 324 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a v bode 2/ zo zločinu útoku na verejného na činiteľa podľa §

323 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/, písm. d/ Tr. zák. na tom skutkovom základe,

že

1/ dňa 25. januára 2009 v čase asi 01. 20 hod. na ul. X. pri tom, ako bol vyzvaný na

preukázanie totožnosti príslušníkmi Pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského

riaditeľstva Policajného zboru Žilina, a to L. R., ČOZ X., a M. M., ČOZ X., sa začal vyhrážať

najskôr L. R. slovami: „Čo si myslíš kokot, že si nejaký búchač, ak si to chceš rozdať, tak

pôjdeme na férovku, dám ti poriadne na piču, ty kokot jeden špinavý, vyjebaný, keď ti jednu

puknem, tak odletíš!“, ďalej sa už vyhrážal obom spoločne, a to slovami: „Máte sa po piči,

kokoti, zelení policajti, ja poznám V. R., on vás dá dolu!“, pričom následne oslovil tam

2

prítomného M. C.: „Zavolaj V.!“, na čo M. C. nereagoval, následne opäť na neho zakričal:

„Zavolaj R., nech ich tu vyrieši!“, na čo M. C. opätovne nereagoval, čím spôsobil u L. R.

a M. M. dôvodnú obavu, že ich dá usmrtiť, a

2/ dňa 25. januára 2009 v čase asi o 01:45 hod. po tom, ako bol predvedený podľa § 17

ods. 2 o Policajnom zbore, v kancelárii na prízemí budovy v sídle

Pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského riaditeľstva Policajného zboru Žilina,

na ul. K., pri tom, ako stál pri stole, chytil oboma rukami drevenú stoličku, nadvihol ju

na prvú stranu svojho tela do úrovne pliec a hodil ju smerom na L.

R.- príslušníka Pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského riaditeľstva Policajného

zboru Žilina, ktorý stál od neho vzdialený asi 1,5 metra a ktorého aj trafil, čím hodením

stoličky spôsobil L. R. pomliaždenie vonkajšej strany ľavého ramena ľahkého stupňa bez

potreby PN.

Za to mu bol podľa § 323 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 37 písm. m/, § 38 ods. 4

Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 (osem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. bol obvinený na výkon trestu odňatia slobody

zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods. 1 súd odkázal poškodeného L. R., nar. X., trvale bytom S., okres Č.,

s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Na podklade odvolania obvineného proti prvostupňovému rozsudku Krajský súd

v Žiline rozsudkom z 25. mája 2010, sp. zn. , rozhodol tak, že

podľa rozsudok Okresného súdu Žilina

z 22. februára 2010, sp. zn. , zrušil a podľa obvineného M.

M. uznal za vinného pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. a/

Tr. zák. a zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/, ods. 2

písm. c/ Tr. zák. a § 138 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

dňa 25. januára 2009 v čase asi o 01.20 hod. na ul. X. pri tom, ako bol vyzvaný na

preukázanie totožnosti príslušníkmi Pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského

3

riaditeľstva Policajného zboru Žilina, a to L. R., ČOZ X., a M. M., ČOZ X., sa začal vyhrážať

najskôr L. R. slovami: „Čo si myslíš, kokot, že si nejaký búchač, ak si to chceš rozdať, tak

pôjdeme na férovku, dám ti poriadne na piču, ty kokot jeden špinavý, vyjebaný, keď ti jednu

puknem, tak odletíš!“, ďalej sa už vyhrážal obom spoločne, a to slovami: „Máte sa po piči,

kokoti, zelení policajti, ja poznám V. R., on vás dá dolu!“, pričom následne oslovil tam

prítomného M. C.: „Zavolaj V.!“, na čo M. C. nereagoval, následne opäť na neho zakričal:

„Zavolaj R., nech ich tu vyrieši!“, na čo M. C. opätovne nereagoval, čím spôsobil u L. R. a M.

M. dôvodnú obavu, že ich dá usmrtiť, pričom incident pokračoval tak, že v čase asi

o 01.45 hod. po tom, ako bol predvedený podľa

o Policajnom zbore, v kancelárii na prízemí budovy v sídle Pohotovostnej motorizovanej

jednotky Krajského riaditeľstva Policajného zboru Žilina na ul. K., pri tom, ako stál pri stole,

chytil oboma rukami drevenú stoličku, nadvihol ju na pravú stranu svojho tela do úrovne pliec

a hodil ju smerom na L. R. – príslušníka Pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského

riaditeľstva PZ Žilina, ktorý stál od neho vzdialený asi 1,5 metra a ktorého aj trafil, čím

hodením stoličky spôsobil L. R. pomliaždenie vonkajšej strany ľavého ramena ľahkého

stupňa bez potreby PN.

Za to mu bol podľa § 323 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 4 Tr. zák.,

§ 37 písm. m/ Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky a 8 (osem)

mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody

zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa poškodeného L. R., nar. X., trvalé bytom S., okres Č.,

s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Proti vyššie uvedenému rozsudku krajského súdu podal obvinený M. M. písomným

podaním zo 6. decembra 2010 (doručenom súdu prvého stupňa 6. decembra 2010)

prostredníctvom splnomocneného obhajcu JUDr. M. O. dovolanie.

Dovolateľ sa ním domáhal zrušenia rozsudku Krajského súdu v Žiline s tým, aby

dovolací súd podľa vyslovil rozsudkom porušenie zákona

v ustanoveniach, o ktoré sa podané dovolanie opiera. Zároveň navrhol, aby dovolací súd

4

podľa zrušil aj jemu predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Žilina

a prikázal tomuto súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol, a podľa

rozhodol o nevzatí do väzby a ponechaní na slobode v prípade zrušenia

výroku o treste.

V dovolaní poukázal na naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c/,

písm. g/ a písm. i/ , pričom podstatná časť odôvodnenia je takmer totožná

s argumentáciou uvádzanou v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa.

Pochybenie súdov obidvoch stupňov vidí v tom, že chyby ich rozhodnutí, aj konaní

sa navzájom prelínajú a kumulujú, preto ich v rámci dovolania nemožno mechanicky

oddeliť, skôr na ne poukázať a konfrontovať s judikatúrou, právnymi normami

a v neposlednom rade s obsahom samotného spisu. Predmetné chyby vznikli podľa jeho

názoru aj skutočnosťou, že predsedom senátu súdu prvého stupňa bol sudca pre prípravné

konanie, ktorý ešte počas prípravného konania vo svojich rozhodnutiach o väzbe

prejudikoval rozhodné skutkové a právne závery, vyslovil vinu ešte pred podaním obžaloby

a svedkov podporujúcich jeho verziu považoval za nedôveryhodných ešte pred tým, ako boli

vypočutí na hlavnom pojednávaní.

Ďalej konštatoval, že krajský súd si jeho zásadné odvolacie námietky neosvojil,

v podstatnej miere sa stotožnil so závermi a úvahami okresného súdu, vytýkané pochybenia

nenapravil v konaní o riadnom opravnom prostriedku, pričom ohľadne kvalifikácie vyslovil

prekvapujúci záver o jednočinnom súbehu, a vytvoril tak jeden skutok, útok na verejného

činiteľa, trvajúci nepretržite 25 minút, ktorý mal byť spáchaný postupne na dvoch odlišných

miestach a spočíval v zjavne odlišnom konaní.

Zdôraznil, že jedine spravodlivé súdne konanie môže vyústiť do spravodlivého

rozhodnutia, pričom uviedol, že nezákonným postupom nemožno nikdy dospieť

k zákonnému a spravodlivému rozhodnutiu. Spravodlivé súdne rozhodnutie je jedine také,

ktoré predpísaným procesným spôsobom dokazovania vedie k náležite zistenému

skutkovému stavu veci. Ide teda o rozhodnutie, ktoré je zákonné, objektívne, oprávnené,

primerané a správne.

5

Poukázal tiež na to, že súd prevzal výpovede svedkov – policajtov z prípravného

konania, ktorí si na hlavnom pojednávaní nepamätali na žiadne skutočnosti, dokonca ani

na to, aký má mať stolička (údajná útočiaca zbraň) súvis s prejednávanou vecou, podstatným

spôsobom iniciatívne modifikoval výpovede z prípravného konania, čím vytvoril úplne novú

skutkovú verziu, ktorú nik netvrdil, absolútne ignoroval všetky dôkazy nepodporujúce

a vyvracajúce policajnú verziu, vrátane dvoch znaleckých posudkov, vo výroku deklaroval

zranenie poškodeného, ktoré nevyplývalo zo žiadnej lekárskej správy, pričom samotní znalci

výslovne konštatovali, že u poškodeného R. nebolo popísané žiadne objektívne zranenie.

V tejto súvislosti poukázal aj na záver Ústavu súdneho inžinierstva, kde sa uvádza,

že popísaná verzia poškodeného je nepravdepodobná a jej pravdepodobnosť podľa znalca

je jedno promile.

K hrubému porušeniu práva na obhajobu podľa jeho názoru došlo nevykonaním

navrhnutého dôkazu, ktorý bol poľahky dostupný, nakoľko odmietnutím vykonania dôkazu,

ktorý bol materiálne spôsobilý preukázať alebo vyvrátiť fakty, resp. ustáliť a spresniť

skutkový stav, došlo k manipulácii so skutkovým stavom a ku otvorenej podpore verzie

tvrdenej obžalobou. Uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie

takého rozhodnutia súdu, o ktorý sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného

je poskytnutie účinnej príležitosti brániť

sa obvineniu zo spáchania trestného činu, čo však bolo v tomto konaní odopreté.

Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa oprel

o skutočnosť, že okresný a krajský súd opomenuli význam a obsah znaleckého posudku

Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity, ako aj výsluchu doc. Ing. J. P., PhD. Súd

prvého stupňa tiež nerešpektoval potrebu rozlišovať odbornú činnosť a znaleckú činnosť,

nakoľko zákon výslovne ustanovuje, že odborná činnosť

sa vykonáva mimo znaleckej činnosti. Opomenul aj, že dôkazy získané v prípravnom konaní

neboli získané lege artis, pričom pripomenul výpoveď svedka M., ktorý priznal, že jeho

výsluch pred vyšetrovateľom prebiehal „prediktovaním“ úradného záznamu, ktorý predtým

sám spísal vo svojej kancelárii, teda výsluch neprebiehal zákonným spôsobom a boli

porušené základné zásady vedenia výsluchu. Dôkaz získaný v rozpore so zákonom prenáša

svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz, ktorý vychádza z obsahu

nezákonne získaného dôkazu.

6

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa , ten síce obvinený M.

M. vo svojom dovolaní uviedol, avšak bližšie ho nijakým spôsobom nešpecifikoval, ani

podrobnejšie nerozoberal. Konštatoval len, že vzhľadom na v právnom štáte neudržateľnú

svojvôľu skutkových záverov okresného a krajského súdu, ide o prípad, kde prvostupňový

a odvolací súd vo svojich kondemnačných rozsudkoch vyslovili (ustálili) skutkovú verziu,

ktorú netvrdil žiaden zo svedkov, ako ani sám obvinený. Už okresný súd umožnil

prokurátorovi upraviť skutkovú vetu týkajúcu sa skutku uvedeného v bode 1/ obžaloby

v jeho neprospech, pričom takáto „úprava“ sa vykonala ústne, a je procesne neštandardná

a nezákonná. Nemal vôbec pripustiť jej úpravu, pretože neobsahuje žiadne

ustanovenie oprávňujúce súd „rozhodovať“ o zmene a doplnení skutkovej vety obžaloby.

Prvostupňový súd v súlade s doručil dovolanie obvineného

na vyjadrenie Okresnej prokuratúre Žilina a poškodeným, L. R. a M. M.. K dovolaniu sa

vyjadrila len prokurátorka okresnej prokuratúry, ktorá uviedla,

že ho považuje za neopodstatnené, pretože argumenty ním uvádzané sú v podstate totožné

s jeho obhajobou prezentovanou v priebehu celého trestného konania. Okresný súd Žilina,

ako aj Krajský súd v Žiline sa tým pri vydávaní svojich rozhodnutí dostatočne zaoberali,

a preto považuje konečné rozhodnutie Krajského súdu v Žiline z 25. mája 2010, sp. zn.

, za zákonné a správne.

Po tomto postupe predložil okresný súd dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že dovolanie proti napadnutému rozsudku

je prípustné ( a ), bolo podané oprávnenou osobou (

ods. 2 písm. b/ ) a v zákonom stanovenej lehote ( ). Dovolanie

súčasne spĺňa podmienky uvedené v , ako aj obsahové náležitosti uvedené

v

Dovolací súd po preskúmaní spisového materiálu však dospel k záveru,

že dovolateľom namietané dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/

a písm. i/ v posudzovanom prípade splnené neboli.

Podľa dovolanie možno podať, ak

7

zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu (písm. c/),

rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom

(písm. g/),

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť (písm. i/).

Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa

treba chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného

a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu

na uplatnenie každého obhajovacieho práva.

Zo spisového materiálu vyplýva, že obvinený bol v konaní pred súdom prvého stupňa,

ako aj odvolacím súdom zastúpený splnomocneným obhajcom JUDr. M. O. Obvinený mal

právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré mu boli kladené za vinu, ako aj ku

vykonaným dôkazom, mal právo odoprieť výpoveď, ktoré nevyužil a na hlavných

pojednávaniach vypovedal. Rovnako mal aj právo uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať

a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné

prostriedky, vypočúvať svedkov, ktorých sám navrhol alebo ktorých navrhol jeho obhajca,

a klásť svedkom otázky, pričom všetky tieto práva mohol uplatniť aj prostredníctvom svojho

obhajcu.

Ďalej je potrebné poukázať na to, že okresný súd sa pred rozhodnutím vo veci samej

vysporiadal s každým návrhom na vykonanie dokazovania a odvolací súd nie je oprávnený

meniť skutkový stav do tej miery, aby menil totožnosť skutku. Sám môže rozhodnúť

rozsudkom len vtedy, ak bol skutkový stav správne zistený už súdom prvého stupňa. Nakoľko

žiadna zo strán na verejnom zasadnutí 25. mája 2010 nepredložila návrhy na doplnenie

dokazovania, rozhodol podľa , v zmysle ktorého odvolací súd rozhodne

sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu,

ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými

pred odvolacím súdom.

8

K tomuto Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že ak uplatnenie práva

na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov ( a ), zodpovedá

mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným

návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo

ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú. Nemožno však

úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa na podklade toho,

že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo.

Za porušenie práva na obhajobu v zmysle teda nemožno

považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu

o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa ,

resp. práva podľa Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo

súdu učinený v zmysle o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje

za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu

dovolania podľa , odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu

zisteným skutkom v zmysle , ktorá vyjadruje zásadu, že účelom

dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti

a úplnosti zistenia skutkového stavu.

Zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných zákonom predpísaným

spôsobom v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní a procesne (rozhodnutím

súdu) podložené zamietnutie dôkazných návrhov obvineného nemožno považovať

za porušenie práva na obhajobu v zmysle , ani nemožno vyvodiť,

že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom

podľa

V súvislosti s odbornou a znaleckou činnosťou ako dôkaznými prostriedkami dovolací

súd pripomína, že dôkazy z nich zistené sa opierajú o odborné, často vedecké poznatky.

Ich cieľom je využiť odborné znalosti na čo najpresnejšie zistenie skutkového stavu.

Nie je preto možné súhlasiť s názorom dovolateľa, že MUDr. T. mal byť vypočutý

v procesnom postavení svedka. Svedok je vytvorený udalosťou, skutkom, ktorý pozoroval.

Svedok hovorí o tom, čo vnímal vlastnými zmyslami, čo si zapamätal. Znalec, resp. osoba,

ktorá podáva odborné vyjadrenie je pre konkrétny prípad „vytvorená“ orgánom činným

9

v trestnom konaní alebo súdom, oboznamuje sa so skutkom až v priebehu trestného konania

a robí k nemu svoj odborný záver.

Z predloženého procesného spisu ďalej vyplýva, že obvinený v prevažnej miere

namietal hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa, ako aj súdom druhého stupňa. Najvyšší

súd Slovenskej republiky preto zdôrazňuje, že z možno vyvodiť,

že dovolací súd nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté

rozhodnutie súdu, teda nepreskúmava ani neúplnosť skutkových zistení ani nesprávne

hodnotenie dôkazov a podobne. Rozsah jeho prieskumnej povinnosti je vždy vymedzený

len dovolacím dôvodom, pre ktorý je dovolanie podané. Prax Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky ako súdu dovolacieho dôsledne vychádza zo zásady, že trestné konanie je založené

na princípe dvojinštančnosti. Dovolanie ani prostredníctvom tohto dovolacieho dôvodu

nenahradzuje riadne opravné prostriedky, ani iné mimoriadne opravné prostriedky, ktorých

uplatnením možno riešiť niektoré nedostatky v skutkových zisteniach. Skutkový stav

je v prípade rozhodovania o dovolaní hodnotený len z toho hľadiska, či skutok alebo iná

okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, teda či sú právne kvalifikované

v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Na podklade tohto dovolacieho

dôvodu teda nie je možné posudzovať a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkového stavu

v zmysle , ani preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť

hodnotenia jednotlivých dôkazov podľa , pretože to sú otázky upravené

normami procesného práva a nie hmotným právom. Tento záver zodpovedá skutočnosti,

že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd,

kde nemožno znovu vytvárať, či zásadne meniť skutkové zistenia. Právna úprava spôsobu

rozhodovania najvyššieho súdu predpokladá, že v tomto konaní nebude dokazovanie

vykonané vôbec alebo len celkom výnimočne v značne obmedzenom rozsahu a zamerané

výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní ( ).

Treba uviesť, že dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok v zmysle tohto

ustanovenia, je určené k náprave právnych pochybení vo veci samej, pokiaľ tieto pochybenia

spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva,

nie však z hľadiska procesných predpisov. V praxi to znamená, že s odkazom na uvedený

dovolací dôvod sa nemožno domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je založené

napadnuté rozhodnutie. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa teda týka nesprávnosti

10

právnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného konania a ktorý je v meritórnom

súdnom rozhodnutí spravidla vyjadrený v tzv. skutkovej vete výrokovej časti rozhodnutia.

Tento dovolací dôvod súvisí s nesprávnou aplikáciou zákonných znakov skutkovej

podstaty trestného činu na zistený skutkový stav, ktorým je dovolací súd viazaný, prípadne

nesprávnej aplikácie iných noriem hmotného práva. Dovolací súd hodnotí skutkový stav

pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/

len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol

v skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty

príslušného trestného činu.

Vychádzajúc z tejto právnej úpravy dovolací súd skúmal, či zistený skutkový stav bol

správne právne kvalifikovaný, teda či skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty daného

trestného činu a či nedošlo k porušeniu iných ustanovení trestnoprávneho charakteru

(napr. či neexistujú dôvody vylučujúce protiprávnosť skutku, zánik trestnosti a pod.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že skutková veta tak, ako bola ustálená

vo výrokovej časti rozsudku, obsahuje všetky zákonné znaky trestného činu, z ktorého bol

obvinený právoplatne uznaný za vinného a jeho konanie bolo správne právne posúdené

v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v tzv. skutkovej vete z konania obvineného

pôvodne právne kvalifikovaného ako dva skutky, a to prečin útoku na verejného činiteľa

a zločin útoku na verejného činiteľa uvedené v bodoch 1/ a 2/ rozsudku okresného súdu,

vytvoril jeden skutok. Z hľadiska právneho posúdenia ich rozdelenie na dva samostatné

skutky, nezávisle od seba, totiž považoval za neodôvodnené.

V odôvodnení napadnutého rozsudku správne vysvetlil, že konanie obvineného, ktoré

aj napriek tomu, že sa odohrávalo na dvoch odlišných miestach, trvalo určitý čas, ohrozovalo,

resp. porušovalo ten istý objekt a smerovalo proti tomu istému predmetu útoku, vytvára jeden

skutok. Obvinený teda svojím konaním spáchal dva trestné činy odlišujúce sa objektívnou

stránkou a ohrozujúce spoločný objekt, záujem na ochrane nerušeného výkonu právomoci

verejného činiteľa. V jednočinnom súbehu preto naplnil znaky skutkovej podstaty dvoch

11

trestných činov, a to prečinu útoku na verejného činiteľa a zločinu útoku na verejného

činiteľa.

Na podklade týchto úvah najvyšší súd dospel k záveru, že dovolacie dôvody podľa

, a v posudzovanom prípade splnené neboli,

a preto rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 10. mája 2011

JUDr. Emil B d ž o c h, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Ivančíková