Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžo/225/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa

Milučkého, v právnej veci žalobcu: P. R. s r.o., v zastúpení advokátom Mgr. P. L., proti

žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej

obchodnej inšpekcie, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. zo dňa 23. júna 2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Trnave č.k. -54 zo dňa 3. júna 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave

č.k. -54 zo dňa 3. júna 2010 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave zamietol žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. zo dňa 23. júna 2009,

ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej

inšpekcie v Bratislave pre Bratislavský kraj č. zo dňa 15. mája 2009, ktorým

bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 331 eur za porušenie § 8 ods. 3 a 4 zákona

č. o ochrane nefajčiarov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane nefajčiarov“), nakoľko kontrolou,

2

vykonanou v prevádzke P. R., dňa 8. apríla 2009, bolo zistené, že žalobca nesplnil povinnosť

upozorniť verejnosť na zákaz fajčenia bezpečnostným a zdravotným označením,

umiestneným na viditeľnom mieste, a tiež neumiestnil na viditeľnom mieste oznam

s informáciou, kde a na ktorých kontrolných orgánoch, ktoré sú podľa § 9 zákona o ochrane

nefajčiarov povinné vykonávať kontrolu dodržiavania tohto zákona, je možné podať

oznámenie o jeho porušovaní.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného mal za to, že v správnom konaní bol

dostatočne zistený skutkový stav a žalovaný správny orgán vec správne právne posúdil. Podľa

názoru krajského súdu výklad žalobcu, že na predajňu ako ostatné zariadenie sa nevzťahuje

povinnosť upozorniť na zákaz fajčenia, je neprípustný a nelogický, keďže by sa míňal účelu

a duchu zákona o ochrane nefajčiarov. Krajský súd sa tiež stotožnil s názorom žalovaného, že

upozornenie na zákaz fajčenia umiestnené pri každom vstupe do obchodného centra

nenaplnilo účel ustanovenia § 8 ods. 3 zákona o ochrane nefajčiarov, informovať verejnosť

priamo na miestach, kde je fajčenie zakázané (teda priamo na predajni žalobcu). Pokiaľ ide

o zodpovednosť za porušenie zákonnej povinnosti, túto podľa krajského súdu nesie

prevádzkujúci podnikateľ (žalobca), a nie vlastník priestoru.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, namietajúc,

že rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalobcu zákon

o ochrane nefajčiarov nedefinuje „zariadenie, v ktorom je zakázané fajčiť“ ako všeobecný

pojem, ale len vymenúva, kde je zakázané fajčiť, pričom tieto miesta možno rozdeliť

na zariadenia a ostatné miesta.

Podľa žalobcu zariadeniami sú:

- zdravotnícke zariadenia,

- školské a predškolské zariadenia,

- zariadenia sociálnych služieb okrem fajčiarní vyhradených pre zamestnancov,

- kultúrne zariadenia a v uzavreté športové zariadenia,

- zariadenia spoločného stravovania, okrem zariadení, ktoré majú pre nefajčiarov

vyhradených minimálne 50% z plochy, ktorá je stavebne oddelená od časti

pre fajčiarov, pričom priestor pre nefajčiarov musí byť umiestnený pri vstupe

do zariadenia,

- zariadenia starostlivosti o ľudské telo.

3

Ostatnými miestami, o ktorých zákon o ochrane nefajčiarov ako o zariadeniach

nehovorí, sú:

- prostriedky pravidelnej osobnej železničnej dopravy okrem vyhradených vozňov,

prostriedky ostatnej vnútroštátnej pravidelnej osobnej dopravy, v čakárne

a prístrešky na zastávkach vnútroštátnej pravidelnej osobnej dopravy, kryté

nástupištia a v uzavreté verejné priestory súvisiace s touto dopravou určené pre

cestujúcich, otvorené nástupištia vo vzdialenosti štyri metre od vymedzenej plochy

nástupíšť,

- základné školy, stredné školy a priestory detských ihrísk,

- vysoké školy a v študentské domovy,

- úradné budovy, uzavreté verejne prístupné priestory všetkých typov predajní,

divadlá, kiná, výstaviská, múzeá a galérie,

- priestory, v ktorých sú mladiství vo väzbe alebo v ktorých vykonávajú trest odňatia

slobody.

Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že v predajni zákon síce zakazuje fajčiť,

ale osobe, ktorá tieto miesta prevádzkuje, neukladá povinnosť upozorniť na zákaz fajčenia.

Na predajňu, ktorá nie je v zmysle § 7 ods. 1 zákona o ochrane nefajčiarov zariadením,

sa nevzťahuje upozorňovacia povinnosť. V opačnom prípade by išlo o neodôvodnený

rozširujúci výklad pojmu zariadenie, ktorý je pri sankčných právnych normách vylúčený.

Žalobca tiež uviedol, že verejnosť bola na zákaz fajčenia v predajni upozornená

na každom vstupe do obchodného centra prostredníctvom označenia s upozornením na zákaz

fajčenia v celom obchodnom centre. Takúto formu splnenia povinnosti, t.j. splnenia

prostredníctvom tretej osoby (prenajímateľ, správcu objektu), nevylučuje ani zákon

o ochrane nefajčiarov. Tento zákon pritom v § 8 nepožaduje, aby sa upozornenie nachádzalo

priamo v priestore kde je zakázané fajčiť, ale požaduje, aby bolo na viditeľnom mieste,

a takýmto vstup do obchodného centra určite je.

Pokiaľ ide o ustanovenie § 8 ods. 4 zákona o ochrane nefajčiarov, zákonodarca

neustanovil subjekt, ktorý je povinný umiestniť oznam s informáciou, kde a na ktorých

kontrolných orgánoch je možné podať oznámenie o porušovaní tohto zákona. Keďže zákaz

fajčenia sa vzťahuje na všetky predajne, môže takáto povinnosť postihovať aj vlastníka

priestoru. Nejasnosť a nepresnosť zákona nemožno v tomto prípade nahradiť ani

4

systematickým výkladom, pretože v každom z predchádzajúcich odsekov ustanovenia

§ 8 je uvedený iný subjekt povinnosti. V súvislosti s tým žalobca poukázal na § 6 ods. 2

o ochrane pred požiarmi, podľa ktorého vlastník (správca)

nehnuteľností, ktorý prenajíma nehnuteľnosť, je povinný zabezpečiť úlohy ochrany

pred požiarmi podľa ustanovení tohto zákona, ak sa v nájomnej zmluve nedohodne

s nájomcom o zabezpečení týchto úloh inak. Toto ustanovenie svedčí o tom, že nie je

automatické, že všetky povinnosti spojené s prevádzkou predajne plní jej prevádzkovateľ.

Zákony často ukladajú povinnosti ohľadom bezpečnosti a ochrany zdravia aj vlastníkovi

nehnuteľnosti, v ktorej sa predajňa nachádza. Ak právna norma neobsahuje subjekt

povinnosti, jedná sa o nedostatok zákona spôsobujúci neurčitosť právnej normy.

Žalobca tiež poukázal na ustanovenie § 10 ods. 6 zákona o ochrane nefajčiarov, ktoré

stanovuje sankciu, ak právnická osoba nezabezpečí dodržiavanie obmedzení podľa § 8 ods. 2

až 4. Avšak § 8 ods. 2 až 4 zákona o ochrane nefajčiarov žiadne obmedzenia nestanovuje.

Jediné obmedzenie, ktoré prichádza do úvahy, je zákaz fajčenia, ktorý však porušený nebol,

preto uplatnenie § 10 ods. 6 zákona o ochrane nefajčiarov neprichádza v predmetnom prípade

do úvahy.

Žalobca záverom uvádza, že pokiaľ aj zákonodarca mal v úmysle upraviť povinnosti

prevádzkovateľov predajní a sankcionovanie ich nedodržiavania tak, ako si to predstavuje

žalovaný, neurobil tak, a k tejto úprave nemožno bez porušenia právnej istoty dospieť

rozširujúcim výkladom. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhuje, aby najvyšší súd napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Trnave zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného sa zrušuje a vec

sa vracia Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský

kraj na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalobcu sa podaním zo dňa 17. augusta 2010 vyjadril žalovaný,

pričom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Uviedol,

že povinnosť ustanovená v § 8 ods. 3 zákona o ochrane nefajčiarov sa vzťahuje na všetky

miesta, na ktorých je zakázané fajčiť. Ak by sa akceptoval výklad žalobcu ohľadom členenia

miest, kde je zakázané fajčiť na „zariadenia“ a „miesta, ktoré zariadeniami nie sú“, bolo

by nutné pripustiť obdobný výklad aj v pri ustanovení § 8 ods. 4 zákona o ochrane

nefajčiarov, ktorý stanovuje, že predmetná povinnosť musí byť splnená v „priestoroch“,

kde je podľa § 7 zákona o ochrane nefajčiarov zakázané fajčiť. Toto by následne rezultovalo

5

v situáciu, kedy by sa s prihliadnutím na ustanovenie § 7 delili tieto miesta aj na „priestory,

kde je zakázané fajčiť“ a na miesta, ktoré nie sú takýmito „priestormi“. Došlo by tak

k členeniu miest, kde platí zákaz fajčenia na „zariadenia“, „priestory“ a „miesta, ktoré

nie sú zariadeniami a ani priestormi“, t.j. na miesta, kde neplatí ani jedna z povinností

v zmysle § 8 ods. 3 a ods. 4, miesta kde platí len jedna z nich, pričom ani v jednom prípade

by nenastala situácia, kedy by sa vyžadovalo označenie prevádzkarne bezpečnostným

a zdravotným označením v zmysle prílohy č. 2 k nariadeniu vlády č. a súčasne

informáciou o kontrolných orgánoch, na ktoré sa možno obrátiť v prípade porušenia zákona.

Vzhľadom na samotný účel zákona, ktorým je ochrana ľudí pred škodlivými účinkami

fajčenia, žalovaný považuje za potrebné nielen kontrolovať dodržiavanie zákazu,

ale aj adekvátnym spôsobom informovať o zákaze na všetkých miestach, kde sa tento zákaz

musí dodržiavať, a to vrátane informácie o orgánoch, na ktoré sa možno obrátiť v prípade,

ak je tento zákaz porušovaný.

Žalovaný zotrval aj na svojom stanovisku, že označenie je potrebné mať umiestnené

v rámci miesta, kde je zakázané fajčiť, t.j. v prevádzke, kde bola vykonaná kontrola, pričom

obchodné centrum nemožno v zmysle zákona o ochrane nefajčiarov považovať za predajňu.

V rámci obchodného centra sa prevádzkujú viaceré prevádzky, medzi ktorými sú aj také,

na ktoré sa zákaz fajčenia nevzťahuje.

Pokiaľ ide o subjekt, ktorý je nositeľom povinnosti v zmysle § 8 ods. 4 zákona

o ochrane nefajčiarov, podľa žalovaného je zrejmé, že týmto je zodpovedný prevádzkovateľ

predajne. V uvedenom ustanovení nie je žiadna zmienka o tom, že by táto povinnosť bola

určená majiteľovi priestorov. Označenia predajne upravujú práve ustanovenia § 8 ods. 3 a 4

zákona o ochrane nefajčiarov, pričom práve ustanovenie § 8 ods. 3 určuje za zodpovednú

osobu prevádzkovateľa zariadenia. De facto za obdobnú povinnosť ustanovenú v § 8 ods. 4

zodpovedá opäť prevádzkovateľ a nie tretia osoba.

Žalovaný pokladá za bezpredmetnú aj námietku žalobcu ohľadom uloženia sankcie

podľa ustanovenia § 10 ods. 6 zákona o ochrane nefajčiarov, pretože bez ohľadu

na skutočnosť, či ustanovenia § 8 ods. 3 a 4 zákona o ochrane nefajčiarov sú obmedzeniami

alebo nie, zákon ukladá žalovanému ako orgánu kontroly povinnosť uložiť sankciu práve

v súvislosti s ich porušením.

6

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v zmysle § 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „“) preskúmal rozsudok krajského súdu a konanie

mu predchádzajúce v medziach odvolania ( veta prvá , )

bez nariadenia pojednávania ( veta prvá ) a podľa veta

druhá v spojení s , napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne

správny potvrdil.

Z predloženého spisu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis

žalovaného, najvyšší súd zistil, že dňa 8. apríla 2009 inšpektori Slovenskej obchodnej

inšpekcie vykonali kontrolu v prevádzkovej jednotke žalobcu, P. R., pričom zistili, že žalobca

(ako prevádzkovateľ) nesplnil povinnosť upozorniť verejnosť na zákaz fajčenia

bezpečnostným a zdravotným označením, umiestneným na viditeľnom mieste, a tiež

neumiestnil na viditeľnom mieste oznam s informáciou, kde a na ktorých kontrolných

orgánoch, ktoré sú podľa § 9 zákona o ochrane nefajčiarov povinné vykonávať kontrolu

dodržiavania tohto zákona, je možné podať oznámenie o jeho porušovaní.

Na základe uvedených zistení Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v Bratislave

pre Bratislavský kraj ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. zo dňa

15. mája 2009, uložil žalobcovi podľa § 10 ods. 6 zákona o ochrane nefajčiarov pokutu

vo výške 331 eur za porušenie § 8 ods. 3 a 4 tohto zákona. Na odvolanie žalobcu žalovaný

rozhodnutím č. zo dňa 23. júna 2009 potvrdil prvostupňové rozhodnutie

Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Bratislave pre Bratislavský kraj.

Skutkový stav medzi účastníkmi konania nie je sporný. Spornou otázkou v tomto

konaní je právne posúdenie daného skutkového stavu, pričom zásadnou námietkou žalobcu

bolo, že kontrolovaná prevádzka (P. R.) je predajňou, ktorá nespadá pod pojem „zariadenie“,

a preto sa na ňu nevzťahuje upozorňovacia povinnosť podľa § 8 ods. 3 zákona o ochrane

nefajčiarov.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane nefajčiarov zakazuje sa fajčiť

a) na verejných letiskách, v dráhových vozidlách vnútroštátnej verejnej osobnej dopravy

na železničných dráhach, električkových, trolejbusových, lanových a špeciálnych

dráhach, v priestoroch železničných staníc a zastávok, v prostriedkoch autobusovej

vnútroštátnej hromadnej osobnej dopravy, v čakárňach a v prístreškoch na

7

zastávkach vnútroštátnej pravidelnej osobnej dopravy, na krytých nástupištiach a v

uzavretých verejných priestoroch súvisiacich s touto dopravou určených pre

cestujúcich, na otvorených nástupištiach do vzdialenosti štyri metre od vymedzenej

plochy nástupíšť,

b) v areáloch zdravotníckych zariadení okrem fajčiarní alebo fajčiarskeho priestoru,

ktorý je vyhradený na psychiatrických oddeleniach,

c) v základných školách, v stredných školách a v školských zariadeniach,

v predškolských zariadeniach a v priestoroch detských ihrísk,

d) vo vysokých školách a v študentských domovoch,

e) v zariadeniach sociálnych služieb okrem fajčiarní vyhradených pre zamestnancov,

f) v kultúrnych zariadeniach a v uzavretých športových zariadeniach,

g) v úradných budovách, v uzavretých verejne prístupných priestoroch všetkých typov

predajní, v divadlách, v kinách, na výstaviskách, v múzeách a galériách,

h) v zariadeniach spoločného stravovania, okrem zariadení, ktoré majú pre nefajčiarov

vyhradených minimálne 50% z plochy, ktorá je stavebne oddelená od časti pre

fajčiarov, pričom priestor pre nefajčiarov musí byť umiestnený pri vstupe do

zariadenia,

i) v zariadeniach starostlivosti o ľudské telo,

j) v priestoroch, v ktorých sú mladiství vo väzbe alebo v ktorých vykonávajú trest

odňatia slobody.

Podľa § 8 ods. 3 zákona o ochrane nefajčiarov fyzická osoba - podnikateľ a právnická

osoba, ktoré prevádzkujú zariadenia, v ktorých je zakázané fajčenie, sú povinní upozorniť

verejnosť na zákaz fajčenia bezpečnostným a zdravotným označením (odkaz na Prílohu

č. 2 k nariadeniu vlády Slovenskej republiky č. o požiadavkách na zaistenie

bezpečnostného a zdravotného označenia pri práci), ktorý musí byť umiestnený

na viditeľnom mieste.

Podľa § 8 ods. 4 zákona o ochrane nefajčiarov v priestoroch, kde je podľa § 7 zákaz

fajčenia, musí byť na viditeľnom mieste umiestnený oznam s informáciou, kde a na ktorých

kontrolných orgánoch, ktoré sú podľa § 9 povinné vykonávať kontrolu dodržiavania tohto

zákona, je možné podať oznámenie o porušovaní tohto zákona.

Ustanovenie § 7 ods. 1 vymedzuje miesta, kde je zakázané fajčiť, pričom tieto miesta

8

pomenúva rôznymi slovnými označeniami, a to buď priamo názvoslovím (podstatným

menom) s konkrétnym významom (ako napr. základné, stredné a vysoké školy, letiská,

divadlá, galérie,) alebo použitím podstatného mena všeobecnejšieho významu

(ako sú priestor, zariadenie, areál, budova) v spojení s opisným prívlastkom, ktorý konkrétne

špecifikuje (konkretizuje) vyhradené miesto zákazu fajčenia. Ustanovenie § 7 zákona

o ochrane nefajčiarov má nadpis „Zákaz fajčenia“, neoznačuje žiadnym spoločným pojmom

v ňom vymenované miesta, kde je zakázané fajčiť. Z ustanovenie § 7 ods. 1 zákona o ochrane

nefajčiarov vôbec nevyplýva, žeby malo ísť o akési rozdelenie jednotlivých miest so zákazom

fajčenia do určitých kategórií (podmnožín), tak ako sa to pokúša vyložiť a tvrdiť žalobca.

Zákon nepoužíva jeden či viac spoločných pojmov pre určitú skupinu vyhradených miest

so zákazom fajčenia, len tieto miesta jednotlivo taxatívne vymenúva. V nadväznosti na

uvedené potom z dikcie ustanovenia § 8 ods. 3 zákona o ochrane nefajčiarov, kde je použité

slovné spojenie „zariadenia, v ktorých je zakázané fajčenie“ nemožno vyvodiť záver,

žeby zákonodarca chcel uložiť povinnosť upozorniť verejnosť na zákaz fajčenia

len prevádzkovateľom len určitej skupiny miest so zákazom fajčenia vymedzenej

ako „zariadenia“, pričom iných miest so zákazom fajčenia, ktoré priamo v popisnom názve

použitom v zákone nemajú slovo „zariadenie“, by sa takáto povinnosť netýkala. Ustanovenie

§ 8 ods. 3 zákona o ochrane nefajčiarov používa pojem „zariadenia“, a povinnosť ustanovená

v nasledujúcom odseku 4 sa týka „priestorov“, kde je podľa § 7 zákaz fajčenia. Zákon

o ochrane nefajčiarov teda nepoužíva jeden určitý všeobecný pojem pre vymedzené miesta

so zákazom fajčenia, ktorý by bol prípadne definovaný v úvodných ustanoveniach zákona.

Zákonodarca použil všeobecné pojmy, ktoré je potrebné vykladať čisto logicky a gramaticky

a nie je za tým potrebné hľadať akúsi právnu klasifikáciu.

Kontrolovaná prevádzka žalobcu je predajňou v zmysle zákonnej definície uvedenej

v § 2 ods. 4 písm. j) zákona o ochrane nefajčiarov, a preto sa na ňu vzťahuje zákaz fajčenia

podľa § 7 ods. 1 písm. g) tohto zákona, pričom na tento zákaz je v zmysle § 8 ods. 3

prevádzkovateľ predajne povinný upozorniť verejnosť.

Vzhľadom na to, že ustanovenia § 8 ods. 3 a 4 zákona o ochrane nefajčiarov s týkajú

povinnosti zverejniť/umiestniť oznámenie v súvislosti so zákazom fajčenia ustanoveným

v § 7, možno vyvodiť záver, že zodpovedný subjekt za splnenie daných povinností bude

ten istý, a tým je prevádzkovateľ určeného priestoru, tak ako to uvádza § 8 ods. 3.

V ustanovení § 8 ods. 4 nie je priamo uvedený subjekt, ktorý je nositeľom ustanovenej

9

povinnosti, avšak vzhľadom na to, že povinnosť sa týka toho istého zákazu (fajčenia) ako

povinnosť ustanovená v odseku 3, a tiež aj vzhľadom na nadväznosť/následnosť uvedených

odsekov, je logické, že povinným subjektom je subjekt ustanovený v odseku 3.

Podľa § 10 ods. 6 zákona o ochrane nefajčiarov Slovenská obchodná inšpekcia uloží

pokutu od 331 eur do 3 319 eur fyzickej osobe - podnikateľovi alebo právnickej osobe,

ak nezabezpečí dodržiavanie obmedzení podľa § 8 ods. 2 až 4.

V súvislosti s uvedeným ustanovením žalobca namietal, že toto nie je možné aplikovať

vzhľadom na to, že ustanovenia § 8 ods. 2 až 4 ustanovujú povinnosti a nie obmedzenia.

V danom prípade ide len o slovnú /gramatickú nepresnosť, ktorá nie je spôsobilá vyvolať

ani najmenšie pochybnosti, vzhľadom na to, že uvedené ustanovenia§ 8 ods. 2 až 4 stanovujú

len povinnosti, nejde v nich o kombináciu povinností a obmedzení, a preto nemožno

pochybovať, že význam § 10 ods. 6 zákona o ochrane nefajčiarov je jednoznačný,

a to sankcionovať porušenie v ňom uvedených zákonných ustanovení (§ 8 ods. 2 až 4).

Vzhľadom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že žalovaný prejednávanú vec

správne právne posúdil a na skutkové okolnosti aplikoval relevantné zákonné ustanovenia.

Krajský súd preto rozhodol správne, keď žalobu žalobcu zamietol. Z uvedeného dôvodu preto

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k.

-54 zo dňa 3. júna 2010 podľa potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods.1 v spojení § 250k ods. 1

tak že účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 18. mája 2011

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová