Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Tdo/22/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu

JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci

obvineného L. H., pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zák.

prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 19. mája 2011 v Bratislave dovolanie

obvineného L. H. proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 11. februára 2008, sp. zn.

, a rozhodol

t a k t o :

Podľa dovolanie obvineného L. H.

s a o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Košice I zo 17. októbra 2007, sp. zn. , bol

obvinený L. H. uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa

§ 145 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

dňa 21. decembra 2006 okolo 15,30 hod. v priestore vchodových dverí do rodinného

domu č. X. na ul. S. v R., okres K., v úmysle usmrtiť fyzicky zaútočil na svojho brata M. H.

tak, že nožom s červenou plastovou rukoväťou o dĺžke čepele 127 mm ho jedenkrát bodol

silou veľkej intenzity do ľavej polovice hrudníka nad prsnou bradavkou, spôsobiac mu bodno-

reznú ranu prenikajúcu cez medzirebrovú svalovinu medzi 4 – 5 rebrom, prednú stenu

osrdcovníkového vaku a prednú stenu pravej predsiene srdca až do svaloviny hrotu srdca,

v dôsledku ktorej došlo u menovaného k zakrvácaniu osrdcovníkového vaku a k následnému

zastaveniu činnosti srdca a k smrti.

2

Okresný súd Košice I za to obvineného L. H. odsúdil podľa § 145 ods. 1 Tr. zák.

s použitím § 39 ods. 1 Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 11 (jedenásť) rokov. Podľa

§ 48 ods. 4 Tr. zák. zaradil súd obvineného L. H. pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a/

Tr. zák. súd obvinenému L. H. uložil aj trest prepadnutia veci – noža s červenou plastovou

rukoväťou, pričom podľa § 60 ods. 6 Tr. zák. sa vlastníkom prepadnutej veci stáva štát.

Zároveň súd obvinenému L. H. uložil povinnosť uhradiť poškodenej X. , a. s., so sídlom M. č.

X, B., IČO: X., škodu vo výške 483 Sk.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadol odvolaním obvinený L. H.

čo do výroku o vine a treste a krajský prokurátor v Košiciach čo do výroku o treste.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 11. februára 2008, sp. zn. ,

v bode I. výroku podľa , zrušil napadnutý rozsudok

vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a podľa ,

s použitím § 36 písm. j/, písm. m/, písm. n/ Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák. uložil obvinenému

L. H. trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov.

Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. súd obvineného L. H. na výkon trestu odňatia slobody

zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 60

ods. 1 písm. a/ Tr. zák. súd obvinenému L. H. uložil trest prepadnutia veci – noža s červenou

plastovou rukoväťou. Podľa § 60 ods. 6 Tr. zák. sa vlastníkom prepadnutej veci stáva štát.

V bode II. výroku citovaného rozsudku Krajský súd v Košiciach odvolanie obvineného

L. H. podľa zamietol.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal obvinený L. H. prostredníctvom

ustanoveného obhajcu JUDr. R. F. v zákonnej lehote dovolanie, ktoré oprel o dovolací dôvod

uvedený v

V písomných dôvodoch dovolania obvinený L. H. (ďalej aj ako „dovolateľ“)

argumentoval tým, že súdy oboch stupňov nesprávne právne posúdili zistený skutok ako

obzvlášť závažný zločin vraždy, hoci úmysel vraždiť mu zo strany súdov nebol jednoznačne

a bez akýchkoľvek pochybností preukázaný. Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal

3

na rozhodnutie NS SR (R 19/1969) podľa ktorého, pri skúmaní, či páchateľ konal aspoň

v nepriamom úmysle poškodeného zavraždiť, nepostačí len zistenie, že bodol napadnutého

nožom do pŕs a preto vedel, že týmto spôsobom mu môže spôsobiť smrť, ale

je potrebné vychádzať z toho, za akých okolností k útoku došlo, akým motívom bol páchateľ

vedený, čo útoku predchádzalo a pod. S poukazom na uvedený judikát potom dovolateľ

v dovolaní uviedol, že v uvedenej trestnej veci nebol dostatočne objasnený motív jeho

konania, a hoci ten nie je obligatórnym znakom subjektívnej stránky skutkovej podstaty,

bez jeho ozrejmenia nemohli súdy náležite zistiť a objasniť ani samotný skutok, v dôsledku

čoho potom nesprávne posúdili i otázku zavinenia. Motív, ktorý si osvojili súdy oboch

stupňov bol veľmi všeobecný a nekorešpondoval s okolnosťami spáchania skutku. Ako

vyplynulo z dokazovania, na tele dovolateľa a ani na tele poškodeného neboli nájdené žiadne

poranenia nasvedčujúce bitke, ani žiadne poranenia obranného charakteru pred útokom

nožom. Zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že nikto zo susedov nepočul žiadnu hádku

z miesta činu. Ak teda nedošlo k bitke ani k hádke, aký by mal motív usmrtiť poškodeného?

Dovolateľ ďalej poukázal na to, že v obdobných prípadoch, ak jestvuje úmysel vraždiť, tak

páchateľ bodá viackrát, prípadne je útok sprevádzaný aj iným násilím. Naproti tomu

on poškodeného bodol iba raz, pričom ihneď po útoku sa poškodenému snažil poskytnúť

a zabezpečiť lekársku pomoc. Dovolateľ na záver uviedol, že si dodnes nevie logicky

vysvetliť, prečo by mal chcieť poškodeného usmrtiť, priebeh konania si nepamätá a zo smrti

poškodeného sa nevie doteraz spamätať.

V petite dovolania potom dovolateľ navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,

aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a prikázal mu, aby vec v potrebnom rozsahu

znovu prerokoval a rozhodol.

Prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach v písomnom vyjadrení k dovolaniu

obvineného L. H. navrhol dovolaciemu súdu, aby toto dovolanie postupom podľa § 392

zamietol. Svoje stanovisko bližšie neodôvodnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) preskúmal

dovolanie obvineného L. H. a zistil, že dovolanie bolo síce podané oprávnenou osobou (§ 369

ods. 2 písm. b/ ), v zákonnej lehote ( ) a na mieste, kde možno

tento mimoriadny opravný prostriedok podať ( ), ale súčasne aj to,

že podané dovolanie je potrebné s použitím odmietnuť

4

na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371

Podľa , dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré

sú v ňom uvedené.

Podľa dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací

súd nemôže skúmať a meniť.

Z dikcie je zrejmé, že dôvodom dovolania nemôžu byť

nesprávne skutkové zistenia. Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii

dovolacieho dôvodu uvedeného v je dovolací súd vždy viazaný

konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je určené k náprave tých najzávažnejších,

v zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ale nie k revízii

skutkových zistení urobených súdmi prvého alebo druhého stupňa. Tieto skutkové zistenia

dovolací súd nemôže ani meniť, ani dopĺňať.

Dovolací súd, ako vyplýva z citovaného paragrafu správnosť a úplnosť zisteného

skutku nemôže skúmať ani meniť. Nie je totiž oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní

o dovolaní sám vykonať. Ťažisko dokazovania je teda v konaní pred súdom prvého stupňa

a jeho skutkové závery môže doplňovať alebo korigovať len odvolací súd.

Obvinený L. H. v podanom dovolaní namietal, že skutok, za ktorý bol odsúdený,

nenapĺňal znaky obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zák., nakoľko

v ňom absentovala subjektívna stránka skutkovej podstaty tohto trestného činu spočívajúca

v jeho úmysle poškodeného usmrtiť. Tento úmysel mu nebol v konaní

pred súdom jednoznačne preukázaný, a preto podľa obvineného L. H. mali súdy postupovať

v súlade so zásadou v pochybnostiach v prospech obvineného (zásada in dubio pro reo)

a uznať ho za vinného len z prečinu usmrtenia podľa § 149 Tr. zák. Predovšetkým poukazoval

na chýbajúci motív svojho konania.

Podľa § 145 ods. 1 Tr. zák., kto iného úmyselne usmrtí, potrestá sa odňatím slobody

na pätnásť rokov až dvadsať rokov.

Objektívna stránka trestného činu vraždy je charakterizovaná usmrtením človeka,

ktorým sa rozumie spôsobenie cerebrálnej (mozgovej) smrti inému živému človeku. Nie

je pritom rozhodujúce, aké prostriedky boli na usmrtenie použité a ani to, či išlo o konanie

jednorázové (napr. zastrelenie, prebodnutie) alebo o konanie opakujúce sa resp. dlhodobé

(napr. podávanie jedu v malých dávkach).

Po subjektívnej stránke sa pri trestnom čine vraždy vyžaduje úmyselné zavinenie.

Podľa § 15 Tr. zák., trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ:

a/ chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť, alebo ohroziť záujem chránený

týmto zákonom (priamy úmysel – dolus directus), alebo

b/ vedel, že svojím konaním môže také porušenie, alebo ohrozenie spôsobiť,

a pre prípad, že ich spôsobí, bol s tým uzrozumený (nepriamy úmysel – dolus eventualis).

Pri trestnom čine vraždy úmysel páchateľa, čo aj nepriamy (eventuálny), musí

smerovať k usmrteniu človeka. Ak by páchateľ konal v úmysle ohroziť alebo poškodiť iný

záujem chránený (napr. ľudské zdravie), pričom jeho konanie by malo

za následok smrť človeka, no vo vzťahu k tomuto následku by nebol daný úmysel, nebol

by páchateľ trestne zodpovedný za vraždu. Pri trestnom čine vraždy teda vôľa páchateľa,

či už vo forme chcenia alebo uzrozumenia, musí smerovať aj k následku, ktorým je smrť

iného človeka, pričom vzťah páchateľa k tomuto následku musí byť aktívny. Vzhľadom

k tomu, že trestný čin vraždy sa od trestných činov ublíženia na zdraví s následkom smrti

odlišuje práve formou zavinenia, je veľmi dôležité zistiť páchateľov subjektívny vzťah práve

k spôsobenému smrteľnému následku. Zodpovedanie tejto otázky v rámci dokazovania býva

niekedy komplikované.

Dovolateľovi treba dať za pravdu v tom, že právna teória i súdna prax vychádzajú

z toho, že pre správne posúdenie zhora naznačenej otázky je spravidla nutné ozrejmiť,

resp. spoľahlivo zistiť, akým motívom (pohnútkou) bolo konanie páchateľa vedené. Motívom

6

pritom rozumieme vnútorný podnet, ktorý viedol páchateľa k rozhodnutiu spáchať trestný čin.

V právnej náuke sa zdôrazňuje, že význam motívu (pohnútky) je v trestnom práve značný,

aj keď motív ako taký je len výnimočne obligatórnym znakom základnej skutkovej podstaty

trestného činu. Ak nebol motív trestného činu zistený, je tým nepochybne sťažené

aj rozhodnutie o vine. Práve motív trestného činu dokresľuje jeho konkrétnu povahu

a pomáha objasniť jeho príčinu (viď Solnař V., Academia Praha 1972, str. 246).

Na druhej strane netreba význam motívu ani preceňovať, ako sa v podanom dovolaní

snažil obvinený L. H.. Ak sa nepodarí z dostupných dôkazov spoľahlivo zistiť, akým

motívom (pohnútkou) bol páchateľ k svojmu činu vedený, nemožno z toho mechanicky

usúdiť na jeho chýbajúci úmysel spôsobiť poškodenému smrteľný následok, pokiaľ je tento

úmysel dostatočne zrejmý z okolností a intenzity vykonaného útoku, najmä ak páchateľ

použije zbraň spôsobilú iného usmrtiť a útok zámerne vedie proti tým častiam ľudského tela,

kde sú uložené orgány dôležité pre život (viď napr. Usnesení Nejvyššího soudu ČR

z 15. decembra 2010, sp. zn. ).

Preto v prípadoch, kedy páchateľ popiera úmysel usmrtiť svoju obeť, napr. poukazom

na to, že nemá k tomu žiaden motív, je nutné otázku jeho zavinenia vyvodiť nepriamo

z okolností trestného činu objektívnej povahy, konkrétne z okolností, za ktorých k útoku

došlo, čo útoku predchádzalo, ako bol útok zrealizovaný, akým predmetom páchateľ útočil,

či páchateľ útočil proti takej časti teda, kde sú životne dôležité orgány, akou silou (intenzitou)

útočil a podobne. Tento názor ustálila judikatúra a je vyjadrený aj v dovolateľom citovanom

judikáte R 19/1969.

Z obsahu pripojeného spisového materiálu vyplýva, že vyššie uvedeným názorom

sa súdy oboch stupňov v posudzovanej trestnej veci dôsledne riadili. Vo veci vykonali

rozsiahle znalecké dokazovanie znalcami z odborov súdneho lekárstva, psychiatrie,

psychológie i znaleckým z odboru kriminalistiky, pričom spolu bolo vypracovaných

až šesť znaleckých posudkov. Ako je zrejmé z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,

otázke zavinenia venovali náležitú pozornosť. V odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu

sa konštatuje, že o závere okresného súdu o tom, že obvinený L. H. konal vo forme priameho

úmyslu nebolo žiadnych pochybností, že tento bol preukázaný predovšetkým mechanizmom

vzniku zranenia, t. j. zranenie bolo spôsobené zaživa, nožom, ktorý pôsobil

na oblasť hrudníka silou veľkej intenzity, pričom čepeľ noža predtým, než prenikla do tela

7

poškodeného, musela preniknúť cez viacero vrstiev šatstva poškodeného, ktoré pozostávalo

z teplého pracovného odevu, vojenského saka, svetra a košele, a tiež poukázal na skutočnosť,

že útok smeroval na životne dôležitý orgán. Súdy v rámci konania ustálili aj motív, ktorý

ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa mal vôľový charakter s cieleným

zameraním a nezvládnutím nahromadenej agresivity voči poškodenému.

Aj podľa názoru dovolacieho súdu možno na základe popísaných skutkových

okolností prípadu vyvodiť jednoznačný záver o úmyselnom zavinení obvineného L. H.,

a to minimálne vo forme nepriameho úmyslu podľa § 15 písm. b/ Tr. zák., pretože obvinený

L. H. vzhľadom na svoje osobné pomery musel vedieť, že silným (intenzívnym) bodnutím

poškodeného do hrudníka v oblasti srdca nožom s čepeľou dlhou 12,7 cm mu spôsobí

zranenie, ktorým ho bezprostredne ohrozí na živote. Ak teda útočil nožom, ktorý

je bezpochyby veľmi účinnou zbraňou, vysokou intenzitou bodnutia na časť tela, kde sa

nachádza jeden z najdôležitejších orgánov ľudského tela – srdce, tak musel byť

aj uzrozumený s tým, že svojim konaním môže spôsobiť fatálny následok v podobe smrti

poškodeného.

Správne teda súdy ustálili tak z objektívnych, ako aj subjektívnych okolností prípadu

skutkové zistenie, že obvinený L. H. fyzicky zaútočil na poškodeného M. H. v úmysle

ho usmrtiť. Fakt, že sa obvinený L. H. nestotožnil s motívom konania tak, ako ho ustálili súdy

ešte neznamená, že tento motív v konaní zistený nebol. Práve opak je pravdou.

Obvinený L. H. tak so svojimi argumentmi uvedenými v dovolaní zjavne nenaplnil

uplatnený dovolací dôvod podľa , keď síce formálne poukazoval

na nesprávne hmotnoprávne posúdenie skutku ako trestného činu vraždy podľa

§ 145 ods. 1 Tr. zák. pre jeho chýbajúci úmysel poškodeného usmrtiť, no v skutočnosti

sa domáhal revízie skutkových zistení ustálených súdmi oboch stupňov v otázke zavinenia,

čo ako už bolo vyššie uvedené nie je prípustné, keďže dovolací súd správnosť a úplnosť

zisteného skutku nemôže skúmať ani meniť.

Faktom ale zostáva, že právna kvalifikácia skutku súdmi oboch stupňov nebola

správna, i keď z iných dôvodov, než boli tvrdené dovolateľom. Podľa názoru dovolacieho

súdu totiž súdy pri právnej kvalifikácii skutku nezohľadnili fakt, že poškodený M. H., ktorého

obvinený L. H. zavraždil, bol jeho súrodencom – bratom.

8

Podľa § 145 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., odňatím slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť

rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený

v odseku 1 na chránenej osobe.

Podľa § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák., chránenou osobou sa rozumie blízka osoba.

Podľa § 127 ods. 4 Tr. zák., blízkou osobou sa na účely tohto zákona rozumie

príbuzný v priamom pokolení, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel; iné osoby

v rodinnom alebo obdobnom pomere sa pokladajú za navzájom blízke osoby len vtedy,

ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú.

Správne preto mali súdy skutok, za ktorý bol obvinený L. H. uznaný

za vinného, po právnej stránke kvalifikovať ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145

ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. a § 127 ods. 4

Tr. zák. a uložiť obvinenému L. H. nepodmienečný trest odňatia slobody

nie vo výmere 15 (pätnásť) rokov, ale podľa § 145 odsek 2 Tr. zák. vo výmere najmenej

20 (dvadsať) rokov. Navyše odvolací súd v rozpore s ustanovením § 76 ods. 1 Tr. zák.

obvinenému L. H. neuložil ochranné opatrenie – ochranný dohľad, ktorého uloženie bolo

v tomto prípade obligatórne, keďže odsudzoval páchateľa obzvlášť závažného zločinu

na nepodmienečný trest odňatia slobody.

Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že v trestnej veci obvineného L. H. súdy porušili

zákon, no nie v neprospech obvineného, ale práve naopak v jeho prospech.

Na zistené porušenie zákona však dovolací súd s poukazom na

neprihliadol, nakoľko dovolanie bolo podané v prospech obvineného L. H..

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,

bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa § 371.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného konštatuje,

že v trestnej veci obvineného L. H. nebol splnený dôvod dovolania predpokladaný

ustanovením , a preto podľa

9

s poukazom na uznesením dovolanie obvineného L. H.

na neverejnom zasadnutí odmietol.

Uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. mája 2011

JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Ivančíková