Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
548/362904.a536c2.pdf
PDF · 103.71 KB
No categories available
4Cdo/71/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 71/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky maloletej M. B.,
zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v M., N., proti
odporcom 1/ V. B., zastúpenému Mgr. M. C., 2/ I. B., o prípustnosť zapretia otcovstva,
vedenej na Okresnom súde Martin pod sp.zn. 12 P 56/2007, o dovolaní odporcu 1/ proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline z 9. decembra 2010 sp.zn. 9 CoP 48/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Martin (v poradí druhým) rozsudkom z 19. januára 2010, č.k.
12 P 56/2007-113, v spojení s opravným uznesením z 12. marca 2010 č.k. 12 P 56/2007-119
pripustil zapretie otcovstva k maloletej navrhovateľke doteraz zapísaného otca-odporcu 1/
a určil, že zapretie otcovstva po uplynutí zákonnej lehoty je v záujme maloletej
navrhovateľky. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania
považoval za nesporné, že odporca 1/ ako zapísaný otec maloletej navrhovateľky sa doteraz
viackrát snažil o vyriešenie otázky jeho otcovstva. Matka i otec zhodne uviedli pred
prokurátorom, že v dobe rozhodnej pre splodenie maloletej navrhovateľky sa intímne
nestýkali. Matka uviedla, že s V. B. mala prvýkrát pohlavný styk
18. decembra 1993, keď už bola v šiestom mesiaci tehotenstva. Maloletá navrhovateľka sa
narodila tri mesiace po uzavretí manželstva. Vydala sa len preto, aby dieťa malo meno.
V nadväznosti na uvedené súd konštatoval, že chápe maloletú navrhovateľku i odporkyňu 2/,
že nemajú záujem na zistení pravdy, či odporca 1/ je alebo nie je otcom maloletej
navrhovateľky a kto je jej skutočným otcom. Preto súd z pozície ochrancu záujmov
maloletého dieťaťa, ktoré má právo poznať svojich rodičov, v tomto prípade spolu s kolíznym
opatrovníkom dospeli k presvedčeniu o tom, že je v záujme každého dieťaťa i maloletej
navrhovateľky zistiť, kto je jej skutočným otcom a od neho vyžadovať plnenie jeho
rodičovských práv a povinností. Práve toto právo maloletej navrhovateľky je dlhodobo
porušované neochotou odporkyne 2/ podrobiť sa potrebným vyšetreniam a preukázaniu toho,
či odporca 1/ je skutočne otcom jej dcéry M.. Pri rozhodnutí o prípustnosti zapretia otcovstva
bral súd do úvahy aj záujmy odporcu 1, keď by bolo v rozpore s dobrými mravmi, aby mal
rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu, ktorého by nemusel byť otcom. O trovách konania
rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Krajský súd v Žiline na odvolanie odporkyne 2/ rozsudkom z 9. decembra 2010 sp.zn.
9 CoP 49/2010 napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že návrh na pripustenie
zapretia otcovstva k maloletej navrhovateľke zamietol. Žiadnemu z účastníkov právo
na náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie
§ 96 ods. 1 Zákona o rodine a čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa tým, že po doplnení
dokazovania na rozdiel od súdu prvého stupňa, ktorý návrhu vyhovel i napriek tomu, že
maloletá navrhovateľka vo výpovedi pred prvostupňovým súdom uviedla, že nemá záujem
poznať, kto je jej biologickým otcom, za tohto považuje odporcu 1/, odvolací súd dospel
k záveru, že pokiaľ tu nie je iný biologický rodič, resp. otec, ktorý by mal záujem maloletej
poskytovať potrebnú starostlivosť, nemožno konštatovať, že je v záujme maloletej
navrhovateľky, aby súd rozhodol o prípustnosti zapretia otcovstva vo vzťahu k odporcovi 1/.
V danom prípade je vždy prvoradý záujem maloletého dieťaťa a nie záujem inej osoby, ktorá
sa snaží cez záujem dieťaťa presadiť svoje vlastné záujmy. Naviac z výpovede maloletej
vyplynulo, že na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny nebola a podanie takéhoto návrhu
neiniciovala.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca 1/. Navrhol,
aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že potvrdí rozsudok súdu prvého
stupňa. Dovolanie odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Stotožnil sa s názorom
prvostupňového súdu, ktorý poukázal na čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa
ktorého každé dieťa má právo na meno, štátnu príslušnosť a pokiaľ je to možné, má právo
poznať svojich rodičov a má právo na ich starostlivosť. Dohovor o právach dieťaťa má
prednosť pred uplatňovaním Zákona o rodine, s odkazom na ustanovenie § 96 ods. 1, ktorého
sa odvolací súd nestotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu. Vyjadril nesúhlas s tým, že
by v danom prípade pripustenie zapretia otcovstva bolo v rozpore so záujmami maloletého
dieťaťa. Ako zapísaný otec dieťaťa je invalidný, má veľa zdravotných problémov a teda môže
maloletej poskytnúť len obmedzene svoju finančnú podporu a vzhľadom na svoj zdravotný
stav už vôbec nie svoju starostlivosť. Keby dieťa poznalo svojho skutočného otca, ktorého
matka dieťaťa skutočne pozná, je pravdepodobné, že tento by dieťaťu mohol poskytnúť
i väčšiu finančnú podporu i starostlivosť. Neoznačením skutočného otca dieťaťa ide práve
zo strany matky o konanie, ktorým pravdepodobne poškodzuje záujem dieťaťa.
Odporkyňa 2/ vo vyjadrení k dovolaniu žiadala rozsudok odvolacieho súdu potvrdiť.
Kolízny opatrovník maloletej navrhovateľky sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide
o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene
a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských
práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností
maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení
V preskúmavanej veci dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu síce vykazuje
znaky rozsudku podľa ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p., súčasne však ide o rozhodnutie vo veci
upravenej zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon
o rodine“), na ktoré sa nevzťahuje ani jedna v ustanovení § 238 ods. 4 O.s.p. taxatívne
uvedených výnimiek rozsudkov, proti ktorým ani podľa tohto ustanovenia zákona prípustnosť
dovolania vylúčená nie je. Ako totiž vyplýva z § 238 ods. 4 O.s.p., vo veciach upravených
Zákonom o rodine je dovolanie prípustné iba (o.i.) proti rozsudku o určení alebo zapretí
rodičovstva (§§ 93 a 94 Zákona o rodine). V danom prípade však o takýto rozsudok nejde,
keďže súd rozhodoval iba o prípustnosti zapretia otcovstva podľa § 96 Zákona o rodine,
ustanovenie ktorého v odsekoch 1 a 2 rozlišuje dve štádiá konania, z ktorých prvé štádium sa
začína na (prvý) návrh dieťaťa o „prípustnosť zapretia otcovstva“, ktorému návrhu môže súd
vyhovieť ak zistí, že a/ je to potrebné v záujme dieťaťa (najmä z hľadiska jeho osobného
stavu) a b/ uplynula rodičom dieťaťa lehota ustanovená na zapretie otcovstva. Ak súd takýto
návrh zamietne, druhé štádium konania neprichádza do úvahy. Až v prípade, že súd takémuto
návrhu vyhovie, môže po právoplatnosti tohto rozhodnutia nastúpiť druhé štádium konania,
ktorého začatie je však podmienené ďalším (v poradí druhým) návrhom dieťaťa „na zapretie
otcovstva“. Z uvedeného je tak podľa názoru dovolacieho súdu zrejmé, že pokiaľ odvolací
súd svojím zmeňujúcim rozsudkom nerozhodol o zapretí otcovstva, ale len o zamietnutí
návrhu o prípustnosť zapretia otcovstva podľa § 96 ods. 1 Zákona o rodine, prípustnosť
dovolania proti tomuto rozsudku z § 238 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 238 ods. 4 O.s.p. nemožno
vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť /§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Ak je
konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním
napadnuúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p.
vylúčené. Dovolateľ však v kvalifikovane podanom dovolaní žiadnu z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. nenamietal a jej existencia v dovolacom konaní nevyšla najavo.
Pokiaľ dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba uviesť, že
nesprávne právne posúdenie veci považuje Občiansky súdny poriadok za prípustný dovolací
dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne
posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach
Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené
podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému
preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Nakoľko v danom prípade dovolanie nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné a neboli
zistené (ani tvrdené) vady konania uvedené v § 237 O.s.p., dospel Najvyšší súd Slovenskej
republiky k záveru, že dovolanie odporcu 1/ je neprípustné, a preto ho odmietol (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 238 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/
O.s.p. (s použitím, analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody
pre použitie § 146 ods. 2 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. mája 2011
JUDr. Ľubor Šebo, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová