Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
fcb/362903.1425a6.pdf
PDF · 177.39 KB
No categories available
4Cdo/2/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 2/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa R. Z., bývajúceho v Š.,
proti odporcovi J. Z., bývajúcemu v P., zastúpeného JUDr. M. J., advokátom vo V.,
o zvýšenie výživného, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn.
3 C 77/2009, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 24. februára
2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
z 24. februára 2010 sp. zn. 15 Co 4/2010 a rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou
z 22. septembra 2009 č.k. 3 C 77/2009-40 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Vranov
nad Topľou na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom z 22. septembra 2009 č.k. 3 C 77/2009-40
uloţil odporcovi povinnosť platiť výţivné navrhovateľovi od 12. marca 2009 do 12. júla 2009
vo výške po 24,50 Eur mesačne a od 12. júla 2009 do budúcna po 25,36 Eur mesačne
(bez uvedenia, ţe tým mení predchádzajúce rozhodnutie o výţivnom – poznámka dovolacieho
súdu), zročné výţivné od 12. marca 2009 do 12. septembra 2009 vo výške 138,72 Eur povolil
odporcovi zaplatiť v splátkach po 10 Eur mesačne spolu s beţným výţivným, vo zvyšku
návrh zamietol a ţiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení
rozsudku uviedol, ţe navrhovateľ pochádza z manţelstva M. Z. a J. Z., ktoré bolo rozvedené
rozsudkom Okresného súdu v Ţiari nad Hronom z 8. apríla 2003 č.k. 9 C 714/2002-39, na čas
po rozvode boli vtedy tri maloleté deti zverené do starostlivosti matky a otcovi bola uloţená
povinnosť platiť na kaţdé dieťa výţivné vo výške 300,-- Sk. Navrhovateľ od 19. septembra
2008 študuje na P.V., ide teda o nezaopatrené dieťa, ktoré v súčasnosti nie je schopné samo sa
ţiviť. Výšku výţivného určil najniţšou moţnou mierou s poukazom na § 62 Zákona o rodine.
Konštatoval, ţe cieľom výţivného je zvyšovať mieru rodičovskej zodpovednosti tým, ţe pred
potreby rodiča kladie zákon potreby dieťaťa, preto kaţdý rodič má v prvom rade zabezpečiť
výţivu dieťaťa a aţ následne má právo vyuţiť zostávajúce finančné prostriedky na svoju
potrebu. Za zmenu pomerov povaţoval výraznú zmenu tých okolností, ktoré boli podkladom
predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výţivnom.
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Prešove rozsudkom z 24. februára 2010
sp. zn. 15 Co 4/2010 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zvýšení výţivného tak,
ţe výţivné na navrhovateľa zvýšil zo sumy 300,-- Sk na sumu 100 Eur mesačne od 12. marca
2009 naďalej, ktoré je odporca povinný platiť k rukám navrhovateľa vţdy do 15. dňa
v mesiaci, čím zmenil rozsudok Okresného súdu Ţiar nad Hronom z 8. apríla 2003 č.k.
9 C 714/2002-39 v časti o výţivnom a zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku
o zročnom výţivnom, vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, ţe v čase poslednej úpravy výţivného v roku 2003
mal navrhovateľ 15 rokov a končil povinnú školskú dochádzku, od toho obdobia absolvoval
strednú školu a v súčasnosti je študentom na vysokej škole v P.. Za zmenu pomerov treba
povaţovať aj to, ţe odporcovi ubudla vyţivovacia povinnosť k J. a D.. V čase poslednej
úpravy bol odporca poberateľom starobného dôchodku vo výške 7 012,-- Sk, (232,75 Eur)
príjem matky bol 3 300,-- Sk, (109,53 Eur). V súčasnosti matka navrhovateľa pracuje
na obmedzený pracovný úväzok a poberá mesačne 1 000,-- Sk, (33,19 Eur) a stará sa o svojho
telesne postihnutého syna, za čo dostáva príspevok 4 526,-- Sk, (150,23 Eur), odporca poberá
dôchodok vo výške 366,50 Eur, z čoho vyplýva, ţe u neho došlo k podstatnému zvýšeniu
mesačného príjmu pri zániku dvoch vyţivovacích povinností. Vychádzajúc z týchto úvah
dospel k záveru, ţe odporca je schopný plniť si vyţivovaciu povinnosť vo výške 100 Eur
mesačne, pričom táto výška neohrozí uspokojovanie jeho základných potrieb.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, ktorého prípustnosť
odôvodnil tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať
pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). V dovolaní namietal predovšetkým nedostatočne
zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Odňatie moţnosti konať
pred súdom videl v tom, ţe odvolací súd na pojednávaní dňa 24. februára 2010 rozhodol
v jeho neprítomnosti, z toho dôvodu sa nemohol brániť a preukázať svoje tvrdenia, jeho
potreby, príjmy a výdavky, ani inak sa k veci vyjadriť.
Navrhovateľ navrhol dovolanie odporcu ako nedôvodné a neprípustné odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné
tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V zmysle § 238 ods. 4 O.s.p., dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených
zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudkov o obmedzení
alebo pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní
rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí
rodičovstva alebo osvojení.
Vzhľadom k hore uvedenému, dovolací súd dospel k záveru, ţe dovolanie proti
rozsudku, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci upravenej zákonom o rodine (zvýšenie
výţivného na plnoleté dieťaťa podľa § 62 a nasl. zákona č. 36/2005 Z.z. v platnom znení) nie
je prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to
účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe konanie trpí vadou
uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.
Podľa čl. 48 ods. 2, vety prvej Ústavy Slovenskej republiky, kaţdý má právo, aby sa
jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má
právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestanným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva
je irelevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými predpismi, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II ÚS 85/06).
Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdom
konaní ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, ţe
ukladá súdu, ak zákon nestanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci pojednávanie, na
ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie
musí byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu (§115 ods. 2 O.s.p.).
Je potom na účastníkovi, či svoje právo vyuţije, ale nie.
Zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom kaţdého
účastníka konania a to v kaţdom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon nestanovuje inak,
ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon v ustanovení § 101 ods. 2 druhá veta O.s.p.
určuje len jednu výnimku z toho práva účastníka, za ktorej sa môţe vec prejednať i v jeho
neprítomnosti - t.j. ak riadne predvolaný účastník sa na pojednávanie nedostavil a nepoţiadal
z dôleţitého dôvodu o odročenie pojednávania.
Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa
riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu
o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom
na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Ţiadosť o odročenie pojednávania je podloţená dôleţitým dôvodom pre odročenie
pojednávania vo všeobecnosti vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom
k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t.j. také, ktoré mu
neumoţňujú sa na pojednávaní zúčastniť, riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy
a súčasne sú váţne (dôleţité, ospravedlniteľné), ako z hľadísk objektívnych, tak
i subjektívnych. Súd má pritom zváţiť závaţnosť dôvodov na odročenie pojednávania.
V kaţdom prípade musí mať na zreteli práva účastníkov konania, ku ktorým nepochybne patrí
právo na prejednanie veci v ich prítomnosti (prítomnosti ich právnych zástupcov).
Z obsahu spisu vyplýva, ţe odvolací súd vytýčil vo veci pojednávanie na termín
24. februára 2010, na ktoré predvolal účastníkov konania, pričom zásielka pre odporcu bola
zasielaná na adresu S., ul. O.. Zásielka sa odvolaciemu súdu vrátila 18. februára 2010
s poznámkou, ţe v odbernej lehote nebola adresátom prevzatá. Odvolací súd v zápisnici
o pojednávaní 24. februára 2010 konštatoval, neprevzatie zásielky odporcom v odbernej
lehote, konštatoval, ţe navrhovateľ svoju neprítomnosť riadne ospravedlnil a na základe toho
vyhlásil uznesenie o tom, ţe pojednávanie sa uskutoční v neprítomnosti účastníkov. Na tomto
pojednávaní vyhlásil aj rozsudok vo veci samej.
Vzhľadom na nemoţnosť doručiť odporcovi rozsudok odvolacieho súdu vykonal súd
prvého stupňa vo veci šetrenie na zistenie jeho trvalého pobytu. Prípisom z 20. augusta 2010
starosta obce S. súdu oznámil, ţe J. Z. je od 13. augusta 2009 z trvalého pobytu v obci
odhlásený a ţije v P.. Túto skutočnosť potvrdil aj navrhovateľ dňa 4. augusta 2010 (por.
úradný záznam na č.l. 68). Z obsahu spisu ďalej vyplýva, ţe súd prvého stupňa súdnym
doručovateľom doručil 4. augusta 2010 odporcovi nielen rozsudok Krajského súdu v Prešove
z 24. februára 2010 sp. zn 15 Co 4/2010, ale aj rozsudok súdu prvého stupňa z 22. septembra
2009 č.k. 3 C 77/2009-40, ktorý do toho času odporcovi nebol platne doručený. Z obsahu
spisu totiţ ďalej vyplýva, ţe tak ako odvolací súd, aj súd prvého stupňa odporcu na
pojednávania predvolával z adresy S., ul. O., na ktorej odporca od 13. augusta 2009 nebýval,
z ktorej adresy za zásielky opakovane vracali ako neprevzaté. Z tejto adresy bol odporca
volaný aj na pojednávanie vytýčené na 22. septembra 2009, na ktorom súd prvého stupňa
vyhlásil rozsudok vo veci samej a na túto adresu mu bol opakovane doručovaný aj rozsudok
súdu prvého stupňa. V priebehu konania tak ako súd prvého stupňa, ani odvolací súd
nevykonali šetrenie na otázku zdrţiavania sa odporcu na adrese uvedenej v návrhu
navrhovateľa a to napriek tomu, ţe uţ z lekárskych správ zaloţených v spise na č.l. 22-28
vyplýva, ţe odporca má bydlisko na ul. M..
Účelom právnej úpravy týkajúcej sa formalít a podmienok konania, ktoré musia byť
dodrţané, je zaistiť riadny chod spravodlivosti a najmä rešpektovanie právnej istoty, ktorá je
jedným zo základných prvkov výsadného postavenia práva. Uplatnené obmedzenia a výklad
však nesmú obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom, alebo v takej miere, ţe by
uvedené právo bolo zasiahnuté v samej svojej podstate. Aj keď právo podlieha zákonným
podmienkam, súdy sa musia pri aplikácii procesných pravidiel vyhnúť prehnanému
formalizmu, ktorý by zasahoval do zásad spravodlivého procesu. Podľa názoru dovolacieho
súdu postupoval odvolací súd v rozpore so základnými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku, keď pokračoval v konaní napriek tomu, ţe rozsudok súdu prvého stupňa nebol
platne doručený odporcovi, čím porušil nielen ustanovenie § 211 O.s.p., ale tým znemoţnil
odporcovi právo na spravodlivý proces.
Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania, je tieţ princíp rovnosti
zbraní, ktorý okrem iného vyţaduje, aby kaţdý účastník mal primeranú moţnosť predloţiť
svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie neţ podmienky, za ktorých
touto moţnosťou disponuje druhý účastník (viď rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajšiarsko,
1996 – V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 – VIII, s. 2928 a pod.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe odporcovi bola odňatá
moţnosť pred odvolacím súdom konať tým, ţe vo veci prebehlo pojednávanie bez toho, aby
mu bol rozsudok súdu prvého stupňa doručený a bez jeho účasti i keď k uvedenému postupu
neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., čím súd neumoţnil
odporcovi zúčastniť sa vykonania dokazovania a vyjadriť sa ku všetkým vykonaným
dôkazom. Týmto postupom zaťaţil konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s p.
Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť
povaţované za správne. Keďţe aj rozsudok súdu prvého stupňa má vady, pre ktoré bolo
potrebné v dovolacom konaní zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudok tak ako odvolacieho ako aj prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli
k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími
námietkami navrhovateľky uvedenými v dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. mája 2011
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová