Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/21/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora

Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD.,

v právnej veci navrhovateľa: A. S., nar. X., štátny príslušník Pakistanskej islamskej republiky,

t. č. miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov M., zastúpený Advokátskou

kanceláriou Š., s.r.o., M., proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného

zboru Dunajská Streda, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu

hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra, Ádorská 34, Dunajská Streda,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p. UHCP-BA-DS-AV-21/2010 zo dňa 14.

decembra 2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k.

-32 zo dňa 28. februára 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave

č. k. -32 zo dňa 28. februára 2011 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

2

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trnave rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie

č. p. UHCP-BA-DS-AV-21/2010 zo dňa 14. decembra 2010, ktorým odporca podľa § 62

ods. 3 o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len zákon o pobyte cudzincov) predĺžil lehotu zaistenia o šesť mesiacov, t. j. dňom

14.12.2010 o 9.45 hod do 14.6.2011 z dôvodu, že napriek vykonaným úkonom potrebným

na výkon administratívneho vyhostenia účastníka konania z územia Slovenskej republiky

(ďalej len SR) možno predpokladať, že sa tento výkon predĺži z dôvodu, že účastník konania

dostatočne nespolupracuje a že mu zastupiteľský úrad nevydal cestovný doklad počas doby

jeho zaistenia a to v lehote do 14.12.2010. Zároveň podľa § 62 ods. 4 zákona o pobyte

cudzincov určil, že účastník zostáva umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov

M. (ďalej len ÚPZC M.).

Krajský súd dospel k záveru, že odporca správne aplikoval ustanovenie § 62 ods. 3

zákona o pobyte cudzincov, rozhodnutím o predĺžení lehoty zaistenia nedošlo u navrhovateľa

k pozbaveniu osobnej slobody podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, odporca teda rozhodol vecne správne.

Vo svojom odôvodnení krajský súd ďalej uviedol, že z administratívneho spisu zistil,

že navrhovateľ dostatočne nespolupracuje s orgánmi cudzineckej polície a že do konca

zaistenia nebol navrhovateľovi vystavený náhradný doklad. Vydaniu cestovných dokladov

nedošlo z dôvodu, že navrhovateľ viackrát odmietol vyplniť osobný dotazník, ktorým

podmieňuje príslušné veľvyslanectvo vystavenie náhradných cestovných dokladov.

K námietke, že správny orgán bol pasívny, krajský súd uviedol, že samotná početnosť úkonov

správneho orgánu nemôže byť v danom prípade rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní

efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa. Nemôže byť kladené za vinu odporcovi,

že k výkonu vyhostenia došlo jeho vinou, keď tento nemá prostriedky, ktorými by donútil

navrhovateľa, aby spolupracoval s orgánmi cudzineckej polície. Podľa názoru krajského súdu

práve neustále odmietanie vyplňovania osobného dotazníka je v príčinnej súvislosti s tým,

že doposiaľ nedošlo k vykonaniu administratívneho vyhostenia cudzinca, keďže

3

predpokladom pre výkon tohto vyhostenia je zabezpečenie náhradných cestovných dokladov

pre osobu, ktorá má byť vyhostená z územia SR. Krajský súd uviedol, že konanie

navrhovateľa považuje za také konanie, ktorým bráni procesu prípravy na odsun.

Je nepredstaviteľné, aby sa výkon vyhostenia tejto osoby vykonával za slobody, keďže

navrhovateľ nemá finančné prostriedky na svoju obživu, nezdržuje sa na území SR na mieste

známom pre orgány cudzineckej polície a jeho fyzická prítomnosť je potrebná pri príprave

tejto osoby na opustenie SR.

Námietku navrhovateľa týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok

dôvodov považoval krajský súd za nedôvodnú, keďže podľa jeho názoru v odôvodnení

správneho orgánu sú uvedené všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie ako

aj úvahy, ktorými bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov a použitý právny predpis

na základe ktorého odporca rozhodol o predĺžení zaistenia.

Námietku navrhovateľa, že sa nemohol oboznámiť s podkladmi, z ktorých vychádzalo

rozhodnutie o predĺžení zaistenia považoval krajský súd taktiež za nedôvodnú, pretože

pri rozhodovaní o predĺžení zaistenia bol podľa vyjadrenia odporcu navrhovateľ riadne

vypočutý za prítomnosti tlmočníka a celý skutkový stav mu bol riadne vysvetlený

a rozhodnutie správneho orgánu mu bolo riadne doručené a jeho obsah a dôvody pretlmočené

do jeho materinského jazyka.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho

zástupcu včas odvolanie. Uviedol, že s rozsudkom v celom rozsahu nesúhlasí z dôvodov

uvedených v , teda z dôvodu, že súd prvého stupňa nesprávne

právne posúdil vec.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal porušenie

Zb. o správnom konaní (Skutočnosť, že navrhovateľ bol vypočutý a skutkový stav mu bol

vysvetlený nesvedčí o tom, že mu bola daná možnosť sa pred vydaním rozhodnutia vyjadriť

k jeho podkladu, k spôsobu jeho zistenia a prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Odporca

4

nevyzval navrhovateľa na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia a ani mu na takého

vyjadrenie neurčil primeranú lehotu. Ide o jasne stanovenú povinnosť správneho orgánu,

ktorý si ju nesplnil, rozhodnutie preto nemožno považovať za rozhodnutie vydané v súlade

so zákonom.), pasivitu správneho orgánu pri uskutočňovaní úkonov smerujúcich k realizácii

administratívneho vyhostenia (Aby mohla byť nespolupráca považovaná za dôvod, pre ktorý

sa napriek vykonaným úkonom nerealizovalo administratívne vyhostenie, musí byť

z rozhodnutia zrejmé, že spolupráca navrhovateľa by k realizácii administratívneho

vyhostenia viedla, čo však z rozhodnutia nevyplýva. Navrhovateľ o sebe uviedol všetko,

čo mohol. Bol účastníkom viacerých konaní, pričom všetky spisové materiály boli príslušným

orgánom k dispozícii a nie je zrejmé, že by on sám mohol ešte prispieť k vybaveniu

náhradných cestovných dokladov. Odporca neobjasnil, aké nové informácie chcel pohovormi

s navrhovateľom zistiť. Navyše úkony uskutočnené po 14.12.2010 nemajú vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia. Nečinnosť odporcu nemôže byť na škodu navrhovateľovi.),

neskúmanie účelnosti a efektívnosti zaistenia podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Aby bolo pozbavenie osobnej slobody

oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne

a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Napadnuté rozhodnutie

nemožno považovať za efektívne a účelné vzhľadom na to, že k pozbaveniu osobnej slobody

navrhovateľa došlo z dôvodu na strane policajného orgánu. Ak príslušný orgán do dnešného

dňa riadne nekonal, nie je možné predpokladať, že sa mu v najbližšej dobe podarí vybaviť

navrhovateľovi náhradný cestovný doklad. Túto skutočnosť namietal navrhovateľ už v rámci

odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu a podľa názoru navrhovateľa sa krajský súd

s touto námietkou navrhovateľa nijakým spôsobom nevyporiadal.).

Navrhovateľ v odvolaní zároveň žiadal o urýchlené rozhodnutie v zmysle článku 5

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Na základe týchto skutočností navrhoval navrhovateľ, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu sa zrušuje a vec

sa mu vracia na ďalšie konanie.

5

Odporca sa k odvolaniu vyjadril tak, že sa plne pridržiava a trvá na svojom písomnom

vyjadrení, ktoré bolo krajskému súdu doručené 19.1.2011. Vo vyjadrení taktiež poukázal

na skutočnosť, že nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle

§ 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia

o administratívnom vyhostení a uviedol, že trvá na svojom rozhodnutí č. p.: UHCP-BA-DS-

AV-21/2010 zo dňa 14.12.2010.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne (§ 3

ods. 9 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) k záveru,

že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia , s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 24. mája 2011 ( a ).

Z administratívneho spisu vyplýva, že dňa 15.6.2010 bolo pod č. p.: UHCP-BA-DS-

AV-21/2010 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa a určení

mu zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu troch rokov, t. j. do 15.6.2013.

Následne rozhodnutím č. p.: UHCP-BA-DS-AV-21/2010 zo dňa 15.6.2010 rozhodol odporca

o zaistení navrhovateľa v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu

výkonu jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Tým istým

rozhodnutím bol navrhovateľ umiestnený v ÚPZC M.. 14. decembra 2010 vydal odporca

rozhodnutie č. p.: UHCP-BA-DS-AV-21/2010, ktorým podľa § 62 ods. 3 o pobyte

cudzincov predĺžil lehotu zaistenia o šesť mesiacov, t. j. dňom 14.12.2010 o 9.45. hod.

do 14.6.2011 a uviedol, že navrhovateľ zostáva umiestnený v ÚPZC M..

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie č. p. UHCP-BA-DS-AV-

21/2010 zo dňa 14. decembra 2010, ktorým odporca podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte

6

cudzincov predĺžil lehotu zaistenia o šesť mesiacov, t. j. dňom 14.12.2010 o 9.45 hod

do 14.6.2011.

Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom

v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho

pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom

prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov cudzinec môže byť zaistený na čas

nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť

o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek

vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon

predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský

úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu

s deťmi alebo zraniteľnú osobu.

Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia

v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je splnenie podmienky, že napriek

vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia cudzinca

mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety alebo

splnenie podmienky, že cudzinec dostatočne nespolupracuje.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia tým, že účastník konania

po jeho zaistení a umiestnení do ÚPZC M. nespolupracoval s pracovníkmi ÚPZC M.

a zastupiteľský úrad do dňa vydania napadnutého rozhodnutia nevydal náhradný cestovný

doklad počas lehoty zaistenia účastníka konania. Na základe predložených dokladov

a zistených skutočností možno predpokladať, že náhradný cestovný doklad bude účastníkovi

konania vystavený zastupiteľským úradom Pakistanskej islamskej republiky, avšak nie počas

7

jeho zaistenia v lehote do 14.12.2010. Správny orgán taktiež skúmal účel zaistenia

a skonštatoval, že tento účel nezanikol, účastník konania nespĺňa podmienky prepustenia

z dôvodu existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Navrhovateľ nespolupracoval

s pracovníkmi ÚPZC M., doposiaľ nebol účastníkovi konania zastupiteľským úradom vydaný

náhradný cestovný doklad, s ktorým by mohol vycestovať a nevlastní žiadne finančné

prostriedky. Podľa správneho orgánu obmedzenie osobnej slobody účastníka konania je

v súlade s ako aj s Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré konkrétne kroky smerujúce

k vyhosteniu navrhovateľa boli po umiestnení účastníka konania do ubytovacích priestorov

ÚPZC M. vykonané.

Dňa 16.6.2010 pracovníci ÚPZC M. požiadali Ministerstvo zahraničných vecí o

sprostredkovanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu Veľvyslanectvu

pakistanskej islamskej republiky so sídlom vo Viedni pre účastníka konania. K predmetnej

žiadosti bola priložená kópia identifikačnej karty účastníka konania. Dotazník potrebný k

vystaveniu náhradného dokladu účastník konania odmietol vyplniť. Do doby vydania

napadnutého rozhodnutia nebola doručená žiadna odpoveď zo strany veľvyslanectva, ani zo

strany Ministerstva zahraničných vecí.

Dňa 29.9.2010 bol ÚPZC M. vykonaný s účastníkom konania osobný pohovor. Počas

osobného pohovoru boli účastníkovi konania opätovne predložené osobné dotazníky potrebné

k zisteniu totožnosti a následnému vydaniu náhradného cestovného dokladu príslušným

zastupiteľským úradom. Účastník konania však odmietol akúkoľvek spoluprácu, respektíve

nevyplnil osobný dotazník potrebný k zisteniu totožnosti a následnému vydaniu náhradného

cestovného dokladu.

Dňa 27.10.2010 bol opätovne vykonaný osobný pohovor s účastníkom konania

v ubytovacích priestoroch ÚPZC M. za prítomnosti tlmočníka. Počas osobného pohovoru boli

8

účastníkovi konania opätovne predložené osobné dotazníky potrebné k zisteniu totožnosti a

následnému vydaniu náhradného cestovného dokladu príslušným zastupiteľským úradom, kde

účastník konania odmietol akúkoľvek spoluprácu, respektíve nevyplnil osobný dotazník

potrebný k zisteniu totožnosti a následnému vydaniu náhradného cestovného dokladu.

Dňa 28.10.2010 ÚPZC M. požiadalo Veľvyslanectvo Pakistanskej islamskej republiky

so sídlom vo Viedni o vystavenie náhradného cestovného dokladu. K žiadosti bola priložená

kópia jeho identifikačnej karty spolu s fotografiami účastníka konania, avšak dotazník

účastník konania odmietol vyplniť. Na základe tejto žiadosti náhradný cestovný doklad nebol

ÚPZC M. doručený.

Na základe týchto skutočností správny orgán dospel k záveru, že sú splnené

podmienky § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa

za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil

žiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Námietky navrhovateľa uvedené

v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu sú totožné s námietkami uvedenými v opravnom

prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu a podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sa s nimi krajský súd dostatočne vysporiadal.

Z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu

o predĺžení lehoty zaistenia, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané v súlade

so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd

sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa

nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa v spojení s ako vecne správny

potvrdil.

9

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a , tak, že navrhovateľovi,

ako neúspešnému účastníkovi konania trovy odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 24. mája 2011

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová