Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
143/362800.c9f9e5.pdf
PDF · 212.87 KB
No categories available
1Sža/21/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/21/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD.,
v právnej veci navrhovateľa: A. S., nar. X., štátny príslušník Pakistanskej islamskej republiky,
t. č. miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov M., zastúpený Advokátskou
kanceláriou Š., s.r.o., M., proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného
zboru Dunajská Streda, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu
hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra, Ádorská 34, Dunajská Streda,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p. UHCP-BA-DS-AV-21/2010 zo dňa 14.
decembra 2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k.
44Sp/43/2010-32 zo dňa 28. februára 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave
č. k. 44Sp/43/2010-32 zo dňa 28. februára 2011 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
2
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Trnave rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie
č. p. UHCP-BA-DS-AV-21/2010 zo dňa 14. decembra 2010, ktorým odporca podľa § 62
ods. 3 zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len zákon o pobyte cudzincov) predĺžil lehotu zaistenia o šesť mesiacov, t. j. dňom
14.12.2010 o 9.45 hod do 14.6.2011 z dôvodu, že napriek vykonaným úkonom potrebným
na výkon administratívneho vyhostenia účastníka konania z územia Slovenskej republiky
(ďalej len SR) možno predpokladať, že sa tento výkon predĺži z dôvodu, že účastník konania
dostatočne nespolupracuje a že mu zastupiteľský úrad nevydal cestovný doklad počas doby
jeho zaistenia a to v lehote do 14.12.2010. Zároveň podľa § 62 ods. 4 zákona o pobyte
cudzincov určil, že účastník zostáva umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov
M. (ďalej len ÚPZC M.).
Krajský súd dospel k záveru, že odporca správne aplikoval ustanovenie § 62 ods. 3
zákona o pobyte cudzincov, rozhodnutím o predĺžení lehoty zaistenia nedošlo u navrhovateľa
k pozbaveniu osobnej slobody podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, odporca teda rozhodol vecne správne.
Vo svojom odôvodnení krajský súd ďalej uviedol, že z administratívneho spisu zistil,
že navrhovateľ dostatočne nespolupracuje s orgánmi cudzineckej polície a že do konca
zaistenia nebol navrhovateľovi vystavený náhradný doklad. Vydaniu cestovných dokladov
nedošlo z dôvodu, že navrhovateľ viackrát odmietol vyplniť osobný dotazník, ktorým
podmieňuje príslušné veľvyslanectvo vystavenie náhradných cestovných dokladov.
K námietke, že správny orgán bol pasívny, krajský súd uviedol, že samotná početnosť úkonov
správneho orgánu nemôže byť v danom prípade rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní
efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa. Nemôže byť kladené za vinu odporcovi,
že k výkonu vyhostenia došlo jeho vinou, keď tento nemá prostriedky, ktorými by donútil
navrhovateľa, aby spolupracoval s orgánmi cudzineckej polície. Podľa názoru krajského súdu
práve neustále odmietanie vyplňovania osobného dotazníka je v príčinnej súvislosti s tým,
že doposiaľ nedošlo k vykonaniu administratívneho vyhostenia cudzinca, keďže
3
predpokladom pre výkon tohto vyhostenia je zabezpečenie náhradných cestovných dokladov
pre osobu, ktorá má byť vyhostená z územia SR. Krajský súd uviedol, že konanie
navrhovateľa považuje za také konanie, ktorým bráni procesu prípravy na odsun.
Je nepredstaviteľné, aby sa výkon vyhostenia tejto osoby vykonával za slobody, keďže
navrhovateľ nemá finančné prostriedky na svoju obživu, nezdržuje sa na území SR na mieste
známom pre orgány cudzineckej polície a jeho fyzická prítomnosť je potrebná pri príprave
tejto osoby na opustenie SR.
Námietku navrhovateľa týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok
dôvodov považoval krajský súd za nedôvodnú, keďže podľa jeho názoru v odôvodnení
správneho orgánu sú uvedené všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie ako
aj úvahy, ktorými bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov a použitý právny predpis
na základe ktorého odporca rozhodol o predĺžení zaistenia.
Námietku navrhovateľa, že sa nemohol oboznámiť s podkladmi, z ktorých vychádzalo
rozhodnutie o predĺžení zaistenia považoval krajský súd taktiež za nedôvodnú, pretože
pri rozhodovaní o predĺžení zaistenia bol podľa vyjadrenia odporcu navrhovateľ riadne
vypočutý za prítomnosti tlmočníka a celý skutkový stav mu bol riadne vysvetlený
a rozhodnutie správneho orgánu mu bolo riadne doručené a jeho obsah a dôvody pretlmočené
do jeho materinského jazyka.
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu včas odvolanie. Uviedol, že s rozsudkom v celom rozsahu nesúhlasí z dôvodov
uvedených v § 205 ods. 2 písm. f/ OSP, teda z dôvodu, že súd prvého stupňa nesprávne
právne posúdil vec.
Navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal porušenie § 336 ods. 2 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (Skutočnosť, že navrhovateľ bol vypočutý a skutkový stav mu bol
vysvetlený nesvedčí o tom, že mu bola daná možnosť sa pred vydaním rozhodnutia vyjadriť
k jeho podkladu, k spôsobu jeho zistenia a prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Odporca
4
nevyzval navrhovateľa na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia a ani mu na takého
vyjadrenie neurčil primeranú lehotu. Ide o jasne stanovenú povinnosť správneho orgánu,
ktorý si ju nesplnil, rozhodnutie preto nemožno považovať za rozhodnutie vydané v súlade
so zákonom.), pasivitu správneho orgánu pri uskutočňovaní úkonov smerujúcich k realizácii
administratívneho vyhostenia (Aby mohla byť nespolupráca považovaná za dôvod, pre ktorý
sa napriek vykonaným úkonom nerealizovalo administratívne vyhostenie, musí byť
z rozhodnutia zrejmé, že spolupráca navrhovateľa by k realizácii administratívneho
vyhostenia viedla, čo však z rozhodnutia nevyplýva. Navrhovateľ o sebe uviedol všetko,
čo mohol. Bol účastníkom viacerých konaní, pričom všetky spisové materiály boli príslušným
orgánom k dispozícii a nie je zrejmé, že by on sám mohol ešte prispieť k vybaveniu
náhradných cestovných dokladov. Odporca neobjasnil, aké nové informácie chcel pohovormi
s navrhovateľom zistiť. Navyše úkony uskutočnené po 14.12.2010 nemajú vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Nečinnosť odporcu nemôže byť na škodu navrhovateľovi.),
neskúmanie účelnosti a efektívnosti zaistenia podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Aby bolo pozbavenie osobnej slobody
oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne
a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Napadnuté rozhodnutie
nemožno považovať za efektívne a účelné vzhľadom na to, že k pozbaveniu osobnej slobody
navrhovateľa došlo z dôvodu na strane policajného orgánu. Ak príslušný orgán do dnešného
dňa riadne nekonal, nie je možné predpokladať, že sa mu v najbližšej dobe podarí vybaviť
navrhovateľovi náhradný cestovný doklad. Túto skutočnosť namietal navrhovateľ už v rámci
odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu a podľa názoru navrhovateľa sa krajský súd
s touto námietkou navrhovateľa nijakým spôsobom nevyporiadal.).
Navrhovateľ v odvolaní zároveň žiadal o urýchlené rozhodnutie v zmysle článku 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Na základe týchto skutočností navrhoval navrhovateľ, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu sa zrušuje a vec
sa mu vracia na ďalšie konanie.
5
Odporca sa k odvolaniu vyjadril tak, že sa plne pridržiava a trvá na svojom písomnom
vyjadrení, ktoré bolo krajskému súdu doručené 19.1.2011. Vo vyjadrení taktiež poukázal
na skutočnosť, že nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle
§ 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia
o administratívnom vyhostení a uviedol, že trvá na svojom rozhodnutí č. p.: UHCP-BA-DS-
AV-21/2010 zo dňa 14.12.2010.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne (§ 3
ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) k záveru,
že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 24. mája 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Z administratívneho spisu vyplýva, že dňa 15.6.2010 bolo pod č. p.: UHCP-BA-DS-
AV-21/2010 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa a určení
mu zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu troch rokov, t. j. do 15.6.2013.
Následne rozhodnutím č. p.: UHCP-BA-DS-AV-21/2010 zo dňa 15.6.2010 rozhodol odporca
o zaistení navrhovateľa v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu
výkonu jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Tým istým
rozhodnutím bol navrhovateľ umiestnený v ÚPZC M.. 14. decembra 2010 vydal odporca
rozhodnutie č. p.: UHCP-BA-DS-AV-21/2010, ktorým podľa § 62 ods. 3 o pobyte
cudzincov predĺžil lehotu zaistenia o šesť mesiacov, t. j. dňom 14.12.2010 o 9.45. hod.
do 14.6.2011 a uviedol, že navrhovateľ zostáva umiestnený v ÚPZC M..
V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie č. p. UHCP-BA-DS-AV-
21/2010 zo dňa 14. decembra 2010, ktorým odporca podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte
6
cudzincov predĺžil lehotu zaistenia o šesť mesiacov, t. j. dňom 14.12.2010 o 9.45 hod
do 14.6.2011.
Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom
v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho
pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom
prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu.
Podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov cudzinec môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť
o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek
vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský
úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o rodinu
s deťmi alebo zraniteľnú osobu.
Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia
v zmysle § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov je splnenie podmienky, že napriek
vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia cudzinca
mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety alebo
splnenie podmienky, že cudzinec dostatočne nespolupracuje.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia tým, že účastník konania
po jeho zaistení a umiestnení do ÚPZC M. nespolupracoval s pracovníkmi ÚPZC M.
a zastupiteľský úrad do dňa vydania napadnutého rozhodnutia nevydal náhradný cestovný
doklad počas lehoty zaistenia účastníka konania. Na základe predložených dokladov
a zistených skutočností možno predpokladať, že náhradný cestovný doklad bude účastníkovi
konania vystavený zastupiteľským úradom Pakistanskej islamskej republiky, avšak nie počas
7
jeho zaistenia v lehote do 14.12.2010. Správny orgán taktiež skúmal účel zaistenia
a skonštatoval, že tento účel nezanikol, účastník konania nespĺňa podmienky prepustenia
z dôvodu existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Navrhovateľ nespolupracoval
s pracovníkmi ÚPZC M., doposiaľ nebol účastníkovi konania zastupiteľským úradom vydaný
náhradný cestovný doklad, s ktorým by mohol vycestovať a nevlastní žiadne finančné
prostriedky. Podľa správneho orgánu obmedzenie osobnej slobody účastníka konania je
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky ako aj s Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré konkrétne kroky smerujúce
k vyhosteniu navrhovateľa boli po umiestnení účastníka konania do ubytovacích priestorov
ÚPZC M. vykonané.
Dňa 16.6.2010 pracovníci ÚPZC M. požiadali Ministerstvo zahraničných vecí o
sprostredkovanie žiadosti o vystavenie náhradného cestovného dokladu Veľvyslanectvu
pakistanskej islamskej republiky so sídlom vo Viedni pre účastníka konania. K predmetnej
žiadosti bola priložená kópia identifikačnej karty účastníka konania. Dotazník potrebný k
vystaveniu náhradného dokladu účastník konania odmietol vyplniť. Do doby vydania
napadnutého rozhodnutia nebola doručená žiadna odpoveď zo strany veľvyslanectva, ani zo
strany Ministerstva zahraničných vecí.
Dňa 29.9.2010 bol ÚPZC M. vykonaný s účastníkom konania osobný pohovor. Počas
osobného pohovoru boli účastníkovi konania opätovne predložené osobné dotazníky potrebné
k zisteniu totožnosti a následnému vydaniu náhradného cestovného dokladu príslušným
zastupiteľským úradom. Účastník konania však odmietol akúkoľvek spoluprácu, respektíve
nevyplnil osobný dotazník potrebný k zisteniu totožnosti a následnému vydaniu náhradného
cestovného dokladu.
Dňa 27.10.2010 bol opätovne vykonaný osobný pohovor s účastníkom konania
v ubytovacích priestoroch ÚPZC M. za prítomnosti tlmočníka. Počas osobného pohovoru boli
8
účastníkovi konania opätovne predložené osobné dotazníky potrebné k zisteniu totožnosti a
následnému vydaniu náhradného cestovného dokladu príslušným zastupiteľským úradom, kde
účastník konania odmietol akúkoľvek spoluprácu, respektíve nevyplnil osobný dotazník
potrebný k zisteniu totožnosti a následnému vydaniu náhradného cestovného dokladu.
Dňa 28.10.2010 ÚPZC M. požiadalo Veľvyslanectvo Pakistanskej islamskej republiky
so sídlom vo Viedni o vystavenie náhradného cestovného dokladu. K žiadosti bola priložená
kópia jeho identifikačnej karty spolu s fotografiami účastníka konania, avšak dotazník
účastník konania odmietol vyplniť. Na základe tejto žiadosti náhradný cestovný doklad nebol
ÚPZC M. doručený.
Na základe týchto skutočností správny orgán dospel k záveru, že sú splnené
podmienky § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa
za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil
žiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Námietky navrhovateľa uvedené
v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu sú totožné s námietkami uvedenými v opravnom
prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu a podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sa s nimi krajský súd dostatočne vysporiadal.
Z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu
o predĺžení lehoty zaistenia, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané v súlade
so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd
sa s právnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa
nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny
potvrdil.
9
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi,
ako neúspešnému účastníkovi konania trovy odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 24. mája 2011
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová