Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
638/363480.f54e91.pdf
PDF · 149.25 KB
No categories available
10Sža/18/2011
Najvyšší súd 10Sža/18/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členov JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana Moravu
v právnej veci navrhovateľa: H. G. alias K., nar. X. v meste G., provincia S., A.A., A. štátnej
príslušnosti, A. národnosti, toho času miesto pobytu Pobytový tábor O., proti odporcovi:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, Pivonková č. 6, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu ČAS:MU-454-12/PO-Ž-2010 zo
dňa 19. októbra 2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
č. k. 5Saz/59/2010-27 zo dňa 9. februára 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 5Saz/59/2010-27 zo dňa 9. februára 2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil
rozhodnutie ČAS: MU-454-12/PO-Ž/2010 zo dňa 19. októbra 2010 v časti výroku
o neposkytnutí doplnkovej ochrany. Odporca napadnutým rozhodnutím podľa ustanovenia
§ 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl a podľa ustanovení
§ 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany.
Proti rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok navrhovateľ
a žiadal potvrdiť napadnuté rozhodnutie vo výroku o neudelení azylu a zrušiť rozhodnutie
odporcu vo výroku o neudelení doplnkovej ochrany.
Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku navrhol zrušiť
napadnuté rozhodnutie odporcu len vo výroku o neudelení doplnkovej ochrany (navrhol
potvrdiť napadnuté rozhodnutie odporcu vo výroku o neudelení azylu), krajský súd v súlade
s ustanovením § 212 ods.1 OSP preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu len v rozsahu
odvolania, teda vo výroku o neudelení doplnkovej ochrany.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že odporca postupoval správne,
ak po zvážení skutkového stavu nenašiel ani dôvod pre udelenie doplnkovej ochrany
navrhovateľovi podľa § 13a zákona o azyle, pretože nepovažoval navrhovateľove dôvody
za dôvody, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený
reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Odporca dostatočne
zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
navrhovateľom počas azylového konania.
Krajský súd v Košiciach dvakrát rozhodoval o predchádzajúcich žiadostiach matky
navrhovateľa – R. K., aj v mene jej vtedy maloletých synov, a to rozsudkom č.k.
5Saz/36/2008-24 zo dňa 3. septembra 2008, ktorým potvrdil rozhodnutie odporcu a Najvyšší
súd Slovenskej republiky na základe opravného prostriedku navrhovateľky rozsudkom sp. zn.
1Sža 34/2008 zo dňa 13. januára 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu, čím rozhodnutie
odporcu nadobudlo právoplatnosť dňa 10. februára 2009. Ďalším rozsudkom č.k.
5Saz/84/2009-41 zo dňa 20. januára 2010 Krajský súd v Košiciach potvrdil rozhodnutie
odporcu a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Sža 50/2010 zo dňa
8. júna 2010 potvrdil rozsudok krajského súdu, čím rozhodnutie odporcu nadobudlo
právoplatnosť dňa 30. júna 2010.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie a navrhol, aby odvolací súd
zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a neposkytnutí
doplnkovej ochrany sa potvrdzuje vo výroku o neudelení azylu a zrušuje vo výroku
o neudelení doplnkovej ochrany a vec sa vracia na nové konanie. Podľa jeho názoru spĺňa
podmienky na udelenie doplnkovej ochrany, pretože v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu
by bol vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia ako ho definuje zákon o azyle.
Uviedol, že dôvodom jeho žiadosti je obava o život. Počas pobytu na území
Slovenskej republiky nadobudol plnoletosť a tým podľa zákonov krajiny pôvodu mu vznikla
povinnosť nastúpiť na základnú vojenskú službu. Zo správ o A. vie, že medzi A. a A.
pokračujú nepokoje a navrhovateľ sa obáva, že bude musieť bojovať. Veľa ľudí bolo v tomto
konflikte zabitých. On sám sa dozvedel, že jeho brata už kvôli nenastúpeniu základnej
vojenskej služby hľadala polícia a domnieva sa, že v jeho prípade by tomu bolo rovnako.
Poukázal na znenie ustanovenia § 3 ods.4 a § 32 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní v platnom znení a na znenie ustanovenia § 13 zákona o azyle.
Podľa jeho názoru odporca a následne i krajský súd nezistili úplne a presne skutočný
stav veci a na základe toho vec nesprávne vyhodnotili po právnej stránke. Odporca nevenoval
dostatočnú pozornosť informáciám z krajiny pôvodu navrhovateľa. V prípade návratu
navrhovateľa do krajiny pôvodu mu hrozí smrť a neľudské zaobchádzanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že považuje napadnuté rozhodnutie
za vecne správne. Z celého azylového konania je zrejmé, že navrhovateľovi v krajine pôvodu
nehrozí vážne individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu
svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu
v zmysle ustanovenia § 2 písm. f/ zákona o azyle. Navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,
že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol
verejne vyhlásený dňa 1. júna 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,
ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu
do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje
inak.
Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym
bezprávím
1/uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2/mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3/vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu
svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho konfliktu.
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu
žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/, rozhodne tiež, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu v časti o neposkytnutí
doplnkovej ochrany (nakoľko navrhovateľ sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutie
a postupu odporcu len týkajúceho sa výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany),
preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci
odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa
krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku
a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého
rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ
o krajine pôvodu (Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR – A.,
analýza krajiny pôvodu z 31. marca 2010 a 20. júla 2010, ako aj informácie z denníka SME),
z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine
pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie azylu a poskytnutie
doplnkovej ochrany a bezpečnostné riziko prípadného návratu navrhovateľa do krajiny
pôvodu.
Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu 3.augusta 2010 bol s navrhovateľom
vykonaný vstupný pohovor, v ktorom prehlásil, že sa pridržiava dôvodov z predchádzajúcich
žiadostí, avšak vzhľadom na to, že dosiahol plnoletosť sa obáva toho, že by musel nastúpiť
na vojenskú službu, ktorá je v A. povinná. Má vedomosť o tom, že jeho starší brat K.už dostal
povolávací rozkaz a údajne ho doma hľadali pravdepodobne príslušníci vojenskej polície.
Keďže vie, že v oblasti N. K., na hraniciach s A. stále pretrvávajú nepokoje, pri ktorých
zamierajú ľudia, obáva sa toho, že by sa musel zúčastňovať týchto bojov. Iné dôvody
neuviedol.
Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dôvodom žiadosti navrhovateľa
je obava pred možnými následkami za vyhýbanie sa nástupu na povinnú vojenskú službu
a tiež obava z nepokojnej situácie v oblasti N. K., kde by mohol byť odvedený. Avšak
v krajinách kde je zavedená povinná vojenská služba, je vyhýbanie sa plneniu tejto služby,
ako aj dezercia, často krát vystavená trestnému stíhaniu podľa platných zákonov konkrétnej
krajiny. Osoba však nie je zjavne utečencom, ak jediným dôvodom pre zbehnutie alebo
vyhnutie sa vojenskej službe je nechuť k vojenskému výcviku alebo strach z boja, čo je prípad
žiadateľa. Z informácií o A. vyplýva, že v krajine je skutočne ústavou nariadená povinná
vojenská služba pre všetkých mladých mužov vo veku od 18 do 27 rokov veku. Vyhýbanie sa
riadnemu vojenskému odvodu, či výcviku (čo je prípad žiadateľa), bez akéhokoľvek právneho
zdôvodnenia na oslobodenie z tejto povinnosti, sa trestá pokutou vo výške 300-500 násobku
minimálnej mzdy, zatknutím na obdobie do dvoch mesiacov, či uväznením na obdobie do
dvoch rokov.
Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi doplnkovú ochranu poukázal
na to, že v poslednej dobe neustále rastie počet štátov, ktoré zaviedli legislatívne alebo právne
predpisy, ktoré oslobodzujú osoby od výkonu vojenskej služby z dôvodu ich svedomia
a presvedčenia, a to úplne alebo je im umožnené vykonávať náhradnú civilnú službu.
Zavedenie takýchto legislatívnych alebo administratívnych predpisov sa uskutočnilo
na základe odporúčaní medzinárodných organizácií a pristúpilo k nim aj A.. Právo výhrady je
legislatívne uznané v A. Zákone o náhradnej službe, ktorý bol v A. prijatý v roku 2003 a do
platnosti vstúpil v júli 2004. Čo sa týka situácie v oblasti N. K., z aktuálnych informácií je
zrejmé, že A. a A. aj v roku 2010 pokračujú v rokovaniach v záujme prípravy spoločného
dokumentu na dosiahnutie vzájomne prijateľného riešenia problémov týkajúcich sa N. K..
Odporca uviedol, že pri posudzovaní opodstatnenosti žiadosti nebolo ničím
hodnoverne preukázané, že by bol navrhovateľ v krajine pôvodu vystavení mučeniu,
neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nie je dôvod domnievať sa,
že v prípade návratu do A. by bol vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia tak, ako to
vyplýva zo zákona o azyle. Dospel preto k záveru, že na území Slovenskej republiky sa mu
doplnková ochrana neposkytne. Zákony v A. garantujú slobodu pohybu po krajine, cestovania
do zahraničia, emigrácie a repatriácie. V A. neprebieha žiaden ozbrojený konflikt a situácia
v krajine pôvodu je pokojná.
Odporca v rozhodnutí popisoval spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu
navrhovateľa s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie
doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie medzinárodnej ochrany žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom
vykonal príslušné skutkové zistenia.
Vo vzťahu k forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd
uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho
pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,
ale bolo by u nich (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané
či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej
ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie
inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej
miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci neboli ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu
uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Krajský súd sa zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom prostriedku
a rovnako aj dôvodom, pre ktorý požiadal navrhovateľ o azyl a poskytnutie doplnkovej
ochrany.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi
závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, z čoho vyvodil svoj
záver zhodný so záverom odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre poskytnutie
doplnkovej ochrany.
K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky
a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a doplnkovej ochrany bolo potrebné
považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi,
ktorý nemal úspech vo veci, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odporca
nemá zo zákona nárok na ich náhradu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 1. júna 2011
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková