Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sža/18/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členov JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana Moravu

v právnej veci navrhovateľa: H. G. alias K., nar. X. v meste G., provincia S., A.A., A. štátnej

príslušnosti, A. národnosti, toho času miesto pobytu Pobytový tábor O., proti odporcovi:

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, Pivonková č. 6, Bratislava,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu ČAS:MU-454-12/PO-Ž-2010 zo

dňa 19. októbra 2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

č. k. -27 zo dňa 9. februára 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -27 zo dňa 9. februára 2011 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil

rozhodnutie ČAS: MU-454-12/PO-Ž/2010 zo dňa 19. októbra 2010 v časti výroku

o neposkytnutí doplnkovej ochrany. Odporca napadnutým rozhodnutím podľa ustanovenia

o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl a podľa ustanovení

§ 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany.

Proti rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok navrhovateľ

a žiadal potvrdiť napadnuté rozhodnutie vo výroku o neudelení azylu a zrušiť rozhodnutie

odporcu vo výroku o neudelení doplnkovej ochrany.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku navrhol zrušiť

napadnuté rozhodnutie odporcu len vo výroku o neudelení doplnkovej ochrany (navrhol

potvrdiť napadnuté rozhodnutie odporcu vo výroku o neudelení azylu), krajský súd v súlade

s ustanovením preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu len v rozsahu

odvolania, teda vo výroku o neudelení doplnkovej ochrany.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že odporca postupoval správne,

ak po zvážení skutkového stavu nenašiel ani dôvod pre udelenie doplnkovej ochrany

navrhovateľovi podľa § 13a zákona o azyle, pretože nepovažoval navrhovateľove dôvody

za dôvody, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený

reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Odporca dostatočne

zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

navrhovateľom počas azylového konania.

Krajský súd v Košiciach dvakrát rozhodoval o predchádzajúcich žiadostiach matky

navrhovateľa – R. K., aj v mene jej vtedy maloletých synov, a to rozsudkom č.k.

-24 zo dňa 3. septembra 2008, ktorým potvrdil rozhodnutie odporcu a Najvyšší

súd Slovenskej republiky na základe opravného prostriedku navrhovateľky rozsudkom sp. zn.

zo dňa 13. januára 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu, čím rozhodnutie

odporcu nadobudlo právoplatnosť dňa 10. februára 2009. Ďalším rozsudkom č.k.

-41 zo dňa 20. januára 2010 Krajský súd v Košiciach potvrdil rozhodnutie

odporcu a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa

8. júna 2010 potvrdil rozsudok krajského súdu, čím rozhodnutie odporcu nadobudlo

právoplatnosť dňa 30. júna 2010.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie a navrhol, aby odvolací súd

zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a neposkytnutí

doplnkovej ochrany sa potvrdzuje vo výroku o neudelení azylu a zrušuje vo výroku

o neudelení doplnkovej ochrany a vec sa vracia na nové konanie. Podľa jeho názoru spĺňa

podmienky na udelenie doplnkovej ochrany, pretože v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu

by bol vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia ako ho definuje zákon o azyle.

Uviedol, že dôvodom jeho žiadosti je obava o život. Počas pobytu na území

Slovenskej republiky nadobudol plnoletosť a tým podľa zákonov krajiny pôvodu mu vznikla

povinnosť nastúpiť na základnú vojenskú službu. Zo správ o A. vie, že medzi A. a A.

pokračujú nepokoje a navrhovateľ sa obáva, že bude musieť bojovať. Veľa ľudí bolo v tomto

konflikte zabitých. On sám sa dozvedel, že jeho brata už kvôli nenastúpeniu základnej

vojenskej služby hľadala polícia a domnieva sa, že v jeho prípade by tomu bolo rovnako.

Poukázal na znenie ustanovenia a o správnom

konaní v platnom znení a na znenie ustanovenia § 13 zákona o azyle.

Podľa jeho názoru odporca a následne i krajský súd nezistili úplne a presne skutočný

stav veci a na základe toho vec nesprávne vyhodnotili po právnej stránke. Odporca nevenoval

dostatočnú pozornosť informáciám z krajiny pôvodu navrhovateľa. V prípade návratu

navrhovateľa do krajiny pôvodu mu hrozí smrť a neľudské zaobchádzanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že považuje napadnuté rozhodnutie

za vecne správne. Z celého azylového konania je zrejmé, že navrhovateľovi v krajine pôvodu

nehrozí vážne individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu

svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu

v zmysle ustanovenia § 2 písm. f/ zákona o azyle. Navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,

že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol

verejne vyhlásený dňa 1. júna 2011 ( a ).

Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,

ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu

do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje

inak.

Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym

bezprávím

1/uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,

2/mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo

3/vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu

svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho konfliktu.

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu

žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/, rozhodne tiež, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu v časti o neposkytnutí

doplnkovej ochrany (nakoľko navrhovateľ sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutie

a postupu odporcu len týkajúceho sa výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany),

preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci

odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa

krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku

a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého

rozhodnutia odporcu.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ

o krajine pôvodu (Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR – A.,

analýza krajiny pôvodu z 31. marca 2010 a 20. júla 2010, ako aj informácie z denníka SME),

z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine

pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie azylu a poskytnutie

doplnkovej ochrany a bezpečnostné riziko prípadného návratu navrhovateľa do krajiny

pôvodu.

Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu 3.augusta 2010 bol s navrhovateľom

vykonaný vstupný pohovor, v ktorom prehlásil, že sa pridržiava dôvodov z predchádzajúcich

žiadostí, avšak vzhľadom na to, že dosiahol plnoletosť sa obáva toho, že by musel nastúpiť

na vojenskú službu, ktorá je v A. povinná. Má vedomosť o tom, že jeho starší brat K.už dostal

povolávací rozkaz a údajne ho doma hľadali pravdepodobne príslušníci vojenskej polície.

Keďže vie, že v oblasti N. K., na hraniciach s A. stále pretrvávajú nepokoje, pri ktorých

zamierajú ľudia, obáva sa toho, že by sa musel zúčastňovať týchto bojov. Iné dôvody

neuviedol.

Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dôvodom žiadosti navrhovateľa

je obava pred možnými následkami za vyhýbanie sa nástupu na povinnú vojenskú službu

a tiež obava z nepokojnej situácie v oblasti N. K., kde by mohol byť odvedený. Avšak

v krajinách kde je zavedená povinná vojenská služba, je vyhýbanie sa plneniu tejto služby,

ako aj dezercia, často krát vystavená trestnému stíhaniu podľa platných zákonov konkrétnej

krajiny. Osoba však nie je zjavne utečencom, ak jediným dôvodom pre zbehnutie alebo

vyhnutie sa vojenskej službe je nechuť k vojenskému výcviku alebo strach z boja, čo je prípad

žiadateľa. Z informácií o A. vyplýva, že v krajine je skutočne nariadená povinná

vojenská služba pre všetkých mladých mužov vo veku od 18 do 27 rokov veku. Vyhýbanie sa

riadnemu vojenskému odvodu, či výcviku (čo je prípad žiadateľa), bez akéhokoľvek právneho

zdôvodnenia na oslobodenie z tejto povinnosti, sa trestá pokutou vo výške 300-500 násobku

minimálnej mzdy, zatknutím na obdobie do dvoch mesiacov, či uväznením na obdobie do

dvoch rokov.

Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi doplnkovú ochranu poukázal

na to, že v poslednej dobe neustále rastie počet štátov, ktoré zaviedli legislatívne alebo právne

predpisy, ktoré oslobodzujú osoby od výkonu vojenskej služby z dôvodu ich svedomia

a presvedčenia, a to úplne alebo je im umožnené vykonávať náhradnú civilnú službu.

Zavedenie takýchto legislatívnych alebo administratívnych predpisov sa uskutočnilo

na základe odporúčaní medzinárodných organizácií a pristúpilo k nim aj A.. Právo výhrady je

legislatívne uznané v A. Zákone o náhradnej službe, ktorý bol v A. prijatý v roku 2003 a do

platnosti vstúpil v júli 2004. Čo sa týka situácie v oblasti N. K., z aktuálnych informácií je

zrejmé, že A. a A. aj v roku 2010 pokračujú v rokovaniach v záujme prípravy spoločného

dokumentu na dosiahnutie vzájomne prijateľného riešenia problémov týkajúcich sa N. K..

Odporca uviedol, že pri posudzovaní opodstatnenosti žiadosti nebolo ničím

hodnoverne preukázané, že by bol navrhovateľ v krajine pôvodu vystavení mučeniu,

neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nie je dôvod domnievať sa,

že v prípade návratu do A. by bol vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia tak, ako to

vyplýva zo zákona o azyle. Dospel preto k záveru, že na území Slovenskej republiky sa mu

doplnková ochrana neposkytne. Zákony v A. garantujú slobodu pohybu po krajine, cestovania

do zahraničia, emigrácie a repatriácie. V A. neprebieha žiaden ozbrojený konflikt a situácia

v krajine pôvodu je pokojná.

Odporca v rozhodnutí popisoval spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu

navrhovateľa s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní vychádzal,

pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne

vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca

vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie

doplnkovej ochrany.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno

vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie medzinárodnej ochrany žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom

vykonal príslušné skutkové zistenia.

Vo vzťahu k forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd

uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho

pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,

ale bolo by u nich (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané

či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej

ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,

teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie

inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej

miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci neboli ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené

dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované

v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu

uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.

Krajský súd sa zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom prostriedku

a rovnako aj dôvodom, pre ktorý požiadal navrhovateľ o azyl a poskytnutie doplnkovej

ochrany.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi

závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, z čoho vyvodil svoj

záver zhodný so záverom odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre poskytnutie

doplnkovej ochrany.

K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky

a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a doplnkovej ochrany bolo potrebné

považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne

správny podľa .

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a tak, že navrhovateľovi,

ktorý nemal úspech vo veci, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odporca

nemá zo zákona nárok na ich náhradu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 1. júna 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková