Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sž/16/2010

Najvyšší súd -35

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny Adamcovej,

v právnej veci navrhovateľa: M. T., S. so sídlom B. X., B., zastúpeného M.. P. Ď.,

advokátom Advokátskej kancelárie B. – Ď., S., so sídlom v B., D. C. X., proti odporkyni:

Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. z 22. júna 2010, jednomyseľne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. z 22. jú-

na 2010, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok v sume 66 € do 30 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku, na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený

v Štátnej pokladnici, Bratislava.

O d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa opravným prostriedkom, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky dňa 29. júla 2010, domáhal postupom podľa ustanovení § 250l a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej v texte rozsudku len „“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia

odporkyne č. z 22. júna 2010.

2

Uvedeným rozhodnutím odporkyňa ako orgán príslušný podľa § 4 ods.1 až 3 a § 5

ods.1 písm. g/ o vysielaní a retransmisii a o zmene

Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

rozhodla, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v

tým, že dňa 11. januára 2010 cca 12,02 hod. odvysielal program V. N. Z., ktorý označil ako

nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov, čím došlo k nesprávnemu uplatneniu

jednotného systému označovania (ďalej v texte rozhodnutia len „JSO“), za čo mu uložila

podľa ust. sankciu - pokutu, určenú podľa

ustanovenia vo výške 5000 €.

V odôvodnení rozhodnutia odporkyňa uviedla, že v predmetnej veci posudzovala,

či navrhovateľ označil predmetný program v súlade s JSO z dôvodu, že hoci bol program

označený ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov mohol obsahovať hodnotiace kritérium

pre klasifikovanie a označenie programu ako nevhodného a neprístupného pre maloletých

do 18 rokov, a to pre obscénne vyjadrovanie a obscénne gestá. Odporkyňa preto v zmysle

vyhlášky č. posudzovala obsah predmetného programu z hľadiska

kontextuálneho výskytu, frekvencie a intenzity hodnotiacich kritérií, v tomto programe

obscénneho vyjadrovania v programe a dospela k záveru, že frekvencia výskytu obscénneho

vyjadrovania v tomto programe bola vysoká. Zdôraznila, že v predmetnom programe

znázornené situácie a v ňom použité vyjadrenia postáv - ktoré prezentujú zneužívanie

neskúsenosti, resp. naivity mladých dievčat s cieľom uspokojiť vlastné potreby, resp. upevniť

si „reputáciu“ zvodcov, či tzv. „potvor“ medzi študentmi, navyše v kontexte, v akom boli

odvysielané (zvrhlé a amorálne praktiky hlavných predstaviteľov) - považovala za obscénne

vyjadrovanie, ktoré v žiadnom prípade nie je súčasťou bežného civilného života maloletých

do 18 rokov. Na základe uvedeného odporkyňa dospela k jednoznačnému záveru, že kontext

v akom obscénne vyjadrenia odzneli bol nevhodný pre maloletých do 18 rokov a intenzita

týchto vyjadrovaní bola vysoká. Odporkyňa skonštatovala, že závažnosť obscénneho

vyjadrovania v súvislosti s kontextom a obsahom posudzovaného programu, ako aj spôsob

jeho spracovania bola natoľko výrazná, že označenie programu ako nevhodného pre

maloletých do 15 rokov nemožno označiť za adekvátne. Preto dospela k záveru, že predmetný

program mal byť v zmysle a vyhlášky č. klasifikovaný ako

program nevhodný a neprístupný pre maloletých do 18 rokov. Odporkyňa poukázala na to,

že zásada objektívnej zodpovednosti u právnických osôb za správne delikty platí aj v prípade

3

, ako aj správneho poriadku, ktoré nevyžadujú pri preukázaní,

či došlo k správnemu deliktu, dokazovať zavinenie, podstatné je iba to, či k porušeniu

objektívne došlo alebo nie, s tým, že ani jeden z uvedených zákonov neobsahuje tzv.

liberačné dôvody, ktoré by umožnili zbaviť sa zodpovednosti za správny delikt, ako aj to,

že okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona, môžu byť zohľadnené pri ukladaní druhu

sankcie, ale nie sú dôvodom na zastavenie správneho konania. Z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia tiež vyplýva, že odporkyňa pri odôvodnení výšky uloženej sankcie vzala do

úvahy najmä:

- závažnosť správneho deliktu – nesprávnym uplatnením JSO pri tomto programe

došlo k zmareniu účelu JSO, ktorým je informovať rodičov o vhodnosti jednotlivých

programov pre rôzne vekové skupiny maloletých, pričom dospela k záveru, že intenzita

výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti - bola najmä vzhľadom na kontext, v ktorom boli

jednotlivé vyjadrenia a scény odvysielania – vysoká. Odporkyňa poukázala na skutočnosť,

že v predmetnom programe bol síce v zábere odsúdený amorálny spôsob života, avšak

v priebehu deja programu bol tento spôsob života prezentovaný intenzívne a navyše

v značnom časovom rozsahu. Preto rozhodla, že spôsob a forma spracovania, ako aj celkový

obsah predmetného programu bol natoľko závažný, že si vyžadoval označenie podľa JSO ako

nevhodný a neprístupný pre vekovú hranicu maloletých do 18 rokov.

- mieru zavinenia – navrhovateľ, ktorý bol už v minulosti viackrát právoplatne

sankcionovaný za porušenie povinnosti ustanovenej v

(do 31.12.2007 bola predmetná povinnosť ustanovená v ),

mal a mohol vedieť, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený

- rozsah a dosah vysielania - nakoľko ide o multiregionálneho vysielateľa.

Odporkyňa pri určovaní výšky pokuty prihliadla na skutočnosť, že navrhovateľ už bol

v minulosti viackrát právoplatne sankcionovaný za porušenie predmetnej povinnosti

a prihliadla aj na výšku udelených sankcií. Vzhľadom na uvedené dospela k záveru,

že predchádzajúce sankcie nesplnili preventívny resp. výchovný účel a z tohto dôvodu

považovala výšku sankcie za plne odôvodnenú.

Navrhovateľ ako dôvod opravného prostriedku uviedol, že vydaním napadnutého

rozhodnutia došlo k porušeniu jeho práv garantovaných , najmä garancie právneho

štátu a tiež práva na súdnu a inú právnu ochranu, postupom odporkyne mu bola odňatá

možnosť konať pre správnym orgánom, ktorý postupoval v rozpore so zákonom. Uviedol, že

4

odporkyňa nedefinovala v čom spočíva obscenita odvysielaného obsahu, a ani nedefinovala

obscenitu ako takú, napriek skutočnosti, že zrejme pri svojom rozhodovaní k definovaniu

obscenity musela pristúpiť v rámci správnej úvahy. Zdôraznil, že odporkyňa mala účastníkovi

konania poskytnúť definíciu s ktorou pracovala pri aplikácii JSO na skutkový priebeh opísaný

v odôvodnení. Odporkyňa namiesto definície obscenity sa pustila do sporného posudzovania

morálnosti obsahu televízneho vysielania, označujúc ho za zvrhlé, zavrhnutiahodné a za

hranicami morálky, pričom takého hodnotenia sú z pohľadu zákona o vysielaní a retransmisii

irelevantné, nemajú oporu v zákone a nemajú vzťah k výroku rozhodnutia, ktorý by mali

odôvodňovať. Navyše vzhľadom na skutočnosť, že nemali možnosť sa vyjadriť k podkladom

rozhodnutia, nevedia, či takého hodnotenia vychádzajú z priamej skúsenosti členov

odporkyne získanej sledovaním uvedeného programu (nevedia či je podkladom pre

rozhodnutie aj záznam o vykonaní dôkazu prehratím záznamu). Mal za to, že povinnosťou

odporkyne bolo sa s tvrdeniami navrhovateľa kvalifikovane vysporiadať, čo nepovažoval

za splnené označením zobrazeného obsahu za „zvrhlé a amorálne praktiky“, pričom

odporkyňa nereagovala ani na argument navrhovateľa o označení predmetného programu

piktogramom v iných európskych krajinách (Švédsko 7, Veľká Británia a Nórsko 15), keď

v slovenských televíziách bol predmetný program už vysielaný s piktogramom 15. Záver

odporkyne, že v zmysle právnej úpravy správneho konania je vylúčené, aby v priebehu

správneho konania explicitne konštatovala presne ktoré konanie naplnilo danú skutkovú

podstatu, považoval za značne reštriktívny a použitý účelovo, keďže odporkyňa pripúšťa,

že neurčila presne skutok, o ktorom sa koná, pričom identita skutku je z pohľadu správneho

trestania esenciálnou náležitosťou každého konania. Zároveň vyjadril nesúhlas s konštato-

vaním odporkyne, že konanie napĺňajúce danú skutkovú podstatu uvedie až vo výroku

a odôvodnení rozhodnutia, nakoľko iným postupom by prejudikovala svoje rozhodnutie,

vo vzťahu ku ktorému navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že materiály pre konanie

a rozhodovanie odporkyne pripravuje a komunikáciu s účastníkom konania v plnej miere

zabezpečuje kancelária odporkyne. Dodal, že odporkyňa rozhoduje na základe podkladov

a identifikácie skutku podaného kanceláriou odporkyne. Preto pokladal identifikáciu skutku

za základ pre rozhodnutie a jej nepredložením kancelárii odporkyne pri začatí správneho

konania, došlo k porušeniu ustanovení v spojení s ,

keď účastníkovi nebolo umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Zároveň absenciu

presnej identifikácie skutku vo výroku rozhodnutia navrhovateľ označil za nedostatok

materiálnej stránky rozhodnutia, ktoré v danom prípade pokladal za nezákonné. V súvislosti

s uvedeným poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

5

. Uviedol tiež, že rovnakým nedostatkom trpí výrok o udelení sankcie, pričom

v tomto smere odporkyňa nedodržala ani zákonný predpoklad pre odôvodnenie určenia výšky

sankcie podľa ustanovení Odporkyňa uviedla ako kritériá závažnosť

správneho deliktu, mieru zavinenia a rozsah a dosah vysielania, kritériá ktoré nezodpovedajú

v úplnosti podmienkam právnej úpravy. Upozornil na skutočnosť, že sa jedná o kogentné

ustanovenie právneho predpisu, a preto považoval neúplnosť odôvodnenia výroku rozhod-

nutia za nezákonnú, pričom spôsobuje nezákonnosť celého rozhodnutia. Zdôraznil, že správna

úvaha, ktorou sa správny orgán riadi pri určovaní výšky pokuty nemôže byť svojvôľou

a vždy musí byť ohraničená literou zákona. Tiež poukázal na to, že konštatovanie, že

navrhovateľ je multiregionálnym vysielateľom považuje bez ďalšieho za neurčité a nezrozu-

miteľné, z čoho vyplýva skutočnosť, že takto odôvodnené rozhodnutie trpí nedostatkom

dôvodov a v dôsledku toho je nepreskúmateľné a nezákonné. Z uvedených dôvodov

navrhovateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie

odporkyne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadal o priznanie náhrady trov

odvolacieho konania.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku uviedla, že ako

príslušný správny orgán dostatočne zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala

relevantné ustanovenia zákona. Jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47

, nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené

a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení

a navrhovateľ nebol rozhodnutím ani postupom správneho orgánu ukrátený na svojich

právach. Preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie

potvrdil. Za zavádzajúci a účelový považovala argument navrhovateľa o zneužití správnej

úvahy, nakoľko odporkyňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla, ktoré vyjadrenia

a gestá v predmetnom programe pokladala za obscénne a tiež podrobne a logicky zdôvodnila,

na základe akých skutočností k týmto záverom dospela. Mala za to, že výroková časť

napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom

vylučujúcim zameniteľnosť skutku s iným, keď vo výrokovej časti rozhodnutia je vymedzený

čas spáchania správneho deliktu, spôsob spáchania správneho deliktu a samotný správny

delikt. Poukázala na , ktorý ustanovuje odporkyni

povinnosť zaviesť a uplatňovať Jednotný systém označovania. Tento obsahuje viaceré

povinnosti, ktoré je vysielateľ povinný splniť pri vysielaní jednotlivých zložiek programovej

služby z hľadiska informovania rodičov o vekovej vhodnosti týchto zložiek programovej

6

služby, čo zahŕňa aj povinnosť klasifikovať a označiť programy príslušným piktogramom

podľa ich vekovej vhodnosti podľa ustanovení tohto predpisu. Jednou z možných kategórií

z hľadiska vekovej vhodnosti programov je kategória – nevhodné pre maloletých do 15 rokov,

pričom programy sa klasifikujú a označia príslušným piktogramom k tejto kategórii v prípade,

ak obsahujú niektoré z hodnotiacich kritérií uvedených v príslušnom ustanovení JSO.

Konkrétny program je na základe výskytu daných hodnotiacich kritérií možné „správne“

klasifikovať a následne označiť iba v rámci jednej kategórie vekovej vhodnosti. V súvislosti

s uvedeným dala do pozornosti rozsudok Mestského súdu v Prahe č.k. -4.

Ohľadom námietky navrhovateľa, spočívajúcej v tvrdení, že odporkyňa mala v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia definovať pojem obscenita a nie posudzovať morálnosť obsahu

televízneho vysielania zopakovala, že pojem obscénne vyjadrovanie nie je pojmom s legálnou

alebo s inou ustálenou, všeobecne akceptovanou definíciou, teda ide o tzv. neurčitý pojem,

ktorého výklad je v kompetencii správneho orgánu. Z povahy tohto pojmu je zrejmé, že ho nie

je možné explicitne definovať pre otvorený okruh situácií, nakoľko jednotlivé vyjadrenia je

nutné vnímať v kontexte ich použitia. Ďalej uviedla, že v zmysle § 1 ods. 5 vyhlášky

č. je obsah programu nutné posudzovať okrem iného aj z hľadiska

kontextuálneho výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo neprípustnosti v programe,

ako aj z hľadiska ich spôsobu a formy spracovania vzhľadom na charakter a druh programu,

a jeho umelecké a morálne posolstvo. Z uvedeného vyvodila, že v prípade posudzovania

možného nesprávneho uplatnenia JSO, nesprávnym klasifikovaním a označením programu

z hľadiska vekovej vhodnosti, je v zmysle cit. ustanovenia nevyhnutné posúdiť aj skutočnosť,

v akom kontexte sa jednotlivé hodnotiace kritériá nevhodnosti a neprípustnosti v predmetnom

programe vyskytovali. Vyjadrila sa, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva,

že navrhovateľom namietané hodnotenia boli použité práve v súvislosti s posudzovaním

kontextuálneho výskytu obscénnych vyjadrení v predmetnom programe. Dala do pozornosti

oznámenie o začatí správneho konania, v ktorom explicitne uviedla požiadavku na

navrhovateľa, aby sa vyjadril k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní, ktoré boli

následne identifikované, pričom prepis (resp. popis) skutkového stavu bol účastníkovi

konania priamo zaslaný a taktiež bol poučený o možnosti požiadať o vyhotovenie kópie

predmetného záznamu vysielania v prípade, že ním nedisponuje. Doplnila, že odporkyňa ako

kolektívny orgán sa vždy oboznamuje so skutkovým stavom v zmysle zásady spoľahlivého

zistenia skutočného stavu veci. K argumentom, ktoré odporkyňa vyjadrila v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia, dospela vzhliadnutím predmetného záznamu vysielania. Uvedené

vyplýva aj z napadnutého rozhodnutia, kde vyslovila, že odporkyňa sa oboznámila

7

so skutkovým stavom v predmetnom správnom konaní a rozhodla na svojom zasadnutí dňa

22. júna 2010. Zdôraznila, že ani sám navrhovateľ nenamieta rozpor medzi skutkovým

stavom popísaným v napadnutom rozhodnutí a predmetným záznamom vysielania.

K námietke navrhovateľa, týkajúcej sa označenia predmetného programu piktogramom

v iných európskych krajinách a skutočnosti, že v slovenských televíziách bol predmetný

program už vysielaný s piktogramom 15 uviedla, že skutočnosť, či bol predmetný program

odvysielaný v minulosti, a s akým označením vekovej vhodnosti, je vo vzťahu k predmetu

správneho konania bezpredmetná. Za podstatnú skutočnosť považovala, že odporkyňa

v doterajšom období predmetný program v rámci správneho konania ani na svojom zasadnutí

pri prerokovaní správy o kontrole dodržiavania povinností podľa

neposudzovala. Vzhľadom na kapacitné možnosti odporkyne je zrejmé, že táto nemôže reálne

posudzovať všetky odvysielané programy subjektov spadajúcich pod jej právomoc. Doplnila,

že v súčasnosti platný a účinný JSO prešiel viacerými zmenami, pričom niektoré sa priamo

týkali hodnotiacich kritérií pre klasifikáciu a označovanie programov, ako aj samotného počtu

kategórií vekovej vhodnosti programov. Zdôraznila, že odporkyňa je pri skúmaní možného

porušenia predmetnej povinnosti viazaná výlučne všeobecne záväznými predpismi Slovenskej

republiky a túto skutočnosť uviedla aj v napadnutom rozhodnutí. Nesúhlasila s tvrdením

navrhovateľa, že „odporkyňa pripúšťa, že neurčila presne skutok“, nakoľko zo spisového

materiálu k predmetnej veci jednoznačne vyplýva, že odporkyňa skutok určila jasne

a nezameniteľne, keďže v oznámení o začatí správneho konania špecifikovala dané vyjadrenia

a gestá a vyzvala navrhovateľa, aby sa k tejto skutočnosti vyjadril. Vzhľadom na predmet

správneho konania a na fakt, že rozhodujúce pre rozhodnutie v správnom konaní bolo

posúdenie, či sú dané vyjadrenia a gestá obscénnymi, považuje odporkyňa navrhovateľove

argumenty za absurdné a zjavne účelové. Mala za to, že navrhovateľovi boli poskytnuté

všetky potrebné informácie, aby sa vyjadril k predmetu správneho konania. Dodala,

že exaktná špecifikácia skutku v oznámení o začatí správneho konania by v rozpore

so zásadami správneho konania prejudikovala rozhodnutie vo veci samej, ku ktorému môže

odporkyňa dospieť iba v rámci správneho konania, po spoľahlivom zistení skutkového stavu.

Súčasne poukázala na skutočnosť, že predmet správneho konania tak ako bol špecifikovaný

v oznámení o začatí správneho konania sa v jeho priebehu nezmenil. Taktiež podotkla,

že navrhovateľ sa vo svojom písomnom vyjadrení ani v odvolaní vecne nevyjadril

ku konkrétnym vyjadreniam a gestám, ktoré odporkyňa označila za obscénne v oznámení

o začatí správneho konania a tiež v napadnutom rozhodnutí. K rozsudku Najvyššieho súd

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 16. júna 2010, na ktorý navrhovateľ

8

odkazuje, uviedla, že námietka navrhovateľa spočíva v skutočnosti, že nedostatočným

špecifikovaním skutku zo strany odporkyne, mu bolo znemožnené vyjadriť sa k predmetu

správneho konania. Avšak podľa jej názoru z uvádzaného rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky jednoznačne vyplýva, že odporkyňa v danom konaní riadne oznámila

účastníkovi konania začatie správneho konania, v ktorom zároveň vyzvala navrhovateľa na

vyjadrenie sa k predmetu správneho konania. Z uvedeného súčasne vyvodila, že Najvyšší súd

Slovenskej republiky dospel k názoru, že v danom oznámení odporkyňa dostatočne

špecifikovala predmetný skutok. Doplnila, že v správnom konaní, ktoré bolo preskúmavané

vyššie uvedeným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, bol značne odlišný

skutkový stav. Následne dodala, že v prejednávanej veci bol prepis (resp. popis) skutkového

stavu navrhovateľovi zaslaný ako príloha oznámenia o začatí správneho konania, čo samotný

navrhovateľ uvádza aj vo svojom odvolaní. Z dôvodu hospodárnosti odporkyňa

navrhovateľovi nezaslala kópiu predmetného záznamu vysielania. V prípade, ak by

navrhovateľ kópiou nedisponoval, odporkyňa v oznámení o začatí správneho konania uviedla,

že záznam vysielania je súčasťou administratívneho spisu, pričom v prípade potreby má

navrhovateľ v zmysle právo využiť možnosť vyhotovenia jeho

kópie. Rovnako aj námietku navrhovateľa, týkajúcu sa neúplného odôvodnenia výroku

o udelení sankcie, považovala za neopodstatnenú, nakoľko pri stanovení výšky pokuty

sa riadila kritériami, ktoré v rozhodnutí aj uviedla. Z odôvodnenia výšky pokuty podľa

odporkyne jednoznačne vyplýva, že nesprávnym uplatnením JSO pri tomto programe došlo

k zmareniu jeho účelu, ktorým je informovať rodičov o vhodnosti jednotlivých programov pre

rôzne vekové skupiny maloletých. Odporkyňa pri určovaní výšky pokuty prihliadla

na skutočnosť, že navrhovateľ už bol v minulosti viackrát právoplatne sankcionovaný

za porušenie predmetnej povinnosti a prihliadla aj na výšku udelených sankcií. Tiež dospela

k záveru, že intenzita výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti bola najmä vzhľadom

na kontext, v ktorom boli jednotlivé vyjadrenia a scény odvysielané vysoká. Vzhľadom

na uvedené podľa odporkyne predchádzajúce sankcie nesplnili preventívny resp. výchovný

účel a s ohľadom na závažnosť predmetného správneho deliktu považovala výšku sankcie

za plne odôvodnenú. Odporkyňa vzala do úvahy aj skutočnosť, že navrhovateľ

je multiregionálnym vysielateľom, pričom táto vyjadruje percentuálne pokrytie

navrhovateľovho vysielania a teda vyjadruje, koľko potenciálnych recipientov je spôsobilých

vnímať.

9

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej v texte rozhodnutia len „najvyšší súd“) ako

súd vecne príslušný ( v spojení s )

preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a to v rozsahu

námietok navrhovateľa obsiahnutých v podanom opravnom prostriedku a po prejednaní veci

na ústnom pojednávaní ( ) dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa

nemožno priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy ( ).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch

proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy

piatej časti ( ).

Podľa o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým

preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Ustanovenie

§ 250j ods. 5 platí obdobne.

Podľa , pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa

primerane ustanovenie z druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 3 ods. 1, 2, 4 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade

so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,

práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie

ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti

s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať

im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť

k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám

a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia,

aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych

orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú

o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných, alebo podobných prípadoch nevznikali

neodôvodnené rozdiely.

10

Podľa § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne

a úplne skutočný stav veci, a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.

Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä

podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako

aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti.

Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.

Podľa § 33 ods. 1, 2 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba

má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom

pojednávaní a miestnej ohliadke. Správny orgán je povinný dať účastníkom konania

a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho

podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými

právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo

zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa Rada uloží pokutu vysielateľovi

televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 eur

do 66 387 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 19 916 eur,

ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov alebo iných zložiek programovej služby

(§ 20 ods. 4) alebo nezabezpečil časové zaradenie programov alebo iných zložiek

programovej služby v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom

(§ 20 ods. 5).

Podľa na základe klasifikácie programov podľa

vekovej vhodnosti je vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej

mediálnej služby na požiadanie povinný na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný

systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu (ďalej len „jednotný systém

označovania“).

Najvyšší súd, ako súd odvolací v preskúmavanej veci dospel k záveru, že správny

orgán v predmetnej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci zistil

skutkový stav správne a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver.

11

V administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu

a uloženie sankcie zaň, je podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojím

postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých

k spáchaniu došlo, ako aj, následky ním vzniknuté, môžu mať vplyv len na výšku sankcie,

ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu.

Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu odporkyne je zrejmé, že

v prejednávanej veci skutkový stav sporný nebol. Navrhovateľ v správnom konaní ani

v konaní pred súdom nepoprel odvysielanie horeuvedeného programu.

Úlohou najvyššieho súdu v zmysle námietok navrhovateľa bolo posúdiť, či

navrhovateľ odvysielaním tohto programu porušil zákonné ustanovenia špecifikované

odporkyňou v rozhodnutí a či sankcia bola uložená v súlade so zákonom.

Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd mal v danej veci preukázané,

že odporkyňa navrhovateľovi oznámila začatie správneho orgánu a správne ho vyzvala na

vyjadrenie sa k veci a na navrhnutie, alebo predloženie dôkazov s poučením o jeho

procesných právach. Navrhovateľ sa v správnom konaní v danej veci vyjadril až na

opakovanú výzvu, pričom nenavrhol Rade vykonať žiadne dôkazy, ani sám žiadne dôkazy

nepredložil, resp. nevzniesol v konaní iné návrhy, odporkyňa ako správny orgán z úradnej

povinnosti nevykonala ďalšie dôkazy. Najvyšší súd v danej veci zastáva názor, že odporkyňa,

ako správny orgán, postupovala v súlade so zákonnými predpismi, vo veci zistila riadne

skutkový stav a zo skutkových okolností vyvodila správny právny názor. Nemožno vytýkať

správnemu orgánu, že by sa v konaní dopustil takej procesnej vady, ktorá by mala za následok

nezákonnosť rozhodnutia. Na základe výkladu právnej normy § 33 správneho poriadku

v intenciách logického a rozumného uváženia vôľou zákonodarcu bolo, aby sa účastník

správneho konania oboznámil s dôkazmi, ktoré by mali byť podkladom pre rozhodnutie, ktoré

boli v správnom konaní vykonané správnym orgánom, a s ktorými tento účastník nebol

oboznámený. Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že rozhodnutie správneho

orgánu vychádzalo zo skutkových zistení, ktoré boli, alebo mali byť účastníkovi správneho

konania – navrhovateľovi dobre známe, pretože podkladom pre rozhodnutie bol ním

odvysielaný program ,,V. N. Z.“ dňa 11. januára 2010.

12

Odporkyňa, ako správny orgán v danej veci, teda v správnom konaní umožnila

účastníkovi správneho konania sa vyjadriť k veci a navrhovať dôkazy, tento však v správnom

konaní nevyužil svoje právo a žiadne návrhy v konaní nevzniesol, žiadne dôkazy nepredložil,

a ani žiadne dôkazy nenavrhoval vykonať.

Vzhľadom na uvedené, teda Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci

dospel k záveru, že odporkyňa, ako správny orgán, postupovala v správnom konaní v súlade

s právnou normou ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 správneho poriadku, keďže

umožnila, aby sa navrhovateľ mohol pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k jeho podkladom

i k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, a teda nemožno považovať

za procesné pochybenie postup odporkyne, keď nevyzvala opätovne odporcu na vyjadrenie

sa pred vydaním rozhodnutia, keďže výklad právnej normy ustanovenej v § 33 je potrebné

vykonávať na základe logického a rozumného uváženia vzhľadom na konkrétne okolnosti

individuálne v každej veci.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd neprihliadol na námietku navrhovateľa, ohľadne

skutočnosti, že nemal možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Výklad právnej normy

ustanovenej v § 33 správneho poriadku nemožno vykonať formalisticky, ale vzhľadom na

konkrétne okolnosti v každej individuálnej veci.

Najvyšší súd sa tiež nemohol stotožniť s námietkou navrhovateľa ohľadom

nedostatočného opisu skutku vo výrokovej časti rozhodnutia. I podľa názoru senátu

najvyššieho súdu výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne

a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným.

Náležitosti výroku rozhodnutia sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku, podľa

ktorého výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,

podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania.

Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí

pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon.

I keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, že by výrok rozhodnutia musel

obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je

nespochybniteľné, že iba výroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad na

13

práva a povinnosti účastníkov konania a iba ona môže nadobudnúť právnu moc. Bezchybne

formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou rozhodnutia; len z výroku je možné zistiť,

či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku je možné usúdiť existenciu prekážky

veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého postihu pre totožný skutok, je

dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie riadneho práva na

obhajobu, len výrok rozhodnutia, a nie jeho odôvodnenie, môže byť vynútiteľný správnou

exekúciou a podobne. Z uvedených dôvodov je vymedzenie predmetu konania vo výroku

rozhodnutia o správnom delikte, ktoré spočíva v špecifikácii správneho deliktu takým

spôsobom, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s konaním iným.

V preskúmavanej veci výroková časť opravným prostriedkom napadnutého

rozhodnutia zhora uvedené kritéria spĺňa. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený, resp.

vymedzený čas spáchania správneho deliktu – 11. januára 2010 o cca 12:02 hod., spôsob

spáchania správneho deliktu – odvysielanie programu V. N. Z. a jeho označenie ako program

nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov a je konkrétne uvedený i správny

delikt – nesprávne uplatnenie JSO. Výroková časť rozhodnutia tak i podľa názoru najvyššieho

súdu exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ dopustil a v dôsledku ktorého došlo k

spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Preto námietku

navrhovateľa v tomto smere treba považovať za bezpredmetnú.

Rozhodnutie odporkyne podľa názoru najvyššieho súdu má všetky náležitosti

ustanovené v § 47 správneho poriadku a nevykazuje formálne ani logické nedostatky.

Najvyšší súd tiež nezistil, že by odvolaním napadnuté rozhodnutie trpelo vadami, ku ktorým

musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či navrhovateľ takýto nedostatok rozhodnutia namietal.

Najvyšší súd sa v tomto smere stotožnil s rozhodnutím Rady.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že odporkyňa nedefinovala obscenitu ako takú, senát

najvyššieho súdu konštatuje, že táto námietka je právne irelevantná. Obscénnosť totiž

vo všeobecnosti predstavuje vlastnosť niečoho necudného, oplzlého, urážajúceho stud,

nemravného a pod. Z tohto dôvodu nebolo povinnosťou odporcu podávať v rámci rozhodnutia

definíciu obscenity. Aj podľa názoru odvolacieho súdu posudzovaný program vyjadrenia,

ktoré boli obscénneho charakteru, nepochybne obsahoval.

14

Neobstojí ani argumentácia navrhovateľa, keď poukázal na označenie predmetnej

relácie piktogramom o kritériách vekovej vhodnosti v rámci iných krajín Európskej únie.

Rovnako ako odporkyňa aj najvyšší súd je presvedčený, že odkaz na rozsudok

Najvyššieho súdu zo dňa 16. júna 2010 nepotvrdzuje navrhovateľov argument

o nedostatočnej identifikácii skutku v oznámení o začatí správneho konania zo strany

odporkyne, ale naopak tento argument vyvracia.

Najvyšší súd neakceptoval ani námietku navrhovateľa týkajúcu sa nedostatočného

odôvodnenia výšky uloženej pokuty, nakoľko, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia, odporkyňa pri stanovení výšky pokuty zdôraznila predchádzajúce porušenia

zákona navrhovateľom podľa konkrétnych prechádzajúcich rozhodnutí, pričom ustálenie

výšky pokuty v rámci zákonom určeného rozpätia, či sadzby je zásadne otázkou správneho

uváženia a Najvyšší súd podľa pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal

na základe povolenej voľnej úvahy (správneho uváženia), preskúmava iba, či takéto

rozhodnutie nevybočilo z rámca povolenej voľnej úvahy, a či je v súlade so zákonom.

Odvolanie navrhovateľa neobsahuje nijaké argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť

alebo spochybniť závery odporkyne uvedené v jej rozhodnutí.

Keďže v rozsahu navrhovateľom vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené

pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení, najvyšší súd s poukazom

na vyššie uvedené, napadnuté rozhodnutie Rady č. zo dňa 22. júna 2010 podľa

potvrdil.

O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4

veta druhá a o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a položky č. 10 písm. c/ Sadzobníka

súdnych poplatkov ako prílohy k uvedenému zákonu.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa v spojení

s tak, že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní

nemal úspech a odporkyni zo zákona náhrada trov konania neprislúcha.

15

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 2. júna 2011

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská