Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d8d/363105.6a8751.pdf
PDF · 190.76 KB
No categories available
8Sž/16/2010
Najvyšší súd 8Sž/16/2010-35
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny Adamcovej,
v právnej veci navrhovateľa: M. T., S. so sídlom B. X., B., zastúpeného M.. P. Ď.,
advokátom Advokátskej kancelárie B. – Ď., S., so sídlom v B., D. C. X., proti odporkyni:
Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/26/2010 z 22. júna 2010, jednomyseľne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/26/2010 z 22. jú-
na 2010, p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok v sume 66 € do 30 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku, na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený
v Štátnej pokladnici, Bratislava.
O d ô v o d n e n i e :
Navrhovateľ sa opravným prostriedkom, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky dňa 29. júla 2010, domáhal postupom podľa ustanovení § 250l a nasl. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia
odporkyne č. RP/26/2010 z 22. júna 2010.
Uvedeným rozhodnutím odporkyňa ako orgán príslušný podľa § 4 ods.1 až 3 a § 5
ods.1 písm. g/ zák. č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000
Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.č. 308/2000 Z.z.“)
rozhodla, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods.4 zák.č. 308/2000 Z.z.
tým, že dňa 11. januára 2010 cca 12,02 hod. odvysielal program V. N. Z., ktorý označil ako
nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov, čím došlo k nesprávnemu uplatneniu
jednotného systému označovania (ďalej v texte rozhodnutia len „JSO“), za čo mu uložila
podľa ust. § 64 ods.1 písm. d/ zák. č. 308/2000 Z.z. sankciu - pokutu, určenú podľa
ustanovenia § 67 ods. 3 písm. c/ zák.č. 308/2000 Z.z. vo výške 5000 €.
V odôvodnení rozhodnutia odporkyňa uviedla, že v predmetnej veci posudzovala,
či navrhovateľ označil predmetný program v súlade s JSO z dôvodu, že hoci bol program
označený ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov mohol obsahovať hodnotiace kritérium
pre klasifikovanie a označenie programu ako nevhodného a neprístupného pre maloletých
do 18 rokov, a to pre obscénne vyjadrovanie a obscénne gestá. Odporkyňa preto v zmysle
§ 1 ods.5 vyhlášky č. 589/2007 Z.z. posudzovala obsah predmetného programu z hľadiska
kontextuálneho výskytu, frekvencie a intenzity hodnotiacich kritérií, v tomto programe
obscénneho vyjadrovania v programe a dospela k záveru, že frekvencia výskytu obscénneho
vyjadrovania v tomto programe bola vysoká. Zdôraznila, že v predmetnom programe
znázornené situácie a v ňom použité vyjadrenia postáv - ktoré prezentujú zneužívanie
neskúsenosti, resp. naivity mladých dievčat s cieľom uspokojiť vlastné potreby, resp. upevniť
si „reputáciu“ zvodcov, či tzv. „potvor“ medzi študentmi, navyše v kontexte, v akom boli
odvysielané (zvrhlé a amorálne praktiky hlavných predstaviteľov) - považovala za obscénne
vyjadrovanie, ktoré v žiadnom prípade nie je súčasťou bežného civilného života maloletých
do 18 rokov. Na základe uvedeného odporkyňa dospela k jednoznačnému záveru, že kontext
v akom obscénne vyjadrenia odzneli bol nevhodný pre maloletých do 18 rokov a intenzita
týchto vyjadrovaní bola vysoká. Odporkyňa skonštatovala, že závažnosť obscénneho
vyjadrovania v súvislosti s kontextom a obsahom posudzovaného programu, ako aj spôsob
jeho spracovania bola natoľko výrazná, že označenie programu ako nevhodného pre
maloletých do 15 rokov nemožno označiť za adekvátne. Preto dospela k záveru, že predmetný
program mal byť v zmysle § 1 ods.1 a § 1 ods.5 vyhlášky č. 589/2007 Z.z. klasifikovaný ako
program nevhodný a neprístupný pre maloletých do 18 rokov. Odporkyňa poukázala na to,
že zásada objektívnej zodpovednosti u právnických osôb za správne delikty platí aj v prípade
zákona č. 308/2000 Z. z., ako aj správneho poriadku, ktoré nevyžadujú pri preukázaní,
či došlo k správnemu deliktu, dokazovať zavinenie, podstatné je iba to, či k porušeniu
objektívne došlo alebo nie, s tým, že ani jeden z uvedených zákonov neobsahuje tzv.
liberačné dôvody, ktoré by umožnili zbaviť sa zodpovednosti za správny delikt, ako aj to,
že okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona, môžu byť zohľadnené pri ukladaní druhu
sankcie, ale nie sú dôvodom na zastavenie správneho konania. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia tiež vyplýva, že odporkyňa pri odôvodnení výšky uloženej sankcie vzala do
úvahy najmä:
- závažnosť správneho deliktu – nesprávnym uplatnením JSO pri tomto programe
došlo k zmareniu účelu JSO, ktorým je informovať rodičov o vhodnosti jednotlivých
programov pre rôzne vekové skupiny maloletých, pričom dospela k záveru, že intenzita
výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti - bola najmä vzhľadom na kontext, v ktorom boli
jednotlivé vyjadrenia a scény odvysielania – vysoká. Odporkyňa poukázala na skutočnosť,
že v predmetnom programe bol síce v zábere odsúdený amorálny spôsob života, avšak
v priebehu deja programu bol tento spôsob života prezentovaný intenzívne a navyše
v značnom časovom rozsahu. Preto rozhodla, že spôsob a forma spracovania, ako aj celkový
obsah predmetného programu bol natoľko závažný, že si vyžadoval označenie podľa JSO ako
nevhodný a neprístupný pre vekovú hranicu maloletých do 18 rokov.
- mieru zavinenia – navrhovateľ, ktorý bol už v minulosti viackrát právoplatne
sankcionovaný za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods.4 zák.č. 308/2000 Z.z.
(do 31.12.2007 bola predmetná povinnosť ustanovená v § 20 ods.5 zák.č. 308/2000 Z.z.),
mal a mohol vedieť, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený
- rozsah a dosah vysielania - nakoľko ide o multiregionálneho vysielateľa.
Odporkyňa pri určovaní výšky pokuty prihliadla na skutočnosť, že navrhovateľ už bol
v minulosti viackrát právoplatne sankcionovaný za porušenie predmetnej povinnosti
a prihliadla aj na výšku udelených sankcií. Vzhľadom na uvedené dospela k záveru,
že predchádzajúce sankcie nesplnili preventívny resp. výchovný účel a z tohto dôvodu
považovala výšku sankcie za plne odôvodnenú.
Navrhovateľ ako dôvod opravného prostriedku uviedol, že vydaním napadnutého
rozhodnutia došlo k porušeniu jeho práv garantovaných Ústavou, najmä garancie právneho
štátu a tiež práva na súdnu a inú právnu ochranu, postupom odporkyne mu bola odňatá
možnosť konať pre správnym orgánom, ktorý postupoval v rozpore so zákonom. Uviedol, že
odporkyňa nedefinovala v čom spočíva obscenita odvysielaného obsahu, a ani nedefinovala
obscenitu ako takú, napriek skutočnosti, že zrejme pri svojom rozhodovaní k definovaniu
obscenity musela pristúpiť v rámci správnej úvahy. Zdôraznil, že odporkyňa mala účastníkovi
konania poskytnúť definíciu s ktorou pracovala pri aplikácii JSO na skutkový priebeh opísaný
v odôvodnení. Odporkyňa namiesto definície obscenity sa pustila do sporného posudzovania
morálnosti obsahu televízneho vysielania, označujúc ho za zvrhlé, zavrhnutiahodné a za
hranicami morálky, pričom takého hodnotenia sú z pohľadu zákona o vysielaní a retransmisii
irelevantné, nemajú oporu v zákone a nemajú vzťah k výroku rozhodnutia, ktorý by mali
odôvodňovať. Navyše vzhľadom na skutočnosť, že nemali možnosť sa vyjadriť k podkladom
rozhodnutia, nevedia, či takého hodnotenia vychádzajú z priamej skúsenosti členov
odporkyne získanej sledovaním uvedeného programu (nevedia či je podkladom pre
rozhodnutie aj záznam o vykonaní dôkazu prehratím záznamu). Mal za to, že povinnosťou
odporkyne bolo sa s tvrdeniami navrhovateľa kvalifikovane vysporiadať, čo nepovažoval
za splnené označením zobrazeného obsahu za „zvrhlé a amorálne praktiky“, pričom
odporkyňa nereagovala ani na argument navrhovateľa o označení predmetného programu
piktogramom v iných európskych krajinách (Švédsko 7, Veľká Británia a Nórsko 15), keď
v slovenských televíziách bol predmetný program už vysielaný s piktogramom 15. Záver
odporkyne, že v zmysle právnej úpravy správneho konania je vylúčené, aby v priebehu
správneho konania explicitne konštatovala presne ktoré konanie naplnilo danú skutkovú
podstatu, považoval za značne reštriktívny a použitý účelovo, keďže odporkyňa pripúšťa,
že neurčila presne skutok, o ktorom sa koná, pričom identita skutku je z pohľadu správneho
trestania esenciálnou náležitosťou každého konania. Zároveň vyjadril nesúhlas s konštato-
vaním odporkyne, že konanie napĺňajúce danú skutkovú podstatu uvedie až vo výroku
a odôvodnení rozhodnutia, nakoľko iným postupom by prejudikovala svoje rozhodnutie,
vo vzťahu ku ktorému navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že materiály pre konanie
a rozhodovanie odporkyne pripravuje a komunikáciu s účastníkom konania v plnej miere
zabezpečuje kancelária odporkyne. Dodal, že odporkyňa rozhoduje na základe podkladov
a identifikácie skutku podaného kanceláriou odporkyne. Preto pokladal identifikáciu skutku
za základ pre rozhodnutie a jej nepredložením kancelárii odporkyne pri začatí správneho
konania, došlo k porušeniu ustanovení § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb.,
keď účastníkovi nebolo umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Zároveň absenciu
presnej identifikácie skutku vo výroku rozhodnutia navrhovateľ označil za nedostatok
materiálnej stránky rozhodnutia, ktoré v danom prípade pokladal za nezákonné. V súvislosti
s uvedeným poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Sžo/55/2010. Uviedol tiež, že rovnakým nedostatkom trpí výrok o udelení sankcie, pričom
v tomto smere odporkyňa nedodržala ani zákonný predpoklad pre odôvodnenie určenia výšky
sankcie podľa ustanovení zák.č. 308/2000 Z.z. Odporkyňa uviedla ako kritériá závažnosť
správneho deliktu, mieru zavinenia a rozsah a dosah vysielania, kritériá ktoré nezodpovedajú
v úplnosti podmienkam právnej úpravy. Upozornil na skutočnosť, že sa jedná o kogentné
ustanovenie právneho predpisu, a preto považoval neúplnosť odôvodnenia výroku rozhod-
nutia za nezákonnú, pričom spôsobuje nezákonnosť celého rozhodnutia. Zdôraznil, že správna
úvaha, ktorou sa správny orgán riadi pri určovaní výšky pokuty nemôže byť svojvôľou
a vždy musí byť ohraničená literou zákona. Tiež poukázal na to, že konštatovanie, že
navrhovateľ je multiregionálnym vysielateľom považuje bez ďalšieho za neurčité a nezrozu-
miteľné, z čoho vyplýva skutočnosť, že takto odôvodnené rozhodnutie trpí nedostatkom
dôvodov a v dôsledku toho je nepreskúmateľné a nezákonné. Z uvedených dôvodov
navrhovateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie
odporkyne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadal o priznanie náhrady trov
odvolacieho konania.
Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku uviedla, že ako
príslušný správny orgán dostatočne zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala
relevantné ustanovenia zákona. Jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47
zák.č. 71/1967 Zb., nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené
a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení zák.č. 71/1967 Zb.
a navrhovateľ nebol rozhodnutím ani postupom správneho orgánu ukrátený na svojich
právach. Preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie
potvrdil. Za zavádzajúci a účelový považovala argument navrhovateľa o zneužití správnej
úvahy, nakoľko odporkyňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla, ktoré vyjadrenia
a gestá v predmetnom programe pokladala za obscénne a tiež podrobne a logicky zdôvodnila,
na základe akých skutočností k týmto záverom dospela. Mala za to, že výroková časť
napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom
vylučujúcim zameniteľnosť skutku s iným, keď vo výrokovej časti rozhodnutia je vymedzený
čas spáchania správneho deliktu, spôsob spáchania správneho deliktu a samotný správny
delikt. Poukázala na § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z., ktorý ustanovuje odporkyni
povinnosť zaviesť a uplatňovať Jednotný systém označovania. Tento obsahuje viaceré
povinnosti, ktoré je vysielateľ povinný splniť pri vysielaní jednotlivých zložiek programovej
služby z hľadiska informovania rodičov o vekovej vhodnosti týchto zložiek programovej
služby, čo zahŕňa aj povinnosť klasifikovať a označiť programy príslušným piktogramom
podľa ich vekovej vhodnosti podľa ustanovení tohto predpisu. Jednou z možných kategórií
z hľadiska vekovej vhodnosti programov je kategória – nevhodné pre maloletých do 15 rokov,
pričom programy sa klasifikujú a označia príslušným piktogramom k tejto kategórii v prípade,
ak obsahujú niektoré z hodnotiacich kritérií uvedených v príslušnom ustanovení JSO.
Konkrétny program je na základe výskytu daných hodnotiacich kritérií možné „správne“
klasifikovať a následne označiť iba v rámci jednej kategórie vekovej vhodnosti. V súvislosti
s uvedeným dala do pozornosti rozsudok Mestského súdu v Prahe č.k. 8Ca 297/2007-4.
Ohľadom námietky navrhovateľa, spočívajúcej v tvrdení, že odporkyňa mala v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia definovať pojem obscenita a nie posudzovať morálnosť obsahu
televízneho vysielania zopakovala, že pojem obscénne vyjadrovanie nie je pojmom s legálnou
alebo s inou ustálenou, všeobecne akceptovanou definíciou, teda ide o tzv. neurčitý pojem,
ktorého výklad je v kompetencii správneho orgánu. Z povahy tohto pojmu je zrejmé, že ho nie
je možné explicitne definovať pre otvorený okruh situácií, nakoľko jednotlivé vyjadrenia je
nutné vnímať v kontexte ich použitia. Ďalej uviedla, že v zmysle § 1 ods. 5 vyhlášky
č. 589/2007 Z.z. je obsah programu nutné posudzovať okrem iného aj z hľadiska
kontextuálneho výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti alebo neprípustnosti v programe,
ako aj z hľadiska ich spôsobu a formy spracovania vzhľadom na charakter a druh programu,
a jeho umelecké a morálne posolstvo. Z uvedeného vyvodila, že v prípade posudzovania
možného nesprávneho uplatnenia JSO, nesprávnym klasifikovaním a označením programu
z hľadiska vekovej vhodnosti, je v zmysle cit. ustanovenia nevyhnutné posúdiť aj skutočnosť,
v akom kontexte sa jednotlivé hodnotiace kritériá nevhodnosti a neprípustnosti v predmetnom
programe vyskytovali. Vyjadrila sa, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva,
že navrhovateľom namietané hodnotenia boli použité práve v súvislosti s posudzovaním
kontextuálneho výskytu obscénnych vyjadrení v predmetnom programe. Dala do pozornosti
oznámenie o začatí správneho konania, v ktorom explicitne uviedla požiadavku na
navrhovateľa, aby sa vyjadril k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní, ktoré boli
následne identifikované, pričom prepis (resp. popis) skutkového stavu bol účastníkovi
konania priamo zaslaný a taktiež bol poučený o možnosti požiadať o vyhotovenie kópie
predmetného záznamu vysielania v prípade, že ním nedisponuje. Doplnila, že odporkyňa ako
kolektívny orgán sa vždy oboznamuje so skutkovým stavom v zmysle zásady spoľahlivého
zistenia skutočného stavu veci. K argumentom, ktoré odporkyňa vyjadrila v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, dospela vzhliadnutím predmetného záznamu vysielania. Uvedené
vyplýva aj z napadnutého rozhodnutia, kde vyslovila, že odporkyňa sa oboznámila
so skutkovým stavom v predmetnom správnom konaní a rozhodla na svojom zasadnutí dňa
22. júna 2010. Zdôraznila, že ani sám navrhovateľ nenamieta rozpor medzi skutkovým
stavom popísaným v napadnutom rozhodnutí a predmetným záznamom vysielania.
K námietke navrhovateľa, týkajúcej sa označenia predmetného programu piktogramom
v iných európskych krajinách a skutočnosti, že v slovenských televíziách bol predmetný
program už vysielaný s piktogramom 15 uviedla, že skutočnosť, či bol predmetný program
odvysielaný v minulosti, a s akým označením vekovej vhodnosti, je vo vzťahu k predmetu
správneho konania bezpredmetná. Za podstatnú skutočnosť považovala, že odporkyňa
v doterajšom období predmetný program v rámci správneho konania ani na svojom zasadnutí
pri prerokovaní správy o kontrole dodržiavania povinností podľa zákona č. 308/2000 Z.z.
neposudzovala. Vzhľadom na kapacitné možnosti odporkyne je zrejmé, že táto nemôže reálne
posudzovať všetky odvysielané programy subjektov spadajúcich pod jej právomoc. Doplnila,
že v súčasnosti platný a účinný JSO prešiel viacerými zmenami, pričom niektoré sa priamo
týkali hodnotiacich kritérií pre klasifikáciu a označovanie programov, ako aj samotného počtu
kategórií vekovej vhodnosti programov. Zdôraznila, že odporkyňa je pri skúmaní možného
porušenia predmetnej povinnosti viazaná výlučne všeobecne záväznými predpismi Slovenskej
republiky a túto skutočnosť uviedla aj v napadnutom rozhodnutí. Nesúhlasila s tvrdením
navrhovateľa, že „odporkyňa pripúšťa, že neurčila presne skutok“, nakoľko zo spisového
materiálu k predmetnej veci jednoznačne vyplýva, že odporkyňa skutok určila jasne
a nezameniteľne, keďže v oznámení o začatí správneho konania špecifikovala dané vyjadrenia
a gestá a vyzvala navrhovateľa, aby sa k tejto skutočnosti vyjadril. Vzhľadom na predmet
správneho konania a na fakt, že rozhodujúce pre rozhodnutie v správnom konaní bolo
posúdenie, či sú dané vyjadrenia a gestá obscénnymi, považuje odporkyňa navrhovateľove
argumenty za absurdné a zjavne účelové. Mala za to, že navrhovateľovi boli poskytnuté
všetky potrebné informácie, aby sa vyjadril k predmetu správneho konania. Dodala,
že exaktná špecifikácia skutku v oznámení o začatí správneho konania by v rozpore
so zásadami správneho konania prejudikovala rozhodnutie vo veci samej, ku ktorému môže
odporkyňa dospieť iba v rámci správneho konania, po spoľahlivom zistení skutkového stavu.
Súčasne poukázala na skutočnosť, že predmet správneho konania tak ako bol špecifikovaný
v oznámení o začatí správneho konania sa v jeho priebehu nezmenil. Taktiež podotkla,
že navrhovateľ sa vo svojom písomnom vyjadrení ani v odvolaní vecne nevyjadril
ku konkrétnym vyjadreniam a gestám, ktoré odporkyňa označila za obscénne v oznámení
o začatí správneho konania a tiež v napadnutom rozhodnutí. K rozsudku Najvyššieho súd
Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/55/2010 zo dňa 16. júna 2010, na ktorý navrhovateľ
odkazuje, uviedla, že námietka navrhovateľa spočíva v skutočnosti, že nedostatočným
špecifikovaním skutku zo strany odporkyne, mu bolo znemožnené vyjadriť sa k predmetu
správneho konania. Avšak podľa jej názoru z uvádzaného rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky jednoznačne vyplýva, že odporkyňa v danom konaní riadne oznámila
účastníkovi konania začatie správneho konania, v ktorom zároveň vyzvala navrhovateľa na
vyjadrenie sa k predmetu správneho konania. Z uvedeného súčasne vyvodila, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky dospel k názoru, že v danom oznámení odporkyňa dostatočne
špecifikovala predmetný skutok. Doplnila, že v správnom konaní, ktoré bolo preskúmavané
vyššie uvedeným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, bol značne odlišný
skutkový stav. Následne dodala, že v prejednávanej veci bol prepis (resp. popis) skutkového
stavu navrhovateľovi zaslaný ako príloha oznámenia o začatí správneho konania, čo samotný
navrhovateľ uvádza aj vo svojom odvolaní. Z dôvodu hospodárnosti odporkyňa
navrhovateľovi nezaslala kópiu predmetného záznamu vysielania. V prípade, ak by
navrhovateľ kópiou nedisponoval, odporkyňa v oznámení o začatí správneho konania uviedla,
že záznam vysielania je súčasťou administratívneho spisu, pričom v prípade potreby má
navrhovateľ v zmysle § 23 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. právo využiť možnosť vyhotovenia jeho
kópie. Rovnako aj námietku navrhovateľa, týkajúcu sa neúplného odôvodnenia výroku
o udelení sankcie, považovala za neopodstatnenú, nakoľko pri stanovení výšky pokuty
sa riadila kritériami, ktoré v rozhodnutí aj uviedla. Z odôvodnenia výšky pokuty podľa
odporkyne jednoznačne vyplýva, že nesprávnym uplatnením JSO pri tomto programe došlo
k zmareniu jeho účelu, ktorým je informovať rodičov o vhodnosti jednotlivých programov pre
rôzne vekové skupiny maloletých. Odporkyňa pri určovaní výšky pokuty prihliadla
na skutočnosť, že navrhovateľ už bol v minulosti viackrát právoplatne sankcionovaný
za porušenie predmetnej povinnosti a prihliadla aj na výšku udelených sankcií. Tiež dospela
k záveru, že intenzita výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti bola najmä vzhľadom
na kontext, v ktorom boli jednotlivé vyjadrenia a scény odvysielané vysoká. Vzhľadom
na uvedené podľa odporkyne predchádzajúce sankcie nesplnili preventívny resp. výchovný
účel a s ohľadom na závažnosť predmetného správneho deliktu považovala výšku sankcie
za plne odôvodnenú. Odporkyňa vzala do úvahy aj skutočnosť, že navrhovateľ
je multiregionálnym vysielateľom, pričom táto vyjadruje percentuálne pokrytie
navrhovateľovho vysielania a teda vyjadruje, koľko potenciálnych recipientov je spôsobilých
vnímať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej v texte rozhodnutia len „najvyšší súd“) ako
súd vecne príslušný (§ 246 ods.2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 64 ods.5 zák.č. 308/2000 Z.z.)
preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a to v rozsahu
námietok navrhovateľa obsiahnutých v podanom opravnom prostriedku a po prejednaní veci
na ústnom pojednávaní (§ 250q ods.1 O.s.p.) dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa
nemožno priznať úspech.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).
V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch
proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy
piatej časti O.s.p. (§ 250l ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým
preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Ustanovenie
§ 250j ods. 5 platí obdobne.
Podľa § 250l ods. 2 O.s.p., pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa
primerane ustanovenie z druhej hlavy s výnimkou § 250a.
Podľa § 3 ods. 1, 2, 4 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,
práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie
ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti
s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať
im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť
k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám
a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia,
aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych
orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú
o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných, alebo podobných prípadoch nevznikali
neodôvodnené rozdiely.
10 8Sž/16/2010
Podľa § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne
a úplne skutočný stav veci, a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.
Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä
podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako
aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti.
Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
Podľa § 33 ods. 1, 2 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba
má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom
pojednávaní a miestnej ohliadke. Správny orgán je povinný dať účastníkom konania
a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho
podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými
právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi
televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 eur
do 66 387 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 19 916 eur,
ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov alebo iných zložiek programovej služby
(§ 20 ods. 4) alebo nezabezpečil časové zaradenie programov alebo iných zložiek
programovej služby v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom
(§ 20 ods. 5).
Podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. na základe klasifikácie programov podľa
vekovej vhodnosti je vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej
mediálnej služby na požiadanie povinný na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný
systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu (ďalej len „jednotný systém
označovania“).
Najvyšší súd, ako súd odvolací v preskúmavanej veci dospel k záveru, že správny
orgán v predmetnej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci zistil
skutkový stav správne a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver.
11 8Sž/16/2010
V administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu
a uloženie sankcie zaň, je podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojím
postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých
k spáchaniu došlo, ako aj, následky ním vzniknuté, môžu mať vplyv len na výšku sankcie,
ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu.
Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu odporkyne je zrejmé, že
v prejednávanej veci skutkový stav sporný nebol. Navrhovateľ v správnom konaní ani
v konaní pred súdom nepoprel odvysielanie horeuvedeného programu.
Úlohou najvyššieho súdu v zmysle námietok navrhovateľa bolo posúdiť, či
navrhovateľ odvysielaním tohto programu porušil zákonné ustanovenia špecifikované
odporkyňou v rozhodnutí a či sankcia bola uložená v súlade so zákonom.
Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd mal v danej veci preukázané,
že odporkyňa navrhovateľovi oznámila začatie správneho orgánu a správne ho vyzvala na
vyjadrenie sa k veci a na navrhnutie, alebo predloženie dôkazov s poučením o jeho
procesných právach. Navrhovateľ sa v správnom konaní v danej veci vyjadril až na
opakovanú výzvu, pričom nenavrhol Rade vykonať žiadne dôkazy, ani sám žiadne dôkazy
nepredložil, resp. nevzniesol v konaní iné návrhy, odporkyňa ako správny orgán z úradnej
povinnosti nevykonala ďalšie dôkazy. Najvyšší súd v danej veci zastáva názor, že odporkyňa,
ako správny orgán, postupovala v súlade so zákonnými predpismi, vo veci zistila riadne
skutkový stav a zo skutkových okolností vyvodila správny právny názor. Nemožno vytýkať
správnemu orgánu, že by sa v konaní dopustil takej procesnej vady, ktorá by mala za následok
nezákonnosť rozhodnutia. Na základe výkladu právnej normy § 33 správneho poriadku
v intenciách logického a rozumného uváženia vôľou zákonodarcu bolo, aby sa účastník
správneho konania oboznámil s dôkazmi, ktoré by mali byť podkladom pre rozhodnutie, ktoré
boli v správnom konaní vykonané správnym orgánom, a s ktorými tento účastník nebol
oboznámený. Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že rozhodnutie správneho
orgánu vychádzalo zo skutkových zistení, ktoré boli, alebo mali byť účastníkovi správneho
konania – navrhovateľovi dobre známe, pretože podkladom pre rozhodnutie bol ním
odvysielaný program ,,V. N. Z.“ dňa 11. januára 2010.
12 8Sž/16/2010
Odporkyňa, ako správny orgán v danej veci, teda v správnom konaní umožnila
účastníkovi správneho konania sa vyjadriť k veci a navrhovať dôkazy, tento však v správnom
konaní nevyužil svoje právo a žiadne návrhy v konaní nevzniesol, žiadne dôkazy nepredložil,
a ani žiadne dôkazy nenavrhoval vykonať.
Vzhľadom na uvedené, teda Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci
dospel k záveru, že odporkyňa, ako správny orgán, postupovala v správnom konaní v súlade
s právnou normou ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 správneho poriadku, keďže
umožnila, aby sa navrhovateľ mohol pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k jeho podkladom
i k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, a teda nemožno považovať
za procesné pochybenie postup odporkyne, keď nevyzvala opätovne odporcu na vyjadrenie
sa pred vydaním rozhodnutia, keďže výklad právnej normy ustanovenej v § 33 je potrebné
vykonávať na základe logického a rozumného uváženia vzhľadom na konkrétne okolnosti
individuálne v každej veci.
Z uvedených dôvodov najvyšší súd neprihliadol na námietku navrhovateľa, ohľadne
skutočnosti, že nemal možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Výklad právnej normy
ustanovenej v § 33 správneho poriadku nemožno vykonať formalisticky, ale vzhľadom na
konkrétne okolnosti v každej individuálnej veci.
Najvyšší súd sa tiež nemohol stotožniť s námietkou navrhovateľa ohľadom
nedostatočného opisu skutku vo výrokovej časti rozhodnutia. I podľa názoru senátu
najvyššieho súdu výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne
a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným.
Náležitosti výroku rozhodnutia sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku, podľa
ktorého výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania.
Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon.
I keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, že by výrok rozhodnutia musel
obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je
nespochybniteľné, že iba výroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad na
13 8Sž/16/2010
práva a povinnosti účastníkov konania a iba ona môže nadobudnúť právnu moc. Bezchybne
formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou rozhodnutia; len z výroku je možné zistiť,
či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku je možné usúdiť existenciu prekážky
veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého postihu pre totožný skutok, je
dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie riadneho práva na
obhajobu, len výrok rozhodnutia, a nie jeho odôvodnenie, môže byť vynútiteľný správnou
exekúciou a podobne. Z uvedených dôvodov je vymedzenie predmetu konania vo výroku
rozhodnutia o správnom delikte, ktoré spočíva v špecifikácii správneho deliktu takým
spôsobom, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s konaním iným.
V preskúmavanej veci výroková časť opravným prostriedkom napadnutého
rozhodnutia zhora uvedené kritéria spĺňa. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený, resp.
vymedzený čas spáchania správneho deliktu – 11. januára 2010 o cca 12:02 hod., spôsob
spáchania správneho deliktu – odvysielanie programu V. N. Z. a jeho označenie ako program
nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov a je konkrétne uvedený i správny
delikt – nesprávne uplatnenie JSO. Výroková časť rozhodnutia tak i podľa názoru najvyššieho
súdu exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ dopustil a v dôsledku ktorého došlo k
spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Preto námietku
navrhovateľa v tomto smere treba považovať za bezpredmetnú.
Rozhodnutie odporkyne podľa názoru najvyššieho súdu má všetky náležitosti
ustanovené v § 47 správneho poriadku a nevykazuje formálne ani logické nedostatky.
Najvyšší súd tiež nezistil, že by odvolaním napadnuté rozhodnutie trpelo vadami, ku ktorým
musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či navrhovateľ takýto nedostatok rozhodnutia namietal.
Najvyšší súd sa v tomto smere stotožnil s rozhodnutím Rady.
Pokiaľ navrhovateľ namietal, že odporkyňa nedefinovala obscenitu ako takú, senát
najvyššieho súdu konštatuje, že táto námietka je právne irelevantná. Obscénnosť totiž
vo všeobecnosti predstavuje vlastnosť niečoho necudného, oplzlého, urážajúceho stud,
nemravného a pod. Z tohto dôvodu nebolo povinnosťou odporcu podávať v rámci rozhodnutia
definíciu obscenity. Aj podľa názoru odvolacieho súdu posudzovaný program vyjadrenia,
ktoré boli obscénneho charakteru, nepochybne obsahoval.
14 8Sž/16/2010
Neobstojí ani argumentácia navrhovateľa, keď poukázal na označenie predmetnej
relácie piktogramom o kritériách vekovej vhodnosti v rámci iných krajín Európskej únie.
Rovnako ako odporkyňa aj najvyšší súd je presvedčený, že odkaz na rozsudok
Najvyššieho súdu 6Sžo/55/2010 zo dňa 16. júna 2010 nepotvrdzuje navrhovateľov argument
o nedostatočnej identifikácii skutku v oznámení o začatí správneho konania zo strany
odporkyne, ale naopak tento argument vyvracia.
Najvyšší súd neakceptoval ani námietku navrhovateľa týkajúcu sa nedostatočného
odôvodnenia výšky uloženej pokuty, nakoľko, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, odporkyňa pri stanovení výšky pokuty zdôraznila predchádzajúce porušenia
zákona navrhovateľom podľa konkrétnych prechádzajúcich rozhodnutí, pričom ustálenie
výšky pokuty v rámci zákonom určeného rozpätia, či sadzby je zásadne otázkou správneho
uváženia a Najvyšší súd podľa § 245 ods. 2 OSP pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal
na základe povolenej voľnej úvahy (správneho uváženia), preskúmava iba, či takéto
rozhodnutie nevybočilo z rámca povolenej voľnej úvahy, a či je v súlade so zákonom.
Odvolanie navrhovateľa neobsahuje nijaké argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť
alebo spochybniť závery odporkyne uvedené v jej rozhodnutí.
Keďže v rozsahu navrhovateľom vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené
pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení, najvyšší súd s poukazom
na vyššie uvedené, napadnuté rozhodnutie Rady č. RP/26/2010 zo dňa 22. júna 2010 podľa
§ 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.
O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4
veta druhá a § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a položky č. 10 písm. c/ Sadzobníka
súdnych poplatkov ako prílohy k uvedenému zákonu.
O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 250l ods. 2 O.s.p. tak, že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní
nemal úspech a odporkyni zo zákona náhrada trov konania neprislúcha.
15 8Sž/16/2010
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 2. júna 2011
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská