Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sžp/38/2009

Najvyšší súd 3 Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr.

Jany Zemkovej PhD. a členov senátu JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Ivana Rumanu

v právnej veci ţalobcu: L. Z. V., so sídlom T., P., IČO: X, zastúpený: JUDr. I. R., advokátka

so sídlom Š., K., proti ţalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej

republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ţalovaného č. 109/2008-rozkl. zo dňa 26.06.2008, konajúc o odvolaní ţalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -73 zo dňa 05.03.2009,

jednomyseľne

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -73 zo dňa 05. marca 2009 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného

č. 109/2008-rozkl. zo dňa 26. júna 2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím ţalovaného

č. 3467/2008-2.1/KD zo dňa 21. apríla 2008 z r u š u j e podľa

a vec v r a c i a ţalovanému na ďalšie konanie.

Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 202,67 EUR

na účet právnej zástupkyne ţalobcu JUDr. I. R., advokátky, K., do 30 dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku.

2

O d ô v o d n e n i e

I.

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie

-rozkl. zo dňa 26.06.2008, ktorým ţalovaný

podľa a v spojení s a o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov zamietol rozklad podaný ţalobcom proti

rozhodnutiu Ministerstva ţivotného prostredia Slovenskej republiky, ďalej len ministerstvo,

odboru ochrany prírody č. 3467/2008-2.1/KD zo dňa 21.04.2008, ktorým ministerstvo ako

príslušný orgán štátnej správy ochrany prírody a krajiny podľa § 2 ods. 1 písm. c/ zákona

č. o štátnej správe starostlivosti o ţivotné prostredie a o zmene a doplnení

niektorých zákonov a o ochrane prírody

a krajiny nepriznalo v súlade s § 14 ods. 1 správneho poriadku ţalobcovi postavenie účastníka

konania vo veci ţiadosti spoločnosti P. P. P., s.r.o., so sídlom O. M., S. T. v konaní

o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného ţivočícha – medveďa hnedého, a

rozhodnutie č. 3467/2008-2.1/KD zo dňa 21.04.2008 potvrdil s odôvodnením, ţe správne

orgány nie sú oprávnené nad rámec zákona ( SR) priznať fyzickým alebo

právnickým osobám (mimovládnym organizáciám – tzv. zainteresovaná verejnosť) postavenie

účastníka konania v zmysle v rozhodovacom procese v oblasti

ţivotného prostredia, napríklad pri povoľovaní výnimiek podľa § 40 zákona o ochrane prírody

(napr. povolenie odstrelu jedincov medveďov hnedých), ak sa tieto osoby takéhoto postavenia

doţadujú na základe Aarhuského dohovoru v súvislosti s jeho priamou aplikáciou podľa čl. 7

ods. 5 , a to i napriek tomu, ţe podľa a zákona

o ochrane prírody sa takýmto osobám (mimovládnym organizáciám) expressis verbis priznáva

len postavenie zúčastnenej osoby. Naviac, povolenie odstrelu medveďov nie je uvedené ani

v Prílohe I. k Aarhuskému dohovoru a nie je ani činnosťou, ktorá môţe mať významný vplyv

na ţivotné prostredie, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, ţe podľa čl. 6 ods. 1 písm. b/

strany na tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam. Preto

nie je moţné priznať zainteresovanej verejnosti práva podľa čl. 6, ak ide napr. o povolenie

odstrelu medveďov. V zmysle sú orgány štátnej

správy viazané aj pri posudzovaní otázky na účasť v správnom konaní len zákonom, v tomto

prípade správnym poriadkom. Keďţe Aarhuský dohovor nie je v tejto otázke dosť konkrétny

a jednoznačný (tzn. nemá v tejto otázke priamy účinok), nemoţno rozhodnutím správneho

3

orgánu pripustiť benevolenciu pri rozhodovaní nad rámec, ktorý vyplýva z vnútroštátnych

predpisov.

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, ţe vychádzajúc z aktuálneho právneho stavu

vymedzeného vnútroštátnym právom Slovenskej republiky moţno konštatovať,

ţe s účinnosťou od 01.12.2007 novela zákona o ochrane prírody a krajiny zmenila procesné

postavenie občianskych zdruţení zaoberajúcich sa ochranou prírody a krajiny v konaniach

podľa tohto zákona tak, ţe namiesto procesného postavenia účastníka konania priznal zákon

takýmto občianskym zdruţeniam postavenie zúčastnenej osoby. Práva a povinnosti

zúčastnenej osoby vymedzuje v ustanovení § 15a správny poriadok, ktorého právnemu reţimu

podliehajú konania podľa zákona o ochrane prírody a krajiny, pokiaľ tento zákon

neustanovuje inak. Oprávnenie byť účastníkom predmetného správneho konania pre ţalobcu,

ktorý je občianskym zdruţením s predmetom činnosti ochrana prírody a krajiny, nevyplýva

(§ 2 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny). Nemoţno ho vyvodiť ani zo všeobecného

predpisu o správnom konaní ( o správnom konaní, správny

poriadok, ďalej len ), pretoţe ţalobca sledujúci všeobecný záujem

na ochrane prírody a krajiny, nie je v ţiadnom hmotnoprávnom vzťahu k predmetu správneho

konania a jeho právneho postavenia (práv a povinností) sa rozhodnutie v takejto konkrétnej

veci nijako nedotkne. Zo ţalobných dôvodov však vyplýva, ţe tieto skutočnosti ţalobca

nehodlal podrobiť súdnemu prieskumu a svoje tvrdenia o nesprávnosti a nezákonnosti

napadnutého rozhodnutia oprel o komunitárne právo (najmä článok 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru) tvrdiac, ţe oprávnenie byť účastníkom správneho konania vo veciach týkajúcich

sa porušenia vnútroštátneho práva ţivotného prostredia mu vyplýva priamo z Dohovoru.

S ohľadom na takto vymedzený predmet súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia bolo

prioritnou otázkou posúdenie priameho účinku Aarhuského dohovoru v slovenskom právnom

poriadku.

Vo všeobecnosti platí, ţe zmluvnou stranou a adresátom medzinárodnej zmluvy

je štát (spoločenstvo štátov), nie fyzické alebo právnické osoby členského štátu, ktoré

medzinárodná zmluva bez ďalšieho k ničomu neoprávňuje, ani nezaväzuje. Podľa

slovenského právneho poriadku moţno na základe rozhodnutia Národnej rady Slovenskej

republiky zaloţiť prednosť medzinárodnej zmluvy pred vnútroštátnymi zákonmi

za predpokladu, ţe ide o zmluvu, ktorá bola predpísaným spôsobom ratifikovaná a vyhlásená.

Pravidlo prednosti medzinárodnej zmluvy pred vnútroštátnymi zákonmi v zmysle článku

7 ods. 5 v praxi znamená, ţe v prípade rozporu medzi obsahom

medzinárodnej zmluvy so zákonom platí medzinárodná zmluva, ktorej aplikácia má prednosť

pred zákonom. Záujem na zachovaní právnej istoty ohľadom obsahu právneho poriadku štátu

však vyţaduje, aby medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi,

bola priamo aplikovateľná (self-executing treaty). Ustanovenia medzinárodnej zmluvy teda

musia byť, čo do obsahu natoľko jasné, určité a zrozumiteľné, aby na ich základe bolo moţné

bez pochybností vyvodiť práva a povinnosti vnútroštátnych fyzických alebo právnických

osôb. Predpokladom pre priamy účinok medzinárodnej zmluvy s právom prednosti pred

zákonmi je teda dostatočne jasné a presné vymedzenie práv a povinností tak pre členský štát

ako signatára zmluvy, ako aj pre konečných adresátov - jednotlivé fyzické a právnické osoby

členského štátu, ktoré nevyţaduje ţiadne ďalšie vnútroštátne implementačné legislatívne

opatrenia.

Aarhuský dohovor (ďalej len Dohovor) je medzinárodnou zmluvou, ktorá bola

predpísaným spôsobom ratifikovaná, podpísaná i vyhlásená a stala sa tak súčasťou

vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky s právom prednosti pred zákonmi. Súhlasiť

moţno s názorom ţalovaného, ţe s ohľadom na znenie Dohovoru moţno konštatovať,

ţe Dohovor počíta s vnútroštátnymi normami na vykonanie jeho jednotlivých ustanovení.

Vo viacerých článkoch Dohovoru sa výslovne uvádza, ţe „...kaţdá zmluvná strana zabezpečí

prístup k právnej ochrane v záleţitostiach ţivotného prostredia...“ (článok 1), „...kaţdá strana

prijme nevyhnutné právne, správne a iné opatrenia vrátane opatrení, ktoré zabezpečia

zlučiteľnosť ustanovení implementujúcich ustanovenia tohto Dohovoru...“ (článok 3 ods. 1),

„...kaţdá strana prijme vykonávacie alebo iné opatrenia pre účasť verejnosti pri príprave

plánov a programov týkajúcich sa ţivotného prostredia...“ (článok 7), „... kaţdá strana bude

primeraným spôsobom uznávať a podporovať zdruţenie a organizácie a skupiny, ktoré

podporujú ochranu ţivotného prostredia a zabezpečí, aby aj vnútroštátny poriadok bol

v súlade s týmto záväzkom...“ (článok 3 ods. 4). Z uvedeného, popri vyššie citovaných

ustanoveniach Dohovoru vyplýva, ţe Dohovorom na seba štát prevzal záväzok zabezpečiť

prístup verejnosti k informáciám o ţivotnom prostredí a k rozhodovacím procesom týkajúcim

sa ţivotného prostredia, a to predovšetkým implementáciou rámcových pravidiel upravených

Dohovorom. Pokiaľ ide o článok 9 ods. 3 Dohovoru, ktorý sa týka všeobecného prístupu

k spravodlivosti vo veciach ţivotného prostredia, bez zreteľa na to, či ide o povoľovací proces

5

podľa článku 6 Dohovoru, obsah tohto článku je natoľko nejasný a nejednoznačný, ţe z neho

nemoţno bez pochybností vyvodiť pravidlo správania, ktoré autor touto normou sledoval.

Predmetný článok zaväzuje štát zabezpečiť prístup členov verejnosti k správnemu alebo

súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci,

ak sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia, na druhej strane však

viaţe zabezpečenie tohto záväzku na splnenie podmienok uvedených vo vnútroštátnom práve,

ak sú nejaké. Z takto formulovanej normy nemoţno jednoznačne vyloţiť, aké práva

má ţalobca ako člen verejnosti vo vzťahu k správnemu konaniu vo veciach ochrany prírody

a krajiny, prípadne i k súdnemu konaniu umoţňujúcemu preskúmanie zákonnosti vydaných

rozhodnutí. Nemoţno teda jednoznačne ani tvrdiť, ţe vnútroštátna právna úprava postavenia

občianskych zdruţení v konaní pred orgánmi ochrany prírody a krajiny je v rozpore

s pravidlami ustanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Preto súd v zhode

so ţalovaným konštatoval, ţe napriek právu prednosti Dohovoru pred vnútroštátnymi

zákonmi, zaloţenému na článku 7 ods. 5 , nemoţno priznať

článku 9 ods. 3 Dohovoru priamy účinok vo vnútroštátnom práve, pretoţe z tohto článku

jednoznačne nevyplýva pre ţalobcu právo byť účastníkom správneho konania, ktorého

sa v konkrétnom správnom konaní dovolával. Pravidlo o aplikačnej prednosti Dohovoru pred

vnútroštátnymi zákonmi preto v danom prípade nebolo moţné uplatniť. Pokiaľ teda správne

orgány postupovali podľa vnútroštátnej právnej úpravy – zákona o ochrane prírody a krajiny,

ktorý zaručuje ţalobcovi v správnom konaní týkajúcom sa ochrany prírody a krajiny procesné

postavenie zúčastnenej osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v § 15a správneho

poriadku a nepriznali ţalobcovi postavenie účastníka konania, postupovali v súlade

s právnym poriadkom SR.

Právo byť účastníkom konkrétneho správneho konania v danom prípade, by ţalobcovi

podľa názoru krajského súdu neprináleţalo ani za predpokladu, ţe by súd pripustil priamy

účinok článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru v slovenskom právnom poriadku a akceptoval

tvrdenie ţalobcu, ţe na základe tohto ustanovenia medzinárodnej zmluvy je oprávnený

zúčastniť sa tohto typu správnych konaní ako ich účastník. Predmetné ustanovenie Dohovoru

totiţ hovorí o prístupe členov verejnosti k správnemu alebo súdnemu konaniu len vtedy,

ak došlo v konkrétnom prípade k porušeniu vnútroštátneho práva ţivotného prostredia. Musí

teda existovať úkon orgánu verejnej moci (v danom prípade rozhodnutie alebo postup

ţalovaného), o ktorom ţalobca ako člen verejnosti tvrdí, ţe sa prieči právnemu poriadku

6

Slovenskej republiky v oblasti práva ţivotného prostredia. V správnom konaní o povolenie

výnimky z podmienok ochrany lesa, v ktorom sa ţalobca domáhal procesného postavenia

účastníka, nebolo v tomto štádiu konania ešte vydané rozhodnutie o povolení alebo

nepovolení výnimky a vydanie súhlasu na pozemnú aplikáciu chemických látok, o ktorom

by mohol ţalobca tvrdiť, ţe je v rozpore s vnútroštátnym právom ţivotného prostredia. Bolo

len rozhodnuté o tom, ţe sa ţalobcovi nepriznáva postavenie účastníka predmetného konania.

Toto rozhodnutie sa však vzhľadom na vyššie uvedené do ţiadneho rozporu s vnútroštátnym

environmentálnym právom nedostalo. Preto moţno konštatovať, ţe chýba základný

predpoklad pre uplatnenie ţalobcom tvrdeného práva verejnosti na prístup k správnemu

konaniu, ktorým je rozhodnutie, postup alebo iný úkon ţalovaného, ktorý by sa priečil

vnútroštátnemu právu ţivotného prostredia.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zastúpení advokátom včas odvolanie

a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu

vyhovie. Namietal, ţe v konaní pred správnymi orgánmi sa doţadoval priznania postavenia

účastníka konania na základe článku 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti

verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného

prostredia a porušenie svojich práv rozhodnutím ţalovaného aj prvostupňového správneho

orgánu vyvodzoval z porušenia práv zakotvených v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,

teda mal mať prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umoţňujúce mu napadnutie

úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore

s vnútroštátnym právom Slovenskej republiky v oblasti ţivotného prostredia. Ţalobca svoje

právo byť účastníkom konania v konaniach vedených pred prvostupňovým správnym

orgánom aj ţalovaným vyvodzuje z ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý

ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie, zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu

alebo súdnemu konaniu, umoţňujúcemu napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov

verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia bez

toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.

V právnom poriadku Slovenskej republiky zodpovedá takému postaveniu, ktoré

umoţňuje napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré

sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia len postavenie účastníka

konania (správneho alebo súdneho). Len takéto procesné postavenie umoţňuje,

či uţ v správnom konaní alebo v následnom súdnom konaní, napadnúť úkony a opomenutia

orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné prostriedky a ţaloby v správnom

súdnictve pokiaľ ide o napadnutie úkonov orgánov verejnej správy rozhodujúcich

v poslednom stupni. Ustanovenie článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne zaručuje

verejnosti prístup ku konaniu správnemu alebo súdnemu, ktorý v sebe zahŕňa aj moţnosť

napadnutia úkonov a opomenutí. Právo zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

moţno realizovať prostredníctvom vnútroštátnych predpisov upravujúcich správne a súdne

konanie a účasť na ňom. Práve so zreteľom na túto okolnosť sa domáhal v správnom konaní

v súlade s ustanoveniami správneho poriadku priznania postavenia účastníka konania.

Ţalobca sa teda domáhal svojho práva zakotveného v čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

postupom, ktorý vnútroštátny poriadok Slovenskej republiky umoţňuje.

So zreteľom na skutočnosť, ţe Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1840

zo dňa 23.09.2005 rozhodla, ţe Dohovor je zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi,

zaradila uvedený Dohovor do jednej z kategórií vymenovaných v článku 7 ods. 5 SR.

Nie je preto moţné následnou interpretáciou urobiť záver o tom, ţe Dohovor nie je zmluvou

o ľudských právach. So zreteľom na ustanovenie , je takáto kvalifikácia

zmluvy záväzná, nie je moţné ju meniť interpretáciou. Ak by orgán aplikujúci právo,

v konkrétnom prípade Dohovor, zastával názor, ţe Dohovor nie je zmluvou o ľudských

právach a slobodách, potom by tento výklad bol neobhájiteľný so zreteľom na skutočnosť,

ţe uvedený Dohovor nemoţno zaradiť do ţiadnej inej kategórie medzinárodných zmlúv,

ktoré majú prednosť pred zákonom. Túto skutočnosť povaţuje ţalobca za zásadnú. Charakter

Dohovoru ako medzinárodnej zmluvy o ľudských právach so zreteľom na rozhodnutie

Národnej rady Slovenskej republiky č. 1840 zo dňa 23.09.2005 nie je moţné spochybniť.

Medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách nemusí zakladať práva

a povinnosti fyzických osôb, nemusí byť zmluvou na vykonanie ktorej nie je potrebný zákon,

ale zároveň je zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, pričom táto

jej prednosť vyplýva z rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky, podmieneného

skutočnosťou, ţe ide o zmluvu o ľudských právach a slobodách. Medzinárodné zmluvy

o ľudských právach a slobodách vo všeobecnosti nezakladajú konkrétne práva a povinnosti

fyzických osôb, ale priznávajú ľudské práva a základné slobody, ktoré sú zmluvné strany

8

povinné zabezpečiť a zaručiť ich ochranu kaţdému, na koho sa tieto medzinárodné zmluvy

vzťahujú. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách vyjadrujú základné princípy

postavenia určitých subjektov, ktoré by mali byť zakaţdým rešpektované pri akejkoľvek

činnosti vykonávanej štátnymi orgánmi a to či uţ zákonodarnej, správnej alebo súdnej.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti posudzujúc iné

medzinárodné dohovory o ľudských právach o základných slobodách vychádzal z jediného

logického výkladu a to, ţe pokiaľ je v medzinárodnej zmluve zakotvený pozitívny záväzok

štátu zabezpečiť určité právo označeným osobám, zodpovedá tomu ľudské právo takejto

osoby. Ţalobca poukázal na čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie Ústavného súdu

SR sp. zn. a čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie Ústavného súdu

SR sp. zn. .

Dňa 15.10.2008 nadobudol účinnosť , ktorým sa mení

, ktorým bolo novelizované ust. a to tak, ţe táto

novela rozšírila okruh osôb – účastníkov konania podľa V. časti (Konanie o ţalobách

proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) tak, ţe súd aj bez návrhu uznesením

priberie do konania „účastníka správneho konania“, ktorého práva a povinnosti by mohli byť

zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Podľa dôvodovej správy k novele , cieľom

zmeny ustanovenia bolo umoţniť plnohodnotne sa zúčastniť súdneho

konania aj „účastníkovi správneho konania“, ktorý nie je ţalobcom. Dôvodová správa uvádza,

ţe právna úprava je reakciou na poţiadavky Aarhuského dohovoru. Z uvedeného moţno

vyvodiť záver, ţe pokiaľ by ţalobca ako občianske zdruţenie so vzťahom k ţivotnému

prostrediu mal v správnom konaní postavenie len zúčastnenej osoby a nie „účastníka

správneho konania“, súdy by ho nemohli pribrať do konania v zmysle

a to napriek tomu, ţe novela predmetného ustanovenia bola uskutočnená práve z dôvodu

reagovať na poţiadavky Aarhuského dohovoru. Predmetné ustanovenie by bolo v tomto

smere neaplikovateľné a mienený úmysel zákonodarcu reagovať na poţiadavky Aarhuského

dohovoru by zostal nenaplnený.

So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj dôvody uvedené v ţalobe

proti rozhodnutiu ţalovaného, je ţalobca toho názoru, ţe jediným postupom ţalovaného

aj prvostupňového správneho orgánu, ktorý by rešpektoval ustanovenie článku 7 ods. 5

, by bolo v rámci platných ustanovení správneho poriadku

9

priznať ţalobcovi postavenie účastníka konania. Len práva účastníka konania umoţňujú

ţalobcovi realizovať práva zakotvené v článku 9 ods. 3 Dohovoru.

III.

Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhoval, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok krajského súdu potvrdil. Uviedol, ţe v danom prípade nebola splnená podmienka

podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Dohovoru na to, aby sa ţalobca stal účastníkom konania, pretoţe nebol

splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov), nejedná sa o rozhodnutie podľa

čl. 6 Dohovoru, ani o rozhodnutie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom. Článkom

9 ods. 3 Dohovoru je daná moţnosť verejnosti napadnúť akékoľvek porušenie právnych

predpisov v oblasti ţivotného prostredia, ktorého sa dopustil buď orgán verejnej moci alebo

akákoľvek fyzická alebo právnická osoba. Preskúmanie úkonu alebo opomenutia, ktoré

je v rozpore s vnútroštátnym právom môţe vykonať štátny orgán alebo súd. Podľa

implementačného sprievodcu k Aarhuskému dohovoru nemá Dohovor vplyv na právo

zmluvných strán (strán Dohovoru) ustanoviť kritériá, na základe ktorých môţu mať členovia

verejnosti prístup ku konaniam o vymáhaní práva ţivotného prostredia. Tento záväzok môţe

byť splnený napríklad ustanovením moţnosti iniciovať správne konanie (podnet

na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, podnet na podanie protestu

prokurátora).

Ďalej poukázal na to, ţe súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení rozsudku

a ani ţalovaný nikdy nespochybnil, ţe v prípade Dohovoru ide o medzinárodnú zmluvu

o ľudských právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi podľa čl. 7 ods.

5 . Vyplýva to z uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky

č. 1840 zo dňa 23.09.2005 a z doloţky prednosti. V doloţke prednosti je tieţ uvedené, ţe ide

o medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon a súčasne o medzinárodnú

zmluvu, ktorá neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo právnických osôb.

Práve táto charakteristika má zásadný význam pre posúdenie priameho účinku medzinárodnej

zmluvy.

10

Zásada prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi podľa

Slovenskej republiky znamená, ţe v prípade rozporu medzi obsahom platnej medzinárodnej

zmluvy, ktorú schválila Národná rada Slovenskej republiky a ktorá bola riadne ratifikovaná

a vyhlásená predpísaným spôsobom a zákonom, nepouţije orgán aplikujúci právo zákon,

ale medzinárodnú zmluvu. Zároveň sa však inštitút prednosti môţe logicky vzťahovať

len na tie medzinárodné zmluvy, ktoré sú aspoň v časti spôsobilé na priamu aplikáciu,

čiţe len na medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon

ani iný všeobecne záväzný právny predpis.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

ţalobcu ( , veta prvá ), postupom podľa

veta prvá a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené

na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk,

www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým podľa veta prvá zmenil

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, ţe rozhodnutie ţalovaného v spojení

s prvostupňovým rozhodnutím ţalovaného zrušil podľa , pretoţe

rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci

a to pomerom hlasov členov senátu 3:0 ( o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

V prejednávanej veci bolo sporné, či ţalobca ako zdruţenie, ktorého cieľom je ochrana

ţivotného prostredia v správnom konaní týkajúcom sa udelenia výnimky z podmienok

ochrany chráneného ţivočícha – medveď hnedý je účastníkom správneho konania, ktorého

sa ţalobca domáhal na základe Aarhuského dohovoru, pričom zákon mu priznáva postavenie

zúčastnenej osoby.

Podľa o ochrane prírody a krajiny v znení

neskorších predpisov, ďalej len , na konanie podľa tohto zákona

sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

11

Podľa v znení účinnom do 30.04.2010,

účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených

v odseku 2 len ţiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie

súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo

má byť zoologická záhrada umiestnená. Zdruţenie s právnou subjektivitou, ktorého

predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré

písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa

odseku 7, je zúčastnenou osobou.

Podľa účastníkom konania je ten, o koho právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti môţu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom

konania je aj ten, kto tvrdí, ţe môţe byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených

záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to aţ do času, kým sa preukáţe opak.

Podľa účastníkom konania je aj ten, komu osobitný

zákon také postavenie priznáva.

Podľa osobitný zákon môţe ustanoviť, za akých

podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba neţ účastník

konania (ďalej len ,,zúčastnená osoba“).

Podľa zúčastnená osoba má právo byť

upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť

sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu

rozhodnutia. Osobitný zákon môţe ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

Podľa článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, uverejnený v Zbierke zákonov pod

č. v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o prijatí

Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia, kaţdá strana, v rámci svojho

vnútroštátneho práva, zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti

a/ majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne,

12

b/ ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy strany

upravujúce správne konanie poţadujú ako predbeţnú podmienku,

mali prístup k procesu preskúmania pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným

orgánom ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť

akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia, podliehajúc článku 6 a v prípadoch

stanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3,

a iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru.

O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté

v súlade s poţiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej

verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru.

Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa poţiadavky

uvedené v článku 2 ods. 5, povaţuje za dostatočný na účely písmena a/. Tieto organizácie

budú povaţované za také, ktorých práva môţu byť porušené na účely písmena b/.

Ustanovenia odseku 2 nevylučujú moţnosť predbeţného preskúmania správnym

orgánom a nie je nimi dotknutá poţiadavka uplatnenia správneho preskúmania pred súdnym

preskúmaním, ak takáto poţiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.

Podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, naviac bez toho, aby boli dotknuté

procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, kaţdá strana zabezpečí, ak sú splnené

podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali

prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí

súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom

v oblasti ţivotného prostredia.

Podľa (ďalej len ), ţalobcom

je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, ţe ako účastník správneho konania bola

rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať ţalobu môţe

aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom,

hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

13

V správnom konaní, vo veci ţiadosti spoločnosti P. P. P., s.r.o., so sídlom O. M., S.

T., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného ţivočícha – medveďa hnedého bol

v zmysle prvá veta účastníkom konania len ţiadateľ.

Ţalobca mal v tomto administratívnom konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby

v zmysle tretia veta

Ţalobca právo byť účastníkom konania v správnom konaní vyvodzuje z ustanovenia

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Namietal, ţe procesné postavenie zúčastnenej osoby

mu neumoţňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,

napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym

právom v oblasti ţivotného prostredia. Len procesné postavenie účastníka konania (správneho

alebo súdneho) mu umoţňuje, či uţ v správnom konaní alebo v následnom súdnom konaní

napadnúť úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné

prostriedky a ţaloby v správnom súdnictve.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa

22.06.2009 predloţil Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 234 Zmluvy o zaloţení

Európskeho spoločenstva nasledujúce predbeţné otázky:

1. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing efect“) medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17.02.2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?

2. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal súčasťou komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti alebo priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?

3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn.

14

že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?

Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 zo dňa 08.03.2011 rozhodol,

ţe „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom

procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia schváleného v mene

Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy

účinok v práve Únie. Prináleţí však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad

procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho

opravného prostriedku alebo ţaloby, ktorý bude v čo najväčšej moţnej miere v súlade tak

s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv

poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu ţivotného prostredia, akou

je L. Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo

byť v rozpore s právom Únie v oblasti ţivotného prostredia.“

Súdny dvor Európskej únie v bodoch 45 aţ 50 rozsudku uviedol:

,,Je potrebné konštatovať, ţe ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

neobsahujú ţiadnu jasnú a presnú povinnosť takej povahy, ţe by sa ňou priamo musela riadiť

právna situácia jednotlivcov. Keďţe práva stanovené v článku 9 ods. 3 majú „členovia

verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené v[o] vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“,

znamená to, ţe toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo jeho účinkov

tomu, ţe dôjde k vydaniu neskoršieho aktu.

Je však potrebné uviesť, ţe cieľom týchto ustanovení, hoci sú formulované všeobecne,

je umoţniť zabezpečiť účinnú ochranu ţivotného prostredia.

V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleţí právnemu

poriadku kaţdého členského štátu upraviť procesné podmienky ţalôb určených

na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú

z práva Únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú

v kaţdom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä

rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s. I-2483, body 44 a 45).

15

V tejto súvislosti, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, procesné podmienky ţalôb

určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci

vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce

sa podobných ţalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemoţniť

alebo nadmerne sťaţiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity)

(rozsudok Impact, uţ citovaný, bod 46 a citovaná judikatúra).

Nemoţno si preto predstaviť, ţe by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva

Únie v oblasti ţivotného prostredia, bol moţný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemoţnosť alebo veľkú obtiaţnosť

výkonu práv zverených právom Únie.

Z toho vyplýva, ţe keď ide o druh chránený právom Únie a najmä Smernicou

o biotopoch, prináleţí vnútroštátnemu súdu, aby s cieľom zabezpečiť účinnú súdnu ochranu

v oblastiach, ktoré patria do práva Únie týkajúceho sa práva ţivotného prostredia, poskytol

taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej moţnej miere v súlade s cieľmi

stanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.“

Cieľom článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru je zabezpečiť verejnosti prístup

k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí

súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom

v oblasti ţivotného prostredia. Tieto práva majú členovia verejnosti len ak sú splnené

podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Členským štátom je tak ponechaný

priestor na úvahu, ako tento cieľ dosiahnu tým, ţe príjmu opatrenia na zabezpečenie záväzkov

vyplývajúcich z tohto článku a ţe stanovia za akých podmienok má verejnosť prístup

k takémuto správnemu alebo súdnemu konaniu.

o ochrane prírody a krajiny priznáva ţalobcovi, zdruţeniu,

ktorého predmetom činnosti je ochrana ţivotného prostredia, v konaní o povolenie výnimky

z podmienok ochrany chráneného ţivočícha – medveďa hnedého, postavenie zúčastnenej

osoby. Ţalobca v správnom konaní v postavení zúčastnenej osoby nemôţe proti rozhodnutiu

správneho orgánu, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom v oblasti ţivotného prostredia

16

podať odvolanie a potom v zmysle ani ţalobu o preskúmanie zákonnosti

tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu.

Podľa čl. 12 ods. 1 písm. a/ Smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane

prirodzených biotopov a voľne ţijúcich ţivočíchov a rastlín, ďalej len Smernica o biotopoch,

členské štáty prijmú potrebné opatrenia na vytvorenie systému prísnej ochrany ţivočíšnych

druhov uvedených v prílohe IV písm. a/ v prostredí ich prirodzeného pohybu a zakáţu všetky

formy úmyselného odchytávania alebo usmrcovania vzoriek týchto druhov vo voľnej prírode.

Podľa čl. 16 ods. 1 smernice o biotopoch za predpokladu, ţe existuje uspokojivá

alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie príslušného druhu

na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môţu udeliť výnimku z ustanovení

článkov 12, 13, 14 a 15 písm. a/ a b/ z dôvodov uvedených pod písmenom a/ aţ e/.

Príloha IV smernice o biotopoch, ktorá sa týka ţivočíšnych a rastlinných druhov,

o ktoré má Spoločenstvo záujem a vyţadujú prísnu ochranu, uvádza aj druh ,,Ursus arctos“.

Vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 08.03.2011,

keďţe predmetom súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia ţalovaného aj v tejto veci

je rovnaká otázka, ktorou sa Súdny dvor Európskej únie zaoberal v predmetnom rozsudku,

aj keď článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve Európskej únie,

s cieľom umoţniť účinnú ochranu ţivotného prostredia vyplývajúcu z práva Európskej únie,

v predmetnom prípade zo Smernice o biotopoch, keďţe správne konanie sa týkalo poskytnutia

výnimky z reţimu ochrany takého druhu ako medveď hnedý, ktorý je uvedený v prílohe IV,

bod a/ Smernice o biotopoch, takţe podľa článku 12 tejto smernice podlieha prísnej ochrane,

v prípade ktorej moţno udeliť výnimku iba za podmienok stanovených v článku 16 tejto

smernice, je potrebné v správnom konaní postupovať tak, aby ţalobca ako zdruţenie

na ochranu ţivotného prostredia mohol podať ţalobu proti rozhodnutiu správneho orgánu,

ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, teda priznať mu postavenie účastníka

správneho konania.

Rešpektujúc závery Súdneho dvora Európskej únie Najvyšší súd Slovenskej republiky

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -73 zo dňa 05.03.2009

17

zmenil tak, ţe zrušil rozhodnutie ţalovaného č. 109/2008-rozkl. zo dňa 26.06.2008 v spojení

s prvostupňovým rozhodnutím ţalovaného č. 3467/2008-2.1/KD zo dňa 21.04.2008 a vec

vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa veta prvá v spojení

s a veta prvá tak, ţe priznal ţalobcovi, ktorý mal

v konaní úspech právo na náhradu trov konania.

Ţalobca si podaním zo dňa 16.10.2008, doručeným krajskému súdu dňa 21.10.2008,

na náhradu uplatnil trovy konania na súde prvého stupňa, a to trovy právneho zastúpenia

za dva úkony právnej sluţby: prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 1 465,- Sk, ţaloba

zo dňa 08.09.2008 vo výške 1 465,- Sk, 2x reţijný paušál vo výške 2x 190,- Sk, spolu 3 310,-

Sk + 19% DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na súde prvého stupňa vo výške 3 938,9

Sk, t.j. 130,75 €. Trovy právneho zastúpenia boli uplatnené a priznané v súlade s § 11 ods. 1

v spojení s , , a vyhlášky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení účinnom v čase

vykonania právnych sluţieb.

Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde si úspešný ţalobca uplatnil v odvolaní

zo dňa 27.03.2009, doručenom krajskému súdu dňa 27.03.2009, za 1 úkon právnej sluţby -

odvolanie zo dňa 27.03.2009 vo výške 53,49 € a reţijný paušál 6,95 €, spolu 60,44 + 19%

DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde vo výške 71,92 €, pričom boli

uplatnené a priznané podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods.

3 vyhlášky č. v znení účinnom v čase vykonania právnej sluţby.

Celkom boli priznané ţalobcovi na náhradu tieto trovy konania 130,75 € + 71,92 € =

202,67 €, ktoré je povinný zaplatiť ţalovaný na účet JUDr. I. R. č. účtu: X vedený v S. S., a.s.,

VS:X

Ţalobcovi súd nepriznal na náhradu odmenu za jeden úkon právnej sluţby, ktorý

si uplatnil v písomnom podaní zo dňa 30.05.2011 a to za podanie návrhu na prerušenie

konania zo dňa 28.09.2009 uplatnený vo výške jednej polovice výpočtového základu podľa

§ 11 ods.3 citovanej vyhlášky t.j. 57,95 € a reţijný paušál 6,95 € spojený s uvedeným

18

úkonom, keďţe takéto podanie súd nevyţadoval a o skutočnosti, či je potrebné konanie

prerušiť podľa O.s.p v spojení s , rozhoduje

aj bez návrhu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 02. júna 2011

JUDr. Jana Z E M K O V Á PhD.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková