Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Obdo/13/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd S. republiky v právnej veci ţalobcu: S. P. P., a. s., S., IČO: X., právne

zastúpeného JUDr. E. M., advokátkou, L., proti ţalovanému: S. K., a. s., C., IČO: X.,

v konaní o určenie neexistencie záväzkového vzťahu, o dovolaní ţalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. septembra 2010 č. k. -464,

takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. septembra 2010 č. k.

-464 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I. v Bratislave zo dňa

17. decembra 2009 č. k. -406 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému

súdu Bratislava I. v Bratislave na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I. v Bratislave rozsudkom zo dňa 17. 12. 2009 č. k.

-406 zamietol návrh ţalobcu, ktorým sa domáhal určenia, ţe záväzkový vzťah

medzi účastníkmi z titulu dlhodobého úveru na obeţné zásoby, ktorý mal vzniknúť na základe

úverovej zmluvy uzavretej dňa 28. 12. 1990 medzi V. Ú. B., a. s., a S. P. P., š. p., neexistuje.

V odôvodnení uviedol, ţe úverová zmluva vznikla a listinnými dôkazmi mal súd za

preukázané, ţe ţalobca uznal svoj záväzok a z tohto záväzku čiastočne plnil, ako vyplýva zo

záznamov z rokovania. Podľa súdu z týchto záznamov vyplýva i to, ţe ţalobca svoj záväzok

nespochybňuje. Súd povaţoval za preukázané, ţe úverová zmluva zo dňa 10. 04. 1990 bola

zrušená úverovou zmluvou z 28. 12. 1990, pričom táto zmluva nezmenila charakter úverovej

zmluvy a mala zabezpečiť splatenie pôvodného úveru. Súd prvého stupňa vec právne posúdil

podľa príslušných ustanovení Hospodárskeho zákonníka a o trovách konania rozhodol podľa

ust.

2

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie ţalobcu rozsudok súdu prvého

stupňa podľa ust. zmenil tak, ţe súd určil, ţe záväzkový vzťah medzi ţalobcom

a ţalovaným z titulu dlhodobého úveru na obeţné prostriedky, ktorý mal vzniknúť na základe

úverovej zmluvy, uzatvorenej dňa 28. 12. 1990 medzi V. Ú. B., a. s., pobočka B. – M. a S. P.

P., š. p., predmetom ktorej bolo poskytnutie dlhodobého úveru na obeţné prostriedky

vo výške 40 000 000,-- Sk, neexistuje. Odvolací súd zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi

náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania v sume 1 049,36 Eur.

V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe sa predovšetkým zaoberal otázkou existencie

úverovej zmluvy č. 4101990 z 10. 04. 1990, predmetom ktorej malo byť poskytnutie úveru

na trvale sa obracajúce zásoby (TOZ). Odvolací súd poukázal na ust. § 382a ods. 2 a 3

Hospodárskeho zákonníka a zistil, ţe úverová zmluva č. 4101990 nespĺňa podstatné

náleţitosti stanovené zákonom. Zo zmluvy podľa súdu nevyplýva, ţe V. Ú. B. skutočne reálne

poskytla organizácii úver 45 388 000,-- Kčs, práve naopak z nej vyplýva, ţe ho poskytne len

pri dodrţaní podmienok, a organizácia ho môţe pouţiť len na financovanie dohodnutého

objektu. V zmluve nie je dohodnutý spôsob splácania úveru – nie je dohodnutý ţiadny čas ani

výška splátok. Keďţe obsah zmluvy nebol dohodnutý v súlade s citovanými ustanoveniami,

odvolací súd dospel k záveru, ţe úverová zmluva č. 4101990 z 10. 04. 1990 je absolútne

neplatná pre rozpor so zákonom (§ 21 Hospodárskeho zákonníka). Súd zdôraznil, ţe podľa

ust. § 382a ods. 4 Hospodárskeho zákonníka, úverová zmluva vznikne dohodou o jej celom

obsahu, čo v danom prípade nebolo. Ţalobcovi preto z uvedenej úverovej zmluvy nevznikla

ţiadna povinnosť splácať úver, ktorý mu nebol poskytnutý, a V. Ú. B. právo na vrátenie

úveru.

Odvolací súd ďalej uviedol, ţe právny predchodca ţalobcu a V. Ú. B. uzavreli

28. 12. 1990 úverovú zmluvu, ktorou sa zrušila úverová zmluva na TOZ č. 4101990

z 10. 04. 1990. Predmetom úverovej zmluvy z 28. 12. 1990 bol záväzok V. Ú. B. poskytnúť

právnemu predchodcovi ţalobcu dlhodobý úver na obeţné prostriedky v sume 40 000 000,--

Kčs s tým, ţe úver bude pouţitý priamo na splácanie úveru na TOZ, v nadväznosti

na uznesenie vlády ČSFR z 08. 11. 1990. S poukazom na ust. § 21 Hospodárskeho zákonníka

odvolací súd dospel k záveru, ţe zmluva z 28. 12. 1990 sa svojím obsahom prieči zákonu a jej

predmetom bolo plnenie, na ktoré nejestvoval právny dôvod, t. j. splatenie neexistujúceho

úveru TOZ.

3

V súvislosti s postúpením práv z úverovej zmluvy z 28. 12. 1990 odvolací súd poukázal

na to, ţe ani v jednej listine preukazujúcej postúpenie pohľadávky nie je uvedené, ţe medzi

pôvodným a novým veriteľom sa postupujú práva z tejto úverovej zmluvy. Ţalovaný sa teda

podľa odvolacieho súdu nikdy nestal veriteľom z predmetnej úverovej zmluvy, a to jednak

z dôvodu jej neplatnosti, a i v prípade, ak by zmluva bol platná, tak neprišlo k platnej cesii

medzi pôvodným veriteľom V. B. a K., š. p. ú., P., a teda táto nemohla previesť

na ţalovaného neexistujúce právo. Podľa odvolacieho súdu ţalobca v konaní preukázal, ţe

záväzok z úverovej zmluvy na TOZ nevznikol, a preto ani z prípadného uznania záväzku nie

je moţné vyvodiť existenciu záväzku. S prihliadnutím na tento záver sa odvolací súd

nezaoberal jednotlivými námietkami ţalobcu v odvolaní, ţe z rokovaní medzi ţalobcom

a ţalovaným nevyplýva záver, ţe pohľadávku uznal.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalovaný v zákonnej lehote dovolanie, ktoré

odôvodnil tým, ţe tento rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust.

) a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. ). Dovolateľ uviedol, ţe

ţalovaný podal dňa 27.10.1998 na Krajský súd v ratislave ţalobu o zaplatenie voči ţalobcovi

titulom neuhradeného záväzku, ktorý vznikol z úveru TOZ, ktoré konanie vedené pod č. k.

je prerušené. Vzhľadom na skutočnosť, ţe kladný ani záporný určovací

rozsudok nie je prekáţkou rozsúdenej veci pre ţalobu na plnenie, ktorej základom je to isté

právo, bude po ukončení tohto konania pre ţalobu na určenie pokračovať konanie

pre ţalobu na plnenie, a preto má ţalovaný za to, ţe ţalobca nemá naliehavý právny záujem

na určení v tomto spore.

Podľa dovolateľa odvolací súd zistenie, ţe V. Ú. B. neposkytla reálne organizácii úver

na základe úverovej zmluvy č. 4101990 z 10. 04. 1990, neopiera o ţiadne vykonané dôkazy,

ktorý postup je v rozpore s ust. Dovolateľ uviedol, ţe otázka reálneho

poskytnutia úveru bola medzi účastníkmi konania sporná, pričom ţalovaný predloţil súdu

dôkazy, preukazujúce reálne poskytnutie úveru právnemu predchodcovi ţalobcu a aj samotný

ţalobca (právny predchodca ţalobcu) opakovane uznali svoj záväzok voči ţalovanému.

Dovolateľ má za to, ţe vyššie uvedené zistenie súdu je aj v rozpore s dôkazmi, ktoré boli súdu

predloţené v tomto konaní. Odvolací súd podľa dovolateľa v odôvodnení napadnutého

rozsudku nevymedzil a ani nevysvetlil dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o reálnom

4

neposkytnutí úveru, a to na rozdiel od skutkových zistení prvostupňového súdu. Z uvedeného

dôvodu ide o konanie, ktoré je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, pretoţe reálne poskytnutie úveru na základe dotknutej zmluvy vyplývalo

z vykonaných dôkazov a to priamo, či nepriamo. Dovolateľ poukázal na skutočnosť, ţe

ţalobca, resp. jeho právny zástupca počas celého prvostupňového, ako aj odvolacieho konania

nepredloţil jediný relevantný dôkaz o tom, ţe by úver právnemu predchodcovi nebol

poskytnutý a rovnako nepredloţil ţiaden dôkaz, ktorý by vyvracal alebo spochybňoval

dôkazy, predloţené ţalovaným priamo alebo nepriamo preukazujúce poskytnutie úveru na

TOZ. Dovolateľ povaţuje za účelové aj tvrdenie ţalobcu o tom, ţe mu nebol poskytnutý úver

v celom rozsahu.

V súvislosti s konštatovaním súdu o absencii dohodnutia spôsobu splácania úveru

v úverovej zmluve dovolateľ uviedol, ţe v ust. článku I. bod 2 úverovej zmluvy sa ţalobca

zaviazal poskytnutý úver splatiť do 31. 12. 1999 a v ust. článku III. si zmluvné strany dohodli

ostatné podmienky splácania úveru. Na základe týchto skutočností povaţuje dovolateľ

úverovú zmluvu č. 4101990 zo dňa 10. 04. 1990 za uzavretú v súlade

so zákonom, konkrétne s ust. § 382a Hospodárskeho zákonníka, a preto konštatovanie

odvolacieho súdu o tom, ţe predmetná zmluva sa prieči zákonu, nie je v súlade s reálnym

stavom.

Podľa dovolateľa ani konštatovanie súdu o tom, ţe predmetom zmluvy zo dňa

28. 12. 1990 bolo plnenie, na ktoré neexistoval právny dôvod, nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní a toto konštatovanie sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení. Dovolateľ

uviedol, ţe pouţitie výnosu z úveru na splatenie skôr poskytnutého úveru nie je v rozpore

so zákonom a predstavuje beţnú bankovú prax. Dovolateľ má za to, ţe ţiadne z ustanovení

Hospodárskeho zákonníka, ktoré upravujú poskytnutie úveru, ničím neobmedzuje účel,

na ktorý je moţné úver poskytnúť. Z uvedeného preto vyplýva, ţe ţiadne zákonné

ustanovenie nebránilo tomu, aby bol úver poskytnutý na splnenie dlhu toho, komu sa

poskytuje alebo tretej osoby, ktorý vznikol poskytnutím iného, predchádzajúceho úveru. Nie

je pritom rozhodujúce, či predchádzajúci úver poskytol terajší poskytovateľ úveru alebo

niekto iný.

5

Dovolateľ v dovolaní ďalej uviedol, ţe odvolací súd v napadnutom rozsudku nesprávne

a v rozpore s vykonaním dokazovaním konštatuje, ţe nie je moţné platne cedovať

neexistujúcu pohľadávku. Cedovaná pohľadávka, v čase postúpenia existovala a jednalo sa

o pohľadávku, ktorá vznikla z poskytnutého úveru na trvale obracajúce sa zásoby. Preto je

podľa dovolateľa konštatovanie odvolacieho súdu o tom, ţe ani v jednej listine, preukazujúcej

postúpenie pohľadávky, nie je uvedené, ţe medzi pôvodným a novým veriteľom sa postupujú

práva z úverovej zmluvy zo dňa 28. 12. 1990, je v rozpore s reálnym stavom. Dovolateľ

poukázal na uznesenie Vlády ČSFR č. 781 zo dňa 08. 11. 1990, ako aj vyhlášku č. 561/1990

Zb. zo dňa 07. 12. 1990 a zdôraznil, ţe uzatvorením Ú. zmluvy zo dňa 28. 12. 1990 sa

nezmenil charakter účelu úveru, nakoľko ním aj naďalej boli kryté trvale sa obracajúce

zásoby, došlo len k jeho pretransformovaniu. Z uvedeného preto podľa dovolateľa vyplýva, ţe

odvolací súd prijal nesprávny právny názor, týkajúci sa postúpenia pohľadávky

na K. B., š. p. ú. P., keď konštatoval, ţe k postúpeniu pohľadávky v súlade s ust. § 128

Hospodárskeho zákonníka nedošlo.

Za nedôvodné a právne nesprávne povaţuje dovolateľ aj konštatovanie odvolacieho

súdu o vykonaní právneho úkonu (ţiadosť o prevzatie z úveru na TOZ zo dňa 22. 02. 1991)

voči neexistujúcej organizácii. Podľa dovolateľa ide o právny úkon, ktorý úkon je uznávacím

prejavom voči oprávnenému subjektu V. Ú. B. (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 31. 01. 2005), nie voči K. B., š. p. ú., P. tak, ako nesprávne

konštatoval odvolací súd. Dovolateľ ďalej podotkol, ţe K. B., š. p. ú., P., bola zaloţená

zakladajúcou listinou podpísanou dňa 19. 02. 1990. S poukazom na ust. § 132 ods. 1

Hospodárskeho zákonníka je prejav vôle právneho predchodcu ţalobcu, „ţiadosť o prevzatie

pohľadávky z úveru na TOZ zo dňa 22. 02. 1991“, uznaním záväzku čo do dôvodu a výšky

v súlade uvedeným ustanovením (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 08. 11. 2001).

S poukazom na uvedené, dovolateľ navrhuje rozsudok odvolacieho súdu zmeniť.

Ţalobca vo svojom vyjadrení k podanému dovolaniu zdôraznil, ţe existencia

naliehavého právneho záujmu je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej ţaloby. Má

za to, ţe nakoľko súd prvého aj druhého stupňa vo veci konali, nepochybne tu existencia

6

naliehavého právneho záujmu podľa právneho názoru oboch súdov musela byť daná.

Existencia naliehavého právneho záujmu bola podľa názoru ţalobcu v konaní preukázaná.

Ţalobca poukázal na skutočnosť, ţe ţalovaný síce podal v inom spore ţalobu na plnenie,

avšak aţ po začatí tohto konania, a preto argumentácia ţalovaného v tom smere, ţe

právoplatné rozhodnutie v tomto spore nebude mať ţiaden právny význam pre konanie

o plnenie, podľa ţalobcu neobstojí. Konanie o plnenie, vedené pod sp. zn. , je

prerušené aţ do času právoplatného rozhodnutia v tomto konaní. Ak by toto konanie nemalo

pre konanie o plnenie ţiaden právny význam, súd by podľa ţalobcu nepochybne v konaní

o plnenie pokračoval. Predmetom tohto konania je otázka, ktorá by musela byť, pokiaľ by

k tomuto konaniu o určenie nedošlo, riešená ako prejudiciálna v konaní o plnenie. Ak

v určitom konaní súd skonštatuje existenciu určitej skutočnosti, je vylúčené, aby súd v inom

konaní túto skutočnosť poprel. K uvedenému ţalobca ešte dodal, ţe konštatovanie absencie

naliehavého právneho záujmu po viac ako 12 rokoch súdnych konaní by znamenalo aj

zásadný zásah do práv ţalobcu, pretoţe po celú dobu sa zvyšuje nárok ţalovaného v konaní

o plnenie o úroky z omeškania.

Vo vyjadrení k dovolaniu ţalobca ďalej uviedol, ţe otázku neplatnosti zmluvy (pre jej

nesúlad so zákonom) nie je moţné spájať s otázkou uznania záväzku. Počas celého trvania

sporu ţalobca argumentoval tým, ţe ak „východzia“ zmluva nie je platná, nemohlo byť platné

ani postúpenie pohľadávky viazané výlučne na úvery z TOZ a v tomto smere ani uznávacie

prejavy vôle nie je moţné vyhodnotiť ako uznanie. Otázka reálnosti poskytnutia peňaţných

prostriedkov bola a stále je podľa ţalobcu zásadná. Pokiaľ k plneniu nedošlo, nemohol

vzniknúť ani záväzok úver vrátiť a keďţe úverové zmluvy boli postavené na dobu určitú,

zánikom ich platnosti museli zaniknúť aj záväzkové vzťahy zmluvou dohodnuté

(za podmienky, ţe by zmluva bola platná). Samotná platnosť zmluvy ešte nepreukazuje

skutočnosť poskytnutia peňaţných prostriedkov, avšak neplatnosť zmluvy spôsobuje, ţe aj

keby finančné prostriedky poskytnuté boli, potom boli poskytnuté bez právneho dôvodu

a teda by išlo o bezdôvodné obohatenie, nie však o úvrový vzťah. V tejto súvislosti ţalobca na

záver podotkol, ţe skutočnosť, ţe v účtovníctve bol tento úver zachytený z dôvodu

direktívneho nariadenia v čase, keď ţalobca bol štátnym podnikom, ešte neznamená, ţe úver

bol aj skutočne poskytnutý. Účtovný záznam nie je dôkazom existencie či neexistencie práva.

Všetky ţalovaným predkladané doklady boli nielen nerelevantné kópie bez predloţenia

7

originálov, ale často im chýbali aj podstatné alebo obvyklé náleţitosti. Zo ţiadnych týchto

dokladov nebolo moţné jednoznačne preukázať, ţe by k poskytnutiu úveru došlo.

K postúpeniu pohľadávky ţalobca dodal, ţe existujú viaceré rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, v ktorých súd spochybňuje platnosť postúpenia pohľadávok.

Posledné významné rozhodnutie v danej veci je podľa ţalobcu dovolanie vo veci

.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je ţalobca toho názoru, ţe odvolací súd

vyhodnotil vec po právnej aj skutkovej stránke správne a nie je preto dôvod pre vyhovenie

dovolaniu ţalovaného.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie podal včas účastník konania, dovolanie prejednal bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ), preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj

konanie, ktoré mu predchádzalo ( ) a dospel k záveru, ţe dovolanie je

opodstatnené.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Podľa ust. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak je konanie súdu, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané, postihnuté niektorou

z vád uvedených v predmetnom ustanovení. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené

niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia

O prípady odôvodňujúce prípustnosť podania dovolania, ktoré sú uvedené v ust. § 237

, v prejednávanej veci nejde z toho dôvodu, ţe odvolací súd pri prejednávaní

a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi. Súdy oboch stupňov

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do právomoci súdov, účastníci konania mali spôsobilosť byť

účastníkmi tohto konania, v totoţnej veci sa právoplatne nerozhodlo a ani v tej istej veci sa

prv nezačalo iné konanie, účastníkom konania sa postupom súdu neodňala moţnosť konať

pred súdom a vec nerozhodoval vylúčený sudca. V prejednávanej veci sa tak neznemoţnilo

8

uplatniť procesné práva účastníkom konania, ktoré sú priznané právnym poriadkom

na zabezpečenie ich práv a oprávnených záujmov.

Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. , a to pre prípad

rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

zmenený podľa ods. 1, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tieţ v prípade, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu podľa odseku 3.

V posudzovanom prípade odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, z ktorého

dôvodu je dovolanie prípustné.

Ako vyplýva z obsahu spisu, predmetom sporu je zo strany ţalobcu vyvolané konanie

o určenie neexistencie záväzkového vzťahu, ktoré konanie je odôvodnené tým, ţe právny

predchodca S. P. P., š. p., dňa 28. 12. 1990 neuzavrel úverovú zmluvu so V. Ú. B., a. s.

pobočka B. – M. v súlade s vyhl. ŠBČS č. 201/89 Zb. a príslušnými ustanoveniami

Hospodárskeho zákonníka.

Dovolateľ rozsudok odvolacieho súdu napadol z toho dôvodu, ţe tento rozsudok

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. )

a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(ust. ). Dovolateľ má za to, ţe kladný ani záporný určovací

rozsudok nie je prekáţkou rozsúdenej veci pre ţalobu na plnenie, ktorá ţaloba je predmetom

konania na Krajskom súde v Bratislave, č. k. . Preto má ţalovaný za to, ţe

ţalobca nemá naliehavý právny záujem na určení v tomto spore.

Podľa konanie sa začína na návrh. V ustanovení

sú uvedené konania, v ktorých môţe súd konať aj bez návrhu.

Platný výslovne upravuje to, čoho sa môţe ţalobca domáhať,

čiţe aké sú právne prípustné druhy ţalôb z hľadiska petitu sporov. Ţalobným petitom

vymedzuje ţalobca pre súd rámec (hranice) jeho rozhodovania, ktorým je v platnom

9

a účinnom civilnom procese viazaný. Táto skutočnosť vyplýva priamo z jeho podstaty ako

nástroja ochrany subjektívnych občianskych práv.

Návrhom na začatie konania moţno uplatniť aj to, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu

právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem podľa ust.

Určovacou ţalobou sa teda ţalobca domáha vydania autoritatívneho

výroku súdu, ţe určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívne určenie), alebo tu nie je

(negatívne určenie). Takéhoto určenia sa však ţalobca môţe domáhať len vtedy, ak je na tom

naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, ţe právne postavenie ţalobcu je bez tohto

určenia ohrozené alebo neisté. Výrok súdu o určení potom ohrozenie, neistotu alebo

neurčitosť v právnom postavení ţalobcu odstraňuje bez toho, ţe by ukladalo splnenie nejakej

povinnosti. Z uvedeného teda vyplýva, ţe naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy,

ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi ţalobcom a ţalovaným, ktorý je

ohrozením ţalobcovho právneho postavenia a ktorý moţno týmto právnym prostriedkom

odstrániť. Ak naliehavý právny záujem nevyplýva priamo z návrhu, zisťuje sa výsluchom

účastníkov.

Povinnosť preukázať, ţe v čase rozhodovania súdu na určení práva alebo právneho

vzťahu je naliehavý právny záujem, zaťaţuje navrhovateľa (ţalobcu). Naliehavosť právneho

záujmu, predpokladaná ustanovením , nachádza svoje vyjadrenie

v navrhovanom petite.

Predmetom konania je ţaloba s určovacím petitom podľa ust. ,

ktorým sa ţalobca domáhal určenia neexistencie predmetného záväzkového vzťahu. Cieľom

tejto určovacej ţaloby je vydanie rozsudku, výrok ktorého odstraňuje ţalobcovu neistotu

určením, ţe tu právny vzťah v prípade určenia neplatnosti zmluvy nie je. Existencia

naliehavého právneho záujmu a tým aj povinnosť ţalobcu tvrdiť a dokázať skutočnosti,

z ktorých vyplýva ich existencia, je teda nevyhnutnou podmienkou prípustnosti takejto

ţaloby. Nedostatok naliehavého právneho záujmu vylučuje, aby súd ţalobu preskúmal

po stránke vecnej.

V posudzovanom prípade Okresný súd Bratislava I. v Bratislave rozsudkom zo dňa

17. 04. 2008 č. k. -346 návrh ţalobcu zamietol, nakoľko okrem iného dospel

10

k záveru, ţe ţalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho

úkonu. Súd prvého stupňa zdôraznil, ţe ţalobca nespresnil, z akého dôvodu dotknutá úverová

zmluva nevznikla, v čom je úverová zmluva nepresná, neurčitá. V danom prípade, preto

podľa súdu prvého stupňa sa stráca preventívny i ochranný charakter určovacej ţaloby

a v konečnom dôsledku nepredchádza moţnosti vzniku ďalších sporov.

Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 11. 03. 2009 č. k.

-385 vyššie uvedené rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto rozhodnutia odvolací súd okrem iného uviedol, ţe súd

prvého stupňa neuviedol ţiadnu konkrétnu okolnosť, na základe ktorej okolnosti dospel

k záveru, ţe v konaní nebol preukázaný naliehavý právny záujem.

V ostatnom konaní súd prvého stupňa ţalobu zamietol bez toho, aby sa zaoberal otázkou

existencie naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení. Taktieţ súd odvolací, ktorý

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, skúmal ţalobu len po stránke vecnej. Nedostatok tohto

zistenia súdov je so zreteľom na uvedené skutočnosťou, ktorá skutočnosť zakladá inú vadu,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie.

Keďţe v konaní otázka naliehavého právneho záujmu nebola vyriešená, nemohol sa ani

dovolací súd zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia a skúmať

opodstatnenosť dovolacieho dôvodu, ktorým sa rozhodnutiu odvolacieho súdu vytýka

nesprávne právne posúdenie veci.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu

a tieţ rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý trpí tou istou vadou podľa

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie v zmysle

ust. znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

11

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 20. júna 2011

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová