Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c4f/363099.dfe6b7.pdf
PDF · 124.55 KB
No categories available
5Cdo/78/2011
Najvyšší súd 5 Cdo 78/2011
Slovenskej republiky 5 Cdo 82/2011
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu N., IČO X., zastúpeného
JUDr. M. B., proti žalovanému 1/ Ing. B. K., 2/ A. K., o zaplatenie 218,14 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 8 C 188/2003, o
dovolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. marca 2009,
sp.zn. 8 Co 35/2007 a uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 29. novembra 2010, sp.zn. 4
Co 139/2010 takto
rozhodol:
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 29. novembra 2010, sp.zn.
4 Co 139/2010 o d m i e t a .
Konanie o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. marca 2009,
sp.zn. 8 Co 35/2007 z a s t a v u j e .
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo 6. októbra 2006, č.k. 8 C 188/2003-89 uložil
žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 6571,60 Sk spolu a úrok z omeškania
15,5% ročne zo sumy 7,60,- Sk od 16. marca 2002 do zaplatenia, zo sumy 387,- Sk
od 16. apríla 2002 do zaplatenia a úrok z omeškania 16,5 % ročne zo sumy 541,- Sk
od 16. mája 2002 do zaplatenia, zo sumy 511,- Sk od 16. júna 2002 do zaplatenia, zo sumy
541,- Sk od 16. júla 2002 do zaplatenia, zo sumy 435,- Sk od 16. augusta 2002 do zaplatenia,
zo sumy 185,- Sk od 16. septembra 2002 do zaplatenia, zo sumy 350,- Sk od 16. októbra 2002
do zaplatenia, úrok z omeškania 16 % ročne zo sumy 372,- Sk od 16. januára 2002
do zaplatenia, úrok z omeškania 13 % ročne zo sumy 354,- Sk od 16. decembra 2002
do zaplatenia, zo sumy 381,- Sk od 16. januára 2003 do zaplatenia, zo sumy 353,- Sk
od 16. februára 2003 do zaplatenia, zo sumy 379,- Sk od 16. marca 2003 do zaplatenia,
zo sumy 345,- Sk od 16. apríla 2003 do zaplatenia, zo sumy 366,- Sk od 16. mája 2003
do zaplatenia, zo sumy 338,- Sk 16. júna 2003 do zaplatenia, zo sumy 336,- Sk od 16. júla
2003 do zaplatenia, zo sumy 360,- Sk od 16. augusta 2003 do zaplatenia a náhradu trov
konania v sume 3955,- Sk do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalovaným 1/ a 2/
oslobodenie od platenia súdneho poplatku za odpor nepriznal. Z vykonaného dokazovania
mal za preukázané, že na základe Zmluvy o výkone správy z 24. mája 1999 uzavretej medzi
účastníkmi konania bol žalobca ako správca domu podľa čl. IV povinný stanoviť vlastníkom
výšku mesačných platieb pozostávajúcich z preddavkov na služby, t.j. z plnení spojených
s užívaním bytu vychádzajúc zo skutočných nákladov za predchádzajúce obdobie
a predpokladaných nákladov za nasledujúce obdobie; príspevku do fondu opráv spoločných
častí, spoločných zariadení a príslušenstva domu a poplatku za výkon správy poskytovanej
správcovi v dohodnutej výške, ktorú povinnosť si však žalovaní ako vlastníci predmetného
bytu v rozhodnom období marec až december 2002 a január až august 2003 neplnili.
Z uvedeného dôvodu im vznikol za uplatňované obdobie k 31. augustu 2003 dlh v celkovej
výške 6 571,60 Sk. Poukázal na neodôvodnenosť námietky žalovaných, že Zmluvu o výkone
správy vypovedali 19. októbra 1999, keď táto ich výpoveď nebola v súlade s ustanovením
§ 8a ods. 3 a § 14 ods. 2 zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
ani z ustanovením čl. VIII ods. 3 Zmluvy o výkone správy, pretože s uvedenou výpoveďou
neprejavila súhlas nadpolovičná väčšina vlastníkov bytov a nebytových priestorov
v uvedenom dome. Z dôvodu, že žalovaní sa dostali do omeškania so zaplatením dlžnej sumy
6 571,60 Sk, priznal žalobcovi uplatnený úrok z omeškania v súlade s ustanovením § 517
Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb.
Žalovaným 1/ a 2/ nepriznal nimi požadované oslobodenie od platenia súdneho poplatku
za odpor vo výške 500,- Sk, pre nesplnenie podmienok uvedených v ustanovení § 138 ods. 1
O.s.p. poukazujúc na to, že žalovaní 1/ bol poberateľom starobného dôchodku vo výške
9 575,- Sk mesačne, žalovaná 2/ poberala starobný dôchodok vo výške 8 891,- Sk mesačne,
títo boli spoluvlastníkmi predmetného dvojizbového bytu na R. a vzhľadom na to, že o tomto
oslobodení rozhodoval zároveň s rozhodnutím
vo veci samej, kedy návrhu v celom rozsahu vyhovel, a teda žalovaní 1/ a 2/ boli v konaní
neúspešní, ako aj s prihliadnutím na výšku súdneho poplatku, ktorý nemohol výrazne ohroziť
ich životnú úroveň. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 10. marca 2009, sp.zn. 8 Co 35/2007 späťvzatie
návrhu v časti o zaplatenie istiny 4 654,60 Sk pripustil, v tejto časti napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a konanie zastavil. V časti týkajúcej sa priznaných úrokov z omeškania
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol. V zostávajúcej
vyhovujúcej časti a v časti, v ktorej žalovaným 1/ a 2/ nepriznal oslobodenie od súdnych
poplatkov, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. O náhrade trov konania rozhodol
tak, že žiaden z účastníkov právo na ich náhradu. Postupom podľa § 208 O.s.p. pripustil
späťvzatie návrhu v časti o zaplatenie 4 654,60 Sk, v tejto časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil. V zostávajúcej vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa čo do istiny 1 917,- Sk potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a rovnako ako vecne správny potvrdil rozsudok aj v časti, v ktorej žalovaným 1/ a 2/ nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Za dôvodné považoval odvolanie žalovaných 1/ a 2/ len v časti týkajúcej priznaných úrokov z omeškania. Poukázal na ustanovenie § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ak má veriteľ v súvislosti s omeškaním dlžníka s plnením peňažného dlhu právo na poplatok z omeškania podľa tohto zákona, vylučuje to, aby si uplatňoval úrok z omeškania. Z obsahu návrhu a z ďalších podaní žalobcu mal za nepochybné, že žalobca si v konaní uplatnil síce úrok z omeškania, avšak s odkazom na ustanovenie čl. III, ods. 8 predmetnej zmluvy o výkone správy, podľa ktorého zmluvná strana, ktorá je v omeškaní s plnením peňažného záväzku je povinná platiť poplatok z omeškania vo výške 0,5 % dlžnej sumy za každý deň omeškania, najmenej však 25,- Sk za každý začatý mesiac omeškania zistil, že žalobca nedoplatkom z omeškania penalizoval nedoplatky účtované žalovaným 1/ a 2/ a zrejme ich zahŕňal do celkového vyúčtovania. Na základe uvedených dôvodov, viazaný uplatneným návrhom v časti ním požadovaného príslušenstva zo žalovanej istiny, tento žalobcovi v ním uplatnenej výške a z ním uplatneného dôvodu nepriznal, a preto v zmysle ustanovenie § 220 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu v tejto časti zamietol. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadli žalovaní 1/ a 2/ (prvým) dovolaním
z 22. júla 2009. Jeho prípustnosť odôvodnili ustanovením § 237 O.s.p. písm. f/ O.s.p. tvrdiac,
„že z neposúdenia vecnej neopodstatnenosti platobného rozkazu, založeného na aplikácii
jednotnej ceny úhrad plnení, ktorá je v rozpore s počtom užívaných spoločných zariadení
a nebytových priestorov pre spoluvlastnícky podiel bytu vstavby“ im bola odňatá možnosť
konať pred súdom. Ďalej namietali, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p), ktorou je
litispendencia nároku, pretože ak platobný rozkaz č. 40 Ro 3443/03 týkajúci sa sp.zn.
8 C 188/03, resp. 8 Co 35/07 zahŕňa nárok na obdobia od 16. marca 2002 do 16. augusta
2003, potom odvolací súd nesprávne posúdil nedoplatok 1 917,- Sk za obdobie od 1. júla
1999 do 31. decembra 2005, keď o nároku za obdobie od 16. októbra 2003 do 16. októbra
2005 súdy rozhodli rozsudkom sp.zn. 19 C 250/2005 z 17. júla 2008, na ktorý sa vzťahuje
platobný rozkaz č. 40 Ro 4912/2005. Za tzv. inú vadu konania považovali aj to, že žalovaní 1/
a 2/ predložili prílohu č. 2 odvolaciemu súdu až 10. decembra 2008 a na ich podania k veci
po 6. februári 2007 súd neprihliadal. Vo viacerých dodatkoch k dovolaniu z 30. novembra
2009, 18. januára 2010, 26. júla 2010, 14. mája 2010 a 26. júla 2010 žalovaní 1/ a 2/ uvádzali
ďalšie dovolacie dôvody, najmä v nich zdôrazňovali správnosť vlastných záverov o žalovanej
pohľadávke.
Okresný súd Bratislava III uznesením z 26. februára 2010, č.k. 8 C 188/2003-230
nepriznal žalovaným 1/ a 2/ oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie a ich návrh
na ustanovenie zástupcu z radov advokátov zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
žalovaní 1/ a 2/ sú schopní na základe preukázaných majetkových pomerov zaplatiť súdny
poplatok bez ohrozenia vlastnej výživy, pričom sa nedostanú do stavu hmotnej núdze, t.j.
žalovaní 1/ a 2/ nespĺňajú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle
ustanovenia § 138 ods. 1 O.s.p. a tým nespĺňajú ani jednu zo zákonných podmienok, ktorej
naplnenie sa vyžaduje pre vyhovenie žiadosti účastníka na ustanovenie zástupcu z radov
advokátov podľa ustanovenia § 30 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 29. novembra 2010, č.k. 4 Co 139/2010
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1
a 2 O.s.p. konštatoval, že súd prvého stupňa rozhodol vecne správne. Rovnako ako súd prvého
stupňa dospel k záveru, že majetkové a finančné pomery žalovaných 1/ a 2/ sú dostatočné
na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie vo výške 33 € a v prípade, ak žalovaným 1/ a 2/
nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, nespĺňajú jednu zo zákonných
podmienok pre vyhovenie žiadosti na ustanovenie zástupcu z radov advokátov v zmysle § 30
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadli žalovaní 1/ a 2/ (druhým) dovolaním
z 25. januára 2011. Uviedli v ňom, že odvolaciemu súdu nepredložili všetky výdavky
pre funkčnosť domácnosti a zároveň predložili aktuálne výdavky za domácnosť, ktorých
výška je opodstatnená na odpustenie súdneho poplatku a ustanovenie zástupcu z radov
advokátov. Žiadali, aby dovolací súd rozhodol o ich žiadosti kladne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolania podali účastníci konania, skúmal, či sú splnené procesné predpoklady pre to, aby
bolo možné preskúmať napadnuté rozhodnutia z hľadiska ich vecnej správnosti.
1. So zreteľom na potrebu vyriešiť najprv otázku splnenia osobitnej podmienky
dovolacieho konania (povinného zastúpenia dovolateľov bez právnického vzdelania v zmysle
§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal dovolací súd najskôr, či je procesne prípustné druhé dovolanie
žalovaných 1/ a 2/. Hoci dovolatelia nie sú v zastúpení advokátom a sami nemajú právnické
vzdelanie (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.),v danom prípade nebolo možné nedostatok
podmienky povinného zastúpenia považovať za prekážku, ktorá by bránila vydaniu
rozhodnutia, ktorým sa dovolacie konanie proti uzneseniu, ktorým nebolo vyhovené návrhu
dovolateľov na ustanovenie zástupcu podľa § 30 ods. 1 O.s.p., končí. Dovolací súd pritom
vychádzal z povahy rozhodnutia, proti ktorému dovolanie smeruje. Dospel k záveru, že ak
predmetom dovolacieho prieskumu je rozhodnutie, ktorým nebolo vyhovené žiadosti
účastníka o ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa § 30 ods. 1 O.s.p., (tak, ako tomu
bolo v posudzovanej veci), nemožno striktne trvať na splnení tejto podmienky. Trvanie
na nej by totiž v takomto prípade viedlo k popretiu zámeru, ktorý týmto procesným úkonom
účastník sledoval a k popretiu vlastného účelu dovolacieho konania, v ktorom predmetom
prieskumu má byť práve záver odvolacieho súdu o tom, že účastník nemá právo
na ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Treba zdôrazniť, že uvedený záver platí bez
ohľadu na to, že dovolací súd sa môže správnosťou napadnutého rozhodnutie zaoberať
po vecnej stránke len za predpokladu, ak účastník úspešne uplatní niektorí z dôvodov
prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, (len) pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci smeruje dovolanie
proti uzneseniu. Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 písm. a/ O.s.p.), alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/), na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1
písm. b/ veta prvá O.s.p.), alebo ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo ak
ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Keďže napadnutým je také uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky uznesení
uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., nemožno prípustnosť proti nemu smerujúceho dovolania
vyvodiť z týchto ustanovení.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. sa
dovolací súd zaoberal aj tým, či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú
taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (aj uzneseniu), pokiaľ a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu,
ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významné
tvrdenie účastníka o tom, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 O.s.p., ale len zistenie, že
konanie je skutočne postihnuté takouto vadou.
Žalovaní 1/ a 2/ netvrdili, že by konanie v danej veci bolo postihnuté vadou konania
uvedenou v ustanovení § 237 písm. a/ až f/ O.s.p.; existencia takej vady v dovolacom konaní
ani nevyšla najavo. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
K námietke dovolateľov 1/ a 2/, aby dovolací súd na základe nimi tvrdených
skutočností a predložených dôkazov o aktuálnej majetkovej situácii prehodnotil ich žiadosť
o oslobodenie od súdnych poplatkov, dovolací súd uvádza, že v dovolacom konaní nie je
možné označovať nové skutočnosti, príp. nové dôkazy, ak nejde o dôkazy, ktoré by sa mali
vykonať na preukázanie dôvodov dovolania (§ 241 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie totiž nie je
„ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho
skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým
účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou
inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.
Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym
posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto
dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom
konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Vzhľadom na vyššie uvedené a tiež s prihliadnutím na skutočnosť, že zo spisu
nevyplýva, že by súdy dovolateľom neustanovili zástupcu pre dovolacie konanie z radov
advokátov, hoci by pre to boli dané procesné predpoklady, dospel dovolací súd k záveru, že
postup súdov bol v súlade so zákonom a nemal za následok znemožnenie realizácie
procesných práv dovolateľov. Keďže procesná prípustnosť (v poradí druhého) dovolania
žalovaných 1/ a 2/ nevyplýva ani z § 239, ani z § 237 O.s.p., dovolací súd odmietol tento
opravný prostriedok dovolateľov ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie
nie je prípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
2. Pokiaľ ide o prvé dovolanie žalovaných 1/ a 2/dovolací súd poukazuje na to, že
v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p. musí byť dovolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ nemá
právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. Toto
ustanovenie zakotvuje osobitnú podmienku dovolacieho konania, ktorej nedostatok je
odstrániteľný, avšak len za súčinnosti dovolateľa.
Žalovaní 1/ a 2/ v dovolacom konaní nepreukázali, že majú právnické vzdelanie (a že
teda v dovolacom konaní nemusia byť zastúpení advokátom). Boli oboznámení
s rozhodnutiami súdov oboch nižších stupňov o tom, že sa im neustanovuje zástupca z radov
advokátov a boli tiež dostatočne poučení o právnych následkoch nevyhovenia výzve, aby
do spisu založili plnomocenstvo udelené advokátovi na ich zastupovanie v dovolacom konaní.
Napriek tomu ale výzvu súdu nerešpektovali a do spisu nezaložili advokátovi udelenú plnú
moc. V dôsledku toho zostal nedostatok osobitnej podmienky dovolacieho konania
neodstránený.
Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
konanie o (prvom) dovolaní žalovaných 1/ a 2/ zastavil (§ 243c O.s.p., § 241 ods. 1 O.s.p.
a § 104 ods. 2 O.s.p.).
Žalovaní 1/ a 2/ z procesného hľadiska zavinili, že sa ich (druhé) dovolanie muselo
odmietnuť a konanie o jeho (prvom) dovolaní zastaviť, a preto im vznikla povinnosť nahradiť
trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 2 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania,
lebo v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. júna 2011
JUDr. Soňa Mesiarkinvá, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
: