Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
4b1/375330.66cf6f.pdf
PDF · 183.42 KB
No categories available
1Sža/26/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sţa/26/2011
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka
a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci
žalobcu: D., nar. X., štátny príslušník Ukrajiny, naposledy bytom v zahraničí: U., zastúpený
advokátom JUDr. J., N., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Úrad hraničnej
a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Nitra, so sídlom
Kalvárska 2, Nitra, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p.: UHCP-NR-337-
010/2010 zo dňa 19.8.2010, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre
č. k. 11S 193/2010-80 zo dňa 22. februára 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S 193/2010-80
zo dňa 22. februára 2011 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
PREDMET VECI
Krajský súd v Nitre rozsudkom uvedeným vo výroku, zamietol žalobu žalobcu, ktorou
sa domáhal preskúmania rozhodnutia č. p.: UHCP-NR-337-010/2010 zo dňa 19.8.2010, ktorým
žalovaný potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Nové Zámky č. p.: UHCP-NR-
NZ-AV-2-014/2010 zo dňa 28.5.2010, (ktorým bolo rozhodnuté o administratívnom vyhostení
žalobcu z územia SR a určení zákazu vstupu na územie SR na dobu piatich rokov, t. j. do 21.2.2015
a určení vycestovania do krajiny pôvodu, t. j. Ukrajina do 7 dní od nadobudnutia právoplatnosti
dotknutého rozhodnutie) a odvolanie žalobcu zamietol.
Krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v preskúmavanej veci sa stotožňuje
so skutkovými zisteniami a právnym záverom žalovaného, lebo skutkový stav je jasný. Podľa súdu
nie je sporné, že žalobca je cudzinec, jeho krajinou pôvodu je Ukrajina a že dňa 22.2.2010
sa nachádzal na území SR, kedy bol kontrolovaný mobilnou jednotkou PZ Komárno a svoju
totožnosť nevedel preukázať platným dokladom totožnosti, keď ako vodič nákladného motorového
vozidla sa dopustil dopravného priestupku. Na výzvu príslušníkov PZ predložil neplatný cestovný
doklad, z ktorého vyplynulo, že žalobca je cudzinec a že predložený doklad bol vystavený iba na tri
dni dočasne a na iný dátum, ako v deň kontroly. Ukrajina nie je členom Európskeho spoločenstva
a nie je ani súčasťou schengenského priestoru. Podľa súdu jednoznačne sa preto na žalobcu
vzťahuje článok 56 ods. 1 písm. b/ Kódexu schengenských hraníc, keďže ide o tretiu krajinu
a príslušníci tretej krajiny musia mať platné vízum pri prekročení vonkajších hraníc členských
krajín a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti s výnimkou prípadov,
ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt.
V odvolacom konaní žalobca predložil úradne overenú fotokópiu cestovného dokladu
č. E. s vízovou nálepkou č. D. platnou od 2.2.2010 do 1.8.2010 vydané Zastupiteľským úradom
Nemeckej republiky v Kyjeve, avšak išlo o vízum kategórie „C“ – turistické s poznámkou
„ERWERBSTATIGKEIT NICHT GESTATTET“ (voľne preložené „podnikateľská činnosť sa
nepovoľuje“). Žalobca sa teda mohol zdržiavať dňa 22.2.2010 na našom území iba ako turista za
účelom oddychu, návštevy a spoznávania kultúry krajiny a pod., teda voľne sa pohybovať
v schengenskom priestore v období od 2.2.2010 do 1.8.2010. Žalobca však nerešpektoval uvedené
predpisy a nariadenia Európskeho spoločenstva a ani zákony Slovenskej republiky, lebo nemal
vydané povolenie na pobyt v našej krajine, čo bolo nesporne zistené dňa 22.2.2010 príslušníkmi PZ,
keď žalobcu v zmysle zák. č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore vyzvali na predloženie dokladu
totožnosti, keď sa dopustil dopravného priestupku nie ako vodič osobného motorového vozidla, ale
ako vodič nákladného motorového vozidla (kamión zn. Renault Magnum EČ M.) prepravujúci tovar
na území Slovenskej republiky, jednoznačne žalobca vykonával inú ako turistickú činnosť podľa
predložených dokladov. Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že i keď mal turistické vízum, zákon
o pobyte cudzincov platný na území SR mu nezakazuje „odšoférovať“ na území SR prázdny
kamión.
Zhodne so žalovaným preto krajský súd považoval toto jeho zmenené stanovisko za účelovú
obranu, ktorá mu nemôže privodiť priaznivejšie rozhodnutie v danej veci, keďže každý
je zodpovedný za svoje činy a výsledok svojho správania. Krajský súd v tejto súvislosti uviedol,
že žalobca sa odvoláva na Ústavu SR a zákony Slovenskej republiky, ktoré majú základ
v citovanom ústavnom zákone, ale bližšie a podrobnejšie upravujú konkrétnu oblasť štátnej správy
alebo práva a povinnosti fyzických a právnických osôb, ako je napríklad zákon o pobyte cudzincov,
Obchodný zákonník alebo Správny poriadok. V tejto súvislosti krajský súd zdôraznil, že všetky
tieto práva a predovšetkým povinnosti cudzinca si mal žalobca osvojiť pred vstupom na územie
Slovenskej republiky, keďže Slovenská republika je členom Európskeho spoločenstva a jej predpisy
upravujúce podmienky vstupu a pobytu cudzincov v schengenskom priestore majú prednosť (vyššiu
právnu silu) ako národné zákony, preto Slovenská republika je nimi viazaná. Napokon cudzinec,
čo žalobca podľa § 1 ods. 2 zák. č. 48/2002 Z.z. na území Slovenskej republiky, ale i podľa Kódexu
schengenských hraníc, nepochybne dňa 22.2.2010 bol, ak ide do inej krajiny mimo územia svojej
domovskej krajiny a požiada v domovskej krajine o vydanie turistického víza, mieni túto krajinu
napríklad spoznávať, a nie vykonávať činnosť, ktorá sa nezlučuje s účelom turizmu. Ak ale žalobca
požiadal o turistické vízum za účelom „výpomoci kamarátovi (občanovi SR), ktorý má problémy
so zamestnancom v pracovnom zaradení vodič kamiónu“, ide o zneužívanie práva a je málo
pravdepodobné, že takýto cudzinec (turista) zoberie na seba zodpovednosť za tovar a kamión
v rozpore so zákonom, ak na takúto činnosť v danej krajine nemá vystavené povolenie. Žalovaný
správne poukázal na zápisnicu zo dňa 22.2.2010 spísanú so žalobcom, v ktorej žalobca opísal dôvod
jeho pôsobenia na území Slovenskej republiky. Spontánne popísal prečo a za akých okolností
sa na území Slovenskej republiky v deň kontroly nachádzal v Hurbanove, ale i to, aké doklady
totožnosti vie predložiť polícii. Nie je možné vylúčiť podľa názoru súdu, že o svojom nezákonnom
konaní vedel a bol si vedomý jeho následkov. Inak by žalobca nepodpísal zápisnicu,
resp. by do nej napísal nesúhlas v rodnom jazyku, ak by neovládal slovenský jazyk. V správnom
konaní a ani na súde (v žalobe) netvrdil, že ho príslušníci policajného zboru nútili podpísať
zápisnicu s nepravdivým obsahom. Napokon z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobca požiadal
príslušný policajný útvar (prvostupňový správny orgán) o písomný preklad dôvodu
administratívneho vyhostenia podľa § 56 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, ak by neovládal
slovenský jazyk a nevedel v ňom komunikovať s príslušníkmi PZ, pokiaľ ide o jeho procesnú
námietku, že mu nebol ustanovený tlmočník pri výsluchu. Krajský súd preto nemal pochybnosť
o tvrdení žalovaného, že pri spisovaní zápisnice so žalobcom žalobca bol riadne poučený o svojich
právach a ustanovenie tlmočníka nežiadal. Žalobca s príslušníkmi PZ komunikoval v jazyku
slovenskom a rozumel právnej terminológii obsiahnutej v rozhodnutí.
Podľa krajského súdu neobstojí ani ďalšia námietka žalobcu, že je zraniteľnou osobou, lebo
dňa 7.6.2010 uzatvoril manželstvo s občiankou SR, keďže podľa ust. § 2 písm. k/ zákona o pobyte
cudzincov žalobca nie je takou osobou. Tak ako uvádza žalovaný správny orgán, žalobca uzatvoril
manželstvo až po vydaní druhého rozhodnutia prvostupňovým správnym orgánom a v čase
rozhodovania o jeho odvolaní nemal podanú žiadosť na udelenie prvého povolenia podľa zákona
o pobyte cudzincov za účelom zlúčenia rodiny. Neobstojí preto jeho tvrdenie, že vyhostenia a zákaz
vstupu na územie SR na dobu päť rokov je pre neho neprimerané a porušujú princíp
proporcionality. Po zrušení prvého rozhodnutia správneho orgánu na základe jeho odvolania
sa zmenil skutkový stav a nastala odlišná dôkazná situácia po predložení cestovného dokladu
č. E. s vízovou nálepkou č. D. s poznámkou „ERWERBSTATIGKEIT NICHT GESTATTET“,
a preto došlo i k zmene právneho posúdenia dôvodu administratívneho vyhostenia a uloženia dĺžky
zákazu vstupu na územie SR, keďže žalobca mal vedomosť o porušení uloženého turistického víza
v schengenskom priestore. Doložené následné vyhlásenie vypočutého konateľa A. s.r.o. je právne
irelevantné a v tejto súvislosti nemožno podľa krajského súdu nepoznamenať, že právny zástupca
žalobcu bol prítomný pri jeho výsluchu pred správnym orgánom dňa 21.4.2010. Mal možnosť
vyjadriť námietku o porušení jeho procesného práva na ustanovenie tlmočníka do zápisnice, čo ale
neurobil, hoci to mohol, keďže obhajoval jeho práva ako profesionál, a teda mal možnosť ho
poučiť, ak by bolo pravdivé tvrdenie, že ako občan SR neovláda slovenský jazyk, aby nevypovedal
a nepodpisoval zápisnicu o podaní vysvetlenia, pokiaľ mu nebol ustanovený tlmočník.
Keďže napadnuté rozhodnutie i postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli v súlade
so zákonom a námietky žalobkyne neodôvodňovali zrušenie rozhodnutie, krajský súd podľa § 250j
ods. 1 OSP žalobu zamietol.
II.
STRUČNÉ ZHRNUTIE ODVOLACÍCH DȎVODOV ŢALOBCU
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolanie a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok krajského súdu tak,
že rozhodnutie správneho orgánu zrušuje a vec mu vracia na nové rozhodnutie a uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť trovy konania.
Svoje odvolanie odôvodnil tým, že už v odvolaní zo dňa 11.6.2010 a tiež v žalobe namietal,
že na území SR nevykonával žiadnu inú činnosť, ktorá by bola zakázaná. V konaní bolo
preukázané, že žalobca na území SR ako vodič riadil prázdne nákladné vozidlo značky Reanult
Magnum, pričom poukázal na to, že žiadna právna norma cudzincovi nezakazuje šoférovať
nákladné vozidlo po území SR v čase, keď mu udelené platné turistické víza. Pripustil, že iná by
bola situácia, keby v konaní bolo preukázané, že žalobca vykonával na území SR zárobkovú alebo
podnikateľskú činnosť. Takýto dôkaz produkovaný nebol.
Podľa žalobcu neobstojí tvrdenie súdu ani žalovaného, že žalobca je z vykonávania inej
činnosti usvedčovaný zápisnicou zo dňa 22.2.2010, kde údajne uviedol, že je zamestnaný ako vodič
nákladného vozidla u firmy A. so sídlom V., tiež zápisnica o podanom vysvetlení zo dňa 21.4.2010,
kde majiteľ tejto firmy mal uviesť, že žalobca pre uvedenú firmu vykonával pracovnú činnosť ako
vodič na základe ústnej dohody.
Žalobca poukázal na to, že už v odvolaní ako aj v žalobe uviedol, že tieto zápisnice majú
nulovú výpovednú hodnotu, pretože zo spisu je zrejmé, že je cudzinec neovláda slovenský jazyk.
Poukázal na to, že v zápisnici zo dňa 22.2.2010 nie je nikde uvedené, že žalobca ovláda slovenský
jazyk. S poukazom na čl. 47 ods. 4 Ústavy SR neobstojí ani tvrdenie súdu, že ak by žalobca
neovládal slovenský jazyk, tak by túto zápisnicu nepodpísal, resp. by bol do nej napísal nesúhlas
v rodnom jazyku.
Rovnakú námietku uplatnil aj voči zápisnici o podanom vysvetlení zo dňa 21.4.2010,
kde vypovedal majiteľ firmy A. s.r.o. A., ktorý je cudzincom ukrajinskej národnosti.
V súvislosti s tvrdením správneho orgánu, že žalobca počas pobytu na území SR
sa nevenoval turistike, na ktorú mal udelení vízum, ale vykonával inú činnosť pre právnickú osobu
a to tým, že riadil nákladné vozidlo uviedol, že došlo k odklonu od pôvodného tvrdenia správneho
orgánu (v rozhodnutí zo dňa 28.5.2010), v ktorom správny orgán zdôvodňoval rozhodnutie tým,
že žalobcu vykonáva na území SR zárobkovú alebo podnikateľskú činnosť. Zdôraznil, že žiadna
právna norma nezakazuje cudzincovi, ktorý má udelené platné víza, aby riadil po území SR prázdne
motorové vozidlo.
V zmysle čl. 2 ods. 3 Ústavy SR občan, a to aj cudzinec môže robiť všetko, čo mu zákon
nezakazuje, preto podľa žalobcu je zrejmé, že štátne orgány nemôžu cudzinca trestať za niečo,
čo mu zákon nezakazuje.
Napokon poukázal na to, že v odvolaní ako aj v žalobe uviedol, že dňa 7.6.2010 uzatvoril
manželstvo so slovenskou občianku a toto je zákonný dôvod nevyhostiť cudzinca, lebo patrí medzi
zraniteľné osoby, vzhľadom na jeho súkromný a rodinný život.
Túto námietku však krajský súd nezobral do úvahy.
III.
STRUČNÉ ZHRNUTIE VYJADRENIA ŢALOVANÉHO K ODVOLANIU
ŢALOBCU
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že zápisnica o podaní
vysvetlenia zo dňa 22.2.2010 dokazuje, skutočnosť, že žalobca vykonával inú činnosť, než na akú
mu bolo vízum udelené. Z predmetnej zápisnice vyplýva, že žalobca komunikoval v slovenskom
jazyku, žalobca totiž vyhlásil a svojim podpisom potvrdil, že slovenský jazyk ovláda rečou
aj písmom, a preto nežiada aby do konania bol pribratý tlmočník.
Žalovaný tiež poukázal na to, že konateľ spoločnosti A. s.r.o. A. je štátny občan SR, dňa
22.7.2004 si prevzal listinu o udelení štátneho občianstva SR, pričom musel splniť okrem iného
podmienku, že ovláda slovenský jazyk slovom aj písmom. Do zápisnice tiež neuviedol, že neovláda
slovenský jazyk. Na základe uvedeného žalovaný má za to, že uvedené zápisnice o podaní
vysvetlenia majú svoju dôkaznú hodnotu a sú vyhotovované v súlade s právnymi predpismi SR.
V súvislosti s námietkou žalobcu, že dňa 7.6.2010 uzatvoril manželstvo s občiankou SR,
žalovaný uviedol, že správny orgán vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zákaze
vstupu dňa 28.5.2010, preto na túto skutočnosť prihliadnuť nemohol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 vety tretej zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov), dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 O.s.p.
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol
verejne vyhlásený dňa 21. júna 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov
zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Orgánmi verejnej
správy sa rozumejú orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej
samosprávy a ďalšie právnické osoby a fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie
o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2
O.s.p.). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom
konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti
fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo
povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.).
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia
č. p.: UHCP-NR-337-010/2010 zo dňa 19.8.2010, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Oddelenia
cudzineckej polície PZ Nové Zámky č. p.: UHCP-NR-NZ-AV-2-014/2010 zo dňa 28.5.2010,
(ktorým bolo rozhodnuté o administratívnom vyhostení žalobcu z územia SR a určení zákazu
vstupu na územie SR na dobu piatich rokov, t. j. do 21.2.2015 a určení vycestovania do krajiny
pôvodu, t. j. Ukrajina do 7 dní od nadobudnutia právoplatnosti dotknutého rozhodnutie)
a odvolanie žalobcu zamietol.
Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci
odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu,
či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne uplatnenými v žalobe, a z takto
vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného.
Podľa § 57 ods. 1 písm. a/ bod piaty zákona č. 48/2002 Z.z o pobyte cudzincov policajný
útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu na päť rokov, ak vykonáva inú
činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt alebo vízum.
Podľa § 56 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostenie je rozhodnutie
policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho vycestovanie do krajiny
pôvodu, krajiny tranzitu alebo ktorejkoľvek tretej krajiny, ktorá ho prijme, a času zákazu vstupu,
ak tento zákon neustanovuje inak. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina,
do ktorej je cudzinec vyhostený. Hromadné vyhostenie cudzincov na základe jedného rozhodnutia
je neprípustné.
IV.
ARGUMENTÁCIA ROZHODNUTIA ŢALOVANÉHO
Žalovaný ako druhostupňový správny orgán skonštatoval, že prvostupňový správny orgán
vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu a určení zákazu vstupu na územie SR
v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, nakoľko vykonanými dôkazmi v prvostupňovom
správnom konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca vykonával inú činnosť, než na akú
mu bolo udelené vízum.
V tejto súvislosti poukázal na to, prvostupňový správny orgán vykonal dokazovanie (úradne
overenou fotokópiou cestovného dokladu č. E. s vízom č. D.. Vyhodnotením predloženého dôkazu
dospel prvostupňový správny orgán k záveru, že predmetné vízum je kategórie „C“ –turistické
a bolo udelené žalobcovi na Zastupiteľskom úrade Spolkovej republiky Nemecko v Kyjeve dňa
2.2.2010 a to na viac vstupov „MULT“ s dobou platnosti od 2.2.2010 do 1.8.2010 s poznámkou
„ERWERBSTATIGKEIT NICHT GESTATTET“.
Z uvedeného podľa prvostupňového správneho orgánu vyplýva, že toto vízum neoprávňuje
žalobcu na vykonávanie zárobkovej alebo podnikateľskej činnosti. Skutočnosť, že žalobca
vykonával inú činnosť, než na akú mu bolo vízum udelené podľa prvostupňového správneho orgánu
dokazuje zápisnica o podaní vysvetlenia žalobcu zo dňa 22.2.2010, z ktorej je zrejmé, že žalobca
uviedol, že je zamestnaný ako vodič nákladného auta u firmy A., s.r.o. so sídlom V. od roku 2008
ako aj a zápisnica o podaní vysvetlenia pána A. zo dňa 21.4.2010, v ktorej uvedený majiteľ u firmy
A. s.r.o. uviedol, že žalobca pre uvedenú firmu vykonával pracovnú činnosť ako vodič na základe
ústnej dohody.
Žalovaný k čestnému prehláseniu konateľa spoločnosti A., s.r.o. A., ktoré predložil
k dovolaniu proti prvostupňovému rozhodnutiu uviedol, že v zmysle § 39 ods. 1 Správneho
poriadku, čestné vyhlásenie do konania môže urobiť len účastník konania, pričom účastník konania
nemá na pripustenie čestného vyhlásenia právny nárok.
Žalovaný k predmetnému čestnému vyhláseniu A., uviedol, že v konaní vo veci
prvostupňový správny orgán vykonal dôkaz – zápisnicou o podaní vysvetlenia A., kde počas úkonu
boli prítomní dvaja príslušníci PZ a právny zástupca A.. V zápisnici sa uvádza: “Viacej ku svojej
výpovedi nemám čo dodať a to, čo som povedal sa zakladá na pravde.“ Zápisnica bola všetkými
prítomnými podpísaná.
Žalovaný uviedol, že nemôže priložené čestné prehlásenie zaradiť ako listinu, ktorá
nahradzuje dôkaz z dôvodu, že Správny poriadok toto nepripúšťa, len ak čestné prehlásenie spíše
účastník konania a za ďalší dôvod označil vierohodnosť predmetného čestného prehlásenia, ktoré
na rozdiel od zápisnice vysvetlenia nebolo spísané pre správnym orgánom.
K námietke žalobcu, že uzavrel dňa 7.6.2010 manželstvo s občiankou SR žalovaný uviedol,
že prvostupňový správny orgán rozhodol dňa 28.5.2010 a žalobca uzavrel manželstvo dňa 7.6.2010.
Z uvedeného dôvodu správny orgán primerane bral do úvahy možnosť prihliadnutia na súkromný
a rodinný život účastníka konania, avšak v čase rozhodovania prvostupňového správneho orgánu
namietaná skutočnosť (uzatvorenie manželstva neexistovalo), naviac žalobca nepatril medzi
zraniteľné osoby v zmysle § 2 písm. k/ zákona o pobyte cudzincov.
Krajský súd dospel k záveru, že správne orgány v konaní dostatočne zistili skutkový stav
veci, tento po právnej stránke posúdili a vydané rozhodnutia náležite odôvodnili. Keďže napadnuté
rozhodnutie i postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, boli v súlade so zákonom a námietky žalobcu
neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, krajský súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
V.
PRÁVNY NÁZOR NAJVYŠSIEHO SÚDU SR
Odvolací súd vzhľadom na rozsah dokazovania vykonaného v administratívnom konaní,
ktorý považoval za dostatočný a ktorý nasvedčuje tomu, že prvostupňový ale aj druhostupňový
správny orgán si zadovážili dostatok skutkových podkladov, z ktorých pri svojom rozhodovaní
vychádzali, nemal žiadne pochybnosti o legálnosti vykonaných dôkazov, spôsobe vykonania
a vyhodnotenia dôkazov, ktoré viedli správne orgány k správnym záverom o tom, že bolo
spoľahlivo zistené, že žalobca vykonával na území SR inú činnosť, než na akú mu bolo udelené
vízum. Táto skutočnosť vyplýva jednak zo zápisnice o podaní vysvetlenia žalobcu zo dňa
22.2.2010, v ktorej žalobca jednoznačne uviedol, že bol zamestnaný ako vodič nákladného vozidla
u firmy A., s.r.o. so sídlom V. a tiež zo zápisnice o podanom vysvetlení A. zo dňa 21.4.2010,
v ktorej majiteľ firmy, pre ktorú mal pracovať, potvrdil, že žalobca pre uvedenú firmu vykonával
pracovnú činnosť ako vodič na základe ústnej dohody.
Nebolo takisto sporným, že žalobca mal udelené Zastupiteľským úradom Spolkovej
republiky Nemecko v Kyjeve dňa 2.2.2010 turistické vízum kategórie „C“ s dobou platnosti
od 2.2.2010 do 1.8.2010 s poznámkou „ERWERBSTATIGKEIT NICHT GESTATTET“.
Podľa odvolacieho súdu dôkaznú situáciu, z ktorej správne orgány vychádzali, nebolo
možné zmeniť ani čestným vyhlásením A. a pokiaľ odvolací správny orgán na takýto dôkaz
neprihliadol, nepochybil.
Podľa § 39 ods. 1 SP správny orgán môže namiesto dôkazu pripustiť čestné vyhlásenie
účastníka konania, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.
Čestné vyhlásenie správny orgán nepripustí, ak tomu bráni všeobecný záujem alebo ak by
tým bola porušená rovnosť medzi účastníkmi konania. Čestným vyhlásením nemožno nahradiť
znalecký posudok( ods. 2).
V čestnom vyhlásení je účastník povinný uviesť pravdivé údaje. Správny orgán musí
upozorniť účastníka konania na právne následky nepravdivého čestného vyhlásenia (ods. 3).
V tejto súvislosti považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že čestné vyhlásenie podľa
§ 39 SP je špecifický inštitút správneho poriadku, ktorý sa pouţíva v prípadoch, keď určité
skutočnosti slúţiace ako podklad pre rozhodnutie, nemoţno predloţiť buď vôbec alebo
len s neprimeranými ťaţkosťami, prípadne z dôvodu pruţnosti a hospodárnosti správneho
konania.
Čestné vyhlásenie teda nie je dôkazom v pravom zmysle, ale takýto dôkaz
iba nahrádza.
Naviac z dikcie zákona vyplýva, ţe čestné vyhlásenie môţe urobiť len účastník konania, nie je
prípustný zo strany iných subjektov, ktorí sa zúčastňujú na konaní.
K odvolacej námietke žalobca, že zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 22.2.2010
a 21.4.2010 majú nulovú výpovednú hodnotu, pretože zo spisu je zrejmé, že je žalobca ako aj A. sú
cudzincami, ktorí neovládajú slovenský jazyk a konanie sa neviedlo v jazyku, ktorému rozumejú,
odvolací súd uvádza, že povinnosť správneho orgánu viesť konanie v jazyku ktorému účastník
konania rozumie, vzniká vtedy, ak správny orgán zistí, že účastník konania neovláda jazyk
(slovenský jazyk) v ktorom sa konanie vedie.
Pokiaľ teda účastník konania komunikoval v správnom konaní v slovenskom jazyku, o čom
svedčí obsah zápisnice zo dňa 22.2.2010 z ktorej vyplýva, že žalobca ako účastník konania vyhlásil
(na strane 2 zápisnice), že poučeniu v plnej miere porozumel, slovenský jazyk ovláda rečou
aj písmom a nežiada pribrať do konania tlmočníka a túto zápisnicu podpísal, správny orgán
nepochybil, keď do konania tlmočníka nepribral.
Rovnako sa stotožnil odvolací súd s názorom krajského súdu, že námietka žalobcu,
že je zraniteľnou osobou nie je dôvodná.
Podľa § 2 písm. k/ zákona o pobyte cudzincov zraniteľnou je maloletý, osoba so zdravotným
postihnutím, staršia osoba, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola
vystavená mučeniu alebo iným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia.
Žalobca teda zjavne do skupiny zraniteľných osôb v zmysle § 2 písm. k/ zákona o pobyte
cudzincov nepatrí.
Ako vyplynulo z obsahu spisu žalobca uzavrel manželstvo s občiankou SR dňa 7.6.2010,
teda po rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu. Pokiaľ teda žalovaný posudzoval správnosť
a zákonnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ktorému takáto skutočnosť v čase
rozhodovania známa nebola, nepochybil, keď na túto novú skutočnosť aj vzhľadom na uplatnenú
námietku žalobcu, že je zraniteľnou osobou podľa ust. § 2 písm. k/ zákona o pobyte cudzincov,
ktorú správne vyhodnotil ako nedôvodnú, neprihliadol.
VI.
ZÁVER A TROVY
Pokiaľ teda krajský súd žalobu žalobcu zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP ako nedôvodne
podanú, nakoľko nezistil žiaden zo zákonných namietaných dôvodov pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia, odvolací súd považoval rozsudok krajského súdu za vecne správny, a ako taký
ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k
ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech
vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 21. júna 2011
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová