Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
2d6/364825.347544.pdf
PDF · 101.63 KB
No categories available
4Tost/15/2011
Najvyšší súd 4 Tost 15/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila
Bdžocha a sudcov JUDr. Martina Piovartsyho a JUDr. Viliama Dohňanského na neverejnom
zasadnutí 21. júna 2011 v trestnej veci proti odsúdenému R. T.,
pre trestný čin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1, ods. 3 zákona
č. 140/1961 Zb. – Trestný zákon (účinný do 31. decembra 2005) a iné o sťažnosti odsúdeného
R. T. proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 21. apríla 2011, sp. zn.
2 Ntok 1/2011, takto
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť odsúdeného R. T.
z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Trenčíne uznesením z 21. apríla 2011, sp. zn. 2 Ntok 1/2011, podľa
§ 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh odsúdeného R. T. na povolenie obnovy konania v trestnej
veci vedenej na Krajskom súde v Trenčíne, sp. zn. 1 T 9/2002, s odôvodnením, že odsúdený
v písomne podanom návrhu na povolenie obnovy konania neuviedol žiadne také skutočnosti
alebo dôkazy, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o jeho vine,
nakoľko osoba D. C., ktorého výsluch odsúdený navrhol, nebola súdu v čase konania
hlavného pojednávania neznáma. Aj napriek tomu, že tento svedok nebol v pôvodnom konaní
vypočutý, krajský súd, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s tým vysporiadali
v súlade so zákonom a na základe vykonaných dôkazov dospeli k náležitému zisteniu
skutkového stavu.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnom stanovej lehote odsúdený R. T.,
po porade s ustanoveným obhajcom JUDr. M. M., sťažnosť priamo
do zápisnice po jeho vyhlásení, ktorú následne doplnil písomným podaním.
V písomných dôvodoch sťažnosti podanej prostredníctvom obhajcu uviedol,
že nesúhlasí so záverom krajského súdu o nesplnení podmienok na povolenie obnovy
konania. Je pravdou, že D. C. nebol pre súd neznámy, ale neznáme bolo miesto jeho pobytu,
čo bolo okrem iného aj dôvodom na vylúčenie jeho trestného stíhania na samostatné konanie.
Poukázal aj na to, že D. C. nebol v predmetnej trestnej veci vôbec vypočutý, ani
v prípravnom konaní, ani na hlavnom pojednávaní, pretože bol na úteku a súd nemal žiadne
informácie o mieste, kde by sa mohol nachádzať. Vzhľadom na to, že v súčasnosti
je jeho pobyt známy, bolo by možné vypočuť ho k priebehu predmetnej udalosti a následne
ho konfrontovať s obvinenými a inými svedkami, čo by mohlo viesť k ustáleniu skutkového
a právneho stavu bez akýchkoľvek pochybností. Trvá na tom, že ide o nový, doposiaľ
nevykonaný dôkaz a jeho vykonanie by mohlo samo o sebe alebo v spojení so skutočnosťami
a dôkazmi skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o jeho vine alebo treste.
Pochybenie krajského súdu vidí tiež v tom, že sa vôbec nezaoberal okolnosťami
týkajúcimi sa osoby D. C., aké je jeho procesné postavenie, či sa na území Slovenskej
republiky nachádza vo väzbe, a ak áno, v akej trestnej veci.
Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie súdu prvého
stupňa a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.
Na podklade podanej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 192 ods. 1
Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu
predchádzalo a zistil, že sťažnosť odsúdeného R. T. nie je dôvodná.
Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti
alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu,
alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného
trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo
by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 399 ods. 2 Tr. por. súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne,
ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394 Tr. por.
Účelom obnovy konania nie je posúdiť celkovú zákonnosť a odôvodnenosť
pôvodného rozhodnutia a správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Súdu
konajúcemu o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania neprislúcha prieskumná
právomoc, z čoho vyplýva, že nemôže preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní
v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami a obhajobou
obvineného, či rešpektoval zásadu bezprostrednosti a ústnosti pri dokazovaní a pod.
Konanie o povolení obnovy konania sa obmedzuje na zistenie, či vyšli najavo
skutočnosti alebo dôkazy uvedené v § 394 Tr. por. Súd musí preto najprv skúmať
existenciu nových skutočností alebo dôkazov, ktoré neboli súdu skôr známe
a až následne zisťovať, či takéto nové skutočnosti alebo dôkazy sami o sebe, alebo v
spojení so skutočnosťami, či dôkazmi známymi súdu už predtým, môžu odôvodniť
iné rozhodnutie týkajúce sa viny alebo trestu než v pôvodnom konaní.
Za nové pritom možno považovať len také skutočnosti, ktoré neboli predmetom
dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa návrh dotýka. Neznámou
skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže
mať vplyv na zistenie skutočného stavu veci. Predtým neznámym dôkazom sa rozumie
predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní (napr. výpoveď predtým
nevypočutého svedka), ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom
(napr. zmena výpovede tzv. spolupracujúceho svedka).
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že výpoveď D. C. by v konaní po
povolení obnovy konania síce predstavovala nový dôkaz, nakoľko tento nebol v pôvodnom
konaní vypočutý, avšak ani jeho výpoveď ako takýto dôkaz v spojitosti s dôkazmi, ktoré
už boli vykonané, by nebol spôsobilý privodiť iné rozhodnutie o vine, či treste.
Z obsahu predloženého procesného spisu vyplýva, že odsúdený R. T. bol uznaný za
vinného za trestný čin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1, ods. 3
zákona č. 140/1961 Zb. – Trestný zákon (účinný do 31. decembra 2005) a iné.
Podľa § 20 Tr. zák. ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo
viacerých páchateľov (spolupáchatelia), zodpovedá každý z nich, ako keby trestný čin spáchal
sám.
V súvislosti so spolupáchateľstvom ako jednou z foriem účasti na trestnom čine
je potrebné poukázať na to, že o spáchanie trestného činu spoločným konaním ide vtedy, ak
a) každý zo spolupáchateľov svojím konaním naplnil všetky znaky konania uvedeného
v príslušnom ustanovení osobitnej časti,
b) každý zo spolupáchateľov naplnil len niektorý zo znakov konania uvedeného
v niektorom ustanovení osobitnej časti, avšak súhrn konania spolupáchateľov napĺňa všetky
znaky uvedené v ustanovení osobitnej časti,
c) jednotlivé zložky spoločnej trestnej činnosti síce samy osebe konanie
nenapĺňajú, vo svojom súhrne však predstavujú konanie opísané v príslušnom
ustanovení osobitnej časti (napr. spolupáchateľom na trestnom čine lúpeže je aj páchateľ,
ktorý spoločne s iným vnikne do obydlia iného v úmysle zmocniť sa cudzej veci,
a to za použitia násilia voči inej osobe, využívajúc skutočnosť, že ďalší spolupáchateľ zatiaľ
zostáva sedieť v motorovom vozidle dávať pozor).
Stavu veci a zákonu teda zodpovedá zistenie krajského súdu, že nevyšli najavo nové
skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by odôvodňovali postup podľa vyššie
uvedeného ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por., nakoľko ani výpoveď D. C.
by nezmenila nič na tom, že odsúdený R. T. bol jedným zo spolupáchateľov predmetného
trestného činu a je zodpovedný, ako keby trestný čin spáchal sám.
Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že podmienky na povolenie obnovy
konania v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. neboli splnené, preto na neverejnom zasadnutí
po zvážení uvedených okolností sťažnosť odsúdeného R. T. podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr.
por. zamietol ako nedôvodnú.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 21. júna 2011
JUDr. Emil B d ž o c h, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Ivančíková