Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8ba/385146.238382.pdf
PDF · 236.36 KB
No categories available
4Sži/3/2011
Najvyšší súd 4Sži/3/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Idy
Hanzelovej a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci
ţalobcu: Krajská prokuratúra v Bratislave, Vajnorská 47. 812 56 Bratislava,
proti ţalovanému: Obvodný úrad v Bratislave, odbor všeobecnej vnútornej správy,
Staromestská č. 6, 814 40 Bratislava, za účasti: 1.)Mgr. H. P., bytom P., a 2.) E., občianske
združenie, Z., v odvolacom konaní zastúpená Mgr. V. Š. , advokátom, X. B. v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č.p.: OVVS-PR-3653/3-579-07-JGA V21 zo
dňa 14.01.2008, o odvolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4S 152/2008-38 zo dňa 28. januára 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 4S 152/2008 – 38 zo dňa 28. januára 2011 p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom krajského súdu bolo zrušené rozhodnutie ţalovaného č. OVVS-PR-
3653/3-579-07-JGA V21 zo 14.1.2008 z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP a vec bola
vrátená ţalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd zistil, ţe rozhodnutím ţalovaného bola
zo spáchania priestupku podľa § 21a ods. 1 písm. b/ zák. č. 211/2000 Z. z. uznaná vinnou
Mgr. H. P. Skutkovú podstatu priestupku mala naplniť tým, ţe ako vtedajšia zamestnankyňa
Ministerstva školstva SR vo funkcii riaditeľky odboru masmediálnej politiky vydala dňa
16.10.2007 rozhodnutie Č. 549-212007-PKV, ktorým podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o
slobode informácií nevyhovela ţiadosti občianskeho zdruţenia E. so sídlom v Bratislave, zo
dňa 02.10.2007 o sprístupnenie informácií (neposkytla fotokópie všetkých zmlúv
uzatvorených medzi Ministerstvom školstva SR a Univerzitou Komenského Bratislava o
poskytnutí nenávratného finančného príspevku pre projekty Human Resources Akademia,
Maturant, Manaţér a Profesijné poradenské centrum pre študentov VŠ v regióne BSK,
vrátane všetkých platných a účinných dodatkov, pričom nesprístupnila ani obsah zmlúv
v obmedzenom rozsahu, tak ako to odporúčala Sekcia ekonomiky pre štrukturálne fondy EÚ
Ministerstva školstva Slovenskej republiky), teda vydaním rozhodnutia zapríčinila porušenie
práva na prístup k informáciám. Za spáchaný skutok jej správny orgán uloţil pokutu vo výške
500,- Sk a povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 500,- Sk.
Proti vyššie citovanému rozhodnutiu podala prokurátorka Okresnej prokuratúry
Bratislava I pod číslom Pd 88/08-4 z 15.07.2008 protest podľa § 22 ods. 1 písm. c/ zákona
o prokuratúre. Ţiadala, aby správny orgán napadnuté rozhodnutie zrušil, pretoţe sa dôsledne
neriadil príslušnými ustanoveniami zákona o slobode informácií - (§ 2la ods. 1 písm. b/
ods. 6, § 18 ods. 2, § 19 ods. 2), Správneho poriadku - (§ 3 ods. 1 a § 46) a zák. č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej "zákon o priestupkoch") (§ 2 ods. 1,
§ 3, § 4 ods. 1 a § 51). Prvostupňový správny orgán podanému protestu prokurátora
nevyhovel, predloţil ho na rozhodnutie Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, ktorý
rozhodnutím č. SVS-230-2008/01874/TDB z 11.08.2008 predmetnému protestu nevyhovel;
jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.10.2008.
Včas podanou ţalobou sa ţalobca (prokurátor) domáhal zrušenia napadnutého
rozhodnutia, t.j. rozhodnutia ţalovaného o priestupku , pričom zopakoval dôvody vyslovené
uţ vo vyššie uvádzanom proteste. Uviedol, ţe obvinená vydala dňa 16.10.2007 riadne
rozhodnutie (č. 549- 2/2007-PKV), kde vo výrokovej časti vyslovila právny názor,
ktorý riadne odôvodnila. Je toho názoru, ţe obvinená z priestupku nemôţe byť za vyjadrenie
svojho právneho názoru obsiahnutého vo výroku rozhodnutia uznaná vinnou za jeho
spáchanie. Konaním obvinenej podľa ţalobcu neboli naplnené všetky znaky skutkovej
podstaty priestupku, t.j. objekt, objektívna stránka, subjekt, subjektívna stránka. V tejto
súvislosti poukázal najmä na to, ţe dané konanie sa riadi zásadou dvojinštančnosti a preto iba
v tejto súvislosti je moţné posudzovať ochranu práv na prístup k informáciám, čo je objekt
priestupku. Proti prvostupňovému rozhodnutiu bol podaný rozklad a druhostupňový správny
orgán vyslovil v rámci svojej správnej úvahy iný právny názor, ktorým bol prvostupňový
správny orgán viazaný. V konečnom dôsledku bola ţiadateľovi (E.) sprístupnená informácia.
Preto nebola naplnená ani objektívna stránka priestupku, keďţe chýba príčinná súvislosť
medzi konaním a jeho následkom, ktorý nemohol nastať, keďţe voči prvostupňovému
rozhodnutiu bol podaný rozklad a teda nenastalo porušenie záujmu chráneného zákonom.
Podľa ţalobcu nebola neplnená ani subjektívna stránka priestupku, pretoţe v danom prípade
nemoţno hovoriť o zavinení z vedomej či nevedomej nedbanlivosti. Obvinená totiţ riadne
svoje rozhodnutie odôvodnila, uviedla ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie,
akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov, ako pouţila správnu úvahu pri pouţití
právnych predpisov, na základe ktorých rozhodla. Ţalobca povaţoval za nepochybné, ţe
účelom zavedenia skutkovej podstaty priestupku podľa § 21 a ods. 1 písm. b/ zákona o
slobode informácií zákonodarcom bolo, aby nedochádzalo k bezdôvodnému odopieraniu
prístupu k informáciám a nie stíhanie osôb vyjadrujúcich určité právne stanovisko, postoj k
ich sprístupneniu. Uviedol tieţ, ţe vinu obvinenej nie je moţné odvodiť ani z iného názoru
druhostupňového orgánu, na vec sa viaţuceho, pretoţe ani v tomto prípade nebolo porušené
právo sťaţovateľa na prístup k informáciám.
Krajský súd ţalobe prokurátora vyhovel a vyslovil záver, ţe Mgr. H. P. by sa dopustila
priestupku iba v prípade, ak by ani po vydaní rozhodnutia, ktorým bolo vyhovené rozkladu
ţiadateľa, neposkytla poţadované informácie. Rozhodnutie o zamietnutí poskytnutia
informácií nenadobudlo právoplatnosť, keďţe bol podaný rozklad v zákonom stanovenej
lehote. Vydaním zamietavého rozhodnutia povinnou osobou, proti ktorému bol podaný
rozklad, nedošlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty priestupku na úseku práva na prístup
k informáciám. Z tohto rozhodnutia nenastali ţiadne účinky a preto ani práva účastníkov ním
nemohli byt' dotknuté. Vymedzenie inštitútu skutkovej podstaty priestupku vychádza
z poznatkov náuk trestného práva. Zákon o priestupkoch stanovuje pre naplnenie skutkovej
podstaty priestupku 4 základné znaky: objekt, objektívnu stránku, subjekt, subjektívnu
stránku. Zavinenie je obligatórnym znakom subjektívnej stránky skutkovej podstaty
priestupku. Pre vyvodenie zodpovednosti za priestupok je nevyhnutné, aby bolo dostatočne
preukázané, ţe priestupca svojím konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty
priestupku. V kaţdej priestupkovej veci treba preukázať zavinenie priestupku a za tým
účelom je nevyhnutné vykonať všetky dostupné dôkazy.
V správnom súdnictve súd preskúmava výlučne zákonnosť právoplatného rozhodnutia.
Na rozdiel od správnych orgánov, ktoré vo veci konkrétne konajú (najmä vykonávajú
dokazovanie) a rozhodujú, súd nepreskúmava vhodnosť alebo účelnosť ţalobou napadnutého
rozhodnutia. Za vyjadrenie právneho názoru Mgr. H. P. nemôţe byť uznaná vinnou. Je
zrejmé, ţe tu absentuje objekt, aj objektívna stránka skutkovej podstaty priestupku. Pre
dokonanie priestupku sa vyţaduje, aby nastalo porušenie záujmu chráneného zákonom,
nestačí iba ohrozenie tohto záujmu a tieţ existencia príčinnej súvislosti medzi konaním
páchateľa a následkom. Následok tohto konania nemohol nastať, lebo rozhodnutie bolo
napadnuté opravným prostriedkom - rozkladom ţalobcu. Po vrátení veci sa v novom konaní
zrejme sprístupnila informáciu, ktorú ţiadal ţalobca.
Krajský súd sa teda stotoţnil so skutkovým a právnym hodnotením veci ţalobcom,
ktorý je podľa § 35 ods. 1 písm. b/ OSP oprávnený podať návrh na začatie konania, ak ide
o preskúmanie zákonnosti správnych orgánov v prípadoch, v akých sa nevyhovelo protestu
prokurátora a za podmienok uvedených v tomto zákone. Krajský súd dospel k záveru,
ţe rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho posúdenia veci a preto jeho
rozhodnutie zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.
Proti rozsudku krajského súdu podal ţalovaný odvolanie, v ktorom ţiadal
prvostupňový rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Uviedol,
ţe obsahom práva na sprístupnenie informácií nie je len samotné umoţnenie prístupu
k pravdivej a úplnej informácií, ale obsahuje aj právo, aby sa ţiadateľ k tejto informácií
dostal včas a bez zbytočných prieťahov. Túto poţiadavku obsahuje zákon o slobodnom
prístupe k informáciám okrem iného aj v § 17 ods. 1 kde stanovuje, ţe povinná osoba musí
vybaviť ţiadosť o sprístupnenie informácií bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmych
pracovných dní odo dňa podania ţiadosti alebo odo dňa odstránenia nedostatkov ţiadosti
podľa § 14 ods. 2 a 3 zákona. Mgr. H. P. svoje rozhodnutie o odmietnutí poskytnúť
informácie odôvodnila § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám,
podľa ktorého povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu
nesprístupní, ak tým moţno porušiť ochranu duševného vlastníctva ustanovenú osobitným
predpisom s výnimkou, ak osoba oprávnená podľa týchto osobitných predpisov na výzvu
povinnej osoby na sprístupnenie informácie udelí súhlas. Zároveň vyslovila právny názor,
ţe vychádzajúc z § 7 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s
autorským právom a z platnej judikatúry sa za dielo povaţuje aj zmluva, nakoľko v sebe
okrem iného zahŕňa know-how na odborné riešenie určitého záväzkového vzťahu a je
výsledkom tvorivej duševnej činnosti jej autora, resp. autorov. Na základe týchto
skutočností vyvodila záver, ţe zmluva ako celok, resp. jej dodatky nemôţu byt'
bez súhlasu oprávnenej osoby sprístupnené podľa zákona o slobodnom prístupe
k informáciám. Z § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám
vyplýva, ţe povinná osoba môţe sprístupniť aj informáciu, ktorou moţno porušiť ochranu
duševného vlastníctva ustanovenú osobitným predpisom, ak osoba oprávnená podľa týchto
osobitných predpisov na výzvu povinnej osoby na sprístupnenie informácie udelí súhlas.
Z dikcie tohto ustanovenia je teda zrejmé, ţe povinná osoba sa nemôţe odvolať
na uvedené ustanovenie zákona hneď, ale je povinná vyzvať oprávnenú osobu na udelenie
súhlasu na zverejnenie takejto informácie a aţ potom keď na jej výzvu oprávnená osoba
takýto súhlas neudelí, môţe vydať rozhodnutie o odmietnutí poskytnutia informácie podľa
§ 12 ods. 1 písm. c/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám. V rozhodnutí vydanom
Mgr. H. P. nie je uvedené, ţe povinná osoba vyzvala osobu oprávnenú podľa osobitných
predpisov na udelenie súhlasu na sprístupnením informácie, a táto osoba takýto súhlas
neudelila. V rozhodnutí sa ani neuvádza, kto má byt' touto oprávnenou osobou a teda
autorom zmlúv, ktoré Mgr. H. P. ako povinná osoba rozhodnutím odmietla sprístupniť.
Mgr. H. P. pri spracovaní rozhodnutia nerešpektovala stanovisko Európskeho sociálneho
fondu Ministerstva školstva SR, s ktorým bola oboznámená, a ktoré odporúčalo
sprístupniť poţadované zmluvy v obmedzenom rozsahu, formou výpisu podstatných
náleţitostí zo zmlúv. Z uvedeného, vyplýva, ţe zo strany Mgr. H. P. nešlo len o vyjadrenie
nesprávneho právneho názoru, ale ţe vydala rozhodnutie, ktoré nemalo náleţitosti podľa §
47 ods. 3 zákona č. 71/1967 o správnom konaní (správny poriadok) a teda jej rozhodnutie
bolo od začiatku nezákonné, a ako nepreskúmateľné muselo byť v odvolacom konaní
zrušené a vec vrátená prvostupňovému správnemu orgánu na nové prejednanie a
rozhodnutie.
Zákon o slobodnom prístupe k informáciám v § 21a ods. 1 písm. b/ uvádza,
ţe priestupku sa dopustí ten, kto vydaním rozhodnutia, alebo vydaním príkazu, alebo iným
opatrením zapríčiní porušenie práva na sprístupnenie informácií. Zákonodarca teda
výslovne za priestupok označil konanie, keď k porušeniu práva na sprístupnenie informácií
dôjde vydaním rozhodnutia. Z dikcie tohto paragrafu nevyplýva, ţe by takto vydané
rozhodnutie muselo byť nezákonné, dosiahnuté trestným činom alebo ţe musí ísť
o konečné rozhodnutie vo veci. Taktieţ nie je vylúčené, ţe sa ţiadateľovi v dôsledku
takéhoto rozhodnutia neskôr poţadovaná informácia nesprístupnila.
Mgr. H. P. vydala za povinnú osobu rozhodnutie o odmietnutí poskytnúť informácie,
ktoré nebolo dostatočne odôvodnené, nemalo oporu v zákone a teda bolo nezákonné. Aj
keď toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, nakoľko bolo napadnuté rozkladom, v
dôsledku tohto rozhodnutia bez právneho dôvodu neboli ţiadateľovi včas poskytnuté
informácie a teda Mgr. H. P. vydaním tohto rozhodnutia porušila právo ţiadateľa na
včasné sprístupnenie poţadovaných informácií, nakoľko sa ţiadateľ mohol k informáciám
dostať aţ po tom, čo bolo prvostupňové rozhodnutie na základe podaného rozkladu
zrušené, a vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. Vydaním takéhoto nezákonného
rozhodnutia, boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty priestupku podľa § 21 a ods. 1
písm. b/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Krajský súd v Bratislave sa podľa
názoru ţalovaného dostatočne nezaoberal zákonnosťou vydaného rozhodnutia Mgr. H. P.
o odmietnutí poskytnúť informácie a v dôsledku toho vec nesprávne právne posúdil.
K odvolaniu ţalovaného sa vyjadril ţalobca a uviedol, ţe konaním obvinenej -
Mgr. H. P. neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty priestupku podľa § 21a ods. 1
písm. b/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Obvinená z priestupku nemôţe byt' za
vyjadrenie svojho právneho názoru obsiahnutého v rozhodnutí uznaná vinnou za jeho
spáchanie. Na objekt priestupku - porušenie práva na prístup k informáciám je potrebné
prihliadať v súvislosti so zásadou dvojinštančnosti konania, pretoţe v konečnom dôsledku
bola ţiadateľovi (E.) sprístupnená informácia. Vzhľadom k tomu nebola naplnená objektívna
stránka priestupku, keďţe chýba príčinná súvislosť medzi konaním a následkom, ktorý
nemohol nastať, pretoţe proti prvostupňovému rozhodnutiu bol podaný rozklad, a teda
nenastalo porušenie záujmu chráneného zákonom. Pre dokonanie priestupku sa vyţaduje, aby
nastalo porušenie záujmu chráneného zákonom, nestačí iba ohrozenie tohto záujmu a tieţ
existencia príčinnej súvislosti medzi konaním páchateľa a následkom. Ţalobca ţiadal
prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
V odvolacom konaní sa vyjadril účastník priestupkového konania uvedený v záhlaví
tohto rozsudku v poradí 2.) a ţiadal prvostupňový rozsudok zmeniť a ţalobu zamietnuť,
ako aj náhradu trov odvolacieho konania. Vo vyjadrení poukázal na to, ţe pracovníčka H.P.
vydala zjavne nezákonné rozhodnutie , ktorým odmietla sprístupniť informácie a porušila tak
právo na sprístupnenie informácie a tým zapríčinila porušenie právom chráneného záujmu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, ďalej len OSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu
z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní ţalovaného bez nariadenia pojednávania
(§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel jednomyseľne k záveru, ţe odvolaniu nie je dôvodné
vyhovieť. Na prejednanie odvolania odvolací súd nenariadil pojednávanie s poukazom
na § 250ja ods. 2 OSP, pričom verejné vyhlásenie rozhodnutia oznámil v súlade s § 156
ods. 3 OSP na úradnej tabuli súdu ako aj na internetovej stránke www.nsud.sk.
Odvolací súd sa stotoţňuje so skutkovými a právnymi dôvodmi prvostupňového
rozsudku a nad rámec uvedeného rozsudku uvádza nasledovné:
Priestupku podľa § 21a ods. 1 písm. b/ zákona o slobode informácií sa dopustí ten, kto
vydaním rozhodnutia alebo vydaním príkazu, alebo iným opatrením zapríčiní porušenie
práv na sprístupnenie informácií. Je nepochybné, ţe príslušná pracovníčka orgánu, ktorý bol
o informáciu poţiadaný vydala rozhodnutie, ktorým nevyhovela ţiadosti (v časti).
Rozhodnutie o zamietnutí poskytnutia informácií nenadobudlo právoplatnosť.
Rozhodnutie bolo zdôvodnené a bol proti nemu prípustný rozklad, ktorý ţiadateľ
o informáciu vyuţil. Rozhodnutím o rozklade bolo napadnuté rozhodnutie zrušené a vec
vrátená na nové konanie. Konanie o sprístupnenie informácie, na ktoré sa vzťahuje správny
poriadok je jeden celok, nemoţno samostatne posudzovať skutočnosť „vydania rozhodnutia“
v prvom stupni a konanie o opravnom prostriedku (v danom prípade rozklade). Samotnú
vecnú správnosť vydaného rozhodnutia v prvom stupni je oprávnený posudzovať len odvolací
orgán (orgán rozhodujúci o rozklade), prípadne súd, ktorému patrí rozhodovanie aţ
o zákonnosti právoplatného rozhodnutia správneho orgánu ako celku. Posudzovanie vecnej
správnosti a správnosti postupu v konaní o sprístupnenie informácie nepatrí do pôsobnosti
orgánu rozhodujúceho o priestupku podľa § 21a zákona o informáciách. Z uvedeného dôvodu
odvolací súd nemohol povaţovať podstatnú časť odvolacích dôvodov ţalovaného, v ktorých
špecifikoval nesprávnosť postupov a záverov pracovníčky povinnej osoby H.P. nad rámec
skutkového vymedzenia priestupku, za právne relevantnú. Z rovnakého dôvodu odvolací súd
neakceptoval odvolací dôvod, ţe sa krajský súd nezaoberal zákonnosťou rozhodnutia
pracovníčky H.P.
Pokiaľ ţalovaný poukázal na to, ţe obsahom práva na informácie je včasnosť
poskytnutia informácie, poukazuje odvolací súd na to, ţe lehoty stanovené zákonom
na vydanie prvostupňového rozhodnutia samé osebe nezaväzujú aj na vyhovenie ţiadosti,
naviac, samotná včasnosť poskytnutia informácie nebola skutkovým dôvodom postihu
za priestupok a nie je ani kvalifikačným znakom priestupku podľa § 21a ods. 1 písm. b)
zákona.
Odvolací súd upriamuje pritom pozornosť na to, ţe kvalifikačným znakom priestupku
je zapríčinenie porušenia práva na informácie vydaním rozhodnutia pričom ţalobca aj krajský
súd dostatočne a presvedčivo zdôvodnili, ţe pokiaľ sa o ţiadosti o informáciu koná a
rozhoduje podľa zákona v dvojinštančnom konaní, negatívne rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu nie je bez ďalšieho konaním porušujúcim právo na sprístupnenie
informácie. Pracovník prvostupňového orgánu nemôţe zapríčiniť porušenie práva
na sprístupnenie informácie len preto, ţe vydal v rámci svojej kompetencie a podľa svojej
úvahy zdôvodnené rozhodnutie, ktoré je ale negatívne. Tým by sa poprel nielen právny
význam dvojinštančnosti správneho konania, ale osoby, ktorým je zverené rozhodovanie
v prvom stupni podľa zákona č. 211/2000 Z. z. sa môţu dostať do situácie, ţe budú stíhané
za právny názor len preto, ţe rozhodujú práve v danej agende v mene povinnej osoby.
Z týchto dôvodov odvolací súd prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd sa pritom nezaoberal vyjadrením účastníka konania pod 2.), ktorý, hoci je
účastníkom konania o priestupku a v nadväznosti na to aj konania o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia, pretoţe nie je podľa ustálenej súdnej praxe aktívne legitimovaný napádať
zákonnosť rozhodnutia o vine a treste v priestupkovom konaní, lebo sa netýka jeho práv ani
záujmov a nevyplývajú z neho pre uvedený subjekt ani ţiadne povinnosti (naposledy
rozhodnutie NS SR vo veci 5 Sţi 2/2001).
Podľa § 250k ods. 1 úspešnému ţalobcovi trovy v odvolacom konaní nevznikli a
účastníkovi pod 2.) právo na náhradu trov konania nevzniklo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júna 2012
JUDr. Ida H a n z e l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková