Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/42/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. B., bývajúceho v K.,

v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. V. S., advokátom v K., proti ţalovanému A., so

sídlom v P., IČO: X, v dovolacom konaní zastúpenému Mgr. Z. N., advokátkou v P.,

o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a trvania pracovného

pomeru, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 16. novembra 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie ţalobcu o d m i e t a.

Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanému do troch dní náhradu trov dovolacieho

konania 60,44 € na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. Z. N., advokátky so sídlom v P.,

vedený v T., č. ú. X.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (súd prvého stupňa) rozsudkom z 12. mája 2009 č. k.

určil, ţe okamţité skončenie pracovného pomeru ţalobcu u ţalovaného na

základe písomnosti ţalovaného z 5. februára 2009 je neplatné, a v prevyšujúcej časti, v ktorej

sa ţalobca domáhal určenia, ţe pracovný pomer medzi ním a ţalovaným naďalej trvá, ţalobný

návrh zamietol. Zároveň vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania

a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť štátu na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok

z návrhu 99,50 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vychádzal zo

zistenia, ţe pracovný pomer medzi ţalobcom a ţalovaným vznikol na základe pracovnej

zmluvy z 31. mája 2005 a bol uzavretý na dobu neurčitú s dohodnutým druhom práce

predajcu automobilov a obchodného zástupcu. Okamţité skončenie tohto pracovného pomeru

listom ţalovaného z 5. februára 2009, ktorým oznámil ţalobcovi, ţe týmto dňom s ním

2

okamţite rozväzuje pracovný pomer pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny v zmysle § 68

ods. 1 písm. b/ , povaţoval za neplatné pre rozpor s ,

lebo ţalovaný v liste skutkovo nevymedzil dôvod, ktorý ho viedol k okamţitému skončeniu

pracovného pomeru. Písomnosťou ţalovaného z 18. februára 2009 realizované späťvzatie

tohto jednostranného právneho úkonu posúdil ako bez právneho významu, uvedúc, ţe právne

účinky okamţitého skončenia pracovného pomeru nastávajú v momente, keď sa tento úkon

dostane do sféry adresáta, a ţalobca so späťvzatím nesúhlasil. Mal však za to, ţe v čase, keď

rozhodoval o návrhu ţalobcu, jeho pracovný pomer so ţalovaným uţ netrval, čo bolo

dôvodom zamietnutia návrhu v prevyšujúcej časti. Ďalším listom z 18. februára 2009 totiţ

ţalovaný oznámil ţalobcovi, ţe s ním okamţite končí pracovný pomer pre závaţné porušenie

pracovnej disciplíny z 5. februára 2009, keď pri plnení pracovných úloh pri predaji

motorového vozidla sa s potenciálnym zákazníkom, ktorý prejavil záujem o zľavu z kúpnej

ceny, dohodol tak, ţe mu ako súkromnej osobe zaplatí 100 € na škodu zamestnávateľa a na

základe toho mu zariadi zľavu z kúpnej ceny vo výške 400 €. Zdôraznil, ţe

nevylučuje skončenie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi

realizovanými súčasne alebo postupne, pričom jednotlivé právne úkony sa posudzujú

samostatne a samostatne nastávajú ich právne účinky. Ţalobca – ako sám uviedol – v lehote

dvoch mesiacov odo dňa, kedy mu bola doručená písomnosť ţalovaného o okamţitom

skončení pracovného pomeru datovaná 18. februára 2009, nepodal na súde ţalobu

o neplatnosť skončenia pracovného pomeru okamţitým skončením; to znamená, ţe jeho

pracovný pomer so ţalovaným uţ netrvá. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením

a výrok o súdnom poplatku ustanovením poloţky 1 písm. b/ Sadzobníka

súdnych poplatkov, ktorý je prílohou

Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Prešove (odvolací súd) rozsudkom zo

16. novembra 2009 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, t.j.

vo výroku o zamietnutí ţaloby a vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil

( ) a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému náhradu trov

odvolacieho konania 60,44 € na účet jeho právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Odvolací súd mal za to, ţe súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom

rozsahu, správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Poukázal, ţe okamţité

skončenie pracovného pomeru z 5. februára 2009 bolo neplatné pre absenciu skutkového

vymedzenia jeho dôvodu a k riadnemu okamţitému skončeniu pracovného pomeru so

3

ţalobcom došlo aţ ďalším samostatným právnym úkonom ţalovaného – listom z 18. februára

2009. V prípade listu z 18. februára 2009 o okamţitom skončení pracovného pomeru so

ţalobcom nešlo o právny úkon, ktorý by bol zaloţený na rovnakých skutkových okolnostiach,

ako to namietal ţalobca v odvolaní. List z 5. februára 2009 totiţ neobsahoval ţiadne

vymedzenie skutkových dôvodov. Odvolací súd nesúhlasil ani s právnym názorom

vysloveným v odvolaní ţalobcu, ţe listy z 5. februára 2009 a 18. februára 2009 sa majú

posudzovať ako jeden právny úkon, ktorého neplatnosť napadol ţalobca na súde ţalobou z

19. februára 2009. Išlo totiţ o dva nezávislé právne úkony, ktoré bolo treba posudzovať

samostatne, a ţalobca nepodal v zákonom stanovenej lehote ţalobu o určenie neplatnosti

okamţitého skončenia pracovného pomeru vykonaného 18. februára 2009. Za vecne správny

povaţoval aj výrok súdu prvého stupňa o trovách konania. O trovách odvolacieho konania

rozhodol podľa v spojení s a ods. 1

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. Navrhol napadnutý

rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dovolaní namietal, ţe

mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.

f/ a to predovšetkým tak, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoj záver, ţe

okamţité skončenia pracovného pomeru z 5. februára 2009 a z 18. februára 2009 sú

samostatnými právnymi úkonmi a ţe neskorší z týchto právnych úkonov nebol zaloţený na

rovnakých skutkových okolnostiach ako ten predchádzajúci. Dôvod zmätočnosti videl

i v tom, ţe odvolací súd napriek potrebe doplnenia, resp. zopakovania dokazovania na zistenie

skutočnosti, či okamţité skončenia pracovného pomeru z 5. februára 2009 a z 18. februára

2009 vychádzajú z toho istého skutku, v rozpore s nenariadil vo

veci pojednávanie. Dovolateľ namietal odňatie moţnosti pred súdom konať i z dôvodu, ţe

nebol súdom upovedomený o verejnom vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu, a tieţ tvrdil, ţe

v spise sa nenachádza oznámenie o mieste a čase jeho vyhlásenia. Napokon dovolateľ vytýkal

aj nesprávne právne posúdenie veci (dovolací dôvod v zmysle ).

Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť a ţiadal

priznať náhradu trov dovolacieho konania, ktoré aj vyčíslil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal

4

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok prípustný.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

ods. 1 platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej

forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej. Podľa je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci

( ). Dovolaním ţalobcu je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý

nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v , proti ktorým je dovolanie prípustné;

prípustnosť jeho dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.

Dovolanie ţalobcu by vzhľadom na uvedený záver (zistenie) bolo procesne prípustné,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v O vadu tejto

povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe ustanovenie

nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú

spôsobilým predmetom dovolania; ak v konaní došlo k procesnej vade vymenovanej v tomto

ustanovení, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie, proti ktorému inak dovolanie nie je

prípustné.

5

So zreteľom na ustanovenie druhá veta , ktoré ukladá dovolaciemu

súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , dovolací súd sa

neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale komplexne sa

zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/

aţ g/

Vady uvedené v aţ e/ a dovolateľ nenamietal a ani v konaní

nevyšli najavo.

S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané

nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či v dôsledku postupu odvolacieho

súdu nebola ţalobcovi odňatá moţnosť pred súdom konať ( ).

Podľa dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme moţnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto

postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované

dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo

zhrnúť na záver neodročovaného pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k

právnej stránke veci.

Pokiaľ ţalobca v dovolaní namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu

v časti jeho záverov o samostatnom posudzovaní okamţitého skončenia pracovného pomeru

z 5. februára 2009 a z 18. februára 2009 a o tom, ţe neskoršie okamţité skončenie

pracovného pomeru nebolo zaloţené na tých istých skutkových okolnostiach ako

predchádzajúce, táto jeho námietka neobstojí.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na

to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

6

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k

spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo

sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník

konania.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)

a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby

transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska

práv účastníka na súdnu ochranu podľa , ktorého

imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto

ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti

Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I]

7

tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je

zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť

vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument

strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka

rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z

19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný

súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj

rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.

). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn.

vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého

stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého

stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia plne stotoţnil so skutkovými

zisteniami súdu prvého stupňa ako aj s jeho právnymi závermi, pre ktoré bola ţaloba

v prevyšujúcej časti, ktorou ţalobca poţadoval určiť, ţe pracovný pomer medzi ním

a ţalovaným naďalej trvá, zamietnutá. Dostatočne podrobne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré

skutočnosti v prejednávanej veci povaţoval za rozhodujúce a k akým záverom na ich základe

dospel. Z výsledkov vykonaného dokazovania v zhode so súdom prvého stupňa uzavrel, ţe

listy ţalovaného z 5. februára 2009 a z 18. februára 2009 o okamţitom skončení pracovného

8

pomeru so ţalobcom sa neposudzujú ako jeden právny úkon, ktorého neplatnosť napadol

ţalobca na súde ţalobou z 19. februára 2009; išlo tu totiţ o dva nezávislé právne úkony

ţalovaného, ktoré bolo treba posudzovať samostatne. V prípade listu z 18. februára 2009

o okamţitom skončení pracovného pomeru so ţalobcom nešlo o právny úkon, ktorý by bol

zaloţený na rovnakých skutkových okolnostiach ako list z 5. februára 2009 o okamţitom

skončení pracovného pomeru so ţalobcom – ten totiţ neobsahoval žiadne vymedzenie

skutkových dôvodov. Odvolací súd úplne jasne vysvetlil, prečo nebolo moţné vyhovieť

ţalobe v časti poţadujúcej určenie trvania pracovného pomeru medzi účastníkmi: pracovný

pomer medzi účastníkmi totiţ zanikol na základe druhého okamţitého skončenia pracovného

pomeru daného listom z 18. februára 2009, keď neplatnosť tohto skončenia pracovného

pomeru ţalobca v zákonom stanovenej lehote nenapadol na súde.

Podané odôvodnenie napadnutého rozsudku zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu (ako uţ bol vo svojej podstate reprodukovaný

v predošlej časti tohto textu) zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţalobe v časti

poţadujúcej určenie trvania pracovného pomeru medzi účastníkmi. Okolnosť, ţe táto

odpoveď neúspešného ţalobcu neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre

zákonného rozhodnutia v zmysle ; za odňatie moţnosti konať pred súdom

v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv či poţiadaviek ţalobcu. Stotoţniť sa s tvrdeniami či názormi ţalobcu, ţe

okamţité skončenie pracovného pomeru z 18. februára 2009 bolo zaloţené na tých istých

skutkových okolnostiach ako predchádzajúce okamţité skončenie pracovného pomeru z

5. februára 2009 (ktoré ţalovaný samostatnou listinou – č. l. 14 spisu vzal späť) a ţe oba

právne úkony o okamţitom skončení pracovného pomeru (č. l. 13 a č. l. 15 spisu) sa majú

posudzovať ako právny úkon jeden, odvolací súd (rovnako ako súd prvého stupňa) nebol

povinný.

Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva

jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu

skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1

9

; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozsudku spĺňa.

Nedôvodnou je aj námietka dovolateľa, ţe odvolací súd mal v zmysle § 214 ods. 1

písm. a/ nariadiť na prejednanie jeho odvolania pojednávanie.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak

a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.

V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania

(§ 214 ods. 2 O.s.p).

Z dikcie ustanovenia vyplýva, ţe na prejednanie odvolania, ktoré

smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej musí predseda senátu nariadiť pojednávanie, okrem

iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom

prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy

odvolacieho súdu a nie účastníkov konania (porovnaj aj dôvodovú správu k zákonu č.

a tieţ druhú vetu ). Ak odvolací súd dospeje k záveru, ţe

súd prvého stupňa náleţitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nie je potrebné

dokazovanie zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone

vymenované prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

V prejednávanej veci mal odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa vykonal

dokazovanie v potrebnom rozsahu a správne zistil skutkový stav veci. Nepovaţoval preto za

potrebné dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa zopakovať ani doplniť. Do úvahy

neprichádzala ani aplikácia a , keďţe súd prvého stupňa

rozhodol vo veci na pojednávaní a o dôleţitý verejný záujem v tejto právnej veci nešlo.

Pokiaľ teda odvolací súd rozhodol o odvolaní ţalobcu bez nariadenia pojednávania,

postupoval v súlade s ; ţalobcovi uvedeným postupom nebola preto odňatá

moţnosť pred súdom konať.

10

K námietke dovolateľa, ţe odvolací súd ho vopred neupovedomil o verejnom

vyhlásení svojho rozsudku, dovolací súd povaţuje za potrebné pripomenúť, ţe postup

odvolacieho súdu pri vyhlasovaní rozsudku, ak sa rozhoduje bez nariadenia pojednávania,

upravuje v spojení s , v zmysle ktorých ustanovení odvolací

súd oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote

najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. nevyţaduje, aby boli

účastníci konania osobitne predvolávaní na verejné vyhlásenie rozsudku bez nariadenia

pojednávania. Oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu

zákonodarca v takomto prípade povaţuje za dostatočné na to, aby sa účastníci konania

i verejnosť mohli o ňom riadne dozvedieť a následne sa tohto vyhlásenia – ak o to majú

záujem – aj zúčastniť. Uvedené platí i v prípade, keď sa účastníci, resp. ich právni

zástupcovia o týchto skutočnostiach vôbec nedozvedeli.

Ako vyplýva z obsahu spisu, rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený

16. novembra 2009 (zápisnica na č. l. 53), pričom upovedomenie o termíne tohto verejného

vyhlásenia (č. l. 50 spisu) bolo podľa úpravy na č. l. 49 spisu vyvesené na úradnej tabuli súdu

14. októbra 2009, teda aj lehota pre takéto oznámenie – najmenej päť dní pred vyhlásením

rozsudku – bola dodrţaná. Vzhľadom na to, ţe odvolací súd pri vyhlasovaní rozsudku

postupoval v súlade s ustanoveniami konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemoţno

takýto postup hodnotiť ako odňatie moţnosti ţalobcu konať pred súdom.

K dovolateľovej námietke, ktorou napáda právne posúdenie veci, dovolací súd

poznamenáva, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávne právne posúdenie veci ( ) je síce prípustným

dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samotný tento

dôvod ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho

súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti

kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky

prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a

preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Nakoľko prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť z ustanovenia

a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení

11

, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224

ods. 1 a ). Ţalovaný náhradu trov dovolacieho konania uplatnil a ich výšku

vyčíslil. Dovolací súd ţalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania za jeden úkon

právnej sluţby advokátky spočívajúci v podaní vyjadrenia k dovolaniu. Poţadovaná odmena

advokátky bola 53,49 € ( vyhlášky č. , ďalej len „vyhláška“)

a k tomu poţadovaný reţijný paušál 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), spolu teda priznaná

náhrada trov dovolacieho konania činí 60,44 €.

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. júna 2011

JUDr. Milan D e á k, v. r.

predseda senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta