Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
a58/381082.a2c09a.pdf
PDF · 161.81 KB
No categories available
1Cdo/42/2010
Najvyšší súd 1 Cdo 42/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. B., bývajúceho v K.,
v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. V. S., advokátom v K., proti ţalovanému A., so
sídlom v P., IČO: X, v dovolacom konaní zastúpenému Mgr. Z. N., advokátkou v P.,
o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a trvania pracovného
pomeru, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 16C 50/2009, o dovolaní ţalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 16. novembra 2009 sp. zn. 1Co 136/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu o d m i e t a.
Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanému do troch dní náhradu trov dovolacieho
konania 60,44 € na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. Z. N., advokátky so sídlom v P.,
vedený v T., č. ú. X.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Prešov (súd prvého stupňa) rozsudkom z 12. mája 2009 č. k.
16C 50/2009 určil, ţe okamţité skončenie pracovného pomeru ţalobcu u ţalovaného na
základe písomnosti ţalovaného z 5. februára 2009 je neplatné, a v prevyšujúcej časti, v ktorej
sa ţalobca domáhal určenia, ţe pracovný pomer medzi ním a ţalovaným naďalej trvá, ţalobný
návrh zamietol. Zároveň vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania
a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť štátu na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok
z návrhu 99,50 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vychádzal zo
zistenia, ţe pracovný pomer medzi ţalobcom a ţalovaným vznikol na základe pracovnej
zmluvy z 31. mája 2005 a bol uzavretý na dobu neurčitú s dohodnutým druhom práce
predajcu automobilov a obchodného zástupcu. Okamţité skončenie tohto pracovného pomeru
listom ţalovaného z 5. februára 2009, ktorým oznámil ţalobcovi, ţe týmto dňom s ním
2
okamţite rozväzuje pracovný pomer pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny v zmysle § 68
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, povaţoval za neplatné pre rozpor s § 70 Zákonníka práce,
lebo ţalovaný v liste skutkovo nevymedzil dôvod, ktorý ho viedol k okamţitému skončeniu
pracovného pomeru. Písomnosťou ţalovaného z 18. februára 2009 realizované späťvzatie
tohto jednostranného právneho úkonu posúdil ako bez právneho významu, uvedúc, ţe právne
účinky okamţitého skončenia pracovného pomeru nastávajú v momente, keď sa tento úkon
dostane do sféry adresáta, a ţalobca so späťvzatím nesúhlasil. Mal však za to, ţe v čase, keď
rozhodoval o návrhu ţalobcu, jeho pracovný pomer so ţalovaným uţ netrval, čo bolo
dôvodom zamietnutia návrhu v prevyšujúcej časti. Ďalším listom z 18. februára 2009 totiţ
ţalovaný oznámil ţalobcovi, ţe s ním okamţite končí pracovný pomer pre závaţné porušenie
pracovnej disciplíny z 5. februára 2009, keď pri plnení pracovných úloh pri predaji
motorového vozidla sa s potenciálnym zákazníkom, ktorý prejavil záujem o zľavu z kúpnej
ceny, dohodol tak, ţe mu ako súkromnej osobe zaplatí 100 € na škodu zamestnávateľa a na
základe toho mu zariadi zľavu z kúpnej ceny vo výške 400 €. Zdôraznil, ţe Zákonník práce
nevylučuje skončenie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi
realizovanými súčasne alebo postupne, pričom jednotlivé právne úkony sa posudzujú
samostatne a samostatne nastávajú ich právne účinky. Ţalobca – ako sám uviedol – v lehote
dvoch mesiacov odo dňa, kedy mu bola doručená písomnosť ţalovaného o okamţitom
skončení pracovného pomeru datovaná 18. februára 2009, nepodal na súde ţalobu
o neplatnosť skončenia pracovného pomeru okamţitým skončením; to znamená, ţe jeho
pracovný pomer so ţalovaným uţ netrvá. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením
§ 142 ods. 2 O.s.p. a výrok o súdnom poplatku ustanovením poloţky 1 písm. b/ Sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona č. 71/1992 Zb.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Prešove (odvolací súd) rozsudkom zo
16. novembra 2009 sp. zn. 1Co 136/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, t.j.
vo výroku o zamietnutí ţaloby a vo výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil
(§ 219 ods. 1 O.s.p.) a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému náhradu trov
odvolacieho konania 60,44 € na účet jeho právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Odvolací súd mal za to, ţe súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom
rozsahu, správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Poukázal, ţe okamţité
skončenie pracovného pomeru z 5. februára 2009 bolo neplatné pre absenciu skutkového
vymedzenia jeho dôvodu a k riadnemu okamţitému skončeniu pracovného pomeru so
3
ţalobcom došlo aţ ďalším samostatným právnym úkonom ţalovaného – listom z 18. februára
2009. V prípade listu z 18. februára 2009 o okamţitom skončení pracovného pomeru so
ţalobcom nešlo o právny úkon, ktorý by bol zaloţený na rovnakých skutkových okolnostiach,
ako to namietal ţalobca v odvolaní. List z 5. februára 2009 totiţ neobsahoval ţiadne
vymedzenie skutkových dôvodov. Odvolací súd nesúhlasil ani s právnym názorom
vysloveným v odvolaní ţalobcu, ţe listy z 5. februára 2009 a 18. februára 2009 sa majú
posudzovať ako jeden právny úkon, ktorého neplatnosť napadol ţalobca na súde ţalobou z
19. februára 2009. Išlo totiţ o dva nezávislé právne úkony, ktoré bolo treba posudzovať
samostatne, a ţalobca nepodal v zákonom stanovenej lehote ţalobu o určenie neplatnosti
okamţitého skončenia pracovného pomeru vykonaného 18. februára 2009. Za vecne správny
povaţoval aj výrok súdu prvého stupňa o trovách konania. O trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a 149 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. Navrhol napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dovolaní namietal, ţe
mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.
f/ O.s.p. a to predovšetkým tak, ţe odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoj záver, ţe
okamţité skončenia pracovného pomeru z 5. februára 2009 a z 18. februára 2009 sú
samostatnými právnymi úkonmi a ţe neskorší z týchto právnych úkonov nebol zaloţený na
rovnakých skutkových okolnostiach ako ten predchádzajúci. Dôvod zmätočnosti videl
i v tom, ţe odvolací súd napriek potrebe doplnenia, resp. zopakovania dokazovania na zistenie
skutočnosti, či okamţité skončenia pracovného pomeru z 5. februára 2009 a z 18. februára
2009 vychádzajú z toho istého skutku, v rozpore s § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. nenariadil vo
veci pojednávanie. Dovolateľ namietal odňatie moţnosti pred súdom konať i z dôvodu, ţe
nebol súdom upovedomený o verejnom vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu, a tieţ tvrdil, ţe
v spise sa nenachádza oznámenie o mieste a čase jeho vyhlásenia. Napokon dovolateľ vytýkal
aj nesprávne právne posúdenie veci (dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť a ţiadal
priznať náhradu trov dovolacieho konania, ktoré aj vyčíslil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
4
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej
forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok súdu prvého stupňa vo veci
samej. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci
(§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolaním ţalobcu je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý
nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné;
prípustnosť jeho dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.
Dovolanie ţalobcu by vzhľadom na uvedený záver (zistenie) bolo procesne prípustné,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu tejto
povahy ide, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe ustanovenie
§ 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú
spôsobilým predmetom dovolania; ak v konaní došlo k procesnej vade vymenovanej v tomto
ustanovení, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie, proti ktorému inak dovolanie nie je
prípustné.
5
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale komplexne sa
zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/
aţ g/ O.s.p.
Vady uvedené v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal a ani v konaní
nevyšli najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané
nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či v dôsledku postupu odvolacieho
súdu nebola ţalobcovi odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme moţnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto
postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Napríklad môţe ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované
dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo
zhrnúť na záver neodročovaného pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k
právnej stránke veci.
Pokiaľ ţalobca v dovolaní namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu
v časti jeho záverov o samostatnom posudzovaní okamţitého skončenia pracovného pomeru
z 5. februára 2009 a z 18. februára 2009 a o tom, ţe neskoršie okamţité skončenie
pracovného pomeru nebolo zaloţené na tých istých skutkových okolnostiach ako
predchádzajúce, táto jeho námietka neobstojí.
V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na
to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
6
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd
sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)
zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka)
a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého
jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska
práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého
imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto
ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti
Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I]
7
tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je
zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť
vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument
strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka
rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z
19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný
súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj
rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn.
IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého
stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého
stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia plne stotoţnil so skutkovými
zisteniami súdu prvého stupňa ako aj s jeho právnymi závermi, pre ktoré bola ţaloba
v prevyšujúcej časti, ktorou ţalobca poţadoval určiť, ţe pracovný pomer medzi ním
a ţalovaným naďalej trvá, zamietnutá. Dostatočne podrobne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré
skutočnosti v prejednávanej veci povaţoval za rozhodujúce a k akým záverom na ich základe
dospel. Z výsledkov vykonaného dokazovania v zhode so súdom prvého stupňa uzavrel, ţe
listy ţalovaného z 5. februára 2009 a z 18. februára 2009 o okamţitom skončení pracovného
8
pomeru so ţalobcom sa neposudzujú ako jeden právny úkon, ktorého neplatnosť napadol
ţalobca na súde ţalobou z 19. februára 2009; išlo tu totiţ o dva nezávislé právne úkony
ţalovaného, ktoré bolo treba posudzovať samostatne. V prípade listu z 18. februára 2009
o okamţitom skončení pracovného pomeru so ţalobcom nešlo o právny úkon, ktorý by bol
zaloţený na rovnakých skutkových okolnostiach ako list z 5. februára 2009 o okamţitom
skončení pracovného pomeru so ţalobcom – ten totiţ neobsahoval žiadne vymedzenie
skutkových dôvodov. Odvolací súd úplne jasne vysvetlil, prečo nebolo moţné vyhovieť
ţalobe v časti poţadujúcej určenie trvania pracovného pomeru medzi účastníkmi: pracovný
pomer medzi účastníkmi totiţ zanikol na základe druhého okamţitého skončenia pracovného
pomeru daného listom z 18. februára 2009, keď neplatnosť tohto skončenia pracovného
pomeru ţalobca v zákonom stanovenej lehote nenapadol na súde.
Podané odôvodnenie napadnutého rozsudku zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu (ako uţ bol vo svojej podstate reprodukovaný
v predošlej časti tohto textu) zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené ţalobe v časti
poţadujúcej určenie trvania pracovného pomeru medzi účastníkmi. Okolnosť, ţe táto
odpoveď neúspešného ţalobcu neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre
zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za odňatie moţnosti konať pred súdom
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv či poţiadaviek ţalobcu. Stotoţniť sa s tvrdeniami či názormi ţalobcu, ţe
okamţité skončenie pracovného pomeru z 18. februára 2009 bolo zaloţené na tých istých
skutkových okolnostiach ako predchádzajúce okamţité skončenie pracovného pomeru z
5. februára 2009 (ktoré ţalovaný samostatnou listinou – č. l. 14 spisu vzal späť) a ţe oba
právne úkony o okamţitom skončení pracovného pomeru (č. l. 13 a č. l. 15 spisu) sa majú
posudzovať ako právny úkon jeden, odvolací súd (rovnako ako súd prvého stupňa) nebol
povinný.
Moţno zhrnúť, ţe z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva
jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu
skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1
9
Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu ako celok poţiadavky zákona na odôvodnenie rozsudku spĺňa.
Nedôvodnou je aj námietka dovolateľa, ţe odvolací súd mal v zmysle § 214 ods. 1
písm. a/ O.s.p. nariadiť na prejednanie jeho odvolania pojednávanie.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak
a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p).
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe na prejednanie odvolania, ktoré
smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej musí predseda senátu nariadiť pojednávanie, okrem
iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom
prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy
odvolacieho súdu a nie účastníkov konania (porovnaj aj dôvodovú správu k zákonu č.
384/2008 Z. z. a tieţ § 120 ods. 1 druhú vetu O.s.p.). Ak odvolací súd dospeje k záveru, ţe
súd prvého stupňa náleţitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nie je potrebné
dokazovanie zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone
vymenované prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
V prejednávanej veci mal odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa vykonal
dokazovanie v potrebnom rozsahu a správne zistil skutkový stav veci. Nepovaţoval preto za
potrebné dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa zopakovať ani doplniť. Do úvahy
neprichádzala ani aplikácia § 214 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p., keďţe súd prvého stupňa
rozhodol vo veci na pojednávaní a o dôleţitý verejný záujem v tejto právnej veci nešlo.
Pokiaľ teda odvolací súd rozhodol o odvolaní ţalobcu bez nariadenia pojednávania,
postupoval v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p.; ţalobcovi uvedeným postupom nebola preto odňatá
moţnosť pred súdom konať.
10
K námietke dovolateľa, ţe odvolací súd ho vopred neupovedomil o verejnom
vyhlásení svojho rozsudku, dovolací súd povaţuje za potrebné pripomenúť, ţe postup
odvolacieho súdu pri vyhlasovaní rozsudku, ak sa rozhoduje bez nariadenia pojednávania,
upravuje § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorých ustanovení odvolací
súd oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote
najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Občiansky súdny poriadok nevyţaduje, aby boli
účastníci konania osobitne predvolávaní na verejné vyhlásenie rozsudku bez nariadenia
pojednávania. Oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu
zákonodarca v takomto prípade povaţuje za dostatočné na to, aby sa účastníci konania
i verejnosť mohli o ňom riadne dozvedieť a následne sa tohto vyhlásenia – ak o to majú
záujem – aj zúčastniť. Uvedené platí i v prípade, keď sa účastníci, resp. ich právni
zástupcovia o týchto skutočnostiach vôbec nedozvedeli.
Ako vyplýva z obsahu spisu, rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený
16. novembra 2009 (zápisnica na č. l. 53), pričom upovedomenie o termíne tohto verejného
vyhlásenia (č. l. 50 spisu) bolo podľa úpravy na č. l. 49 spisu vyvesené na úradnej tabuli súdu
14. októbra 2009, teda aj lehota pre takéto oznámenie – najmenej päť dní pred vyhlásením
rozsudku – bola dodrţaná. Vzhľadom na to, ţe odvolací súd pri vyhlasovaní rozsudku
postupoval v súlade s ustanoveniami konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemoţno
takýto postup hodnotiť ako odňatie moţnosti ţalobcu konať pred súdom.
K dovolateľovej námietke, ktorou napáda právne posúdenie veci, dovolací súd
poznamenáva, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je síce prípustným
dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samotný tento
dôvod ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho
súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti
kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky
prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a
preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Nakoľko prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p.
a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení
11
§ 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podľa § 243b ods. 5 v spojení s
§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224
ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaný náhradu trov dovolacieho konania uplatnil a ich výšku
vyčíslil. Dovolací súd ţalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania za jeden úkon
právnej sluţby advokátky spočívajúci v podaní vyjadrenia k dovolaniu. Poţadovaná odmena
advokátky bola 53,49 € (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ďalej len „vyhláška“)
a k tomu poţadovaný reţijný paušál 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), spolu teda priznaná
náhrada trov dovolacieho konania činí 60,44 €.
Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. júna 2011
JUDr. Milan D e á k, v. r.
predseda senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta