Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
878/363769.ad786e.pdf
PDF · 135.66 KB
No categories available
4MCdo/1/2010
Najvyšší súd 4 M Cdo 1/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. M. O., proti žalovanej
R. F., o zaplatenie 763,48 € (23.000,70 Sk) s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Martin pod sp.zn. 11 C 78/2007, v konaní o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Martin
z 24. apríla 2008 č.k. 11 C 78/2007-58 a rozsudku Krajského súdu v Žiline z 22. januára
2009 sp. zn. 10 Co 230/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 22. januára
2009 sp.zn. 10 Co 230/2008 a rozsudok Okresného súdu Martin z 24. apríla 2008 č.k.
11 C 78/2007-58 v napadnutej časti z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Martin
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou podanou na Okresnom súde Martin 31. decembra 2007 sa žalobca domáhal
proti žalovanej zaplatenia 763,48 € (23.000,70 Sk) s príslušenstvom z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia, predstavujúceho žalovanou neuhradenú pomernú časť nájomného
a poplatkov spojených s užívaním bytu za obdobie od júla do novembra 2007 vo výške 4/5
za každý výdavok (nájomné + služby spojené s užívaním bytu), keďže domácnosť žalovanej
tvoria štyria členovia, a to žalovaná s tromi maloletými deťmi.
Okresný súd Martin rozsudkom z 24. apríla 2008 č.k. 11 C 78/2007-58 zaviazal
žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi 625,79 € (18.852,50 Sk) s 8,5 %-ným úrokom
z omeškania zo sumy 153,06 € (4.611,-- Sk) od 1. augusta 2007 do zaplatenia, zo sumy
153,06 € (4.611,-- Sk) od 1. septembra 2007 do zaplatenia, zo sumy 162,88 € (4.907,-- Sk)
od 1. októbra 2007 do zaplatenia, zo sumy 123,63 € (3.724,50 Sk) od 1. novembra 2007
do zaplatenia a zo sumy 33,16 € (999,,-- Sk) od 1. decembra 2007 do zaplatenia. Žalovanej
povolil mesačné splátky v sume 16,60 € (500,-- Sk) s tým, že nezaplatením čo i len jednej
splátky stráca výhodu splátok a zročným sa stáva celý dlh. Vo zvyšku žalobu zamietol
a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1 a 4 zákona
č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými
náhradami a podľa § 451 ods. 1 a § 454 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného
dokazovania mal preukázané, že nájomcom služobného bytu je žalobca, ktorý byt
i po rozvode užíva spolu so žalovanou ako bývalou manželkou a ich tromi maloletými deťmi,
ktoré boli na čas po rozvode právoplatným súdnym rozhodnutím zverené do osobnej
starostlivosti žalovanej a na ktoré bol zaviazaný platiť výživné mesačne v sume 215,76 €
(6.500,-- Sk). Ďalej mal preukázané, že žalovaná za žalované obdobie od júla do novembra
2007 žalobcovi titulom nájomného, úhrad za služby spojené s užívaním bytu a taktiež
poplatkov spojených s užívaním bytu plnila iba čiastočne. Okresný súd bol toho právneho
názoru, že žalovaná by sa mala na platbe nájomného podieľať len v rozsahu ½, nakoľko
fakticky spolu s deťmi obývajú polovicu bytu a pomer 4/5 je možné voči nej požadovať len
pokiaľ sa jedná o poplatky spojené s užívaním bytu a inkasom, pretože tieto sa vypočítavajú
podľa počtu osôb v byte, z ktorého dôvodu vo zvyšku žalobu zamietol.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Žiline rozsudkom z 22. januára 2009 sp.zn.
10 Co 230/2008 rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch napadnutých odvolaním ako
vecne správny potvrdil. Žalobcu zaviazal k povinnosti zaplatiť žalovanej náhradu trov
odvolacieho konania v sume 23,50 € na účet jej právneho zástupcu do troch dní. Stotožnil sa
so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu. Doplnil, že po rozvode manželstva
žalovaná užívala predmetný byt so súhlasom žalobcu a že ich spoločné maloleté deti majú
právo bývať v byte odvodené nielen z práva žalovanej, ale aj z práva žalobcu, keďže je
povinnosťou oboch rodičov podieľať sa na nákladoch bývania svojich maloletých detí.
Proti vyššie uvedenému rozsudku okresného súdu, v časti, v ktorej bola žaloba
zamietnutá, v spojení s rozsudkom krajského súdu v časti výroku, ktorým bol výrok súdu
prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdený, podal na základe podnetu žalobcu s poukazom
na § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) v spojení s § 243f ods. 1
písm. b) a c) O.s.p. mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky.
Navrhol ich v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Poukázal na § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p., § 62 ods. 1, 2 a 4 a § 65 ods. 1 zákona
č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o rodine“). Uviedol, že kým okresný súd pri rozhodovaní vychádzal iba z tvrdenia žalovanej,
že spolu s maloletými deťmi užíva polovicu bytu, odvolací súd zaujal i právny názor, podľa
ktorého právo maloletých detí bývať v byte je odvodené aj z práva žalobcu a obidvaja rodičia
sú povinní podieľať sa na nákladoch bývania svojich maloletých detí. Podľa názoru
generálneho prokurátora oba právne závery súdov sú nesprávne. Pri závere okresného súdu
chýba dôkaz, preukazujúci, že žalovaná s maloletými deťmi obývajú iba polovicu bytu, ktorý
je v nájme žalobcu a záver odvolacieho súdu spočíva i na nesprávnom právnom posúdení
rozsahu vyživovacej povinnosti žalobcu voči maloletým deťom, vrátane povinnosti
spoluúčasti rozvedených manželov na hradení výdavkov spojených s bývaním ich spoločných
maloletých detí. Za daných skutkových zistení, keď manželstvo účastníkov bolo právoplatne
rozvedené, ich maloleté deti boli zverené do osobnej starostlivosti žalovanej a žalobcovi bola
uložená vyživovacia povinnosť voči deťom, v dôsledku nevykonania dostatočného
dokazovania o rozsahu užívania bytu žalovanou a maloletými deťmi, v spojení s nesprávnym
právnym posúdením veci odvolacím súdom, keď časť uplatneného nároku žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia zamietol s poukazom na jeho vyživovaciu povinnosť voči
maloletým deťom, ktorá už v tom čase bola splnená, generálny prokurátor konštatoval, že
preskúmané rozhodnutia nie sú vecne správne.
Žalobca sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nevyjadril.
Žalovaná nesúhlasila s názorom generálneho prokurátora. Vo svojom vyjadrení
k mimoriadnemu dovolaniu poukázala na zlú finančnú situáciu, v akej sa nachádzala pred
rozvodom i po ňom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, že
mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe
podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
týmto opravným prostriedkom (§ 243f ods. 1 a 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté
rozsudky, ako aj konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu a dospel k záveru, že mimoriadne
dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je
viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní
uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Obligatórne
(§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že napadnuté rozhodnutie je
postihnuté inou vadou konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. b) O.s.p. a že spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. c) O.s.p..
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je
dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Dovolací súd sa vzhľadom na zákonnú povinnosť a tiež vzhľadom na obsah
mimoriadneho dovolania zaoberal predovšetkým tým, či konanie bolo postihnuté vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b) O.s.p.). Nakoľko
z obsahu dôvodov mimoriadneho dovolania vyplýva, že súdy nevykonali dokazovanie
v potrebnom rozsahu, dovolací súd pri zisťovaní existencie tejto inej vady konania vychádzal
zo zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie dokazovania v konaní na súde.
Podľa § 101 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel
konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné
prostriedky a že dbajú na pokyny súdu.
Podľa § 120 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj
iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Podľa § 132 O.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.
Podľa § 153 ods. 1 O.s.p., súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,
ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že sú to predovšetkým účastníci konania, ktorí majú
povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe
sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je chápaná tak, že tvrdiť
skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. Iniciatíva
pri zhromažďovaní dôkazov zaťažuje účastníkov a ukladá im povinnosť označiť dôkazy
k preukázaniu ich tvrdení. Účastník má tak povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 O.s.p.)
a povinnosť dôkaznú (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Táto skutočnosť ale neznamená, že zákonná
úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Táto zásada, ako protipól zásady formálnej
pravdy, je vyjadrená v § 153 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, súd rozhodne na základe
skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré
neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné
pochybnosti. V zásade, súd nevykonáva dôkazy, ktoré by potvrdzovali zhodné tvrdenia
účastníkov a ktoré sú pre posúdenie uplatňovaného nároku nerozhodné alebo právne
bezvýznamné. Zákon však v § 120 ods. 1 tretia veta O.s.p. vychádza i z toho, že súd nie je
pri vykonávaní dôkazov viazaný len formálnym návrhom účastníka na vykonanie dôkazu, ale
pripúšťa možnosť vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci. Ich vykonanie je
podmienené výnimočnosťou takéhoto postupu súdu a nevyhnutnosťou ich vykonania
pre rozhodnutie vo veci. Ide o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania
bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadať. Súd potom pri aplikácii
a interpretácii konkrétnej právnej normy vychádza zo skutkového stavu veci zisteného
v procese dokazovania.
V preskúmavanom prípade je zo spisu zrejmé, že súdy došli k záveru, že žalovaná by
sa mala na platbe nájomného za byt podieľať len vo výške ½, nakoľko fakticky spolu
s maloletými deťmi užíva iba polovicu bytu, pričom vychádzali len z jej tvrdenia. V dôsledku
nevykonania dostatočného dokazovania o rozsahu užívania bytu žalovanou a maloletými
deťmi tak súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, a preto preskúmavané rozhodnutia nie sú vecne správne.
Pokiaľ generálny prokurátor namieta i nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom, že právo maloletých detí bývať v byte je odvodené aj z práva žalobcu a obidvaja
rodičia sú povinní podieľať sa na nákladoch bývania svojich maloletých detí, k uvedenému
Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza nasledovné.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.
Podľa § 62 ods. 1, 2 a 4 zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov
k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností
a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Pri určení
rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa
osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.
V preskúmavanej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že manželstvo
účastníkov konania bolo právoplatne rozvedené rozsudkom Okresného súdu Martin zo 6. júna
2007 č.k. 8 C 248/2006. Týmto rozsudkom súd zároveň upravil i práva a povinnosti rodičov
k maloletým deťom na čas po rozvode. Tri maloleté deti účastníkov konania zveril na čas
po rozvode ich manželstva do osobnej starostlivosti žalovanej (matky) a žalobcu (otca)
zaviazal prispievať na ich výživu mesačne v sume 215,76 € (6.500,-- Sk). V konaní bolo tiež
preukázané, že žalobca ako nájomca služobného bytu platil prenajímateľovi bytu nájomné
a poplatky spojené s užívaním bytu. Súčasne si riadne plnil aj vyživovaciu povinnosť voči
svojim maloletým deťom na základe súdneho rozhodnutia, v rámci ktorej im uhrádzal ako
rodič časť výdavkov na pravidelné, ako aj nepravidelné náklady spojené najmä s bývaním,
stravovaním, ošatením, zdravotným stavom, štúdiom a pod. Za daného skutkového stavu
preto nie je správny záver odvolacieho súdu, že žalobca je povinný sa podieľať na nákladoch
bývania svojich maloletých detí, zverených do osobnej starostlivosti žalovanej, nad rámec
súdnym rozhodnutím uloženej vyživovacej povinnosti, a že úhrada nákladov nájomného môže
byť žalovanej stanovená z tohto dôvodu iba v rozsahu ½. Ako už bolo vyššie uvedené,
žalobcovi bola totiž táto povinnosť (a v rámci nej i povinnosť podieľať sa na nákladoch
bývania svojich detí) určená právoplatným súdnym rozhodnutím, ktorým bol zaviazaný platiť
k rukám žalovanej výživné na svoje tri maloleté deti, zverené žalovanej do osobnej
starostlivosti, o ktoré je povinná sa riadne osobne starať (vrátane zabezpečenia a financovania
bývania), zastupovať ich a spravovať ich majetok. Z uvedeného dôvodu, že žalobca je taktiež
rodič maloletých detí, bývajúcich s ním v prenajatom byte a má zákonnú vyživovaciu
povinnosť k nim, nie je správne rozhodnutie súdu, ktoré neakceptuje pri rozhodovaní
o uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia plnenie si uloženej vyživovacej
povinnosti žalobcom v rámci súdom určeného výživného. V preskúmavanom prípade tak
odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď časť uplatnenej pohľadávky
z titulu bezdôvodného obohatenia, predstavujúcu časť nájomného uhrádzanú žalobcom
považoval za plnenie si vyživovacej povinnosti voči svojim maloletým deťom.
Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude doplniť dokazovanie o rozsahu
užívania bytu žalovanou a maloletými deťmi v období od júla do novembra 2007 za účelom
zistenia žalovanou tvrdenej skutočnosti, že byt spolu s deťmi užívala len v rozsahu ½.
Z dôvodu, že rozhodnutia nižších súdov sú postihnuté inou vadou konania
a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva i v nesprávnom právnom posúdení veci, generálny
prokurátor Slovenskej republiky dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1
O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c) O.s.p., keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom
chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými
právnymi prostriedkami.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3
O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) s tým, že právny názor ním vyslovený je pre okresný
súd záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. júna 2011
JUDr. Ľubor Šebo, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová