Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4MCdo/1/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. M. O., proti žalovanej

R. F., o zaplatenie 763,48 € (23.000,70 Sk) s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Martin pod sp.zn. , v konaní o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Martin

z 24. apríla 2008 č.k. -58 a rozsudku Krajského súdu v Žiline z 22. januára

2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 22. januára

2009 sp.zn. a rozsudok Okresného súdu Martin z 24. apríla 2008 č.k.

-58 v napadnutej časti z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Martin

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou na Okresnom súde Martin 31. decembra 2007 sa žalobca domáhal

proti žalovanej zaplatenia 763,48 € (23.000,70 Sk) s príslušenstvom z titulu vydania

bezdôvodného obohatenia, predstavujúceho žalovanou neuhradenú pomernú časť nájomného

a poplatkov spojených s užívaním bytu za obdobie od júla do novembra 2007 vo výške 4/5

za každý výdavok (nájomné + služby spojené s užívaním bytu), keďže domácnosť žalovanej

tvoria štyria členovia, a to žalovaná s tromi maloletými deťmi.

Okresný súd Martin rozsudkom z 24. apríla 2008 č.k. -58 zaviazal

žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi 625,79 € (18.852,50 Sk) s 8,5 %-ným úrokom

z omeškania zo sumy 153,06 € (4.611,-- Sk) od 1. augusta 2007 do zaplatenia, zo sumy

153,06 € (4.611,-- Sk) od 1. septembra 2007 do zaplatenia, zo sumy 162,88 € (4.907,-- Sk)

od 1. októbra 2007 do zaplatenia, zo sumy 123,63 € (3.724,50 Sk) od 1. novembra 2007

do zaplatenia a zo sumy 33,16 € (999,,-- Sk) od 1. decembra 2007 do zaplatenia. Žalovanej

povolil mesačné splátky v sume 16,60 € (500,-- Sk) s tým, že nezaplatením čo i len jednej

splátky stráca výhodu splátok a zročným sa stáva celý dlh. Vo zvyšku žalobu zamietol

a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1 a 4 zákona

č. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými

náhradami a podľa a . Na základe vykonaného

dokazovania mal preukázané, že nájomcom služobného bytu je žalobca, ktorý byt

i po rozvode užíva spolu so žalovanou ako bývalou manželkou a ich tromi maloletými deťmi,

ktoré boli na čas po rozvode právoplatným súdnym rozhodnutím zverené do osobnej

starostlivosti žalovanej a na ktoré bol zaviazaný platiť výživné mesačne v sume 215,76 €

(6.500,-- Sk). Ďalej mal preukázané, že žalovaná za žalované obdobie od júla do novembra

2007 žalobcovi titulom nájomného, úhrad za služby spojené s užívaním bytu a taktiež

poplatkov spojených s užívaním bytu plnila iba čiastočne. Okresný súd bol toho právneho

názoru, že žalovaná by sa mala na platbe nájomného podieľať len v rozsahu ½, nakoľko

fakticky spolu s deťmi obývajú polovicu bytu a pomer 4/5 je možné voči nej požadovať len

pokiaľ sa jedná o poplatky spojené s užívaním bytu a inkasom, pretože tieto sa vypočítavajú

podľa počtu osôb v byte, z ktorého dôvodu vo zvyšku žalobu zamietol.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Žiline rozsudkom z 22. januára 2009 sp.zn.

rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch napadnutých odvolaním ako

vecne správny potvrdil. Žalobcu zaviazal k povinnosti zaplatiť žalovanej náhradu trov

odvolacieho konania v sume 23,50 € na účet jej právneho zástupcu do troch dní. Stotožnil sa

so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu. Doplnil, že po rozvode manželstva

žalovaná užívala predmetný byt so súhlasom žalobcu a že ich spoločné maloleté deti majú

právo bývať v byte odvodené nielen z práva žalovanej, ale aj z práva žalobcu, keďže je

povinnosťou oboch rodičov podieľať sa na nákladoch bývania svojich maloletých detí.

Proti vyššie uvedenému rozsudku okresného súdu, v časti, v ktorej bola žaloba

zamietnutá, v spojení s rozsudkom krajského súdu v časti výroku, ktorým bol výrok súdu

prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdený, podal na základe podnetu žalobcu s poukazom

na (ďalej len „“) v spojení s

písm. b) a c) mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky.

Navrhol ich v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Poukázal na a , , a a zákona

č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o rodine“). Uviedol, že kým okresný súd pri rozhodovaní vychádzal iba z tvrdenia žalovanej,

že spolu s maloletými deťmi užíva polovicu bytu, odvolací súd zaujal i právny názor, podľa

ktorého právo maloletých detí bývať v byte je odvodené aj z práva žalobcu a obidvaja rodičia

sú povinní podieľať sa na nákladoch bývania svojich maloletých detí. Podľa názoru

generálneho prokurátora oba právne závery súdov sú nesprávne. Pri závere okresného súdu

chýba dôkaz, preukazujúci, že žalovaná s maloletými deťmi obývajú iba polovicu bytu, ktorý

je v nájme žalobcu a záver odvolacieho súdu spočíva i na nesprávnom právnom posúdení

rozsahu vyživovacej povinnosti žalobcu voči maloletým deťom, vrátane povinnosti

spoluúčasti rozvedených manželov na hradení výdavkov spojených s bývaním ich spoločných

maloletých detí. Za daných skutkových zistení, keď manželstvo účastníkov bolo právoplatne

rozvedené, ich maloleté deti boli zverené do osobnej starostlivosti žalovanej a žalobcovi bola

uložená vyživovacia povinnosť voči deťom, v dôsledku nevykonania dostatočného

dokazovania o rozsahu užívania bytu žalovanou a maloletými deťmi, v spojení s nesprávnym

právnym posúdením veci odvolacím súdom, keď časť uplatneného nároku žalobcu na vydanie

bezdôvodného obohatenia zamietol s poukazom na jeho vyživovaciu povinnosť voči

maloletým deťom, ktorá už v tom čase bola splnená, generálny prokurátor konštatoval, že

preskúmané rozhodnutia nie sú vecne správne.

Žalobca sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nevyjadril.

Žalovaná nesúhlasila s názorom generálneho prokurátora. Vo svojom vyjadrení

k mimoriadnemu dovolaniu poukázala na zlú finančnú situáciu, v akej sa nachádzala pred

rozvodom i po ňom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení, že

mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe

podnetu účastníka konania ( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

týmto opravným prostriedkom ( a ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( v spojení s ) preskúmal napadnuté

rozsudky, ako aj konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu a dospel k záveru, že mimoriadne

dovolanie je dôvodné.

V zmysle mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je

viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní

uplatnenými dôvodmi ( v spojení s ). Obligatórne

( v spojení s ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že napadnuté rozhodnutie je

postihnuté inou vadou konania v zmysle a že spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle .

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je

dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Dovolací súd sa vzhľadom na zákonnú povinnosť a tiež vzhľadom na obsah

mimoriadneho dovolania zaoberal predovšetkým tým, či konanie bolo postihnuté vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Nakoľko

z obsahu dôvodov mimoriadneho dovolania vyplýva, že súdy nevykonali dokazovanie

v potrebnom rozsahu, dovolací súd pri zisťovaní existencie tejto inej vady konania vychádzal

zo zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie dokazovania v konaní na súde.

Podľa , účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel

konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné

prostriedky a že dbajú na pokyny súdu.

Podľa , účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj

iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa , dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa , súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného

z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,

ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že sú to predovšetkým účastníci konania, ktorí majú

povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe

sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je chápaná tak, že tvrdiť

skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. Iniciatíva

pri zhromažďovaní dôkazov zaťažuje účastníkov a ukladá im povinnosť označiť dôkazy

k preukázaniu ich tvrdení. Účastník má tak povinnosť tvrdenia ( )

a povinnosť dôkaznú ( ). Táto skutočnosť ale neznamená, že zákonná

úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Táto zásada, ako protipól zásady formálnej

pravdy, je vyjadrená v , podľa ktorého, súd rozhodne na základe

skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré

neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné

pochybnosti. V zásade, súd nevykonáva dôkazy, ktoré by potvrdzovali zhodné tvrdenia

účastníkov a ktoré sú pre posúdenie uplatňovaného nároku nerozhodné alebo právne

bezvýznamné. Zákon však v tretia veta vychádza i z toho, že súd nie je

pri vykonávaní dôkazov viazaný len formálnym návrhom účastníka na vykonanie dôkazu, ale

pripúšťa možnosť vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci. Ich vykonanie je

podmienené výnimočnosťou takéhoto postupu súdu a nevyhnutnosťou ich vykonania

pre rozhodnutie vo veci. Ide o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania

bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadať. Súd potom pri aplikácii

a interpretácii konkrétnej právnej normy vychádza zo skutkového stavu veci zisteného

v procese dokazovania.

V preskúmavanom prípade je zo spisu zrejmé, že súdy došli k záveru, že žalovaná by

sa mala na platbe nájomného za byt podieľať len vo výške ½, nakoľko fakticky spolu

s maloletými deťmi užíva iba polovicu bytu, pričom vychádzali len z jej tvrdenia. V dôsledku

nevykonania dostatočného dokazovania o rozsahu užívania bytu žalovanou a maloletými

deťmi tak súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, a preto preskúmavané rozhodnutia nie sú vecne správne.

Pokiaľ generálny prokurátor namieta i nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom, že právo maloletých detí bývať v byte je odvodené aj z práva žalobcu a obidvaja

rodičia sú povinní podieľať sa na nákladoch bývania svojich maloletých detí, k uvedenému

Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza nasledovné.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery.

Podľa § 62 ods. 1, 2 a 4 zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov

k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností

a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Pri určení

rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa

osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.

V preskúmavanej veci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že manželstvo

účastníkov konania bolo právoplatne rozvedené rozsudkom Okresného súdu Martin zo 6. júna

2007 č.k. . Týmto rozsudkom súd zároveň upravil i práva a povinnosti rodičov

k maloletým deťom na čas po rozvode. Tri maloleté deti účastníkov konania zveril na čas

po rozvode ich manželstva do osobnej starostlivosti žalovanej (matky) a žalobcu (otca)

zaviazal prispievať na ich výživu mesačne v sume 215,76 € (6.500,-- Sk). V konaní bolo tiež

preukázané, že žalobca ako nájomca služobného bytu platil prenajímateľovi bytu nájomné

a poplatky spojené s užívaním bytu. Súčasne si riadne plnil aj vyživovaciu povinnosť voči

svojim maloletým deťom na základe súdneho rozhodnutia, v rámci ktorej im uhrádzal ako

rodič časť výdavkov na pravidelné, ako aj nepravidelné náklady spojené najmä s bývaním,

stravovaním, ošatením, zdravotným stavom, štúdiom a pod. Za daného skutkového stavu

preto nie je správny záver odvolacieho súdu, že žalobca je povinný sa podieľať na nákladoch

bývania svojich maloletých detí, zverených do osobnej starostlivosti žalovanej, nad rámec

súdnym rozhodnutím uloženej vyživovacej povinnosti, a že úhrada nákladov nájomného môže

byť žalovanej stanovená z tohto dôvodu iba v rozsahu ½. Ako už bolo vyššie uvedené,

žalobcovi bola totiž táto povinnosť (a v rámci nej i povinnosť podieľať sa na nákladoch

bývania svojich detí) určená právoplatným súdnym rozhodnutím, ktorým bol zaviazaný platiť

k rukám žalovanej výživné na svoje tri maloleté deti, zverené žalovanej do osobnej

starostlivosti, o ktoré je povinná sa riadne osobne starať (vrátane zabezpečenia a financovania

bývania), zastupovať ich a spravovať ich majetok. Z uvedeného dôvodu, že žalobca je taktiež

rodič maloletých detí, bývajúcich s ním v prenajatom byte a má zákonnú vyživovaciu

povinnosť k nim, nie je správne rozhodnutie súdu, ktoré neakceptuje pri rozhodovaní

o uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia plnenie si uloženej vyživovacej

povinnosti žalobcom v rámci súdom určeného výživného. V preskúmavanom prípade tak

odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď časť uplatnenej pohľadávky

z titulu bezdôvodného obohatenia, predstavujúcu časť nájomného uhrádzanú žalobcom

považoval za plnenie si vyživovacej povinnosti voči svojim maloletým deťom.

Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude doplniť dokazovanie o rozsahu

užívania bytu žalovanou a maloletými deťmi v období od júla do novembra 2007 za účelom

zistenia žalovanou tvrdenej skutočnosti, že byt spolu s deťmi užívala len v rozsahu ½.

Z dôvodu, že rozhodnutia nižších súdov sú postihnuté inou vadou konania

a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva i v nesprávnom právnom posúdení veci, generálny

prokurátor Slovenskej republiky dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1

v spojení s , keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom

chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými

právnymi prostriedkami.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3

v spojení s ) s tým, že právny názor ním vyslovený je pre okresný

súd záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( v spojení s ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. júna 2011

JUDr. Ľubor Šebo, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová