Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)669/363730.ab3eee.pdf
PDF · 219.3 KB
No categories available
5Sži/2/2010
Najvyšší súd 5Sži/2/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej v právnej veci ţalobkyne Mgr. I. S., bytom G., zastúpenej JUDr. M. T.,
advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie v B., proti ţalovanému Úradu na ochranu
osobných údajov Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Odborárske námestie 3,
zastúpenému JUDr. M. H., advokátkou, so sídlom Advokátskej kancelárie v B.,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 02134/2008Ui-P864/08-20 z 02. júna
2008, o odvolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S/124/2008-93
zo 06. apríla 2010 a o odvolaní ţalovaného proti citovanému rozsudku v časti výroku
o náhrade trov konania, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 3S/124/2008-93 zo dňa 06. apríla 2010 p o t v r d z u j e .
Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ,,krajský súd“) podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobkyne,
ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti upovedomenia o odloţení opakovaného
oznámenia zo dňa 02. júna 2008 č. 02134/2008Ui-P864/08-20 a informácii o výsledku
prešetrenia oznámenia zo dňa 28. marca 2008 č. 02134/2008Ui-P864/08-11 predmetom,
ktorého boli okolnosti súvisiace s článkom týţdenníka P.P. pod názvom „EXPERTKA“, ktorý
bol uverejnený dňa 16. novembra 2007.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe sa stotoţnil s právnym
názorom ţalovaného, ţe údaje súvisiace s dĺţkou predchádzajúcej praxe oznamovateľky
a s okolnosťami jej vyslania do zahraničia nemoţno povaţovať za osobné údaje
oznamovateľky, nakoľko postup prevádzkovateľa nepresiahol rámec poskytnutia údajov
o činnosti štátneho orgánu na základe zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len ,,zákon č. 211/2000 Z. z.“). Vo vzťahu k údaju o platovej triede priznanej ţalobkyni, ktorý
prevádzkovateľ poskytol autorovi článku „EXPERTKA“ platí, ţe ide o údaj viazaný
na samotnú funkciu bez ohľadu na to, kto túto funkciu momentálne zastáva a keďţe nejde
o osobný údaj je irelevantné, či bol tento údaj vopred zverejnený. Prevádzkovateľ
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako jeden z viacerých zdrojov na ktoré sa autor
článku „EXPERTKA“ odvoláva nepostupoval v rozpore s dikciou zákona č. 428/2002 Z. z.
o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 428/2002 Z. z.“
alebo „zákon o ochrane osobných údajov“). Zo svojho informačného systému nikomu
nesprístupnil osobné údaje oznamovateľky.
Krajský súd k upovedomeniu o odloţení opakovaného oznámenia uviedol,
ţe ţalovaný sa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými ţalobkyňou v opakovanom
oznámení. Zákon č. 211/2000 Z. z. jasne definuje povinné osoby, medzi ktoré spadá
aj Ministerstvo vnútra SR a vo všeobecnosti je zaloţený na princípe, ţe akákoľvek
informácia, ktorej zverejnenie iné právne predpisy výslovne nevylučujú, a ktorú má zároveň
povinná osoba k dispozícii je verejne prístupná. Prevádzkovateľ Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky ako aj prevádzkovateľ R. V. S., a. s. neposkytol ani nesprístupnil osobné
údaje oznamovateľky a neporušil ani iné obmedzenia prístupu k informáciám, splnil si len
povinnosť, ktorú mu zákon č. 211/2000 Z. z. ako povinnej osobe ukladá.
Takto potom krajský súd dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie i postup
správneho orgánu bol z pohľadu ţalobných dôvodov v súlade so zákonom, a preto ţalobu
zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, ţe v konaní neúspešnej
ţalobkyni ich náhradu nepriznal.
Proti rozsudku krajského súdu podala ţalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie
navrhujúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil napadnutý rozsudok Krajského
súdu v Bratislave tak, ţe Upovedomenie o odloţení opakovaného oznámenia ţalovaného
zo dňa 02. júna 2008 č. 02134/2008Ui-P864/08-20 a informáciu o výsledku prešetrenia
oznámenia ţalovaného zo dňa 28. marca 2008 č. 02134/2008Ui-P864/08-11 zrušil a vec vrátil
ţalovanému na ďalšie konanie z dôvodu, ţe rozhodnutie prvostupňového súdu je zaloţené
na nesprávnom právnom posúdení veci a taktieţ nie je preskúmateľné. Ďalej uviedla,
ţe ţalovaný sa pri prešetrovaní a vybavovaní jej oznámenia o podozrení z porušovania
povinností alebo podmienok určených zákonom č. 428/2002 Z. z. účinného
k 20. decembra 2007 (ďalej len „Oznámenie“) ako aj opakovaného oznámenia o podozrení
z porušovania povinností alebo podmienok určených zákonom č. 428/2002 Z. z. zo dňa
25. apríla 2008 (ďalej len „Opakované oznámenie“) týmito ustanoveniami zákona č. 428/2002
Z. z. neriadil, čo malo za následok ich porušenie, preto podľa ţalobkyne bol daný dôvod
na vyhovenie jej ţaloby.
K zverejneným údajom v článku týţdenníka P.P. pod názvom „Expertka“ zo dňa 16.
novembra 2007, ktorý podľa jej názoru vychádzal z nasledovných údajov ţalobkyne:
a) meno a priezvisko ţalobkyne,
b) zastavaná funkcia a sluţobné zaradenie na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky
(ďalej len „Prevádzkovateľ“),
c) zaradenie v platovej triede,
d) platové podmienky,
e) odpracovaná odborná prax,
f) predchádzajúce miesto výkonu praxe,
g) pracovné zaradenie na predchádzajúcom mieste výkonu praxe,
uviedla, ţe ide o údaje, ktoré sú vedené v osobnom spise ţalobkyne, uloţenom na odbore
riadenia štátnozamestnaneckého a pracovného pomeru sekcie riadenia ľudských zdrojov
prevádzkovateľa a z dokladov predloţených prevádzkovateľom v rámci šetrenia vykonaného
zo strany ţalovaného je zrejmé, ţe prevádzkovateľ poskytol novinárom všetky osobné údaje
uvedené vyššie pod písm. a/ aţ g/. V prípade údajov uvedených v bode v písm. b/ aţ e/ išlo
pritom o sprístupnenie informácií, ktorými novinári predtým nedisponovali. Ţalobkyňa
má za to, ţe záver ţalovaného, podľa ktorého údaje súvisiace s dĺţkou predchádzajúcej praxe
ţalobkyne a s okolnosťami jej vyslania do zahraničia (poskytnuté autorovi článku zo strany
prevádzkovateľa) nie sú osobnými údajmi, nie je správny s poukazom na § 3 zákona
č. 428/2002 Z. z.. Uviedla, ţe zákonom č. 428/2002 Z. z. sa prebrala Smernica Európskeho
parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane jednotlivcov pri spracúvaní
osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES, L 281, 23.11.1995) v znení
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1882/2003 z 29. septembra 2003 (Ú. v. EU
L 284, 31.10.2003) (ďalej len „Smernica“). Tá definuje osobný údaj ako akúkoľvek
informáciu, ktorá sa týka identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby. V tejto
definícii sa odráţa zámer európskeho zákonodarcu o širší pojem osobných údajov, ktorý
sa zachoval počas celého legislatívneho procesu. V tejto súvislosti poukázala na Rozsudok
Európskeho súdneho dvora C101/2001 zo 06. novembra 2003 (Lindqvist), podľa bodu 24
ktorého „pojem osobné údaje pouţívaný v článku 3 ods. 1 Smernice 95/46 sa podľa definície
v jej článku 2 písm. a/ vzťahuje na akúkoľvek informáciu týkajúcu sa identifikovanej alebo
identifikovateľnej fyzickej osoby. Pojem sa nepochybne vzťahuje na meno osoby v spojitosti
s jej telefónnym číslom alebo informáciami o jej pracovných podmienkach alebo záľubách“.
Z vyššie uvedeného je teda podľa ţalobkyne zrejmé, ţe osobnými údajmi, týkajúcimi
sa ţalobkyne sú aj informácie o jej pracovnoprávnych vzťahoch. Osobnými údajmi v zmysle
zákona č. 428/2002 Z. z. boli podľa ţalobkyne, preto aj údaje o dĺţke pracovnej praxe
ţalobkyne u prevádzkovateľa ako aj o okolnostiach, súvisiacich s jej vyslaním na pozíciu
národného experta v Úrade koordinátora EÚ pre boj s terorizmom. Takýmito osobnými
údajmi ţalobkyne sú aj všetky údaje uvedené vyššie v písm. a/ aţ g/.
Ţalobkyňa zastáva názor, ţe prevádzkovateľ sprístupnením jej osobných údajov,
uvedených vyššie v písm. a/ aţ g/, medzi ktoré patrili aj informácie o dĺţke pracovnej praxe
ţalobkyne u prevádzkovateľa ako aj o okolnostiach súvisiacich s jej vyslaním na pozíciu
národného experta v Úrade koordinátora EÚ pre boj s terorizmom, porušil svoju povinnosť
mlčanlivostí podľa § 18 zákona č. 428/2002 Z. z. ako aj ustanovenie § 7 tohto zákona.
V dôsledku toho došlo k zásahu do jej základného práva na ochranu pred neoprávneným
zhromaţďovaním, zverejňovaním alebo iným zneuţívaním údajov o svojej osobe,
garantovaného čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“). Je pritom
potrebné zvýrazniť, ţe k porušeniu § 7 a § 18 zákona č. 428/2002 Z. z. došlo aj v prípade
sprístupnenia údajov uvedených v písm. a/, f/ a g/ tohto oznámenia prevádzkovateľom,
a to bez ohľadu na fakt, ţe dotazujúcemu novinárovi uţ boli známe v čase jeho komunikácie
s prevádzkovateľom. Zákon č. 428/2002 Z. z. v ustanovení § 18 totiţ neoslobodzuje
prevádzkovateľa od povinnosti mlčanlivosti v prípade ak osobné údaje, ktoré spracúva,
uţ boli predtým sprístupnené tretím osobám zo strany iných subjektov. Záver ţalovaného,
podľa ktorého prevádzkovateľ ako jeden zo zdrojov informácií predmetného článku
nepostupoval v rozpore s dikciou zákona č. 428/2002 Z. z., nie je preto správny pričom
spočíva na nesprávnom výklade tak ustanovenia § 3 zákona č. 428/2002 Z. z.,
ako aj ustanovení zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ustanovenie
§ 9 ods. 3 a § 13 tohto zákona). Dôsledkom nesprávnej interpretácie uvedených predpisov
bolo porušenie § 45 ods. 13 a § 46 ods. 2 písm. b/ zákona č. 428/2002 Z. z. spočívajúce v tom,
ţe neboli v danej veci aplikované, napriek tomu, ţe prevádzkovateľ sa dopustil vyššie
citovaných porušení zákona č. 428/2002 Z. z..
Sprístupňovanie informácií o praxi ţalobkyne u prevádzkovateľa, o okolnostiach
súvisiacich s jej vyslaním za národnú expertku ako aj ostatných osobných údajov uvedených
vyššie v písm. a/ aţ g/ neustanovuje prevádzkovateľovi ţiadny zákon, a ako ţalobkyňa uvádza
sprístupnenie svojich osobných údajov prevádzkovateľovi neodsúhlasila (prevádzkovateľ
ţalobkyňu o vyslovenie súhlasu ani len nepoţiadal).
Ţalobkyňa ďalej poukázala, ţe zo strany ţalovaného nedostatočným šetrením celej
veci došlo k porušeniu ustanovenia § 45 ods. 12 zákona č. 428/2002 Z. z. z dôvodu,
ţe ţalovaný sa uspokojil s odpoveďou prevádzkovateľa, ţe mu iný zdroj informácií
nie je známy. Podľa ţalobkyne ţalovaný bol v takej situácii povinný skúmať nakladanie
s jej osobným spisom, z ktorého by mal byť zrejmý dátum, meno priezvisko, zaradenie
oprávnenej osoby, účel nazerania do osobného spisu, príp. či nazerajúcej osobe boli
vyhotovené fotokópie dokladov, čo potvrdzuje svojím podpisom. Následne mal ţalovaný
preveriť či zo strany osôb, ktoré sa oboznamovali so spisom ţalobkyne, nedošlo k úniku
osobných údajov ţalobkyne.
K odloţeniu opakovaného oznámenia ţalovaným z dôvodu, ţe toto údajne
neobsahovalo nové skutočnosti, pokiaľ ide o dôkazy, podľa ktorých „iným zdrojom“ článku
„Expertka“ mal byť JUDr. M. V. a kde dospel ţalovaný k záveru, ţe nešlo o nové skutočnosti,
nakoľko mali byť ţalobkyni známe v čase šetrenia oznámenia a z dôvodu, ţe vec, ktorej sa
oznámenie týka prejednáva orgán činný v trestnom konaní povaţuje ţalobkyňa za nesprávne,
kde v Upovedomení si podľa nej ţalovaný hľadal zámienku pre to, aby sa jej oznámeniami
nemusel vecne zaoberať a k druhému dôvodu uviedla, ţe vec ktorá sa týkala jej oznámenia
neprejednával v čase odloţenia Opakovaného oznámenia ţiadny orgán činný v trestnom
konaní. Z uvedeného je zrejmé, ţe vrchný inšpektor ţalovaného mal na základe Opakovaného
oznámenia podľa § 45 ods. 14 zákona č. 428/2002 Z. z. riadne preskúmať oznámenie a aj či
bolo riadne vybavené. Opakované oznámenie nemalo byť preto v ţiadnom prípade odloţené
podľa § 45 ods. 4 písm. e/ zákona č. 428/2002 Z. z.. Nakoľko však k takému odloţeniu došlo
neostáva nič iné neţ konštatovať, ţe Upovedomením došlo zo strany ţalovaného k porušeniu
§ 45 ods. 14 ako aj § 45 ods. 4 písm. e/ zákona č. 428/2002 Z. z.. Navyše podľa ţalobkyne
ţalovaný v zmysle čl. 28 Smernice ani nebol oprávnený odloţiť (teda vecne nevybaviť) jej
Opakované oznámenie (ţalobu) podanú podľa čl. 28 ods. 4 Smernice. Ak by mu aj zákon
v danom prípade umoţňoval Opakované oznámenie odloţiť (čo ţalobkyňa z dôvodov vyššie
uvedených odmietla), bol ţalovaný povinný postupovať v zmysle Smernice (pravidiel jej
priameho účinku) a Opakované oznámenie riadne prešetriť.
Ďalej uviedla, ţe vyšetrovanie skutku odlišného oproti skutku uvádzanému
v oznámení orgánmi činnými v trestnom konaní nezaloţilo oprávnenie ţalovaného
na odloţenie opakovaného oznámenia ţalobkyne, nakoľko to ustanovenie § 45 ods. 4 písm. a/
zákona č. 428/2002 Z. z. nepredpokladá. Keďţe však ţalovaný v danom prípade odloţil
opakované oznámenie ţalobkyne podľa § 45 ods. 4 písm. a/ zákona č. 428/2002 Z. z.
je zrejmé, ţe došlo k porušeniu tohto ustanovenia zákona. Keďţe došlo k odloţeniu
Opakovaného oznámenia je aj zjavné, ţe nebolo riadne preskúmané postupom ustanoveným
v § 45 ods. 14 zákona č. 428/2002 Z. z.. Je však zrejmé, ţe Opakované oznámenie riadne
preskúmané byť malo (keďţe dôvody na jeho odloţenie neboli) a keďţe k tomu nedošlo
moţno konštatovať, ţe v konaní ţalovaného o Opakovanom oznámení došlo aj k porušeniu
§ 45 ods. 14 zákona č. 428/2002 Z. z.. Taktieţ ţalovaný v zmysle čl. 28 Smernice nebol
oprávnený odloţiť (teda vecne nevybaviť) Opakované oznámenie (ţalobu) ţalobkyňou
podanú podľa čl. 28 ods. 4 Smernice. Ak by aj ţalovanému zákon v danom prípade
umoţňoval Opakované oznámenie odloţiť (čo ţalobkyňa z dôvodov vyššie uvedených
odmietla) bol ţalovaný povinný postupovať v zmysle Smernice (pravidiel jej priameho
účinku) a Opakované oznámenie riadne prešetriť.
Podľa ţalobkyne rozsudok krajského súdu nie je riadne odôvodnený, a preto
je nepreskúmateľný. Rozhodnutím podľa jej názoru došlo k porušeniu § 157 ods. 2 OSP
za súčasného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čo podľa názoru
ţalobkyne zakladá vadu konania v zmysle § 205 ods. 2 písm. b/ OSP z dôvodu, ţe krajský súd
sa odôvodnením rozsudku zaoberal iba námietkou ţalobkyne uvedenou v časti II bod 2
odvolania. S námietkami uvedenými v časti II bod 3. aţ 5 odvolania (čiastočne zvýraznenými
na pojednávaní dňa 06. apríla 2010 – otázka aplikovateľnosti Smernice) sa v rozpore
s poţiadavkou na riadne odôvodnenie rozhodnutia nezaoberal vôbec, keďţe iba skonštatoval
záver o správnosti a zákonnosti postupu ţalovaného. Pokiaľ ide o vysporiadanie
sa s námietkou uvedenou vyššie v časti II bod 2 odvolania treba okrem jeho nesprávnosti /viď
časť II bod 2 odvolania/ konštatovať aj jeho nedostatočnosť. Krajský súd v odôvodnení
rozsudku totiţ neuviedol prečo nepovaţoval za osobné údaje ţalobkyne údaje uvedené v časti
II bod 2 písm. a/, b/, d/ aţ g/ tohto odvolania. Súd sa v odôvodnení rozsudku ani nijakým
spôsobom nevyrovnal s jej námietkami, podľa ktorých zákon č. 211/2000 Z. z. neoprávňoval
prevádzkovateľa sprístupniť jej osobné údaje uvedené v časti II bod. 2 odvolania písm. a/
aţ g/ autorovi článku „Expertka“.
Na záver navrhla konanie prerušiť z dôvodu podania návrhu na začatie prejudiciálneho
konania pred Európskym súdnym dvorom. Svoje prejudiciálne otázky bliţšie špecifikovala
vo svojom odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S/124/2008-93 zo dňa
06. apríla 2010, podanom dňa 07. júna 2010.
Ţalovaný navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu vo veci samej z jeho vecne
a právne správnych dôvodov potvrdiť. Nestotoţnil sa s názorom ţalobkyne, ţe napadnuté
rozhodnutie krajského súdu je nezákonné, nesprávne a nepreskúmateľné.
K námietke ţalobkyne, ţe zverejnené údaje v tomto článku, ktoré sa týkali jej mena
a priezviska, údaje súvisiace s dĺţkou jej praxe pred jej vyslaním ako národnej expertky
do zahraničia, jej predchádzajúce miesto výkonu praxe a pracovné zaradenie
na predchádzajúcom mieste výkonu práce, uvedenie platových podmienok a okolností
jej vyslania do zahraničia, ktoré boli poskytnuté autorovi článku prevádzkovateľom
ministerstvom vnútra, sú osobnými údajnú v zmysle § 3 zákona č. 428/2002 Z. z.,
kde ţalobkyňa najmä vytýkala súdu prvého stupňa, ţe definíciu osobného údaju nevyloţil
v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane
jednotlivcov pri spracúvaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES,
L 281, 23.11.1995) v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1882/2003
z 29. septembra 2003 (Ú. v. EÚ L 284, 31.10.2003) ţalovaný uvádza, ţe podľa článku 144
ods. l Ústava SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
To znamená, ţe sudcovia nie sú priamo zaviazaní Smernicami Európskeho parlamentu
a Rady. Tieţ poznamenal, ţe smernice Európskeho parlamentu a Rady sa v členských štátoch
Európskej únie transponujú do vnútroštátneho práva. Tak sa stalo aj v prípade ochrany
osobných údajov. Smernica Európskeho parlamentu a rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 bola
transponovaná do nášho vnútroštátneho práva, a to do zákona č. 428/2002 Z. z.. Podľa
ţalovaného z týchto dôvodov potom krajský súd nebol povinný pri svojej rozhodovacej
činnosti vychádzať z vyššie uvedenej smernice, ale len zo zákona č. 428/2002 Z. z.. Smernice
orgánov Európskej únie sú totiţ určené štátom, a nie jednotlivým orgánom.
K rozsudku Európskeho súdneho dvora C – 101/2001 zo 06. novembra 2003
(Lindqvist) v súvislosti s výkladom pojmu osobného údaju, na ktorý poukázala ţalobkyňa
vo svojom odvolaní, ţalovaný uviedol, ţe ţalobkyňa z obsahu tohto rozsudku vytrhla účelovo
len znenie jeho určitej časti. Neuviedla, čo povaţuje ţalovaný v tejto prejednávanej veci
za dôleţité, ţe Súdny dvor v závere svojho rozhodnutia uviedol, ţe cieľom Smernice 95/46
je dosiahnuť v súvislosti so spracovávaním osobných údajov vo všetkých členských štátov
rovnakú úroveň ochrany práv a slobôd. Harmonizácia týchto vnútroštátnych právnych
predpisov sa neobmedzuje na minimálnu harmonizáciu, ale smeruje k takej harmonizácii,
ktorá je v zásade úplná. Práve preto Smernica 95/46 zabezpečuje voľný pohyb osobných
údajov, pričom zároveň garantuje vysokú úroveň ochrany práv a záujmov osôb, ktorých
sa tieto údaje dotýkajú. Platí, ţe Smernica 95/46 priznáva členským štátom v určitých
oblastiach rozhodovací priestor a ţe ich oprávňuje ponechať alebo zaviesť osobitné reţimy
na konkrétne situácie. Tieto moţností sa však musia vyuţívať spôsobom stanoveným
smernicou 95/46 a v súlade s jej cieľom, ktorým je zachovať rovnováhu medzi voľným
pohybom osobných údajov a ochranou súkromného ţivota.
Takto potom vychádzajúc s nimi vykonaného šetrenia, ktoré tvorí obsah
administratívneho spisu, jednoznačne vyplýva, ţe prevádzkovateľ Ministerstvo vnútra SR
neposkytol do článku „Expertka“ osobné údaje ţalobkyne v takom rozsahu a takým
spôsobom, ktoré by mali podliehať ochrane zákona č. 408/2002 Z. z.. Z týchto dôvodov
potom prevádzkovateľ (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) nemohol ani porušiť
ustanovenie § 3, § 7 ods. l, § 18 zákona č. 428/2002 Z. z.. Údaje súvisiace s dĺţkou
predchádzajúcej praxe ţalobkyne a s okolnosťami jej vyslania do zahraničia boli sprístupnené
v konkrétnej situácii, t. j. ich uverejnenie v článku „Expertka“ len ako informácia o činnosti
štátneho orgánu, a to v súlade so zákonom č. 211/2000 Z. z.. Ako to vyplýva zo samotného
obsahu článku „Expertka“, tento článok bol zameraný na previerku legitímností vyslania
ţalobkyne ako národného experta do zahraničia a v takomto duchu bol aj tento článok
spracovaný novinárom, pričom podklady o osobe navrhovateľky boli k tomuto článku
zadovaţované z viacerých zdrojov.
Ţalovaný sa ďalej vyjadril k tvrdeniu ţalobkyne v ktorom uvádza, ţe zo strany‚
prevádzkovateľa, t. j. Ministerstva vnútra Slovenskej republiky došlo k porušeniu ustanovenia
§ 7 ods. l zákona č. 428/2002 Z. z., pretoţe tomuto prevádzkovateľovi nedala súhlas
na sprístupnenie svojich osobných údajov do článku „Expertka“, ţe je nesprávne.
Podľa ţalovaného k spracúvaniu osobných údajov ţalobkyne v súvislostí s výkonom
štátnej sluţby nebol potrebný jej súhlas, s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 3 a 4 zákona
č. 428/2002 Z. z.. V odvolaní tvrdené porušenie povinností mlčanlivostí prevádzkovateľa
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podľa § 18 ods. l zákona č. 428/2002 Z. z.
je účelovým tvrdením ţalobkyne a nesprávnym aplikovaním tohto zákona a zákona
č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií na daný prípad. Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky ako prevádzkovateľ v inkriminovanom článku „Expertka“ neporušilo pri poskytnutí
informácií o ţalobkyni v zverejnenom článku povinnosť mlčanlivosti, ktorú mu ukladá
citované ustanovenie zákona č. 408/2002 Z. z.. Údaje poskytnuté hovorcom Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky do článku „Expertka“ boli poskytnuté v kontexte zákona
č. 211/2000 Z. z., a preto takéto poskytnutie informácií nemoţno povaţovať za porušenie
povinnosti zachovávať mlčanlivosť o osobných údajoch podľa § 18 ods. 1 zákona č. 428/2002
Z. z. v spojení s § 13 zákona č. 211/2000 Z. z.. Podľa ţalovaného v danej veci nešlo o také
osobné údaje o ţalobkyni, ktoré by poţívali ochranu podľa § 3 zákona č. 428/2002 Z. z..
K tvrdeniu ţalobkyne v ktorom napadá postup ţalovaného, konkrétne porušenie § 45
ods.12 zákona č. 428/2002 Z. z. ţalovaný uvádza, ţe je účelové. Z obsahu administratívneho
spisu vyplýva akým spôsobom a v akom rozsahu šetrili celú predmetnú vec. Šetrenie
vykonávali v súlade so zákonom č. 428/2002 Z. z., ktorý limituje pôsobnosť, právomoc,
ako aj konkrétne postupy úradu. Toto šetrenie bolo podľa ţalovaného v danej veci dostatočné
a úplné. V tejto súvislosti ţalovaný ešte pri námietke ţalobkyne zdôraznil, ţe ich úrad, ktorý
je štátnym orgánom, je pri prešetrovaní kaţdého oznámenia viazaný právnym poriadkom
Slovenskej republiky a môţe teda konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Z týchto dôvodov ţalobkyňou
vymenované činnosti, ktoré sme mali pri šetrení jej veci vykonať, povaţujeme len
za jej subjektívny pohľad na vec.
Taktieţ tvrdenie ţalobkyne, ţe pre odloţenie jej opakovaného oznámenia neboli
splnené zákonné podmienky sa podľa ţalovaného nezakladá na pravde. Ako vyplýva z obsahu
administratívneho spisu, dôvodom na odloţenie opakovaného oznámenia bolo
to, ţe neobsahovalo nové skutočnosti. Za nové skutočnosti rozhodne nebolo moţné
povaţovať SMS správy z mobilných telefónov, ktoré mali byť vymenené medzi K. Š. a JUDr.
M. V. v roku 2006 a 2007, a ktoré ţalobkyňa v opakovanom oznámení označila ako nové
skutočnosti. Tieto SMS správy nemohli byť povaţované za nové skutočnosti preto, lebo
ţalobkyňa vedela o nich uţ v čase vybavovania jej prvého oznámenia zo dňa 20. decembra
2007. Výsledok prešetrenia tohto prvého oznámenia boli ţalobkyni doručené 01. apríla 2008,
pričom o obsahu týchto SMS správ ţalobkyňa vedela najneskoršie 25. marca 2008, kedy túto
e-mailovú konverzáciu zaloţila Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Bratislava V,
Úradu justičnej a kriminálnej polície Bratislava, odboru justičnej polície do spisu pod č. ČVS:
ORP-336/OEK–B5-2008, a to pri svojom výsluchu pred týmto orgánom. E-mailovú
komunikáciu teda ţalobkyňa dňa 25. marca 2008 zaloţila do spisu orgánu činného v trestnom
konaní, ale nezaloţila ju ako dôkaz, resp. neoznačila ju ako dôkaz ţalovanému, hoci tak
mohla. Preto akékoľvek účelové konštrukcie ţalobkyne o tom, ako treba podľa ustanovenia §
45 ods. 14 zákona č. 408/2002 Z. z. vykladať SMS správy vymenené medzi K. Š. a JUDr. M.
V. ako nové skutočnosti, sú právne bezvýznamné. Za účelovú právnu konštrukciu ţalobkyne
treba podľa ţalovaného povaţovať aj jej tvrdenie, ţe v čase šetrenia jej oboch oznámení
nebola vec prejednávaná orgánmi činnými v trestnom konaní. Tieto orgány podľa nej
vyšetrovali iný skutok, t. j. podozrenie zo spáchania trestného činu ohovárania podľa § 323
ods. 1 a ods. 2 písm. c/ Trestného zákona, ktorý takto ona sama označila vo svojom
písomnom trestnom oznámení z 20. decembra 2007.
Ţalovaný poukázal na to, ţe ustanovenie § 45 ods. 4 písm. a/ zákona č. 428/2002 Z. z.
zakotvuje, ţe úrad môţe oznámenie odloţiť aj vtedy, ak vec prejednáva orgán činný
v trestnom konaní. Táto dikcia zákona je teda jasná, t. j. ak „vec“ prejednáva orgán činný
v trestnom konaní. Zákon č. 428/2002 Z. z. v tomto ustanovení nevyţaduje, aby orgány činné
v trestnom konaní prejednávali konkrétne označený trestný čin, resp. prečin. Pre ţalovaného
bolo dostačujúce, ţe súčasne z ich prešetrovaním veci rovnaký podnet veci vyšetrovali
aj orgány činné v trestnom konaní. Preto ţalovaný zastáva názor, ţe odloţenie veci
ich úradom bolo v súlade s § 45 ods. 4 písm. a/ zákona č. 428/2002 Z. z..
Tvrdenie ţalobkyne, ţe ţalovaný nebol oprávnený jej opakované oznámenie odloţiť
preto, ţe to nepripúšťa čl. 28 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES
z 24. októbra 1995, povaţuje ţalovaný taktieţ za právne vykonštruované tvrdenie ţalobkyne.
Celý čl. 28 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 upravuje
vytvorenie nezávislých orgánov dozoru a ich úlohy pri vykonávaní dohľadu
nad dodrţiavaním predpisov prijatých členskými štátmi na základe tejto smernice.
To znamená, ţe v ţiadnej časti tohto článku sa nenachádza obsah tvrdenia ţalobkyne,
ţe členský štát Európskej únie nemôţe vec, ktorú prešetroval, odloţiť, ale musí vţdy
115Sži/2/2010
rozhodnúť o nej v prospech oznamovateľa. Ţalovaný opakovane zdôraznil, ţe obsah vyššie
uvedenej Smernice je záväzný pre členské štáty Európskej únie, a nie pre jeho orgány, a preto
ich úrad nebol povinný postupovať pri vybavovaní oboch oznámení ţalobkyne podľa tejto
Smernice. Ako ţalovaný uţ vyššie uviedol, Smernica bola transponovaná do nášho právneho
poriadku, konkrétne do zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov, podľa ktorého
ich úrad predmetnú vec šetril a po vykonaní tohto šetrenia v súlade s týmto právnym
predpisom aj rozhodol.
Ţalovaný nesúhlasil ani s názorom ţalobkyne, ţe prvostupňový súd pri vyhotovení
napadnutého rozhodnutia nedodrţal ustanovenie § 157 ods. 2 OSP a taktieţ nesúhlasí
s názorom, ţe prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí sa nevysporiadal s aplikáciou
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 na danú vec vzhľadom
k tomu, ţe pri svojej rozhodovacej činnosti prvostupňový súd nie je ako orgán štátu zaviazaný
Smernicami Európskej únie (zaviazané sú len členské štáty Európskej únie), nebol povinný
túto skutočnosť ani v napadnutom rozhodnutí uvádzať, či odôvodňovať.
K návrhu ţalobkyne na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP
je ţalovaný toho názoru, ţe konanie nie je potrebné prerušovať, pretoţe pri rozhodovaní
predmetnej veci nedošlo k nejasnostiam pri aplikovateľnosti noriem komunitárneho práva
s našim vnútroštátnym právom. Tieto nejasnosti si podľa ţalovaného zámerne vyvoláva
ţalobkyňa, ktorá si právne predpisy Slovenskej republiky vykladá v predmetnej veci
subjektívne a účelovo tak, aby dosiahla ţelané rozhodnutie vo veci samej.
Ţiadal, aby mu boli priznané trovy odvolacieho konania.
Ţalovaný podal včas odvolanie proti rozsudku krajského súdu v časti výroku
o náhrade trov konania ţiadajúc najvyšší súd, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu
v časti týkajúcej sa trov konania podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 220 OSP
zmenil tak, ţe mu prizná trovy prvostupňového konania vo výške 206,59 Eur a trovy
druhostupňového konania vo výške 80,12 Eur alternatívne sa domáhal, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie v časti trov konania podľa § 250ja ods. 3 vety druhej OSP v spojení
s § 221 ods. 1 písm. f/, h/ OSP a § 221 ods. 2 OSP zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie, dôvodiac tým, ţe prvostupňový súd nerozhodol, resp. nezdôvodnil
o trovách ţalovaného. Podľa ţalovaného krajský súd nerešpektoval ustanovenia § 155 ods. 1,
§ 157 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP, v zmysle ktorých musí byť kaţdé rozhodnutie
súdu, a to aj v časti týkajúcej sa trov konania náleţite odôvodnené, vrátane výkladu o tom,
125Sži/2/2010
z akých ustanovení zákona, resp. právneho predpisu pri svojom rozhodnutí vychádzal.
Namietal, ţe napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa trov konania neobsahuje právne dôvody
nepriznania trov konania, napriek tomu, ţe bol plne úspešným účastníkom, poukazujúc
na obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, z ktorého sa ţiadnym výkladom nedá zistiť,
akými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku sa súd riadil pri svojom rozhodnutí
o nepriznaní trov konania. Odvolávajúc sa na ustanovenia § 246c OSP v spojení s § 137 OSP,
§ 142 ods. 1 OSP a § 151 ods. 1 OSP, argumentoval, ţe mu ako úspešnému účastníkovi patrí
náhrada trov konania, doplniac zároveň, ţe priznanie trov konania v jeho prípade nevylučuje
ani ustanovenie § 250k OSP, nakoľko toto ustanovenie upravuje len vzniknuté trovy ţalobcu,
ak bol v konaní úspešný, avšak toto neupravuje trovy konania úspešného ţalovaného s tým,
ţe tieto upravuje ustanovenie § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 246c OSP (pre riešenie otázok,
ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej
a štvrtej časti tohto zákona). Z vyššie uvedených dôvodov si uplatnil trovy konania, vzniknuté
v súvislosti s prvostupňovým konaním, vo výške 206,59 Eur, predstavujúce trovy právneho
zastúpenia uhradené právnemu zástupcovi (advokátovi), ktorý ho v konaní zastupoval
na základe písomne udeleného plnomocenstva, pozostávajúce z úkonov právnej sluţby
upravených vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych sluţieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“),
a to za prevzatie a prípravu veci dňa 08. októbra 2008 v sume 48,63 Eur, účasť
na pojednávaní dňa 06. apríla 2010 v sume 120,23 Eur paušál za jeden úkon v sume 6,31 Eur,
paušál za jeden úkon v sume 7,21 Eur a DPH vo výške 24,21 Eur (19 % zo sumy 120,23 Eur
a 7,21 Eur). Zároveň si uplatnil aj trovy odvolacieho konania, a to vo výške 80,12 Eur, ktoré
predstavujú trovy právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 3, § 14 ods. 2 písm. c/, § 16 ods. 3
a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a to za jeden úkon právnej sluţby (vyhotovenie
odvolania) vo výške 60,12 Eur, reţijný paušál za jeden úkon vo výške 7,21 Eur a DPH (20 %)
vo výške 12,79 Eur (60,12 + 7,21 + 12,79 = 80,12).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP),
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP,
keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1
135Sži/2/2010
a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a po oboznámení
sa so spisovým materiálom dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobkyne, ako aj odvolaniu
ţalovaného v časti výroku o náhrade trov konania , nie je moţné priznať úspech.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb, alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb,
ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo
dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich
právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej
časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).
Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd zistil, ţe ţalobkyňa dňa
02. januára 2008 podala oznámenie o podozrení porušovania povinnosti alebo podmienok
určených zákonom č. 428/2002 Z. z. voči Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Pribinova
2, Bratislava. Ţalovaný dňa 11. februára 2008 poţiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky o súčinnosť v danej veci. Dňa 28. marca 2008 ţalovaný vydal informáciu
o výsledku prešetrenia oznámenia v ktorom uviedol, ţe po dôkladnom preskúmaní obsahu
článku „EXPERTKA“, obsahu odpovedi prevádzkovateľa poskytnutých na základe § 44
zákona č. 428/2002 Z. z. a na základe zistených skutočností úrad konštatuje, ţe údaje
súvisiace s dĺţkou predchádzajúcej praxe oznamovateľky a s okolnosťami jej vyslania
do zahraničia nemoţno povaţovať za osobné údaje oznamovateľky, nakoľko postup
prevádzkovateľa nepresiahol rámec poskytnutia údajov o činnosti štátneho orgánu na základe
zákona č. 211/2000 Z. z.. Dňa 21. apríla 2008 ţalobkyňa podala opakované oznámenie
o podozrení porušovania povinnosti alebo podmienok určených zákonom č. 428/2002 Z. z.
voči Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a voči firme R. V. S., a. s., Bratislava. Dňa 02.
júna 2008 ţalovaný vydal upovedomenie o odloţení opakovaného oznámenia z dôvodu, ţe
opakované oznámenie neobsahuje ţiadne nové skutočnosti ako aj z dôvodu, ţe vec ktorej sa
oznámenie týka prejednáva orgán činný v trestnom konaní, preto opakované oznámenie
odkladá. Dňa 25. júla 2008 ţalobkyňa podala ţalobu na Krajskom súde v Bratislave proti
145Sži/2/2010
upovedomeniu o odloţení opakovaného oznámenia zo dňa 02. júna 2008 č. 02134/2008Ui-
P864/08-20 a proti informácii o výsledku prešetrenia oznámenia zo dňa 28. marca 2008 č.
02134/2008Ui-P864/08-11. Krajský súd dňa 06. apríla 2010 svojím rozhodnutím ţalobu
ţalobkyne zamietol s tým, ţe po preskúmaní spisového materiálu a administratívneho spisu
ţalovaného dospel k záveru, ţe neboli zistené ţiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Dňa 07. júna 2010 podala ţalobkyňa
odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06. apríla 2010 sp. zn.
3S/124/2008 s návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP.
Vec bola predmetom konania aj na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky
pod sp. zn. Vl/1 Gd 307/08 a sp. zn. Vl/2 Gd 20/09, ktorá jej podnetu na podanie protestu
prokurátora opakovane nevyhovela a postup ktorej ţalobkyňa napadla sťaţnosťou
na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ktorý uznesením sp. zn. III. ÚS 216/09–31
z 28. júla 2009 jej sťaţnosť odmietol.
Ustanovenie § 1 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov upravuje:
a) ochranu osobných údajov fyzických osôb pri ich spracúvaní,
b) zásady spracúvania osobných údajov,
c) bezpečnosť osobných údajov,
d) ochranu práv dotknutých osôb,
e) cezhraničný tok osobných údajov,
f) registráciu a evidenciu informačných systémov,
g) zriadenie, postavenie a pôsobnosť Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej
republiky (ďalej len „úrad“).
Podľa § 3 zákona o ochrane osobných údajov, osobnými údajmi sú údaje týkajúce
sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú moţno určiť
priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne pouţiteľného identifikátora alebo
na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú,
fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu.
Podľa § 7 ods. 1 vety prvej zákona o ochrane osobných údajov, osobné údaje moţno
spracúvať len so súhlasom dotknutej osoby, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 18 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov, prevádzkovateľ
a sprostredkovateľ sú povinní zachovávať mlčanlivosť o osobných údajoch, ktoré spracúvajú.
Povinnosť mlčanlivosti trvá aj po ukončení spracovania. Povinnosť mlčanlivosti nemajú
ak je to podľa osobitného zákona nevyhnutné na plnenie úloh orgánov činných v trestnom
konaní, tým nie sú dotknuté ustanovenia osobitných zákonov.
Podľa § 45 ods. 4 písm. a/ zákona o ochrane osobných údajov, úrad môţe oznámenie
odloţiť ak zistí, ţe vec ktorej sa oznámenie týka, prejednáva súd alebo orgán činný v trestnom
konaní.
Podľa § 45 ods. 4 písm. e/ zákona o ochrane osobných údajov, úrad môţe oznámenie
odloţiť. Ide o oznámenie vo veci, ktorú uţ úrad vybavil a opakované oznámenie neobsahuje
nové skutočnosti.
Z citovaného zákonného ustanovenia nesporné vyplýva, ţe odloţenie oznámení
ţalovaným je vyuţitím jeho fakultatívneho oprávnenia daného mu zákonom, keď v konaní
bolo nesporne preukázané, ţe ţalobkyňa podala trestné oznámenie za prečin ohovárania podľa
§ 323 ods. 1 a 2 písm. c/ Trestného zákona, a ţe opakované oznámenie neobsahovalo ţiadne
nové skutočnosti, pričom bolo dané do pozornosti ţalobkyne, ţe jej právo domáhať
sa ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je dotknuté.
Pokiaľ krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe údaje súvisiace s dĺţkou
predchádzajúcej praxe oznamovateľky a s okolnosťami jej vyslania do zahraničia nemoţno
povaţovať za osobné údaje oznamovateľky, nakoľko postup prevádzkovateľa nepresiahol
rámec poskytnutia údajov o činnosti štátneho orgánu na základe zákona č. 211/2000 Z. z.,
najvyšší súd s takýmto názorom súhlasí.
Najvyšší súd v zhode z krajským súdom a ţalovaným vo vzťahu k údaju o platovej
triede priznanej ţalobkyni, ktorý prevádzkovateľ poskytol autorovi článku „EXPERTKA“
165Sži/2/2010
má za to, ţe ide o údaj viazaný na samotnú funkciu bez ohľadu na to, kto túto funkciu
momentálne zastáva a keďţe nejde o osobný údaj je aj podľa najvyššieho súdu irelevantné,
či bol tento údaj vopred zverejnený. Takto potom Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
ako jeden z viacerých zdrojov, na ktoré sa autor článku „EXPERTKA“ odvoláva,
nepostupoval v rozpore s dikciou zákona č. 428/2002 Z. z. a zo svojho informačného systému
nikomu nesprístupnil osobné údaje oznamovateľky.
K upovedomeniu o odloţení opakovaného oznámenia najvyšší súd aj s poukazom
na konanie vedené na Generálnej prokuratúre pod sp. zn. Vl/1 Gd 307/08 a sp. zn. Vl/2
Gd 20/09 a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republike III. ÚS 216/09-31
z 28. júla 2009 ako aj § 45 ods. 4 písm. a/ a písm. e/ zákona o ochrane osobných údajov
uvádza, ţe ţalovaný postupoval zákonným spôsobom.
Najvyšší súd nemôţe súhlasiť ani z tvrdením ţalobkyne, ţe rozhodnutím krajského
súdu došlo k porušeniu § 157 ods. 2 OSP a nemôţe súhlasiť ani s názorom, ţe prvostupňový
súd vo svojom rozhodnutí sa nevysporiadal s aplikáciou smernice Európskeho parlamentu
a rady 95/46/ES 2 24. októbra 1995 na danú vec. Pri svojej rozhodovacej činnosti
prvostupňový súd nie je ako orgán štátu priamo zaviazaný Smernicami Európskej Únie
(zaviazané sú len členské štáty Európskej únie), nebol teda povinný túto skutočnosť
ani v napadnutom rozhodnutí uvádzať, a ani odôvodňovať. Táto skutočnosť v danej veci
neovplyvnila preskúmateľnosť prvostupňového rozsudku.
Podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutím krajského súdu nedošlo ani k porušeniu
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Ústavné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 Ústavy SR neznačí právo na úspech
v konaní pred všeobecným súdom. (pozri bliţšie napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky vo veci sp. zn. II. CS 4/1994 uverejnený pod č. 30/1994 v ZNaU).
Z vyššie uvedených dôvod, preto najvyšší súd posúdil námietky ţalobkyne smerujúce
proti rozsudku prvostupňového súdu, za nedôvodné.
Najvyšší súd, tieţ posúdiac formálne a obsahové náleţitosti rozhodnutia a postupu
ţalovaného zhodne s názorom krajského súdu nevzhliadol ich nezákonnosť; tieto aj podľa
názoru najvyššieho súdu sú náleţite a podrobne odôvodené.
Pokiaľ ţalobkyňa vo svojom odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 3S/124/2008-93 zo dňa 06. apríla 2010, podanom dňa 07. júna 2010 na záver svojho
odvolania navrhla konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a zároveň navrhla,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky poţiadal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej
len „Súdny dvor“) o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa čl. 267 ZFEÚ dôvodiac,
ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky je v zmysle uvedeného článku ZFEÚ povinný obrátiť sa
na Súdny dvor s predbeţnou otázkou, keďţe proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný‚ opravný
prostriedok. Dovoláva sa o výklad niţšie uvedených ustanovení Smernice Rady 95/46/ES
z 24. októbra 1995, o ochrane jednotlivcov pri spracúvaní osobných údajov a voľnom pohybe
týchto údajov, (Ú. v. ES, L 281, 23.11.1995) v znení nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 1882/2003 z 29. septembra 2003 (Ú. v. EÚ L 284, 31.10.2003) (ďalej len
„Smernica“). Najvyšší súd k tejto poţiadavke ţalobkyne uvádza nasledovné:
Podľa § 109 ods. l písm. c/ OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy (článok 267 ZFEÚ, predtým článok 234 ZES ).
Cieľom prejudiciálneho konania je zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu úniového
práva. Tu treba podotknúť dôleţitú zmenu, ktorú priniesla Lisabonská zmluva, a tou bolo
zrušenie „pilierovej štruktúry“, ktorá bola zavedená Maastrichtskou zmluvou. Toto so sebou
prinieslo zmenu rozsahu právomocí Súdneho dvora, a to tak, ţe ich rozširuje aj na právo
Európskej únie, ak Lisabonská zmluva nestanoví inak (článok 19. ZEU). Súdny dvor sa teda
stal všeobecne kompetentným k rozhodovaniu o predbeţných otázkach v oblasti priestoru
slobody, bezpečnosti a práva, a preto v dôsledku tohto Lisabonská zmluva zrušila článok 35
ZEU a článok 68 ZES, ktoré obmedzovali právomoc Súdneho dvora. Lisabonská zmluva
so sebou teda priniesla zjednotenie predtým roztrúsenej úpravy prejudiciálneho konania,
a to vyššie uvedenom článku 267 ZFEÚ. Z uvedeného teda vyplýva, ţe vnútroštátny súd
môţe poloţiť len otázku, ktorá sa týka platnosti úniového aktu a otázku ktorá sa týka výkladu
úniového práva.
Národné súdy sú oprávnené a aj povinné v prípade, keď proti ich rozhodnutiam
nie sú uţ prípustné ţiadne opravné prostriedky k predloţeniu predbeţnej otázky o výklade
Súdnemu dvoru. Môţe sa jednať o interpretáciu ktoréhokoľvek prameňa úniového práva, teda
od zakladateľských zmlúv EÚ a EURO ATÓMU, cez protokoly, deklarácie, prílohy
aţ po medzinárodné zmluvy uzatvorené ES .
Úlohou národných súdov je, aby sa pýtali na skutočne dôleţité veci, aby nepodávali
predbeţné otázky o čomkoľvek alebo akýmkoľvek spôsobom. Dôvody neprístupnosti vytvára
samotná judikatúra Súdneho dvora. Kľúčovým prípadom, ktorým sa Súdny dvor odmietol
pre jeho neprípustnosť zaoberať, je prípad 244/80 Foglia II [1981] ECR 3045. Súdny dvor
judikoval, ţe neodpovedá na hypotetické alebo obecné otázky. Z tohto vyplýva, ţe nemá
kompetenciu k zodpovedaniu otázok, ktoré mu boli predloţené v rámci procesných nástrojov,
ktoré si vymysleli samotné strany prípadu k tomu, aby donútili Súdny dvor vysloviť názor
na určité problémy európskeho práva, ktoré nezodpovedajú objektívnemu poţiadavku, ktorý
je podstatou sporov. Tým, ţe Súdny dvor odmietne ţiadosť pre jej neprípustnosť,
neprekračuje práva národného súdu, ale bráni tým aplikovanie konania podľa článku 267
ZFEÚ (predtým článku 234 ZES) v iných prípadoch ako tých, ktoré sú pre toto konanie
vhodné.
Do ďalšej skupiny dôvodov spadajú tie ţiadosti, ktorých predmetom sú otázky, ktoré
nie sú predmetom prejudiciálneho konania, teda v ktorých sa nejedná o výklad alebo
posúdenie platnosti práva EÚ. Predbeţná otázka musí tieţ mať spojitosť s predmetom sporu
v hlavnom konaní, nemôţe sa teda jednať o hypoteticky poloţenú otázku. Z vyššie uvedenej
problematiky je jasné, ţe predbeţná otázka sa má týkať práva EÚ a nie práva členského
štátu. Aj tu uţ prax Súdneho dvora zaţila predloţenie zjavne neodôvodnených otázok, ktoré
sa európskeho práva netýkali .
Odsek tretí článku 267 ZFEÚ (bývalý článok 234 ZES) stanoví povinnosť predloţiť
predbeţnú otázku súdu, proti ktorému podľa vnútroštátnych právnych predpisov nie je moţné
podať opravných prostriedok. Z tejto zásady povinného postúpenia existujú výnimky.
Jedná sa o tri situácie, a to:
195Sži/2/2010
a) predkladaná predbeţná otázka uţ bola Súdnym dvorom rozhodnutá,
b) na predkladanú predbeţnú otázku je moţné nájsť ustálenú judikatúru Súdneho dvora,
c) správny výklad predkladanej predbeţnej otázky je jasný, natoľko zrejmý, ţe o ňom
neexistuje nijaká pochybnosť.
Kľúčovým rozhodnutím pre výnimky z obligatórnosti konania o predbeţnej otázke,
ktorá vyvstala pred súdom, ktorého rozhodnutie nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami
podľa vnútroštátneho práva, je rozsudok Súdneho dvora vo veci C – 283/81 SRL CILFIT
a Lanificio di Gavardo SpA v. Ministerstvo zdravotníctva zo 06. októbra 1982.
Súdny dvor vo veci CILFIT odlíšil dve doktríny. Rozhodol, ţe ak existuje
predchádzajúca ustálená judikatúra alebo rozsudok ohľadom identickej otázky jedná
sa o výnimku z povinnosti, ktorú ukladá tretí odsek článku 267 ZFEÚ (acte éclairé). Ďalej
identifikoval ďalšiu výnimku z povinného predloţenia predbeţnej otázky, a to keď je správna
aplikácia úniového práva natoľko jasná, ţe neponecháva ţiadne pochybnosti (acte claire).
Aby súd členského štátu dospel k záveru, ţe pouţije doktrínu acte claire, musí si byť istý,
ţe je odpoveď na danú otázku zjavná aj ostatným členským súdom a aj samotnému Súdnemu
dvoru. Z uvedeného vyplýva, ţe súdny orgán rozhodujúci v poslednom stupni, nie je povinný
predloţiť Súdnemu dvoru otázku interpretácie úniového práva, ak existuje predchádzajúci
rozsudok o identickej otázke, alebo je moţné výklad práva EÚ nájsť v ustálenej judikatúre
Súdneho dvora, alebo je táto interpretácia bez pochybností jasná a zrejmá.
Vychádzajúc z uvedeného ako aj z vyššie citovaných zákonných ustanovení § 1
zákona, § 3, § 7 ods. 1 vety prvej, § 18 ods. 1, § 45 ods. 4 písm. a/ a písm. e/ č. 428/2002 Z. z.
v súvislosti so ţalobkyňou podaným návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ OSP má Najvyšší súd Slovenskej republiky zato, ţe v danej veci nemá povinnosť
v zmysle článku 267 ZFEÚ obrátiť sa na Súdny dvor so ţiadosťou o vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke z dôvodu, ţe jednak vyššie uvedené otázky povaţuje za neprípustné
(ich vyriešenie nie je potrebné pre rozhodnutie vo veci samej) a jednak tieto otázky svojim
obsahom nespĺňajú povahu prejudiciálnych otázok v zmysle citovaného článku ZFEÚ
(predtým článku 234 ZES).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd poslednej inštancie takto potom dospel
k záveru, ţe konanie nie je potrebné prerušovať, pretoţe vec je zjavná a jasná a neponecháva
pri aplikácií Smernice s našim vnútroštátnym právom ţiadne pochybnosti.
Tento záver sa opiera aj o hodnotiace misie Európskej komisie, kde preverovala stav
úrovne prebratia právne záväzných aktov Európskej únie týkajúcich sa oblasti ochrany
osobných údajov do právneho poriadku Slovenskej republiky, úroveň ich uplatňovania v praxi
a postavenie a kompetencie Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej
len „úrad“) pri výkone dozoru nad ochranou osobných údajov.
V tejto súvislosti, ako aj vyplynulo z obsahu spisového materiálu, sa na pôde úradu
uskutočnil prvý „Štruktúrovaný dialóg o ochrane osobných údajov“ medzi Európskou
komisiou a úradom, ktorý sa týkal najmä úrovne prebratia Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 95/46/ES o ochrane jednotlivcov pri spracúvaní osobných údajov a voľnom pohybe
týchto údajov (ďalej len „Smernica 95/46/ES“) do vnútroštátnych predpisov. Zároveň
sa hodnotili skutočné kompetencie a podmienky, za akých úrad vykonáva dozor
a ich kompatibilita s právne záväznými dokumentmi. Výsledok rokovaní moţno povaţovať
pre Slovenskú republiku za úspešný. Európska komisia vo všeobecnosti, okrem iného,
konštatovala, ţe „situácia v Slovenskej republike v oblasti ochrany osobných údajov
je uspokojivá. Slovenská republika uplatňuje zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných
údajov zmenený a doplnený zákonom č. 90/2005 Z. z. a úrad vykonáva svoju funkciu.
Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené
vyššie napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave vo veci samej ako vecne správny
podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 OSP potvrdil.
K odvolaniu ţalovaného proti rozsudku prvostupňového súdu v časti výroku o náhrade
trov konania, najvyšší súd poukazuje predovšetkým na ustanovenie § 250k OSP, podľa
odseku 1 ktorého, ak mal ţalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti ţalovanému
prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania; môţe tieţ rozhodnúť,
ţe sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, ţe v správnom súdnictve náhrada trov
konania prislúcha iba úspešnému ţalobcovi a ţe ţalovaný správny orgán zo zákona právo
na náhradu trov konania nemá, pričom vzhľadom na ustanovenie § 246c ods. 1 veta prvá OSP
pouţitie ustanovenia § 142 OSP v správnom súdnictve neprichádza do úvahy.
Napriek tomu najvyšší súd poukazuje i na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo veci sp. zn. II. ÚS 78/03 z 09. septembra 2004, z ktorého o. i. vyplýva aj konštatovanie,
ţe štátne orgány sú dostatočne personálne aj finančne vybavené na to, aby svoje vlastné
rozhodnutia v súdnom konaní adekvátne hájili prostredníctvom svojich zamestnancov, a preto
trovy spojené so zastúpením advokátom sa nepovaţujú za účelne vynaloţené trovy potrebné
na uplatňovanie alebo bránenie práva v konaní pred súdom.
Ak teda z odôvodnenia napadnutého rozsudku týkajúceho sa výroku o náhrade trov
konania vyplýva, ţe prvostupňový súd rozhodol, odvolávajúc sa na ustanovenie § 250k ods. 1
OSP tak, ţe neúspešnému ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal, je toto odôvodnenie
dostatočné a nemoţno sa stotoţniť s názorom ţalovaného, ţe prvostupňový súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia nekonkretizoval ustanovenia OSP, ktoré boli podkladom jeho negatívneho
rozhodnutia o nepriznaní ţalovaným uplatnených trov konania.
Preto, s poukazom na tieto skutočnosti, najvyšší súd vyhodnotil odvolanie ţalovaného
smerujúce proti výroku o náhrade trov konania v záhlaví uvedeného rozsudku krajského súdu,
za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 250ja ods. 3 veta
druhá OSP a § 219 OSP aj v tejto časti.
Náhradu trov odvolacieho konania najvyšší súd účastníkom podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a podľa § 250k ods. 1 OSP nepriznal, nakoľko
ţalobkyňa v odvolacom konaní nebola úspešná, rovnako ako so svojím odvolaním proti
rozhodnutiu o náhrade trov konania nebol úspešný ani ţalovaný, pričom ako je uţ uvedené
vyššie, pokiaľ ide o úspešnosť ţalovaného vo veci samej, tento zo zákona právo na náhradu
trov konania nemá.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júna 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková