Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sži/2/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej v právnej veci ţalobkyne Mgr. I. S., bytom G., zastúpenej JUDr. M. T.,

advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie v B., proti ţalovanému Úradu na ochranu

osobných údajov Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Odborárske námestie 3,

zastúpenému JUDr. M. H., advokátkou, so sídlom Advokátskej kancelárie v B.,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 02134/2008Ui-P864/08-20 z 02. júna

2008, o odvolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. -93

zo 06. apríla 2010 a o odvolaní ţalovaného proti citovanému rozsudku v časti výroku

o náhrade trov konania, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. -93 zo dňa 06. apríla 2010 p o t v r d z u j e .

Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ,,krajský súd“) podľa

(ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobkyne,

ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti upovedomenia o odloţení opakovaného

oznámenia zo dňa 02. júna 2008 č. 02134/2008Ui-P864/08-20 a informácii o výsledku

prešetrenia oznámenia zo dňa 28. marca 2008 č. 02134/2008Ui-P864/08-11 predmetom,

ktorého boli okolnosti súvisiace s článkom týţdenníka P.P. pod názvom „EXPERTKA“, ktorý

bol uverejnený dňa 16. novembra 2007.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe sa stotoţnil s právnym

názorom ţalovaného, ţe údaje súvisiace s dĺţkou predchádzajúcej praxe oznamovateľky

a s okolnosťami jej vyslania do zahraničia nemoţno povaţovať za osobné údaje

oznamovateľky, nakoľko postup prevádzkovateľa nepresiahol rámec poskytnutia údajov

o činnosti štátneho orgánu na základe o slobodnom prístupe

k informáciám o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len ,,“). Vo vzťahu k údaju o platovej triede priznanej ţalobkyni, ktorý

prevádzkovateľ poskytol autorovi článku „EXPERTKA“ platí, ţe ide o údaj viazaný

na samotnú funkciu bez ohľadu na to, kto túto funkciu momentálne zastáva a keďţe nejde

o osobný údaj je irelevantné, či bol tento údaj vopred zverejnený. Prevádzkovateľ

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako jeden z viacerých zdrojov na ktoré sa autor

článku „EXPERTKA“ odvoláva nepostupoval v rozpore s dikciou

o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“

alebo „zákon o ochrane osobných údajov“). Zo svojho informačného systému nikomu

nesprístupnil osobné údaje oznamovateľky.

Krajský súd k upovedomeniu o odloţení opakovaného oznámenia uviedol,

ţe ţalovaný sa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými ţalobkyňou v opakovanom

oznámení. jasne definuje povinné osoby, medzi ktoré spadá

aj Ministerstvo vnútra SR a vo všeobecnosti je zaloţený na princípe, ţe akákoľvek

informácia, ktorej zverejnenie iné právne predpisy výslovne nevylučujú, a ktorú má zároveň

povinná osoba k dispozícii je verejne prístupná. Prevádzkovateľ Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky ako aj prevádzkovateľ R. V. S., a. s. neposkytol ani nesprístupnil osobné

údaje oznamovateľky a neporušil ani iné obmedzenia prístupu k informáciám, splnil si len

povinnosť, ktorú mu ako povinnej osobe ukladá.

Takto potom krajský súd dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie i postup

správneho orgánu bol z pohľadu ţalobných dôvodov v súlade so zákonom, a preto ţalobu

zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa tak, ţe v konaní neúspešnej

ţalobkyni ich náhradu nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podala ţalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie

navrhujúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil napadnutý rozsudok Krajského

súdu v Bratislave tak, ţe Upovedomenie o odloţení opakovaného oznámenia ţalovaného

zo dňa 02. júna 2008 č. 02134/2008Ui-P864/08-20 a informáciu o výsledku prešetrenia

oznámenia ţalovaného zo dňa 28. marca 2008 č. 02134/2008Ui-P864/08-11 zrušil a vec vrátil

ţalovanému na ďalšie konanie z dôvodu, ţe rozhodnutie prvostupňového súdu je zaloţené

na nesprávnom právnom posúdení veci a taktieţ nie je preskúmateľné. Ďalej uviedla,

ţe ţalovaný sa pri prešetrovaní a vybavovaní jej oznámenia o podozrení z porušovania

povinností alebo podmienok určených účinného

k 20. decembra 2007 (ďalej len „Oznámenie“) ako aj opakovaného oznámenia o podozrení

z porušovania povinností alebo podmienok určených zo dňa

25. apríla 2008 (ďalej len „Opakované oznámenie“) týmito ustanoveniami

Z. z. neriadil, čo malo za následok ich porušenie, preto podľa ţalobkyne bol daný dôvod

na vyhovenie jej ţaloby.

K zverejneným údajom v článku týţdenníka P.P. pod názvom „Expertka“ zo dňa 16.

novembra 2007, ktorý podľa jej názoru vychádzal z nasledovných údajov ţalobkyne:

a) meno a priezvisko ţalobkyne,

b) zastavaná funkcia a sluţobné zaradenie na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky

(ďalej len „Prevádzkovateľ“),

c) zaradenie v platovej triede,

d) platové podmienky,

e) odpracovaná odborná prax,

f) predchádzajúce miesto výkonu praxe,

g) pracovné zaradenie na predchádzajúcom mieste výkonu praxe,

uviedla, ţe ide o údaje, ktoré sú vedené v osobnom spise ţalobkyne, uloţenom na odbore

riadenia štátnozamestnaneckého a pracovného pomeru sekcie riadenia ľudských zdrojov

prevádzkovateľa a z dokladov predloţených prevádzkovateľom v rámci šetrenia vykonaného

zo strany ţalovaného je zrejmé, ţe prevádzkovateľ poskytol novinárom všetky osobné údaje

uvedené vyššie pod písm. a/ aţ g/. V prípade údajov uvedených v bode v písm. b/ aţ e/ išlo

pritom o sprístupnenie informácií, ktorými novinári predtým nedisponovali. Ţalobkyňa

má za to, ţe záver ţalovaného, podľa ktorého údaje súvisiace s dĺţkou predchádzajúcej praxe

ţalobkyne a s okolnosťami jej vyslania do zahraničia (poskytnuté autorovi článku zo strany

prevádzkovateľa) nie sú osobnými údajmi, nie je správny s poukazom na § 3 zákona

č. . Uviedla, ţe sa prebrala Smernica Európskeho

parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane jednotlivcov pri spracúvaní

osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES, L 281, 23.11.1995) v znení

nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1882/2003 z 29. septembra 2003 (Ú. v. EU

L 284, 31.10.2003) (ďalej len „Smernica“). Tá definuje osobný údaj ako akúkoľvek

informáciu, ktorá sa týka identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby. V tejto

definícii sa odráţa zámer európskeho zákonodarcu o širší pojem osobných údajov, ktorý

sa zachoval počas celého legislatívneho procesu. V tejto súvislosti poukázala na Rozsudok

Európskeho súdneho dvora C101/2001 zo 06. novembra 2003 (Lindqvist), podľa bodu 24

ktorého „pojem osobné údaje pouţívaný v článku 3 ods. sa podľa definície

v jej článku 2 písm. a/ vzťahuje na akúkoľvek informáciu týkajúcu sa identifikovanej alebo

identifikovateľnej fyzickej osoby. Pojem sa nepochybne vzťahuje na meno osoby v spojitosti

s jej telefónnym číslom alebo informáciami o jej pracovných podmienkach alebo záľubách“.

Z vyššie uvedeného je teda podľa ţalobkyne zrejmé, ţe osobnými údajmi, týkajúcimi

sa ţalobkyne sú aj informácie o jej pracovnoprávnych vzťahoch. Osobnými údajmi v zmysle

boli podľa ţalobkyne, preto aj údaje o dĺţke pracovnej praxe

ţalobkyne u prevádzkovateľa ako aj o okolnostiach, súvisiacich s jej vyslaním na pozíciu

národného experta v Úrade koordinátora EÚ pre boj s terorizmom. Takýmito osobnými

údajmi ţalobkyne sú aj všetky údaje uvedené vyššie v písm. a/ aţ g/.

Ţalobkyňa zastáva názor, ţe prevádzkovateľ sprístupnením jej osobných údajov,

uvedených vyššie v písm. a/ aţ g/, medzi ktoré patrili aj informácie o dĺţke pracovnej praxe

ţalobkyne u prevádzkovateľa ako aj o okolnostiach súvisiacich s jej vyslaním na pozíciu

národného experta v Úrade koordinátora EÚ pre boj s terorizmom, porušil svoju povinnosť

mlčanlivostí podľa ako aj ustanovenie tohto zákona.

V dôsledku toho došlo k zásahu do jej základného práva na ochranu pred neoprávneným

zhromaţďovaním, zverejňovaním alebo iným zneuţívaním údajov o svojej osobe,

garantovaného (ďalej len „“). Je pritom

potrebné zvýrazniť, ţe k porušeniu a došlo aj v prípade

sprístupnenia údajov uvedených v písm. a/, f/ a g/ tohto oznámenia prevádzkovateľom,

a to bez ohľadu na fakt, ţe dotazujúcemu novinárovi uţ boli známe v čase jeho komunikácie

s prevádzkovateľom. v ustanovení totiţ neoslobodzuje

prevádzkovateľa od povinnosti mlčanlivosti v prípade ak osobné údaje, ktoré spracúva,

uţ boli predtým sprístupnené tretím osobám zo strany iných subjektov. Záver ţalovaného,

podľa ktorého prevádzkovateľ ako jeden zo zdrojov informácií predmetného článku

nepostupoval v rozpore s dikciou , nie je preto správny pričom

spočíva na nesprávnom výklade tak ustanovenia ,

ako aj ustanovení o slobodnom prístupe k informáciám (ustanovenie

§ 9 ods. 3 a § 13 tohto zákona). Dôsledkom nesprávnej interpretácie uvedených predpisov

bolo porušenie a spočívajúce v tom,

ţe neboli v danej veci aplikované, napriek tomu, ţe prevádzkovateľ sa dopustil vyššie

citovaných porušení .

Sprístupňovanie informácií o praxi ţalobkyne u prevádzkovateľa, o okolnostiach

súvisiacich s jej vyslaním za národnú expertku ako aj ostatných osobných údajov uvedených

vyššie v písm. a/ aţ g/ neustanovuje prevádzkovateľovi ţiadny zákon, a ako ţalobkyňa uvádza

sprístupnenie svojich osobných údajov prevádzkovateľovi neodsúhlasila (prevádzkovateľ

ţalobkyňu o vyslovenie súhlasu ani len nepoţiadal).

Ţalobkyňa ďalej poukázala, ţe zo strany ţalovaného nedostatočným šetrením celej

veci došlo k porušeniu ustanovenia z dôvodu,

ţe ţalovaný sa uspokojil s odpoveďou prevádzkovateľa, ţe mu iný zdroj informácií

nie je známy. Podľa ţalobkyne ţalovaný bol v takej situácii povinný skúmať nakladanie

s jej osobným spisom, z ktorého by mal byť zrejmý dátum, meno priezvisko, zaradenie

oprávnenej osoby, účel nazerania do osobného spisu, príp. či nazerajúcej osobe boli

vyhotovené fotokópie dokladov, čo potvrdzuje svojím podpisom. Následne mal ţalovaný

preveriť či zo strany osôb, ktoré sa oboznamovali so spisom ţalobkyne, nedošlo k úniku

osobných údajov ţalobkyne.

K odloţeniu opakovaného oznámenia ţalovaným z dôvodu, ţe toto údajne

neobsahovalo nové skutočnosti, pokiaľ ide o dôkazy, podľa ktorých „iným zdrojom“ článku

„Expertka“ mal byť JUDr. M. V. a kde dospel ţalovaný k záveru, ţe nešlo o nové skutočnosti,

nakoľko mali byť ţalobkyni známe v čase šetrenia oznámenia a z dôvodu, ţe vec, ktorej sa

oznámenie týka prejednáva orgán činný v trestnom konaní povaţuje ţalobkyňa za nesprávne,

kde v Upovedomení si podľa nej ţalovaný hľadal zámienku pre to, aby sa jej oznámeniami

nemusel vecne zaoberať a k druhému dôvodu uviedla, ţe vec ktorá sa týkala jej oznámenia

neprejednával v čase odloţenia Opakovaného oznámenia ţiadny orgán činný v trestnom

konaní. Z uvedeného je zrejmé, ţe vrchný inšpektor ţalovaného mal na základe Opakovaného

oznámenia podľa riadne preskúmať oznámenie a aj či

bolo riadne vybavené. Opakované oznámenie nemalo byť preto v ţiadnom prípade odloţené

podľa . Nakoľko však k takému odloţeniu došlo

neostáva nič iné neţ konštatovať, ţe Upovedomením došlo zo strany ţalovaného k porušeniu

ako aj . Navyše podľa ţalobkyne

ţalovaný v zmysle čl. 28 Smernice ani nebol oprávnený odloţiť (teda vecne nevybaviť) jej

Opakované oznámenie (ţalobu) podanú podľa čl. 28 ods. 4 Smernice. Ak by mu aj zákon

v danom prípade umoţňoval Opakované oznámenie odloţiť (čo ţalobkyňa z dôvodov vyššie

uvedených odmietla), bol ţalovaný povinný postupovať v zmysle Smernice (pravidiel jej

priameho účinku) a Opakované oznámenie riadne prešetriť.

Ďalej uviedla, ţe vyšetrovanie skutku odlišného oproti skutku uvádzanému

v oznámení orgánmi činnými v trestnom konaní nezaloţilo oprávnenie ţalovaného

na odloţenie opakovaného oznámenia ţalobkyne, nakoľko to ustanovenie § 45 ods. 4 písm. a/

nepredpokladá. Keďţe však ţalovaný v danom prípade odloţil

opakované oznámenie ţalobkyne podľa

je zrejmé, ţe došlo k porušeniu tohto ustanovenia zákona. Keďţe došlo k odloţeniu

Opakovaného oznámenia je aj zjavné, ţe nebolo riadne preskúmané postupom ustanoveným

v . Je však zrejmé, ţe Opakované oznámenie riadne

preskúmané byť malo (keďţe dôvody na jeho odloţenie neboli) a keďţe k tomu nedošlo

moţno konštatovať, ţe v konaní ţalovaného o Opakovanom oznámení došlo aj k porušeniu

. Taktieţ ţalovaný v zmysle Smernice nebol

oprávnený odloţiť (teda vecne nevybaviť) Opakované oznámenie (ţalobu) ţalobkyňou

podanú podľa čl. 28 ods. 4 Smernice. Ak by aj ţalovanému zákon v danom prípade

umoţňoval Opakované oznámenie odloţiť (čo ţalobkyňa z dôvodov vyššie uvedených

odmietla) bol ţalovaný povinný postupovať v zmysle Smernice (pravidiel jej priameho

účinku) a Opakované oznámenie riadne prešetriť.

Podľa ţalobkyne rozsudok krajského súdu nie je riadne odôvodnený, a preto

je nepreskúmateľný. Rozhodnutím podľa jej názoru došlo k porušeniu

za súčasného porušenia SR a Dohovoru, čo podľa názoru

ţalobkyne zakladá vadu konania v zmysle z dôvodu, ţe krajský súd

sa odôvodnením rozsudku zaoberal iba námietkou ţalobkyne uvedenou v časti II bod 2

odvolania. S námietkami uvedenými v časti II bod 3. aţ 5 odvolania (čiastočne zvýraznenými

na pojednávaní dňa 06. apríla 2010 – otázka aplikovateľnosti Smernice) sa v rozpore

s poţiadavkou na riadne odôvodnenie rozhodnutia nezaoberal vôbec, keďţe iba skonštatoval

záver o správnosti a zákonnosti postupu ţalovaného. Pokiaľ ide o vysporiadanie

sa s námietkou uvedenou vyššie v časti II bod 2 odvolania treba okrem jeho nesprávnosti /viď

časť II bod 2 odvolania/ konštatovať aj jeho nedostatočnosť. Krajský súd v odôvodnení

rozsudku totiţ neuviedol prečo nepovaţoval za osobné údaje ţalobkyne údaje uvedené v časti

II bod 2 písm. a/, b/, d/ aţ g/ tohto odvolania. Súd sa v odôvodnení rozsudku ani nijakým

spôsobom nevyrovnal s jej námietkami, podľa ktorých neoprávňoval

prevádzkovateľa sprístupniť jej osobné údaje uvedené v časti II bod. 2 odvolania písm. a/

aţ g/ autorovi článku „Expertka“.

Na záver navrhla konanie prerušiť z dôvodu podania návrhu na začatie prejudiciálneho

konania pred Európskym súdnym dvorom. Svoje prejudiciálne otázky bliţšie špecifikovala

vo svojom odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. -93 zo dňa

06. apríla 2010, podanom dňa 07. júna 2010.

Ţalovaný navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu vo veci samej z jeho vecne

a právne správnych dôvodov potvrdiť. Nestotoţnil sa s názorom ţalobkyne, ţe napadnuté

rozhodnutie krajského súdu je nezákonné, nesprávne a nepreskúmateľné.

K námietke ţalobkyne, ţe zverejnené údaje v tomto článku, ktoré sa týkali jej mena

a priezviska, údaje súvisiace s dĺţkou jej praxe pred jej vyslaním ako národnej expertky

do zahraničia, jej predchádzajúce miesto výkonu praxe a pracovné zaradenie

na predchádzajúcom mieste výkonu práce, uvedenie platových podmienok a okolností

jej vyslania do zahraničia, ktoré boli poskytnuté autorovi článku prevádzkovateľom

ministerstvom vnútra, sú osobnými údajnú v zmysle ,

kde ţalobkyňa najmä vytýkala súdu prvého stupňa, ţe definíciu osobného údaju nevyloţil

v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane

jednotlivcov pri spracúvaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES,

L 281, 23.11.1995) v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1882/2003

z 29. septembra 2003 (Ú. v. EÚ L 284, 31.10.2003) ţalovaný uvádza, ţe podľa článku 144

ods. l sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom.

To znamená, ţe sudcovia nie sú priamo zaviazaní Smernicami Európskeho parlamentu

a Rady. Tieţ poznamenal, ţe smernice Európskeho parlamentu a Rady sa v členských štátoch

Európskej únie transponujú do vnútroštátneho práva. Tak sa stalo aj v prípade ochrany

osobných údajov. Smernica Európskeho parlamentu a rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 bola

transponovaná do nášho vnútroštátneho práva, a to do . Podľa

ţalovaného z týchto dôvodov potom krajský súd nebol povinný pri svojej rozhodovacej

činnosti vychádzať z vyššie uvedenej smernice, ale len zo . Smernice

orgánov Európskej únie sú totiţ určené štátom, a nie jednotlivým orgánom.

K rozsudku Európskeho súdneho dvora C – 101/2001 zo 06. novembra 2003

(Lindqvist) v súvislosti s výkladom pojmu osobného údaju, na ktorý poukázala ţalobkyňa

vo svojom odvolaní, ţalovaný uviedol, ţe ţalobkyňa z obsahu tohto rozsudku vytrhla účelovo

len znenie jeho určitej časti. Neuviedla, čo povaţuje ţalovaný v tejto prejednávanej veci

za dôleţité, ţe Súdny dvor v závere svojho rozhodnutia uviedol, ţe cieľom Smernice 95/46

je dosiahnuť v súvislosti so spracovávaním osobných údajov vo všetkých členských štátov

rovnakú úroveň ochrany práv a slobôd. Harmonizácia týchto vnútroštátnych právnych

predpisov sa neobmedzuje na minimálnu harmonizáciu, ale smeruje k takej harmonizácii,

ktorá je v zásade úplná. Práve preto Smernica 95/46 zabezpečuje voľný pohyb osobných

údajov, pričom zároveň garantuje vysokú úroveň ochrany práv a záujmov osôb, ktorých

sa tieto údaje dotýkajú. Platí, ţe Smernica 95/46 priznáva členským štátom v určitých

oblastiach rozhodovací priestor a ţe ich oprávňuje ponechať alebo zaviesť osobitné reţimy

na konkrétne situácie. Tieto moţností sa však musia vyuţívať spôsobom stanoveným

smernicou 95/46 a v súlade s jej cieľom, ktorým je zachovať rovnováhu medzi voľným

pohybom osobných údajov a ochranou súkromného ţivota.

Takto potom vychádzajúc s nimi vykonaného šetrenia, ktoré tvorí obsah

administratívneho spisu, jednoznačne vyplýva, ţe prevádzkovateľ Ministerstvo vnútra SR

neposkytol do článku „Expertka“ osobné údaje ţalobkyne v takom rozsahu a takým

spôsobom, ktoré by mali podliehať ochrane . Z týchto dôvodov

potom prevádzkovateľ (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) nemohol ani porušiť

ustanovenie , ods. l, . Údaje súvisiace s dĺţkou

predchádzajúcej praxe ţalobkyne a s okolnosťami jej vyslania do zahraničia boli sprístupnené

v konkrétnej situácii, t. j. ich uverejnenie v článku „Expertka“ len ako informácia o činnosti

štátneho orgánu, a to v súlade so . Ako to vyplýva zo samotného

obsahu článku „Expertka“, tento článok bol zameraný na previerku legitímností vyslania

ţalobkyne ako národného experta do zahraničia a v takomto duchu bol aj tento článok

spracovaný novinárom, pričom podklady o osobe navrhovateľky boli k tomuto článku

zadovaţované z viacerých zdrojov.

Ţalovaný sa ďalej vyjadril k tvrdeniu ţalobkyne v ktorom uvádza, ţe zo strany‚

prevádzkovateľa, t. j. Ministerstva vnútra Slovenskej republiky došlo k porušeniu ustanovenia

ods. l , pretoţe tomuto prevádzkovateľovi nedala súhlas

na sprístupnenie svojich osobných údajov do článku „Expertka“, ţe je nesprávne.

Podľa ţalovaného k spracúvaniu osobných údajov ţalobkyne v súvislostí s výkonom

štátnej sluţby nebol potrebný jej súhlas, s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 3 a 4 zákona

č. . V odvolaní tvrdené porušenie povinností mlčanlivostí prevádzkovateľa

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podľa ods. l

je účelovým tvrdením ţalobkyne a nesprávnym aplikovaním tohto zákona a zákona

č. o slobode informácií na daný prípad. Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky ako prevádzkovateľ v inkriminovanom článku „Expertka“ neporušilo pri poskytnutí

informácií o ţalobkyni v zverejnenom článku povinnosť mlčanlivosti, ktorú mu ukladá

citované ustanovenie . Údaje poskytnuté hovorcom Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky do článku „Expertka“ boli poskytnuté v kontexte zákona

č. , a preto takéto poskytnutie informácií nemoţno povaţovať za porušenie

povinnosti zachovávať mlčanlivosť o osobných údajoch podľa

Z. z. v spojení s . Podľa ţalovaného v danej veci nešlo o také

osobné údaje o ţalobkyni, ktoré by poţívali ochranu podľa .

K tvrdeniu ţalobkyne v ktorom napadá postup ţalovaného, konkrétne porušenie § 45

ods.12 ţalovaný uvádza, ţe je účelové. Z obsahu administratívneho

spisu vyplýva akým spôsobom a v akom rozsahu šetrili celú predmetnú vec. Šetrenie

vykonávali v súlade so , ktorý limituje pôsobnosť, právomoc,

ako aj konkrétne postupy úradu. Toto šetrenie bolo podľa ţalovaného v danej veci dostatočné

a úplné. V tejto súvislosti ţalovaný ešte pri námietke ţalobkyne zdôraznil, ţe ich úrad, ktorý

je štátnym orgánom, je pri prešetrovaní kaţdého oznámenia viazaný právnym poriadkom

Slovenskej republiky a môţe teda konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon ( SR). Z týchto dôvodov ţalobkyňou

vymenované činnosti, ktoré sme mali pri šetrení jej veci vykonať, povaţujeme len

za jej subjektívny pohľad na vec.

Taktieţ tvrdenie ţalobkyne, ţe pre odloţenie jej opakovaného oznámenia neboli

splnené zákonné podmienky sa podľa ţalovaného nezakladá na pravde. Ako vyplýva z obsahu

administratívneho spisu, dôvodom na odloţenie opakovaného oznámenia bolo

to, ţe neobsahovalo nové skutočnosti. Za nové skutočnosti rozhodne nebolo moţné

povaţovať SMS správy z mobilných telefónov, ktoré mali byť vymenené medzi K. Š. a JUDr.

M. V. v roku 2006 a 2007, a ktoré ţalobkyňa v opakovanom oznámení označila ako nové

skutočnosti. Tieto SMS správy nemohli byť povaţované za nové skutočnosti preto, lebo

ţalobkyňa vedela o nich uţ v čase vybavovania jej prvého oznámenia zo dňa 20. decembra

2007. Výsledok prešetrenia tohto prvého oznámenia boli ţalobkyni doručené 01. apríla 2008,

pričom o obsahu týchto SMS správ ţalobkyňa vedela najneskoršie 25. marca 2008, kedy túto

e-mailovú konverzáciu zaloţila Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Bratislava V,

Úradu justičnej a kriminálnej polície Bratislava, odboru justičnej polície do spisu pod č. ČVS:

ORP-336/OEK–B5-2008, a to pri svojom výsluchu pred týmto orgánom. E-mailovú

komunikáciu teda ţalobkyňa dňa 25. marca 2008 zaloţila do spisu orgánu činného v trestnom

konaní, ale nezaloţila ju ako dôkaz, resp. neoznačila ju ako dôkaz ţalovanému, hoci tak

mohla. Preto akékoľvek účelové konštrukcie ţalobkyne o tom, ako treba podľa ustanovenia §

45 ods. 14 vykladať SMS správy vymenené medzi K. Š. a JUDr. M.

V. ako nové skutočnosti, sú právne bezvýznamné. Za účelovú právnu konštrukciu ţalobkyne

treba podľa ţalovaného povaţovať aj jej tvrdenie, ţe v čase šetrenia jej oboch oznámení

nebola vec prejednávaná orgánmi činnými v trestnom konaní. Tieto orgány podľa nej

vyšetrovali iný skutok, t. j. podozrenie zo spáchania trestného činu ohovárania podľa § 323

ods. 1 a ods. 2 písm. c/ , ktorý takto ona sama označila vo svojom

písomnom trestnom oznámení z 20. decembra 2007.

Ţalovaný poukázal na to, ţe ustanovenie

zakotvuje, ţe úrad môţe oznámenie odloţiť aj vtedy, ak vec prejednáva orgán činný

v trestnom konaní. Táto dikcia zákona je teda jasná, t. j. ak „vec“ prejednáva orgán činný

v trestnom konaní. v tomto ustanovení nevyţaduje, aby orgány činné

v trestnom konaní prejednávali konkrétne označený trestný čin, resp. prečin. Pre ţalovaného

bolo dostačujúce, ţe súčasne z ich prešetrovaním veci rovnaký podnet veci vyšetrovali

aj orgány činné v trestnom konaní. Preto ţalovaný zastáva názor, ţe odloţenie veci

ich úradom bolo v súlade s .

Tvrdenie ţalobkyne, ţe ţalovaný nebol oprávnený jej opakované oznámenie odloţiť

preto, ţe to nepripúšťa čl. 28 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES

z 24. októbra 1995, povaţuje ţalovaný taktieţ za právne vykonštruované tvrdenie ţalobkyne.

Celý čl. 28 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 upravuje

vytvorenie nezávislých orgánov dozoru a ich úlohy pri vykonávaní dohľadu

nad dodrţiavaním predpisov prijatých členskými štátmi na základe tejto smernice.

To znamená, ţe v ţiadnej časti tohto článku sa nenachádza obsah tvrdenia ţalobkyne,

ţe členský štát Európskej únie nemôţe vec, ktorú prešetroval, odloţiť, ale musí vţdy

115Sži/2/2010

rozhodnúť o nej v prospech oznamovateľa. Ţalovaný opakovane zdôraznil, ţe obsah vyššie

uvedenej Smernice je záväzný pre členské štáty Európskej únie, a nie pre jeho orgány, a preto

ich úrad nebol povinný postupovať pri vybavovaní oboch oznámení ţalobkyne podľa tejto

Smernice. Ako ţalovaný uţ vyššie uviedol, Smernica bola transponovaná do nášho právneho

poriadku, konkrétne do o ochrane osobných údajov, podľa ktorého

ich úrad predmetnú vec šetril a po vykonaní tohto šetrenia v súlade s týmto právnym

predpisom aj rozhodol.

Ţalovaný nesúhlasil ani s názorom ţalobkyne, ţe prvostupňový súd pri vyhotovení

napadnutého rozhodnutia nedodrţal ustanovenie a taktieţ nesúhlasí

s názorom, ţe prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí sa nevysporiadal s aplikáciou

Smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 na danú vec vzhľadom

k tomu, ţe pri svojej rozhodovacej činnosti prvostupňový súd nie je ako orgán štátu zaviazaný

Smernicami Európskej únie (zaviazané sú len členské štáty Európskej únie), nebol povinný

túto skutočnosť ani v napadnutom rozhodnutí uvádzať, či odôvodňovať.

K návrhu ţalobkyne na prerušenie konania podľa

je ţalovaný toho názoru, ţe konanie nie je potrebné prerušovať, pretoţe pri rozhodovaní

predmetnej veci nedošlo k nejasnostiam pri aplikovateľnosti noriem komunitárneho práva

s našim vnútroštátnym právom. Tieto nejasnosti si podľa ţalovaného zámerne vyvoláva

ţalobkyňa, ktorá si právne predpisy Slovenskej republiky vykladá v predmetnej veci

subjektívne a účelovo tak, aby dosiahla ţelané rozhodnutie vo veci samej.

Ţiadal, aby mu boli priznané trovy odvolacieho konania.

Ţalovaný podal včas odvolanie proti rozsudku krajského súdu v časti výroku

o náhrade trov konania ţiadajúc najvyšší súd, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu

v časti týkajúcej sa trov konania podľa veta druhá v spojení s

zmenil tak, ţe mu prizná trovy prvostupňového konania vo výške 206,59 Eur a trovy

druhostupňového konania vo výške 80,12 Eur alternatívne sa domáhal, aby odvolací súd

napadnuté rozhodnutie v časti trov konania podľa vety druhej v spojení

s , a zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie, dôvodiac tým, ţe prvostupňový súd nerozhodol, resp. nezdôvodnil

o trovách ţalovaného. Podľa ţalovaného krajský súd nerešpektoval ustanovenia § 155 ods. 1,

v spojení s , v zmysle ktorých musí byť kaţdé rozhodnutie

súdu, a to aj v časti týkajúcej sa trov konania náleţite odôvodnené, vrátane výkladu o tom,

125Sži/2/2010

z akých ustanovení zákona, resp. právneho predpisu pri svojom rozhodnutí vychádzal.

Namietal, ţe napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa trov konania neobsahuje právne dôvody

nepriznania trov konania, napriek tomu, ţe bol plne úspešným účastníkom, poukazujúc

na obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, z ktorého sa ţiadnym výkladom nedá zistiť,

akými ustanoveniami sa súd riadil pri svojom rozhodnutí

o nepriznaní trov konania. Odvolávajúc sa na ustanovenia v spojení s ,

a , argumentoval, ţe mu ako úspešnému účastníkovi patrí

náhrada trov konania, doplniac zároveň, ţe priznanie trov konania v jeho prípade nevylučuje

ani ustanovenie , nakoľko toto ustanovenie upravuje len vzniknuté trovy ţalobcu,

ak bol v konaní úspešný, avšak toto neupravuje trovy konania úspešného ţalovaného s tým,

ţe tieto upravuje ustanovenie v spojení s (pre riešenie otázok,

ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej

a štvrtej časti tohto zákona). Z vyššie uvedených dôvodov si uplatnil trovy konania, vzniknuté

v súvislosti s prvostupňovým konaním, vo výške 206,59 Eur, predstavujúce trovy právneho

zastúpenia uhradené právnemu zástupcovi (advokátovi), ktorý ho v konaní zastupoval

na základe písomne udeleného plnomocenstva, pozostávajúce z úkonov právnej sluţby

upravených vyhláškou č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych sluţieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

a to za prevzatie a prípravu veci dňa 08. októbra 2008 v sume 48,63 Eur, účasť

na pojednávaní dňa 06. apríla 2010 v sume 120,23 Eur paušál za jeden úkon v sume 6,31 Eur,

paušál za jeden úkon v sume 7,21 Eur a DPH vo výške 24,21 Eur (19 % zo sumy 120,23 Eur

a 7,21 Eur). Zároveň si uplatnil aj trovy odvolacieho konania, a to vo výške 80,12 Eur, ktoré

predstavujú trovy právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 3, § 14 ods. 2 písm. c/, § 16 ods. 3

a vyhlášky č. , a to za jeden úkon právnej sluţby (vyhotovenie

odvolania) vo výške 60,12 Eur, reţijný paušál za jeden úkon vo výške 7,21 Eur a DPH (20 %)

vo výške 12,79 Eur (60,12 + 7,21 + 12,79 = 80,12).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 ), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

v rozsahu a v medziach podaného odvolania ( veta prvá a ),

odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ,

keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1

135Sži/2/2010

a ods. 3 v spojení s veta prvá a ) a po oboznámení

sa so spisovým materiálom dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobkyne, ako aj odvolaniu

ţalovaného v časti výroku o náhrade trov konania , nie je moţné priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb, alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb,

ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo

dotknuté (, ).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej

časti ( ).

Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd zistil, ţe ţalobkyňa dňa

02. januára 2008 podala oznámenie o podozrení porušovania povinnosti alebo podmienok

určených voči Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Pribinova

2, Bratislava. Ţalovaný dňa 11. februára 2008 poţiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky o súčinnosť v danej veci. Dňa 28. marca 2008 ţalovaný vydal informáciu

o výsledku prešetrenia oznámenia v ktorom uviedol, ţe po dôkladnom preskúmaní obsahu

článku „EXPERTKA“, obsahu odpovedi prevádzkovateľa poskytnutých na základe § 44

a na základe zistených skutočností úrad konštatuje, ţe údaje

súvisiace s dĺţkou predchádzajúcej praxe oznamovateľky a s okolnosťami jej vyslania

do zahraničia nemoţno povaţovať za osobné údaje oznamovateľky, nakoľko postup

prevádzkovateľa nepresiahol rámec poskytnutia údajov o činnosti štátneho orgánu na základe

. Dňa 21. apríla 2008 ţalobkyňa podala opakované oznámenie

o podozrení porušovania povinnosti alebo podmienok určených

voči Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a voči firme R. V. S., a. s., Bratislava. Dňa 02.

júna 2008 ţalovaný vydal upovedomenie o odloţení opakovaného oznámenia z dôvodu, ţe

opakované oznámenie neobsahuje ţiadne nové skutočnosti ako aj z dôvodu, ţe vec ktorej sa

oznámenie týka prejednáva orgán činný v trestnom konaní, preto opakované oznámenie

odkladá. Dňa 25. júla 2008 ţalobkyňa podala ţalobu na Krajskom súde v Bratislave proti

145Sži/2/2010

upovedomeniu o odloţení opakovaného oznámenia zo dňa 02. júna 2008 č. 02134/2008Ui-

P864/08-20 a proti informácii o výsledku prešetrenia oznámenia zo dňa 28. marca 2008 č.

02134/2008Ui-P864/08-11. Krajský súd dňa 06. apríla 2010 svojím rozhodnutím ţalobu

ţalobkyne zamietol s tým, ţe po preskúmaní spisového materiálu a administratívneho spisu

ţalovaného dospel k záveru, ţe neboli zistené ţiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Dňa 07. júna 2010 podala ţalobkyňa

odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06. apríla 2010 sp. zn.

s návrhom na prerušenie konania podľa .

Vec bola predmetom konania aj na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky

pod sp. zn. Vl/1 Gd 307/08 a sp. zn. Vl/2 Gd 20/09, ktorá jej podnetu na podanie protestu

prokurátora opakovane nevyhovela a postup ktorej ţalobkyňa napadla sťaţnosťou

na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ktorý uznesením sp. zn. III. ÚS 216/09–31

z 28. júla 2009 jej sťaţnosť odmietol.

Ustanovenie o ochrane osobných údajov upravuje:

a) ochranu osobných údajov fyzických osôb pri ich spracúvaní,

b) zásady spracúvania osobných údajov,

c) bezpečnosť osobných údajov,

d) ochranu práv dotknutých osôb,

e) cezhraničný tok osobných údajov,

f) registráciu a evidenciu informačných systémov,

g) zriadenie, postavenie a pôsobnosť Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej

republiky (ďalej len „úrad“).

Podľa § 3 zákona o ochrane osobných údajov, osobnými údajmi sú údaje týkajúce

sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú moţno určiť

priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne pouţiteľného identifikátora alebo

na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú,

fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu.

Podľa § 7 ods. 1 vety prvej zákona o ochrane osobných údajov, osobné údaje moţno

spracúvať len so súhlasom dotknutej osoby, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov, prevádzkovateľ

a sprostredkovateľ sú povinní zachovávať mlčanlivosť o osobných údajoch, ktoré spracúvajú.

Povinnosť mlčanlivosti trvá aj po ukončení spracovania. Povinnosť mlčanlivosti nemajú

ak je to podľa osobitného zákona nevyhnutné na plnenie úloh orgánov činných v trestnom

konaní, tým nie sú dotknuté ustanovenia osobitných zákonov.

Podľa § 45 ods. 4 písm. a/ zákona o ochrane osobných údajov, úrad môţe oznámenie

odloţiť ak zistí, ţe vec ktorej sa oznámenie týka, prejednáva súd alebo orgán činný v trestnom

konaní.

Podľa § 45 ods. 4 písm. e/ zákona o ochrane osobných údajov, úrad môţe oznámenie

odloţiť. Ide o oznámenie vo veci, ktorú uţ úrad vybavil a opakované oznámenie neobsahuje

nové skutočnosti.

Z citovaného zákonného ustanovenia nesporné vyplýva, ţe odloţenie oznámení

ţalovaným je vyuţitím jeho fakultatívneho oprávnenia daného mu zákonom, keď v konaní

bolo nesporne preukázané, ţe ţalobkyňa podala trestné oznámenie za prečin ohovárania podľa

a , a ţe opakované oznámenie neobsahovalo ţiadne

nové skutočnosti, pričom bolo dané do pozornosti ţalobkyne, ţe jej právo domáhať

sa ochrany osobnosti podľa a nasl. nie je dotknuté.

Pokiaľ krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol, ţe údaje súvisiace s dĺţkou

predchádzajúcej praxe oznamovateľky a s okolnosťami jej vyslania do zahraničia nemoţno

povaţovať za osobné údaje oznamovateľky, nakoľko postup prevádzkovateľa nepresiahol

rámec poskytnutia údajov o činnosti štátneho orgánu na základe ,

najvyšší súd s takýmto názorom súhlasí.

Najvyšší súd v zhode z krajským súdom a ţalovaným vo vzťahu k údaju o platovej

triede priznanej ţalobkyni, ktorý prevádzkovateľ poskytol autorovi článku „EXPERTKA“

165Sži/2/2010

má za to, ţe ide o údaj viazaný na samotnú funkciu bez ohľadu na to, kto túto funkciu

momentálne zastáva a keďţe nejde o osobný údaj je aj podľa najvyššieho súdu irelevantné,

či bol tento údaj vopred zverejnený. Takto potom Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

ako jeden z viacerých zdrojov, na ktoré sa autor článku „EXPERTKA“ odvoláva,

nepostupoval v rozpore s dikciou a zo svojho informačného systému

nikomu nesprístupnil osobné údaje oznamovateľky.

K upovedomeniu o odloţení opakovaného oznámenia najvyšší súd aj s poukazom

na konanie vedené na Generálnej prokuratúre pod sp. zn. Vl/1 Gd 307/08 a sp. zn. Vl/2

Gd 20/09 a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republike -31

z 28. júla 2009 ako aj § 45 ods. 4 písm. a/ a písm. e/ zákona o ochrane osobných údajov

uvádza, ţe ţalovaný postupoval zákonným spôsobom.

Najvyšší súd nemôţe súhlasiť ani z tvrdením ţalobkyne, ţe rozhodnutím krajského

súdu došlo k porušeniu a nemôţe súhlasiť ani s názorom, ţe prvostupňový

súd vo svojom rozhodnutí sa nevysporiadal s aplikáciou smernice Európskeho parlamentu

a rady 95/46/ES 2 24. októbra 1995 na danú vec. Pri svojej rozhodovacej činnosti

prvostupňový súd nie je ako orgán štátu priamo zaviazaný Smernicami Európskej Únie

(zaviazané sú len členské štáty Európskej únie), nebol teda povinný túto skutočnosť

ani v napadnutom rozhodnutí uvádzať, a ani odôvodňovať. Táto skutočnosť v danej veci

neovplyvnila preskúmateľnosť prvostupňového rozsudku.

Podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutím krajského súdu nedošlo ani k porušeniu

SR a Dohovoru.

Ústavné právo na súdnu ochranu uvedené v SR neznačí právo na úspech

v konaní pred všeobecným súdom. (pozri bliţšie napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veci sp. zn. uverejnený pod č. 30/1994 v ZNaU).

Z vyššie uvedených dôvod, preto najvyšší súd posúdil námietky ţalobkyne smerujúce

proti rozsudku prvostupňového súdu, za nedôvodné.

Najvyšší súd, tieţ posúdiac formálne a obsahové náleţitosti rozhodnutia a postupu

ţalovaného zhodne s názorom krajského súdu nevzhliadol ich nezákonnosť; tieto aj podľa

názoru najvyššieho súdu sú náleţite a podrobne odôvodené.

Pokiaľ ţalobkyňa vo svojom odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave,

č. k. -93 zo dňa 06. apríla 2010, podanom dňa 07. júna 2010 na záver svojho

odvolania navrhla konanie prerušiť podľa a zároveň navrhla,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky poţiadal Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej

len „Súdny dvor“) o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa čl. 267 ZFEÚ dôvodiac,

ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky je v zmysle uvedeného článku ZFEÚ povinný obrátiť sa

na Súdny dvor s predbeţnou otázkou, keďţe proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný‚ opravný

prostriedok. Dovoláva sa o výklad niţšie uvedených ustanovení Smernice Rady 95/46/ES

z 24. októbra 1995, o ochrane jednotlivcov pri spracúvaní osobných údajov a voľnom pohybe

týchto údajov, (Ú. v. ES, L 281, 23.11.1995) v znení nariadenia Európskeho parlamentu

a Rady (ES) č. 1882/2003 z 29. septembra 2003 (Ú. v. EÚ L 284, 31.10.2003) (ďalej len

„Smernica“). Najvyšší súd k tejto poţiadavke ţalobkyne uvádza nasledovné:

Podľa ods. l písm. c/ súd konanie preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny

dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej

zmluvy (článok 267 ZFEÚ, predtým článok 234 ZES ).

Cieľom prejudiciálneho konania je zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu úniového

práva. Tu treba podotknúť dôleţitú zmenu, ktorú priniesla Lisabonská zmluva, a tou bolo

zrušenie „pilierovej štruktúry“, ktorá bola zavedená Maastrichtskou zmluvou. Toto so sebou

prinieslo zmenu rozsahu právomocí Súdneho dvora, a to tak, ţe ich rozširuje aj na právo

Európskej únie, ak Lisabonská zmluva nestanoví inak (článok 19. ZEU). Súdny dvor sa teda

stal všeobecne kompetentným k rozhodovaniu o predbeţných otázkach v oblasti priestoru

slobody, bezpečnosti a práva, a preto v dôsledku tohto Lisabonská zmluva zrušila článok 35

ZEU a článok 68 ZES, ktoré obmedzovali právomoc Súdneho dvora. Lisabonská zmluva

so sebou teda priniesla zjednotenie predtým roztrúsenej úpravy prejudiciálneho konania,

a to vyššie uvedenom článku 267 ZFEÚ. Z uvedeného teda vyplýva, ţe vnútroštátny súd

môţe poloţiť len otázku, ktorá sa týka platnosti úniového aktu a otázku ktorá sa týka výkladu

úniového práva.

Národné súdy sú oprávnené a aj povinné v prípade, keď proti ich rozhodnutiam

nie sú uţ prípustné ţiadne opravné prostriedky k predloţeniu predbeţnej otázky o výklade

Súdnemu dvoru. Môţe sa jednať o interpretáciu ktoréhokoľvek prameňa úniového práva, teda

od zakladateľských zmlúv EÚ a EURO ATÓMU, cez protokoly, deklarácie, prílohy

aţ po medzinárodné zmluvy uzatvorené ES .

Úlohou národných súdov je, aby sa pýtali na skutočne dôleţité veci, aby nepodávali

predbeţné otázky o čomkoľvek alebo akýmkoľvek spôsobom. Dôvody neprístupnosti vytvára

samotná judikatúra Súdneho dvora. Kľúčovým prípadom, ktorým sa Súdny dvor odmietol

pre jeho neprípustnosť zaoberať, je prípad 244/80 Foglia II [1981] ECR 3045. Súdny dvor

judikoval, ţe neodpovedá na hypotetické alebo obecné otázky. Z tohto vyplýva, ţe nemá

kompetenciu k zodpovedaniu otázok, ktoré mu boli predloţené v rámci procesných nástrojov,

ktoré si vymysleli samotné strany prípadu k tomu, aby donútili Súdny dvor vysloviť názor

na určité problémy európskeho práva, ktoré nezodpovedajú objektívnemu poţiadavku, ktorý

je podstatou sporov. Tým, ţe Súdny dvor odmietne ţiadosť pre jej neprípustnosť,

neprekračuje práva národného súdu, ale bráni tým aplikovanie konania podľa článku 267

ZFEÚ (predtým článku 234 ZES) v iných prípadoch ako tých, ktoré sú pre toto konanie

vhodné.

Do ďalšej skupiny dôvodov spadajú tie ţiadosti, ktorých predmetom sú otázky, ktoré

nie sú predmetom prejudiciálneho konania, teda v ktorých sa nejedná o výklad alebo

posúdenie platnosti práva EÚ. Predbeţná otázka musí tieţ mať spojitosť s predmetom sporu

v hlavnom konaní, nemôţe sa teda jednať o hypoteticky poloţenú otázku. Z vyššie uvedenej

problematiky je jasné, ţe predbeţná otázka sa má týkať práva EÚ a nie práva členského

štátu. Aj tu uţ prax Súdneho dvora zaţila predloţenie zjavne neodôvodnených otázok, ktoré

sa európskeho práva netýkali .

Odsek tretí článku 267 ZFEÚ (bývalý článok 234 ZES) stanoví povinnosť predloţiť

predbeţnú otázku súdu, proti ktorému podľa vnútroštátnych právnych predpisov nie je moţné

podať opravných prostriedok. Z tejto zásady povinného postúpenia existujú výnimky.

Jedná sa o tri situácie, a to:

195Sži/2/2010

a) predkladaná predbeţná otázka uţ bola Súdnym dvorom rozhodnutá,

b) na predkladanú predbeţnú otázku je moţné nájsť ustálenú judikatúru Súdneho dvora,

c) správny výklad predkladanej predbeţnej otázky je jasný, natoľko zrejmý, ţe o ňom

neexistuje nijaká pochybnosť.

Kľúčovým rozhodnutím pre výnimky z obligatórnosti konania o predbeţnej otázke,

ktorá vyvstala pred súdom, ktorého rozhodnutie nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami

podľa vnútroštátneho práva, je rozsudok Súdneho dvora vo veci C – 283/81 SRL CILFIT

a Lanificio di Gavardo SpA v. Ministerstvo zdravotníctva zo 06. októbra 1982.

Súdny dvor vo veci CILFIT odlíšil dve doktríny. Rozhodol, ţe ak existuje

predchádzajúca ustálená judikatúra alebo rozsudok ohľadom identickej otázky jedná

sa o výnimku z povinnosti, ktorú ukladá tretí odsek článku 267 ZFEÚ (acte éclairé). Ďalej

identifikoval ďalšiu výnimku z povinného predloţenia predbeţnej otázky, a to keď je správna

aplikácia úniového práva natoľko jasná, ţe neponecháva ţiadne pochybnosti (acte claire).

Aby súd členského štátu dospel k záveru, ţe pouţije doktrínu acte claire, musí si byť istý,

ţe je odpoveď na danú otázku zjavná aj ostatným členským súdom a aj samotnému Súdnemu

dvoru. Z uvedeného vyplýva, ţe súdny orgán rozhodujúci v poslednom stupni, nie je povinný

predloţiť Súdnemu dvoru otázku interpretácie úniového práva, ak existuje predchádzajúci

rozsudok o identickej otázke, alebo je moţné výklad práva EÚ nájsť v ustálenej judikatúre

Súdneho dvora, alebo je táto interpretácia bez pochybností jasná a zrejmá.

Vychádzajúc z uvedeného ako aj z vyššie citovaných zákonných ustanovení § 1

zákona, , vety prvej, , a č.

v súvislosti so ţalobkyňou podaným návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ má Najvyšší súd Slovenskej republiky zato, ţe v danej veci nemá povinnosť

v zmysle článku 267 ZFEÚ obrátiť sa na Súdny dvor so ţiadosťou o vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke z dôvodu, ţe jednak vyššie uvedené otázky povaţuje za neprípustné

(ich vyriešenie nie je potrebné pre rozhodnutie vo veci samej) a jednak tieto otázky svojim

obsahom nespĺňajú povahu prejudiciálnych otázok v zmysle citovaného článku ZFEÚ

(predtým článku 234 ZES).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd poslednej inštancie takto potom dospel

k záveru, ţe konanie nie je potrebné prerušovať, pretoţe vec je zjavná a jasná a neponecháva

pri aplikácií Smernice s našim vnútroštátnym právom ţiadne pochybnosti.

Tento záver sa opiera aj o hodnotiace misie Európskej komisie, kde preverovala stav

úrovne prebratia právne záväzných aktov Európskej únie týkajúcich sa oblasti ochrany

osobných údajov do právneho poriadku Slovenskej republiky, úroveň ich uplatňovania v praxi

a postavenie a kompetencie Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej

len „úrad“) pri výkone dozoru nad ochranou osobných údajov.

V tejto súvislosti, ako aj vyplynulo z obsahu spisového materiálu, sa na pôde úradu

uskutočnil prvý „Štruktúrovaný dialóg o ochrane osobných údajov“ medzi Európskou

komisiou a úradom, ktorý sa týkal najmä úrovne prebratia Smernice Európskeho parlamentu

a Rady 95/46/ES o ochrane jednotlivcov pri spracúvaní osobných údajov a voľnom pohybe

týchto údajov (ďalej len „Smernica 95/46/ES“) do vnútroštátnych predpisov. Zároveň

sa hodnotili skutočné kompetencie a podmienky, za akých úrad vykonáva dozor

a ich kompatibilita s právne záväznými dokumentmi. Výsledok rokovaní moţno povaţovať

pre Slovenskú republiku za úspešný. Európska komisia vo všeobecnosti, okrem iného,

konštatovala, ţe „situácia v Slovenskej republike v oblasti ochrany osobných údajov

je uspokojivá. Slovenská republika uplatňuje o ochrane osobných

údajov zmenený a doplnený a úrad vykonáva svoju funkciu.

Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené

vyššie napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave vo veci samej ako vecne správny

podľa veta druhá a potvrdil.

K odvolaniu ţalovaného proti rozsudku prvostupňového súdu v časti výroku o náhrade

trov konania, najvyšší súd poukazuje predovšetkým na ustanovenie , podľa

odseku 1 ktorého, ak mal ţalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti ţalovanému

prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania; môţe tieţ rozhodnúť,

ţe sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, ţe v správnom súdnictve náhrada trov

konania prislúcha iba úspešnému ţalobcovi a ţe ţalovaný správny orgán zo zákona právo

na náhradu trov konania nemá, pričom vzhľadom na ustanovenie veta prvá

pouţitie ustanovenia v správnom súdnictve neprichádza do úvahy.

Napriek tomu najvyšší súd poukazuje i na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

vo veci sp. zn. z 09. septembra 2004, z ktorého o. i. vyplýva aj konštatovanie,

ţe štátne orgány sú dostatočne personálne aj finančne vybavené na to, aby svoje vlastné

rozhodnutia v súdnom konaní adekvátne hájili prostredníctvom svojich zamestnancov, a preto

trovy spojené so zastúpením advokátom sa nepovaţujú za účelne vynaloţené trovy potrebné

na uplatňovanie alebo bránenie práva v konaní pred súdom.

Ak teda z odôvodnenia napadnutého rozsudku týkajúceho sa výroku o náhrade trov

konania vyplýva, ţe prvostupňový súd rozhodol, odvolávajúc sa na ustanovenie § 250k ods. 1

tak, ţe neúspešnému ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal, je toto odôvodnenie

dostatočné a nemoţno sa stotoţniť s názorom ţalovaného, ţe prvostupňový súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia nekonkretizoval ustanovenia , ktoré boli podkladom jeho negatívneho

rozhodnutia o nepriznaní ţalovaným uplatnených trov konania.

Preto, s poukazom na tieto skutočnosti, najvyšší súd vyhodnotil odvolanie ţalovaného

smerujúce proti výroku o náhrade trov konania v záhlaví uvedeného rozsudku krajského súdu,

za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 250ja ods. 3 veta

druhá a aj v tejto časti.

Náhradu trov odvolacieho konania najvyšší súd účastníkom podľa

v spojení s veta prvá a podľa nepriznal, nakoľko

ţalobkyňa v odvolacom konaní nebola úspešná, rovnako ako so svojím odvolaním proti

rozhodnutiu o náhrade trov konania nebol úspešný ani ţalovaný, pričom ako je uţ uvedené

vyššie, pokiaľ ide o úspešnosť ţalovaného vo veci samej, tento zo zákona právo na náhradu

trov konania nemá.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková