Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sžp/43/2009

Najvyšší súd 3 Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr.

Jany Zemkovej PhD. a členov senátu JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Ivana Rumanu

v právnej veci ţalobcu: L. Z. V., so sídlom T., P., IČO: X, zastúpený: JUDr. I. R., advokátka

so sídlom Š., K., proti ţalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej

republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ţalovaného č. 11110/2008-2.1 zo dňa 05.11.2008, konajúc o odvolaní ţalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -75 zo dňa 26.02.2009,

jednomyseľne

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -75 zo dňa 26. februára 2009 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného

č. 11110/2008-2.1 zo dňa 05. novembra 2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím

Krajského úradu ţivotného prostredia v Ţiline č. 2008/01122-14/Kr zo dňa 30. septembra

2008 z r u š u j e podľa a vec v r a c i a ţalovanému na ďalšie

konanie.

Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 202,67 €

na účet právnej zástupkyne ţalobcu JUDr. I. R., advokátky, K., do 30 dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku.

2

O d ô v o d n e n i e

I.

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 11110/2008-2.1 zo dňa 05.11.2008, ktorým ţalovaný

ako príslušný orgán štátnej správy podľa o štátnej

správe starostlivosti o ţivotné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

o ochrane prírody a krajiny, ďalej len ,

a o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov, ďalej len , rozhodujúc o odvolaní ţalobcu zo dňa 20.10.2008,

podanom proti rozhodnutiu Krajského úradu ţivotného prostredia v Ţiline, odboru

starostlivosti o ţivotné prostredie č. 2008/01122-14/Kr zo dňa 30.09.2008, ktorým rozhodol,

ţe ţalobca nie je účastníkom konania v konaní Krajského úradu ţivotného prostredia v Ţiline

č. 2008/01122/Kr, vo veci ţiadosti P. Z. M., so sídlom P., týkajúcej sa povolenie výnimky zo

zakázanej činnosti podľa na organizovanie

spoločnej poľovačky na diviačiu zver v Poľovnom revíri P. na území Národného parku Malá

Fatra, kde platí tretí stupeň ochrany, odvolanie ţalobcu doručené na Krajský úrad ţivotného

prostredia v Ţiline dňa 24.10.2008 zamietol a podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/167 Zb.

rozhodnutie Krajského úradu ţivotného prostredia v Ţiline, odboru starostlivosti o ţivotné

prostredie č. 2008/01122-14/Kr zo dňa 30.09.2008 potvrdil s odôvodnením, ţe správne

orgány nie sú oprávnené nad rámec zákona ( ) priznať

fyzickým alebo právnickým osobám (mimovládnym organizáciám – tzv. zainteresovaná

verejnosť) postavenie účastníka konania v zmysle v rozhodovacom

procese v oblasti ţivotného prostredia, napríklad pri povoľovaní výnimiek z územnej ochrany

podľa (napr. povolenie spoločnej poľovačky na území národného

parku), ak sa tieto osoby takéhoto postavenia doţadujú na základe Aarhuského dohovoru,

ktorý bol uverejnený v Zbierke v Oznámení Ministerstva

zahraničných vecí Slovenskej republiky o prijatí Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti

verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného

prostredia, ďalej len Aarhuský dohovor, v súvislosti s jeho priamou aplikáciou podľa čl. 7

ods. 5 , a to i napriek tomu, ţe podľa a zákona č.

sa takýmto osobám (mimovládnym organizáciám) expressis verbis priznáva len

postavenie zúčastnenej osoby. Naviac, povolenie výnimky z územnej ochrany nie je uvedené

3

ani v Prílohe I. k Aarhuskému dohovoru a nie je ani činnosťou, ktorá môţe mať významný

vplyv na ţivotné prostredie, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, ţe podľa čl. 6 ods. 1 písm.

b/ strany na tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam. Preto

nie je moţné priznať zainteresovanej verejnosti práva podľa čl. 6, ak ide napr. o povolenie

spoločnej poľovačky na území národného parku. V zmysle Slovenskej

republiky sú orgány štátnej správy viazané aj pri posudzovaní otázky na účasť v správnom

konaní len zákonom, v tomto prípade Keďţe Aarhuský dohovor nie

je v tejto otázke dosť konkrétny a jednoznačný (tzn. nemá v tejto otázke priamy účinok),

nemoţno rozhodnutím správneho orgánu pripustiť benevolenciu pri rozhodovaní nad rámec,

ktorý vyplýva z vnútroštátnych predpisov.

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, ţe vychádzajúc z aktuálneho právneho stavu

vymedzeného vnútroštátnym právom Slovenskej republiky moţno konštatovať,

ţe s účinnosťou od 01.12.2007 novela zmenila procesné postavenie

občianskych zdruţení zaoberajúcich sa ochranou prírody a krajiny v konaniach podľa tohto

zákona tak, ţe namiesto procesného postavenia účastníka konania priznal zákon takýmto

občianskym zdruţeniam postavenie zúčastnenej osoby. Práva a povinnosti zúčastnenej osoby

vymedzuje v ustanovení , ktorého právnemu reţimu podliehajú

konania podľa , pokiaľ tento zákon neustanovuje inak. Oprávnenie

byť účastníkom predmetného správneho konania pre ţalobcu, ktorý je občianskym zdruţením

s predmetom činnosti ochrana prírody a krajiny, nevyplýva (

Z.z.). Nemoţno ho vyvodiť ani zo všeobecného predpisu o správnom konaní (§ 14 ods. 1

), pretoţe ţalobca sledujúci všeobecný záujem na ochrane prírody

a krajiny, nie je v ţiadnom hmotnoprávnom vzťahu k predmetu správneho konania a jeho

právneho postavenia (práv a povinností) sa rozhodnutie v takejto konkrétnej veci nijako

nedotkne. Zo ţalobných dôvodov však vyplýva, ţe tieto skutočnosti ţalobca nehodlal

podrobiť súdnemu prieskumu a svoje tvrdenia o nesprávnosti a nezákonnosti napadnutého

rozhodnutia oprel o komunitárne právo (najmä článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru) tvrdiac,

ţe oprávnenie byť účastníkom správneho konania vo veciach týkajúcich sa porušenia

vnútroštátneho práva ţivotného prostredia mu vyplýva priamo z Aarhuského dohovoru.

S ohľadom na takto vymedzený predmet súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia bolo

prioritnou otázkou posúdenie priameho účinku Aarhuského dohovoru v slovenskom právnom

poriadku.

Vo všeobecnosti platí, ţe zmluvnou stranou a adresátom medzinárodnej zmluvy

je štát (spoločenstvo štátov), nie fyzické alebo právnické osoby členského štátu, ktoré

medzinárodná zmluva bez ďalšieho k ničomu neoprávňuje, ani nezaväzuje. Podľa

slovenského právneho poriadku moţno na základe rozhodnutia Národnej rady Slovenskej

republiky zaloţiť prednosť medzinárodnej zmluvy pred vnútroštátnymi zákonmi

za predpokladu, ţe ide o zmluvu, ktorá bola predpísaným spôsobom ratifikovaná a vyhlásená.

Pravidlo prednosti medzinárodnej zmluvy pred vnútroštátnymi zákonmi v zmysle článku 7

ods. 5 v praxi znamená, ţe v prípade rozporu medzi obsahom

medzinárodnej zmluvy so zákonom platí medzinárodná zmluva, ktorej aplikácia má prednosť

pred zákonom. Záujem na zachovaní právnej istoty ohľadom obsahu právneho poriadku štátu

však vyţaduje, aby medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi,

bola priamo aplikovateľná (self-executing treaty). Ustanovenia medzinárodnej zmluvy teda

musia byť, čo do obsahu natoľko jasné, určité a zrozumiteľné, aby na ich základe bolo moţné

bez pochybností vyvodiť práva a povinnosti vnútroštátnych fyzických alebo právnických

osôb. Predpokladom pre priamy účinok medzinárodnej zmluvy s právom prednosti pred

zákonmi je teda dostatočne jasné a presné vymedzenie práv a povinností tak pre členský štát

ako signatára zmluvy, ako aj pre konečných adresátov - jednotlivé fyzické a právnické osoby

členského štátu, ktoré nevyţaduje ţiadne ďalšie vnútroštátne implementačné legislatívne

opatrenia.

Aarhuský dohovor je medzinárodnou zmluvou, ktorá bola predpísaným spôsobom

ratifikovaná, podpísaná i vyhlásená a stala sa tak súčasťou vnútroštátneho poriadku

Slovenskej republiky s právom prednosti pred zákonmi. Podľa krajského súdu súhlasiť moţno

s názorom ţalovaného, ţe s ohľadom na znenie Aarhuského dohovoru moţno konštatovať,

ţe Aarhuský dohovor počíta s vnútroštátnymi normami na vykonanie jeho jednotlivých

ustanovení. Vo viacerých článkoch Aarhuského dohovoru sa výslovne uvádza, ţe „...kaţdá

zmluvná strana zabezpečí prístup k právnej ochrane v záleţitostiach ţivotného prostredia...“

(článok 1), „...kaţdá strana prijme nevyhnutné právne, správne a iné opatrenia vrátane

opatrení, ktoré zabezpečia zlučiteľnosť ustanovení implementujúcich ustanovenia tohto

dohovoru...“ (článok 3 ods. 1), „...kaţdá strana prijme vykonávacie alebo iné opatrenia pre

účasť verejnosti pri príprave plánov a programov týkajúcich sa ţivotného prostredia...“

(článok 7), „... kaţdá strana bude primeraným spôsobom uznávať a podporovať zdruţenie

5

a organizácie a skupiny, ktoré podporujú ochranu ţivotného prostredia a zabezpečí, aby

aj vnútroštátny poriadok bol v súlade s týmto záväzkom...“ (článok 3 ods. 4). Z uvedeného,

popri vyššie citovaných ustanoveniach Aarhuského dohovoru podľa krajského súdu vyplýva,

ţe Aarhuským dohovorom na seba štát prevzal záväzok zabezpečiť prístup verejnosti

k informáciám o ţivotnom prostredí a k rozhodovacím procesom týkajúcim sa ţivotného

prostredia, a to predovšetkým implementáciou rámcových pravidiel upravených Aarhuským

dohovorom. Pokiaľ ide o článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý sa týka všeobecného

prístupu k spravodlivosti vo veciach ţivotného prostredia, bez zreteľa na to, či ide

o povoľovací proces podľa článku 6 Aarhuského dohovoru, obsah tohto článku je natoľko

nejasný a nejednoznačný, ţe z neho nemoţno bez pochybností vyvodiť pravidlo správania,

ktoré autor touto normou sledoval. Predmetný článok zaväzuje štát zabezpečiť prístup členov

verejnosti k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov

a opomenutí orgánov verejnej moci, ak sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti

ţivotného prostredia, na druhej strane však viaţe zabezpečenie tohto záväzku na splnenie

podmienok uvedených vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Z takto formulovanej normy

nemoţno jednoznačne vyloţiť, aké práva má ţalobca ako člen verejnosti vo vzťahu

k správnemu konaniu vo veciach ochrany prírody a krajiny, prípadne i k súdnemu konaniu

umoţňujúcemu preskúmanie zákonnosti vydaných rozhodnutí. Nemoţno teda jednoznačne

ani tvrdiť, ţe vnútroštátna právna úprava postavenia občianskych zdruţení v konaní pred

orgánmi ochrany prírody a krajiny je v rozpore s pravidlami ustanovenými v článku 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru. Preto krajský súd v zhode so ţalovaným konštatoval, ţe napriek právu

prednosti Aarhuského dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi, zaloţenému na článku 7 ods. 5

, nemoţno priznať článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru priamy

účinok vo vnútroštátnom práve, pretoţe z tohto článku jednoznačne nevyplýva pre ţalobcu

právo byť účastníkom správneho konania, ktorého sa v konkrétnom správnom konaní

dovolával. Pravidlo o aplikačnej prednosti Aarhuského dohovoru pred vnútroštátnymi

zákonmi preto v danom prípade nebolo moţné uplatniť. Pokiaľ teda správne orgány

postupovali podľa vnútroštátnej právnej úpravy – , ktorý zaručuje

ţalobcovi v správnom konaní týkajúcom sa ochrany prírody a krajiny procesné postavenie

zúčastnenej osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v

a nepriznali ţalobcovi postavenie účastníka konania, postupovali v súlade s právnym

poriadkom Slovenskej republiky.

Právo byť účastníkom konkrétneho správneho konania v danom prípade, by ţalobcovi

6

podľa názoru krajského súdu neprináleţalo ani za predpokladu, ţe by krajský súd pripustil

priamy účinok článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru v slovenskom právnom poriadku

a akceptoval tvrdenie ţalobcu, ţe na základe tohto ustanovenia medzinárodnej zmluvy

je oprávnený zúčastniť sa tohto typu správnych konaní ako ich účastník. Predmetné

ustanovenie Aarhuského dohovoru totiţ hovorí o prístupe členov verejnosti k správnemu

alebo súdnemu konaniu len vtedy, ak došlo v konkrétnom prípade k porušeniu vnútroštátneho

práva ţivotného prostredia. Musí teda existovať úkon orgánu verejnej moci (v danom prípade

rozhodnutie alebo postup ţalovaného), o ktorom ţalobca ako člen verejnosti tvrdí, ţe sa prieči

právnemu poriadku Slovenskej republiky v oblasti práva ţivotného prostredia. Preto moţno

konštatovať, ţe chýba základný predpoklad pre uplatnenie ţalobcom tvrdeného práva

verejnosti na prístup k správnemu konaniu, ktorým je rozhodnutie, postup alebo iný úkon

ţalovaného, ktorý by sa priečil vnútroštátnemu právu ţivotného prostredia.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zastúpení advokátkou včas odvolanie

a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu

vyhovie. Namietal, ţe v konaní pred správnymi orgánmi sa doţadoval priznania postavenia

účastníka konania na základe článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, a porušenie svojich práv

rozhodnutím ţalovaného aj prvostupňového správneho orgánu vyvodzoval z porušenia práv

zakotvených v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, teda mal mať prístup k správnemu

alebo súdnemu konaniu, umoţňujúce mu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb

a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom Slovenskej republiky

v oblasti ţivotného prostredia. Ţalobca svoje právo byť účastníkom konania v konaniach

vedených pred prvostupňovým správnym orgánom aj ţalovaným vyvodzuje z ustanovenia

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,

zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umoţňujúcemu

napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore

s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy

preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.

V právnom poriadku Slovenskej republiky zodpovedá takému postaveniu, ktoré

umoţňuje napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré

sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia len postavenie účastníka

konania (správneho alebo súdneho). Len takéto procesné postavenie umoţňuje,

či uţ v správnom konaní alebo v následnom súdnom konaní, napadnúť úkony a opomenutia

orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné prostriedky a ţaloby v správnom

súdnictve pokiaľ ide o napadnutie úkonov orgánov verejnej správy rozhodujúcich

v poslednom stupni. Ustanovenie článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne zaručuje

verejnosti prístup ku konaniu správnemu alebo súdnemu, ktorý v sebe zahŕňa aj moţnosť

napadnutia úkonov a opomenutí. Právo zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

moţno realizovať prostredníctvom vnútroštátnych predpisov upravujúcich správne a súdne

konanie a účasť na ňom. Práve so zreteľom na túto okolnosť sa domáhal v správnom konaní

v súlade s ustanoveniami priznania postavenia účastníka konania.

Ţalobca sa teda domáhal svojho práva zakotveného v čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

postupom, ktorý vnútroštátny poriadok Slovenskej republiky umoţňuje.

So zreteľom na skutočnosť, ţe Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1840

zo dňa 23.09.2005 rozhodla, ţe Aarhuský dohovor je zmluvou, ktorá má prednosť pred

zákonmi, zaradila uvedený dohovor do jednej z kategórií vymenovaných v článku 7 ods. 5

. Nie je preto moţné následnou interpretáciou urobiť záver

o tom, ţe Aarhuský dohovor nie je zmluvou o ľudských právach. So zreteľom na ustanovenie

, je takáto kvalifikácia zmluvy záväzná, nie je moţné ju meniť

interpretáciou. Ak by orgán aplikujúci právo, v konkrétnom prípade Aarhuský dohovor,

zastával názor, ţe Aarhuský dohovor nie je zmluvou o ľudských právach a slobodách, potom

by tento výklad bol neobhájiteľný so zreteľom na skutočnosť, ţe uvedený dohovor nemoţno

zaradiť do ţiadnej inej kategórie medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred zákonom.

Túto skutočnosť povaţuje ţalobca za zásadnú. Charakter Aarhuského dohovoru ako

medzinárodnej zmluvy o ľudských právach so zreteľom na rozhodnutie Národnej rady

Slovenskej republiky č. 1840 zo dňa 23.09.2005 nie je moţné spochybniť. Medzinárodná

zmluva o ľudských právach a základných slobodách nemusí zakladať práva a povinnosti

fyzických osôb, nemusí byť zmluvou, na vykonanie ktorej nie je potrebný zákon, ale zároveň

je zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, pričom táto jej prednosť

vyplýva z rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky, podmieneného skutočnosťou,

ţe ide o zmluvu o ľudských právach a slobodách. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach

a slobodách vo všeobecnosti nezakladajú konkrétne práva a povinnosti fyzických osôb, ale

8

priznávajú ľudské práva a základné slobody, ktoré sú zmluvné strany povinné zabezpečiť

a zaručiť ich ochranu kaţdému, na koho sa tieto medzinárodné zmluvy vzťahujú.

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách vyjadrujú základné princípy

postavenia určitých subjektov, ktoré by mali byť zakaţdým rešpektované pri akejkoľvek

činnosti vykonávanej štátnymi orgánmi a to či uţ zákonodarnej, správnej alebo súdnej.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti posudzujúc iné

medzinárodné dohovory o ľudských právach o základných slobodách vychádzal z jediného

logického výkladu, a to ţe pokiaľ je v medzinárodnej zmluve zakotvený pozitívny záväzok

štátu zabezpečiť určité právo označeným osobám, zodpovedá tomu ľudské právo takejto

osoby. Ţalobca poukázal na čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp.zn. a čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. .

Dňa 15.10.2008 nadobudol účinnosť , ktorým sa mení

(ďalej len ), v ktorom bolo novelizované ust.

a to tak, ţe táto novela rozšírila okruh osôb – účastníkov konania podľa V. časti

(Správne súdnictvo) tak, ţe súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania „účastníka

správneho konania“, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho

rozhodnutia dotknuté. Podľa dôvodovej správy k novele , cieľom zmeny ustanovenia

bolo umoţniť plnohodnotne sa zúčastniť súdneho konania aj „účastníkovi

správneho konania“, ktorý nie je ţalobcom. Dôvodová správa uvádza, ţe právna úprava

je reakciou na poţiadavky Aarhuského dohovoru. Z uvedeného moţno vyvodiť záver,

ţe pokiaľ by ţalobca ako občianske zdruţenie so vzťahom k ţivotnému prostrediu mal

v správnom konaní postavenie len zúčastnenej osoby a nie „účastníka správneho konania“,

súdy by ho nemohli pribrať do konania v zmysle a to napriek tomu,

ţe novela predmetného ustanovenia bola uskutočnená práve z dôvodu reagovať

na poţiadavky Aarhuského dohovoru. Predmetné ustanovenie by bolo v tomto smere

neaplikovateľné a mienený úmysel zákonodarcu reagovať na poţiadavky Aarhuského

dohovoru by zostal nenaplnený.

So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj dôvody uvedené v ţalobe

proti rozhodnutiu ţalovaného, je ţalobca toho názoru, ţe jediným postupom ţalovaného

aj prvostupňového správneho orgánu, ktorý by rešpektoval ustanovenie článku 7 ods. 5

9

, by bolo v rámci platných ustanovení

priznať ţalobcovi postavenie účastníka konania. Len práva účastníka konania umoţňujú

ţalobcovi realizovať práva zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

III.

Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhoval, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok krajského súdu potvrdil. Uviedol, ţe v danom prípade nebola splnená podmienka

podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru na to, aby sa ţalobca stal účastníkom konania,

pretoţe nebol splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona

č. ), nejedná sa o rozhodnutie podľa Aarhuského dohovoru, ani

o rozhodnutie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom. Článkom 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru je daná moţnosť verejnosti napadnúť akékoľvek porušenie právnych predpisov

v oblasti ţivotného prostredia, ktorého sa dopustil buď orgán verejnej moci alebo akákoľvek

fyzická alebo právnická osoba. Preskúmanie úkonu alebo opomenutia, ktoré je v rozpore

s vnútroštátnym právom môţe vykonať štátny orgán alebo súd. Podľa implementačného

sprievodcu k Aarhuskému dohovoru nemá Aarhuský dohovor vplyv na právo zmluvných

strán (strán Aarhuského dohovoru) ustanoviť kritériá, na základe ktorých môţu mať členovia

verejnosti prístup ku konaniam o vymáhaní práva ţivotného prostredia. Tento záväzok môţe

byť splnený napríklad ustanovením moţnosti iniciovať správne konanie (podnet

na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, podnet na podanie protestu

prokurátora).

Ďalej poukázal na to, ţe súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení rozsudku

a ani ţalovaný nikdy nespochybnil, ţe v prípade Aarhuského dohovoru ide o medzinárodnú

zmluvu o ľudských právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi podľa

. Vyplýva to z uznesenia Národnej rady Slovenskej

republiky č. 1840 zo dňa 23.09.2005 a z doloţky prednosti. V doloţke prednosti je tieţ

uvedené, ţe ide o medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon a súčasne

o medzinárodnú zmluvu, ktorá neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo

právnických osôb. Práve táto charakteristika má zásadný význam pre posúdenie priameho

účinku medzinárodnej zmluvy.

10

Zásada prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi podľa

Slovenskej republiky znamená, ţe v prípade rozporu medzi obsahom platnej medzinárodnej

zmluvy, ktorú schválila Národná rada Slovenskej republiky a ktorá bola riadne ratifikovaná

a vyhlásená predpísaným spôsobom, a zákonom, nepouţije orgán aplikujúci právo zákon,

ale medzinárodnú zmluvu. Zároveň sa však inštitút prednosti môţe logicky vzťahovať

len na tie medzinárodné zmluvy, ktoré sú aspoň v časti spôsobilé na priamu aplikáciu,

čiţe len na medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon

ani iný všeobecne záväzný právny predpis.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

ţalobcu ( , veta prvá ), postupom podľa veta

prvá a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým podľa § 250ja ods. 3

veta prvá zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, ţe rozhodnutie

ţalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím ţalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2

písm. a/ , pretoţe rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci a to pomerom hlasov členov senátu 3:0 (

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

V prejednávanej veci bolo sporné, či ţalobca ako zdruţenie, ktorého cieľom je ochrana

ţivotného prostredia, v správnom konaní týkajúcom sa povolenia výnimky podľa zákona

č. , je účastníkom správneho konania, ktorého sa ţalobca domáhal na základe

Aarhuského dohovoru, pričom zákon mu priznával postavenie zúčastnenej osoby.

Podľa , na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú

všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa v znení účinnom do 30.04.2010,

účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených

11

v odseku 2 len ţiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie

súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo

má byť zoologická záhrada umiestnená. Zdruţenie s právnou subjektivitou, ktorého

predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré

písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa

odseku 7, je zúčastnenou osobou.

Podľa účastníkom konania je ten, o koho právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti môţu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom

konania je aj ten, kto tvrdí, ţe môţe byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených

záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to aţ do času, kým sa preukáţe opak.

Podľa účastníkom konania je aj ten, komu osobitný

zákon také postavenie priznáva.

Podľa osobitný zákon môţe ustanoviť, za akých

podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba neţ účastník

konania (ďalej len ,,zúčastnená osoba“).

Podľa zúčastnená osoba má právo byť

upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť

sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu

rozhodnutia. Osobitný zákon môţe ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

Podľa článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, kaţdá strana, v rámci svojho

vnútroštátneho práva, zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti

a/ majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne,

b/ ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy strany

upravujúce správne konanie poţadujú ako predbeţnú podmienku,

mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým

a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú

zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia, podliehajúc článku 6

12 3

a v prípadoch stanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia

odseku 3, a iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru.

O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté

v súlade s poţiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej

verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru.

Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa poţiadavky

uvedené v článku 2 ods. 5 povaţuje za dostatočný na účely písmena a/. Tieto organizácie

budú povaţované za také, ktorých práva môţu byť porušené na účely písmena b/.

Ustanovenia odseku 2 citovaného článku 9 nevylučujú moţnosť predbeţného

preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá poţiadavka uplatnenia správneho

preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto poţiadavka vyplýva z vnútroštátneho

práva.

Podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, naviac bez toho, aby boli dotknuté

procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, kaţdá strana zabezpečí, ak sú splnené

podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali

prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí

súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom

v oblasti ţivotného prostredia.

Podľa , ţalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe

tvrdí, ţe ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu

ukrátená na svojich právach. Podať ţalobu môţe aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou

sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať

malo.

V správnom konaní, vo veci ţiadosti P. Z. M., so sídlom P., o povolenie výnimky zo

zakázanej činnosti podľa , organizovať spoločné

poľovačky, na území na ktorom platí tretí stupeň ochrany, bol v zmysle § 82 ods. 3 prvá veta

účastníkom konania len ţiadateľ. Ţalobca mal v tomto

13

administratívnom konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 82 ods. 3 tretia

veta v znení účinnom do 30.04.2010.

Ţalobca právo byť účastníkom konania v správnom konaní vyvodzuje z ustanovenia

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Namietal, ţe procesné postavenie zúčastnenej osoby

mu neumoţňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,

napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym

právom v oblasti ţivotného prostredia. Len procesné postavenie účastníka konania (správneho

alebo súdneho) mu umoţňuje, či uţ v správnom konaní alebo v následnom súdnom konaní

napadnúť úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné

prostriedky a ţaloby v správnom súdnictve.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa

22.06.2009 predloţil Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 234 Zmluvy o zaloţení

Európskeho spoločenstva nasledujúce predbeţné otázky:

1. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing efect“) medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17.02.2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?

2. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal súčasťou komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti alebo priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?

3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn., že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?

14

Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 zo dňa 08.03.2011 rozhodol,

ţe „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom

procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia schváleného v mene

Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy

účinok v práve Únie. Prináleţí však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad

procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho

opravného prostriedku alebo ţaloby, ktorý bude v čo najväčšej moţnej miere v súlade tak

s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv

poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu ţivotného prostredia, akou

je L. Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo

byť v rozpore s právom Únie v oblasti ţivotného prostredia.“

Súdny dvor Európskej únie v bodoch 45 aţ 50 rozsudku uviedol:

,,Je potrebné konštatovať, ţe ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

neobsahujú ţiadnu jasnú a presnú povinnosť takej povahy, ţe by sa ňou priamo musela riadiť

právna situácia jednotlivcov. Keďţe práva stanovené v článku 9 ods. 3 majú „členovia

verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“,

znamená to, ţe toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo jeho účinkov

tomu, ţe dôjde k vydaniu neskoršieho aktu.

Je však potrebné uviesť, ţe cieľom týchto ustanovení, hoci sú formulované všeobecne,

je umoţniť zabezpečiť účinnú ochranu ţivotného prostredia.

V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleţí právnemu

poriadku kaţdého členského štátu upraviť procesné podmienky ţalôb určených

na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú

z práva Únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú

v kaţdom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä

rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s. I-2483, body 44 a 45).

V tejto súvislosti, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, procesné podmienky ţalôb

určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci

15

vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce

sa podobných ţalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemoţniť

alebo nadmerne sťaţiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity)

(rozsudok Impact, uţ citovaný, bod 46 a citovaná judikatúra).

Nemoţno si preto predstaviť, ţe by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva

Únie v oblasti ţivotného prostredia, bol moţný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemoţnosť alebo veľkú obtiaţnosť

výkonu práv zverených právom Únie.

Z toho vyplýva, ţe keď ide o druh chránený právom Únie a najmä Smernicou

o biotopoch (pozri niţšie), prináleţí vnútroštátnemu súdu, aby s cieľom zabezpečiť účinnú

súdnu ochranu v oblastiach, ktoré patria do práva Únie týkajúceho sa práva ţivotného

prostredia, poskytol taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej moţnej

miere v súlade s cieľmi stanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.“

Cieľom článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru je zabezpečiť verejnosti prístup

k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí

súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom

v oblasti ţivotného prostredia. Tieto práva majú členovia verejnosti len ak sú splnené

podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Členským štátom je tak ponechaný

priestor na úvahu, ako tento cieľ dosiahnu tým, ţe príjmu opatrenia na zabezpečenie záväzkov

vyplývajúcich z tohto článku a ţe stanovia za akých podmienok má verejnosť prístup

k takémuto správnemu alebo súdnemu konaniu.

v znení účinnom do 30.04.2010, priznával ţalobcovi,

zdruţeniu, ktorého predmetom činnosti je ochrana ţivotného prostredia, v konaní o povolenie

výnimky zo zakázanej činnosti podľa ,

organizovať spoločné poľovačky, na území na ktorom platí tretí stupeň ochrany, postavenie

zúčastnenej osoby. Ţalobca v správnom konaní v postavení zúčastnenej osoby nemôţe proti

rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom v oblasti ţivotného

prostredia podať odvolanie a potom v zmysle ani ţalobu o preskúmanie

zákonnosti tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu.

16

Smernica Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne

ţijúcich ţivočíchov a rastlín, ďalej len smernica o biotopoch, bola do slovenského právneho

poriadku transponovaná (príl. 2 bod 2) a vyhláškou č. ,

ktorou sa vykonáva o ochrane prírody a krajiny (príl. 36 bod 2).

Vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 08.03.2011,

aj keď článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve Európskej únie,

s cieľom umoţniť účinnú ochranu ţivotného prostredia vyplývajúcu z práva Európskej únie,

v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, keďţe bola implementovaná aj do právneho

poriadku Slovenskej republiky, je potrebné v správnom konaní postupovať tak, aby ţalobca

ako zdruţenie na ochranu ţivotného prostredia mohol podať ţalobu proti rozhodnutiu

správneho orgánu, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, teda priznať

mu postavenie účastníka správneho konania.

Rešpektujúc závery Súdneho dvora Európskej únie Najvyšší súd Slovenskej republiky

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -75 zo dňa 26.02.2009

zmenil tak, ţe zrušil rozhodnutie ţalovaného č. 11110/2008-2.1 zo dňa 05.11.2008 v spojení

s prvostupňovým rozhodnutím Krajského úradu ţivotného prostredia v Ţiline č.

14/Kr zo dňa 30.09.2008 a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa veta prvá v spojení

s a veta prvá tak, ţe priznal ţalobcovi, ktorý mal

v konaní úspech právo na náhradu trov konania.

Ţalobca si podaním zo dňa 02.01.2009, doručeným krajskému súdu dňa 05.01.2009,

na náhradu uplatnil trovy konania na súde prvého stupňa, a to trovy právneho zastúpenia

za dva úkony právnej sluţby: prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 1 465,- Sk, ţaloba

zo dňa 03.12.2008 vo výške 1 465,- Sk, 2x reţijný paušál vo výške 2x 190,- Sk, spolu

3 310,- Sk + 19% DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na súde prvého stupňa vo výške

3 938,9 Sk, t.j. 130,75 €. Trovy právneho zastúpenia boli uplatnené a priznané v súlade

s § 11 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. a/, c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky

17

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb

v znení účinnom v čase vykonania právnych sluţieb.

Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde si úspešný ţalobca uplatnil v odvolaní

zo dňa 06.04.2009, doručenom krajskému súdu dňa 06.04.2009, za 1 úkon právnej sluţby -

odvolanie zo dňa 06.04.2009 vo výške 53,49 € a reţijný paušál 6,95 €, spolu 60,44 + 19%

DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde vo výške 71,92 €, pričom boli

uplatnené a priznané podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods.

3 vyhlášky č. v znení účinnom v čase vykonania právnej sluţby.

Celkom boli priznané ţalobcovi na náhradu tieto trovy konania 130,75 € + 71,92 € =

202,67 €, ktoré je povinný zaplatiť ţalovaný na účet JUDr. I. R. č. účtu: X vedený v S. S., a.s.,

VS: X.

Ţalobcovi súd nepriznal na náhradu odmenu za jeden úkon právnej sluţby, ktorý

si uplatnil v písomnom podaní zo dňa 30.06.2011, a to podanie návrhu na prerušenie konania

zo dňa 28.09.2009, uplatnený vo výške jednej polovice výpočtového základu podľa § 11 ods.

3 citovanej vyhlášky, t.j. 57,95 € a reţijný paušál 6,95 € spojený s uvedeným úkonom, keďţe

takéto podanie súd nevyţadoval a o skutočnosti, či je potrebné konanie prerušiť podľa § 109

ods. 2 písm. c/ v spojení s , rozhoduje aj bez návrhu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 07. júla 2011

JUDr. Jana Z E M K O V Á PhD.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková