Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
aab/363594.18e2ac.pdf
PDF · 225.78 KB
No categories available
3Sžp/43/2009
Najvyšší súd 3 Sţp/43/2009 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr.
Jany Zemkovej PhD. a členov senátu JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Ivana Rumanu
v právnej veci ţalobcu: L. Z. V., so sídlom T., P., IČO: X, zastúpený: JUDr. I. R., advokátka
so sídlom Š., K., proti ţalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej
republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č. 11110/2008-2.1 zo dňa 05.11.2008, konajúc o odvolaní ţalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 229/2008-75 zo dňa 26.02.2009,
jednomyseľne
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1S 229/2008-75 zo dňa 26. februára 2009 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného
č. 11110/2008-2.1 zo dňa 05. novembra 2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
Krajského úradu ţivotného prostredia v Ţiline č. 2008/01122-14/Kr zo dňa 30. septembra
2008 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP a vec v r a c i a ţalovanému na ďalšie
konanie.
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 202,67 €
na účet právnej zástupkyne ţalobcu JUDr. I. R., advokátky, K., do 30 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
I.
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 11110/2008-2.1 zo dňa 05.11.2008, ktorým ţalovaný
ako príslušný orgán štátnej správy podľa § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 525/2003 Z.z. o štátnej
správe starostlivosti o ţivotné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
§ 65 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, ďalej len zákon č. 543/2002 Z.z.,
a § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov, ďalej len zákon č. 71/1967 Zb., rozhodujúc o odvolaní ţalobcu zo dňa 20.10.2008,
podanom proti rozhodnutiu Krajského úradu ţivotného prostredia v Ţiline, odboru
starostlivosti o ţivotné prostredie č. 2008/01122-14/Kr zo dňa 30.09.2008, ktorým rozhodol,
ţe ţalobca nie je účastníkom konania v konaní Krajského úradu ţivotného prostredia v Ţiline
č. 2008/01122/Kr, vo veci ţiadosti P. Z. M., so sídlom P., týkajúcej sa povolenie výnimky zo
zakázanej činnosti podľa § 14 ods. 1 písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z. na organizovanie
spoločnej poľovačky na diviačiu zver v Poľovnom revíri P. na území Národného parku Malá
Fatra, kde platí tretí stupeň ochrany, odvolanie ţalobcu doručené na Krajský úrad ţivotného
prostredia v Ţiline dňa 24.10.2008 zamietol a podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/167 Zb.
rozhodnutie Krajského úradu ţivotného prostredia v Ţiline, odboru starostlivosti o ţivotné
prostredie č. 2008/01122-14/Kr zo dňa 30.09.2008 potvrdil s odôvodnením, ţe správne
orgány nie sú oprávnené nad rámec zákona (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) priznať
fyzickým alebo právnickým osobám (mimovládnym organizáciám – tzv. zainteresovaná
verejnosť) postavenie účastníka konania v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. v rozhodovacom
procese v oblasti ţivotného prostredia, napríklad pri povoľovaní výnimiek z územnej ochrany
podľa zákona č. 543/2002 Z.z. (napr. povolenie spoločnej poľovačky na území národného
parku), ak sa tieto osoby takéhoto postavenia doţadujú na základe Aarhuského dohovoru,
ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 43/2006 Z.z. v Oznámení Ministerstva
zahraničných vecí Slovenskej republiky o prijatí Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti
verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného
prostredia, ďalej len Aarhuský dohovor, v súvislosti s jeho priamou aplikáciou podľa čl. 7
ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, a to i napriek tomu, ţe podľa § 82 ods. 3 a 6 zákona č.
543/2002 Z.z. sa takýmto osobám (mimovládnym organizáciám) expressis verbis priznáva len
postavenie zúčastnenej osoby. Naviac, povolenie výnimky z územnej ochrany nie je uvedené
ani v Prílohe I. k Aarhuskému dohovoru a nie je ani činnosťou, ktorá môţe mať významný
vplyv na ţivotné prostredie, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, ţe podľa čl. 6 ods. 1 písm.
b/ strany na tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam. Preto
nie je moţné priznať zainteresovanej verejnosti práva podľa čl. 6, ak ide napr. o povolenie
spoločnej poľovačky na území národného parku. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky sú orgány štátnej správy viazané aj pri posudzovaní otázky na účasť v správnom
konaní len zákonom, v tomto prípade zákonom č. 71/1967 Zb. Keďţe Aarhuský dohovor nie
je v tejto otázke dosť konkrétny a jednoznačný (tzn. nemá v tejto otázke priamy účinok),
nemoţno rozhodnutím správneho orgánu pripustiť benevolenciu pri rozhodovaní nad rámec,
ktorý vyplýva z vnútroštátnych predpisov.
Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, ţe vychádzajúc z aktuálneho právneho stavu
vymedzeného vnútroštátnym právom Slovenskej republiky moţno konštatovať,
ţe s účinnosťou od 01.12.2007 novela zákona č. 543/2002 Z.z. zmenila procesné postavenie
občianskych zdruţení zaoberajúcich sa ochranou prírody a krajiny v konaniach podľa tohto
zákona tak, ţe namiesto procesného postavenia účastníka konania priznal zákon takýmto
občianskym zdruţeniam postavenie zúčastnenej osoby. Práva a povinnosti zúčastnenej osoby
vymedzuje v ustanovení § 15a zákon č. 71/1967 Zb., ktorého právnemu reţimu podliehajú
konania podľa zákona č. 543/2002 Z.z., pokiaľ tento zákon neustanovuje inak. Oprávnenie
byť účastníkom predmetného správneho konania pre ţalobcu, ktorý je občianskym zdruţením
s predmetom činnosti ochrana prírody a krajiny, nevyplýva (§ 2 ods. 1 zákona č. 543/2002
Z.z.). Nemoţno ho vyvodiť ani zo všeobecného predpisu o správnom konaní (§ 14 ods. 1
zákona č. 71/1967 Zb.), pretoţe ţalobca sledujúci všeobecný záujem na ochrane prírody
a krajiny, nie je v ţiadnom hmotnoprávnom vzťahu k predmetu správneho konania a jeho
právneho postavenia (práv a povinností) sa rozhodnutie v takejto konkrétnej veci nijako
nedotkne. Zo ţalobných dôvodov však vyplýva, ţe tieto skutočnosti ţalobca nehodlal
podrobiť súdnemu prieskumu a svoje tvrdenia o nesprávnosti a nezákonnosti napadnutého
rozhodnutia oprel o komunitárne právo (najmä článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru) tvrdiac,
ţe oprávnenie byť účastníkom správneho konania vo veciach týkajúcich sa porušenia
vnútroštátneho práva ţivotného prostredia mu vyplýva priamo z Aarhuského dohovoru.
S ohľadom na takto vymedzený predmet súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia bolo
prioritnou otázkou posúdenie priameho účinku Aarhuského dohovoru v slovenskom právnom
poriadku.
Vo všeobecnosti platí, ţe zmluvnou stranou a adresátom medzinárodnej zmluvy
je štát (spoločenstvo štátov), nie fyzické alebo právnické osoby členského štátu, ktoré
medzinárodná zmluva bez ďalšieho k ničomu neoprávňuje, ani nezaväzuje. Podľa
slovenského právneho poriadku moţno na základe rozhodnutia Národnej rady Slovenskej
republiky zaloţiť prednosť medzinárodnej zmluvy pred vnútroštátnymi zákonmi
za predpokladu, ţe ide o zmluvu, ktorá bola predpísaným spôsobom ratifikovaná a vyhlásená.
Pravidlo prednosti medzinárodnej zmluvy pred vnútroštátnymi zákonmi v zmysle článku 7
ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky v praxi znamená, ţe v prípade rozporu medzi obsahom
medzinárodnej zmluvy so zákonom platí medzinárodná zmluva, ktorej aplikácia má prednosť
pred zákonom. Záujem na zachovaní právnej istoty ohľadom obsahu právneho poriadku štátu
však vyţaduje, aby medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi,
bola priamo aplikovateľná (self-executing treaty). Ustanovenia medzinárodnej zmluvy teda
musia byť, čo do obsahu natoľko jasné, určité a zrozumiteľné, aby na ich základe bolo moţné
bez pochybností vyvodiť práva a povinnosti vnútroštátnych fyzických alebo právnických
osôb. Predpokladom pre priamy účinok medzinárodnej zmluvy s právom prednosti pred
zákonmi je teda dostatočne jasné a presné vymedzenie práv a povinností tak pre členský štát
ako signatára zmluvy, ako aj pre konečných adresátov - jednotlivé fyzické a právnické osoby
členského štátu, ktoré nevyţaduje ţiadne ďalšie vnútroštátne implementačné legislatívne
opatrenia.
Aarhuský dohovor je medzinárodnou zmluvou, ktorá bola predpísaným spôsobom
ratifikovaná, podpísaná i vyhlásená a stala sa tak súčasťou vnútroštátneho poriadku
Slovenskej republiky s právom prednosti pred zákonmi. Podľa krajského súdu súhlasiť moţno
s názorom ţalovaného, ţe s ohľadom na znenie Aarhuského dohovoru moţno konštatovať,
ţe Aarhuský dohovor počíta s vnútroštátnymi normami na vykonanie jeho jednotlivých
ustanovení. Vo viacerých článkoch Aarhuského dohovoru sa výslovne uvádza, ţe „...kaţdá
zmluvná strana zabezpečí prístup k právnej ochrane v záleţitostiach ţivotného prostredia...“
(článok 1), „...kaţdá strana prijme nevyhnutné právne, správne a iné opatrenia vrátane
opatrení, ktoré zabezpečia zlučiteľnosť ustanovení implementujúcich ustanovenia tohto
dohovoru...“ (článok 3 ods. 1), „...kaţdá strana prijme vykonávacie alebo iné opatrenia pre
účasť verejnosti pri príprave plánov a programov týkajúcich sa ţivotného prostredia...“
(článok 7), „... kaţdá strana bude primeraným spôsobom uznávať a podporovať zdruţenie
a organizácie a skupiny, ktoré podporujú ochranu ţivotného prostredia a zabezpečí, aby
aj vnútroštátny poriadok bol v súlade s týmto záväzkom...“ (článok 3 ods. 4). Z uvedeného,
popri vyššie citovaných ustanoveniach Aarhuského dohovoru podľa krajského súdu vyplýva,
ţe Aarhuským dohovorom na seba štát prevzal záväzok zabezpečiť prístup verejnosti
k informáciám o ţivotnom prostredí a k rozhodovacím procesom týkajúcim sa ţivotného
prostredia, a to predovšetkým implementáciou rámcových pravidiel upravených Aarhuským
dohovorom. Pokiaľ ide o článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý sa týka všeobecného
prístupu k spravodlivosti vo veciach ţivotného prostredia, bez zreteľa na to, či ide
o povoľovací proces podľa článku 6 Aarhuského dohovoru, obsah tohto článku je natoľko
nejasný a nejednoznačný, ţe z neho nemoţno bez pochybností vyvodiť pravidlo správania,
ktoré autor touto normou sledoval. Predmetný článok zaväzuje štát zabezpečiť prístup členov
verejnosti k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov
a opomenutí orgánov verejnej moci, ak sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti
ţivotného prostredia, na druhej strane však viaţe zabezpečenie tohto záväzku na splnenie
podmienok uvedených vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Z takto formulovanej normy
nemoţno jednoznačne vyloţiť, aké práva má ţalobca ako člen verejnosti vo vzťahu
k správnemu konaniu vo veciach ochrany prírody a krajiny, prípadne i k súdnemu konaniu
umoţňujúcemu preskúmanie zákonnosti vydaných rozhodnutí. Nemoţno teda jednoznačne
ani tvrdiť, ţe vnútroštátna právna úprava postavenia občianskych zdruţení v konaní pred
orgánmi ochrany prírody a krajiny je v rozpore s pravidlami ustanovenými v článku 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru. Preto krajský súd v zhode so ţalovaným konštatoval, ţe napriek právu
prednosti Aarhuského dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi, zaloţenému na článku 7 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky, nemoţno priznať článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru priamy
účinok vo vnútroštátnom práve, pretoţe z tohto článku jednoznačne nevyplýva pre ţalobcu
právo byť účastníkom správneho konania, ktorého sa v konkrétnom správnom konaní
dovolával. Pravidlo o aplikačnej prednosti Aarhuského dohovoru pred vnútroštátnymi
zákonmi preto v danom prípade nebolo moţné uplatniť. Pokiaľ teda správne orgány
postupovali podľa vnútroštátnej právnej úpravy – zákona č. 543/2002 Z.z., ktorý zaručuje
ţalobcovi v správnom konaní týkajúcom sa ochrany prírody a krajiny procesné postavenie
zúčastnenej osoby s právami a povinnosťami vymedzenými v § 15a zákona č. 71/1967 Zb.
a nepriznali ţalobcovi postavenie účastníka konania, postupovali v súlade s právnym
poriadkom Slovenskej republiky.
Právo byť účastníkom konkrétneho správneho konania v danom prípade, by ţalobcovi
podľa názoru krajského súdu neprináleţalo ani za predpokladu, ţe by krajský súd pripustil
priamy účinok článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru v slovenskom právnom poriadku
a akceptoval tvrdenie ţalobcu, ţe na základe tohto ustanovenia medzinárodnej zmluvy
je oprávnený zúčastniť sa tohto typu správnych konaní ako ich účastník. Predmetné
ustanovenie Aarhuského dohovoru totiţ hovorí o prístupe členov verejnosti k správnemu
alebo súdnemu konaniu len vtedy, ak došlo v konkrétnom prípade k porušeniu vnútroštátneho
práva ţivotného prostredia. Musí teda existovať úkon orgánu verejnej moci (v danom prípade
rozhodnutie alebo postup ţalovaného), o ktorom ţalobca ako člen verejnosti tvrdí, ţe sa prieči
právnemu poriadku Slovenskej republiky v oblasti práva ţivotného prostredia. Preto moţno
konštatovať, ţe chýba základný predpoklad pre uplatnenie ţalobcom tvrdeného práva
verejnosti na prístup k správnemu konaniu, ktorým je rozhodnutie, postup alebo iný úkon
ţalovaného, ktorý by sa priečil vnútroštátnemu právu ţivotného prostredia.
II.
Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zastúpení advokátkou včas odvolanie
a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu
vyhovie. Namietal, ţe v konaní pred správnymi orgánmi sa doţadoval priznania postavenia
účastníka konania na základe článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, a porušenie svojich práv
rozhodnutím ţalovaného aj prvostupňového správneho orgánu vyvodzoval z porušenia práv
zakotvených v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, teda mal mať prístup k správnemu
alebo súdnemu konaniu, umoţňujúce mu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb
a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom Slovenskej republiky
v oblasti ţivotného prostredia. Ţalobca svoje právo byť účastníkom konania v konaniach
vedených pred prvostupňovým správnym orgánom aj ţalovaným vyvodzuje z ustanovenia
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,
zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umoţňujúcemu
napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore
s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.
V právnom poriadku Slovenskej republiky zodpovedá takému postaveniu, ktoré
umoţňuje napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré
sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia len postavenie účastníka
konania (správneho alebo súdneho). Len takéto procesné postavenie umoţňuje,
či uţ v správnom konaní alebo v následnom súdnom konaní, napadnúť úkony a opomenutia
orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné prostriedky a ţaloby v správnom
súdnictve pokiaľ ide o napadnutie úkonov orgánov verejnej správy rozhodujúcich
v poslednom stupni. Ustanovenie článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne zaručuje
verejnosti prístup ku konaniu správnemu alebo súdnemu, ktorý v sebe zahŕňa aj moţnosť
napadnutia úkonov a opomenutí. Právo zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
moţno realizovať prostredníctvom vnútroštátnych predpisov upravujúcich správne a súdne
konanie a účasť na ňom. Práve so zreteľom na túto okolnosť sa domáhal v správnom konaní
v súlade s ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. priznania postavenia účastníka konania.
Ţalobca sa teda domáhal svojho práva zakotveného v čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
postupom, ktorý vnútroštátny poriadok Slovenskej republiky umoţňuje.
So zreteľom na skutočnosť, ţe Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1840
zo dňa 23.09.2005 rozhodla, ţe Aarhuský dohovor je zmluvou, ktorá má prednosť pred
zákonmi, zaradila uvedený dohovor do jednej z kategórií vymenovaných v článku 7 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky. Nie je preto moţné následnou interpretáciou urobiť záver
o tom, ţe Aarhuský dohovor nie je zmluvou o ľudských právach. So zreteľom na ustanovenie
zákona č. 1/1993 Z.z., je takáto kvalifikácia zmluvy záväzná, nie je moţné ju meniť
interpretáciou. Ak by orgán aplikujúci právo, v konkrétnom prípade Aarhuský dohovor,
zastával názor, ţe Aarhuský dohovor nie je zmluvou o ľudských právach a slobodách, potom
by tento výklad bol neobhájiteľný so zreteľom na skutočnosť, ţe uvedený dohovor nemoţno
zaradiť do ţiadnej inej kategórie medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred zákonom.
Túto skutočnosť povaţuje ţalobca za zásadnú. Charakter Aarhuského dohovoru ako
medzinárodnej zmluvy o ľudských právach so zreteľom na rozhodnutie Národnej rady
Slovenskej republiky č. 1840 zo dňa 23.09.2005 nie je moţné spochybniť. Medzinárodná
zmluva o ľudských právach a základných slobodách nemusí zakladať práva a povinnosti
fyzických osôb, nemusí byť zmluvou, na vykonanie ktorej nie je potrebný zákon, ale zároveň
je zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, pričom táto jej prednosť
vyplýva z rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky, podmieneného skutočnosťou,
ţe ide o zmluvu o ľudských právach a slobodách. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a slobodách vo všeobecnosti nezakladajú konkrétne práva a povinnosti fyzických osôb, ale
priznávajú ľudské práva a základné slobody, ktoré sú zmluvné strany povinné zabezpečiť
a zaručiť ich ochranu kaţdému, na koho sa tieto medzinárodné zmluvy vzťahujú.
Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách vyjadrujú základné princípy
postavenia určitých subjektov, ktoré by mali byť zakaţdým rešpektované pri akejkoľvek
činnosti vykonávanej štátnymi orgánmi a to či uţ zákonodarnej, správnej alebo súdnej.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti posudzujúc iné
medzinárodné dohovory o ľudských právach o základných slobodách vychádzal z jediného
logického výkladu, a to ţe pokiaľ je v medzinárodnej zmluve zakotvený pozitívny záväzok
štátu zabezpečiť určité právo označeným osobám, zodpovedá tomu ľudské právo takejto
osoby. Ţalobca poukázal na čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 47/97 a čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 4/02.
Dňa 15.10.2008 nadobudol účinnosť zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení
Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), v ktorom bolo novelizované ust. § 250 ods. 1
OSP a to tak, ţe táto novela rozšírila okruh osôb – účastníkov konania podľa V. časti OSP
(Správne súdnictvo) tak, ţe súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania „účastníka
správneho konania“, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho
rozhodnutia dotknuté. Podľa dôvodovej správy k novele OSP, cieľom zmeny ustanovenia
§ 250 ods. 1 OSP bolo umoţniť plnohodnotne sa zúčastniť súdneho konania aj „účastníkovi
správneho konania“, ktorý nie je ţalobcom. Dôvodová správa uvádza, ţe právna úprava
je reakciou na poţiadavky Aarhuského dohovoru. Z uvedeného moţno vyvodiť záver,
ţe pokiaľ by ţalobca ako občianske zdruţenie so vzťahom k ţivotnému prostrediu mal
v správnom konaní postavenie len zúčastnenej osoby a nie „účastníka správneho konania“,
súdy by ho nemohli pribrať do konania v zmysle § 250 ods. 1 OSP a to napriek tomu,
ţe novela predmetného ustanovenia bola uskutočnená práve z dôvodu reagovať
na poţiadavky Aarhuského dohovoru. Predmetné ustanovenie by bolo v tomto smere
neaplikovateľné a mienený úmysel zákonodarcu reagovať na poţiadavky Aarhuského
dohovoru by zostal nenaplnený.
So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj dôvody uvedené v ţalobe
proti rozhodnutiu ţalovaného, je ţalobca toho názoru, ţe jediným postupom ţalovaného
aj prvostupňového správneho orgánu, ktorý by rešpektoval ustanovenie článku 7 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky, by bolo v rámci platných ustanovení zákona č. 71/1967 Zb.
priznať ţalobcovi postavenie účastníka konania. Len práva účastníka konania umoţňujú
ţalobcovi realizovať práva zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.
III.
Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhoval, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok krajského súdu potvrdil. Uviedol, ţe v danom prípade nebola splnená podmienka
podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru na to, aby sa ţalobca stal účastníkom konania,
pretoţe nebol splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona
č. 543/2002 Z.z.), nejedná sa o rozhodnutie podľa čl. 6 Aarhuského dohovoru, ani
o rozhodnutie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom. Článkom 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru je daná moţnosť verejnosti napadnúť akékoľvek porušenie právnych predpisov
v oblasti ţivotného prostredia, ktorého sa dopustil buď orgán verejnej moci alebo akákoľvek
fyzická alebo právnická osoba. Preskúmanie úkonu alebo opomenutia, ktoré je v rozpore
s vnútroštátnym právom môţe vykonať štátny orgán alebo súd. Podľa implementačného
sprievodcu k Aarhuskému dohovoru nemá Aarhuský dohovor vplyv na právo zmluvných
strán (strán Aarhuského dohovoru) ustanoviť kritériá, na základe ktorých môţu mať členovia
verejnosti prístup ku konaniam o vymáhaní práva ţivotného prostredia. Tento záväzok môţe
byť splnený napríklad ustanovením moţnosti iniciovať správne konanie (podnet
na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, podnet na podanie protestu
prokurátora).
Ďalej poukázal na to, ţe súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení rozsudku
a ani ţalovaný nikdy nespochybnil, ţe v prípade Aarhuského dohovoru ide o medzinárodnú
zmluvu o ľudských právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi podľa
čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Vyplýva to z uznesenia Národnej rady Slovenskej
republiky č. 1840 zo dňa 23.09.2005 a z doloţky prednosti. V doloţke prednosti je tieţ
uvedené, ţe ide o medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon a súčasne
o medzinárodnú zmluvu, ktorá neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo
právnických osôb. Práve táto charakteristika má zásadný význam pre posúdenie priameho
účinku medzinárodnej zmluvy.
Zásada prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky znamená, ţe v prípade rozporu medzi obsahom platnej medzinárodnej
zmluvy, ktorú schválila Národná rada Slovenskej republiky a ktorá bola riadne ratifikovaná
a vyhlásená predpísaným spôsobom, a zákonom, nepouţije orgán aplikujúci právo zákon,
ale medzinárodnú zmluvu. Zároveň sa však inštitút prednosti môţe logicky vzťahovať
len na tie medzinárodné zmluvy, ktoré sú aspoň v časti spôsobilé na priamu aplikáciu,
čiţe len na medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon
ani iný všeobecne záväzný právny predpis.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
ţalobcu (§ 212 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP), postupom podľa § 250ja ods. 2 veta
prvá OSP a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým podľa § 250ja ods. 3
veta prvá OSP zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, ţe rozhodnutie
ţalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím ţalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2
písm. a/ O.s.p., pretoţe rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci a to pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
V prejednávanej veci bolo sporné, či ţalobca ako zdruţenie, ktorého cieľom je ochrana
ţivotného prostredia, v správnom konaní týkajúcom sa povolenia výnimky podľa zákona
č. 543/2002 Z.z., je účastníkom správneho konania, ktorého sa ţalobca domáhal na základe
Aarhuského dohovoru, pričom zákon mu priznával postavenie zúčastnenej osoby.
Podľa § 81 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z., na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú
všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2010,
účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených
v odseku 2 len ţiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie
súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo
má byť zoologická záhrada umiestnená. Zdruţenie s právnou subjektivitou, ktorého
predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré
písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa
odseku 7, je zúčastnenou osobou.
Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. účastníkom konania je ten, o koho právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti môţu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom
konania je aj ten, kto tvrdí, ţe môţe byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených
záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to aţ do času, kým sa preukáţe opak.
Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. účastníkom konania je aj ten, komu osobitný
zákon také postavenie priznáva.
Podľa § 15a ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. osobitný zákon môţe ustanoviť, za akých
podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba neţ účastník
konania (ďalej len ,,zúčastnená osoba“).
Podľa § 15a ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. zúčastnená osoba má právo byť
upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť
sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu
rozhodnutia. Osobitný zákon môţe ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.
Podľa článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, kaţdá strana, v rámci svojho
vnútroštátneho práva, zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti
a/ majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne,
b/ ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy strany
upravujúce správne konanie poţadujú ako predbeţnú podmienku,
mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým
a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú
zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia, podliehajúc článku 6
12 3 Sţp/43/2009
a v prípadoch stanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia
odseku 3, a iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru.
O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté
v súlade s poţiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej
verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru.
Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa poţiadavky
uvedené v článku 2 ods. 5 povaţuje za dostatočný na účely písmena a/. Tieto organizácie
budú povaţované za také, ktorých práva môţu byť porušené na účely písmena b/.
Ustanovenia odseku 2 citovaného článku 9 nevylučujú moţnosť predbeţného
preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá poţiadavka uplatnenia správneho
preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto poţiadavka vyplýva z vnútroštátneho
práva.
Podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, naviac bez toho, aby boli dotknuté
procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, kaţdá strana zabezpečí, ak sú splnené
podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali
prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí
súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom
v oblasti ţivotného prostredia.
Podľa § 250 ods. 2 OSP, ţalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, ţe ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu
ukrátená na svojich právach. Podať ţalobu môţe aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou
sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať
malo.
V správnom konaní, vo veci ţiadosti P. Z. M., so sídlom P., o povolenie výnimky zo
zakázanej činnosti podľa § 14 ods. 1 písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z., organizovať spoločné
poľovačky, na území na ktorom platí tretí stupeň ochrany, bol v zmysle § 82 ods. 3 prvá veta
zákona č. 543/2002 Z.z. účastníkom konania len ţiadateľ. Ţalobca mal v tomto
administratívnom konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 82 ods. 3 tretia
veta zákona č. 543/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2010.
Ţalobca právo byť účastníkom konania v správnom konaní vyvodzuje z ustanovenia
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Namietal, ţe procesné postavenie zúčastnenej osoby
mu neumoţňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,
napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym
právom v oblasti ţivotného prostredia. Len procesné postavenie účastníka konania (správneho
alebo súdneho) mu umoţňuje, či uţ v správnom konaní alebo v následnom súdnom konaní
napadnúť úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné
prostriedky a ţaloby v správnom súdnictve.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Sţp/41/2009 zo dňa
22.06.2009 predloţil Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 234 Zmluvy o zaloţení
Európskeho spoločenstva nasledujúce predbeţné otázky:
1. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing efect“) medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17.02.2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?
2. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal súčasťou komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti alebo priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?
3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn., že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?
Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 zo dňa 08.03.2011 rozhodol,
ţe „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom
procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia schváleného v mene
Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy
účinok v práve Únie. Prináleţí však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad
procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho
opravného prostriedku alebo ţaloby, ktorý bude v čo najväčšej moţnej miere v súlade tak
s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv
poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu ţivotného prostredia, akou
je L. Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo
byť v rozpore s právom Únie v oblasti ţivotného prostredia.“
Súdny dvor Európskej únie v bodoch 45 aţ 50 rozsudku uviedol:
,,Je potrebné konštatovať, ţe ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
neobsahujú ţiadnu jasnú a presnú povinnosť takej povahy, ţe by sa ňou priamo musela riadiť
právna situácia jednotlivcov. Keďţe práva stanovené v článku 9 ods. 3 majú „členovia
verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“,
znamená to, ţe toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo jeho účinkov
tomu, ţe dôjde k vydaniu neskoršieho aktu.
Je však potrebné uviesť, ţe cieľom týchto ustanovení, hoci sú formulované všeobecne,
je umoţniť zabezpečiť účinnú ochranu ţivotného prostredia.
V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleţí právnemu
poriadku kaţdého členského štátu upraviť procesné podmienky ţalôb určených
na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú
z práva Únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú
v kaţdom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä
rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s. I-2483, body 44 a 45).
V tejto súvislosti, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, procesné podmienky ţalôb
určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci
vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce
sa podobných ţalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemoţniť
alebo nadmerne sťaţiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity)
(rozsudok Impact, uţ citovaný, bod 46 a citovaná judikatúra).
Nemoţno si preto predstaviť, ţe by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva
Únie v oblasti ţivotného prostredia, bol moţný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemoţnosť alebo veľkú obtiaţnosť
výkonu práv zverených právom Únie.
Z toho vyplýva, ţe keď ide o druh chránený právom Únie a najmä Smernicou
o biotopoch (pozri niţšie), prináleţí vnútroštátnemu súdu, aby s cieľom zabezpečiť účinnú
súdnu ochranu v oblastiach, ktoré patria do práva Únie týkajúceho sa práva ţivotného
prostredia, poskytol taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej moţnej
miere v súlade s cieľmi stanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.“
Cieľom článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru je zabezpečiť verejnosti prístup
k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí
súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom
v oblasti ţivotného prostredia. Tieto práva majú členovia verejnosti len ak sú splnené
podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Členským štátom je tak ponechaný
priestor na úvahu, ako tento cieľ dosiahnu tým, ţe príjmu opatrenia na zabezpečenie záväzkov
vyplývajúcich z tohto článku a ţe stanovia za akých podmienok má verejnosť prístup
k takémuto správnemu alebo súdnemu konaniu.
Zákon č. 543/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2010, priznával ţalobcovi,
zdruţeniu, ktorého predmetom činnosti je ochrana ţivotného prostredia, v konaní o povolenie
výnimky zo zakázanej činnosti podľa § 14 ods. 1 písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z.,
organizovať spoločné poľovačky, na území na ktorom platí tretí stupeň ochrany, postavenie
zúčastnenej osoby. Ţalobca v správnom konaní v postavení zúčastnenej osoby nemôţe proti
rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom v oblasti ţivotného
prostredia podať odvolanie a potom v zmysle § 250 ods. 2 OSP ani ţalobu o preskúmanie
zákonnosti tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu.
Smernica Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne
ţijúcich ţivočíchov a rastlín, ďalej len smernica o biotopoch, bola do slovenského právneho
poriadku transponovaná zákonom č. 543/2002 Z.z. (príl. 2 bod 2) a vyhláškou č. 24/2003 Z.z.,
ktorou sa vykonáva zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny (príl. 36 bod 2).
Vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 08.03.2011,
aj keď článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve Európskej únie,
s cieľom umoţniť účinnú ochranu ţivotného prostredia vyplývajúcu z práva Európskej únie,
v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, keďţe bola implementovaná aj do právneho
poriadku Slovenskej republiky, je potrebné v správnom konaní postupovať tak, aby ţalobca
ako zdruţenie na ochranu ţivotného prostredia mohol podať ţalobu proti rozhodnutiu
správneho orgánu, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, teda priznať
mu postavenie účastníka správneho konania.
Rešpektujúc závery Súdneho dvora Európskej únie Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 229/2008-75 zo dňa 26.02.2009
zmenil tak, ţe zrušil rozhodnutie ţalovaného č. 11110/2008-2.1 zo dňa 05.11.2008 v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím Krajského úradu ţivotného prostredia v Ţiline č. 2008/01122-
14/Kr zo dňa 30.09.2008 a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.
O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 veta prvá OSP v spojení
s § 224 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, ţe priznal ţalobcovi, ktorý mal
v konaní úspech právo na náhradu trov konania.
Ţalobca si podaním zo dňa 02.01.2009, doručeným krajskému súdu dňa 05.01.2009,
na náhradu uplatnil trovy konania na súde prvého stupňa, a to trovy právneho zastúpenia
za dva úkony právnej sluţby: prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 1 465,- Sk, ţaloba
zo dňa 03.12.2008 vo výške 1 465,- Sk, 2x reţijný paušál vo výške 2x 190,- Sk, spolu
3 310,- Sk + 19% DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na súde prvého stupňa vo výške
3 938,9 Sk, t.j. 130,75 €. Trovy právneho zastúpenia boli uplatnené a priznané v súlade
s § 11 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. a/, c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb
v znení účinnom v čase vykonania právnych sluţieb.
Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde si úspešný ţalobca uplatnil v odvolaní
zo dňa 06.04.2009, doručenom krajskému súdu dňa 06.04.2009, za 1 úkon právnej sluţby -
odvolanie zo dňa 06.04.2009 vo výške 53,49 € a reţijný paušál 6,95 €, spolu 60,44 + 19%
DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde vo výške 71,92 €, pričom boli
uplatnené a priznané podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods.
3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom v čase vykonania právnej sluţby.
Celkom boli priznané ţalobcovi na náhradu tieto trovy konania 130,75 € + 71,92 € =
202,67 €, ktoré je povinný zaplatiť ţalovaný na účet JUDr. I. R. č. účtu: X vedený v S. S., a.s.,
VS: X.
Ţalobcovi súd nepriznal na náhradu odmenu za jeden úkon právnej sluţby, ktorý
si uplatnil v písomnom podaní zo dňa 30.06.2011, a to podanie návrhu na prerušenie konania
zo dňa 28.09.2009, uplatnený vo výške jednej polovice výpočtového základu podľa § 11 ods.
3 citovanej vyhlášky, t.j. 57,95 € a reţijný paušál 6,95 € spojený s uvedeným úkonom, keďţe
takéto podanie súd nevyţadoval a o skutočnosti, či je potrebné konanie prerušiť podľa § 109
ods. 2 písm. c/ OSP v spojení s § 109 ods. 1 písm. c/ OSP, rozhoduje aj bez návrhu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 07. júla 2011
JUDr. Jana Z E M K O V Á PhD.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková