Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sžp/44/2009

Najvyšší súd 3 Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr.

Jany Zemkovej PhD. a členov senátu JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Ivana Rumanu

v právnej veci ţalobcu: L. Z. V., so sídlom T., P., IČO: X, zastúpený: JUDr. I. R., advokátka

so sídlom Š., K., proti ţalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej

republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ţalovaného č. 50/2008-rozkl. zo dňa 26.06.2008, konajúc o odvolaní ţalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -72 zo dňa 10.03.2009,

jednomyseľne

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -72 zo dňa 10. marca 2009 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného

č. 50/2008-rozkl. zo dňa 26. júna 2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím ţalovaného

č. 3405/2008-2.1/KD zo dňa 22. apríla 2008 z r u š u j e podľa

a vec v r a c i a ţalovanému na ďalšie konanie.

Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 202,67 €

na účet právnej zástupkyne ţalobcu JUDr. I. R., advokátky, K., do 30 dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku.

2

O d ô v o d n e n i e

I.

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie

-rozkl. zo dňa 26.06.2008, ktorým ţalovaný

podľa a v spojení s a o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov, ďalej len , zamietol

rozklad podaný ţalobcom proti rozhodnutiu Ministerstva ţivotného prostredia Slovenskej

republiky, ďalej len ministerstvo, odboru ochrany prírody č. 3405/2008-2.1/KD zo dňa

22.04.2008, ktorým ministerstvo ako príslušný orgán štátnej správy ochrany prírody a krajiny

podľa o štátnej správe starostlivosti o ţivotné

prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 65 ods. 1 písm. h/ zákona

č. o ochrane prírody a krajiny, ďalej len , nepriznalo

v súlade s ţalobcovi postavenie účastníka konania vo veci

ţiadosti S. P. Z., P. Z. O., so sídlom O., v konaní o povolenie výnimky z podmienok ochrany

chráneného ţivočícha – medveďa hnedého, a rozhodnutie č. 3405/2008-2.1/KD zo dňa

22.04.2008 potvrdil s odôvodnením, ţe správne orgány nie sú oprávnené nad rámec zákona

( ) priznať fyzickým alebo právnickým osobám

(mimovládnym organizáciám – tzv. zainteresovaná verejnosť) postavenie účastníka konania

v zmysle v rozhodovacom procese v oblasti ţivotného prostredia,

napríklad pri povoľovaní výnimiek podľa (napr. povolenie

odstrelu jedincov medveďov hnedých), ak sa tieto osoby takéhoto postavenia doţadujú na

základe Aarhuského dohovoru, ktorý bol uverejnený v Zbierke

v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o prijatí Dohovoru

o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia, ďalej len Aarhuský dohovor,

v súvislosti s jeho priamou aplikáciou podľa , a to

i napriek tomu, ţe podľa a sa takýmto osobám

(mimovládnym organizáciám) expressis verbis priznáva len postavenie zúčastnenej osoby.

Naviac, povolenie odstrelu medveďov nie je uvedené ani v Prílohe I. k Aarhuskému dohovoru

a nie je ani činnosťou, ktorá môţe mať významný vplyv na ţivotné prostredie, najmä

s prihliadnutím na skutočnosť, ţe podľa čl. 6 ods. 1 písm. b/ strany na tento účel určia, či

určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam. Preto nie je moţné priznať

3

zainteresovanej verejnosti práva podľa čl. 6, ak ide napr. o povolenie odstrelu medveďov.

V zmysle sú orgány štátnej správy viazané aj pri

posudzovaní otázky na účasť v správnom konaní len zákonom, v tomto prípade zákonom č.

Keďţe Aarhuský dohovor nie je v tejto otázke dosť konkrétny a jednoznačný

(tzn. nemá v tejto otázke priamy účinok), nemoţno rozhodnutím správneho orgánu pripustiť

benevolenciu pri rozhodovaní nad rámec, ktorý vyplýva z vnútroštátnych predpisov.

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, ţe dňa 04.02.2006 bolo v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky pod č. uverejnené oznámenie Ministerstva zahraničných

vecí Slovenskej republiky, ţe Národná rada Slovenskej republiky vyslovila uznesením

č. 1840 zo dňa 23.09.2005 súhlas s Aarhuským dohovorom prijatým dňa 25.06.1998

v Aarhuse a rozhodla, ţe Aarhuský dohovor je medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred

zákonmi podľa .

Ţalobca je v konaní zainteresovanou verejnosťou podľa čl. 2 ods. 5 Aarhuského

dohovoru. Aarhuský dohovor zaručuje zainteresovanej verejnosti prístup k informáciám

o ţivotnom prostredí, účasť na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach špecifikovaných

v Prílohe I Aarhuského dohovoru a podľa čl. 1 písm. b/ Slovenská republika v súlade

so svojím vnútroštátnym právom tieţ uplatní ustanovenia tohto článku na rozhodnutia

o navrhovaných činnostiach neuvedených v Prílohe I, ktoré môţu mať významný vplyv

na ţivotné prostredie. Strany na tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto

ustanoveniam. V bodoch 1 aţ 19 Prílohy Aarhuského dohovoru sú uvedené činnosti, na ktoré

sa priamo aplikujú ustanovenia Aarhuského dohovoru. Podľa bodu 20 Prílohy Aarhuského

dohovoru, ktorákoľvek činnosť neuvedená v bodoch 1 – 19 kde je podľa vnútroštátneho práva

zabezpečená účasť verejnosti v rámci procesu posudzovania vplyvov na ţivotné prostredie.

Z uvedeného vyplýva, ţe Aarhuský dohovor dáva štátu moţnosť, aby si sám určil okruh

ďalších činností, ktoré nie sú uvedené v Prílohe I Aarhuského dohovoru, na ktoré sa budú

vzťahovať jeho ustanovenia. Z definície činností v Prílohe I Aarhuského dohovoru je zrejmé,

ţe udeľovanie výnimiek z ust. nespadá do okruhu činností,

v ktorých je zaručená účasť verejnosti na rozhodovaniach. Slovenská republika neprijala

vo svojom vnútroštátnom práve úpravu, ktorou by určila, ţe udeľovanie výnimiek podľa

podlieha ustanoveniam Aarhuského dohovoru. Z uvedeného

teda vyplýva, ţe čl. 9 Aarhuského dohovoru (na ktorý sa ţalobca odvoláva) je aplikovateľný

aţ prostredníctvom úprav vnútroštátneho práva, to znamená, ţe nie je priamo aplikovateľný.

Podľa názoru krajského súdu, ani logickým ani gramatickým výkladom čl. 9 ods. 2

Aarhuského dohovoru nemoţno dôjsť k záveru, ţe by ţalobcovi priamo Aarhuským

dohovorom mohlo vzniknúť právo zúčastňovať sa správneho a súdneho konania v postavení

účastníka konania. Uvedené ustanovenie zmluvy zakladá povinnosť strany (štátu) prijať

vo svojom vnútroštátnom práve také úpravy, aby mala zainteresovaná verejnosť prístup

k procesu preskúmavania rozhodnutí buď pred súdom, alebo iným nestranným orgánom

v prípadoch činností uvedených v čl. 6 Aarhuského dohovoru. Aarhuský dohovor teda ukladá

stranám (štátom) prijať zákonnú úpravu, na základe ktorej umoţní zainteresovanej verejnosti

zúčastňovať sa preskúmania rozhodnutí o činnostiach podľa čl. 6 pred súdom alebo iným

orgánom, napr. prokuratúrou. Za účelom postupného zosúlaďovania vnútroštátnych predpisov

s článkami Aarhuského dohovoru, priebeţného hodnotenia jeho vykonávania, sa podľa čl. 10

strany Aarhuského dohovoru schádzajú na pravidelných stretnutiach. Časový horizont,

v ktorom má byť vnútroštátne právo upravené podľa poţiadaviek Aarhuského dohovoru

určený nie je. V danom prípade nebola splnená podmienka podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského

dohovoru na to, aby sa ţalobca stal účastníkom v správnom konaní, pretoţe nebol splnený

predpoklad podľa vnútroštátneho práva ( ), nejedná

sa o rozhodnutie o činnostiach podľa čl. 6 Aarhuského dohovoru ani o rozhodnutie, ktoré

je v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zastúpení advokátkou včas odvolanie

a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu

vyhovie. Namietal, ţe v konaní pred správnymi orgánmi sa doţadoval priznania postavenia

účastníka konania na základe článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, a porušenie svojich práv

rozhodnutím ţalovaného aj prvostupňového správneho orgánu vyvodzoval z porušenia práv

zakotvených v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, teda mal mať prístup k správnemu

alebo súdnemu konaniu, umoţňujúce mu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb

a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom Slovenskej republiky

v oblasti ţivotného prostredia. Ţalobca svoje právo byť účastníkom konania v konaniach

5

vedených pred prvostupňovým správnym orgánom aj ţalovaným vyvodzuje z ustanovenia

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,

zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umoţňujúcemu

napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore

s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy

preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.

V právnom poriadku Slovenskej republiky zodpovedá takému postaveniu, ktoré

umoţňuje napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré

sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia len postavenie účastníka

konania (správneho alebo súdneho). Len takéto procesné postavenie umoţňuje,

či uţ v správnom konaní alebo v následnom súdnom konaní, napadnúť úkony a opomenutia

orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné prostriedky a ţaloby v správnom

súdnictve pokiaľ ide o napadnutie úkonov orgánov verejnej správy rozhodujúcich

v poslednom stupni. Ustanovenie článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne zaručuje

verejnosti prístup ku konaniu správnemu alebo súdnemu, ktorý v sebe zahŕňa aj moţnosť

napadnutia úkonov a opomenutí. Právo zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

moţno realizovať prostredníctvom vnútroštátnych predpisov upravujúcich správne a súdne

konanie a účasť na ňom. Práve so zreteľom na túto okolnosť sa domáhal v správnom konaní

v súlade s ustanoveniami priznania postavenia účastníka konania.

Ţalobca sa teda domáhal svojho práva zakotveného v čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

postupom, ktorý vnútroštátny poriadok Slovenskej republiky umoţňuje.

So zreteľom na skutočnosť, ţe Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1840

zo dňa 23.09.2005 rozhodla, ţe Aarhuský dohovor je zmluvou, ktorá má prednosť pred

zákonmi, zaradila uvedený dohovor do jednej z kategórií vymenovaných v článku 7 ods. 5

. Nie je preto moţné následnou interpretáciou urobiť záver

o tom, ţe Aarhuský dohovor nie je zmluvou o ľudských právach. So zreteľom na ustanovenie

, je takáto kvalifikácia zmluvy záväzná, nie je moţné ju meniť

interpretáciou. Ak by orgán aplikujúci právo, v konkrétnom prípade Aarhuský dohovor,

zastával názor, ţe Aarhuský dohovor nie je zmluvou o ľudských právach a slobodách, potom

by tento výklad bol neobhájiteľný so zreteľom na skutočnosť, ţe uvedený dohovor nemoţno

zaradiť do ţiadnej inej kategórie medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred zákonom.

6

Túto skutočnosť povaţuje ţalobca za zásadnú. Charakter Aarhuského dohovoru ako

medzinárodnej zmluvy o ľudských právach so zreteľom na rozhodnutie Národnej rady

Slovenskej republiky č. 1840 zo dňa 23.09.2005 nie je moţné spochybniť. Medzinárodná

zmluva o ľudských právach a základných slobodách nemusí zakladať práva a povinnosti

fyzických osôb, nemusí byť zmluvou, na vykonanie ktorej nie je potrebný zákon, ale zároveň

je zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, pričom táto jej prednosť

vyplýva z rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky, podmieneného skutočnosťou,

ţe ide o zmluvu o ľudských právach a slobodách. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach

a slobodách vo všeobecnosti nezakladajú konkrétne práva a povinnosti fyzických osôb, ale

priznávajú ľudské práva a základné slobody, ktoré sú zmluvné strany povinné zabezpečiť

a zaručiť ich ochranu kaţdému, na koho sa tieto medzinárodné zmluvy vzťahujú.

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách vyjadrujú základné princípy

postavenia určitých subjektov, ktoré by mali byť zakaţdým rešpektované pri akejkoľvek

činnosti vykonávanej štátnymi orgánmi a to či uţ zákonodarnej, správnej alebo súdnej.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti posudzujúc iné

medzinárodné dohovory o ľudských právach a o základných slobodách vychádzal z jediného

logického výkladu, a to ţe pokiaľ je v medzinárodnej zmluve zakotvený pozitívny záväzok

štátu zabezpečiť určité právo označeným osobám, zodpovedá tomu ľudské právo takejto

osoby. Ţalobca poukázal na čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp.zn. a čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. .

Dňa 15.10.2008 nadobudol účinnosť , ktorým sa mení

(ďalej len ), v ktorom bolo novelizované ust.

a to tak, ţe táto novela rozšírila okruh osôb – účastníkov konania podľa V. časti

(Správne súdnictvo) tak, ţe súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania „účastníka

správneho konania“, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho

rozhodnutia dotknuté. Podľa dôvodovej správy k novele , cieľom zmeny ustanovenia

bolo umoţniť plnohodnotne sa zúčastniť súdneho konania aj „účastníkovi

správneho konania“, ktorý nie je ţalobcom. Dôvodová správa uvádza, ţe právna úprava je

reakciou na poţiadavky Aarhuského dohovoru. Z uvedeného moţno vyvodiť záver, ţe pokiaľ

by ţalobca ako občianske zdruţenie so vzťahom k ţivotnému prostrediu mal v správnom

konaní postavenie len zúčastnenej osoby a nie „účastníka správneho konania“, súdy

7

by ho nemohli pribrať do konania v zmysle a to napriek tomu, ţe novela

predmetného ustanovenia bola uskutočnená práve z dôvodu reagovať na poţiadavky

Aarhuského dohovoru. Predmetné ustanovenie by bolo v tomto smere neaplikovateľné

a mienený úmysel zákonodarcu reagovať na poţiadavky Aarhuského dohovoru by zostal

nenaplnený.

So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj dôvody uvedené v ţalobe

proti rozhodnutiu ţalovaného, je ţalobca toho názoru, ţe jediným postupom ţalovaného

aj prvostupňového správneho orgánu, ktorý by rešpektoval ustanovenie článku 7 ods. 5

, by bolo v rámci platných ustanovení

priznať ţalobcovi postavenie účastníka konania. Len práva účastníka konania umoţňujú

ţalobcovi realizovať práva zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

III.

Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhoval, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok krajského súdu potvrdil. Uviedol, ţe v danom prípade nebola splnená podmienka

podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru na to, aby sa ţalobca stal účastníkom konania,

pretoţe nebol splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona

č. ), nejedná sa o rozhodnutie podľa Aarhuského dohovoru, ani

o rozhodnutie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom. Článkom 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru je daná moţnosť verejnosti napadnúť akékoľvek porušenie právnych predpisov

v oblasti ţivotného prostredia, ktorého sa dopustil buď orgán verejnej moci alebo akákoľvek

fyzická alebo právnická osoba. Preskúmanie úkonu alebo opomenutia, ktoré je v rozpore

s vnútroštátnym právom môţe vykonať štátny orgán alebo súd. Podľa implementačného

sprievodcu k Aarhuskému dohovoru nemá Aarhuský dohovor vplyv na právo zmluvných

strán (strán Aarhuského dohovoru) ustanoviť kritériá, na základe ktorých môţu mať členovia

verejnosti prístup ku konaniam o vymáhaní práva ţivotného prostredia. Tento záväzok môţe

byť splnený napríklad ustanovením moţnosti iniciovať správne konanie (podnet

na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, podnet na podanie protestu

prokurátora).

8

Ďalej poukázal na to, ţe súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení rozsudku

a ani ţalovaný nikdy nespochybnil, ţe v prípade Aarhuského dohovoru ide o medzinárodnú

zmluvu o ľudských právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi podľa

. Vyplýva to z uznesenia Národnej rady Slovenskej

republiky č. 1840 zo dňa 23.09.2005 a z doloţky prednosti. V doloţke prednosti je tieţ

uvedené, ţe ide o medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon a súčasne

o medzinárodnú zmluvu, ktorá neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo

právnických osôb. Práve táto charakteristika má zásadný význam pre posúdenie priameho

účinku medzinárodnej zmluvy.

Zásada prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi podľa

Slovenskej republiky znamená, ţe v prípade rozporu medzi obsahom platnej medzinárodnej

zmluvy, ktorú schválila Národná rada Slovenskej republiky a ktorá bola riadne ratifikovaná

a vyhlásená predpísaným spôsobom, a zákonom, nepouţije orgán aplikujúci právo zákon,

ale medzinárodnú zmluvu. Zároveň sa však inštitút prednosti môţe logicky vzťahovať

len na tie medzinárodné zmluvy, ktoré sú aspoň v časti spôsobilé na priamu aplikáciu,

čiţe len na medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon

ani iný všeobecne záväzný právny predpis.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

ţalobcu ( , veta prvá ), postupom podľa veta

prvá a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej

tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým podľa § 250ja ods. 3

veta prvá zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, ţe rozhodnutie

ţalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím ţalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2

písm. a/ , pretoţe rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci a to pomerom hlasov členov senátu 3:0 (

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

9

V prejednávanej veci bolo sporné, či ţalobca ako zdruţenie, ktorého cieľom je ochrana

ţivotného prostredia v správnom konaní týkajúcom sa udelenia výnimky z podmienok

ochrany chráneného ţivočícha – medveď hnedý je účastníkom správneho konania, ktorého

sa ţalobca domáhal na základe Aarhuského dohovoru, pričom zákon mu priznával postavenie

zúčastnenej osoby.

Podľa na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú

všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa v znení účinnom do 30.04.2010,

účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených

v odseku 2 len ţiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie

súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo

má byť zoologická záhrada umiestnená. Zdruţenie s právnou subjektivitou, ktorého

predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré

písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa

odseku 7, je zúčastnenou osobou.

Podľa účastníkom konania je ten, o koho právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti môţu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom

konania je aj ten, kto tvrdí, ţe môţe byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených

záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to aţ do času, kým sa preukáţe opak.

Podľa účastníkom konania je aj ten, komu osobitný

zákon také postavenie priznáva.

Podľa osobitný zákon môţe ustanoviť, za akých

podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba neţ účastník

konania (ďalej len ,,zúčastnená osoba“).

Podľa zúčastnená osoba má právo byť

upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť

10

sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu

rozhodnutia. Osobitný zákon môţe ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

Podľa článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru kaţdá strana, v rámci svojho

vnútroštátneho práva, zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti

a/ majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne,

b/ ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy strany

upravujúce správne konanie poţadujú ako predbeţnú podmienku,

mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým

a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú

zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia, podliehajúc článku 6

a v prípadoch stanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia

odseku 3, a iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru.

O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté

v súlade s poţiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej

verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru.

Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa poţiadavky

uvedené v článku 2 ods. 5 povaţuje za dostatočný na účely písmena a/. Tieto organizácie

budú povaţované za také, ktorých práva môţu byť porušené na účely písmena b/.

Ustanovenia odseku 2 citovaného článku 9 nevylučujú moţnosť predbeţného

preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá poţiadavka uplatnenia správneho

preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto poţiadavka vyplýva z vnútroštátneho

práva.

Podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, naviac bez toho, aby boli dotknuté

procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, kaţdá strana zabezpečí, ak sú splnené

podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali

prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí

súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom

v oblasti ţivotného prostredia.

11

Podľa ţalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí,

ţe ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená

na svojich právach. Podať ţalobu môţe aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou

sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať

malo.

V správnom konaní, vo veci ţiadosti S. P. Z., P. Z. O., so sídlom O. o povolenie

výnimky z podmienok ochrany chráneného ţivočícha – medveďa hnedého bol v zmysle § 82

ods. 3 prvá veta účastníkom konania len ţiadateľ. Ţalobca mal

v tomto administratívnom konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby v zmysle § 82 ods. 3

tretia veta v znení účinnom do 30.04.2010.

Ţalobca právo byť účastníkom konania v správnom konaní vyvodzuje z ustanovenia

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Namietal, ţe procesné postavenie zúčastnenej osoby

mu neumoţňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,

napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym

právom v oblasti ţivotného prostredia. Len procesné postavenie účastníka konania (správneho

alebo súdneho) mu umoţňuje, či uţ v správnom konaní alebo v následnom súdnom konaní

napadnúť úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné

prostriedky a ţaloby v správnom súdnictve.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa

22.06.2009 predloţil Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 234 Zmluvy o zaloţení

Európskeho spoločenstva nasledujúce predbeţné otázky:

1. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing efect“) medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17.02.2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?

12

2. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal súčasťou komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti alebo priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?

3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn., že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?

Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 zo dňa 08.03.2011 rozhodol,

ţe „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom

procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia schváleného v mene

Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy

účinok v práve Únie. Prináleţí však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad

procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho

opravného prostriedku alebo ţaloby, ktorý bude v čo najväčšej moţnej miere v súlade tak

s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv

poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu ţivotného prostredia, akou

je L. Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo

byť v rozpore s právom Únie v oblasti ţivotného prostredia.“

Súdny dvor Európskej únie v bodoch 45 aţ 50 rozsudku uviedol:

,,Je potrebné konštatovať, ţe ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

neobsahujú ţiadnu jasnú a presnú povinnosť takej povahy, ţe by sa ňou priamo musela riadiť

právna situácia jednotlivcov. Keďţe práva stanovené v článku 9 ods. 3 majú „členovia

verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“,

znamená to, ţe toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo jeho účinkov

tomu, ţe dôjde k vydaniu neskoršieho aktu.

Je však potrebné uviesť, ţe cieľom týchto ustanovení, hoci sú formulované všeobecne,

je umoţniť zabezpečiť účinnú ochranu ţivotného prostredia.

13

V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleţí právnemu

poriadku kaţdého členského štátu upraviť procesné podmienky ţalôb určených

na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú

z práva Únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú

v kaţdom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä

rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s. I-2483, body 44 a 45).

V tejto súvislosti, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, procesné podmienky ţalôb

určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci

vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce

sa podobných ţalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemoţniť

alebo nadmerne sťaţiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity)

(rozsudok Impact, uţ citovaný, bod 46 a citovaná judikatúra).

Nemoţno si preto predstaviť, ţe by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva

Únie v oblasti ţivotného prostredia, bol moţný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemoţnosť alebo veľkú obtiaţnosť

výkonu práv zverených právom Únie.

Z toho vyplýva, ţe keď ide o druh chránený právom Únie a najmä Smernicou

o biotopoch (pozri niţšie), prináleţí vnútroštátnemu súdu, aby s cieľom zabezpečiť účinnú

súdnu ochranu v oblastiach, ktoré patria do práva Únie týkajúceho sa práva ţivotného

prostredia, poskytol taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej moţnej

miere v súlade s cieľmi stanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.“

Cieľom článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru je zabezpečiť verejnosti prístup

k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí

súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom

v oblasti ţivotného prostredia. Tieto práva majú členovia verejnosti len ak sú splnené

podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Členským štátom je tak ponechaný

priestor na úvahu, ako tento cieľ dosiahnu tým, ţe príjmu opatrenia na zabezpečenie záväzkov

vyplývajúcich z tohto článku a ţe stanovia za akých podmienok má verejnosť prístup

k takémuto správnemu alebo súdnemu konaniu.

14

v znení účinnom do 30.04.2010 priznával ţalobcovi,

zdruţeniu, ktorého predmetom činnosti je ochrana ţivotného prostredia, v konaní o povolenie

výnimky z podmienok ochrany chráneného ţivočícha – medveďa hnedého, postavenie

zúčastnenej osoby. Ţalobca v správnom konaní v postavení zúčastnenej osoby nemôţe proti

rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom v oblasti ţivotného

prostredia podať odvolanie a potom v zmysle ani ţalobu o preskúmanie

zákonnosti tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu.

Podľa čl. 12 ods. 1 písm. a/ Smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane

prirodzených biotopov a voľne ţijúcich ţivočíchov a rastlín, ďalej len smernica o biotopoch,

ktorá bola implementovaná aj do právneho poriadku Slovenskej republiky, členské štáty

prijmú potrebné opatrenia na vytvorenie systému prísnej ochrany ţivočíšnych druhov

uvedených v prílohe IV písm. a/ v prostredí ich prirodzeného pohybu a zakáţu všetky formy

úmyselného odchytávania alebo usmrcovania vzoriek týchto druhov vo voľnej prírode.

Podľa čl. 16 ods. 1 smernice o biotopoch za predpokladu, ţe existuje uspokojivá

alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie príslušného druhu

na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môţu udeliť výnimku z ustanovení

článkov 12, 13, 14 a 15 písm. a/ a b/ z dôvodov uvedených pod písmenom a/ aţ e/.

Príloha IV smernice o biotopoch, ktorá sa týka ţivočíšnych a rastlinných druhov,

o ktoré má Spoločenstvo záujem a vyţadujú prísnu ochranu, uvádza aj druh ,,Ursus arctos“.

Vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 08.03.2011,

keďţe predmetom súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia ţalovaného aj v tejto veci

je rovnaká otázka, ktorou sa Súdny dvor Európskej únie zaoberal v predmetnom rozsudku,

aj keď článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve Európskej únie,

s cieľom umoţniť účinnú ochranu ţivotného prostredia vyplývajúcu z práva Európskej únie,

v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, keďţe správne konanie sa týkalo poskytnutia

výnimky z reţimu ochrany takého druhu ako medveď hnedý, ktorý je uvedený v prílohe IV,

bod a/ smernice o biotopoch, takţe podľa článku 12 tejto smernice podlieha prísnej ochrane,

v prípade ktorej moţno udeliť výnimku iba za podmienok stanovených v článku 16 tejto

15

smernice, je potrebné v správnom konaní postupovať tak, aby ţalobca ako zdruţenie

na ochranu ţivotného prostredia mohol podať ţalobu proti rozhodnutiu správneho orgánu,

ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, teda priznať mu postavenie účastníka

správneho konania.

Rešpektujúc závery Súdneho dvora Európskej únie Najvyšší súd Slovenskej republiky

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -72 zo dňa 10.03.2009

zmenil tak, ţe zrušil rozhodnutie ţalovaného č. 50/2008-rozkl. zo dňa 26.06.2008 v spojení

s prvostupňovým rozhodnutím ţalovaného č. 3405/2008-2.1/KD zo dňa 22.04.2008 a vec

vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa veta prvá v spojení

s a veta prvá tak, ţe priznal ţalobcovi, ktorý mal

v konaní úspech právo na náhradu trov konania.

Ţalobca si podaním zo dňa 16.10.2008, doručeným krajskému súdu dňa 20.10.2008,

na náhradu uplatnil trovy konania na súde prvého stupňa, a to trovy právneho zastúpenia

za dva úkony právnej sluţby: prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 1 465,- Sk, ţaloba

zo dňa 08.09.2008 vo výške 1 465,- Sk, 2x reţijný paušál vo výške 2x 190,- Sk, spolu

3 310,- Sk + 19% DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na súde prvého stupňa vo výške

3 938,9 Sk, t.j. 130,75 €. Trovy právneho zastúpenia boli uplatnené a priznané v súlade

s § 11 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. a/, c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb

v znení účinnom v čase vykonania právnych sluţieb.

Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde si úspešný ţalobca uplatnil v odvolaní

zo dňa 22.04.2009, doručenom krajskému súdu dňa 22.04.2009, za 1 úkon právnej sluţby -

odvolanie zo dňa 22.04.2009 vo výške 53,49 € a reţijný paušál 6,95 €, spolu 60,44 + 19%

DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde vo výške 71,92 €, pričom boli

uplatnené a priznané podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods.

3 vyhlášky č. v znení účinnom v čase vykonania právnej sluţby.

16

Celkom boli priznané ţalobcovi na náhradu tieto trovy konania 130,75 € + 71,92 € =

202,67 €, ktoré je povinný zaplatiť ţalovaný na účet JUDr. I. R. č. účtu: X vedený v S. S., a.s.,

VS: X.

Ţalobcovi súd nepriznal na náhradu odmenu za jeden úkon právnej sluţby, ktorý

si uplatnil v písomnom podaní zo dňa 30.06.2011, a to podanie návrhu na prerušenie konania

zo dňa 28.09.2009, uplatnený vo výške jednej polovice výpočtového základu podľa § 11 ods.

3 citovanej vyhlášky, t.j. 57,95 € a reţijný paušál 6,95 € spojený s uvedeným úkonom, keďţe

takéto podanie súd nevyţadoval a o skutočnosti, či je potrebné konanie prerušiť podľa § 109

ods. 2 písm. c/ v spojení s , rozhoduje aj bez návrhu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 07. júla 2011

JUDr. Jana Z E M K O V Á PhD.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková