Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
dc0/375322.2397ee.pdf
PDF · 213.7 KB
No categories available
1Sža/30/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/30/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka
a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci
ţalobcu: H., nar. X., štátny príslušník Číny, zastúpený JUDr. B., H. proti ţalovanému: Riaditeľstvo
hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky, Hrobákova č. 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporcu č. p.: UHCP-263-17/RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa 20.8.2009, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/170/2009-33 zo dňa 17.3.2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1S/170/2009-33 zo dňa 17.3.2011 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal
preskúmania rozhodnutia ţalovaného č. p.: UHCP-263-17/RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa
20.8.2009, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru
Dunajská Streda č. p.: UHCP-19-21/RHCP-BA-DS-AV-2009 zo dňa 7.4.2009 o administratívnom
vyhostení ţalobcu a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky (ďalej len SR) na dobu 3 rokov
do 6.4.2012.
Krajský súd námietku ţalobcu, ţe ţalovaný porušil jeho práva, keď k jeho vypočutiu nebol
riadne prizvaný tlmočník z čínskej jazyka, vyhodnotil ako neodôvodnenú. Tvrdenie ţalobcu,
ţe napadnutému rozhodnutiu nerozumel, pretoţe tlmočník neovládal slovenský jazyk, povaţoval
krajský súd za účelové, nakoľko tlmočník bol do konania riadne ustanovený správnym orgánom
a zloţil sľub tlmočníka. Za prítomnosti tohto tlmočníka bola so ţalobcom spísaná aj zápisnica
o podaní vysvetlenia, pričom ţalobca na poloţené otázky riadne odpovedal, neignoroval tlmočníka,
ktorý plynule rozprával aj čítal. Rozhodnutia boli ţalobcovi riadne pretlmočené a ţalobca
po ich pretlmočení a oboznámení sa so skutočnosťou, ţe je vyhostený a zaistený, odmietol podpísať
zápisnicu. Navyše ten istý tlmočník ţalobcovi pretlmočil dve rôzne rozhodnutia, a to o zastavení
konania o udelenie azylu a o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na územie SR
a ţalobca prvému spomínanému rozhodnutiu porozumel, ale druhému spomínanému uţ nie. Postup
ţalovaného bol podľa krajského súdu v súlade so správnym poriadkom, ako aj v súlade so zákonom
č. 382/2004 Z.z. o znalcoch a tlmočníkoch.
Krajský súd sa nestotoţnil s názorom ţalobcu, ţe na územie SR nevstúpil a ani
sa tu nezdrţiaval bez oprávnenia, a ţe má právo na zabezpečenie svojho rodinného ţivota na území
SR so svojím dieťaťom, pretoţe v neprospech jeho tvrdení je hlavne fakt, ţe ţalobca má zákaz
vstupu do Schengenského priestoru v trvaní od 28.2.2008 do 28.2.2013, pretoţe z dôvodu
nebezpečia zo strany ţalobcu na verejnú bezpečnosť a bezpečnosť Rakúska bol ţalobcovi
Riaditeľstvom v Grazi uloţený trest vyhostenia.
K tvrdeniam ţalobcu, ţe rozhodnutie, ktorým bolo konanie o udelenie azylu zastavené,
nemohlo byť vykonateľné v deň jeho doručenia a teda v deň doručenia rozhodnutia ešte prebiehalo
azylové konanie, a ţe policajné útvar bol povinný skúmať, či vyhosteniu nebráni prekáţka
vyhostenia, sa krajský súd vyjadril tak, ţe na tieto tvrdenia neprihliadol pri preskúmavaní
rozhodnutia a postupu správneho orgánu z dôvodu, ţe tieto tvrdenia nemajú vplyv na zákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia. Z rovnakého dôvodu súd neprihliadol ani na námietku ţalobcu,
ţe policajný útvar bol povinný skúmať, či vyhosteniu nebráni prekáţka vyhostenia, nakoľko
ţalobca má záznam v Schengenskom informačnom systéme.
Krajský súd preto dospel k záveru, ţe ţalovaný rozhodoval vo veci na základe dostatočne
zisteného skutkového stavu, aplikoval na vec správny právny predpis a vysporiadal sa so všetkými
námietkami ţalobcu. Smernica rady č. 2001/40/ES z 28.5.2001 o vzájomnom uznávaní rozhodnutí
o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín ukladá povinnosť správnemu orgánu
pri rozhodovaní o vyhostení cudzinca prihliadnuť na rozhodnutie o vyhostení vydaného príslušným
orgánom v Rakúsku proti ţalobcovi, a to v súvislosti so zistenými skutočnosťami ţalobcu, ktorému
ako cudzincovi bol zakázaný vstup do Schengenského priestoru. Napadnuté rozhodnutie a postup
správneho orgánu povaţoval krajský súd za súladný so zákonom.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote ţalobca odvolanie, v ktorom navrhoval
rozsudok krajského súdu zmeniť tak, ţe rozhodnutie ţalovaného sa zrušuje a vec sa vracia
ţalovanému na ďalšie konanie.
Ţalobca podal odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) OSP (súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a v § 205 ods. 2 písm. f) OSP
(rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).
Ţalobca povaţoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný ohľadom toho, ako bola
tlmočníčka z hľadiska ovládania slovenského jazyka písmom kvalifikovaná a ako sa súd
vysporiadal s namietaním ţalobcu, ţe tlmočníčka neovláda slovenské písmo a nevie preloţiť
rozhodnutia, ktoré dostal. Ţalobca nevedel, aké rozhodnutia sú mu doručené a čo znamenajú
a nevedela mu to vysvetliť ani tlmočníčka, preto ich doručenie odmietol podpísať. Podľa názoru
ţalobcu, tlmočníčka nevedela čítať rozhodnutia o zaistení a vyhostení napísané v slovenskom
jazyku a nevedela mu prečítať obsah zápisnice, po skončení ktorých mu boli rozhodnutia doručené.
Boli mu teda doručené 2 rozhodnutia, z ktorých rozhodnutie o zaistení bolo Krajským súdom
v Trnave zrušené v dôsledku porušenia práva na tlmočníka a porušenia práva konať pred správnych
orgánom v jazyku, ktorému účastník konania rozumie.
Najdôleţitejšou ţalobcovou námietkou ostalo namietanie zákonnosti rozhodnutia v tom,
ţe rozhodnutím o vyhostení došlo k zásahu štátu do rodinného ţivota. Jeho vyhostením by bolo
porušené jeho právo na rešpektovanie jeho rodinného ţivota podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor). Túto skutočnosť policajný útvar, odvolací
orgán a ani súd vôbec nezohľadnili. Rozsudok krajského súdu povaţuje ţalobca
za nepreskúmateľný aj z hľadiska toho, či rozhodnutím došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru, tak ako
to namietal ţalobca. Ţalobca poţiadal na matrike v Liptovskom Mikuláši o uzavretie manţelstva,
čo mu nebolo umoţnené, keďţe nemohol preloţiť doklad totoţnosti. Ţalobca má na Slovensku
aj dieťa. Matka ich spoločného dieťaťa má ďalšie dve deti so štátnym príslušníkom SR, a preto
s nimi nemôţe opustiť SR bez toho, aby marila rozhodnutie slovenského súdu týkajúce sa zverenia
detí do jej výchovy. Realizáciou rozhodnutia o zaistení by došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru,
a to narušením zväzkov medzi dieťaťom a rodičom, jednak pokiaľ by došlo k vyhosteniu ţalobcu
i vtedy, keby matka i s dieťaťom účastníka konania nasledovala otca dieťaťa do krajiny pôvodu
v pomere k deťom z prvého manţelstva. Ţalovaný vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, ako môţe
ţalobca po vyhostení realizovať právo na rodinný ţivot mimo územia SR, keď uţ podľa zákonov
platných na území SR rodinný ţivot zaloţil a taktieţ ani to, prečo je nutné zasiahnuť do práv detí
na styk s otcom a k tejto nesprávnej a podľa názoru ţalobcu iracionálne správnej úvahe
sa nevyjadril ani súd a rozsudok preto nie je preskúmateľný. Podľa názoru ţalobcu súd rozhodoval
v protiklade s povinnosťou rozhodnúť podľa medzinárodného záväzku, a to nielen z hľadiska
ochrany práv rodiny a vzťahu otca a dieťaťa, ale aj z hľadiska ochrany práv dieťaťa.
Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu vyjadril podaním zo dňa 25.5.2011.
Ţalovaný vo vyjadrení zdôraznil, ţe pre našu spoločnosť z mnohých hľadísk nie je ţiaduce,
aby sa v SR zdrţovali cudzí štátni príslušníci nerešpektujúci jej zákony. Ţalobca má záznam
v Schengenskom informačnom systéme, čo bolo zistené úradom medzinárodnej spolupráce.
Riaditeľstvom federálnej polície v Graz mu bol uloţený trest vyhostenia z dôvodu nebezpečia
zo strany ţalobcu pre verejnú bezpečnosť, bezpečnosť štátu. Mal určený zákaz vstupu
do Schengenského priestoru do 28.2.2013. Aj na základe smernice Rady č. 2001/40/ES z 28.5.2001
o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín, rozhodol
ţalovaný tak, ţe skonštatoval, ţe ţiadosť ţalobcu bola zamietnutá v súlade so zákonom o pobyte
cudzincov, nakoľko má ţalobca odopretý vstup do Schengenského priestoru, nerešpektoval
rozhodnutie správneho orgánu a na území SR sa zdrţiaval neoprávnene.
Podľa názoru ţalovaného, i napriek vydanému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení,
sa ţalovaný správny orgán vysporiadal aj s právom na súkromie a rodinný ţivot garantovaného
Dohovorom. Vydaným rozhodnutím nie sú dotknuté jeho práva na spoločný rodinný ţivot i napriek
tomu, ţe má na území SR rodinných príslušníkov, nakoľko sa môţe v medziach zákona zúčastňovať
na záleţitostiach svojej rodiny, a to vo svojej domovskej krajine, mimo členských krajín
Schengenského dohovoru resp. po skončení zákazu vstupu do Schengenského priestoru. Štát
realizuje nielen ochranu rodiny, ale i ochranu spoločnosti pred páchaním protizákonného konania.
Celé konanie a tvrdenia cudzinca povaţuje ţalovaný za nedôveryhodné, irelevantné, špekulatívne,
nakoľko si chce iba zlegalizovať pobyt na území SR a v celom Schengenskom priestore.
Cudzinec mal taktieţ moţnosť vyuţiť pomoc a poradenstvo a svoj pobyt riešiť
a zlegalizovať si ho, čo neurobil. To svedčí o tom, ţe cudzinec vôbec nemá záujem ohľadom jeho
ďalšieho riešenia si neoprávneného pobytu.
Počas konania o administratívnom vyhostení a pri spísaní zápisnice o podaní vysvetlenia
sa nezmienil, neuviedol, nevyjadril sa a ani nepredloţil a nepreukázal ţiadne nové skutočnosti,
ktoré by boli predmetom posudzovania a nasvedčovali tomu, ţe je prekáţka jeho administratívneho
vyhostenia z územia SR, pričom mu bola daná táto moţnosť. Námietku nedostatočne zisteného
stavu veci povaţoval ţalovaný za neodôvodnenú. Prekáţka administratívneho vyhostenia je
ovládané aj zásadou, ţe povinnosť prvostupňového správneho orgánu zistiť stav veci je
determinovaná dôvodmi, ktoré cudzinec predostrel na odôvodnenie svojich tvrdení. Nie je jeho
povinnosťou za cudzinca vyhľadávať ďalšie dôvody a dôkazy. Ţalovaný poukázal
aj na nedôveryhodnosť ţalobcu, nakoľko počas úkonov vykonávaných pred slovenskými štátnymi
orgánmi uvádzal rôzne údaje. Jeho tvrdenia je preto moţné povaţovať za nedôveryhodné,
špekulatívne a zavádzajúce.
K námietke týkajúcej sa tlmočníka sa ţalovaný vyjadril tak, ţe cudzinec neprejavil záujem
a nikde sa nezmienil o potrebe mať pri úkonoch vykonaných na Oddelení cudzineckej polície
Policajného zboru Dunajská Streda iného tlmočníka z toho dôvodu, ţe mu nerozumie, prípadne
s pribratím tlmočníka nesúhlasí. S pribratím tlmočníka cudzinec súhlasil, čo uviedol aj v zápisnici
o podaní vysvetlenia, ktorú však po vykonaní všetkých potrebných úkonoch odmietol podpísať.
Tlmočník s cudzincom a s policajtom vykonávajúcim výsluch riadne komunikoval a na uloţené
otázky riadne reagoval v slovenskom jazyku aj v čínskom jazyku. Ten istý tlmočník bol pribratý
vo viacerých prípadoch k úkonom administratívneho vyhostenia cudzincov a ani v jednom prípade
nebola vytýkaná vada moţného zlého tlmočenia.
Na záver ţalovaný uviedol, ţe jednoznačne zastáva názor a tvrdí, ţe cudzinec sa ako vízový
cudzinec zdrţiaval na území SR bez platného cestovného dokladu, víza alebo platného povolenia
na pobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného jednou zo zmluvných strán, porušil
ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru a teda zdrţiaval sa na území
SR bez oprávnenia. Ţalovaný nezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia správneho
orgánu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1
OSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, ţe odvolanie
ţalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia
§ 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12. júla 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Odvolací súd z administratívneho spisu ţalovaného zistil, ţe Oddelenie cudzineckej polície
Policajného zboru Dunajská Streda rozhodnutím č. p. UHCP-19-21/RHCP-BA-DS-AV-2009
zo dňa 7.4.2009 administratívne vyhostilo ţalobcu z územia SR a zakázalo mu vstup na územie SR
na dobu 3 rokov do 6.4.2012 z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov,
pretoţe ţalobca sa na území SR zdrţiava neoprávnene a nebola zistená ţiadna prekáţka pre jeho
administratívne vyhostenie.
Toho istého dňa bol ţalobca rozhodnutím č. p. UHCP-19-23/RHCP-BA-DS-AV-2009
zaistený a umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove.
Na odvolanie ţalobcu ţalovaný rozhodnutím č. p. UHCP-263-17/RHCP-BA-HCP-R-2009
zo dňa 20.8.2009 prvostupňové rozhodnutie o administratívnom vyhostení ţalobcu potvrdil
a odvolanie účastníka konania zamietol, pretoţe dospel k záveru, ţe prvostupňový správny orgán
postupoval v súlade so zákonom.
Z obsahu administratívneho spisu bolo ďalej zistené, ţe prvýkrát poţiadal ţalobca
o udelenie azylu 24.2.2005 pod menom W., nar. X.. Rozhodnutím č. p.: MU-456/PO-Ţ-2005 zo dňa
21.3.2005 mu nebol udelený azyl a bolo rozhodnuté, ţe sa naňho nevzťahuje zákaz vyhostenia
alebo vrátenia do Číny. Krajský súd v Bratislave toto rozhodnutie potvrdil a následne Najvyšší súd
Slovenskej republiky potvrdil rozsudok krajského súdu.
Druhýkrát poţiadal o udelenie azylu uţ pod menom H., nar. X. a rozhodnutím č. MU-
2399/PO-Ţ-2007 zo dňa 22.11.2007 bola jeho ţiadosť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Krajský súd v Bratislave toto rozhodnutie potvrdil a následne Najvyšší súd Slovenskej republiky
potvrdil rozsudok krajského súdu.
Tretíkrát poţiadal o udelenie azylu 18.2.2009, pričom rozhodnutím č. p.: MU-82-13/PO-Ţ-
2009 zo dňa 18.3.2009 bolo konanie o udelenie azylu zastavené. Na základe rozkladu podaného
ţalobcom bolo toto rozhodnutie potvrdené príslušným orgánom.
Dňa 7.4.2009 bol ţalobca kontrolovaný hliadkou polície v Pobytovom tábore R. a bolo
zistené, ţe sa zdrţiava na území SR neoprávnene bez cestovného dokladu a bez povolenia
príslušných orgánov SR. Následne bol predvedený na Oddelenie cudzineckej polície Policajného
zboru Dunajská Streda a vzhľadom na to, ţe bol naplnený dôvod pre administratívne vyhostenie
cudzinca podľa § 57 ods. 1 písm. c) prvý bod zákona o pobyte cudzincov bolo vydané rozhodnutie
o administratívnom vyhostení UHCP-19-21/RHCP-BA-DS-AV-2009 zo dňa 7.4.2009.
Z administratívneho spisu (konkrétne z listu Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce,
Prezídium Policajného zboru, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) súd zistil, ţe 28.2.2008 bol
ţalobcovi Riaditeľstvom federálnej polície v Graz uloţený trest vyhostenia sp.zn.: 11046392/FR/08,
a to z dôvodu nebezpečia zo strany dotyčnej osoby pre verejnú bezpečnosť, bezpečnosť štátu.
Dňa 27.3.2008 bol ţalobca deportovaný na územie SR na základe Dublinského dohovoru,
a to za účelom vyhostenie z územia Schengenu.
Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice Rady 2001/40/ES z 28. mája 2001 o vzájomnom uznávaní
rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín je cieľom tejto smernice umoţniť
uznanie rozhodnutia o vyhostení vydaného príslušným orgánom v členskom štáte, proti štátnemu
príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza na území iného členského štátu.
Podľa čl. 1 ods. 2 Smernice Rady 2001/40/ES z 28. mája 2001 o vzájomnom uznávaní
rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín kaţdé rozhodnutie prijaté podľa
odseku 1 sa vykoná podľa platných právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu.
Podľa čl. 2 písm. b) Smernice Rady 2001/40/ES z 28. mája 2001 o vzájomnom uznávaní
rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín rozhodnutie o vyhostení je kaţdé
rozhodnutie, ktoré nariaďuje vyhostenie prijaté príslušným správnym orgánom vydávajúceho
členského štátu.
Podľa § 244 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (ods. 1).
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej
správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických
osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach
fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ods. 2).
Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom
konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti
fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo
povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť (ods. 3).
V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá ţaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia,
ktorým ţalovaný potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie o administratívnom vyhostení ţalobcu
a zákaze vstupu na územie SR do 6.4.2012 podľa § 57 ods. 1 písm. c) bod 1 zákona o pobyte
cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom
v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného a prvostupňové správne
rozhodnutie, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu
uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia ţalovaného.
Najvyšší súd Slovenskej republiky k základnej námietke ţalobcu, týkajúcej sa porušenia
práva na rodinný ţivot v zmysle článku 8 Dohovoru uvádza, ţe v zmysle konštantnej judikatúry
štrasburgských orgánov ochrany práva je základným zmyslom práva na rodinný ţivot
predovšetkým zabezpečenie výchovy detí. Štát má voči tomuto rodinnému zväzku väčšinou úlohy
vyplývajúce z tzv. pozitívneho záväzku, to znamená, ţe jeho úlohou je podporovať a chrániť práva
vyplývajúce z rodinného ţivota, v prípade zásahu do nich musí preferovať záujmy detí, pričom
jedným zo základných zmyslov a účelom rodinného ţivota je výchova detí (rozhodnutie vo veci
Nielsen z 28.novembra 1988,Annuaire, č.144).
V predmetnej veci je nesporné, ţe ţalobca sa na území SR zdrţiaval neoprávnene
bez cestovného dokladu a bez povolenia príslušných orgánov SR. Dňa 7.4.2009 bol navrhovateľ
kontrolovaný hliadkou polície a bolo zistené, ţe sa zdrţiava na území SR neoprávnene
bez cestovného dokladu a bez povolenia príslušných orgánov SR. Následne bol predvedený
na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda a vzhľadom na to, ţe bol
naplnený dôvod pre administratívne vyhostenie cudzinca podľa § 57 ods. 1 písm. c) prvý bod
zákona o pobyte cudzincov bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení UHCP-19-
21/RHCP-BA-DS-AV-2009 zo dňa 7.4.2009.
Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, ţe ţalobca má zákaz vstupu do Schengenského priestoru
v trvaní od 28.2.2008 do 28.2.2013. Dňa 28.2.2008 bol ţalobcovi Riaditeľstvom federálnej polície
v Grazi uloţený trest vyhostenia sp. zn.: 11046392/FR/08, a to z dôvodu nebezpečia zo strany
dotyčnej osoby pre verejnú bezpečnosť, bezpečnosť štátu. Dňa 27.3.2008 bol ţalobca
deportovaný na územie SR na základe Dublinského dohovoru, a to za účelom vyhostenie z územia
Schengenu.
Slovenská republika je súčasťou Schengenského priestoru a ţalobca je občanom štátu, ktorý
nie je súčasťou Schengenského priestoru. Zákonom č. 342/2007 Z.z. bola do zákona o pobyte
cudzincov transponovaná Smernica Rady 2001/40/S z 28. mája 2001 o vzájomnom uznávaní
rozhodnutia o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín, cieľom tejto smernice je umoţniť
uznávanie rozhodnutí o vyhostení vydaného príslušným orgánom v členskom štáte, proti štátnemu
príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza na území iného členského štátu. Slovenská republika
je viazaná medzinárodnými zmluvami (čl. 1 ods. 2 Ústavy SR). Keďţe ţalobca bol vyhostený
Riaditeľstvom federálnej polície v Graz a bol mu uloţený trest vyhostenia z dôvodu nebezpečia
zo strany ţalobcu pre verejnú bezpečnosť, bezpečnosť štátu a má určený zákaz vstupu
do Schengenského priestoru do 28.2.2013, platí to aj pre územie Slovenskej republiky, pretoţe oba
štáty sú súčasťou Európskeho hospodárskeho priestoru a Schengenského priestoru. Je nesporné,
ţe ţalobca sa v Schengenskom priestore pohyboval nelegálne.
Nebolo sporné, ţe ţalobca ako vízový cudzinec sa zdrţiaval na území SR bez platného víza
alebo platného povolenia na pobyt alebo dočasného povolenia k pobytu, na území SR sa teda
zdrţiaval bez oprávnenia.
I napriek tomu, ţe krajiny Európskej únie sú všeobecne uznávané za krajiny s vyspelou
demokraciou, toleranciou a humánnym prístupom k cudzincom, je v záujme národnej ako aj verejne
bezpečnosti a predchádzaniu zločinnosti, aby s v rámci krajín Schengenského priestoru
nepohybovali osoby, ktoré vstúpili do tohto priestoru nelegálne, pohybovali sa bez dokladov
za situácie, keď majú zákaz vstupu do Schengenského priestoru a boli vyhostení z dôvodov
nelegálneho vstupu a pobytu, resp. z dôvodu nebezpečia zo strany dotyčnej osoby pre verejnú
bezpečnosť, bezpečnosť štátu ako v danom prípade. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam,
i keď zásah do rodinného ţivota ţalobcu bol vykonaný, tento zásah je potrebné posudzovať
aj z pohľadu súčasnej situácie o demokratických krajinách Schengenského priestoru,
keď je ohrozená národná bezpečnosť týchto krajín.
Keďţe ţalobca v podanom odvolaní uviedol zhodné námietky proti rozhodnutiam
správnych orgánov, tak ako ich uţ uplatnil v podanej ţalobe, úlohou odvolacieho súdu
bolo posúdiť, či krajský súd na ţalobné body ţalobcu reagoval, a či sa s nimi vysporiadal,
a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť rozhodnutí a postupu
správnych orgánov.
Podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát. Naviaţe sa na nijakú ideológiu ani náboţenstvo.
Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd moţno upraviť
za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia
platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
V zmysle čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môţu pouţiť len na ustanovený cieľ.
Podľa § 57 ods. 1 písm. c) bod 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne
vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok,
ak bez oprávnenia vstúpi na územie Slovenskej republiky alebo sa bez oprávnenia zdrţiava
na území Slovenskej republiky.
Podľa § 57 ods. 10 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar nemôţe administratívne
vyhostiť
a) občana Európskeho hospodárskeho priestoru, ak sa oprávnene zdrţiaval najmenej desať
rokov na území Slovenskej republiky; to neplatí, ak predstavuje hrozbu pre bezpečnosť
štátu,
b) dieťa mladšie ako osemnásť rokov; to neplatí, ak je vyhostenie tohto dieťaťa v jeho záujme,
c) cudzinca, u ktorého dôjde k vzniku choroby, ktorá ohrozuje verejné zdravie, po udelení
povolenia na pobyt,
d) cudzinca, ktorému bolo udelené povolenie na tolerovaný pobyt podľa § 43 ods. 6.
Podľa § 58 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu,
v ktorom by bol ohrozený jeho ţivot z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti
k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie,
kruté, neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemoţno cudzinca
administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uloţený trest smrti alebo je predpoklad,
ţe v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môţe byť uloţený (ods. 1).
Cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho
sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo
pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo
ak bol odsúdený za obzvlášť závaţný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú
republiku (ods. 2).
Osobu bez štátnej príslušnosti, ktorá má povolený trvalý pobyt, moţno administratívne
vyhostiť iba v prípade, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok
a nevzťahujú sa na ňu prekáţky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2 (ods. 3).
Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 57 taxatívne vymedzuje prípady, kedy príslušný
policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí mu zákaz vstupu na územie SR. Jedným
z týchto dôvodov je aj skutočnosť, ţe cudzinec bez oprávnenia vstúpi na územie SR alebo
sa bez oprávnenia zdrţiava na území SR. V prípade ţalobcu bolo bez všetkých pochybností náleţite
preukázané, ţe na území SR sa zdrţiaval bez potrebného oprávnenia a túto skutočnosť nijakým
spôsobom nespochybňoval ani sám ţalobca. Namietané rozhodnutie a postup ţalovaného preto bolo
v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami a to aj s poukazom na neexistenciu
prekáţky administratívneho vyhostenia ţalobcu, ktoré sú v zákone o pobyte cudzincov taxatívne
vymedzené.
Zákon č. 342/2007 Z.z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti
so vstupom Slovenskej republiky do Schengenského priestoru v znení neskorších
predpisov pod čl. IV zmenil a doplnil zákon o pobyte cudzincov. Tento zákon za § 59
vloţil ustanovenie § 59a, v ktorom je pod ods. 1 písm. c) stanovené, ţe policajný útvar
zabezpečí výkon rozhodnutia o vyhostení niektorým štátom Európskeho hospodárskeho
priestoru, ak cudzinec porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt cudzincov.
Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo
na rešpektovanie svojho súkromného rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie. Štátny
orgán nemôţe do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade
so zákonom a je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, k predchádzaniu
nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.
Pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva
ţalobcu na súkromie a rodinný ţivot garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (čl. 8 Dohovoru) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto
práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným,
je potrebné, aby v administratívnom konaní bolo preukázané, ţe v prípade ţalobcu neboli
splnené zákonom stanovené podmienky na prvé povolenie na trvalý pobyt na území
Slovenskej republiky. Správny orgán musí zváţiť aj hľadisko súkromné, či odopretím
udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené,
resp. odňaté právo ţalobcu na súkromie a rodinný ţivot na území SR.
V právnom štáte sa konflikt práv rieši prostredníctvom poţiadavky spravodlivej
rovnováhy.
V zmysle čl. 13 ods. 4 veta druhá ústavy sa ustanovené obmedzenia môţu pouţiť
len na ustanovený cieľ. Zmyslom tohto ustanovenia je vylúčiť obchádzanie ústavných
garancií základných práv a slobôd tak, ţe zavedenie obmedzenia sa pouţije na cieľ
konformný s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami. V danej veci
aj k Aktu o podmienkach pristúpenia pripojeného k Zmluve o pristúpení Slovenskej
republiky k Európskej únii a v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky
do Schengenského priestoru.
V predmetnej veci je nesporné, ţe ţalobca sa na území SR zdrţiaval bez oprávnenia
a má záznam v Shengenskom informačnom systéme.
Je nesporné, ţe ţalobca má zákaz vstupu do Schengenského priestoru v trvaní od 28.2.2008
do 28.2.2013.
Je občanom štátu, ktorý nie je súčasťou Schengenského priestoru.
Podľa názoru odvolacieho súdu, hoci je pravdou, ţe zásah do rodinného ţivota
ţalobcu bol vykonaný, bol vykonaný v súlade so zákonom o pobyte cudzincov v zmysle
čl. 8 ods. 2 Dohovoru.
Pre posúdenie dodrţania zásady proporcionality bolo podľa názoru Najvyššieh o
súdu ţalovaným dôsledne zváţené, ţe ţalobca si pred narodením maloletého R., ktorého je
otcom, musel byť vedomý, ţe sa na území Schengenského priestoru zdrţiava nelegálne,
pretoţe rozhodnutie Riaditeľstva federálnej polície o uloţení trestu vyhostenia a zákaze
vstupu do Schengenského priestoru mu bolo známe dňa 28.2.2008 a maloletý R. sa
narodil dňa X.
Právo na rešpektovanie rodinného ţivota v zmysle čl. 8 Dohovoru nezahŕňa
všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber rodičov (manţelov), pokiaľ ide
o usídlenie sa na území toho - ktorého štátu v zmysle, ţe by bol dotknutý štát bez ďalšieho
povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8
Dohovoru totiţ negarantuje právo na rodinný ţivot v konkrétnej krajine, ale právo
na skutočný rodinný ţivot ako taký.
S poukazom na vyššie uvedené ako aj na skutočnosť, ţe ţalobca má naviac záznam
v Schengenskom informačnom systéme, bol mu uloţený trest vyhostenia z dôvodu
nebezpečia zo strany ţalobcu pre verejnú bezpečnosť, bezpečnosť štátu a má zákaz vstupu
do Schengenského priestoru v trvaní od 28.2.2008 do 28.2.2013, najvyšší súd dospel k záveru,
ţe dôvody jeho vyhostenia sú takej povahy, aby opodstatnili intenzitu zásahu do jeho rodinného
ţivota.
Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, ţe správne orgány
nepochybili ak na základe uvedených skutočností rozhodli o administratívnom vyhostení ţalobcu
z územia SR a určení zákazu vstupu v trvaní troch rokov. Zásah do rodinného ţivota je treba
posudzovať v príčinnej súvislosti a vo vzťahu k správaniu sa ţalobcu, ktorý sa zdrţiaval nelegálne
v Schengenskom priestore a dokonca mu bol uloţený trest vyhostenia z dôvodu nebezpečia
zo strany ţalobcu pre verejnú bezpečnosť, bezpečnosť štátu a bol mu určený zákaz vstupu
do Schengenského priestoru do 28.2.2013.
Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok krajského
súdu je vecne správny. Preto ho postupujúc podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Krajský súd sa podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysporiadal
so všetkými námietkami ţalobcu dostatočne a vzhľadom k tomu, ţe námietky uvedené v odvolaní
proti rozhodnutiu krajského súdu sú s nimi totoţné, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa k nim
bliţšie nevyjadroval a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského
súdu. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v rozsudku krajského súdu stotoţnil (§ 219
ods. 2 OSP), námietkam ţalobcu nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 219 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k
ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, ţe ţalobcovi, ktorý v konaní nemal
úspech, trovy odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 12. júla 2011
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová