Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/30/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka

a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci

ţalobcu: H., nar. X., štátny príslušník Číny, zastúpený JUDr. B., H. proti ţalovanému: Riaditeľstvo

hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky, Hrobákova č. 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

odporcu č. p.: UHCP-263-17/RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa 20.8.2009, na odvolanie navrhovateľa

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -33 zo dňa 17.3.2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -33 zo dňa 17.3.2011 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 250j ods. 1

(ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal

preskúmania rozhodnutia ţalovaného č. p.: UHCP-263-17/RHCP-BA-HCP-R-2009 zo dňa

20.8.2009, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru

Dunajská Streda č. p.: UHCP-19-21/RHCP-BA-DS-AV-2009 zo dňa 7.4.2009 o administratívnom

vyhostení ţalobcu a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky (ďalej len SR) na dobu 3 rokov

do 6.4.2012.

Krajský súd námietku ţalobcu, ţe ţalovaný porušil jeho práva, keď k jeho vypočutiu nebol

riadne prizvaný tlmočník z čínskej jazyka, vyhodnotil ako neodôvodnenú. Tvrdenie ţalobcu,

ţe napadnutému rozhodnutiu nerozumel, pretoţe tlmočník neovládal slovenský jazyk, povaţoval

krajský súd za účelové, nakoľko tlmočník bol do konania riadne ustanovený správnym orgánom

a zloţil sľub tlmočníka. Za prítomnosti tohto tlmočníka bola so ţalobcom spísaná aj zápisnica

o podaní vysvetlenia, pričom ţalobca na poloţené otázky riadne odpovedal, neignoroval tlmočníka,

ktorý plynule rozprával aj čítal. Rozhodnutia boli ţalobcovi riadne pretlmočené a ţalobca

po ich pretlmočení a oboznámení sa so skutočnosťou, ţe je vyhostený a zaistený, odmietol podpísať

zápisnicu. Navyše ten istý tlmočník ţalobcovi pretlmočil dve rôzne rozhodnutia, a to o zastavení

konania o udelenie azylu a o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na územie SR

a ţalobca prvému spomínanému rozhodnutiu porozumel, ale druhému spomínanému uţ nie. Postup

ţalovaného bol podľa krajského súdu v súlade so správnym poriadkom, ako aj v súlade so zákonom

č. o znalcoch a tlmočníkoch.

Krajský súd sa nestotoţnil s názorom ţalobcu, ţe na územie SR nevstúpil a ani

sa tu nezdrţiaval bez oprávnenia, a ţe má právo na zabezpečenie svojho rodinného ţivota na území

SR so svojím dieťaťom, pretoţe v neprospech jeho tvrdení je hlavne fakt, ţe ţalobca má zákaz

vstupu do Schengenského priestoru v trvaní od 28.2.2008 do 28.2.2013, pretoţe z dôvodu

nebezpečia zo strany ţalobcu na verejnú bezpečnosť a bezpečnosť Rakúska bol ţalobcovi

Riaditeľstvom v Grazi uloţený trest vyhostenia.

K tvrdeniam ţalobcu, ţe rozhodnutie, ktorým bolo konanie o udelenie azylu zastavené,

nemohlo byť vykonateľné v deň jeho doručenia a teda v deň doručenia rozhodnutia ešte prebiehalo

azylové konanie, a ţe policajné útvar bol povinný skúmať, či vyhosteniu nebráni prekáţka

vyhostenia, sa krajský súd vyjadril tak, ţe na tieto tvrdenia neprihliadol pri preskúmavaní

rozhodnutia a postupu správneho orgánu z dôvodu, ţe tieto tvrdenia nemajú vplyv na zákonnosť

preskúmavaného rozhodnutia. Z rovnakého dôvodu súd neprihliadol ani na námietku ţalobcu,

ţe policajný útvar bol povinný skúmať, či vyhosteniu nebráni prekáţka vyhostenia, nakoľko

ţalobca má záznam v Schengenskom informačnom systéme.

Krajský súd preto dospel k záveru, ţe ţalovaný rozhodoval vo veci na základe dostatočne

zisteného skutkového stavu, aplikoval na vec správny právny predpis a vysporiadal sa so všetkými

námietkami ţalobcu. Smernica rady č. 2001/40/ES z 28.5.2001 o vzájomnom uznávaní rozhodnutí

o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín ukladá povinnosť správnemu orgánu

pri rozhodovaní o vyhostení cudzinca prihliadnuť na rozhodnutie o vyhostení vydaného príslušným

orgánom v Rakúsku proti ţalobcovi, a to v súvislosti so zistenými skutočnosťami ţalobcu, ktorému

ako cudzincovi bol zakázaný vstup do Schengenského priestoru. Napadnuté rozhodnutie a postup

správneho orgánu povaţoval krajský súd za súladný so zákonom.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote ţalobca odvolanie, v ktorom navrhoval

rozsudok krajského súdu zmeniť tak, ţe rozhodnutie ţalovaného sa zrušuje a vec sa vracia

ţalovanému na ďalšie konanie.

Ţalobca podal odvolanie z dôvodov uvedených v (súd dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a v

(rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).

Ţalobca povaţoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný ohľadom toho, ako bola

tlmočníčka z hľadiska ovládania slovenského jazyka písmom kvalifikovaná a ako sa súd

vysporiadal s namietaním ţalobcu, ţe tlmočníčka neovláda slovenské písmo a nevie preloţiť

rozhodnutia, ktoré dostal. Ţalobca nevedel, aké rozhodnutia sú mu doručené a čo znamenajú

a nevedela mu to vysvetliť ani tlmočníčka, preto ich doručenie odmietol podpísať. Podľa názoru

ţalobcu, tlmočníčka nevedela čítať rozhodnutia o zaistení a vyhostení napísané v slovenskom

jazyku a nevedela mu prečítať obsah zápisnice, po skončení ktorých mu boli rozhodnutia doručené.

Boli mu teda doručené 2 rozhodnutia, z ktorých rozhodnutie o zaistení bolo Krajským súdom

v Trnave zrušené v dôsledku porušenia práva na tlmočníka a porušenia práva konať pred správnych

orgánom v jazyku, ktorému účastník konania rozumie.

Najdôleţitejšou ţalobcovou námietkou ostalo namietanie zákonnosti rozhodnutia v tom,

ţe rozhodnutím o vyhostení došlo k zásahu štátu do rodinného ţivota. Jeho vyhostením by bolo

porušené jeho právo na rešpektovanie jeho rodinného ţivota podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor). Túto skutočnosť policajný útvar, odvolací

orgán a ani súd vôbec nezohľadnili. Rozsudok krajského súdu povaţuje ţalobca

za nepreskúmateľný aj z hľadiska toho, či rozhodnutím došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru, tak ako

to namietal ţalobca. Ţalobca poţiadal na matrike v Liptovskom Mikuláši o uzavretie manţelstva,

čo mu nebolo umoţnené, keďţe nemohol preloţiť doklad totoţnosti. Ţalobca má na Slovensku

aj dieťa. Matka ich spoločného dieťaťa má ďalšie dve deti so štátnym príslušníkom SR, a preto

s nimi nemôţe opustiť SR bez toho, aby marila rozhodnutie slovenského súdu týkajúce sa zverenia

detí do jej výchovy. Realizáciou rozhodnutia o zaistení by došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru,

a to narušením zväzkov medzi dieťaťom a rodičom, jednak pokiaľ by došlo k vyhosteniu ţalobcu

i vtedy, keby matka i s dieťaťom účastníka konania nasledovala otca dieťaťa do krajiny pôvodu

v pomere k deťom z prvého manţelstva. Ţalovaný vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, ako môţe

ţalobca po vyhostení realizovať právo na rodinný ţivot mimo územia SR, keď uţ podľa zákonov

platných na území SR rodinný ţivot zaloţil a taktieţ ani to, prečo je nutné zasiahnuť do práv detí

na styk s otcom a k tejto nesprávnej a podľa názoru ţalobcu iracionálne správnej úvahe

sa nevyjadril ani súd a rozsudok preto nie je preskúmateľný. Podľa názoru ţalobcu súd rozhodoval

v protiklade s povinnosťou rozhodnúť podľa medzinárodného záväzku, a to nielen z hľadiska

ochrany práv rodiny a vzťahu otca a dieťaťa, ale aj z hľadiska ochrany práv dieťaťa.

Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu vyjadril podaním zo dňa 25.5.2011.

Ţalovaný vo vyjadrení zdôraznil, ţe pre našu spoločnosť z mnohých hľadísk nie je ţiaduce,

aby sa v SR zdrţovali cudzí štátni príslušníci nerešpektujúci jej zákony. Ţalobca má záznam

v Schengenskom informačnom systéme, čo bolo zistené úradom medzinárodnej spolupráce.

Riaditeľstvom federálnej polície v Graz mu bol uloţený trest vyhostenia z dôvodu nebezpečia

zo strany ţalobcu pre verejnú bezpečnosť, bezpečnosť štátu. Mal určený zákaz vstupu

do Schengenského priestoru do 28.2.2013. Aj na základe smernice Rady č. 2001/40/ES z 28.5.2001

o vzájomnom uznávaní rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín, rozhodol

ţalovaný tak, ţe skonštatoval, ţe ţiadosť ţalobcu bola zamietnutá v súlade so zákonom o pobyte

cudzincov, nakoľko má ţalobca odopretý vstup do Schengenského priestoru, nerešpektoval

rozhodnutie správneho orgánu a na území SR sa zdrţiaval neoprávnene.

Podľa názoru ţalovaného, i napriek vydanému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení,

sa ţalovaný správny orgán vysporiadal aj s právom na súkromie a rodinný ţivot garantovaného

Dohovorom. Vydaným rozhodnutím nie sú dotknuté jeho práva na spoločný rodinný ţivot i napriek

tomu, ţe má na území SR rodinných príslušníkov, nakoľko sa môţe v medziach zákona zúčastňovať

na záleţitostiach svojej rodiny, a to vo svojej domovskej krajine, mimo členských krajín

Schengenského dohovoru resp. po skončení zákazu vstupu do Schengenského priestoru. Štát

realizuje nielen ochranu rodiny, ale i ochranu spoločnosti pred páchaním protizákonného konania.

Celé konanie a tvrdenia cudzinca povaţuje ţalovaný za nedôveryhodné, irelevantné, špekulatívne,

nakoľko si chce iba zlegalizovať pobyt na území SR a v celom Schengenskom priestore.

Cudzinec mal taktieţ moţnosť vyuţiť pomoc a poradenstvo a svoj pobyt riešiť

a zlegalizovať si ho, čo neurobil. To svedčí o tom, ţe cudzinec vôbec nemá záujem ohľadom jeho

ďalšieho riešenia si neoprávneného pobytu.

Počas konania o administratívnom vyhostení a pri spísaní zápisnice o podaní vysvetlenia

sa nezmienil, neuviedol, nevyjadril sa a ani nepredloţil a nepreukázal ţiadne nové skutočnosti,

ktoré by boli predmetom posudzovania a nasvedčovali tomu, ţe je prekáţka jeho administratívneho

vyhostenia z územia SR, pričom mu bola daná táto moţnosť. Námietku nedostatočne zisteného

stavu veci povaţoval ţalovaný za neodôvodnenú. Prekáţka administratívneho vyhostenia je

ovládané aj zásadou, ţe povinnosť prvostupňového správneho orgánu zistiť stav veci je

determinovaná dôvodmi, ktoré cudzinec predostrel na odôvodnenie svojich tvrdení. Nie je jeho

povinnosťou za cudzinca vyhľadávať ďalšie dôvody a dôkazy. Ţalovaný poukázal

aj na nedôveryhodnosť ţalobcu, nakoľko počas úkonov vykonávaných pred slovenskými štátnymi

orgánmi uvádzal rôzne údaje. Jeho tvrdenia je preto moţné povaţovať za nedôveryhodné,

špekulatívne a zavádzajúce.

K námietke týkajúcej sa tlmočníka sa ţalovaný vyjadril tak, ţe cudzinec neprejavil záujem

a nikde sa nezmienil o potrebe mať pri úkonoch vykonaných na Oddelení cudzineckej polície

Policajného zboru Dunajská Streda iného tlmočníka z toho dôvodu, ţe mu nerozumie, prípadne

s pribratím tlmočníka nesúhlasí. S pribratím tlmočníka cudzinec súhlasil, čo uviedol aj v zápisnici

o podaní vysvetlenia, ktorú však po vykonaní všetkých potrebných úkonoch odmietol podpísať.

Tlmočník s cudzincom a s policajtom vykonávajúcim výsluch riadne komunikoval a na uloţené

otázky riadne reagoval v slovenskom jazyku aj v čínskom jazyku. Ten istý tlmočník bol pribratý

vo viacerých prípadoch k úkonom administratívneho vyhostenia cudzincov a ani v jednom prípade

nebola vytýkaná vada moţného zlého tlmočenia.

Na záver ţalovaný uviedol, ţe jednoznačne zastáva názor a tvrdí, ţe cudzinec sa ako vízový

cudzinec zdrţiaval na území SR bez platného cestovného dokladu, víza alebo platného povolenia

na pobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného jednou zo zmluvných strán, porušil

ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru a teda zdrţiaval sa na území

SR bez oprávnenia. Ţalovaný nezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia správneho

orgánu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1

) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, a jednomyseľne ( ) dospel k záveru, ţe odvolanie

ţalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia

s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12. júla 2011 ( a ).

Odvolací súd z administratívneho spisu ţalovaného zistil, ţe Oddelenie cudzineckej polície

Policajného zboru Dunajská Streda rozhodnutím č. p. UHCP-19-21/RHCP-BA-DS-AV-2009

zo dňa 7.4.2009 administratívne vyhostilo ţalobcu z územia SR a zakázalo mu vstup na územie SR

na dobu 3 rokov do 6.4.2012 z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov,

pretoţe ţalobca sa na území SR zdrţiava neoprávnene a nebola zistená ţiadna prekáţka pre jeho

administratívne vyhostenie.

Toho istého dňa bol ţalobca rozhodnutím č. p. UHCP-19-23/RHCP-BA-DS-AV-2009

zaistený a umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove.

Na odvolanie ţalobcu ţalovaný rozhodnutím č. p. UHCP-263-17/RHCP-BA-HCP-R-2009

zo dňa 20.8.2009 prvostupňové rozhodnutie o administratívnom vyhostení ţalobcu potvrdil

a odvolanie účastníka konania zamietol, pretoţe dospel k záveru, ţe prvostupňový správny orgán

postupoval v súlade so zákonom.

Z obsahu administratívneho spisu bolo ďalej zistené, ţe prvýkrát poţiadal ţalobca

o udelenie azylu 24.2.2005 pod menom W., nar. X.. Rozhodnutím č. p.: MU-456/PO-Ţ-2005 zo dňa

21.3.2005 mu nebol udelený azyl a bolo rozhodnuté, ţe sa naňho nevzťahuje zákaz vyhostenia

alebo vrátenia do Číny. Krajský súd v Bratislave toto rozhodnutie potvrdil a následne Najvyšší súd

Slovenskej republiky potvrdil rozsudok krajského súdu.

Druhýkrát poţiadal o udelenie azylu uţ pod menom H., nar. X. a rozhodnutím č. MU-

2399/PO-Ţ-2007 zo dňa 22.11.2007 bola jeho ţiadosť zamietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Krajský súd v Bratislave toto rozhodnutie potvrdil a následne Najvyšší súd Slovenskej republiky

potvrdil rozsudok krajského súdu.

Tretíkrát poţiadal o udelenie azylu 18.2.2009, pričom rozhodnutím č. p.: MU-82-13/PO-Ţ-

2009 zo dňa 18.3.2009 bolo konanie o udelenie azylu zastavené. Na základe rozkladu podaného

ţalobcom bolo toto rozhodnutie potvrdené príslušným orgánom.

Dňa 7.4.2009 bol ţalobca kontrolovaný hliadkou polície v Pobytovom tábore R. a bolo

zistené, ţe sa zdrţiava na území SR neoprávnene bez cestovného dokladu a bez povolenia

príslušných orgánov SR. Následne bol predvedený na Oddelenie cudzineckej polície Policajného

zboru Dunajská Streda a vzhľadom na to, ţe bol naplnený dôvod pre administratívne vyhostenie

cudzinca podľa § 57 ods. 1 písm. c) prvý bod zákona o pobyte cudzincov bolo vydané rozhodnutie

o administratívnom vyhostení UHCP-19-21/RHCP-BA-DS-AV-2009 zo dňa 7.4.2009.

Z administratívneho spisu (konkrétne z listu Úradu medzinárodnej policajnej spolupráce,

Prezídium Policajného zboru, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) súd zistil, ţe 28.2.2008 bol

ţalobcovi Riaditeľstvom federálnej polície v Graz uloţený trest vyhostenia sp.zn.: 11046392/FR/08,

a to z dôvodu nebezpečia zo strany dotyčnej osoby pre verejnú bezpečnosť, bezpečnosť štátu.

Dňa 27.3.2008 bol ţalobca deportovaný na územie SR na základe Dublinského dohovoru,

a to za účelom vyhostenie z územia Schengenu.

Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice Rady 2001/40/ES z 28. mája 2001 o vzájomnom uznávaní

rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín je cieľom tejto smernice umoţniť

uznanie rozhodnutia o vyhostení vydaného príslušným orgánom v členskom štáte, proti štátnemu

príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza na území iného členského štátu.

Podľa čl. 1 ods. 2 Smernice Rady 2001/40/ES z 28. mája 2001 o vzájomnom uznávaní

rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín kaţdé rozhodnutie prijaté podľa

odseku 1 sa vykoná podľa platných právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu.

Podľa čl. 2 písm. b) Smernice Rady 2001/40/ES z 28. mája 2001 o vzájomnom uznávaní

rozhodnutí o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín rozhodnutie o vyhostení je kaţdé

rozhodnutie, ktoré nariaďuje vyhostenie prijaté príslušným správnym orgánom vydávajúceho

členského štátu.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo

opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (ods. 1).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej

správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických

osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach

fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ods. 2).

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom

konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti

fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo

povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu

sa rozumie aj jeho nečinnosť (ods. 3).

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá ţaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia,

ktorým ţalovaný potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie o administratívnom vyhostení ţalobcu

a zákaze vstupu na územie SR do 6.4.2012 podľa § 57 ods. 1 písm. c) bod 1 zákona o pobyte

cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom

v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného a prvostupňové správne

rozhodnutie, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu

uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia ţalovaného.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k základnej námietke ţalobcu, týkajúcej sa porušenia

práva na rodinný ţivot v zmysle článku 8 Dohovoru uvádza, ţe v zmysle konštantnej judikatúry

štrasburgských orgánov ochrany práva je základným zmyslom práva na rodinný ţivot

predovšetkým zabezpečenie výchovy detí. Štát má voči tomuto rodinnému zväzku väčšinou úlohy

vyplývajúce z tzv. pozitívneho záväzku, to znamená, ţe jeho úlohou je podporovať a chrániť práva

vyplývajúce z rodinného ţivota, v prípade zásahu do nich musí preferovať záujmy detí, pričom

jedným zo základných zmyslov a účelom rodinného ţivota je výchova detí (rozhodnutie vo veci

Nielsen z 28.novembra 1988,Annuaire, č.144).

V predmetnej veci je nesporné, ţe ţalobca sa na území SR zdrţiaval neoprávnene

bez cestovného dokladu a bez povolenia príslušných orgánov SR. Dňa 7.4.2009 bol navrhovateľ

kontrolovaný hliadkou polície a bolo zistené, ţe sa zdrţiava na území SR neoprávnene

bez cestovného dokladu a bez povolenia príslušných orgánov SR. Následne bol predvedený

na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda a vzhľadom na to, ţe bol

naplnený dôvod pre administratívne vyhostenie cudzinca podľa § 57 ods. 1 písm. c) prvý bod

zákona o pobyte cudzincov bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení UHCP-19-

21/RHCP-BA-DS-AV-2009 zo dňa 7.4.2009.

Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, ţe ţalobca má zákaz vstupu do Schengenského priestoru

v trvaní od 28.2.2008 do 28.2.2013. Dňa 28.2.2008 bol ţalobcovi Riaditeľstvom federálnej polície

v Grazi uloţený trest vyhostenia sp. zn.: 11046392/FR/08, a to z dôvodu nebezpečia zo strany

dotyčnej osoby pre verejnú bezpečnosť, bezpečnosť štátu. Dňa 27.3.2008 bol ţalobca

deportovaný na územie SR na základe Dublinského dohovoru, a to za účelom vyhostenie z územia

Schengenu.

Slovenská republika je súčasťou Schengenského priestoru a ţalobca je občanom štátu, ktorý

nie je súčasťou Schengenského priestoru. bola do zákona o pobyte

cudzincov transponovaná Smernica Rady 2001/40/S z 28. mája 2001 o vzájomnom uznávaní

rozhodnutia o vyhostení štátnych príslušníkov tretích krajín, cieľom tejto smernice je umoţniť

uznávanie rozhodnutí o vyhostení vydaného príslušným orgánom v členskom štáte, proti štátnemu

príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa nachádza na území iného členského štátu. Slovenská republika

je viazaná medzinárodnými zmluvami ( SR). Keďţe ţalobca bol vyhostený

Riaditeľstvom federálnej polície v Graz a bol mu uloţený trest vyhostenia z dôvodu nebezpečia

zo strany ţalobcu pre verejnú bezpečnosť, bezpečnosť štátu a má určený zákaz vstupu

do Schengenského priestoru do 28.2.2013, platí to aj pre územie Slovenskej republiky, pretoţe oba

štáty sú súčasťou Európskeho hospodárskeho priestoru a Schengenského priestoru. Je nesporné,

ţe ţalobca sa v Schengenskom priestore pohyboval nelegálne.

Nebolo sporné, ţe ţalobca ako vízový cudzinec sa zdrţiaval na území SR bez platného víza

alebo platného povolenia na pobyt alebo dočasného povolenia k pobytu, na území SR sa teda

zdrţiaval bez oprávnenia.

I napriek tomu, ţe krajiny Európskej únie sú všeobecne uznávané za krajiny s vyspelou

demokraciou, toleranciou a humánnym prístupom k cudzincom, je v záujme národnej ako aj verejne

bezpečnosti a predchádzaniu zločinnosti, aby s v rámci krajín Schengenského priestoru

nepohybovali osoby, ktoré vstúpili do tohto priestoru nelegálne, pohybovali sa bez dokladov

za situácie, keď majú zákaz vstupu do Schengenského priestoru a boli vyhostení z dôvodov

nelegálneho vstupu a pobytu, resp. z dôvodu nebezpečia zo strany dotyčnej osoby pre verejnú

bezpečnosť, bezpečnosť štátu ako v danom prípade. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam,

i keď zásah do rodinného ţivota ţalobcu bol vykonaný, tento zásah je potrebné posudzovať

aj z pohľadu súčasnej situácie o demokratických krajinách Schengenského priestoru,

keď je ohrozená národná bezpečnosť týchto krajín.

Keďţe ţalobca v podanom odvolaní uviedol zhodné námietky proti rozhodnutiam

správnych orgánov, tak ako ich uţ uplatnil v podanej ţalobe, úlohou odvolacieho súdu

bolo posúdiť, či krajský súd na ţalobné body ţalobcu reagoval, a či sa s nimi vysporiadal,

a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť rozhodnutí a postupu

správnych orgánov.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný,

demokratický a právny štát. Naviaţe sa na nijakú ideológiu ani náboţenstvo.

Podľa medze základných práv a slobôd moţno upraviť

za podmienok ustanovených touto len zákonom.

Podľa zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia

platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

V zmysle pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môţu pouţiť len na ustanovený cieľ.

Podľa § 57 ods. 1 písm. c) bod 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne

vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok,

ak bez oprávnenia vstúpi na územie Slovenskej republiky alebo sa bez oprávnenia zdrţiava

na území Slovenskej republiky.

Podľa § 57 ods. 10 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar nemôţe administratívne

vyhostiť

a) občana Európskeho hospodárskeho priestoru, ak sa oprávnene zdrţiaval najmenej desať

rokov na území Slovenskej republiky; to neplatí, ak predstavuje hrozbu pre bezpečnosť

štátu,

b) dieťa mladšie ako osemnásť rokov; to neplatí, ak je vyhostenie tohto dieťaťa v jeho záujme,

c) cudzinca, u ktorého dôjde k vzniku choroby, ktorá ohrozuje verejné zdravie, po udelení

povolenia na pobyt,

d) cudzinca, ktorému bolo udelené povolenie na tolerovaný pobyt podľa § 43 ods. 6.

Podľa § 58 zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu,

v ktorom by bol ohrozený jeho ţivot z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti

k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie,

kruté, neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemoţno cudzinca

administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uloţený trest smrti alebo je predpoklad,

ţe v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môţe byť uloţený (ods. 1).

Cudzinca nemoţno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho

sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboţenstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo

pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo

ak bol odsúdený za obzvlášť závaţný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú

republiku (ods. 2).

Osobu bez štátnej príslušnosti, ktorá má povolený trvalý pobyt, moţno administratívne

vyhostiť iba v prípade, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok

a nevzťahujú sa na ňu prekáţky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2 (ods. 3).

Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 57 taxatívne vymedzuje prípady, kedy príslušný

policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí mu zákaz vstupu na územie SR. Jedným

z týchto dôvodov je aj skutočnosť, ţe cudzinec bez oprávnenia vstúpi na územie SR alebo

sa bez oprávnenia zdrţiava na území SR. V prípade ţalobcu bolo bez všetkých pochybností náleţite

preukázané, ţe na území SR sa zdrţiaval bez potrebného oprávnenia a túto skutočnosť nijakým

spôsobom nespochybňoval ani sám ţalobca. Namietané rozhodnutie a postup ţalovaného preto bolo

v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami a to aj s poukazom na neexistenciu

prekáţky administratívneho vyhostenia ţalobcu, ktoré sú v zákone o pobyte cudzincov taxatívne

vymedzené.

, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti

so vstupom Slovenskej republiky do Schengenského priestoru v znení neskorších

predpisov pod čl. IV zmenil a doplnil zákon o pobyte cudzincov. Tento zákon za § 59

vloţil ustanovenie § 59a, v ktorom je pod ods. 1 písm. c) stanovené, ţe policajný útvar

zabezpečí výkon rozhodnutia o vyhostení niektorým štátom Európskeho hospodárskeho

priestoru, ak cudzinec porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt cudzincov.

Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo

na rešpektovanie svojho súkromného rodinného ţivota, obydlia a korešpondencie. Štátny

orgán nemôţe do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade

so zákonom a je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej

bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, k predchádzaniu

nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.

Pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva

ţalobcu na súkromie a rodinný ţivot garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (čl. 8 Dohovoru) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto

práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným,

je potrebné, aby v administratívnom konaní bolo preukázané, ţe v prípade ţalobcu neboli

splnené zákonom stanovené podmienky na prvé povolenie na trvalý pobyt na území

Slovenskej republiky. Správny orgán musí zváţiť aj hľadisko súkromné, či odopretím

udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené,

resp. odňaté právo ţalobcu na súkromie a rodinný ţivot na území SR.

V právnom štáte sa konflikt práv rieši prostredníctvom poţiadavky spravodlivej

rovnováhy.

V zmysle veta druhá sa ustanovené obmedzenia môţu pouţiť

len na ustanovený cieľ. Zmyslom tohto ustanovenia je vylúčiť obchádzanie ústavných

garancií základných práv a slobôd tak, ţe zavedenie obmedzenia sa pouţije na cieľ

konformný s a medzinárodnými zmluvami. V danej veci

aj k Aktu o podmienkach pristúpenia pripojeného k Zmluve o pristúpení Slovenskej

republiky k Európskej únii a v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky

do Schengenského priestoru.

V predmetnej veci je nesporné, ţe ţalobca sa na území SR zdrţiaval bez oprávnenia

a má záznam v Shengenskom informačnom systéme.

Je nesporné, ţe ţalobca má zákaz vstupu do Schengenského priestoru v trvaní od 28.2.2008

do 28.2.2013.

Je občanom štátu, ktorý nie je súčasťou Schengenského priestoru.

Podľa názoru odvolacieho súdu, hoci je pravdou, ţe zásah do rodinného ţivota

ţalobcu bol vykonaný, bol vykonaný v súlade so zákonom o pobyte cudzincov v zmysle

čl. 8 ods. 2 Dohovoru.

Pre posúdenie dodrţania zásady proporcionality bolo podľa názoru Najvyššieh o

súdu ţalovaným dôsledne zváţené, ţe ţalobca si pred narodením maloletého R., ktorého je

otcom, musel byť vedomý, ţe sa na území Schengenského priestoru zdrţiava nelegálne,

pretoţe rozhodnutie Riaditeľstva federálnej polície o uloţení trestu vyhostenia a zákaze

vstupu do Schengenského priestoru mu bolo známe dňa 28.2.2008 a maloletý R. sa

narodil dňa X.

Právo na rešpektovanie rodinného ţivota v zmysle čl. 8 Dohovoru nezahŕňa

všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber rodičov (manţelov), pokiaľ ide

o usídlenie sa na území toho - ktorého štátu v zmysle, ţe by bol dotknutý štát bez ďalšieho

povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8

Dohovoru totiţ negarantuje právo na rodinný ţivot v konkrétnej krajine, ale právo

na skutočný rodinný ţivot ako taký.

S poukazom na vyššie uvedené ako aj na skutočnosť, ţe ţalobca má naviac záznam

v Schengenskom informačnom systéme, bol mu uloţený trest vyhostenia z dôvodu

nebezpečia zo strany ţalobcu pre verejnú bezpečnosť, bezpečnosť štátu a má zákaz vstupu

do Schengenského priestoru v trvaní od 28.2.2008 do 28.2.2013, najvyšší súd dospel k záveru,

ţe dôvody jeho vyhostenia sú takej povahy, aby opodstatnili intenzitu zásahu do jeho rodinného

ţivota.

Odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, ţe správne orgány

nepochybili ak na základe uvedených skutočností rozhodli o administratívnom vyhostení ţalobcu

z územia SR a určení zákazu vstupu v trvaní troch rokov. Zásah do rodinného ţivota je treba

posudzovať v príčinnej súvislosti a vo vzťahu k správaniu sa ţalobcu, ktorý sa zdrţiaval nelegálne

v Schengenskom priestore a dokonca mu bol uloţený trest vyhostenia z dôvodu nebezpečia

zo strany ţalobcu pre verejnú bezpečnosť, bezpečnosť štátu a bol mu určený zákaz vstupu

do Schengenského priestoru do 28.2.2013.

Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok krajského

súdu je vecne správny. Preto ho postupujúc podľa , v spojení s

ods. 1 veta prvá ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd sa podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysporiadal

so všetkými námietkami ţalobcu dostatočne a vzhľadom k tomu, ţe námietky uvedené v odvolaní

proti rozhodnutiu krajského súdu sú s nimi totoţné, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa k nim

bliţšie nevyjadroval a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského

súdu. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v rozsudku krajského súdu stotoţnil (§ 219

ods. 2 ), námietkam ţalobcu nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa v spojení

s ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k

ods. 1 v spojení s a tak, ţe ţalobcovi, ktorý v konaní nemal

úspech, trovy odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 12. júla 2011

JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová