Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
8e6/375338.b6d245.pdf
PDF · 223.6 KB
No categories available
2Sžf/49/2010
Najvyšší súd 2Sžf/49/2010 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej,
PhD., v právnej veci žalobcu: T., s.r.o.,, právne zastúpeného JUDr. J. M., advokátom, proti
žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. I/226/15226-121938/2009/990565-r zo dňa 8. marca 2010,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/53/2010-49 zo dňa
8. septembra 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 11S/53/2010-49 zo dňa 8. septembra 2010 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. I/226/15226-121938/2009/990565-r zo dňa 8. marca 2010 ako i rozhodnutie správcu dane
Daňového úradu Prievidza č. 675/230/57707/09/Vaz zo dňa 7. augusta 2009 z r u š u j e
a vec v r a c i a žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ako i správcu dane Daňového úradu Prievidza
zo dňa 7.8.2009, keď žalovaný v odvolacom konaní potvrdil rozhodnutie správcu dane
Daňového úradu Prievidza, a to dodatočný platobný výmer zo dňa 7.8.2009, ktorým správca
dane podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) vyrubil platiteľovi dane z pridanej hodnoty T. s.r.o.,
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2007 v sume 16 492,39€. Krajský
súd takto rozhodol, keď sa stotožnil so žalovaným správnym orgánom v tom, že postup
správcu dane bol súladný so zákonom, keď vyrubil žalobcovi rozdiel z DPH za zdaňovacie
obdobie júl 2007, pretože bolo preukázané, že žalobca za júl 2007 vystavil faktúry č. 07/25B,
07/25C a 07/25D pre odberateľa Ing. O. L., ale nepriznal DPH zo zdaňovaných obchodov
dňom dodania tovaru, faktúry nemal v evidencii DPH, nepriznal daň a neodviedol ju do
štátneho rozpočtu. Taktiež bolo preukázané, že pri daňovej kontrole bola u žalobcu zistená
faktúra č. 152A/07 zo dňa 6.7.2007 za servisné a údržbárske práce od dodávateľa Ing. L. na
sumu 3 094 000,- Sk z toho DPH 19% = 494 000,- Sk, ktorá taktiež nebola v evidencii DPH
a žalobca si neuplatnil odpočet dane. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že
neobstojí argumentácia dodávateľa Ing. L., že faktúru č. 152S/07 nemá v evidencii DPH a že
daň nie je odvedená, nakoľko si žalobca daň z uvedenej faktúry neuplatnil, keď krajský súd
mal za preukázané, že sporné faktúry vystavil Ing. L., ktorý je podnikateľom – fyzickou
osobou a zároveň je konateľom u žalobcu a teda daňové obchody boli uskutočnené medzi
daňovými subjektmi, ktoré mali personálne prepojenie, mali vedomosť o fakturácii,
o predmete a cene tovaru alebo služby a o ďalšom účtovnom nakladaní s faktúrami
a daňovými povinnosťami v zmysle zákona o DPH. Žalobca si právo na odpočítanie dane
z faktúry č. 152A/07 v daňovom priznaní neuplatnil vôbec a v jeho účtovnej a daňovej
evidencii neboli doklady vierohodne účtované. Personálne prepojenie a pochybenia
v účtovnej a daňovej evidencii dôvodne vzbudili u správcu dane pochybnosti, že išlo len
o účelové vystavenie faktúr, bez skutočného zdaniteľného plnenia a žalobca tieto pochybnosti
nevyvrátil. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ďalej vyplýva, že žalobca dodal tovar
odberateľovi Ing. L. ale nepriznal daň zo zdaniteľných obchodov dňom dodania tovaru
z faktúr č. 07/25B, 07/25C, 07/25D, čím porušil ustanovenie § 19 ods. 1 zákona o DPH,
pretože daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Taktiež žalobca mal dodávateľskú
faktúru č. 152A/07 od dodávateľa Ing. L. ale ju neuviedol v daňovom priznaní, daň
neodpočítal, teda toto svoje právo si neuplatnil a ani nepreukázal, žeby došlo k zdaniteľnému
obchodu.
Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalobca a žiadal, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky v odvolacom konaní rozhodnutie krajského súdu ako nezákonné zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom na odborný a špecifický charakter predmetného
konania požiadal žalobca o vyjadrenie vo veci renomovanú audítorskú spoločnosť KLT A.,
spol. s r.o., ako aj Znalecký ústav HZ s.r.o., ktoré dôkazy priložil ku odvolaniu a poukázal na
to, že závery týchto obchodných spoločností vyjadrujú vecnú nesprávnosť rozhodnutia
z viacerých hľadísk. uviedol, že podstatou dorubenia dane bola administratívna chyba
žalobcu, ktorú náležite objasnil a poukázal na to, že nakoľko pri spočítaní DPH by nevznikla
žiadna daňová povinnosť a ani nadmerný odpočet, tak nepodávali dodatočné daňové
priznanie, pretože by bolo nulové. Predmetná administratívna chyba žalobcu nie je takou
právnou skutočnosťou, ktorá by mala vplyv na výšku daňovej povinnosti žalobcu
na platenie DPH za mesiac júl 2007. Podľa názoru žalobcu, ako i znaleckého ústavu, krajský
súd ako i daňové orgány pochybili v tom, že nesprávne aplikovali na vec ustanovenia zákona
o DPH v znení účinnom v čase uplatnenia práva na odpočet DPH. Základom právnej úpravy
platenia DPH je smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane
z pridanej hodnoty a na túto úpravu nadväzuje hmotnoprávna úprava Slovenskej republiky –
zákon o DPH. Poukázal na to, že nerozporujú, že v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1, 2 zákona
o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru a služby a že dňom dodania tovaru
je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník, avšak podľa žalobcu
súd pochybil práve v tom, že sa obmedzil iba na túto skutočnosť a nesprávne sa vyporiadal
so zásadou netto systému platenia. Jej vyjadrením je to, že daňovník nie je povinný odvádzať
do štátneho rozpočtu celú daň na vstupe, tak ako podľa názoru žalobcu nesprávne ustálil súd
prvého stupňa, ale že daňovník je povinný odviesť do štátneho rozpočtu iba netto saldo
zistené ako rozdiel medzi daňou na výstupe a daňou na vstupe. Túto skutočnosť bližšie
objasňuje aj Znalecký ústav HZ, s.r.o., a to na str. 6 nim vypracovaného znaleckého posudku
č. 35/2010 kde sa uvádza, že v konečnom dôsledku sa platí daň len z hodnoty, ktorú osoba
na svojom stupni obchodu pridala. Poukázal na to, že v zmysle citovanej smernice o DPH,
konkrétne jej článku 168, na odpočet DPH môžu byť v členskom štáte kladené iba príslušné
podmienky a poukázal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora č. 61987J0123 (piata
komora) zo 14.7.1988, z ktorého vyplýva, že štát nemôže tieto dôvody nároku na odpočet
nijako rozširovať a podmieňovať ich administratívnymi obmedzeniami – výrok body 12, 14,
16, 17 a uviedol, že rovnaký záver podporuje aj rozsudok ESD vo veci č. C-368/06- body 31
a 32, a preto aplikácia zákona o DPH musí byť v súlade s tam uvedenými základnými
princípmi európskeho práva. Uviedol, že slovenská právna úprava rešpektuje princípy
európskeho práva a stanovuje iba dve podmienky na odpočet dane z pridanej hodnoty
na vstupe – uplatnenie dane iným platiteľom DPH za zdaniteľné plnenie a existencia faktúry.
Poukázal na príslušné ustanovenia zákona o DPH s tým, že nebolo v konaní sporné,
že predávajúci Ing. O. L. uplatnil (vyúčtoval) pri dodaní plnenia žalobcovi daň z pridanej
hodnoty a uviedol ju vo faktúre č. 152A/07 a daň z pridanej hodnoty uvedenú v týchto
faktúrach si žalobca preto mohol odpočítať. V zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 písm. a) právo
na odpočítanie dane môže platiteľ uplatniť, ak má faktúru, a teda zákon vyžaduje podmienku
iba existencie faktúry a podmienkou preto nie je ani uvedenie faktúry v záznamoch
a evidencii DPH, ako to uvádza žalovaný a krajský súd a rovnako takouto podmienkou nie je
úhrada faktúry a podobne. Žalobca ďalej poukázal, že v konaní bolo jednoznačne preukázané
uplatnenie DPH, ako aj vystavenie troch faktúr. Podmienky uplatnenia odpočtu, tak ako sú
zrejmé z rozhodnutia žalovaného, nemajú podľa žalobcu oporu v objektívnom práve.
Základným hmotnoprávnym predpokladom práva na uplatnenie práva na odpočet DPH na
vstupe je v zmysle ustanovenia § 49 zákona o DPH iba existencia zdaniteľného plnenia. Ďalej
žalobca poukázal na to, že medzi rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a odvolacím
orgánom je zásadný rozpor pri uvádzaní dôvodu, pre ktorý bola daň vyrubená. Správny orgán
prvého stupňa jednak konštatoval porušenie § 19 ods. 1 zákona o DPH, ku ktorému malo
dôjsť tým, že žalobca nepriznal daň zo zdaniteľných obchodov vyúčtovaných faktúrami
č. 07/25B, 07/25C, 07/25D dňom dodania tovaru a na strane druhej nepriznal žalobcovi nárok
na právo na odpočítanie dane na vstupe podľa faktúry č. 152A/07, pretože nemalo byť
hodnoverne preukázané, že došlo k zdaniteľnému obchodu tak, ako je to deklarované na
predmetnej faktúre. Naopak žalovaný konštatoval, že dôvodom neuznania odpočtu dane na
vstupe má byť výlučne skutočnosť, že si žalobca právo na odpočet neuplatnil. Podľa žalobcu
sa žalovaný, ako i krajský súd, s výhradami žalobcu vôbec nezaoberal a skonštatoval naopak,
že žalobca si toto právo neuplatnil a preto nemohol naň prihliadať, a na túto skutočnosť
žalobca nemohol v konaní nijako reagovať a ani navrhnúť adekvátne dôkazy a poukázal na
základnú zásadu právneho štátu v tejto súvislosti, ktorou je aj predvídateľnosť rozhodnutí
verejnej správy a zároveň poukázal v tejto súvislosti na základné zásady daňového konania,
ktorými sa správne orgány podľa jeho názoru neriadili.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril, odvolanie žalobcu považuje
za účelové a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
ako zákonný potvrdil. Námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu
sú v podstate zhodné s námietkami uvedenými v žalobe a preto žalovaný zotrváva na svojom
stanovisku vypracovanom k žalobe. Ďalej poukázal na to, že závery správcu dane sú správne,
ktorý zistil porušenie § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, pretože k porušeniu došlo
tým, že žalobca fakturoval odberateľovi Ing. O. L. dodanie tovaru ale nepriznal v daňovom
priznaní daňovú povinnosť vyplývajúcu z uskutočneného zdaniteľného obchodu a neodviedol
daň do štátneho rozpočtu. Nesplnením zákonnej povinnosti odviesť daň, ktorá vznikla dňom
dodania tovaru podľa § 19 ods. 1, nekonal žalobca v súlade so zákonom a preto žalovaný
zistenie a závery správcu dane potvrdil. Taktiež žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí
zaoberal aj inými námietkami, ktorými sa žalobca domáhal uznania nároku na odpočítanie
dane. V skutočnosti sa jednalo o daň, ktorú si žalobca neuplatnil sám zákonom o DPH
upraveným spôsobom. Žalobca vedel, že faktúry na vstupe od dodávateľa Ing. O. L.
neevidoval v evidencii pre účely DPH, vedel že odpočítanie dane na základe týchto vstupných
faktúr si neuplatnil sám v súlade s podmienkami podľa § 49-51 zákona o DPH,
a to ani po tom, ako zistil administratívnu chybu na konci roku 2007. Skutočnosť, že žalobca
podmienky per uplatnenie práva na odpočet dane pozná, je vidieť aj v podanom odvolaní,
kde žalobca v časti V. cituje podmienky na odpočet DPH a hneď v bode 1. uvádza, že nárok
na odpočet dane na vstupe môže uplatniť iba osoba povinná k dani, ktorá uskutočňuje
ekonomickú činnosť a ktorá prijaté plnenia využije pre účely uskutočňovania svojej
ekonomickej činnosti. Žalobca tvrdí, že túto podmienku splnil. Žalobca ako jediná osoba
povinná k dani si toto právo neuplatnil a vzhľadom na túto skutočnosť keď daň na vstupe
nebola zahrnutá v daňovom priznaní do nárokovaného odpočtu dane a odpočítanie dane
zo zákona nie je platiteľ povinný uplatniť (je to jeho právo), za týchto okolností správca dane
aj žalovaný akceptovali právo voľby žalobcu. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí
nerozhodoval o uplatnenom nároku na odpočítanie dane, pretože nárok na odpočítanie dane
zo vstupných faktúr nebol žalobcom ako platiteľom vôbec uplatnený. Ďalej žalovaný
poukázal na to, že správca dane vykonal daňovú kontrolu u dodávateľa žalobcu,
a to u fyzickej osoby Ing. O. L. za zdaňovacie obdobie január – jún 2007, keď sa zistilo pri
tejto kontrole, že v evidencii Ing. O. L. neboli zistené sporné faktúry, ktoré by boli vystavené
v roku 2007 pre spoločnosť žalobcu. Napriek tomu predmetné vstupné faktúry predložené
žalobcom k daňovej kontrole vystavil podnikateľ Ing. O. L. pre spoločnosť T. s.r.o., ktorej
konateľom je súbežne ten istý Ing. O. L.. Za tejto situácie podľa žalovaného mal Ing. L.
vedomosti o obchodných aktivitách medzi týmito dvomi partnermi, teda aj o fakturácii za
dodanie tovarov, a z toho vyplývajúcich daňových povinností; v prípade postavenia ako
odberateľ, aj nárokov na odpočítanie dane. Podľa žalovaného žalobca o svojich právach
(o práve odpočítať daň) a povinnostiach vedel a rozhodol sa sám ich neuplatniť, resp. neplniť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku rozsudkom, ktorý
verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), pričom termín verejného
vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke www.nsud.sk.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania žalobcu
posudzoval, či správne orgány ako i krajský súd pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne
zisteného skutkového stavu vo veci a s ohľadom na námietku žalobcu ohľadne hodnotenia
dôkazov zisťoval , či predmetné konanie bolo vedené takým procesným postupom, ktorý
zabezpečoval správny výsledok a či boli dôkazy vykonané spôsobom zodpovedajúcim
pravidlám spravodlivého procesu.
Predmetom súdneho prieskumu v danom prípade bolo posúdenie zákonnosti
rozhodnutia a postupu žalovaného ako odvolacieho orgánu v predmetnej daňovej veci, ktorý
v odvolacom konaní preskúmaval dodatočný platobný výmer správcu dane, ktorým bola
žalobcovi vyrubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2007.
Podľa čl. 1 veta prvá Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický
a právny štát.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Princíp legality (zákonnosti)
zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR znamená, že viazanosť štátu právom sa musí uplatňovať
jednak v oblasti viazanosti štátu ústavou, ústavnými zákonmi a zákonmi ako aj v oblastiach
ich vykonávania orgánmi štátnej správy, ktoré musia zásadne postupovať len na základe
zákonov a v ich medziach.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti poukazuje Najvyšší súd SR na tú skutočnosť,
že je povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne
očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou
je i právna istota a s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje
potom i zásada rozhodovania súdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom.
Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená
prostredníctvom ustanovenia § 250ja ods. 7 O.s.p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom
konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné
rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie“.
Na základe citovaného ustanovenia odkazuje Najvyšší súd SR na svoj rozsudok
sp. zn. 6Sžf/49/2010 zo dňa 25.5.2011, zverejnený v plnom rozsahu na internetovej stránke
najvyššieho súdu http://nssr.blox.sk/blox/cms/portal/sk/rozhodnutia, ktorého odôvodnenie
ďalej v príslušnom rozsahu uvádza:
„Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,
ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím
žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým správca dane
vyrubil žalobcovi podľa § 44 ods. 6, písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2007, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok
súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho
konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení
s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im predchádzajúce, najmä z toho
pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe
a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného
správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou
o povinnosti žalobcu zaplatiť rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj
2007.
Zákonodarca v právnej norme § 2 zákona o správe daní ustanovuje základné
zásady daňového konania tak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných
osôb zúčastnených v daňovom konaní (ods. 1). Správca dane postupuje v daňovom
konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností
v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú
pritom správne vyrubiť a vybrať daň (ods. 2). Správca dane hodnotí dôkazy podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (ods. 3). Daňové konanie
je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje (ods. 4). Správca dane je
povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné
podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový
subjekt v tomto smere nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti (ods. 5).
Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný
obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie
dane (ods. 6). Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva
a povinnosti (ods. 7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko
spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní (ods. 8).
Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní účinného v čase vykonania daňovej
kontroly daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ
dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej
povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie
účelu podľa tohto zákona. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti
vrátenia dane alebo kontrola na účel zistenia oprávnenosti uplatneného nadmerného
odpočtu podľa osobitného zákona.
Podľa § 29 ods. 1, 2, 3, 4, 7, 8 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva
správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je
pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Netreba dokazovať skutočnosti
všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť
všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne
záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede,
znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice
o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi
a doklady k nim. Správca dane preukazuje doručenie vlastných písomností daňovému
subjektu. Daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať
v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť
povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 38 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov daňové priznanie alebo
hlásenie je povinný podať každý, komu vznikla daňová povinnosť podľa osobitného
zákona, alebo ten, koho na to správca dane vyzve. Daňový subjekt je povinný daň
zaplatiť najneskôr v lehote na podanie daňového priznania alebo hlásenia, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 39 ods. 1, 2, 3 zákona o správe daní pred uplynutím lehoty na podanie
daňového priznania alebo hlásenia môže daňový subjekt podať opravné priznanie alebo
hlásenie. Pre vyrubovacie konanie sa použije opravné priznanie alebo hlásenie
a na predchádzajúce priznanie alebo hlásenie sa neprihliada.
Ak zistí daňový subjekt, že jeho daňová povinnosť má byť vyššia, ako bola
uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení alebo správcom dane vyrubená, je povinný
predložiť do konca mesiaca nasledujúceho po tomto zistení dodatočné priznanie alebo
hlásenie. V rovnakej lehote je dodatočne priznaná daň splatná.
Dodatočné priznanie alebo hlásenie môže daňový subjekt predložiť aj v tom
prípade, ak zistí, že jeho daňová povinnosť má byť nižšia, ako bola uvedená v daňovom
priznaní alebo hlásení alebo správcom dane vyrubená. Znížiť základ dane na základe
dodatočného daňového priznania alebo hlásenia možno len v prípade uplatnenia
skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej
kontroly. Dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie nemôže daňový subjekt predložiť
po uplynutí jedného roka od ukončenia daňovej kontroly.
Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty účinného
v čase zdaniteľného plnenia (ďalej len “zákon o DPH“) daňová povinnosť vzniká dňom
dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať
s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň
odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania
stavby.
Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo
zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová
povinnosť.
Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb,
ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.
Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom
v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1, písm. a/, zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49
môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru
od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel
k záveru, že správca dane v danom prípade nepostupoval v intenciách citovaných právnych
noriem, keď vo veci si nezadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie
rozhodnutia i keď v daňovom konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom –
žalobcom, nevykonal jeho výsluch dostatočne na rozhodujúce okolnosti kontrolovaných
obchodov a skutkové zistenia vyhodnotil jednostranne len na vznik daňovej povinnosti
platiteľa dane a preto vo veci rozhodol predčasne, uvedeným skutočnostiam nevenoval
dostatočnú pozornosť ani žalovaný správny orgán, z ktorých dôvodov neboli splnené zákonné
podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa.
Odvolací súd z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého
tvoril administratívny spis zistil, že Daňový úrad Prievidza vykonal u žalobcu ako platiteľa
dane z pridanej hodnoty daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol
č. 675/3/320/50884/2009/Sme zo dňa 1.7.2009; protokol bol s platiteľom dane – žalobcom
prerokovaný a doručený dňa 30.7.2009. Na základe výsledkov zistených v rámci daňovej
kontroly Daňový úrad Prievidza dodatočným platobným výmerom č. 675/230/57660/09/Vaz
zo dňa 6.8.2009 podľa § 44 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov vyrubil žalobcovi
ako daňovému subjektu rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2007
v sume 977,56 EUR. V dôvodoch rozhodnutia konštatoval, že daňový subjekt – T., s.r.o. si
právo na odpočítanie dane z faktúry č. 112A/07 od dodávateľa Ing. O. L. – T. v daňovom
priznaní neuplatnil, a na základe vyššie uvedeného šetrenia správca dane daňovému subjektu
právo na odpočítanie dane z faktúry č. 112A/07 od dodávateľa Ing. O. L. – T. nepriznáva,
pretože nebolo hodnoverne preukázané, že došlo k zdaniteľnému obchodu tak, ako je
deklarované na predmetnej faktúre. Proti tomuto rozhodnutiu správcu dane sa žalobca
odvolal. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 8. marca 2010, č. I/226/15226-121935/2009/990565-r
potvrdil uvedené rozhodnutie správcu dane.
Ďalej mal odvolací súd z obsahu administratívneho spisu preukázané, že žalobca
ako platiteľ dane v kontrolovanom zdaňovacom období máj 2007 vystavil odberateľskú
faktúru č. 07/12A pre odberateľa Ing. O. L. – T., zo dňa 10.5.2007, dátum dodania 10.5.2007
za Displej Plasma PDF 433PE, základ dane 155.000,--Sk, DPH 19% 29.450,--Sk, celkom
184.450,--Sk; do zápisnice o ústnom pojednávaní uviedol, že daňový subjekt T., s.r.o.
predmetnú faktúru vystavil, k dodaniu tovaru podľa faktúry došlo, v písomnom vyjadrení
doplnil svoje tvrdenie tak, že na konci roku 2007 zistili, že do systému knihy evidencie DPH
sa nedostali niektoré faktúry na vstupe a aj na výstupe a pretože pri spočítaní DPH by
nevznikla žiadna daňová povinnosť a ani nadmerný odpočet, nepodávali dodatočné daňové
priznanie, pretože by bolo nulové. Medzi predloženými dokladmi ku kontrole sa o.i.
nachádzala dodávateľská faktúra č. 112A/07 (int. č. FAD 7/78A) zo dňa 17.5.2007 od
dodávateľa Ing. O. L. T., za odstredivku OKEP 630-2, základ dane 155.000,--Sk, DPH 19%
29.450,--Sk, celkom 184.450,--Sk, daňový subjekt predmetnú faktúru nemal v evidencii DPH
a daň si neodpočítal, odstredivku OKFP 630-2 neevidoval v knihe hmotného a nehmotného
dlhodobého majetku. Dodávateľ Ing. O. L., T. faktúru č. 112A/07 nemal v evidencii DPH za
zdaňovacie obdobie máj 2007, daň z predmetnej faktúry nepriznal a neodviedol, do zápisnice
o miestnom zisťovaní dňa 12.5.2009 uviedol, že faktúru č. 112A/07 vystavil, k dodaniu
tovaru došlo, faktúra nie je v evidencii DPH za zdaňovacie obdobie máj 2007, DPH nie je
priznaná a odvedená, pretože daňový subjekt T., s.r.o. si daň z predmetnej faktúry neuplatnil.
Odvolací súd ďalej zistil, že žalovaný považoval námietky žalobcu uvedené
v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane za nedôvodné. V odôvodnení rozhodnutia, ktorým
prvostupňové rozhodnutie potvrdil konštatoval, že v posudzovanom prípade žalobca ako
daňový subjekt daň na vstupe vo výške 29.450,--Sk (faktúra č. 112A/07 od Ing. O. L.)
nezahrnul do daňového priznania za máj 2007, a ani neskôr pri zistení na konci roku 2007 si
túto daň nenárokoval zákonným spôsobom. Poukázal na to, že v zmysle § 49 až § 51 zákona
o DPH, platiteľ má právo na odpočítanie dane pri dodržaní zákonom uvedených podmienok.
Mal za to, že ak si daňový subjekt ako platiteľ svoje právo neuplatnil sám, správca dane jeho
rozhodnutie akceptoval a odpočítanie dane vo výške 29.450,--Sk nepriznal. Námietku žalobcu
uvedenú v odvolaní, že daňovému subjektu nevyplýva povinnosť podať dodatočné daňové
priznanie, pretože pri spočítaní DPH mu nevznikla žiadna daňová povinnosť a ani nadmerný
odpočet, nepovažoval za opodstatnenú. Ďalej konštatoval, že za daného stavu veci daňový
subjekt si nesprávne vysvetľuje neuznanie odpočítania dane na vstupe z prijatej faktúry,
s poukazom na to, že vzhľadom na uplatnenie zásady prejednávacej nie je správca dane
povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech daňového subjektu a preto platí, že ak si
daňový subjekt ako platiteľ svoje právo neuplatnil, nemôže očakávať, že mu bude správcom
dane priznaný odpočet dane na vstupe, ktorý si sám vôbec nenárokoval. Vyslovil názor, že
najskôr musí byť nárok na odpočítanie dane uplatnený platiteľom, a až potom možno
posudzovať jeho oprávnené nárokovanie a keďže nebolo uplatnené právo na odpočítanie
dane, potom nemohlo byť v rozhodnutí uvedené, že tým bolo porušené ustanovenie zákona
o DPH s tým, že preukazovanie reálneho uskutočnenia zdaniteľného obchodu môže
nasledovať až po tom, keď vzniknú dôvody na preverovanie predložených dokladov, na
základe ktorých bol uplatnený nárok na odpočet dane. K námietke daňového subjektu, že
správca dane mal rozdielny pohľad na daň na vstupe a daň na výstupe uviedol, že v tomto
postupe správcu dane nezistil nezákonnosť, pretože daň na výstupe – daň za uskutočnené
zdaniteľné plnenia je platiteľ povinný uplatniť a odviesť do štátneho rozpočtu (§ 19 a § 69
zákona o DPH), pričom ale daň na vstupe je nárokovanou položkou, ktorú si platiteľ môže
(nie je povinný) uplatniť pri dodržaní podmienok upravených v § 49 až § 51 zákona o DPH,
ktorý princíp uplatňovania dane je dôvodom, prečo správca dane nevyhodnotil daň (DPH) na
vstupe a výstupe identickým spôsobom. Ďalej uviedol, že v odvolacom konaní bolo zistené
jednoznačné preukázanie, že daňový subjekt ako platiteľ registrovaný na dani z pridanej
hodnoty neuplatnil odpočet dane za prijaté zdaniteľné obchody zo spornej faktúry tak, ako to
umožňuje zákon o DPH, čo je základným predpokladom, aby pri následnej daňovej kontrole
mohol správca dane preveriť správnosť takto uplatneného nároku na odpočet dane, keďže pri
daňovej kontrole právo na uplatnenie odpočítania dane neprechádza na správcu dane, pretože
daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane predovšetkým zisťuje a preveruje základ dane
alebo vznik daňovej povinnosti a preto ak daň z faktúry za prijaté plnenie nebola predmetom
uplatneného nároku, pričom daňový subjekt vedel, že túto daň si neuplatnil, za týchto
okolností nie je dôvod preverovať prijatý zdaniteľný obchod z hľadiska dodržania ustanovení
zákona o DPH a vykonať k tomu obhliadku veci, prípadne zaoberať sa ďalšími súvislosťami.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu.
Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov,
aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní
a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo
iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti daňového subjektu.
Z uvedeného vyplýva, že správca dane ako aj žalovaný sa nedostatočne vysporiadali
s tvrdeniami žalobcu ako daňového subjektu, keď v daňovom konaní tvrdil, že si uplatnil
právo na odpočítanie dane v daňovom konaní (uvedenie dane – salda v správnej výške,
nepodanie dodatočného priznania, daňová kontrola, prerokovanie kontroly, odvolanie) s tým,
že toto právo nie je možné zužovať len na uplatnenie práva jednou formou – formou
daňového priznania a s poukazom na to, že existencia faktúry a uplatnenie dane z pridanej
hodnoty jej platiteľom za zdaniteľné plnenie voči žalobcovi sú jedinými zákonnými
predpokladmi na odpočet dane z pridanej hodnoty (§ 49 zákona o DPH), ktorú skutočnosť
žalobca aj namietal v dôvodoch žaloby ako aj v odvolaní proti rozsudku prvého stupňa.
Cieľom daňovej kontroly je zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým
subjektom na zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Z uvedeného dôvodu nie je možné
súhlasiť s názorom žalovaného, že ak daňový subjekt ako platiteľ registrovaný na dani
z pridanej hodnoty neuplatnil odpočet dane za prijaté zdaniteľné obchody zo spornej faktúry
tak, ako to umožňuje zákon o DPH, čo je základným predpokladom, aby pri následnej
daňovej kontrole mohol správca dane preveriť správnosť takto uplatneného nároku na odpočet
dane, nie je dôvod preverovať prijatý zdaniteľný obchod z hľadiska dodržania ustanovení
zákona o DPH, keďže pri daňovej kontrole právo na uplatnenie odpočítania dane neprechádza
na správcu dane, pretože daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane predovšetkým zisťuje
a preveruje základ dane alebo vznik daňovej povinnosti.
Podmienky uvedené v § 19 ods. 1, § 49 ods. 1 a 2 písm. a/, a v § 51 ods. 1 písm. a/
zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže daňová
povinnosť daňového subjektu ako aj nárok na odpočet dane. Ich nesplnenie nie je možné
odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady
dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Zákonodarca požaduje, aby daňový subjekt
preukázal všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo
na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania,
ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených
daňovým subjektom (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Pokiaľ teda žalobca tvrdil,
že po zistení, že na konci roku 2007 sa do systému knihy evidencie nedostali niektoré faktúry
na vstupe a aj na výstupe, nepodal dodatočné daňové priznanie, pretože by bolo nulové,
keďže pri spočítaní DPH by nevznikla žiadna daňová povinnosť a ani nadmerný odpočet, bolo
jeho povinnosťou preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon o DPH
stanovil. Pokiaľ si ako platiteľ uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry,
potom musel preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. Povinnosťou
správcu dane bolo tvrdeniami daňového subjektu sa zaoberať, umožniť mu realizovať jeho
právo na vyjadrenie sa a predkladanie dôkazov na preukázanie pravdivosti jeho tvrdení
a v odôvodnení rozhodnutia uviesť, z ktorých dôkazov vychádzal pri svojom rozhodnutí,
z akých dôvodov neprihliadol na ďalšie dôkazy, akú právnu úvahu použil a k akým právnym
záverom na základe vykonaného dokazovania dospel. V danej veci správca dane
v odôvodnení síce uviedol, že žalobca - daňový subjekt, si právo na odpočítanie dane
z faktúry č. 112A/07 od dodávateľa Ing. O. L. – T. v daňovom priznaní neuplatnil, a na
základe vyššie uvedeného šetrenia správca dane daňovému subjektu právo na odpočítanie
dane z tejto faktúry nepriznáva, pretože nebolo hodnoverne preukázané, že došlo
k zdaniteľnému obchodu tak, ako je deklarované na predmetnej faktúre. Z právneho záveru
správcu dane teda jednoznačne nevyplýva, či správca dane nepriznal daňovému subjektu
právo na odpočet dane z dôvodu, že si ho neuplatnil, alebo z dôvodu, že nebolo hodnoverne
preukázané, že došlo k zdaniteľnému obchodu tak, ako je deklarované na predmetnej faktúre.
Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného však vyplýva, žalovaný dospel k záveru, že ak daň
z faktúry za prijaté plnenie nebola predmetom uplatneného nároku, pričom daňový subjekt
vedel, že túto daň si neuplatnil, za týchto okolností nie je dôvod preverovať prijatý zdaniteľný
obchod z hľadiska dodržania ustanovení zákona o DPH. S námietkou žalobcu uvedenou
v odvolaní, že daňovému subjektu nevyplýva povinnosť podať dodatočné daňové priznanie,
pretože pri spočítaní DPH mu nevznikla žiadna daňová povinnosť a ani nadmerný odpočet, sa
žalovaný náležite nevyporiadal, keď uviedol, že ju nepovažuje za opodstatnenú, bez uvedenia
dôvodov.
Súd podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku v rámci súdneho
prieskumu rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmava zákonnosť rozhodnutia
a postupu žalovaného vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.), činnosť správnych orgánov nenahrádza.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích
a žalobných dôvodov dospel k záveru, že správca dane v danom prípade nepostupoval
v súlade so zákonom o správe daní v spojení s ustanoveniami zákona o DPH, keď
si nezadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, vo veci
nerozhodol skutkovo a právne správne a žalovaný správny orgán námietkam žalobcu
vznesenými v daňovom konaní nevenoval dostatočnú pozornosť, z ktorých dôvodov
rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nie je možné považovať za súladné so zákonom,
a preto súd prvého stupňa nerozhodol vo veci zákonne, keď žalobu zamietol.
Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu
(ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
O náhrade trov konania odvolací súd rozhodoval podľa § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1, 2 a v spojení s § 250k ods. 1 vety druhej. Žalobcovi nepriznal náhradu trov
preskúmavacieho konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa, za ktoré odvolací súd
považoval skutočnosť, že z výsledkov vykonaného dokazovania v danej veci vyplýva,
že žalobca sám postupoval v rozpore so zákonom, keďže bolo preukázané, že v jeho účtovnej
evidencii neboli doklady vierohodne zavedené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 13. júla 2011
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová