Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/237/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej v právnej veci ţalobcu Ing. S. D., bytom S., zastúpeného JUDr. V. Š.,

advokátom, so sídlom advokátskej kancelárie v B., proti ţalovanému Ministerstvu vnútra

Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ţalovaného č. p. SLV-902/PK-2008 zo dňa 05. marca 2009 o odvolaní ţalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. -57 zo dňa 03. septembra 2010,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. -57 zo dňa 03. septembra 2010 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ,,krajský súd“) podľa

(ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobcu,

ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia Ministra vnútra Slovenskej republike

(ďalej aj ,,MV SR“), č. p.: SLV-902/PK-2008 zo dňa 05. marca 2009, ktorým ţalovaný

zamietol rozklad ţalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie – personálny rozkaz MV SR

č. 543 zo dňa 12. novembra 2008, na základe ktorého bol ţalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/

o štátnej sluţbe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej

informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej stráţe Slovenskej republiky a Ţelezničnej

polície (ďalej len „“) prepustený zo sluţobného pomeru príslušníka

Policajného zboru Slovenskej republiky. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k

ods. 1 tak, ţe v konaní neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe sa stotoţnil s právnym

názorom ţalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, podľa ktorého z ustanovenia

, a , v tom čase platnom znení, jednoznačne

vyplývajú základné povinnosti ţalobcu ako policajta. Podľa krajského súdu nedôsledným

vykonávaním zákonom poţadovaných povinností došlo k ich porušeniu, čo bolo dôvodom

prepustenia ţalobcu zo sluţobného pomeru. Okolnosti samotného naplnenia skutkovej

podstaty konania ţalobcu, ktoré bolo kvalifikované ako v príkrom rozpore s obsahom

sluţobnej prísahy a sluţobnými povinnosťami policajta, boli aj podľa krajského súdu

jednoznačne preukázané. Takto potom krajský súd dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie

i postup správneho orgánu bol z pohľadu ţalobných dôvodov v súlade so zákonom, a preto

ţalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc

sa jeho zmeny v podobe, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ţalobe v celom rozsahu

vyhovel, dôvodiac tým, ţe rozhodnutie krajského súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov a krajský súd vec nesprávne právne posúdil, čím došlo k nevykonaniu ďalších

navrhovaných dôkazov. Tvrdí, ţe nie je dôkaz o tom, ţe sa ako účastník dopravnej nehody,

v čase sluţobného voľna, bezdôvodne odmietol podrobiť orientačnej dychovej skúške

na zistenie alkoholu v krvi. Taktieţ tvrdí, ţe bezdôvodne neodmietol ani lekárske vyšetrenie

a odber krvi.

Podľa ţalobcu správne orgány a následne krajský súd mali vykonať výsluchy svedkov

jeho kolegov, ktoré ako dôkaz v ţalobe navrhol – pánov K., R., K., tieţ výsluch lekára MUDr.

G. a MUDr. Š., prípadne mali vykonať konfrontácie medzi ţalobcom a MUDr. Š.

a konfrontácie medzi svedkami svedčiacimi v jeho prospech a svedkami svedčiacimi v jeho

neprospech.

Ţalobca ďalej uvádza, ţe sa nestotoţňuje s hodnotením dôkazov krajským súdom

z nasledovných dôvodov. Bolo preukázané, ţe pri dopravnej nehode utrpel otras mozgu.

Ţalovaný a ani krajský súd ţiadnym dôkazom, najmä znaleckým posudkom, nevyvrátil jeho

tvrdenie, ţe práve kvôli otrasu mozgu sa pri dokumentovaní dopravnej nehody správal

iracionálne. Mal „pud sebazáchovy“ ísť domov a ľahnúť si, bolo mu zle, na zvracanie.

Uţ pri pomyslení na vsunutie náustka prístroja na zistenie alkoholu v dychu do jeho úst

vyvolávalo v ňom pocit zvracania. Preto ho policajti predviedli na lekárske vyšetrenie,

ku ktorému však nedošlo. Po vojdení do ordinácie sa lekár ţalobcu spoza stola hneď, ako prvé

spýtal, či súhlasí s odberom krvi, ale ţalobca odber krvi odmietol uţ pri vstupe do ordinácie.

Uviedol, ţe aj bez otrasu mozgu mu je pri odbere krvi zle, odpadáva, a tak nebol v stave

absolvovať odber krvi, lebo by odpadol a chcel ísť domov a ľahnúť si. Lekár ho preto vôbec

nevyšetril a jeho odmietnutie bral ako celok – na odber i lekárske vyšetrenie, a preto sa zdrţal

v jeho ordinácii len krátko. Vôbec sa s lekárom k sebe nepriblíţili, lekár nemal vôbec ţiadnu

moţnosť z jeho dychu cítiť akýkoľvek pach, nie to ešte pach alkoholu, lebo on pred jazdou

alkohol nepoţil. Lekár počas celej doby, čo bol ţalobca v jeho ordinácii, sedel za svojím

stolom a ţalobca bol oproti tomuto stolu. Poznamenal, ţe policajti, ktorí ho tam predviedli ani

do ordinácie lekára nevošli, bol tam sám, moţno tam bola zdravotná sestra. Napriek tomu

ţalovaný vyjadrenie MUDr. Š. povaţuje za dostatočné na preukázanie jeho ovplyvnenia

alkoholom v čase dopravnej nehody. Na druhý deň ţalobca nešiel hneď na ošetrenie (čo mu

tieţ vyčítal ţalovaný a aj krajský súd), pretoţe hneď po príchode do práce sa mal hlásiť

u nadriadených a dostal pokyn zdrţiavať sa na pracovisku, ţe bude písať vyjadrenie

a potrebné záznamy, čo aj skutočne robil. Uvádza ţe sa cítil lepšie, a tak zváţil, ţe jeho

prítomnosť na pracovisku má prednosť pred lekárskym ošetrením. Bol (a stále je)

presvedčený, ţe vo svojom vyjadrení situáciu nadriadeným dostatočne vysvetlil, a tým

disciplinárne konanie, ak vôbec začalo, skončí. Mýlil sa, teraz vie, ţe nemal zotrvať

na pracovisku, ale mal ísť k lekárovi ihneď, a byť náleţite po otrase mozgu liečený,

hospitalizovaný. Aţ na ďalší deň ho kolegovia vyššie uvedení svedkovia, prinútili ísť

na ošetrenie, lebo na pracovisku opakovane zvracal. Túto jeho snahu, byť nadriadenému

k dispozícii na základe jeho pokynu a nie liečiť sa teraz, ţalovaný a krajský súd vyhodnotili

ako akúsi účelovú obranu.

Dôkaz pachu v dychu a tvrdeniu MUDr. Š., ţe v pachu ţalobcu cítil pach alkoholu,

ako aj vyjadrenia policajtov z ODI Bratislava ako dôkaz krajne nepriamy, o tom, ţe ţalobca

zvlášť hrubým spôsobom porušil sluţobnú prísahu podľa ţalobcu neobstojí. Tvrdí, ţe ako

lekár tak ani policajti nie sú špeciálne na takúto „diagnostiku bez vyšetrenia“ školení a ani nie

sú súdni znalci. Majú určité odborné skúsenosti vo svojej profesii, ale nie odborné skúsenosti

na určovanie pachov ako dôkazov. Bez ďalších iných, najmä priamych dôkazov, nemôţu tieto

„odborné vyjadrenia“ odôvodniť ich tvrdenia, ţe ţalobca alkohol poţil, resp., ţe sa

bezdôvodne odmietol podrobiť náleţitým zisťovaniam alkoholu v krvi. Krajský súd vlastne

vyjadrenie MUDr. Š. pri svojom rozhodovaní vyhodnotil ako odbornú analýzu pachovej

stopy. Pachová stopa, ako podstatný dôkaz, nie je uznávaná podľa ustálenej súdnej praxe ani

v trestných veciach. Analýzu pachových stôp pritom vykonávajú odborne vyškolení

príslušníci PZ so sluţobnými psami vycvičenými na analýzu tzv. pachových konzerv –

odorologická expertíza, z ktorej je spracovaný znalecký posudok. Preto ţalobca kladie otázku:

je MUDr. Š. atestovaný na odorologickú expertízu? Je vylúčené, ţe sa nemýli, ak tvrdí bez

vyšetrenia pacienta, ţe z jeho dychu cítil pach alkoholu? Nemohol cítiť pach liekov (ak

skutočne nejaký pach zacítil), ktoré ţalobca poţil, prípadne acetónu (cukor) a podobne?

Stotoţniť pach podľa ţalobcu vedia len niektoré psy a len niekedy. Ţalobca uviedol, ţe

krajský súd jeho argumenty neuznal a vyjadrenie MUDr. Š. povýšil nad odorologickú

expertízu. Ţalobca tvrdí, ţe sluţobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom neporušil, preto je

toho názoru, ţe predmetné rozhodnutia zasiahli do jeho práv.

Podľa ţalobcu rozhodnutie ţalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu boli

vydané bez dostatočne zisteného skutočného stavu veci predčasne, a preto v rozpore

so zákonom. Dokazovanie je určitý proces skladajúci sa z niekoľko po sebe idúcich etáp –

vyhľadanie dôkazov, previerka dôkazov, vykonanie dôkazov a hodnotenie dôkazov. Tvrdí,

ţe ţalovaný nevyhľadal všetky dôkazy tak, aby zistil skutočný stav veci, niektoré dôkazy

vykonané jeho nadriadeným nepreveril, resp. tieto hodnotil tendečne. Správne konanie

je zásadne ovládané zásadou materiálnej pravdy. Rozhodnutie správneho orgánu preto musí

vychádzať zo spoľahlivo zisťovaného skutočného, nie skutkového stavu veci, teda správny

orgán je povinný presne a úplne zistiť skutočný stav veci, a za tým účelom si obstarať

potrebné podklady, pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Skutočným stavom

je stav poznania reality, ktorá tu bola, ako to vyplýva z vykonaných dôkazov ku dňu vydania

rozhodnutia. Je potrebné, aby kaţdý skutok bol vyšetrený tak, aby rozhodnutie zodpovedalo

skutočne tomu, čo sa stalo – aby bolo pravdivé. V tomto procese musí byť zistené všetko,

čo je nevyhnutné k rozhodnutiu, objektívne preverené a hodnotené. Ak tomu tak

nie je, skutočný stav nie je postačujúci pre rozhodnutie vo veci, lebo v rozpore so zákonom

neboli v danej veci zistené všetky právne významné skutočnosti. Povinnosť zistiť skutočný

stav veci vyplýva aj z vyšetrovacej zásady správneho orgánu, ktorou sa konanie správnych

orgánov zásadne riadi. Nedostatočné zistenie skutočného stavu má v tomto prípade

za následok nesprávnu aplikáciu, alebo interpretáciu právnej normy, ako aj nesprávneho

hodnotenia dôkazov. Ţalobca ďalej uviedol, ţe prvostupňový orgán, ani ţalovaný sa vôbec

nezaoberali námietkami, ktoré on uplatnil vo svojich vyjadreniach. Tieţ namietal,

ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané bez presne a úplne zisteného skutočného stavu veci,

bolo vydané len na základe úvah ţalovaného, bez riadne vykonaného dokazovania

a je odôvodnené len na základe nejasných dôkazov, a preto je nezákonné.

Na základe z hora uvedených skutočností ţalobca navrhol, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -57

zo dňa 03. septembra 2010 zmenil tak, ţe zruší rozhodnutie ţalovaného z 05. marca 2009,

č. k. SLV-902/PK-2008 a prvostupňové rozhodnutie - personálny rozkaz MV SR č. 543

zo dňa 12. novembra 2008 a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.

Uviedol, ţe v prípade úspechu si bude uplatňovať náhradu trov konania.

Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie nesúhlasil s dôvodmi

uvedenými v odvolaní ţalobcu a navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu z jeho vecne

a právne správnych dôvodov potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 ), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

v rozsahu a v medziach podaného odvolania ( v spojení s veta

prvá ), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

ods. 2 , keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní

vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu www.nsud.sk (§ 156

ods. 1 a ods. 3 v spojení s veta prvá a ) a po oboznámení

sa so spisovým materiálom dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné vyhovieť.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb, alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako

aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo

dotknuté (, ).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej

časti ( ).

Predpokladom vzniku sluţobného pomeru policajta je zloţenie sluţobnej prísahy,

v ktorej je subsumovaný sľub čestnosti, statočnosti, disciplinovanosti, ako aj ochrany

bezpečnosti a verejného poriadku ( ).

Sluţobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených

, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi,

sluţobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených (§ 47 zákona

č. ).

Podľa , a , policajt je povinný:

g) v štátnej sluţbe i mimo štátnej sluţby zdrţať sa konania, ktoré by mohlo narušiť váţnosť

Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor,

h) dodrţiavať sluţobnú disciplínu,

n) plniť aj povinnosti vyplývajúce z iných všeobecne záväzných právnych predpisov.

Podľa aţ 4 , za dôkaz môţu slúţiť všetky

prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade

s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov

konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov

a organizácií, listiny, veci, a obhliadka. Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu

svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to kaţdý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Náleţitosti rozhodnutia sú upravené v ustanovení aţ 4 .

Najvyšší súd z administratívneho spisu zistil, ţe napadnutým rozhodnutím ţalovaný

zamietol rozklad ţalobcu a súčasne potvrdil personálny rozkaz MV SR č. 543, zo dňa

12. novembra 2008, ktorým bol ţalobca podľa

prepustený zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodu, ţe po dopravnej

nehode sa ţalobca bezdôvodne odmietol podrobiť dychovej skúške na zistenie alkoholu

v krvi prístrojom a taktieţ odberu vyšetrenia krvi v FNsP, na Mickiewiczovej ulici

v Bratislave, lekárom pohotovostnej sluţby na centrálnom príjme MUDr. Š., čím zvlášť

hrubým spôsobom porušil sluţobnú prísahu.

Úlohou najvyššieho súdu v konaní bolo posúdiť, či správny orgán postupoval v súlade

so zákonom, a či konaním ţalobcu boli naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu podľa § 192

ods. 1 písm. e/ , z hľadiska závaţnosti moţného negatívneho vplyvu

v sluţobnom pomere.

Podľa (účinnom do 31. decembra 2008)

sa sluţobný pomer končí aj prepustením.

Podmienkami prepustenia zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona

č. sú jednak:

1/ porušenie sluţobnej prísahy alebo sluţobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, a jednak

2/ jeho ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby.

Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, ţe obe tieto podmienky boli splnené, pričom

k takémuto záveru dospel na základe výsledkov dokazovania v administratívnom konaní, bolo

potrebné s takýmto názorom krajského súdu súhlasiť.

K námietke ţalobcu, ţe krajský súd a ani ţalovaný nevykonali výsluchy svedkov

navrhnutých ţalobcom a prípadnej konfrontácie medzi svedkami svedčiacimi v jeho prospech

a svedkami svedčiacimi v jeho neprospech, najvyšší súd chce ţalobcu upozorniť,

ţe rozhodujúca pre prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru bola tá skutočnosť,

ţe sa ţalobca bezdôvodne odmietol podrobiť dychovej skúške na zistenie alkoholu v krvi

prístrojom a taktieţ odberu vyšetrenia krvi v FNsP na Mickewiczovej ulici v Bratislave,

po dopravnej nehode, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil sluţobnú prísahu. Menovaní

svedkovia neboli prítomní na mieste dopravnej nehody, a tak nemohli podať vierohodné

výpovede k danej udalosti.

Taktieţ treba uviesť, ţe sa nezakladá na pravde vyjadrenie ţalobcu, ţe bolo

preukázané, ţe pri dopravnej nehode utrpel otras mozgu, s poukazom na administratívny spis.

K dôkazu pachu v dychu, ktorý takto popisuje ţalobca vo svojom odvolaní

s poukazom na kriminalistickú odorológiu, najvyšší súd uvádza, ţe táto metóda sa uplatňuje

pri vyhľadávaní pachových stôp na miestach, ktorých sa osoba, spravidla páchateľ trestnej

činnosti, mohla alebo musela dotknúť. Za zdroj pachových stôp človeka sa podľa

kriminalistickej odorológie povaţuje ľudský pot (v špeciálnych prípadoch aj ľudský dych).

Pachová stopa je uznávaná v trestných veciach ako nepriamy dôkaz. Aj podľa názoru

najvyššieho súdu na uvedené konanie ţalobcu sa nie je moţné odvolávať na uvedenú metódu,

ale na ustanovenie o ochrane pred zneuţívaním

alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb (ďalej

len ,,“) tak, ako to uvádza ţalovaný vo svojom vyjadrení k ţalobe.

Podľa uvedeného ustanovenia vyšetrenie na zistenie alkoholu

sa vykonáva dychovou skúškou prístrojom, ktorým sa určí objemové percento alkoholu

v krvi. Ak sa osoba odmietne podrobiť takému vyšetreniu, moţno na poţiadanie vykonať

lekárske vyšetrenie odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu. Ak osoba

odmieta takéto lekárske vyšetrenie, stupeň opitosti určí lekár podľa medicínskych klinických

príznakov.

Z vyššie uvedeného najvyšší súd danú námietku povaţuje za irelevantnú.

Sluţobná prísaha nie je prísľubom limitovaným na čas výkonu sluţby. Poţadované

vlastnosti (čestnosť, statočnosť, disciplína a pripravenosť vynaloţiť svoje sily na ochranu

verejného poriadku a majetku občanov) sú základnými predpokladmi k výkonu sluţby

v Policajnom zbore. Príslušník, ktorý tieto vlastnosti nemá a mimo sluţby sa prejavuje

v rozpore s nimi, hrubo poškodzuje dôveryhodnosť Policajného zboru.

Treba tieţ poukázať v zhode so ţalovaným, ţe podľa bodu I. rozkazu ţalovaného

č. 6/1997 o úlohách na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov PZ časti a/ ods. 11

bolo všetkým policajtom, a to bez ohľadu na tú skutočnosť, či boli vodičmi motorového

vozidla, alebo iba spolujazdcami, prípadne chodcami alebo cyklistami uloţené nemariť

objektívne prešetrenie dopravnej nehody, ktorej boli účastníkmi, najmä odchodom z miesta

nehody pred príchodom policajtov prešetrujúcich nehodu s výnimkou nevyhnutných prípadov

(poskytnutie pomoci zraneným osobám, nevyhnutnosť vlastného ošetrenia v zdravotníckom

zariadení a pod.), alebo bezdôvodným odmietnutím povinnosti podrobiť sa vyšetreniu

na zistenie poţitia alkoholu, alebo omamnej a psychotropnej látky. S touto povinnosťou bol

ţalobca oboznámený.

V zmysle rozkazu č. 63/2003 bodu 3b v časti I. sa policajt nemôţe zbaviť

zodpovednosti za svoje protiprávne konanie tým, ţe ako spoľahlivo zistený vodič motorového

vozidla sa odmietne podrobiť dychovej skúške. Aktívne konanie policajta, alebo jeho vedomá

pasivita, ktorá smeruje k zmareniu objektívneho prešetrenia dopravnej nehody, príslušný

nadriadený dostatočne opodstatnene povaţoval za zvlášť hrubé porušenie sluţobnej prísahy

v zmysle § 192 ods. 1 písm. e/ zákona.

Taktieţ nariadenia Ministra vnútra SR č. 18 zo dňa 12. marca 2008 zakladá dôvod

na prepustenie príslušníka PZ zo sluţobného pomeru, kde v čl. 1 ods. 1 písm. c/ je uvedené,

ţe policajt poruší sluţobnú prísahu alebo sluţobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho

ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby, najmä

keď vedie motorové vozidlo v čase osobného voľna pod vplyvom alkoholu alebo iných

návykových látok alebo odmietne dychovú skúšku v súvislostí s vedením motorového

vozidla.

Najvyšší súd si nemohol nevšimnúť, ţe ţalobca si zamieňa disciplinárne konanie

s konaním personálnym. Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe uvedené konania sú samostatným

konaním na sebe nezávislým (pozri k tomu bliţšie napr. rozsudok Vrchného súdu v Prahe,

č. j. -26).

Najvyšší súd z predloţeného spisového materiálu si nemohol nevšimnúť, ţe ţalobca

viac krát uvádza skutočnosti, ktoré sa nezakladajú na pravde a sú vytvárané zo strany ţalobcu,

ako účelové, ktorými sa snaţí zbaviť svojej zodpovednosti za protiprávne konanie.

K námietke predloţenia a hodnotenia dôkazov najvyšší súd uvádza, ţe hodnotenie

dôkazov patrí do pôsobnosti správnych orgánov. Správny súd pri preskúmaní zákonnosti

rozhodnutí a postupu správnych orgánov posudzujú, či správne orgány hodnotili dôkazy

podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti

.

Najvyšší súd dospel k záveru, ţe správny orgán pri hodnotení dôkazov vo veci ţalobcu

postupoval podľa tzv. zásady voľného hodnotenia dôkazov. V odôvodnení rozhodnutia

ţalovaný správny orgán uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie a akými

úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri pouţití právnych predpisov, na základe

ktorých rozhodol ( a ).

K ostatným námietkam ţalobcu uvedených v odvolacom návrhu sa najvyšší súd plne

stotoţňuje s právnym názorom krajského súdu vysloveným v rozhodnutí, č. k. -75

( v spojení s veta prvá ), povaţujúc námietky ţalobcu

vo vzťahu k preskúmavanej veci za právne irelevantné.

Podľa názoru najvyššieho súdu boli v danom prípade naplnené znaky prepúšťacieho

dôvodu podľa (účinnom do 31. decembra 2008),

pretoţe ţalobca ním zvlášť hrubým spôsobom porušil sluţobnú prísahu a sluţobné povinnosti

tak, ţe jeho ponechanie v sluţobnom pomere by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej

sluţby.

Záverom najvyšší súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe poskytol

vybraným skupinám štátnych zamestnancov a v nadväznosti na nich aj ich rodinným

príslušníkom lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, neţ má väčšina

pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný reţim upravuje .

Preto najvyšší súd povaţuje za prirodzené, ţe na druhej strane kladie zákon vyššie podmienky

profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon sluţby, ktorých porušenie,

nekompromisne sankcionuje. To v konečnom dôsledku znamená, ţe zákon vyţaduje striktné

dodrţiavanie svojich ustanovení, prísnejších neţ iné zákony () vo vzťahu

k plneniu sluţobných povinností.

Najvyšší súd na tomto mieste dáva tieţ do pozornosti, ţe sluţobný pomer policajta

vznikajúci mocenským aktom sluţobného funkcionára (rozhodnutím o prijatí) je svojou

povahou právnym pomerom štátnozamestnaneckým – verejnoprávnym a po celú dobu svojho

priebehu sa výrazne odlišuje od pracovného pomeru, ktorý je naopak pomerom

súkromnoprávnym a účastníci ktorého majú rovné postavenie. Sluţobný pomer

sa od pracovnoprávneho pomeru výrazne odlišuje aj spôsobmi svojho skončenia – sluţobný

pomer policajta sa tieţ končí mocenským aktom – rozhodnutím o prepustení policajta

zo sluţobného pomeru zo zákonom stanovených dôvodov.

Najvyšší súd tieţ posúdiac formálne a obsahové náleţitosti rozhodnutia

prvostupňového správneho orgánu, ako aj ţalovaného, zhodne s názorom krajského súdu

nevzhliadol ich nezákonnosť; tieto aj podľa názoru najvyššieho súdu sú náleţite a podrobne

odôvodené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené povaţoval námietky

ţalobcu smerujúce proti rozsudku prvostupňového súdu za nedôvodné, také ktoré nemôţu

ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto podľa vety druhej a ,

2 s poukazom na dôvody napadnutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ako vecne

správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s veta prvá a tak,

ţe ţalobcovi nepriznal ich náhradu, pretoţe nebol v tomto konaní úspešný a ţalovanému

z dôvodu, ţe podľa zákona na ich náhradu nemá zákonný nárok.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01 .mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. júla 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková