Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
363/375290.51431d.pdf
PDF · 163.73 KB
No categories available
5Sžo/148/2010
Najvyšší súd 5Sžo/248/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej v právnej veci žalobcu I. N., bytom J., zastúpeného JUDr. T. V., so sídlom
advokátskej kancelárie v K., proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p.:
SLV-72/PK-2009 zo dňa 24. júla 2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave, č. k. 3S/171/2009-58 zo dňa 30. marca 2010 v spojení s opravným uznesením,
č. k. 3S/171/2009-70 zo dňa 09. septembra 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 3S/171/2009-58 zo dňa 30. marca 2010 v spojení s opravným uznesením,
č. k. 3S/171/2009-70 zo dňa 09. septembra 2010 m e n í tak, že z r u š u j e len
rozhodnutie žalovaného č. SLV-72/PK-2009 zo dňa 24. júla 2009 a vec v r a c i a
žalovanému na ďalšie konanie.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) podľa
§ 250j ods. 2 písm. c/, d/, e/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil
personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len ,,SR“) č. 139 zo dňa
09. apríla 2009 a rozhodnutie žalovaného č. SLV-72/PK-2009 zo dňa 24. júla 2009 na základe
ktorého bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe
príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej
stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“)
prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní
úspešnému žalobcovi ich náhradu priznal.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa nestotožnil s právnym
názorom žalovaného, že jeho rozhodnutie a postup v medziach žaloby vychádzalo
zo zisteného skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom spisu a zistenie skutkového
stavu je nedostačujúce pre posúdenie veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský súd ďalej konštatoval, že z dokladov
založených v spise, a to z výpovedí osôb na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci M.
B., I. K., K. Z., O. H., O. Ž. a T. Ž. nevyplýva, že by sa protiprávneho konania proti nim
zúčastnil žalobca, a že by bol prítomný pri skutku, ktorý mu je kladený za vinu. Tak isto nie je
preukázané, že by bol prítomný pri vypočúvaní uvedených osôb, a že sa v tomto čase
nachádzal priamo v miestnosti, kde boli svedkovia vypočúvaní. Uvedená skutočnosť
nevyplýva ani z uvedeného záznamu a žalovaný nepreukázal a ani nevyvrátil tvrdenie
žalobcu, že mu bol prehratý uvedený záznam. Krajský súd ďalej poznamenal, že v priebehu
konania právny zástupca žalobcu uviedol, že v trestnom konaní bol oboznámený so
znaleckým posudkom týkajúcim sa originality CD nosiča. Uvedený znalecký posudok
vyvracia originalitu nahrávky.
Podľa krajského súdu žalovaný nepreukázal žalobcovi, že svojím protiprávnym
konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom
za súčasného splnenia druhej zákonnej podmienky, a to, že jeho ponechanie v služobnom
pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Takto potom krajský súd dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal žalobcovi tvrdené
konania, a to, že nútil uvedené osoby ku konaniu, ktoré je opísané v uvedených
rozhodnutiach, a táto skutočnosť nevyplýva ani zo záznamov obsiahnutých na priloženom CD
nosiči. Preto krajský súd považoval za potrebné, aby žalovaný znovu prehodnotil vykonané
dôkazy, ktorými bolo kladené žalobcovi za vinu konanie v rozpore so zákonom č. 73/1998
Z. z. a zákonom č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 171/1993 Z. z.“) a nariadením Ministra vnútra SR z 12. augusta 2008 č. 18.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc
sa jeho zmeny v podobe, že Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobu zamietne, dôvodiac
tým, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Na začiatku svojho odvolania žalovaný uviedol, že v predmetnej veci sa v plnom
rozsahu pridržiava vyjadrenia k podanej žalobe, ktoré bolo zaslané Krajskému súdu
v Bratislave pod č. p.: SLV-154/PS-S-2009 zo dňa 10. novembra 2009.
Žalovaný zotrval na svojom názore, že práve zadováženými dôkazmi, ktoré
sú súčasťou predloženého spisového materiálu a s ktorými mal možnosť sa oboznámiť
aj žalobca, mu vytýkané protiprávne konanie je v dostatočnom rozsahu preukázané, najmä
však obrazovo-zvukovým záznamom, ktorý bol práve nasnímaný niektorým z tam prítomných
príslušníkov policajného zboru (ďalej aj „PZ“).
Žalovaný tiež poukázal na to, že žalobca v žiadnom zo svojich tvrdení a ani v podanej
žalobe neuvádza, že sa v inkriminovanom čase nenachádzal na mieste, kde dochádzalo
k páchaniu protiprávneho konania. Nie je dôvod neveriť výpovediam maloletých
a mladistvých osôb, na ktorých došlo k spáchaniu protiprávneho konania, pretože
ich výpovede sú v súlade so zadováženým obrazovo-zvukovým záznamom, s ktorým
sa mohol oboznámiť aj žalobca, čo však nevyužil. Zo zadováženého zvukovo-obrazového
záznamu je podľa žalovaného jednoznačne preukázané, že žalobca sa dopustil protiprávneho
konania, ktoré zakladalo dôvod jeho prepustenia podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona
č. 73/1998 Z. z. v čase, kedy dochádzalo k ponižujúcemu zaobchádzaniu, žalobca bol
na danom mieste, vnímal ho svojimi zmyslami, nezabránil tomuto konaniu a neoznámil takéto
konanie nadriadenému. Žalobca na podporu svojich tvrdení nenavrhol vykonať žiaden dôkaz,
ktorým by vyvrátil zistený skutočný stav veci.
Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že dňa 08. apríla 2009 sa žalobca mal
možnosť oboznámiť so zadováženým zvukovo-obrazovým záznamom, kedy mu bolo
umožnené oboznámiť sa tiež s návrhom na jeho prepustenie, vrátane dôkazov preukazujúcich
jeho protiprávne konanie, ako aj s celým podkladovým materiálom, ktorý sa vzťahoval
na prejednávanú vec. Zároveň bol poučený o práve nazrieť do predloženého spisového
materiálu, urobiť si z neho výpisky, vyjadriť sa k návrhu na prepustenie a k dôkaznému
materiálu, navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy, a tiež o možnosti predložiť
v stanovenej lehote svoje písomné pripomienky, námietky, návrhy a dôkazy. Uvedené
skutočnosti žalovaný preukázal písomnosťou evidovanou pod č. p.: KRP-214-23/PP-PMJ-
2009 zo dňa 08. apríla 2009, preto si žalovaný svoju zákonnú povinnosť, umožniť žalobcovi,
aby sa oboznámil so zadováženými dôkazmi v celom konaní vedenom v predmetnej veci
splnil.
Pokiaľ ide o obrazovo-zvukový záznam, tento bol nasnímaný niektorým z tam
prítomných policajtov práve počas ich protiprávneho konania, preto sa podľa názoru
žalovaného originálny obrazovo-zvukový záznam dokumentujúci protiprávne konanie
príslušníkov PZ nachádza, resp. nachádzal v záznamovom zariadení u príslušníka PZ,
prípadne príslušníkov PZ, ktorý ho vyhotovil, resp. vyhotovili. V konaní nebola
ani vyvrátená, prípadne spochybnená jeho autentickosť, prípadne aby obrazovo-zvukový
záznam bol akokoľvek upravovaný alebo dopĺňaný tak, aby jeho cieľom bolo zachytenie
iba protiprávneho konania príslušníkov PZ, ktoré by malo za následok ich prepustenie
zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z..
Zo zadovážených dôkazov vyplýva, že žalobca sa ani nepokúsil ostatným policajtom zabrániť
v pokračovaní ich ponižujúceho zaobchádzania so šesticou tam predvedených mladistvých
a maloletých rómskych chlapcov, ani toto ich konanie neoznámil nadriadeným.
Na záver svojho odvolania žalovaný poukázal na to, že zákon č. 73/1998 Z. z. poskytol
vybraným skupinám štátnych zamestnancov a v nadväznosti na nich aj ich rodinným
príslušníkom lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, ako má väčšina
pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje Zákonník práce,
resp. iné právne predpisy. Preto treba považovať za prirodzené, že na druhej strane kladie
zákon vyššie podmienky profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon služby, ktorých
porušenie nekompromisne sankcionuje. To v konečnom dôsledku znamená, že zákon
vyžaduje striktné dodržanie svojich ustanovení, prísnejších ako iné zákony (napr. Zákonník
práce). Žalovaný v čase rozhodovania o prepustení žalobcu v medziach zákona v súlade
s povolenou voľnou úvahou posúdil intenzitu porušenia služobnej prísahy a služobnej
povinnosti žalobcu a v súlade so zákonom aj rozhodol. Protiprávne konanie bolo žalobcovi
v čase rozhodovania o jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ riadne a v súlade
so zákonom preukázané dôkazmi obsiahnutými v spise, s ktorými sa mal možnosť oboznámiť
aj žalobca, čo však nevyužil.
Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie nesúhlasil s dôvodmi
uvedenými v odvolaní žalovaného a navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu z jeho vecne
a právne správnych dôvodov potvrdiť.
Uviedol, že tvrdenie žalovaného v odvolaní je v rozpore s vykonaným dokazovaním,
najmä so samotným záznamom videozáznamov, nachádzajúcich sa na CD nosiči. Podľa
úradného 3. záznamu, ktorý žalovaný vyhotovil, a ktorý je súčasťou spisového materiálu,
obrazovo-zvukový záznam z 21. marca 2009 zachytáva príslušníkov PZ a skupinu mladých
Rómov, ktorí sa nachádzajú v bližšie nešpecifikovanej budove. Záznam z CD nosiča
je rozdelený do piatich sekvencií označených „Cigoši 1, 2, 3, 5, 6“. Žalovaný v úradnom
zázname z 21. marca 2009 konštatuje, že všetky časti videozáznamu sú nekvalitné, nezreteľne
zachytávajúce osoby, záznam je natoľko nekvalitný, že nebolo možné rozoznávať obraz
ani zvuk. Z toho dôvodu je žalobca toho názoru, že žalovaný nevzhliadol tieto videozáznamy,
pretože po vzhliadnutí by nemohol dospieť k záveru, že sa žalobca zúčastnil protiprávneho
konania. Napriek tomu žalovaný nepochybuje o ich originalite a tvrdí, že ich autentickosť
nebola spochybnená.
Poukázal na to, že krajský súd vykonal dokazovanie znaleckým posudkom
zadováženým v trestnom konaní sp. zn. ČVS: SKIS-105/IS-3-V-2009, úlohou ktorého bolo
zistiť prvotné vyhotovenie video - záberov alebo SMS správ tykajúcich sa udalostí zo dňa
21. marca 2009 a zistiť dobu vyhotovenia. Znalec uviedol v podanom znaleckom posudku,
že jednotlivé súbory videozáznamov „Cigoši“ boli „vytvorené“, pravdepodobne
prekopírované z nejakého nosiča, alebo z nejakého mobilného telefónu v termínoch
22. marca 2009 a 27. marca 2009. Predložený znalecký posudok vyvrátil tvrdenie žalovaného
o originalite obrazovo-zvukového záznamu.
Žalobca ďalej uviedol, že nepovažuje za dôkaz svojho protiprávneho konania
výpovede maloletých a mladistvých M. B., I. K., K. Z., O. H., O. Ž. a T. Ž.. Žalobca sa
nezúčastnil vypočúvania týchto svedkov a z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, aké
skutočnosti, preukazujúce žalobcovu vinu uvedení svedkovia uvádzali a akým spôsobom
odstránil rozpor medzi svedeckou výpoveďou a medzi výpoveďou žalobcu. To, že sa žalobca
nedopustil protiprávneho konania ako je v personálnom rozkaze Ministra vnútra SR uvedené,
bolo preukázané v rámci trestného konania vedeného pod č. ČVS: SKIS-105/IS-3-V-2009,
kedy sa žalobca zúčastnil rekognície, pričom poškodení, uvedení v personálnom rozkaze,
v žalobcovi nespoznali osobu, ktorá by im bola nejakým spôsobom ubližovala alebo dávala
nejaké povely. Žalobca uviedol, že ,,jeden vo mne spoznal policajta, ktorý si spisoval údaje,
napriek tomu, že som sa s každým jedným osobne rozprával“. Poukázal na skutočnosť, že
pred vyšetrovateľom mu prokurátor oznámil, že on sa aktívne nezúčastnil tohto protiprávneho
konania a zmenil jeho účasť na nepriamu, pretože konanie ostatných policajtov neprekazil
a neoznámil. Ani s týmto záverom žalobca nesúhlasí a mieni sa ďalej brániť, pretože sa
protiprávneho konania nedopustil. Tým sa preukázala žalobcova obrana v správnom konaní,
že sa nedopustil protiprávneho konania opísaného v personálnom rozkaze. Preto je správny
záver krajského súdu, že žalovaný zadováženými dôkazmi nedostatočne zistil skutočný stav
veci, pričom z nich nevyplýva, že by sa protiprávneho konania zúčastnil žalobca. Počas
celého konania od prepustenia zo služobného pomeru žalobca tvrdil, že sa nedopustil zvlášť
hrubého porušenia služobnej prísahy, nikdy nenútil zadržané osoby vyzliekať sa a pod
hrozbou násilia ich nútiť, aby sa bili. Na uvedenej obrane žalobca zotrval.
Podľa žalobcu žalovaný nedostatočne zistil skutočný stav veci a svoje rozhodnutie
nedostatočne odôvodnil, keďže len konštatoval, že skutková podstata protiprávneho konania
bola zistená na základe výpovedí svedkov, obrazovo-zvukového záznamu a listinných
dôkazov. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nezbavuje správny orgán povinnosti uviesť
v odôvodnení rozhodnutia skutočnosti, ktoré považoval za preukázané a dôvody,
ako k tomuto záveru dospel. Táto požiadavka je z dôvodu, aby sa zamedzilo ľubovôli orgánu
verejnej moci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja
ods. 2 OSP, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu www.nsud.sk (§ 156
ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a po oboznámení
sa so spisovým materiálom ako aj obsahom spisu tunajšieho súdu sp. zn. 3Sžo/246/2010
dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného je možné vyhovieť iba čiastočne.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb, alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako
aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo
dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich
právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej
časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).
Najvyšší súd z administratívneho spisu zistil, že napadnutým rozhodnutím žalovaný
zamietol rozklad žalobcu a súčasne potvrdil personálny rozkaz MV SR č. 139, zo dňa
09. apríla 2009, ktorým bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z.
prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodu, že dňa
21. marca 2009 v rámci výkonu štátnej služby asi o 11:40 hod. na Južnej triede v Košiciach
v budove 00 PZ Košice – Juh, potom čo bola obmedzená osobná sloboda M. B., I. K., K. Z.,
O. H., O. Ž. a T. Ž. a po ich predvedení do budovy spoločne s ďalšími príslušníkmi
policajného zboru (ďalej iba „PZ“), za využitia dvoch služobných psov na vodítku a bez
náhubkov, prinútili tieto mladistvé a maloleté osoby, aby sa vyzliekli do naha, a aby sa
navzájom udierali do rôznych častí tela a v tomto konaní žalobca ostatným príslušníkom PZ
nezabránil a ani toto neoznámil nadriadeným, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú
prísahu a služobnú povinnosť, a zároveň nebol čestný a disciplinovaný.
Podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. policajt sa prepustí zo služobného
pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom
a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Podľa § 189 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z. z. sa služobný pomer končí aj prepustením.
Podľa § 194 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. rozhodnutie o prepustení musí byť
vyhotovené písomne a musí byť v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré
ho zakladajú, inak je neplatné.
Podľa § 233 ods. 1, 2 zákona č. 73/1998 Z. z. oprávnený orgán postupuje
pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel
je povinný obstarať si pre rozhodnutie potrebné podklady.
Oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu
na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
Podľa § 238 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 73/1998 Z. z. za dôkaz môžu slúžiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade
s právnymi predpismi.
Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny,
veci a ohliadka.
Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy.
Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
Podľa § 241 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 73/1998 Z. z. rozhodnutie musí byť v súlade
s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok,
odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto
rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť
podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené
odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo
doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto
rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto
osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.
V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom
na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov
a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodol.
Poučenie o odvolaní obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné, alebo či sa možno proti
nemu odvolať, v akej lehote a u ktorého oprávneného orgánu.
Úlohou krajského i najvyššieho súdu v konaní bolo posúdiť, či správny orgán
postupoval v súlade so zákonom a či konaním žalobcu boli naplnené znaky prepúšťacieho
dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. z hľadiska závažnosti možného
negatívneho vplyvu v služobnom pomere.
Podmienkami prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona
č. 73/1998 Z. z. sú jednak:
1/ porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a jednak,
2/ jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že obe tieto podmienky neboli splnené, pričom
k takémuto záveru dospel na základe výsledkov dokazovania v administratívnom konaní, bolo
potrebné s takýmto názorom krajského súdu súhlasiť iba sčasti.
Najvyšší súd sa stotožňuje s rozsudkom krajského súdu v tom, že z dôvodu
nedostatočne zisteného skutkového stavu veci § 250j ods. 2 písm. c/ OSP je potrebné zrušiť
rozhodnutie žalovaného.
Najvyšší súd súhlasne s názorom krajského súdu má za to, že z obsahu
administratívneho spisu hlavne zo zápisníc o výsluchu osoby na zistenie a objasnenie
skutočného stavu veci osôb M. B., I. K., K. Z., O. H., O. Z. a T. Z. jednoznačne nevyplýva,
že by sa žalobca mal dopustiť protiprávneho konania (obmedzenia osobnej slobody), ktoré mu
je kladené za vinu.
Nemožno súhlasiť ani s názorom žalovaného, že bolo jednoznačne preukázané,
že by žalobca bol prítomný na konaní, ktorým bola obmedzovaná osobná sloboda M. B., I. K.,
K. Z., O. H., O. Z. a T. Z., ktoré konanie preukazuje žalovaný na predloženom CD nosiči, na
ktorom sa nachádzajú obrazovo-zvukové záznamy: Cigoši 1, 2, 3, 5, 6, ďalej zvukové
a obrazové záznamy. Po vzhliadnutí uvedených obrazovo-zvukových záznamov najvyšší súdu
súhlasne s krajským súdom konštatuje, že aj napriek tvrdeniam obsiahnutým
v administratívnom spise, že žalobca mal byť osobou, ktorá bola prítomná uvedeného
konania, presnejšie, že žalobca je osobou, ktorá stála pri automate na kávu, najvyšší súd
v rámci preskúmavania zákonnosti rozhodnutia sa nemohol jednoznačne stotožniť s
uvedeným záverom žalovaného, pretože pri automate na kávu sa podľa obrazovo –
zvukového záznamu nachádzali dvaja príslušníci policajného zboru. Z uvedeného CD nosiča
nie je preukázané ani to, že žalobca nútil uvedené osoby ku konaniu tak, ako je to opísané
v rozhodnutiach žalovaného.
K znaleckému posudku originality, na ktorý poukázal žalobca v priebehu konania
najvyšší súd uvádza, že tento sa v pripojenom spisovom materiáli nenachádza, a preto bude
úlohou žalovaného zabezpečiť ho, a to v originálnom prevedení, keďže podľa vyjadrenia
žalobcu mal byť vyhotovený v trestnom konaní, ktoré sa vedie vo veci opísaného skutku. .
Ďalej najvyšší súd uvádza, že v predloženom spisovom materiáli krajského súdu,
ktorého súčasť tvorí administratívny spis, sa nenachádza podobizeň žalobcu vo forme
fotografie, a tak podoba žalobcu je pre súd neznáma.
Najvyšší súd nemôže považovať za dôkaz ani úradný záznam (zvuková a obrazová
analýza video nahrávok) zo dňa 03. marca 2003, kde na 1. strane je uvedené
,,pravdepodobnosť spoznania policajtov PMJ podľa obrazového záznamu: obrazová príloha
č. 1 npráp. I. N., na pravej strane záznamu pri automate na kávu“.
Pokiaľ ide o obrazovú prílohu č. 1 fotografiu založenú v administratívnom spise, treba
povedať, že všetky tváre sú nedostatočne zrejmé, a to z dôvodu, že fotografia je celá
rozrastrovaná, a preto najvyšší súd nemôže jednoznačne potvrdiť záver žalovaného, že osoba
ktorá sa nachádza na pravej strane pri automate je žalobca.
Takto potom okolnosti, ktoré by zakladali zákonný dôvod na prepustenie žalobcu
ako príslušníka policajného zboru zo služobného pomeru, neboli doteraz jednoznačne
preukázané a teda nebol dostatočne zistený skutkový stav veci.
Vychádzajúc z uvedeného, z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(napr. rozsudok vo veci Beian v. Rumunsko č. 1 zo dňa 06. decembra 2007) ako
aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúcej sa predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa musí dať rovnaká odpoveď
(napr. nález sp. zn. III. ÚS 192/06 z 03. novembra 2006), treba prihliadnuť na skutočnosť,
že rozhodujúcu interpretáciu príslušných ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z. a vyhodnotenie
doteraz „zisteného“ stavu veci vo vzťahu k prejednávanej žalobe a preskúmavaným
rozhodnutiam správnych orgánov stanovil už Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom
sp. zn. 3Sžo/246/2010 zo dňa 18. januára 2011 v právnej veci žalobcu M. M. proti
žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, v ktorej išlo o rovnakú skutkovú vec.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj v tejto preskúmavanej veci
bude môcť žalovaný pristúpiť k vyhodnoteniu dokazovania v tom smere, či sa žalobca aktívne
zúčastnil predmetného (zhora opísaného) skutku, pokiaľ budú skutočnosti ohľadom
jeho vyššie uvedeného konania preukázané a rozpory budú odstránené. Z tohto dôvodu
nesporne bolo potrebné rozhodnutie žalovaného zrušiť.
Taktiež zhodne s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenom v jeho
rozsudku sp. zn. 3Sžo/246/2010 zo dňa 18. januára 2011 (§ 250ja ods. 7 OSP) neboli
ani v danej veci naplnené dôvody zrušenia administratívnych rozhodnutí - personálneho
rozkazu Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 139 zo dňa 09. apríla 2009 a rozhodnutia
žalovaného č. SLV-72/PK-2009 zo dňa 24. júla 2009 krajským súdom z dôvodu
nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, ako aj z dôvodu,
že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 2 písm. d/ a e/ OSP).
S poukazom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250ja
ods. 3 veta druhá OSP a § 220 OSP napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 3S/l71/2009-58 zo dňa 30. marca 2010 v spojení s opravným uznesením,
č. k. 3S/171/2009-70 zo dňa 09. septembra 2010 zmenil tak, že zrušil len napadnuté
rozhodnutie žalovaného zo dňa 24. júla 2009 z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. c/ OSP
(zistenie skutkového stavu je nepostačujúce pre posúdenie veci ) a vec vrátil žalovanému
na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní žalovaný doplní dokazovanie v naznačenom smere, najmä odstráni
vytýkané rozpory a nejasnosti v skutkových zisteniach, pričom je viazaný právnym názorom
najvyššieho súdu (§ 250ja ods. 4 OSP).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak,
že účastníkom nepriznal ich náhradu, pretože žalobca si náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil (§ 151 ods. 1 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP)
a žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný len čiastočne, náhrada trov zo zákona
neprislúcha.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. .
V Bratislave 14. júla 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková