Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/168/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu L. P., bývajúceho v Š.,

zastúpeného F., so sídlom v B., proti ţalovanému O., so sídlom v T., o náhradu mzdy,

vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Trnave z 21. októbra 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave z 21. októbra 2009 sp. zn.

a rozsudok Okresného súdu Trnava z 26. februára 2009 č.k. 23 C 37/2005-

172 a vec vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava rozsudkom (prvým v poradí) z 14. februára 2006 č.k.

-37 zamietol návrh, ktorým sa ţalobca domáhal náhrady mzdy titulom

neplatného skončenia pracovného pomeru. Ţalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe výpoveď daná ţalobcovi O. 3. septembra 1998 podľa § 46

ods. 1 písm. c/ je neplatná. Pretoţe ţalovaný vzniesol dôvodne námietku

premlčania, súd návrh zamietol a výškou nároku sa uţ nezaoberal. O trovách konania súd

rozhodol podľa

Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobcu rozsudkom (v poradí prvým) z 25. októbra

2006 sp. zn. rozsudok prvostupňového súdu vo veci samej týkajúcej sa

náhrady mzdy s príslušenstvom za obdobie od 1.8.1999 do 31.1.2002 potvrdil. Vo zvyšnej

časti vo veci samej a v časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe pri splatnosti náhrady mzdy

pozadu vţdy v nasledujúcom kalendárnom mesiaci nepochybne boli premlčané nároky

2

za obdobie od 1. augusta 1999 do 31. januára 2002. Pokiaľ išlo o ďalšie nároky, sporný bol

mesiac február 2002, pretoţe nebolo známe, či výplatný termín bol pred 14. dňom v mesiaci,

alebo po 14. dni v mesiaci. Súd prvého stupňa nevykonal potrebné dokazovanie na vyriešenie

tejto otázky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. júna 2008 sp. zn.

dovolanie ţalobcu do potvrdzujúceho výroku rozsudku odvolacieho súdu odmietol (§ 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s ). Ţalovanému náhradu trov dovolacieho

konania nepriznal.

Okresný súd Trnava rozsudkom (druhým v poradí) z 26. februára 2009 č.k.

-172 návrh zamietol. Ţalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie

odôvodnil tým, ţe ţalovaný nie je subjektom, ktorý je povinný uspokojovať akékoľvek

nároky ţalobcu, a teda návrh je v tomto smere nedôvodný a neopodstatnený. Ţalovaný

O. v spore nie je pasívne legitimovaný. Právnym nástupcom krajského úradu sa stal O. (zákon

č. ). Ďalej uviedol, ţe je nesporné, ţe výpoveď daná ţalobcovi zo strany

právneho predchodcu ţalovaného 3. septembra 1998 je neplatná. Podľa v tom čase platného

, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď a ak

zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho

pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy vo

výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na ďalšom

zamestnávaní, aţ do doby, keď mu zamestnávateľ umoţní pokračovať v práci alebo keď

dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Podľa ak

celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť

mesiacov, môţe súd na ţiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za dlhší čas

primerane zníţiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Súd pri svojom

rozhodovaní prihliadol najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu

tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Pôvodný

nárok ţalobcu bol zamietnutý za obdobie od 1.8.1999 do 31.1.2002 z dôvodu premlčania.

Jedná sa pritom o nárok, ktorý uţ sám osebe presahuje obdobie 6 mesiacov. Súd pri posúdení

tohto nároku ţalobcu vychádzal z ustanovenia zákona, podľa ktorého nad stanovené obdobie

nemusí celkom náhradu mzdy priznať, a to s poukazom na skutočnosť, ţe ţalobca je

od 1. augusta 1999 riadne zamestnaný a ţalovaný ho navyše nemôţe zamestnávať (táto

3

povinnosť na neho neprešla). Úspešnému ţalovanému súd náhradu trov konania nepriznal,

pretoţe si ich neuplatnil.

Krajský súd v Trnave rozsudkom (v poradí druhým) z 21. októbra 2009 sp. zn.

rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Ţalovanému náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe pracovný pomer bol

so ţalobcom skončený neplatne (3. septembra 1998). Predmetom tohto konania ostal nárok

ţalobcu na náhradu mzdy za obdobie od 1.2.2002 do 19.12.2004. Uplatnený nárok teda

podstatne presahuje dobu 6 mesiacov ustanovenú v . Keďţe

ţalovaný ako zamestnávateľ poţiadal súd o zníţenie náhrady presahujúcej tento limit, bolo

povinnosťou súdu skúmať, či sú v danom prípade splnené podmienky pre takýto postup.

Ţalobca bol v tomto období a to uţ od 1. augusta 1999 riadne zamestnaný, pričom

nepreukázal, ale ani netvrdil, ţe by vykonával menej kvalifikovanú prácu ako zodpovedá jeho

predpokladom, prípadne, ţe by dosahoval podstatne niţší zárobok ako v pôvodnom

zamestnaní. S poukazom na vyššie uvedené okolnosti prípadu, odvolací súd sa stotoţnil

so závermi prvostupňového súdu, ţe v danom prípade sú splnené predpoklady v zmysle § 61

ods. 2 , kedy je potrebné, aby súd na ţiadosť ţalovaného ţalobcovi náhradu

mzdy za obdobie od 1.2.2002 do 19.12.2004 nepriznal. K pasívnej legitimácii uviedol, ţe

pasívne legitimovaným bol v danom spore od 1. januára 2004 K.. V priebehu konania

došlo k zmenám. , ktorý nadobudol účinnosť 1. októbra 2007, boli

všetky krajské úrady s účinnosťou k 1. októbru 2007 zrušené. V zmysle § 3 ods. 4, 5 tohto

zákona, práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov krajských úradov pri

výkone práce vo verejnom záujme, ktorí k 30. septembru 2007 vykonávali verejnú sluţbu

v obvodnom úrade prešli na obvodný úrad a v krajskom úrade prešli na obvodný úrad v sídle

kraja. Keďţe tento nárok vznikol z činnosti O. (ţalobca k 30. septembru 2007 verejnú sluţbu

uţ nevykonával), pasívne legitimovaným v danom spore bol O. a nie ţalovaný O..

Prvostupňový súd správne uzavrel, ţe ţalovaný nebol v spore pasívne legitimovaný.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol, aby dovolací súd

zrušil rozsudok krajského a okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Prípustnosť dovolania vyvodzoval z a jeho dôvodnosť z

písm. a/, c/ Vadu v zmysle dovolateľ videl v tom, ţe odvolací súd

konal (a rozhodol) vo veci s účastníkom, ktorého povaţoval za pasívne nelegitimovaného

v konaní. Ak bol pôvodný ţalovaný zo zákona zrušený, prešli nároky, ktoré sú uplatnené

v konaní priamo zo zákona na iný subjekt, s ktorým sa malo konať. Ďalej uviedol, ţe súd mal

vychádzať pri posudzovaní premlčania nároku z rozsudku Krajského súdu v Trnave

z 25. októbra 2006 sp. zn. . Okrem toho ţalovaný ţiadal podľa § 61 ods. 2

návrh na náhradu mzdy nad 6 mesiacov zamietnuť, ale len v tom prípade, ak

súd bude názoru, ţe je v konaní pasívne legitimovaný. Krajský súd v Trnave konštruoval

vlastné závery.

Ţalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe v konaní nie je pasívne

legitimovaný. Navrhol dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V zmysle ustanovení platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu

vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok

( ) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie

prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a ( ).

Ţalobcom napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku

uvedeného v , prípustnosť dovolania z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vţdy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

5

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v V zmysle je dovolanie prípustné (teda aj

dôvodné) proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku aj uzneseniu), ak a) sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Vady v zmysle aţ e/, dovolateľ

nenamietal, tieto nevyšli najavo ani v dovolacom konaní.

Ţalobca v dovolaní namietal vadu konania podľa , ktorú videl

v tom, ţe súdy konali so ţalovaným O., ktorý nebol v konaní pasívne legitimovaný, hoci

pôvodný ţalovaný zanikol zo zákona.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva.

Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia sú

porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo

zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46

a nasl. a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija

c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci

E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej

republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. ) treba za porušenie práva

na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva

na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/

a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.

V danej veci sa ţalobca domáhal náhrady mzdy titulom neplatného skončenia

pracovného pomeru. Ţalobu podal 14. marca 2005 na Okresný súd Trnava a ako ţalovaného

označil K.. V priebehu konania však krajské úrady zanikli, preto ţalobca vo svojom podaní

doručenom okresnému súdu 6. novembra 2008 (č.l. 119 spisu) označenom ako doplnenie

ţaloby uviedol ako ţalovaného O. (vychádzajúc v dobrej viere aj z rozsudku Okresného súdu

Trnava z 2. októbra 2007 č.k. -123 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Trnave z 8. septembra 2008 sp. zn. ). Ţalobca mal teda za to, ţe ide

o právneho nástupcu pôvodného ţalovaného. Okresný súd bez ďalšieho pokračoval v konaní

s O. ako so ţalovaným. Tento počas celého konania namietal svoju pasívnu legitimáciu.

Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,

ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky,

vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre

uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje

náleţitosti uvedené v , je nepreskúmateľný.

Postup súdu v prípade, ţe účastník stratí v priebehu konania spôsobilosť byť

účastníkom konania, upravuje V zmysle súd v takom prípade

podľa povahy veci posúdi, či má konanie zastaviť alebo prerušiť, alebo či môţe v ňom

pokračovať. Ak po začatí konania zanikne právnická osoba, ktorá je účastníkom konania, je

v zmysle procesnou povinnosťou súdu pokračovať v konaní s jej právnym

nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, konanie zastaviť. Právnym nástupcom právnickej

osoby je ten, na koho prešli práva a povinnosti zaniknutej právnickej osoby; pokiaľ je týchto

nástupcov viac, vstupuje do konania ten, ktorý prevzal tie konkrétne práva a povinnosti,

o ktoré ide v konaní. Ťaţisko zisťovania, kto je právnym nástupcom zaniknutej právnickej

osoby, spočíva podľa na súde (porovnaj napr. Uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 20. júla 2010 sp. zn. ). Ak mal súd za to, ţe zo strany

ţalobcu išlo o návrh na zmenu/zámenu účastníka konania, mal o tomto návrhu rozhodnúť.

Keďţe tak neurobil, bolo jeho povinnosťou pokračovať v konaní s právnym nástupcom

pôvodného ţalovaného ( ). Rozhodnutie odvolacieho ako aj prvostupňového

súdu je nepreskúmateľné, pretoţe nie je z nich zrejmé, na základe čoho mali za to, ţe došlo

k zmene/zámene účastníka konania na strane ţalovaného. S pasívnou legitimáciou sa

v odôvodnení rozhodnutia vysporiadali a dospeli k záveru, ţe pasívne legitimovaným

v danom spore bol O. a nie ţalovaný O.. Prečo v konaní s týmto subjektom nepokračovali

z odôvodenia ich rozhodnutí vyvodiť nemoţno.

Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v je vţdy zo zákona

dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní touto

vadou postihnutom. Zároveň je tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v takom konaní

nemôţe byť povaţované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zrušil rozsudok

odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvého stupňa ( a ). Vzhľadom

na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu

prvého stupňa, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami dovolateľa uvedenými v jeho

dovolaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. júla 2011

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

8